Anglicko 2022

Cesta na západ
16. júl 2022

S budíčkom o 03.00 a mimoriadne zdatným šoférom nebol problém o 13 hodín neskôr zaparkovať našu Caddie v Calais na termináli Eurotunela. Prejazd Rakúskom trval 3,5 hodiny, Nemeckom 7,5, Holandskom 15 minút, Belgickom takmer tri hodiny a Francúzskom necelú hodinu. Cesta ubiehala hladko, zápchu sme zažili len jednu medzi Gentom a Brugmi. Chalani to celkom dobre zvládali. Za celý čas sme stáli len 4x. V Nemecku sme kvôli pumpe zišli z diaľnice a ušetrili sme vyše 20 eur. V Belgicku sa nám táto finta až tak nerentovala.

Popod La Manche sme mali kúpený neflexibilný lístok (spiatočný za 459 eur), čo znamenalo, že sme museli byť do určitého času na mieste, aby nám neprepadol. Podarilo sa nám prísť do Calais s miernym náskokom. Automat pred rampou nás sám identifikoval podľa ŠPZtky, na pasovej kontrole boli už živí ľudia. 😊 Keďže premávka nebola hustá, poslali nás na skorší vlak. Chalani boli nadšení. Autá nastupujú vzadu, vnútrajškom spojených vagónov sa prevezú, pokiaľ je voľné a tam sa odstavia. Preprava trvá asi 20 minút a možno ju stráviť v aute alebo aj vedľa neho.

Teta navigácia ihneď po vstupe na britskú pôdu (grófstvo Kent) presedlala na míle a stopy a inštruovala nás, že po 1000 stopách máme zabočiť doľava, alebo že za ¼ míle treba zísť z kruhového objazdu. 😊 Keďže sme mali všehovšudy asi dve libry v drobných, Mch ju požiadal o najbližší bankomat. Znamenalo to previezť sa skoro cez celý Folkestone, aby sme zistili, že ten v supermarkete, kam nás odnavigovala, je nefunkčný. Okolo práve išla zamestnankyňa a usmernila nás NIEKAM, čo sme ani ja ani Mch veľmi nepochopili. Pokrúžili sme 2x po peknom prístave s loďkami na plytčine - nič. Až keď sme to vzdali a vybrali sa smerom do kempu, naďabili sme náhodou na ďalší Tesco Express a mal aj bankomat. Viac ako 250 libier mi však nechcel dať, ale to nám stačilo. Vlastne sa mi marí, že sme už potom ani raz nevyberali, väčšinou sa dalo platiť kartou.

Aby sme mali istotu, že po celodennom cestovaní budeme mať kde skloniť hlavu, objednali sme ešte doma prostredníctvom rezervačného systému pitchup.com jednu noc na konkrétnom mieste a zaplatili zálohu, s tým, že si potom predĺžime pobyt na dlhšie, ak bude prajné počasie. Oak Valley Camping sa nachádza už v susednom kraji East Sussex za mestečkom Rye a krásnymi pobrežnými slatinami (Rye Harbour Nature Reserve). Vedie k nemu uzučká cestička pre 1 auto pomedzi živé ploty hlboko do kľukatého údolia, vlastne už bližšie k dedinke Pett. Kemp je dosť veľký a kopcovitý. Pri vstupnej bráne stojí pár chatiek, uprostred pozemku veľká stodola. Stanov bolo dosť, väčšinou po okraji lesa. Chvíľu sme sa motali zvažujúc, či telefonovať majiteľovi, ktorý nám mailom potvrdil, že nás počká aj po oficiálnych úradných hodinách. Ujala sa nás napokon jeho žena, prijala doplatok v hotovosti a dala nám v kempe voľnosť. Vybrali sme si kútik v hornej časti, kde to bolo ako-tak rovné, blízko neveľkých, no veľmi slušných umyvárok a vedľa dreveného stola a lavíc. Na dosah sme mali tiež zvláštnu brezu, akoby vyrastala z kmeňa iného starého stromu. Naši najbližší susedia obývali erárny trvalý stan (= teraz veľmi módny glamping) a ich synovia do úmoru trénovali kriket.

Kým Mch a chalani postavili náš príbytok, pustila som sa do varenia špagiet s pestom. Rýchlo sa schladzovalo a padala rosa. Zaľahli sme hneď po jedle a umytí riadu (studená aj vriaca voda má každá svoj kohútik a vyústenie). Zdalo sa, že bude zima, ale spalo sa výborne až do nakukovania slnka do stanu, čo bolo pred 7. hodinou greenwichského času.

Cuckoo Trail & Rye
17. júl 2022

Po mokrej ligotavej tráve pomedzi krtince pobehovali trasochvosty a keďže sme sa ubytovali rovno na okraji gaštanového lesa, k príjemnej rannej atmosfére prispievali svojimi hlasmi divé holuby. Raňajky boli núdzové, lebo sme nemali ani chlieb, ani jogurty. Keksy a žltý melón na chvíľu vystačili a dojedli sme sa až v Polegate trojuholníkovými sendvičmi. Nedeľný nákup sa nám podarilo zrealizovať v nie len existujúcich ale prekvapivo aj otvorených potravinách pri železničnej stanici. Chlapci boli radi, že sme vystihli aj dva vlaky, Mtj bol presvedčený, že je to metro. Tu sme nechali auto, rozložili sme naše bicyklové skladačky a vyrazili sme na Cuckoo Trail. Meno dostala podľa starej sussexskej tradície vypúšťania kukučky počas jarmoku v Heathfielde. Kedysi tadeto viedlo železničné spojenie, dnes pražce a koľajnice nahrádza asfalt. Cestička sa tiahne z Polegate 17 km na sever cez pekné dubové lesíky, no čoskoro sme zistili, že z okolia veľa neuvidíme pre živé ploty tiahnuce sa pozdĺž takmer celej trasy. Terén spočiatku klesal a celkom sme sa desili cesty naspäť do kopca. Dnes bol podľa predpovede ešte akože chladnejší deň, no slnku to očividne nikto neoznámil.

Železničnú minulosť pripomínajú po ceste lavičky vyrobené z kolies lokomotív alebo betónových komponentov stĺpov, perón už nejestvujúcej stanice a na okraji cieľového Heathfieldu v jednej záhrade aj plot vyrobený zo starých rámp a kovových prvkov svetelnej signalizácie. Deti sa môžu pohrať s pákami a gombíkmi, ktoré spúšťajú zvuky parných vlakov a figurína železničiara máva vlajkou. Je to trochu gýčové, ale spomienkové.

V dedinke Hellingly bola odbočka na starý kostol, nechali sme sa zlákať a veru a dobre sme urobili, lebo ešte prv sme naďabili na starý železný vodný mlyn obkolesený tými pravými anglickými domčekmi a kvitnúcimi záhradami. Aj okolo kostola také boli. Bola som úplne unesená, aké je to všetko skromne malebné. V kostolíku s vežou s cimburím namiesto špicatej strechy sa práve konalo nejaké posedenie s jedlom - nepridali sme sa. 😊 Srdiečka z papiera rozsypané po okolí naznačovali svadbu. Nevedela som sa dokochať úchvatnej kveteny - farebné slezy, makovice, kadečo. Bola to parádna zachádzka, škoda, že ich nebolo viac.

