Bergen 2018

Nórsko po 12 rokoch 
06. 06. 2018

Budík o štvrtej ráno ma vytrhol zo sna; spala som pokojnejšie, než som dúfala. Akosi mechanicky som sa zrichtovala za sprievodu krásneho drozdieho koncertu. Už svitalo, aj lastovičky v svetlíku to vedeli.

Postíhala som všetky spoje, ktoré som si deň predtým naplánovala. Pred piatou som nastupovala na novej (dočasnej) stanici do autobusu s nápisom Wien/Schwechat a aj šoférovi dával zmysel kód na mojom lístku. Pri cestovaní zakaždým zmieram paranoidnou hrôzou, že som v nesprávny čas na nesprávnom mieste.

O 6.20 to vyzeralo, že aj ďalší dopravný prostriedok ma vezme na palubu. Bolo veľmi príjemné letieť pre zmenu NIE nízkorozpočtovkou - terminál 3 je rovno pri autobusovej zastávke a dokonca mi ani nenazerali do pasu. Osobná kontrola prebehla bez problémov, nepípali ani moje vibramy. Zato hriali jak šlak! 😊 Priestor sa rýchlo zapĺňal, zdalo sa, že sa k nám tlačia aj susední cestujúci do Bruselu. Starší pán fulghumovského vzhľadu ma iniciatívne informoval, že takto vytvárajú bezpečnostný priestor dákemu cudziemu štátnikovi, ktorý má letieť s nimi.

Let bol príjemný a ani nie dlhý; už pred 9. sme pristávali. Do mora. 😊 Dlho som si myslela, že letíme nad Čechami, keď pilot oznamoval, že naľavo míňame Berlín. Čoskoro už bolo vidieť pobrežie, krásne rozmrvené, niečo na spôsob holandských polderov. V Kodani bolo slnečno. Náš gate nebol ešte zverejnený, tak som sa motala hore-dole a nakúkala do obchodíkov.

Scandinavian Airlines majú pekné štvorčekové nórsko-švédsko-dánske logo a okamžite od vzlietnutia ma začal zadúšať pocit eufórie, že po 12 rokoch mierim konečne znova do Nórska. Pod nami ležalo rovinaté Dánsko so svojimi políčkami a dedinkami, potom more s ostrovčekom, ktorý mal vtáčí pôdorys (Anholt), potom pevnina, ktorú som vyhodnotila ešte ako Dánsko a znova more.

A nakoniec rozoklané pobrežie plné ostrovčekov, žiadne polia, málo obydlí - o čo inakšia krajina! Nórsko na prvý pohľad! Moje Nórsko!

Smoklila som od šťastia až do pristátia a fotila, fotila, fotila. Samé hory, po čase aj so snehom, niekedy bolo nádherne plasticky vidieť, ako sa vrchy strmo dvíhajú od jazier a fjordov. Leteli sme aj ponad Oddu a Folgefonnský ľadovec. Keď už pilot hlásil, že sa blížime k Bergenu, dosť nízko pod nami bolo vidieť kopec Ulriken s vežou. Trocha sme si nadleteli, potom otočka a opäť pristávanie akoby do vody, nosom k juhu.

Neveľké letisko Flesland je jednoduché, s častým využitím dreva, najlepšie boli veľké prešľapujúce ikony na wc. Vonku som rýchlo prišla o povznášajúci pocit, keď dotykový automat na lístky odmietal spolupracovať a len zavše sa prebral z letargie. Kdesi nado mnou sa na tom výborne zabávala čajka.

Napokon som dostala, čo som potrebovala, ovšem na lístku nebola cena a ani ho v električke nebolo kde označiť. Dodnes mi nie je jasné, na základe čoho by ma skontroloval revízor.

