Nórsko 2018
Schyľuje sa k expedícii
13. 07. 2018
Z Bratislavy sme odchádzali v piatok 13. po práci - balenie sme z väčšej časti vybavili večer predtým. Usilovali sme sa byť minimalistickí a oblečenie vrátane osušiek sme zmestili do jednej cestovnej tašky, kuchynské vybavenie sme zredukovali na 1 hrniec, 1 panvicu, 2 misky, 2 hrnčeky, dosku, nože a príbor, jedlo sme napchali tematicky do 5 nízkych škatúľ, ktoré sme strčili do kufra pod "spiace" plató spolu s krabicou na knihy a lekárničku (so slivovicou :)). Ostávali stoličky, stolík, preventívny stan (nepoužili sme ho), foťák + nevyhnutná elektronika (Mch sa chystal po večeroch na diaľku pracovať), spacáky, karimatky a príručné ruksaky, kde bolo jedlo na cestu, voda a hygienické potreby. Všetko sa nám pekne zmestilo do kufra a keď niekto do auta nazrel, videl len dva vankúše na zadnom sedadle. Podpichla som Mch, či v rámci minimalizmu nestačia malé vankúšiky, ale odpoveď bola, že tu ide o komfort. :D
Bratislava prekvapivo nebola vôbec upchatá a tak sme niečo po 7. dorazili na chatu na okraji myjavských kopaníc. Mali sme s Mch predtým debatu, kde budeme spať. Ja som bola za to, aby sme len vyložili veci pre deti (nechávali sme ich starým rodičom) a fičali aspoň po Prahu, nech máme v sobotu cestu o 3 hodiny kratšiu. Mch bol za to, aby sme na chate prespali a vyrazili skoro ráno. Skoro = o 4. A keďže je on šofér a trúfal si na to, kapitulovala som. Znamenalo to teda, že keď sme prišli na chatu, vzal do ruky vopred objednaný natretý chlieb a spolu s deťmi a dedom šli na pivko nadobudnúť pohodičku. :-p
Spali sme spolu na jednej posteli nad schodmi, kde sme sa pred 20 rokmi veľmi ochotne tlačili. :D Ani teraz to s priestorom nebolo až také katastrofálne (príprava na dva týždne nocovania v aute), ale od strechy sálalo príšerné teplo + podvedomá nervozita z cesty spôsobila, že sme sa viac prehadzovali, než spali. "Koľko je hodín?" spýtala som sa do tmy, keď som po nekonečnom čase cítila, že Mch zisťoval tento údaj. "Tri," znela odpoveď. A po chvíli: "Počuj, nejdeme? Nemôžem už zaspať." A tak sme vstali.
Vonku bola tma a sviežo. Psy u susedov samozrejme brechali, keď sme sa priblížili k nášmu autu, ba aj senzorové svetlo si nás všimlo - ktovie, či to susedov prebralo a boli po naštartovaní nášho motora v nutkaní volať políciu. :D
Z kopaníc do prístavu Hirtshals
14. 07. 2018
Na juhozápade visel v temnote Mars, východná obloha začínala zľahka blednúť. Odzobávali sme makovník, pili čaj z termosky a popritom sme sa preštrikovali kopanicami a Záhorím. Spoľahli sme sa na Tetu Navigáciu a vzorne sme plnili jej pokyny. Bezradná z nás ostala až v Hodoníne, keď sme bez varovania odbočili na pumpu po diaľničnú známku. :) Potom už šup na diaľnicu, z ktorej sme podľa Mch prieskumu nemali už zísť a mala nás doviesť až do prístavu v Hirtshals. Pred Brnom vyšlo slniečko a ja som šla spokojne spať. Dlhý vankúš je na spanie na prednom sedadle ako stvorený. Toto som počas cesty zopakovala niekoľkokrát, vždy tak na cca 45 minút. Mch neohrozene šoféroval po prázdnych cestách a vraj viac ako káva ho povzbudzovalo žutie žuvačky. Keď sme sa blížili k Ústí nad Labem, bola okolo veľmi pekná krajina - osamotené kopčeky, rieka v údolí. Potom kúsok za hranicami Drážďany, nikdy mi nenapadlo, že sú až tak blízko a o 10. prvá zápcha - berlínsky obchvat. Teta Navigácia si vzala na pomoc kamošku Inú Aplikáciu a tá nám oznámila, že ak pôjdeme XYZ ulicou, ušetríme si 25 minút. Neviem to vyhodnotiť, vliekli sme sa aj cez mesto, ale vari neklamala. Hýbali sme sa vpred, to bolo hlavné. Raz bolo pred nami auto s nórskou značkou, jasala som, fotila som ich a mala som chuť nad nami rozvinúť transparent VI OGSÅ!!! (= aj my!) :D
Napriek môjmu odporu k moderným technológiám musím navigačný systém oceniť, pretože vedel vopred, kde premávka stojí, aká je zápcha dlhá a aj prečo a tak sme to mohli prehodnocovať prv, než sme uviazli. Teda Mch to prehodnocoval. Ja som vymyslela, že pôjdeme do Nórska a jeho úlohou zasa bolo ma tam doviezť. :D Teraz sa ukázalo, ako bolo dobre, že sme vyrážali o tretej ráno namiesto 4. a tobôž namiesto úplne pôvodnej Michalom tajne zamýšľanej 6., lebo kade-tade po Nemecku boli opravy ciest, alebo aspoň hlúpo nakázané nízke povolené rýchlosti na údajne nekvalitnom teréne. "Diaľnicu od Brna do Prahy by Nemci úplne uzavreli," podotkol na margo toho Mch. Časová rezerva, ktorá bola vo Višňovom takmer 4hodinová sa postupne scvrkla na 2,5 hodiny.