Mtj sa stále hnal dopredu,my ostatní sme akosi nevládali. Tá potvorská nevyhliadková cesta opticky vyzerala, že sústavne klesá a pritom nenápadne stúpala. Ani omylom sa nám po nej nechcelo ísť ešte aj naspäť. Mch pri jednom oddychu vyňúral na internete, že z Heathfieldu ide o 20 minút autobus späť do Polegate a že ak ho stihne, odvezie sa k autu a príde po nás. Vyzeralo to dosť ohubu, no zámer sa podaril. Nech žije nová zlá doba s jej e-mapami a cestovnými poriadkami. 😊 S chlapcami sme sa usadili na zastávke v polotieni, ktorý vrhala jarabina vysadená na pamiatku takmer 101-ročného kpt. Moora, za príkladnú nádej, ktorú preukázal počas covidovej krízy 2020. Heathfield je britsky pekné mestečko, hoci keď sa človek lepšie prizrie obchodom, zas o toľko vyššia úroveň od bratislavskej Obchodnej to nie je. 😊 Na Mch návrat sme čakali takmer hodinu, potom referoval, že autobus stál za každou vŕbu. Chalani zatiaľ "za odmenu" pozerali akési videá v telefóne (sami si to takto udelili 😊), potom im už bolo dlho a blbli s bicyklami. Jeden okoloidúci nám chválil ich farebnosť. Boli sme zaujatí aj zaujímavými vozidlami, je tu veľa veteránov a poľnohospodárskych strojov. Do kempu sme sa štrikovali cez kadejaké dedinky a mestečká, vrátane Battle s pyšným hradom. Jeho názov odkazuje na bitku pri Hastings, významný to míľnik v britskej histórii z roku 1066, kedy normanský Viliam Dobyvateľ porazil anglosaského kráľa Harolda II. Samotné pobrežné mesto Hastings leží už blízko nášho kempu a až v ňom sme naďabili na potravinový obchod. Aj to sme mali štígro, lebo už hlásili zatváranie pokladní (16.00 - holt, nedeľa). Mtj si kúpil vytúžené mlieko v malej bandaske s objemom 1 pinta.

V kempe sme dačo zjedli, osprchovali sme sa a vyrazili do neďalekého Rye. Od 18. hodiny platí lacnejšia sadzba parkovného. Mestečko je prekrásne; myslím, že k dojmu prispelo aj to, že už pre pokročilejšiu hodinu nebolo plné turistov. Vydali sme sa na prehliadku po Uličke Morskej panny (nevymýšľam si!). Ona a ešte niekoľko ďalších sú dláždené okruhliakmi, po ktorých sa síce strašne zle chodí, ale keď sa človek po nich tak pomaličky šinie vpred, aspoň si v pokoji poobzerá všetky tie prastaré tehlové alebo hrazdené domy s malinkými okienkami s vitrážami, pidipredzáhradky s bohato kvitnúcimi kvetmi, čajky chachotajúce sa na každom komíne, na kopci kostol s cintorínom a stromami pobádajúcimi k lezeniu a za ním na konci ulice menší hrad Ypres Tower s kanónmi otočenými k rieke = k moru. Tam sa chlapci s vervou zahrali na delostrelcov, kým my sme dumali, odkiaľ má opodiaľ sediaca rodinka fish&chips. Hanbili sme sa opýtať.

Nenápadnými dvierkami sme prišli ku schodom vedúcim dole k prístavu. Ešte aj pri ošarpaných priemyselných budovách majú kvety! Prešli sme sa okolo lodeníc a poza zadné záhrady. Vyzerali veľmi plodne, niekde rástli aj figy. Ulička nás doviedla k rieke Rother, ktorá pre svoju blízkosť k moru reaguje na príliv a odliv. Lode zakotvené v blate sa páčili hlavne Mtj. Chcel sa v tej čvachtanici poprechádzať. J. zasa učarovali mohutné železné reťaze a hral sa, že je nimi prikovaný. My rodičia sme ňuchali, odkiaľ to cítime fish&chips. Po pár minútach sme naďabili na malú reštauráciu so širokým sortimentom a plne obsadenými stolmi, nuž sme skúsili ešte uličku The Mint s ďalšími peknými domami a konečne v jednom z nich tróniaci Fish Bar. Už sa chystali zatvárať, tak sortiment nebol taký široký ako mali na ceduli, ale vybrali sme si z názornej ukážky za pultom dve porcie Medium Cod (tresky) s chipsami a čakali sme na ulici, kým nás po mene zavolajú. Spolu s nami aj iné hladné skupinky, sprisahanecky sme sa na seba uškŕňali, vytvoril sa tam na chvíľu taký komunitný duch. 😊 Stihli sme si poobzerať aj výklad zatvoreného starožitníctva, na prahu ktorého sme posedávali. Jesť sme si však vybehli až na lavičku pri kostole. Uždibkávali sme si z mastnej dobroty a popri tom sme tipovali, koľko drzosti bude mať čajka, ktorá s jasným zámerom po centimetroch pristupovala stále bližšie k našej večeri. Odolali sme a nepodelili sme sa s ňou. Uličkou Watchbell s ďalšími fotogenickými domami a cez klesajúcu Traders´ Passage s výhľadom na zapadajúce slnko sme sa vrátili k parkovisku. Rye sa mi vpísalo hlboko do duše, pripomína mi trošku Banskú Štiavnicu, aj keď samozrejme s úplne inou architektúrou.

Mch to v rámci oboznamovania sa s okolím ešte zatočil popri rieke do štvrte Rye Harbour. Okrem priemyselných budov je tu aj pár obytných domov. Rother bola stále v odlive a Mtj na bezpečnom mieste predsa len trocha okúsil jej blatko. My sme zatiaľ zízali na niečo plávajúce, Mch to tipoval na tuleňa, čomu sa mne nechcelo veriť. O pár kilometrov ďalej stojí blízko mora dedinka Winchelsea Beach, kde sme nečakane narazili na dobre zásobené potraviny otvorené denne 6-22, takže chlapci dostali vytúženú bublinkovú vodu a dospelí ginger beer a cider na podporu trávenia po ťažkej večeri. Nakukli sme ponad hrádzu aj na pláž, bola ľudoprázdna, široká a holá po odlive. Mtj neodolal a "chodil" po vode. Pri stane už bola tma, ešte sme písali, čítali a zaháňali komáre.

Útesy Seven Sisters
18. júl 2022

Deň začal teplou nocou a raňajkami v tieni už opusteného glampingového stanu; chlapci si poslúžili jeho pohodlnými lehátkami. Dôkladne sme seba i neochotné deti natreli opaľovacím krémom, lebo na programe bola turistika po pobreží. O 9:45 sme vyrazili najprv tým istým západným smerom ako včera, ale v Polegate sme odbočili na juh na Seaford. Na mape to vyzerá byť kúsok, trvalo to však celú hodinu. Za Eastbourne sa už krajina zmenila na oblé, lúkami porastené vŕšky, ktoré nevedno prečo vo mne vzbudzovali mystický pocit. Boli sme radi, že konečne aj niečo vidíme, pretože slabinou inak malebného Anglicka sú všadeprítomné živé ploty; vysoké, husté, nepriehľadné. Tesne pred Seafordom sme nechali Caddie na parkovisku nazvanom Seven Sisters Visitors Centre. Okrem mapky sme tam našťastie dostali aj klobúčik pre J., lebo svoj si zabudol v kempe. Pani pri pokladni sa zaujímala, či máme so sebou dosť vody - bol mimoriadne horúci deň. V Londýne vraj 37°, tu relatívne príjemných 29, no celý čas sme mali byť na slnku. Cestička nás viedla najprv močaristými lúkami, okolo slepých ramien riečky Cuckmere so slanou vodou. Sem-tam sme zahliadli brodivé vtáky a zopár paddleboardistov. Krásne prostredie v zeleno-okrovom odtieni, bližšie pri pobreží kvitli aj tmavožlté starčeky a fialové morské levandule (limonium binervosum). Čím sme boli bližšie k brehu, tým dramatickejšie sa vľavo spoza oblého kopca vynáral jeho kolmý snehobiely útes. ÚŽASNÉ!! Chalani zbierali kamienky obsidiány (tak tvrdili) a pokračovali v tom aj na pláži plnej farebných okruhliakov. Mch a J. si šli nájsť miestečko na kúpanie, Mtj učarovala riečka vlievajúca sa prudkým tokom do mora, trochu sa v nej naboso brodil. A ja som fotilafotilafotila, osobitne sa mi páčili sviežozelené odlivom učesané riasy, ktoré už ale opäť pomaly pohlcovala voda. Názorne sme to pochopili, keď Mtj začali na hladine poskakovať tenisky. 😊