Prístav a okolie 
06. 06. 2018

Okrajové štvrte Bergenu nie sú nič zvláštne. Za 45 minút sme boli v centre. Na Byparken je konečná koľajníc. Vystúpila som rovno do rozkvitnutého parčíka. Chvíľu mi trvalo, kým som si zorientovala mapu, lebo jazero - oporný bod, bolo skryté za plotom a ruchom ulice. Ten hurhaj ma celkom ohúril, nejako mi to k Nórsku nesedelo. Zato kopec Ulriken bolo vidieť snáď odvšadiaľ, to bolo pekné.

Jazero som si skoro celé obišla, obdivovala som rybársku fontánu a rozárium. Bola som už neďaleko vopred vyhliadnutého CD bazára, ale nič som si nevybrala.

Oproti Grieghallen, dosť ohyzdnej betónovej koncertnej sály, som vbehla do Remy a odchádzala som vyzbrojená chlebom, syrom, šalátom a hustým džúsom do hotela Basic na Håkonsgaten. Ušla sa mi izba na najvyššom poschodí pod strechou a na konci chodby. Malá, čistá, akurát. Jediná nevýhoda - strešné okno sa nedalo otvoriť a celý čas musela bežať klíma.

Keď som sa zložila a pochválila sa kadekomu fotkami, namazala som si chleby (rúčkou zubnej kefky 😊) a vyrazila na túru.

Preštrikovala som sa ulicami tak nejako inštinktívne k moru. Známe fotogenické domčeky Bryggen na druhej strane vody tam stáli, ako keby sa nechumelilo. 😊 Na tomto brehu bola nová budova - dole reštaurácie a predaj morských produktov a hore zašitá infoška. Zašla som tam zistiť, ako je to so skanzenom Gamle Bergen Museum - zatvárajú o štvrtej, srandisti, už teraz bolo viac. Nechápem prečo taká skorá záverečná - veď svetla je v júni dosť.

Prešla som slávnym rybím trhom a súhlasím s názorom, že teraz je to už skôr pre efekt a turistov. Ani trochu sa to nepodobalo úlovkovému trhu. Okrem rýb na ľade tam viseli sušené tresky, v akváriách smutne kukali kraby. Veľmi som sa neobzerala a ani na fiskesupe som pri cene 120 NOK nemala chuť. Veď som mala sendviče. Správny nórsky mattpakke. 😊

Dolná stanica pozemnej lanovky Fløibanen bola vyzdobená stužkami pri príležitosti stého výročia existencie. Obojsmerný lístok pre dospelého stál 95 NOK. Odvážne som si ho vypýtala po nórsky, ale rýchlo som presedlala na angličtinu, lebo slečna za okienkom mi potrebovala vysvetliť, že od prvého mája majú nové bankovky a s tými 1 800 NOK, ktoré som si priniesla, si môžem trhnúť. (Zaujímavé, že v Reme a aj všelikde inde s tým problém nebol. Nechceli mi ich vziať len tu a v piatok v dvoch obchodoch.) Chodbou vytesanou do skaly som prešla okolo fotiek z histórie lanovky, nastúpila a o chvíľu sme sa pohli.

Túra na Fjellhytte 
06. 06. 2018

Napriek podobnosti dopravného prostriedku je náš Hrebienok šuvix - Fløibanen sa šplhá takmer kolmo. Cez presklený strop bolo dobre vidieť, ako rýchlo stúpame. Celé to trvalo pár minút a hore na kopci Fløyen výhľad ako na tanieri. Škaredá budova Grieghallen až z tejto vtáčej perspektívy vyzerala ako hudobný nástroj - internet tvrdí že klavír, mne to pripomínalo skôr kalimbu.

Trocha som sa pokochala a potom som sa snažila vysomáriť z popisu trasy na Fjelhytte, ktorú som si vyhliadla ešte doma. Nakoniec som našla oporný bod - lesnú škôlku a už bolo dobre. Okolo lanovky sa motalo plno ľudí, ale v lese už len málo. Tak im treba. Už od začiatku bol rozprávkový - smreky, mach, tráva, čučoriedky a ticho.

