Londýn 2011

Kamarátstvo s K., ktoré sme započali v šiestom ročníku, sme si udržali aj po tom, čo počas strednej školy odišla do Anglicka a neskôr si tam našla aj anglického manžela. V 2011 sme boli obe na materskej, keď sme sa s Mch rozhodli prijať dávne pozvanie a celorodinne Londýnčanov navštíviť. Spomínam si, že dôležitú úlohu zohrával vek nášho prvorodeného: do dvoch rokov mal letenku zadarmo. Definícia jeho palubného lístka doslovne znela "nemluvně do 2 let věku". Dúfali sme, že netreba splniť obe podmienky, pretože náš syn nemluvil, iba keď spal a aj to nie vždy. 😊

Blackheath 
12. 2. 2011

Kvôli cene a dostupnosti sme si vybrali pravidelnú linku RyanAir z bratislavského letiska. V Boeingu s voľným sedením sme našli 3 neobsadené kreslá. Rozhodli sme sa vziať uličku a stred, aby bolo trochu vidieť cez okienko a bolo to blízko k výbehu. Tento ťah sa ukázal byť veľmi výhodný, lebo keď sa všetci usadili, 3. sedadlo ostalo voľné. Štart bol bezproblémový. Mtj so záujmom sledoval rozbeh, vzlietnutie a mraky pod nami ("Sneh!"). Čoskoro sa toho však nabažil a vybral sa na prieskum uličky, niekedy aj bez nás, letuške za zadkom. Bavilo ho aj zažínať svetlo, sťahovať roletu na okne a kurizovať ľuďom za nami, ktorým oznamoval, kam ideme a ku komu. Pána pred nami chcel hladkať po hlave, ale ochránili sme ho. Toho uja. 😊

Pristátie v Stanstede bolo hladké a načas. Mtj zaujímali lietadlá, no mali sme pred sebou dlhú cestu letiskovými chodbami a pasovú kontrolu, nuž sme mu veľmi neulahodili. Batožina krúžiaca na pohyblivých pásoch a čerstvý vzduch na autobusovej zastávke mu pozdvihli náladu. Kyvadlový autobus prišiel čoskoro. Za pár minút nás doviezol k letiskovému hotelu Hilton, v ktorom sídlila nami vyhliadnutá požičovňa áut. Bolo nám do smiechu, že lezieme do nóbl priestorov s 20ročnou reklamnou cestovnou taškou a ošúchanými bundami. 😊 Dvaja páni nám v súlade s objednávkou vystavili papiere, prevzali platbu a odovzdali malý strieborný Hyunday s autosedačkou.

Hoci Stansted leží asi 60 km od Londýna, už neďaleko letiska sa diaľnica šinie jeho okrajovými štvrťami. Pomedzi najrôznejšie budovy - nóbl aj ošarpané, paneláky, kancelárie, rodinné domy - sme sa preštrikovali s pomocou GPS až ku K. domu, kde sme šťastlivo našli parkovacie miesto (s kartičkou pre návštevy, ktorú môže každý obyvateľ zaobstarať pre svojich hostí). Keďže 5mesačná maličká práve zaspávala, zabarikádovali sme sa v kuchyni, ktorú Mtj hneď podrobil dôkladnej prehliadke, preskúmali sme aj dvorček a dostali sme obed. Koložvárska kapusta pripravená rodeným Angličanom chutila všetkým. Medzitým sa už zobudila aj malá okaňa a šli sme na prechádzku. Štvrť Blackheath je krásna. Nevysoké domky, tehličkaté či omietnuté, farebné dvere, staré stromy, malé obchodíky v centre... všetko very English! Ktovie, aké sú tie domy zvnútra, určite plné masívneho nábytku, kníh a slávnostného porcelánu, v ktorom sa o piatej podáva čaj. 😊 Oproti Slovensku tu príroda pôsobila o dosť jarnejšie, samé púčiky a kde-tu v tráve krókusy ako u nás sedmokrásky.