Štrk na pláži bol naozaj očarujúci, niektoré skalky vyzerali ako dokonalé vajíčka, hrali sme sa, že sú dračie. Iné zasa mali prekvapivé dutinky. Mch a J. celým telom otestovali more, dalo sa v ňom dosť dobre kúpať a nebyť fakt veľmi nepohodlných kameňov pod nohami, išla by som aj ja hlbšie ako po členky. Na pláži sme sa aj najedli a potom sme začali príkry výstup na prvý zo siedmych kopcov medzi zálivom Cuckmere Haven a roklinou Birling Gap, ktoré dali tomuto miestu meno. Na určitých miestach bolo zreteľne vidieť, že vrstva pôdy má asi len 20-30 cm a pod ňou sa nachádza už samá krieda. Postupovali sme po sínusoide a výhľady boli úžasné, no časom sme si na ne privykli a nabažili sme sa ich. J. si spestroval jednotvárnosť kamienkom, ktorého priliehavo nazval Guliver a na svahoch ním testoval zákony naklonenej roviny. 😊 Cieľ - maják nad Birling Gap sme neustále videli pred sebou a po cca. hodine a pol sme ho aj dosiahli.Pod ním stojí náučné stredisko s občerstvením a obliehala ho kopa ľudí, lebo tu má zastávku autobus. Práve jeho služby sme chceli využiť a vrátiť sa ním k autu. To sme však netušili, že väčšina spojov sú špeciálne turistické autokary z Eastbournu a opačným (naším) smerom premáva iba medzimestská doprava a to v pracovné dni 3x denne, z toho najbližšie o 3 hodiny. Po nekresťansky drahej zmrzlinovej odmene Mch s pomocou internetu zistil, že z dediny East Dean vzdialenej ďalšiu míľu chodia autobusy častejšie. Spolu s Mtj sa neohrozene vydali na pochod. Ja a J. sme ostali okukávať rôzne prírodovedno-geologické zaujímavosti z expozície National Trust. Dozvedeli sme sa napríklad aj to, že dutiny v kameňoch môžu byť skamenelé pozostatky po morských hubkách. J. najviac bavilo spúšťať gombíkmi hlasy rôzneho morského vtáctva. Kým sme všetko preskúmali, vrátane malého antikvariátu, druhá polovica rodiny v Caddie už bola späť. Na ceste do East Deanu sa im totiž podarilo stopnúť dvoch Brazílčanov pracujúcich v blízkom kempe a tí ich zaviezli až k parkovisku pri Seven Sisters Visitors Centre.

Tu, tesne pri mori, bolo príjemných 29°C, kým v mestách bolo 33. J. túžil ísť na našu pláž púšťať šarkana, tak sme bez medzipristátia v kempe šli rovno na Winchelsea Beach. Tentoraz tam bolo plno ľudí, ale neprekážali sme si. Pláž tvorí vysoký štrkový násyp a aby jeho prísun bol aspoň trochu pod kontrolou, kolmo na breh sú doň zapustené drevené "ploty". Príboj ich rokmi krásne vyhladil.Práve sa pomaly vynárali. Vietor však vôbec nevial, šarkan nelietal, nuž boli aspoň Mch s J. vo vode a my s Mtj po kolená. Neďaleko brehu plávala medúza, nevedno, či živá... Mch priateľsky obštekával jeden veľmi anglicky vyzerajúci psík. Chalani sa potom hrali aj s pieskoštrkom, otláčali doňho nohy a bolo ťažké ich od tejto činnosti odtrhnúť. Nakoniec pomohlo nalákanie na obchod. Strávili sme tam dlhý čas, lebo sme dlho nevedeli nájsť vajíčka ani sa rozhodnúť, ktorú slaninu z pestrého výberu kúpiť. Nakoniec sme predsa len uspeli a na večeru bol síce nevábne vyzerajúci, no chutný slaninový hemendex. Komárov bolo rekordne veľa, J. galantne kynožil aj tie nad mojou hlavou. Z Mtj opadla únava a vyžíval sa v bosonohých šprintoch k smetným košom. 😊 Veľmi prekvapivo sa tu vôbec netriedi odpad.

Deň prírodných živlov
19. júl 2022

Ráno bolo teplo ihneď po vylezení zo stanu. Keďže práve dnes sme ho museli zbaliť, pri spratávaní vecí sme sa kvalitne prehriali. Pred odchodom z kempu sa nám podarilo nájsť aj šéfa Mika, ktorému sme odovzdali platbu za 2 noci navyše. Potešil nás spontánnou zľavou dvoch libier.

Presunuli sme sa na bezplatné parkovisko v Rye Harbour pri holiday parku, kde musel Mch z kufra zase všetko vyložiť, aby sa dostal k zloženým bicyklom. Pobrežná rezervácia Rye Harbour Natural Reserve sa začínala kúsok za plotom objavovacím centrom, kde sme si prezreli, čo tu žije, ako funguje príliv a odliv, názorné ukážky mušlí, príbeh tvorby rezervácie a zaujímavosti z histórie. Dozvedeli sme sa napríklad aj, že to, čo predvčerom videl Mch plávať v rieke, bol naozaj tuleň - mohlo ísť o kužeľozubého alebo obyčajného.

Pokračovali sme po rovnej ceste k prvej pozorovateľni. Drevený domček bol obrátený k jazierku plnému čajok a v pozadí bolo vidieť aj početnú kolóniu kormoránov. Vďaka úzkym priezorom nás vtáky nespozorovali, zato my sme ich mohli vidieť z nevídanej blízkosti. Trochu sme si pomáhali aj teleobjektívom na zrkadlovke. V pozorovateľni sú umiestnené aj informácie s fotografiami pobrežných obyvateľov a sediac na lavičkách sme mohli porovnávať obrázky so skutočnosťou.

Cesta pokračovala priamo k moru popri zregulovanom toku rieky Rother, teraz za odlivu iba nepatrnom. Na rozdiel od včerajška vietor mohutne dul a presvedčila som Mch, aby sa vrátil do auta po šarkana. Deti sa veľmi zaradovali a podmienky boli fakt ideálne - široká tvrdá pláž po odlive a bríza, ktorá vyniesla náš dúhový padák do výšky. Tešili sa z neho aj iní diváci. Nakoniec sme tu ostali pár hodín zbierať mušle, preskakovať vlny, obdivovať staré zvetrané drevené štrkolamy a brodiť sa v potôčikoch, ktoré sa čoskoro začali zasa plniť. Na skalách okolo murovanej hrádze ústia rieky sme sa aj najedli. Pozorovať príliv, ako pohlcuje riasami obrastené mólo a plytčiny, bolo úchvatné! Stála som vo vode s každou vlnou stúpajúcou vyššie a vyššie a úplne ma opantával pocit ich nekonečného rytmu: príliv, odliv, deň čo deň, po milióny rokov.

