Južné Čechy 2017

Deň presunu 
29. 07. 2017

Z Bratislavy sa dá pomocou rakúskych diaľnic dostať do Vyššího Brodu za štyri hodiny. Tentoraz sme však preberali deti z prázdninovej opatery starých rodičov na chalupe na Kysuciach a tranzit zo severného Slovenska do južných Čiech nám zabral neuveriteľných únavných 10 hodín.

Pani Dita si nás spred troch rokov matne pamätala a myslím, že bola rada, že nám nemusí farmu Křížové Pole celú znova ukazovať. Zoznámili sme sa s 3 mačencami. Hrdzavobiela dostala meno Honzík, čierna zježená Mia a klasická pruhovaná Lily. Boli to veľké šmajchľošky a ešte aj keď sme ich večer vymkli, skúšali sa dobýjať dnu. 😊 Kozí syr je stále k mání, iba kobylka Kleopatra už očividne brázdi nejaké nebeské pastviny. Večerali sme na terase a priodievali sme sa, teplo sa rýchlo vytrácalo. Zato kulisu nám robili nádherné oranžové zore.

Rovinatá šumavská bicyklovačka 
30. 07. 2017

Ktože nás to ráno zobudil? Staré dobré muchy! Jedna dokonca lozila Mch pod perinou.

Hoci sme nemali pocit, že sa motáme, pred 9. sme zrýchlili tempo, lebo sme boli dohodnutí, že sa pôjdeme bicyklovať so švagrovcami - čírou náhodou dovolenkovali práve na Šumave. Zraz bol v kempe u Kukačků, kde oni aj s celou partou spali. Po ranných mráčikoch a sviežom chlade sa riadne oteplilo.

Cesta išla striedavo po tieni a slnku. Kraj je tu nádherný, hlavne tie smrekovcové lesy s čučoriedčím a malinčím. Odolali sme, chystáme sa na paberky do nášho okolia. Zachádzali sme čoraz hlbšie do Šumavy, ale terén len veľmi mierne zvlnený, jazdilo sa výborne.

Obedovali sme v Novej Peci pri Vltave, J. sa naholo vyváľal v zlatom piesku. Mal ambície sa aj okúpať, ale nakoniec si len nohy omočil. Pri odjazde nedajbože nájsť Mtj rukavice a ony, potvory, boli celý čas v jeho vrecku. Vtipné boli aj moje kofoly - objednávala som si malú dvakrát, ale neprišla ani jedna.

Dokopy sme najazdili asi 25 km pohodičkovým tempom. Mtj bol celý čas úplne vpredu. Pri Černém Kříži je pekná zátočinka; tam sme sa celoskupinovo rozložili a ochladzovali si nohy. Dokonca aj ja som vošla do ľadovej vody, mala som potom priveľa miesta v topánkach. Chlapi vydržali dlhšie, pomáhali ostatným deťom a oteckom spevňovať hrádzu. Najprv to bolo len symbolické, ale vyvinulo sa to vo veľkú stavbu s balvanmi, kusmi trávy aj konárov. Hladina stúpla, niekoľko otcov si aj zaplávalo a veľké holky s veľkými klukmi sa v plavkách vzájomne ošpliechavali.

V dedinke Dobrá sme porozlievali po tráve nejaké malinovky, pretože nám z nich chceli upíjať osy. Objavili sme lesklého chrobáčika, ktorému chutila palička od nanuku a potom ešte veľkú kobylku, ktorú si odvážnejšie deti dávali na hlavu. Rozhodli sme sa, že na tomto mieste výletníkov opustíme a pôjdeme naspäť k nášmu autu vlakom zo stanice Černý Kříž. Dorazili sme s polhodinovou rezervou. Potom došli dva vlaky naraz. Pýtame sa sprievodkyne, kam to ide.
"Do Budějic."
Mch: "A stojí to aj v tej... Horní Perní?"
Sprievodkyňa nechápavo hľadí.
Ja: "...Dolní Pilné?"
Sprievodkyňa karhavo: "Myslíte Horní Plané?!"