Urobili sme si veľký okruh, nezabudnúc na pózovanie pred kostolom All Saints, ktorý poznáme už z fotiek iných K. návštev. Chrám leží uprostred velikánskeho trávnika - kedysi to bolo pohrebisko po čiernom more a z pietnych dôvodov ho dodnes nezastavali. Na konci prechádzky sme sa rozdelili - muži k mäsiarovi po slaninu (doniesli sme bryndzu na halušky), ženy do poľských potravín po kefír pre nášho mliekofilného syna.

Deti sa kúpali približne naraz, ešteže k hosťovskej izbe patrí aj druhá kúpeľňa. Mtj bol veľmi zmorený zážitkami a krátkym poobedným spánkom, zalomil rýchlo a maličká vlastne tiež. Vo štvorici sme si dali druhú várku kapusty, nejaké vínko a donekonečna sme plánovali zajtrajší outdoorový program.

Rochester 
13. 2. 2011

Okolo 10. sme vyrazili mierne juhovýchodným smerom po diaľnici M2 do grófstva Kent a už o cca. polhodinu sme boli na mieste, ktoré včera navrhol K. manžel. K úžasne ponurému Rochester Castle týčiacemu sa za riekou Medway sme sa priblížili po zreparovanom starom moste s mohutnou železnou oblúkovou konštrukciou a farebným náterom. Kúsok za tmavým cimburím vyčnievala špicatá zvonica katedrály.

Mtj bol sklamaný, že sme neostali na parkovisku, okolo ktorého každú chvíľu prefrčal nejaký vlak, ale následné pobehovanie po trávniku pred hradom a naháňanie čajok ho od tejto krivdy odškodnilo. Z odkrytého nádvoria nad hradbami bol parádny výhľad na rieku. Štvorboká stavba s hranatou vežou v každom rohu (= tzv. keep) presne zhmotňuje moje predstavy o anglickom stredoveku. Vraj patrí k najzachovalejším svojho druhu. Zvonka pôsobí stroho, ako sme sa však mohli presvedčiť pri prehliadke, vnútro bývalo pomerne členité, miestnosti podopieralo množstvo stĺpov a uprostred sa dokonca nachádzala studňa, z ktorej sa voda dopravovala až na najvyššie poschodie.

Ako sa na starobylé anglické mesto patrí, aj Rochester je plný zachovalých nízkych domov s tehlovým priečelím s obchodíkmi a reštauráciami na prízemí. Napriek modernej dobe z ulíc nevymizli ani červené telefónne búdky. Obedovali sme neromanticky nebritsky v Pizza Express, ale kombinácia kozieho syra, karamelizovanej cibuľky a špenátu nám veľmi chutila.

Následne sme sa prešli po High Street, kde som sa opäť nevedela dokochať priam románovou architektúrou a útulnými kaviarňami. Jedna z nich sa volala U hluchej mačky a nad čajom v nej posedávali 3 dámy s 3 psami. Mtj bol už riadne unavený, tá slabá polhodina spánku v aute mu nestačila, všetko bolo zle, až kým sme nenašli ohradený park a v ňom kopu holubov. Mtj za nimi behal ako z divých vajec, šli sme sa na ňom urehotať. Na sviežich trávnikoch už kde-tu kvitli krókusy a prvosienky, pomedzi sekvoje a kadejaké iné stromy občas veľmi fotogenicky svietilo slnko.

Rochesterská katedrála je takisto veľmi pekným architektonickým kúskom. S jej stavbou začali Normani v 11. storočí na mieste, kde trónil menší kostolík už od siedmeho storočia! Za niektoré dnešné črty vďačí chrám aj stredovekej prerábke. Nemali sme už však dosť síl na podrobnejšie preskúmanie, útlm po synovi doľahol aj na rodičov. Rozhodli sme sa zanechať našich spoločníkov ich režimu, nasadli sme do auta, trochu pokrúžili po meste. Mtj statočne zaspinkal a spal aj na parkovisku, kde sa striedali početní svadobčania, ktorí mierili na obrady do neďalekého svätostánku.