Slnko pražilo ako besné, ale kým sme boli pri mori, necítili sme to. Akonáhle sme sa cez štrkové nánosy vyteperili späť k bicyklom, bolo to brutálne. Od zeme sa dvíhala otupujúca horúčava. Našťastie sme sa mohli čoskoro schovať v ďalších dvoch pozorovateľniach. Bol z nich ešte lepší výhľad na čajky a aj im podobné rybáre. Sú trochu drobnejšie, so skosenejšími krídlami a pri chytaní rýb predvádzajú ostrejšie manévre. Oba druhy si dôrazne a nahlas hájili svoje teritórium a mláďatá.

Počasie a pokročilá hodina nás napokon primäli dnešnú výpravu skrátiť. Mch odvážne zatelefonoval do kempu pri Newbury vzdialenom asi 2 hodiny cesty a zaistil nám miesto. Teplomer v Caddie ukazoval počas cesty londýnskym obchvatom až 39,5° a potom som sa už radšej prestala dívať. Neskôr sme sa dozvedeli, že v ten deň padol britský teplotný rekord. Londýn sme podbehli z juhu a za ním sme už šli v ústrety zvláštnym mrakom, ktoré sa nad zemou spájali v oblúkoch. Nepršalo z nich, ale trochu zmiernili teplo. Na farme v Bishops Green nás privítala domáca pani Mary, potešila sa prvým Slovákom v kempe. Jej dcéra má mapku Európy, vyfarbuje na nej rodné krajiny hostí a naším pričinením Slovensko už nie je biele. 😊 Kemp bol fajn, tentoraz menší a rovný. Vybrali miesto pri plote chrbtom k inej lúke, lebo produkciou tejto farmy je výlučne tráva. 😊 Kým Mch postavil stan, krúžili nad nami dva krásne exempláre dravcov s výrazne vykrojenými chvostami, zrejme haje červené. V blížiacej sa čierňave sme šli potom preskúmať biedny dedinský obchodík, kde nemali jogurty, zato široký výber piva, z ktorého si Mch nechtiac vybral nakoniec talianske. Do kempu sme došli v sprievode prvých kvapiek, ale obtrel sa o nás nakoniec len okraj dažďa. Mch mi galantne nacúval autom k stolu, aby som mohla variť pod otvoreným kufrom. Kuskus s cícerom a cukinou obohatený o cheddar bol výborný. J. po večeri prinášal z umyvárok erárne spoločenské hry až do tmy.

Aristrokratický vidiek
20. júla 2022

Hoci sa front neohlásil dramaticky, priniesol vytúžené 16stupňové ochladenie, čo znamenalo, že dnes bolo príjemných 24. Ráno som sa bola prejsť cez lúku k rybníku patriacemu tiež k farme a našla som červenkasté pierko, verím, že z haje.

Okolie Newbury som do itineráru tejto dovolenky zaradila z dôvodu, že som túžila navštíviť Highclere Castle. Považujem sa za britofilku a k tomu nerozlučne patrí nadšenie pre tu nakrúcaný seriál Downton Abbey. 😊 V tejto záľube som v našej rodine osamotená, preto sme sa na niekoľko hodín rozdelili. Chlapi ma odviezli k vstupnej bráne a potom šli na vychádzku na neďaleký vrch Beacon Hillfort, čo im poradila Mary. V dávnych dobách slúžil ako miesto na signalizačnú vatru. Vidieť z neho aj zámok a je tu pochovaný jeho bývalý majiteľ, piaty gróf Carnarvon, nadšenec pre staroveký Egypt a spoluobjaviteľ Tutanchamonovej hrobky. Súčasný lord Carnarvon je ôsmy v poradí.

Zámok je umiestnený hlboko v parku, prekvapilo ma, že bez vstupenky sa k nemu dá doviezť celkom blízko. Kto teda k šťastiu nepotrebuje vidieť záhrady a interiér, pokojne môže zvoliť ako alternatívu prechádzku po veľkolepých pozemkoch a bude sa môcť pokochať aj charakteristickou vežičkovou siluetou budovy. Cesta vedie cez hájiky a majestátne lúky s košatými stromami, sem-tam spestrené architektonickým prvkom (Dianin chrám, Heaven´s Gate). Viem si úplne dokonale predstaviť, ako sa tu šľachta preháňa na koňoch.

Muži ma teda vyklopili na parkovisku na jednej z lúk a ja som sa rozochvene postavila do neveľkého radu na kontrolu vstupeniek. Svoju som si zaobstarala v dvojtýždňovom predstihu cez internet, lebo na webovej stránke bolo varovanie, že sa rýchlo vypredávajú a priamo v pokladni ich na každý deň odložia len malé množstvo. Z ponuky som si vybrala základnú, oprávňovala ma na celodenný vstup do záhrad a prehliadku vnútra zámku medzi 10.00 a 12.30. Slnko svietilo priamo na zámok, ktorý vyzeral úplne ale úplne ako vo filme a do toho pani predo mnou na mobile akosi nechtiac spustila zvučku Downton Abbey. Viacerí sme sa sprisahanecky zachechtali. 😊 A potom som už kráčala štrkovou cestičkou toľkokrát videnou v seriáli, okolo obrovitánskeho striebristého cédru s pocitom, že sa mi celkom iste sníva. Na vstup dovnútra sa tiež čakalo v rade, vpúšťali skupinky po cca 10 ľuďoch v niekoľkominútovom odstupe. Dobre, že som počúvla Mary, ktorá mi radila ísť hneď dnu, lebo návštevníkov sem zvážajú aj autokary a vie sa to tu pekne zahustiť. Za mnou bol rad naozaj o dosť dlhší a neviem, či to všetci stíhali do 12:30. Často z neho zaznievala americká angličtina.

Vnútorné priestory na rozdiel od exteriérov pôsobia o niečo stiesnenejšie ako v TV. Akoby bol strop nižší a steny bližšie k sebe. Vchádzalo sa z malej haly do knižníc, potom "tajnými" dverami s maketami kníh do salónu a niekoľkých ďalších miestností, ktoré v seriáli nefigurovali. Všade plno obrazov a starého nábytku, muzeálna atmosféra. Na poschodí sme mohli nahliadnuť alebo aj vojsť do niekoľkých spální. Takmer v každej izbe sa nachádzal niekto z personálu, kto vedel zasvätene vysvetľovať rôzne detaily rodiny majiteľov a aj zo seriálu. Ja som sa nič nepýtala, no sem-tam som niečo zachytila, napríklad ako bol predchádzajúci lord Carnarvon dobrým priateľom kráľovskej rodiny prostredníctvom spoločnej záľuby - chovu koní. Na chodbách na poschodí viseli v rámoch vystavené fotky a novinové články, ktoré to dokazovali. Iné boli zasa na historickú nôtu - abdikácia ľahkomyseľného Edwarda VII., prebratie kráľovského žezla Alžbetiným otcom, Alžbeta II. ako mladá kráľovná atď.) Kde chýbal živý sprievodca, mohli sme sa dozvedieť z cedúľ rôzne pikošky, napr. že tam, kde vo filme bola kúpeľňa domácej panej, je v skutočnosti len skriňa a tlačilo sa v nej pri nakrúcaní 30 členov štábu. 😊 Do horných izieb sa vchádzalo z chodby na galérii, ponad zábradlie sme sa mohli pozerať do haly a zísť do nej na prízemie majestátnym schodiskom. Prehliadka sa končila v jedálni, jedinej miestnosti z ľavého krídla. Ďalej mali prístup len záujemcovia o egyptskú expozíciu.