😊 😊 😊
Bola z nás dosť otrávená. Nasáčkovali sme sa dnu s bicyklami a potom sme na želanie detí sedeli na vrchnom poschodí pod rozhorúčenou strechou. Nevedeli sme celkom presne, ktorá je naša zastávka, ale trafili sme sa. Na nástupišti sme sa zaprilbovali, naložili J. do sedačky, vlak bol pripravený na odchod - keď si Mch uvedomil, že nechal dnu ruksak. Položil bicykel s upevneným synom na zem, s pomocou dvoch cestujúcich, ktorí mu podržali dvere, nabehol dnu a stihol aj vystúpiť. Pani sprievodkyňa neveriacky pozerala, čo to zasa tí Slováci vystrájajú. J. nápomocne ležal na zemi v sedačke, ani sa nepohol. 😊

V aute obe deti zaspali a ani nevedeli, že sme v Brode dohodli na zajtra splav. Doma som urobila cestoviny s cukinou a najprv sme jedli vonku, ale mačky, ktoré nám nazízali do tanierov, chlapcov priveľmi rozptyľovali, presunuli sme sa preto dnu. Spať sme šli veľmi ochotne všetci naraz, do 11. veľa nechýbalo.

Splav Krumlov - Zlatá Koruna 
31. 07. 2017

Ráno bolo zasvätené mačkám a poľnohospodárskym stojom - starý a mladý gazda "zbrojili" traktor. Pobalili sme sa čo najúspornejšie, nahodili plavky a šup do kempu Vltavan pred Českým Krumlovom, kde na nás čakal náš raft, vesty, sud a veslá. Rozumne pobalený ruksak sme museli dosť chaoticky prebaliť do tašky, lebo nevošiel do suda.

J. bol veľmi zažratý do pádlovania, stále ich striedal. Mtj zasa bavilo máčať si nohy. J. nedočiahol, takže sa musel opakovane namočiť celý. Bolo hrozne teplo, predpoveď sklamala, malo byť polojasno. Na pomalých úsekoch sme sa riadne varili. Jezmi sme prešli bez straty suchej nitky. V Krumlove sme boli okolo 12. Mch si chcel povoliť silno nafúkaný "matrac" pod sebou, ale vyfučal mu skôr, než prišiel na to, kde sa to zapcháva. 😊 Našťastie sa nehanbil a šiel sa opýtať kolegov oddychujúcich na veľkom rafte, požičali mu pumpu.

Za Krumlovom, ktorý bol prekrásny ako vždy, to do prírodného kempu U Milana trvalo nejako dlhšie ako pri vlaňajšom splave. Chlapcom chýbali jezy, Mtj bol navyše otrávený našim kochaním sa prírodou, J. zasa stále menil polohu a pádla, chýbala mi chvíľa kľudu. Konečne obedovisko! Dali sme si osvedčené chili fazule a chalani palacinky a okamžite sa nás ujalo hejno ôs. Deti boli hysterické a kvílili na celý kemp, my sme im čoraz energickejšie a netrpezlivejšie dávali dobre mienené rady a pritom v tempe jedli a pili. Krásne okolie sme si ani omylom nevychutnali tak, ako sme zamýšľali a veľmi skoro sme prchali. Na vode sa všetko upokojilo, chalani postupne zaspali s klobúkmi na tvárach a my sme sa mohli kochať bez toho, aby sme tým niekomu išli na nervy. Bol to vzájomne výhodný kľud. Mch pádloval celý čas sám (tak mu to aj vyhovovalo) a neponáhľal sa. Cesta bola akosi dlhšia ako vlani a ani žiadne vtipné vzrúšo od okolo sa plaviacich, iba čo jedna posádka pri záchrane klobúka prevrátila loď.

Mládež sa zobudila jednu zákrutu pred finálnym jezom v Zlatej Korune. Autobus nám šiel o 40 minút. Cestu komplikovala pripitá seniorská partia, ktorá vkuse radila šoférovi. Veľmi sme sa tešili, že nejdeme s nimi až do Brodu. Prezliekli sme sa a šli autom do Krumlova. Najprv sme sa po ňom v romantickej nálade poprechádzali a potom kruto trpeli, kým sme našli vyhovujúci jedálny lístok. Mali by sme viac variť z vlastných zdrojov, lebo česká kuchyňa je ešte zúfalejšia ako tradičná slovenská. Samé mäso.