K plesu Skomakerdiket to bolo oveľa bližšie než som sa nazdala a rozmýšľala som, či tri hodiny, ktoré mal podľa návodu výlet trvať, neboli prehnané. Jazierko je pekné, hoci je to vlastne malá priehrada. Na brehu ležala na kôpke trávy úplne splynutá s prostredím kačacia rodinka. Iba čajky ma prekvapovali - v stredoslovenskom lese pôsobili nepatrične. 😊

Potom som zas hľadala odbočku - je ich na rozdiel od mapky plno a značenie len zavše - a konečne cez drevené mostíky ponad mokrade na suchú zem a strmo hore. Predbehla som starších manželov a asi v polovici najpríkrejšieho výstupu na mňa čakalo krásne dravčie pero. Cestička sa skrútila doľava a o kúsok ďalej bolo miesto ako stvorené na vyhliadku. Krásnu, hoci v diaľke bolo dosť oparu. Manželia ma dobehli a chceli konverzovať, no do angličtiny sa im veľmi nechcelo. Ani mne do mojej chabej nórčiny. Pre istotu som sa ich opýtala, či idem dobre na Fjellhytte. Pani pozrela aj do mojej vytlačenej mapy a tvrdila, že to už nie je ďaleko. Mne sa to napriek tomu nezdalo, vrátila som sa na vrchol strmáku a jasné - bola tam ešte jedna nenápadná odbočka, tá správna. Na Fjellhytte to bol už naozaj kúsok. Taký malý biely domček (hytte = chata), útulný, ale zavretý, vysoko v horách a za ním Ulriken a náhorná planina (vidda). Čistá nádhera!

Cez čučoriedčie a kríky cestička zasa klesala k mokraďovému jazierku. Chcela som ho bližšie preskúmať, ale keď sa mi pod nohami rozhojdal mach, uspokojila som sa s posedením na spadnutom smreku a nechala sa oždibávať krvilačnými muškami midges. Slnko sa cedilo cez opar, drozdy a iní čvirikovia vyspevovali do TICHA, ktoré tu panuje napriek tomu, že druhé najväčšie nórske mesto je kúsok odtiaľto. Divočina, po ktorej som túžila, ma bez rozpakov objala a prijala.

Z rozmočenej dolinky cestička zasa stúpala k veľkej vodnej ploche Blåmansvatnet. Okolo rástlo plno šťaveľu (jedla som) a alchemilky (nezbierala som). Na konci jazera stojí chata Brushytte, zavretá, týči sa nad ňou mohutný Blåmanen. Na tomto mieste ma zradil telefón, ktorý vypovedal službu a ukončil tak pre dnešok môj fotomaratón.

Späť k lanovke som sa dostala už po širokej štrkovej ceste a tam som si ešte posedela v spoločnosti čulého drozda a nebojácnej straky. Netušila som, koľko môže byť hodín, slnku sa ešte ani nesnívalo o zapadnutí. Bol to prekrásny výlet plný prekvapení, hlavne čo sa týka vzdialeností a odbočiek. 😊

Do mesta som sa zviezla napokon o 9. s kopou Japoncov a šla som si ešte na nábrežie obzrieť priečelia Bryggen. Veľmi sa mi páčila výstava drevených sôch, ktoré pozostávali z rôzne narezaných neopracovaných latiek a hranolov. Osobitne na mňa zapôsobilo tee-pee, kam sa dalo vojsť a posedieť si tam. Odrezky boli nasypané na zemi ako taká hala-bala dlažba.

Do hotela som sa vrátila po širokom Torgallmenningen - nesympatickej pešej zóne vydláždenej mramorom. Spať som išla okolo 11. Ani o 2. nebola tma.

Ranný Bryggen 
07. 06. 2018

Nespala som veľmi dobre, už o 7. som vyliezla z hotela s úmyslom nejakých sladkých raňajok. Hneď prvý nádych sviežeho slaného vzduchu ma priviedol do vytrženia. Plus krásna čistá obloha a slniečko derúce sa spoza strmého Fløyenu.

Pekáreň včera vyhliadnutá ponúkala len smørbrød (sendviče), spasil ma obchodík pri rybom trhu, kde mali hrozienkové žemle.