Vyliezla som teda na zadný dvor, obzrela si vecičky v obchodíku a potom som sa motala po záhradách, trávnikoch, cez nekosenú lúku s divou rascou a dobromysľou, pomedzi rozkvitnuté pestované záhony, okolo skleníkov a laviček a nádherných stromov... Veľmi pekné. Veľmi anglické. Chlapi ma čakali na parkovisku, robili si tam piknik s kulisou zámku. Mch urobil sendviče a rozkrojil ich na trojuholníky. 😊

Poobedie sme venovali bicyklovačke popri kanáli rieky Kennet - 5 km do Newbury a naspäť. Bolo to super rozhodnutie! Hneď skraja, kde sme začínali, bola plavebná komora Hamstead Lock s ručne obsluhovanými vrátami. Majitelia dlhej lode ju práve napúšťali, aby mohli pokračovať v ceste na západ. Kanál - celým menom Kennet and Avon Canal, pretože spája práve tieto dve rieky - má 92 km a bol vybudovaný na prelome 18. a 19. storočia z dôvodu lepšej obchodnej prepravy. Jeho význam zanikol po vybudovaní Veľkej západnej železnice a k životu ho prebudili až dobrovoľníci koncom 20. storočia, aby ho uchovali pre účely prírodné, vodácke a turistické. Sme im za to vďační, lebo atmosféra bola nefalšovane vidiecka a pokojná. Chodníčok (inak sa to nedá nazvať) sa miestami vinul povážlivo blízko vody, ale všetkým sa nám podarilo udržať riadidlá v priamom smere. Počasie bolo polojasné a teplé, no radšej sme si ponechali na sebe mikiny proti černiciam, pŕhľavám a nízkym vŕbovým konárom, o ktoré sme zavše zavadili. Plavebných komôr sme stretli ešte zopár, chlapci by ich boli radi aj obsluhovali, no museli sa uspokojiť s rolou divákov. S dvojicu lodí, ktoré sa v Guyer´s Lock napchali vedľa seba do komory, sme sa navzájom niekoľkokrát predbiehali, naposledy už v Newbury, kde pani čarovným kľúčom (tak nám povedala) otvorila most. Otočil sa nabok, aby člny mohli preplávať. Obdivne sa tomu okrem nás prizerali aj bernikly - húsky s čiernou hlavou a bielymi líčkami. U nás ich vídať len zriedkavo, páči sa im drsnejšie podnebie.

Cyklochodník nás zaviedol popri vode rovno do starého centra, kde ponad domy malebne trčala veža kostola Sv. Nicolasa. My sme však túžili po rýdzo anglickom olovrante a obzerali sme sa po čajovni. Mch našiel jednu s pomocou internetu v budove nadácie Kennet and Avon Canal Trust a museli sme švihať, lebo zatvárali o 16.30. Deti si vybrali tvarohový koláč a my s Mch pudingový, v ktorom bola aj kandizovaná pomarančová kôra. Čaj pre štyroch predstavoval servis krehkých porcelánových šáločiek a nezábudkového čajníka, v ktorom plávali čajové lístky a do šálok sa cedili cez strieborné sitko. Nápoj sa obohatil mliekom z krčiažteka. Chutilo to úplne božsky, dokonca aj chlapci boli nadšení touto kombináciou. K tomu výhľad na vodu, člny a ďalšie bernikle - jedna sa batolila aj okolo nášho stolíka. Radi by sme si oddych predĺžili, ale od severu sa blížili tmavé mraky a veru nás aj pokropili. Naviac sme to schytali pri čakaní na rampách vlaku tesne pred naším parkoviskom. 😊
Na večeru som vymyslela wrapy s kuracím mäsom, rukolou, paradajkami a cheddarom. Bolo to fajné, len dlho trvalo, kým som prišla na grif, ako ich poskladať. Ešte trocha popŕchalo. Varila som v šušti pod kufrovými dverami.

Harryho Londýn
21. júla 2022

Dnes bol deň D - hlavná motivácia našich detí, prečo ísť do Anglicka: návšteva štúdií Harryho Pottera. 😊 Keďže sme nebývali až tak blízko Watfordu, kde sa areál nachádza a mali sme v pláne aj samotný Londýn, rozhodli sme sa po dlhom zvažovaní kladov a záporov spojiť to do jednodňového výletu. Rátali sme s tým, že sa riadne umoríme, ale aspoň naraz.

Budík zvonil o 6:30 a ráno začalo super - pri raňajkovaní nám asistovala mladá nebojácna červienka. Už včera večer sa prizerala mojim wrapom a teraz bola ešte oveľa spoločenskejšia. Najprv odzobala mravce lezúce po našom stane a potom si sadala Mch a J. na nohu a koleno! 😊

O 8:15 sme už vyrážali, smer Northwood = severozápadný okraj širšieho Londýna. Cesta ubiehala po diaľnici a obchvate dosť dobre, len sme dvakrát prepásli správnu odbočku, tak sa nám to trochu predĺžilo. V Northwoode sme boli okolo 10. Zvolili sme si toto miesto pre jeho výhodnú polohu - nebolo to odtiaľto ďaleko k Harrymu a platil sem ešte 6zónový celodenný MHD lístok (Watford už bol mimo). Zaparkovali sme za prijateľnú sumu na parkovisku a šli na neďalekú stanicu. Vlak nás odviezol na Baker Street, tam sme presadli na inú súpravu a vystúpili o 2 zastávky ďalej na stanici Kings Cross/St. Pancras, kde chlapci chceli vidieť, skadiaľ odchádzal Rokfortský expres. Tá pekná oranžová budova s vežičkami, ktorá figuruje v ilustrovanom vydaní Tajomnej komnaty, je nakoniec St. Pancras a Kings Cross stojí hneď vedľa, oveľa obyčajnejšia. Nástupište 9 a ¾ si na stanici pripomínajú batožinovým vozíkom zabudovaným do steny harrypotterovského obchodíka. Dá sa pri ňom odfotiť a ľudia stáli v dlhom rade, aby tak urobili. To boli asi takí, čo sa nechystali večer do filmových ateliérov. 😊

Chlapci hlásili hlad a v snahe vyhovieť im sme opäť kúpili v kartóne balené trojuholníkové sendviče. Myslím, že sa výrazne podieľali na vysokom hodnotení tejto dovolenky. 😊 Zlupli sme ich a šup naspäť do metra k Toweru. Priekopa okolo pevnosti je teraz vysadená kvetmi, hlavne žltými a oranžovými, bola to nádhera. Ale tých ľudí... Dosť sme sa ponamáhali, kým sme sa cez nich pretlačili k mostu. Tower Bridge bol jednou z hlavných atrakcií, ktoré chlapci túžili vidieť a myslím, že nesklamal. Je veľmi impozantný. Prešli sme na druhú stranu Temže a pri ovocnom posilnení sme popozerali, koľko nových mrakodrapov obkolesilo ten prvý - Uhorku.