Lesný deň 
01. 08. 2017

Mtj sa podarilo ráno vystihnúť mladého gazdu pri dojení a potom aj s J. asistovali pri dofúkavaní kolies starého traktora.

Dnes mal byť horúci deň, tak som zavelila, že sa pôjde do lesa - cez Kalváriu na maliny a do potoka. Mch zaparkoval konča trasy a kým sme my traja v infoške vybrali mapu a opečiatkovali pohľadnice, bol nám už pomaly aj za chrbtom. Chlapci výdatne frflali a pri každom kroku vzdychali, že ich bolia nohy. Potom sa ich ujal Mch, rátali zastávky krížovej cesty a komentovali reliéfy. Mňa poslali napred, zbierala som trezalku. Hore okolo kostola boli povypiľované staré stromy, riadne ma to vytočilo a demonštratívne som si sadla do lesa namiesto na lavičky. Chlapi neprotestovali a prisadli si, jedli sme z vlastných zásob. Potom sme si to strihli cez smrekový les, nádherný, voňavý a práve vo chvíli, keď som si pomyslela, že by som mohla nájsť aj nejaké pierko, našli sme celú hŕbu hnedožltého bez stôp po zožratí ich nositeľa. Každý si nabral, koľko chcel a potom sme sa pratali preč, lebo obďaleč mali dieru osy. Sú naším osudom.

Na ceste k žltej značke sme zbytočne vyzerali maliny. Škoda, celé kríky pošli. Zato černice sa ukazovali bohato, ešte boli zelené.

Na žltej značke sme sa usadili v potoku. Opäť riadna kostilámka, ale deti sa v nej veselo plahočili. My sme sedeli na kmeni nad potokom a Mch obetavo vstával, aby chalanov previedol cez veľké kamene. Dobre nám bolo. Na okolí som našla dva ohryzené a jeden zdravý hríbik. Niesli sme si ho medzi pár malinami na dne kanvičky. Je to tento rok veru s lesnými plodmi bieda.

Pri potoku bolo super chladivo, aj keď nebolo až tak veľa vody. Čím nižšie, tým pribúdalo tepla a listnatých stromov. Zašli sme si ešte k prameňu doplniť fľašky a potom k mostíku poniže starého hámru. Tam bola hať a hlbočinka, skysli sme tam vyše hodiny, chlapi si máčali nohy a J. nakoniec až po pás - Mch ho namáčal ako čajové vrecko. 😊

Popri vodovodnom kanáli, ktorý sa držal zhruba na vrstevnici, kým potok bol čoskoro hlboko pod nami, sme sa v pohodičke dostali ku kláštoru. Mch napadlo skrátiť si cestu k autu cez kláštorný dvor a práve schádzal s Mtj schodami ku katedrále, keď sa ozvalo akoby na ich počesť burácanie organu. Bočným vchodom sme zliezli k ceste a mostíkom k autu. Mch išiel opáčiť mäsiarstvo a my sme zaliezli do vytúženej cukrárne. "Máte aj ľadovú kávu?" vydýchla som zmorene. "Jistě, jste dnes již asi padesátá." 😊

Cestou domov som vystúpila pri lese opáčiť, či rastú čučoriedky. Les bol krásny, tichý, voňavý, akurát bez čučiek. Chlapi zatiaľ vyzdvihli od domácich syr a vajká a šli sa kúpať do bazéna, kým som sa ja mordovala s chlebami vo vajci. Panvica ich pripaľovala. Keďže som to sprevádzala hrubými nadávkami, zavrela som si dvere a následne bol byt plný dymu.

Jedli sme vonku. Mačky v kompletnej zostave (vrátane dospelej domácej nedávno okotenej a ochotne pridájajúcej aj tie tri naše veľké mačence, ktoré na farmu ktosi pohodil) sa nám veľmi líškali. Je to vždy veľmi vtipné divadlo. Od lesov a lúk išiel riadny chlad, ani sa nechcelo veriť po tom dennom úpeku.