Keď som už bola tu, využila som malú zaľudnenosť a išla som sa potúlať pomedzi farebné drevené domčeky Bryggenu. Bolo to ohromné! Úzke priechody úchvatne voňali drevom a bez turistov mali tú správnu prívetivú atmosféru. Pochopila som, z čoho je UNESCO také hotové. 😊

Zo žemlí som si uždibávala pri vode sediac na jednej z latkových sôch, ktorú už vyhrievalo slnko. Bolo krásne, ale zatiaľ zima.

Bez problémov som našla jednu z budov Bergenskej univerzity. Registrácia na seminár a uvítacia káva sa konali vonku v átriu, očividne boli domáci organizátori celí preč z nevídane priaznivého počasia a chceli si ho čo najviac užiť. Cez obednú prestávku sme tu na schodoch jedli aj sendvičový obed. Pracovný program trval do štvrtej a hoci som bola dosť unavená, išla som sa do hotela len zložiť a opäť som vyštartovala do centra. 

Poobedné uličky 
07. 06. 2018

Postupovala som podľa plánu, ktorý som si vytýčila ešte doma - antikvariáty a second-handy. Musela som si zájsť až za Grieghallen k veľmi peknej starej budove hlavnej vlakovej stanice. Odtiaľ som očarene pokračovala fotogenickou pešou zónou Marken. Na kolmej Tvergatten som celkom neplánovane narazila na miestnu pobočku DNT - nórsku turistickú agentúru, s ktorou som si pred pár týždňami písala vo veci istej túry, ktorú sme s mužom plánovali uskutočniť toto leto. Aj som bola v pokušení vojsť a spýtať sa, či je tam Anders, ale mojej spontánnosti chýbala odvaha. 😊

Vytipované obchody boli buď zavreté alebo v nich nič pre mňa nemali a postupne som sa z inej strany ocitla opäť v prístave.

Bryggen sa kúpali v teplom slnku a ani ich nepreliezalo toľko turistov, ako som si myslela - skôr posedávali na terasách kaviarní. Niektoré obchodíky v úzkych uličkách medzi domami boli otvorené, ale nič ma nezaujalo; nevyčerpateľne ma nadchýnala vôňa dreva.

Následne som sa prešla k prastarému kostolu Mariakyrkja a už naozaj zmorená som sa vliekla strmo obytnou štvrťou. Uličky boli nádherné - latové domy rôznych farieb a rozkvitnuté pidipredzáhradky - niekde vari len 20 cm široký nevydláždený priestor tesne pri dome a z neho vyrastajúce ruže a iné kríčky. Takmer žiadne autá, tíšina, pokoj, školený spev z ktoréhosi okna, deti kopajúce si loptu na námestíčku...

Aj bez mapy som ľahko trafila k vysokej bielej veži drevenej hasičskej stanice Skansens. Sídli v nej teraz jeden z tradičných bergenských chlapčenských zborov buekorps (lukostrelci). Budova z diaľky púta pohľad aj vďaka veľkej trepotajúcej sa nórskej vlajke na stožiari. Hneď pri nej je veľká štvorcová vodná nádrž s fontánou. Výhľad nemal chybu.

Lákalo ma to ísť znova hore lanovkou na Fløyen, ale pri toľkej únave by som z toho asi nič nemala. Ako som tak sedela na schodoch a posilňovala sa sendvičom, zbadala som, ako do pukliny v múre lietajú sýkorky s muchami v zobáčikoch. Ozývalo sa odtiaľ čipčanie. 😊 Aj som nakúkala dnu, ale štrbina bola hlboká, hniezdo nebolo vidieť.

Ulica Vetrlidsallmenningen, ktorá je krkolomná nielen názvom ale aj svojim serpentínovitým terénom, bola kedysi dávno osadená lipami a dnes ich hrubé kmene zdobia pestré háčkované šály. Ktovie, či to má na svedomí škola Christi Krybbe Skolen, lebo na ich plote viseli zasa farebnými látkami vypletané bicyklové kolesá.