Mch s pomocou techniky zistil, že cestu k Millenium Bridge, čo bola ďalšia povinná harrypotterovská lokalita, si môžeme spestriť poschodovým autobusom. Nie výletným, ale regulernou MHD. Chceli sme celodenný lístok naozaj čo najviac uplatniť a šetriť si nohy, no presuny na zastávky tiež neboli zanedbateľné. Chalani sa v doubledeckeri hrnuli na poschodie, bohužiaľ predné sedadlá boli obsadené, tak zážitok nebol úplne dokonalý. Od zastávky bolo k rieke treba opäť nejaký kus šlapať, už sme začínali mať celkom dosť. Prechádzka cez peší most však bola fajn - za nami čnela industriálna veža galérie Tate Modern, pred nami kupola katedrály St. Paul´s ako z cukru. Na druhom brehu sme šli chvíľu proti prúdu okolo dvoch mostov tesne pri sebe (Blackfriars) a medzi nimi boli ešte napchaté stĺpy tretieho. Tam sme vliezli do metra a vyliezli na zastávke Westminster rovno pred Big Ben. Takáto turistika po pamiatkach sa nám páči! 😊 Londýnsku ikonu sme si odfotili a idúcky s davmi okolo vládnych budov smerom na Buckinghamský palác sme sa obzerali po nejakom cenovo prijateľnom podniku, kde by sme sa naobedovali. Akurát toto je však na nenóbl podniky dosť chudobná štvrť a preto sme na nie veľké nadšenie detí zabočili do St. James´s parku a tam sme sa na tráve najedli z vlastných zásob. Teplé jedlo sme flexibilne preložili na večeru v priestoroch filmových štúdií. Omrkli sme na internete ich jedálny lístok a vyhovoval našim predstavám o britskej strave.

V parku bolo oveľa príjemnejšie, davy sa rozptýlili a košaté stromy upokojovali. Majú tu hŕbu husí a veveričiek. Z mostíka ponad jazero križujúce park bolo vidno jedným smerom kráľovský palác, druhým kolotoč London Eye. Husy zavše robili nálety nad ľuďmi ako u nás holuby. Mtj už k Buckinghamu ani veľmi nechcel ísť, ale keďže to bol pôvodne jeho nápad, pekne sme to dokončili. 😊 Ľudí okolo plota bolo mnoho, ale nie zas až toľko, ako ich je určite vtedy, keď sa strieda stráž. Teraz dvaja červenokabátnici iba postávali a občas sa kúsok prešli, aby im nedreveneli nohy. Cez okraj Green Parku sme sa preplazili na Hyde Park Corner. Tam si chlapi kúpili zmrzku a ja som z posledných síl poobdivovala pekné rozkvitnuté záhony. Hyde Park vlastne nie je nič extra, mala som o ňom po čítaní Forsytovskej ságy celkom inú predstavu.Veľkú časť tvorí len holá lúka, aspoň čo sme videli. Tráva bola celkom vyprahnutá, možno aj to kazilo celkový dojem. (O dva mesiace pri televíznom prenose pohrebu kráľovnej Alžbety bolo vidieť, že júlové horúčavy nemali trvalý dopad - trávniky sa opäť zelenali.) Do metra sme zapadli na stanici Knightsbridge a po 2 prestupoch sme boli konečne znova na Baker Street a vo vlaku do Northwoodu. Ono aby toho nebolo málo, človek sa príšerne nechodí aj pod zemou, kým nájde prestupovú stanicu.

Caddie čakala na parkovisku a poslušne nás odviezla do neďalekého Watfordu k dlhoočakávaným štúdiám. Lístky sme kupovali ešte v máji, pretože sa ultrarýchlo vypredávali. Ak sme chceli dovolenkovať v júli, k dispozícii boli už len niektoré dni a aj to až po 18. hodine. Podrobili sme sa osobnej kontrole a šli rovno k vstupu pod velikánskym drakom, ktorý vo filme strážil podzemie Gringottbanky, lebo čas nášho vstupu už nadchádzal. Škoda, že sme nevedeli, že reštika, na ktorú sme sa spoliehali, už po prehliadke nebude v prevádzke...

Začali sme výstavou plagátov zo všetkých filmov, potom nám sprievodkyňa hromadne predstavila pravidlá správania sa v štúdiách prostredníctvom videoprezentácie, v kine nám pustila krátky film a potom sme už konečne vstúpili do Veľkej siene, kde sa reálne nakrúcalo. Odtiaľto sme už mohli ísť svojim tempom a rozpoznávať známe scény, artefakty a kostýmy. Najprv sme postupovali pomaly, čítali si každú ceduľu a pozerali krátke videá k špeciálnym efektom, no čoskoro sme pochopili, že sa motáme stále na začiatku a nebudeme to schopní všetko absorbovať. Potrebovali by sme tak asi týždeň. 😊 Prekvapilo ma, ako veľa mechaniky bolo použitej pri trikoch - tipla by som si, že boli oveľa viac zapojené digitálne technológie. Napríklad samovoľné umývanie riadu a štrikovanie u Weasleyovcov bolo na motorčeky. Fyzický bol aj hipogrif Hrdozobec, naťahoval k nám svoju divú hlavu. Z diery v Začarovanom lese za temných zvukov vyliezal obrovský pavúk Aragog. Mohli sme nazrieť do Mysľomisy v Dumbledorovej pracovni, odfotiť sa s Chrabromilským mečom a nastúpiť do vlaku ťahaného červenou lokomotívou. Videli sme, na akom princípe fungoval koľajnicový vozík v banke, aj ako sa pohybovala metla počas metlobalového zápasu. Zhruba uprostred prehliadky ústila trasa na otvorený dvor s bydliskom Dursleyovcov (to som si, naopak, myslela, že bol použitý skutočný dom), trojposchodový Rytiersky autobus, posadali sme si do otlčeného lietajúceho auta a Hagridovej motorky so sajdkou a J. v skleníku presádzal pištiace mandragory. Štúdiá ďalej pokračovali nekonečnou zbierkou masiek, parochní, robotických zvierat a úplne nás dostala hala Gringottbanky, kde by som odprisahala, že bol použitý mramor a nie pomaľovaný sadrokartón. Za ňou z podzemia vyliezal holografický slepý drak, bolo to neuveriteľne realistické. Záveru prehliadky dominovala obrovitánska maketa Rokfortského hradu, okolo ktorej ľudia chodili po rampe a mohli si ju obzrieť z každej strany.

Na úplnom konci sa nachádzal nenormálne veľký kľukatý obchod s úplne všetkým, dokonalá nočná mora. Bolo vopred jasné, že si deti odtiaľto niečo odnesú, nechcela som však podporovať hocijakú kravinu. Najviac túžili po prútikoch, no jeden kus stál 32 libier. Najprv som odmietla, no aby sme skrátili galeje na minimum, nakoniec sme sa dohodli, že si na ne prispejú z vreckového. Na výber boli prútiky každej významnejšej čarodejníckej osobnosti a potom ešte také parádnejšie. J. veľa nerozmýšľal a okamžite si vybral Harryho a Mtj prútik s hadom nepatriaci žiadnej konkrétnej postave, ktorý bol však na pohľad krajší. Mch sa postavil do radu, kým sme vyberali a veru to bolo rozumné, akurát bol na rade, keď sme pribehli.

Len čo dočerta s tou teplou večerou?! Reštika nás totálne zradila, mali otvorené len do deviatej a to sme ešte pobehovali po štúdiách. Na pumpe už bola kuchyňa zavretá a na jedinom odpočívadle počas celej cesty do kempu mali len KFC a Burgerking, čo Mch odmietol. Napokon sme o 11. v kempe varili špagety. Pre zmenu v mrholení. 😊 Spali sme ako zabití až do rána.