Horská šumavská bicyklovačka 
02. 08. 2017

Ráno fúkalo a vyvinulo sa to v dážď. Mch konzultoval s predpoveďovou appkou a malo to byť krátke. O 9. už bolo po a pokračovali sme v duchu pôvodného plánu - cyklookruh zo Stožca (ďaleko na Šumave). Trasa sa volala Medvědí stezka a je aj pre bežkárov. Na jednom mieste sme naďabili na lesných robotníkov s príslušnými strojmi. Chlapi obzerali a ja som obzerala les. Našla som aj zo 4 čučky, pomrzli očividne aj tu. Cesta čoraz viac stúpala. Záverečný riadny stupák k portálu Schwarzenberského kanála (na splavovanie dreva - spája Vltavu s Dunajom!!) sme už s Mtj naše tátoše tlačili, Mch s J. to odpedáloval. Pri diere (cca. 400 m) sa konečne stalo to, čo Mtj mátalo celé leto - niečo ho uštiplo pod krkom. Nárek veľký. Sľúbili sme v neďalekej krčme v Jelení vypýtať ľad. Mali len studenú fľašu s vodou, pomohlo aj to. Obsluha bola neskutočne pomalá, ale lievance s tvarohom fajné. Od portálu nás dlho viedla rovinka popri neudržiavanom kanáli a neskôr veľmi hrboľatá lesná cesta. Boleli ma z toho ruky aj pozornosť.

Dole na parkovisku si deti dali točenú zmrzku a potom nasledovala nekonečná cesta domov. To, že treba obchádzať kľukaté Lipno, robí veľa. Mch chcel využiť kompu, ale išla až o viac ako pol hodiny, to sme už boli doma. V halde dreva pri stajni boli všetky mačky a v škáre sa ukázali aj dve ešte roztrasené pidimačiatka dospelej mačky, ktorá sa ujala aj troch našich najdúchov. Večer sme opekali na ohnisku, Mch hlavný kuchár, robil na železnej platni bravčové v mede a sebe steak.

Po vode i po súši 
03. 08. 2017

Včera som nerozvážne hodila do pléna výletnú blbinu: do Rožmberku raftom a odtiaľ pešo do Lachovic s pomocou detských dvojkolesových vozidiel. Čiže naložiť ich na raft. Mch bol za, čím ma zaskočil. 😊

A tak sme už okolo pol 10. šľapali pešo skratkou do Brodu. Logicky nás to ťahalo popri 2-3 záhradách cez dieru v plote s výstražnými tabuľami ako "VSTUP ZAKÁZÁN!", "POZOR, PES!", "NEBEZPEČÍ INFEKCE!" a "STÁTNÍ HRANICE". Všetky vyzerali hodne staré, nuž sme si trúfli. Objekt bol veľmi nevábny, vraj patrí budějickej nemocnici. Na konci areálu sa na nás škerila zamknutá brána. Ako sme sa vracali, míňali sme malý kríž a Mch podotkol: "Tu leží ten pes." 😊

Cez pokosenú žihľavu sme našli alternatívny chodníček s výlezom konča stanice a dodnes nechápeme, kade teda domáci, ktorí nám skratku vrele odporúčali, chodia. Do mesta je to odtiaľto celkom ďaleko.

Raft sme si požičali bez problémov, už sme starí harcovníci. Odrážadlá si Mch napchal dozadu pred a pod seba, ja som sedela v strede, deti si vybrali provu. Po prvom jeze to celkom oľutovali. Mtj mal vodu aj v uchu.

Tento úsek je na Vtlave naozaj najkrajší, hoci s nižšou vodou nie až taký svižný. Namiesto očakávaných 2 hod to bolo až 3,5 aj s občasným namočením. Chlapci sa začali žrať navzájom a nás tiež, Rožmberk stále v nedohľadne, ovocie zjedené, nuž došlo aj na piškóty, do dneška tajené. 😊

V Rožmberku sme zakotvili najprv pri vodnej šmykľavke a potom sme za neškodným jezom v kempe odovzdali loď.