Zamierila som znova na nábrežie k dreveným sochám a maringotke s nórskym streetfoodom, kde som už včera poškuľovala po rybej polievke. Tentoraz mali - a bola vynikajúca! Okrem lososa v nej boli pomixované zemiaky a čerstvý pór a nastrúhaná mrkva. Zaliezla som si s ňou do "môjho" tee-pee a vychutnala si ju do poslednej lyžice. Občas mi tam nakúkali turisti a mali zaujímavé poznámky.

"Vy tu bývate?"

"Vy to tu predávate?"

"Prečo sedíte vnútri, keď je tak krásne? To je na toto mesto priam neuveriteľné!"

😊

Potom som sa už pobrala do hotela. Túto noc som spala lepšie.

Ha det bra, Bergen! 
8. júna 2018

Tentoraz som sa najedla na izbe, zbalila som sa, kľúč od izby som hodila do schránky na prázdnej recepcii a šla som na rozlúčkovú obchôdzku. Ostala mi tretina chleba a tak som si povedala, že ho pohádžem v prístave čajkám. Najprv sa nič nedialo, ale časom sa zlietlo celé hejno. Bol to dobrý nápad a nakoniec jeden z najkrajších bergenských zážitkov.

Naposledy som si posedela v tee-pee, poslala som pohľadnicu, nakúpila perá - rybičky v obchodíku v Hansaetiske Museum a potom som sa ešte pustila do hľadania brunostu (hnedý syr, nórska špecialita). Potraviny, o ktoré som sa dva dni potkýnala na každom rohu, kamsi zmizli. A tak som už trochu v časovej tiesni klusala až za jazero v parku, kde som konečne objavila nákupné stredisko a natlačila do plného ruksaku ešte kilo syra. A potom už na električku na letisko. Prezieravo som si kúpila lístok ešte v prístave, ale až na tejto zastávke som sa dočítala, že lístok je platný 90 minút od zakúpenia, t. j. 45 minút som už stratila. Na letisko mi to teda nestačilo, ale povedala som si, že to ako cudzinka neznalá pomerov risknem. A ani sa nič nestalo.

Pred vstupom na terminál som tŕpla, či mi QR kód v mobile bude stačiť ako boarding pass - stačil. Lenže... aké sedadlo som si to pri online registrácii vybrala? Marilo sa mi, že to bolo 21A, ale keďže som tu nemala prístup na internet, spojila som sa s manželom, aby to preveril. Áno, 21A. V lietadle som sa spokojne usadila a chvíľu na to ma zaujal ruch okolo stewarda. Nejakí ľudia akoby tiež nevedeli, kde majú sedieť. Steward ochotne vytiahol tablet, chvíľu ťukal a potom všetci pozreli na mňa. Vraj tam majú sedieť oni. "A toto vari nie je 21A?" opáčila som. "Nie, to je 20A." 😊 😊 😊

Ale aj o rad ďalej bol z okienka po vzlietnutí prekrásny výhľad. Najprv Bergen ako na dlani, s centrom aj s mojimi kopcami a potom úžasné hory, hory, hory, rôzne odnože Hardangerfjordu, ľadovec, jazerá, hory... Do Osla sme leteli asi len 45 minút, bolo badať, ako sa smerom na východ pôda zúrodňuje a terén zarovnáva. Oslo bolo vidieť asi lepšie z opačného boku lietadla, na mojom len jeho sever. Na Gardemoene, kde tiež využili veľa dreva, bolo nehorázne veľa ľudí a obchodov, je to pravé medzinárodné letisko. Prestupový čas som využila na minutie posledných drobných na famózne semienkové slané krekry.

Pri lete do Viedne sme leteli ponad južné Švédsko, obdivovala som ozrutné jazero Vänern, ktoré by pokojne mohlo byť aj morom. A potom prišli mraky a nebolo vidieť nič až do pristátia. Sláva môjmu výletu!