Prírodná rezervácia Rye Harbour
22. júl 2022

V piatok nás vtáčik prišiel pozrieť len rozlúčkovo, zato sa dosť rozrozprávali haje, pokrikovali na seba skryté na vrcholcoch stromov. Pobalili sme stan a presunuli sme sa späť na východ do prvého kempu v Oak Valley. Dorazili sme o druhej a ako verní zákazníci sme dokonca platili len 30 libier namiesto 36. V našej neprítomnosti domáci prikúpili hriankovač a v kúpeľni sa nás dočkalo naše zabudnuté mydlo. 😊 Našťastie aj naše miestočko bolo voľné a už sme v zakempovávaní takí šikovní, že ani nie o 40 minút sme opäť nasadali do auta smer vtáčia rezervácia. Mali sme tam predsa bicyklové resty. Cestou dole k moru som nakázala zastaviť vo Winchelsea, lebo majú uprostred obce veľmi anglický kostol, ktorý som si ešte neodfotila a ako som tam pobehovala, objavila som ešte

1) múzeum histórie Winchelsea vo veľmi starom kamennom dome,
2) malý obchodík s milým predavačom, kde som kúpila lekvár a velice fajné tmavé čerešne-srdcovky,
3) hostinec New Inn, ktorý sľuboval domácu kuchyňu a večeru podávanú od 17. do 21. Okamžite sme sa dohodli, že bicyklovačku sem prídeme zajesť.

Niektoré cestičky vtáčej rezervácie boli ledva pre peších, ale my sme sa pretlačili. 😊 J. niekedy ani nebolo vidieť ponad vysokú trávu a lány bieloružových ibišov (po anglicky močiarny ibiš = marshmallow; vraj práve podľa tejto rastliny dostali meno aj legendárne sladkosti). Sem-tam už zreli aj černice, s Mch sme si pochutili. Okolo Hradu Camber, ku ktorému sme mierili, sa rozkladali rybníky a vyprahnuté pasienky. Ovečky sú tu nasadené cielene, aby udržiavali biotop bez kríkov a stromov, čiže vhodný pre vodné vtáctvo. Stáda sa občas miešali s kŕdľami husí. Hrad sa skladá z niekoľkých okrúhlych veží a jednu má aj v prostriedku. Teraz je však zavretý, nazízali sme iba cez mrežu. Je ťažké predstaviť si, že jeho pôvodná poloha bola na konci strategického výbežku trčiaceho do širokého zálivu; dokončili ho v roku 1544 na obranu prístavov v Rye a vo Winchelsea. Henrich VIII. povestný svojimi šiestimi ženami a založením anglikánskej cirkvi správne predpokladal, že sa to európskym katolíckym panovníkom s Francúzmi na čele nebude páčiť. S Camberom mu to však celkom nevyšlo. Záliv sa postupne zaniesol štrkom, vyschol a hrad bolo možné o pár desaťročí použiť už iba ako suchozemský muničný sklad.

Neďaleko bola umiestnená aj ďalšia pozorovateľňa, tentoraz v hlavnej úlohe s kŕdľami kormoránov. Cesta pokračovala okolo farmy a kus po asfaltovej ceste. Mtj tam našiel na zemi 10 libier! Potom sa zasa zvrtla na pasienky, kde bolo treba preliezať a bicykle prekladať cez rebrík v plote a konečne sme sa po pár minútach dostali cez štrkové hrádze k pobrežiu, na ktorom rástlo čosi podobné kapuste (boli sme len tesne vedľa, rastlina sa volá sea kale - morský kel). Zaparkovali sme pri lodenici, v ktorej kedysi bola uskladnená záchranná veslica Mary Stanford. Jej posádka v roku 1925 zahynula pri pokuse zachrániť loď v búrke - tej sa napokon nič nestalo.

Pri vode STRAŠNE fúkalo, vytiahli sme mikiny aj šušte. Šarkanovi toto počasie veľmi žičilo. J. ho kormidloval ležiac na kamienkoch na pláži. 😊 Mtj sa viac páčilo hľadať krabie panciere a hádzať kamene do mora, ktoré bolo vo vrchole prílivu, hučalo a prudko dorážalo na breh.

K autu sme došli vyfúkaní do červena s ružovými očami. 😊 Blahorečili sme si, že ideme do Winchelsea na večeru. The New Inn je biely starodávny hostinec uprostred mestečka naproti kostolu. Interiér bol útulný, s nízkou povalou podopretou trámami, zarámovanými vidieckymi krajinkami na stenách a rôznymi zákutiami na sedenie. Bolo plno, no čoskoro sa uvoľnil okrúhly stôl pri okne s malými tabuľkami, cez ktoré bolo vidieť kamenný domček múzea. Z domácej kuchyne sme si vybrali vytúžené mäsom plnené koláče (pies) a jacked potato - obrovský pečený zemiak. Kým sa jedlo varilo, deti chlípali džús a citronádu, dospelí pivo a cider. Pies boli napokon velikánske, obliate hnedou omáčkou, servírované s dusenou zeleninou, zemiakovou kašou alebo hranolkami. Ja som mala zemiak so syrom a fazuľou a J. s tuniakovým šalátom. Rodičom sa podarilo svoje porcie zjesť celé, u Mtj sme s malou dušičkou požiadali o zabalenie. Milý personál sme však nezaskočili a vyfasovali sme elegantnú krabičku, ktorú dodnes používame. Túžili sme okoštovať aj dezert, len sme už dosť funeli, preto sme zvolili len jeden jablkový koláč s tekutou smotanou. Celé dobre!

Decká sme na ich želanie nechali v aute a šli sme sa vo dvojici krátko prejsť po dedinke. Pardon, vlastne po meste. Winchelsea o sebe hrdo hovorí, že je najmenším mestom v Anglicku. Jeho história je však impozantná. Pôvodne stálo na morskom brehu a v 12. storočí dokonca patrilo spolu s Rye medzi tzv. Cinque Ports. Boli to prístavy veľkého významu pri obrane proti hrozbám prichádzajúcim cez La Manche a mali za to od kráľa určité privilégiá. V 13. storočí však prišla séria katastrofálnych búrok a mestečko so 700 domami bolo zo štrkového podložia doslova spláchnuté vlnami. Ešte aj o 400 rokov neskôr bola o ňom zmienka na mapách zálivu - "staré Winchelsey utopené v mori" - hoci nové mesto sa začalo stavať paralelne s tým, ako pôvodné zanikalo. Húževnatí obyvatelia sa rozhodli pre neďaleký pahorok Iham a sám kráľ Edward I. dozeral na postup stavebných prác. Za povšimnutie stojí, že ulice sú na seba kolmé, bol to urbanistický prístup na tie časy veľmi moderný. Malé mestečko ma úplne nadchlo a bola som odhodlaná na druhý deň z neho vidieť ešte viac, vrátane múzea.

Do kempu sme sa vracali už za šera a popred auto nám prebehlo zopár zajkov a jedna líška. V glampingovom stane medzičasom pribudla veľká thajská (?) spoločnosť, ktorá spôsobne sedela okolo ohníka, krotila deti a oslávenec-päťdesiatnik nás dokonca nás prišiel ponúknuť narodeninovou tortou. 😊

Rozlúčka s Sussexom
23. júl 2022

V sobotu skoro ráno sa rovno na stromoch pri našom stane nahlas hádali vrany, pobudili snáď celé osadenstvo. Podarilo sa nám ešte zaspať a zo stanu nás vyhnalo až slnko. Balenie prebehlo hladko po tom, ako nám J. na raňajky ohriankoval chlebíky. 😊 Už pred 10. sme smerovali do Winchelsea cez ruiny brány, ktorá v 13. storočí umožňovala jediný vstup do mesta po súši. Pahorok sa vtedy týčil nad morom a ústím rieky Brede, až kým more nezačalo vracať, čo prv ukradlo a nánosy štrku nespôsobili vysušenie celého zálivu.