Čím sme boli severnejšie, tým bolo zamračenejšie a vonku veru aj dosť chladno na to, že bola polovica júla. Ako sme však prekročili dánsku hranicu, mraky sa pretrhali a vykukovala taká modrá obloha, že som z toho bola celkom dojatá.
V Hirtshalse je len malé mestečko a veľký prístav; zaradili sme sa plynulo do radov na check-in a čoskoro sme už stáli na parkovisku vyzdobenom bielymi bodkami po čajkách, s palubnými lístkami a žltou ceduľou LARVIK na vnútornom zrkadle. Ááách, ten morský vzduch! Uch, ten štipľavý vetrisko! :-p Zaodeli sme sa do šuští, cez turnikety, ktoré púšťajú von a dnu len ľudí s palubnými vstupenkami, sme sa dostali najprv do terminálu a potom aj preskleným mosto-tunelom do mesta. V termináli bolo plno bieloplavej pubertálnej mládeže, hádam ešte hlučnejšej a rozkokošenejšej ako na Slovensku a žiadne jedlo, tak nás tam nič nedržalo.
Cestou do mesta stále fúkalo a v tráve, ktorá vyrastala z piesku, bolo pozachytávané kvantum čajčích pierok. Aj obrovské z krídel. Hneď som si jedným prizdobila vrkoč. :) Mestečko bolo ako zo stavebnice, domčeky zhruba rovnaké, ľudí málo, ulice prázdne. Mali sme mapku, nuž sme poľahky trafili na centrálne námestie, kde bolo pár krčmičiek a výhľad na more. Vlny sa rozbíjali o móla a celé to vyzeralo dosť rozhojdane. Napriek obave, či nám večera ostane počas plavby v žalúdku, sme sa rozhodli nejakú si dopriať a dole pri lodiach bolo niečo presne podľa našich predstáv: rybí streetfood. Mch si dal fish&chips a ja namiesto ryby hjemfiskekaker - domáce rybie koláčiky. Bolo to parádne. Urobili sme jedlu krásnu fotku s plastickými tieňmi klesajúceho slnka (t.j. okolo 21. hodiny, haha).
Zima bola, kurnik! Bola som veľmi rada, keď som si všimla debnu, na ktorej bolo napísané: Je vám chladno? - Boli v nej deky. :)
Z prístavu sme odplachtili naspäť k autu, cez potravinový obchod. Zásobili sme sa syrom a parádnym hutným tmavým chlebom (v Nórsku sme na nič podobné nenarazili). Naša loď tam už bola a nekonečne dlho sa vykladala. Autá vyliezali zhora. Rovnakým mostíkom sme zasa my vliezli. Sranda... Na lodi asi boli kadejaké zaujímavosti, ale my sme boli takí zmorení, že sme okamžite obsadili sedačky pri jednom zo stolov a jediné, na čo sme sa zmohli, bolo premýšľanie, či sa na ne napriek výslovnému zákazu natiahneme. Nikto to nerobil, tak sme aj my boli vzorní a spali sme posediačky v spacáckoch. Pohodlné to veru nebolo. Ale more nehojdalo, chvalabohu.