Späť v Londýne sme sa my traja pobrali ešte na "len takú" prechádzku po okolí. Moje nadšenie z very English ulíc malo opäť plný rozlet. 😊 Neviem sa nabažiť tých farebných dvier, tehličiek a citlivo opatrovaných predzáhradiek toľkých ako vreckovka. 2x sme videli rovno po chodníkoch behať líšku! Takéto stretnutia vraj nie sú v týchto končinách vôbec neobvyklé.

Večeru sme si vzali na starosť my, varili sme halušky. Mtj pomáhal pri všetkých činnostiach a keď už boli dva hrnce plné, plynulo s Mch prešli do kúpeľne a spálne. Dospelí si potom uliali shiraz a debatovali pri praní plienok asi do 11. Napriek nepriaznivej predpovedi sme si na nedeľu naplánovali Eltham Palace pár minút odtiaľto.

Eltham a City 
14. 2. 2011

Keďže naše dieťa malo budíček oveľa skôr ako to domáce, po raňajkách sme si opäť vyšli na prechádzku. Tentoraz sme Mtj nechali voľnú nohu 😊 a ocitli sme sa pri kostole St. Margaret. Už sme neraz šli okolo, no až vďaka tomu, že Mtj chcel ísť na druhú stranu cesty a potom na zastávke okukovať poschodové autobusy, som za plotom objavila starý cintorín so zruinovanou vežičkou - pôvodnú st. Margaret, ktorá slúžila ako pohrebisko a chrám už pred dobrými 700 rokmi. Okrem iných je tu pochovaný aj astronóm Edmund Halley, ktorý prekvapivo žil už v XVII. storočí - myslela som si veru, že Halleyova kométa je podstatne novší objav.

Doma sme si vzali veci a poďho do Elthamu. Počko bolo premenlivé, no nie katastrofické. Občas drizlovalo, ako sme sa dozvedeli od K. (drizzle = mrholiť). Zámoček sme našli hneď. Bolo 11. hodín, práve púšťali prvých netrpezlivcov do areálu. Mch s Mtj netúžili ísť do interiéru, ale keďže počasie sa malo už len zhoršovať, šli sme najprv aj s nimi do záhrad. V lete to tam musí byť krásne. Teraz jar ešte len nesmelo klopkala na dvere snežienkami, krókusmi a snežnými ružami. V parku rastie plno prastarých košatých stromov, ktoré toho určite veľa pamätajú: miesto je osídlené už celú večnosť, napr. aj taký Henry VIII. trávil v týchto končinách detstvo a istý čas tu žila aj Anna Boleynová. Dávne časy pripomína Great Hall, kamenná stavba s gotickými oknami zvonku podobná kaplnke. Zvyšok budovy je podstatne novší (1930) a také je aj jeho zariadenie - art deco. K. bola týmto strohým štýlom nadšená. Mne sa okrem retro telefónov a niekoľkých kúpeľňových kachličiek v tejto časti nepáčilo nič. Stredoveká veľká sieň, aj keď upravená podľa toho, ako si Courtauldovci - poslední majitelia - predstavovali alžbetínske časy, bola oveľa krajšia. 40te roky sú pre mňa proste príliš mladé. 😊 Ale zato kaviareň v strohej zelenej vojenskej farbe + čašníčky v náležitých úboroch + hudba tých čias + very English obed (v miske zapekaný steak pie so zemiakmi a zelenou fazuľkou) = paráda! CD Liner Days, ktoré som si kúpila v obchodíku, patrí dodnes k mojim najobľúbenejším.