Nakoniec som oželela múzeum a radšej sme sa všetci spolu prešli uličkami. Záhradky majú prekrásne, ešte aj zo škár pri chodníkoch vyrastá bujná kvetena. Keby som bola rastlina, chcela by som žiť v Anglicku. 😊 A tie domy! Aj tie obyčajné vyzerajú ako v skanzene. Mohutné kamenné komíny, obloky s kosoštvocovými tabličkami, rokmi a počasím zvetrané poctivé škridly... Mnohé majú vybudované pivnice so vstupom z ulice. Aj toto má pôvod v 13. storočí, keď vznikalo nové mesto. Stále významný prístav bol aj strediskom čulého obchodu a tovar bolo treba niekde skladovať. Dnes je možné uchádzať sa o komentovanú prehliadku po týchto stredovekých podzemných stavbách.

V Little Shop sme zasa kúpili čerešne a nakukli sme aj do kostola - má sympatické vitráže a velikánsky organ. Zvonka však vyzerá, ako keby mu značná časť chýbala. Z infobrožúry sme sa dozvedeli, že pôvodný zámer bol postaviť katedrálu presahujúcu pozemok okolitého cintorína. Práce však nabúrala 100ročná vojna (doslovne). Kostol má teda podobu trojlode akosi prikrátkej na svoju šírku, lebo to mala byť len sakristia. Pri prechádzke cez cintorín dobre vidno, aká monumentálna mala byť v plánovanom hlavnom priestore. Do Winchelsea som dokonale zapustila korene a rozlúčiť sa s ním bolo bolestné.

Zviezli sme sa dole do známych potravín pri pláži, zásobili sme sa slanými keksami Cheddars a pivom pre rôznych rodinných príslušníkov a potom sme šli ešte k vode. More sa sťahovalo, šarkan parádne plachtil, J. preskakoval vlny. Našli sme zasa mrte krásnych kamienkov a mušlí. Vôbec sa nám nechcelo preč - ani len do Rye na posledný čaj.

No bolo nutné sa pohnúť, ak sme chceli stihnúť vlak. Mch našiel na mape čajovňu The Cobbles učupenú v uličôčke medzi domami. Rye plné ľudí a otvorených obchodov má menší pôvab ako v ospalý nedeľný podvečer. Na usadenie pri stole sme trochu čakali a potom aj objednávku. Mladí chalani mali plno roboty, bol čas obeda. My sme si dali na pláži sendviče, takže sme chceli vyložene len čaj a maslovými žemličkami scones. Mali ich v špeciálnej ponuke za 7 libier s maslom, džemom a natieracou smotanou. J. si jediný vybral čokotortu. Ja som nakoniec nezjedla ani 1 žemličku, boli veľmi sýte a predstavovala som si ich, nevedno prečo, celkom inak. Čaj sa podával v peknom modrosivom anglickom porceláne s čínskym motívom.

Nekonečná cesta domov
23. a 24. júl 2022

Mch sa z navigácie dozvedel, že cesta k tunelu je dosť dobre prejazdná a máme 10 minút k dobru, tak sme si prezreli ešte pár uličiek. Okolo 14.30 sme opustili Rye a plynulo si to šinuli k Folkestone, až kým sme to podľa navigácie nemali okolo 30 minút do cieľa. A tam sa začínala Zápcha zápch, o ktorej naša navigácia nemala ani potuchy. Čoskoro sme pochopili, čo ju chuderu zmiatlo: diaľnica bola prejazdná pre kamióny, no kvôli opravám z nej policajti odkláňali dopravu osobnú a to bol kameň úrazu. Prvý deň prázdnin a Briti sa hromadne vybrali dovolenkovať. VŠETCI sme chceli ísť do Folkestone na vlak.

Najprv sme poslušne tvrdli v rade a posúvali sa po milimetroch za hodinu. Potom Mch vyňúral aspoň trochu priechodnejšiu cestu, no kým sa nám na ňu podarilo odbočiť, prešla ďalšia večnosť. Radovali sme sa z asi 20 minút plynulej jazdy a aj tá nakoniec skončila v kolóne. Útechou bolo, že na tom boli všetci rovnako, aj tí, čo si zaplatili o 200 € drahší flexilístok. Deti situáciu znášali nad očakávanie statočne. J. sa z nej dokonca tešil, lebo v záujme udržania morálky som mu dovolila upravovať fotky mojom telefóne.

K check-in sme sa slávnostne dostali o 18:00 (hodinu po tom, ako sme už mali byť vo vlaku) a pokračovali slimačím tempom k terminálu so záchodmi a obchodmi, kde sme si umyli čerešne, trochu si pobehali a šli zas do šóry na pasovú kontrolu. Tu vysvitlo, že celú zápchu majú na svedomí francúzski colníci strážiaci náležite hranice Únie a dôkladne kontrolujúci doklady a posádky vozidiel. Za ich búdkou už žiadna kolóna nebola a vlak, na ktorý sme plynulo nasadli, bol poloprázdny. Na druhý deň, už doma, sme sa zo správ dozvedeli, že sme vďaka Mch odvážnemu manévru vyviazli v podstate naľahko. Naše 4 hodiny boli nič - našli sa mnohí, čo uviazli na 21 hodín!

Nad Calais bolo krásne otvorené farebné nebo so zapadajúcim slnkom. Mch našiel v mape kemp blízko Oye-Plage. Najprv to vyzeralo, že sa s barmanmi, ktorí po 19. mali funkciu recepčných, nejako anglicko-francúzsky dohodneme, ale potom pochopili, že nemáme rezerváciu, a tak nás neubytovali, lebo boli plní. Nejaká ich známa, čo vedela lepšie anglicky, sa nám snažila vysvetliť smer k inému kempu, ale tam, kam nás poslala, nebolo nič. Navigácia vedela o viacerých, tak sme šli inde. Aj tam mali recepciu len do 19., ale majitelia sa tam ešte vyskytovali. Najprv tiež vraveli, že sú úplne plní. Pani sa však pri pohľade na naše zúfalstvo ústretovo vybrala do terénu a pochybovačne nám ukázala na malý plac pri betónovom pingpongovom stole. Asi to ani nebolo oficiálne miesto. My sme však radi súhlasili, zmestili sme sa tam aj so stanom aj s Caddie. Na stole sme už za tmy varili cícerovo-cheddarový kuskus a potom sme zo seba spláchli anglický pot v sprche s tryskom o dostreku niekoľko kilometrov. Spalo sa dosť dobre, hoci v sprievode rôznych zvukov. Ráno to boli vrabce v živom plote hneď vedľa stanu, kohúty a kačeny voľakde na farme.

O 9. sme už najedení a zbalení vyrážali do Carrefouru na malý nákup. Prvú zastávku sme si urobili až v Nemecku a opäť sme žasli nad bordelom, ktorý ďaleko presahuje stav odpočívadiel slovenských alebo vlastne odpočívadiel v akejkoľvek inej krajine, ktorou sme kedy prechádzali. O druhej to navigácia odhadovala na 8 hodín, ale musela svoje tvrdenie niekoľkokrát posúvať smerom nahor. Na prázdniny sa nerútili len Angličania, ale aj Nemci a cesty sa uvoľnili až keď sme sa odklonili z južného smeru na východ. Netešil sa z toho iba J., lebo za jazdy som nepovolila upravovanie fotiek. O pol deviatej sme boli ešte len v Rakúsku. Tešili sme sa na teplú večeru - no vyhliadnutý motorest zatvoril bez vysvetlenia predčasne a neboli sme jediní, kto pred jeho dverami sklamane nadával. Už sme chceli mať túto príšernosť za sebou a kúpili sme si do ruky šnicle v žemli, ktoré sa dali jesť aj za jazdy. Opravu diaľnice si na prázdniny naplánovali aj vo Viedni. Konečne pár minút pred polnocou sme takmer neveriacky zabočili na našu ulicu. Home sweet home. 😊