Po obede U Martina ešte povinná zmrzka a hor sa cez hrad. Deti kvílili a to ešte netušili, čo všetko ich čaká. Hoci je to strmák, šlo to celkom dobre, spestrili si to preliezaním zábradlia. Neuveriteľné stvorenia! Kúsok za hradom sa hneď aj zliezalo strmo dole, nik sa nešmykol. Rozhodne to bolo lepšie, ako ísť po červenej značke dolu po frekventovanej asfaltke. Keď sme prechádzali cez most ponad rieku, vodáci mi podobne ako vlani oduševnele nahlas vyznávali lásku. 😊

Za cestou značka znova stúpala do kopca. Za "horským" hotelom bola obora so stádom laní a jeleňov, zízali sme na ich v neveriackom úžase.
J. nedovidel: "Čo?!"
Mch dvihnúc ho: "Aha, tam vzadu, vidíš? Jeleň!"
J.: "A toto tu je čo?"
Mch: "Tenisové kurty. Vidíš toho jeleňa??"
J.: "Ja by som takto pinkol loptičku a potom ty by si pinkol a potom ja..."

😊 😊 😊
Nastala náročná časť výletu, keď J. nariekal s každým krokom. Ale okolie bolo krásne - lesy, potom obrovská kopcovitá lúka. Tam sme si oddýchli, J. bol hneď v dobrej nálade a akonáhle sme sa zdvihli, spustil znova.

Čoskoro nás poľná cesta zaviedla do dediny Přízeř, kde mala byť a nebola krčma, ale bolo ihrisko aj trampolína. Hopsaniu a veselému štebotaniu nebolo konca, dokonca aj dámsku známosť stihli chlapci nadviazať.

Lenže bolo treba ísť ďalej, do Lachovic to boli ešte asi 3 kilometre cez obrovské pasienky. Celé to bolo veľmi pekné, ale cesta rozbitá, nič moc. J. stredal ukecané a mrnčavé chvílky a celkom som ho aj chápala. Konečne bizónia obora na začiatku Lachovic! Boli sme riadne utrmácaní, ale bez následkov.

Poštové múzeum a Vítkův hrádek 
04. 08. 2017

Ráno pršalo. Mtj sme sľúbili poštové múzeum, bolo to akurát na takéto počasie. Vnútri skoro nik nebol. Obom sa páčilo a keďže nikde neviseli cedule, že sa nič nemá chytať, nechali sme ich telefonovať, prepájať káble a telegrafovať. A čo potom? Navrhla som Vítkův hrádek, nech nechodíme furt iba na ľavý breh Lipna.

V hoteli sv. Tomáš sme sa aj najedli (deti hrozne babrali, ale nedivím sa im veľmi, ponuky sú fakt biedne). Hore na hrad je to asi 10 minút, v prípade, že je miestna koza spoločenská, tak dlhšie. Chalanov viac ako výhľad v opare zaujímal ujo s gitarou, ktorý komentoval hosťom históriu hradu a kritizoval medzi riadkami súčasnú politiku.

Cestou domov J. zalomil a ja som sa rozmrachtala. Mch ostal na farme v aute, ja som zalomila v izbe a Mtj sa vzorne sám hral/kreslil/čítal.

Po sieste boli všetci chlapi v bazéne, kde stihla zozelenieť voda, ale nevadilo im to. J. si pchal malú nafukovaciu loptu do plaviek a stále lozili von a dnu, skákali na trampolíne, zasa do vody... zlatí boli.

Posledná večera na terase, schladzovalo sa len pomaly. Mačky ako vždy bodovali.

05. 08. 2017

Ráno bol Mtj na dojení. Seno sa bohužiaľ tentoraz nezvážalo, treba chodiť skôr v júli. Mačky sa schovávali v motore traktora a potom babrali olejom tričká našich detí. Spolu s gazdinou ich potom umývali. Pobalení sme boli okolo 10., šlo to fajn. No - a hotovo. Cestou cez Rakúsko nenastali žiadne vzruchy, obed sme jedli už doma.

Ďakujeme. 😊