Keďže sme sa nechceli s kamarátmi stále blokovať a obmedzovať sa navzájom, Mch vymyslel, že pôjdeme bez nich do centra. Mierne popŕchalo, no aj tak sme sa vybrali autom na stanicu v Blackheathe, kde sme presadli na vlak. Kým sme sa ho dočkali, zabávali sme sa nad párom veveričiek, ktoré sa naháňali po zemi, aj na konároch. Jedna z nich sa zošmykla z 5metrovej výšky a ani z toho nebola veľmi prekvapená. Vlak prišiel načas, cesta trvala 10-15 minút, Mtj dychtivo vyzeral tunely. Vystúpili sme na veľkom železničnom uzle London Bridge. Chvíľu sme tam pobehovali netušiac, ako sa dostaneme von - šípky sa akosi nezhodovali s realitou. No nakoniec sme sa nejako vymotali a ocitli sme sa priamo na moste. Privítala nás čulá premávka; dobre, že sme auto nechali doma. Pri pohľade doľava vyčnievala na nábreží galéria súčasného umenia Tate Modern a za riekou biela Katedrála St. Paul´s, napravo pevnosť Tower, známy impozantný Tower Bridge, administratívna budova uhorkovitého tvaru a veľká vojenská loď HMS Belfast. Prešli sme ponad Temžu a odbočili doprava. Za nami ostala obrovská hrozivá rozostavaná opacha The Shard. Matejkovi boli budovy ukradnuté, sústredil sa na doubledeckery a loďky na rieke. Ešteže ich tam toľko premávalo, mali sme dobrú motiváciu, aby sa pohol dopredu. Pri Toweri bola aj v túto podvečernú hodinu a nevľúdnom počasí kopa ľudí. My sme si to zamierili rovno na Bridge a na druhom brehu do kaviarne. (Jedna z nich sa volá MOST! 😊) Horúce nápoje nám padli vhod. Mtj sa už zapájal aj do anglického rozhovoru - coffee, milk a thank you bez problémov zachytil a opakoval; bolo mu to (aj nám) smiešne. Do kaviarne prišla v jednej chvíli vymrznutá dievčina, ktorá požiadala len o chvíľku v teple. Bolo jej vyhovené. My sme tiež pookriali a cesta po pravom brehu na stanicu už bola rýchlejšia. Pofotila som nočné nábrežie, tú velikánsku loď (vojenské múzeum) a presklenú obchodnú pasáž Hay´s Galleria s fontánou zostavenou z rôznych nečakaných kovových komponentov (trúba, oštepy atď.).

Jerome K. Jerome vo svojej knihe Traja muži v člne z roku 1889 píše o vlakovej doprave v Londýne toto: "Na nádraží Waterloo jsme dorazili v jedenáct a zeptali jsme se, odkud odjíždí vlak v 11.05. Samozřejmě to nikdo nevěděl. Na tomto nádraží nikdo nikdy neví, odkud vlaky odjížějí ani - když už tedy odjedou - kam mají namířeno; neví o vlaku vůbec nic. Nosič, který převzal naše zavazadla, se domníval, že odjíždí z druhého nástupiště, zatím co jiný nosič, s nímž se v této věci radil, zaslechl cosi, že by snad měl odjíždět z prvního. Prednosta stanice naopak tvrdil, že odjíždí z koleje předměstských spojů. Výpravčí nám sdělil, že právě potkal člověka, jenž pravil, že náš vlak odjíždí z nástupiště třetího. Šli jsme tedy tam, ale zástupci drah nám řekli, že přítomný vlak je nejspíš expres do Southamptonu, popřípadě lokálka do Windsoru. Byli si nicméně jistí, že to není vlak do Kingstonu, ačkoli proč si tím byli jistí, to říct nedokázali. Pak náš nosič poznamenal, že náš vlak musí odjíždět z vyvýšeného nástupiště. Šli jsme tedy na vyvýšené nástupiště, kde jsme spatřili stojvedoucího a tomu jsme položili otázku, zda jede do Kingstonu. Odpověděl nám, že to přirozeně nemůže vědet najisto, ale že si myslí, že by tomu tak mohlo být. Ostatně, pokud to nebyl vlak odjíždějící v 11.05 do Kingstonu, pak si byl jistý, že je to vlak odjíždějící v 9.32 do Virginia Waters nebo expres odjíždějící v 10.00 na ostrov Wight nebo někam tam, což určitě zjistíme, až tam dojedeme. Vložili jsme mu do ruky půlkorunu a prosili ho, aby jel v 11.05 do Kingstonu."

Môžem potvrdiť, že všetko platí aj po 122 rokoch na nádraží London Bridge. Nevyznali sme sa ani v mape, ani v svetelnej tabuli, ani v dlhokánskych ceduliach so samými číslami. A ako na potvoru, nikde žiaden železničiar, hoci je viac než isté, že jeho prítomnosť by veci tiež nepomohla. Zavolali sme teda K., ktorej manžel duchaprítomne hneď vyhľadal spojenie na internete a poradil nám, že z 1. nástupišťa pôjde čosi o 18:28. Neostávalo nič iné, len mu veriť. Na peróne stálo KVANTUM ľudí. Neubudlo z nich ani vtedy, keď o 18:24 prišiel iný vlak a asi milión osôb doň nastúpilo. Podobné množstvo sa hrnulo aj do každých dverí nášho vlaku. Vyzeralo to, že sa ledva napcháme, no vo vagóne sa všetci akosi rozptýlili a mohli sme si dokonca vybrať, kam si sadneme. Vlak IŠIEL do Blackheathu, auto nás pred stanicou verne čakalo a pred 7. sme už boli doma.

Večer po uložení detí sme pokračovali v shiraze a rozhovoroch. V TV bolo udeľovanie filmových cien BAFTA a keďže bol nominovaný (a ocenený) aj Colin Firth, pre ktorého máme obe slabosť, nažhavene sme pozerali. 😊

Greenwich 
15. 2. 2011

Hneď po raňajkách sme vyrazili pešo do Greenwich Parku. Mtj sa niesol v nosiči, znášal to statočne. Bolo nádherné jasné počasie, takmer bezoblačno, hoci dosť chladno.

Park je ÚŽASNÝ, najprv veľká rovina, potom svah dolu. Z vrcholu krásne vidno veľký kus Londýna, samozrejme aj mrakodrapovú štvrť Canary Wharf (tie trčia snáď odvšadiaľ). Mtj sa najviac rátali veveričky, ktoré sú zvyknuté na pamlsky a poskakovali celkom blízko. Keď sa však nabažili synovho záujmu, vybehli na kmeň stromu, otočili sa hlavou dolu a prskajúc spomalene vystreli jednu prednú nôžku. 😊 Nevedno, či simulovali konárik, alebo to malo byť zastrašujúce gesto. Veľký úspech mal aj záhradnícky traktor a voľne pohodené hrable s metlou v práve rozoranom rozáriu.

Park bol plný fotogenických záberov: košaté holé stromy oproti studenej belasej oblohe, skupinky venčiace psov, plno niekomu venovaných lavičiek. Na kopci je postavené astronomické observatórium, sú pri ňom aj hodiny veľmi čudne ukazujúce presný greenwichský čas a britské miery (stopa, yard atď.).

My sme si to potom namierili do blízkeho café na obed. Dali sme si pizzu, dobrú, no veľmi tenkú, t.j. málo sýtu. Mch s Mtj v nosiči sa išli ešte prejsť s cieľom uspatia toho mladšieho, my s K. sme šli domov pobaliť sa a keď sa chlapci vrátili, boli sme pripravení odísť na letisko.

Cesta do Hiltonu bola bezproblémová, auto sme vrátili vo vyhovujúcom stave. Keďže sme si dali značnú časovú rezervu, na Stanstede sme mali fúru voľna. Šli sme rovno na check-in. Osobná kontrola bola dosť na nervy, lebo sme sa museli aj vyzúvať, vyberať foťáky, mobily, notebook, jogurty nám vyhodili (v BA prešli). Chudák Mtj nechápal, prečo nemôže bežkať, kade chce. Zato potom pozorovanie lietadiel a vláčikov prepájajúcich tento a vzdialený terminál bolo podľa jeho gusta. Našli sme si reštiku s výhľadom, spokojne sme zjedli pikantné rolky a vynikajúcu polievku, v ktorej bola mrkva, sladký zemiak a zázvor. Lietadlo odletelo načas a nič extra vzrušujúce sa po zvyšok cesty neudialo.