Pred druhou sme sa oťapene presunuli do auta a vynorili sa v Larviku. Nórsko!!! (Doteraz tomu takmer neverím. :))
Teplovzdušné bralo Ravnejuvet
15. 07. 2018
Už trocha svitalo. Trvalo dlho, kým sme sa vymotali z móla, holt, veľa nás bolo a brána len jedna. Väčšina áut sa potom odklonila na diaľnicu a my sme sa cez mesto pobrali hľadať pumpu, kde by sme nabrali vodu. Jedna jediná otvorená bola prepchatá žúrkujúcou mládežou, ktorá si dopĺňala sily obľúbenými pølser (párky). Čakať sa nám veru nechcelo. Táto časť pobrežia je na nórske pomery dosť zastavaná, Larvik cez mierne a zalesnené kopce plynulo prechádza do Skienu a tam sa nám podarilo nájsť pumpu, ktorá splnila naše očakávania. Potom nám už nič nebránilo poobzerať sa po nocľahu. Tým, že v Nórsku zo žiadneho mesta nie je ďaleko do lesa a kempovať sa dá takmer hocikde, kde to nie je očividne obrábané alebo obývané, sa to zdá byť ľahká úloha. Keďže sme však prieberčiví a odmietame spať niekde pri krajnici, chce to vždy čas a trpezlivosť. :) Zachádzali sme z bočných ciest na ešte bočnejšie, nachádzali sme domčeky, chatky a stodoly, až konečne okolo 4. sme pristáli na brehu najromantickejšieho jazierka, aké si vie kto predstaviť. Úsvit farbil oblohu do bledoružova, spomedzi trstiny sa nad hladinu vznášal jemný opar, tíšinu tu a tam sotva počuteľne prerušovali hlasy nočného vtáctva alebo uvoľnené bublinky z bahnitého dna. Keby som nebola taká ospalá, sadnem si na mólo a bez pohnutia a bez dychu počkám na príchod dňa. Vládali sme však akurát tak upraviť auto na spanie a zaľahnúť.
O 4. hodine nás zobudilo teplo, slnko už bolo vysoko. Zistili sme, že sme spali na plácku, kde asi rybári spúšťajú na vodu člny - niekoľko ich bolo položených v tráve. Naraňajkovali sme sa pri drevenom stole s lavicami, dokonca sme zhodili tričká, tak bolo na slnku teplo. Mch sa bol aj schladiť v jazere - naostro, plavky sme nebrali, reku do Škandinávie nám netreba. Konštatoval, že teplota vody pripomínala Jadran. :)
Bočnými cestičkami sme zliezli do Ulefossu. Na pumpe sme sa umyli a v bankomate vybrali nejakú hotovosť. V Nórsku sa dá platiť kartou skoro úplne všade, ale predsa len - pre istotu. Mestečko sa rozkladá na brehu veľkého jazera. Niekedy sa ťažko pozná, čo je fjord a čo iná vodná plocha. Toto sa dokonca volá Norsjø (sjø = more). Podľa mapy je to súčasť sústavy jazier, ktoré sú poprepájané Telemarským kanálom od vnútrozemského Dalenu až po prímorský Skien. Kanál bol vybudovaný v polovici 19. storočia kvôli splavovaniu dreva, pretože na rieke boli tejto činnosti prekážajúce pereje. Dnes je to obľúbená vodácka cesta a veru malebná. Celkom neplánovane sme sa v Kjeldale ocitli v tom správnom čase, aby sme si pozreli, ako funguje plavebná komora. Práve sa v nej nachádzala rodinka na rafte a čakala, kedy sa zníži hladina na úroveň kanála. Išlo to prekvapivo rýchlo. Po pár minútach dvaja mládenci v tele-kanalských tričkách ručne pákami otvorili vráta, zamávali sme rodinke a pokračovali v okukávaní. Chalani vráta zasa po kúskoch zavreli, presunuli sa k horným, v ktorých niečo uvoľnili a komora sa okamžite s obrovským hukotom začala napĺňať hektolitrami spenenej vody. Keď sa hladiny vyrovnali, nasadli do auta a pobrali sa zrejme k ďalšiemu zdymadlu, aby si počkali na rodinku.
My sme sa pobrali ďalej, najedli sme sa pri ďalšom, ešte väčšom jazere, v ktorom sa nadšení dovolenkári aj kúpali (Mch tentoraz nevliezol, skaly boli veľmi šmykľavé) a potom už rovno do Eidsborgu. Privítal nás "šupinatý" stavovský kostolík a brána malého skanzenu. Má sa v ňom nachádzať aj model kanála, ktorým si návštevníci môžu pustiť lodičku. Kostol sme si odfotili a s tým, že podrobnejšie to tu všetko preskúmame inokedy, sme vyrazili od rozchodníka na našu prvú pešiu túru. Vyhrabala som ju v bedekri Nejkrásnejší turistické trasy - Jižní Norsko. Veľmi lákavo opisovala prostredie lúčok v brezových hájikoch pri potoku ako stvorených pre kempovanie, lány čučoriedok a finálny bod - bralo Ravnejuvet. Prekvapením bolo prudké stúpanie nad skanzenom, ktoré v bedekri nebolo - neskôr sme pochopili, že východzí bod v bedekri bol o niečo vyššie na križovatke s bočnou cestou k salašu. Nevadí, bol to len polkilometer navyše. Čučoriedky boli už aj tu, hneď sme ich oďobávali. Niektoré neboli veľmi chutné a keď sme sa lepšie prizreli, aj kríčky vyzerali trochu inak. Doma som zistila, že zrejme išlo o brusnice bahenné, ktoré sú mierne jedovaté a halucinogénne. :-p Našťastie sme ich zjedli len pár, keďže nám nechutili a potom sme už dávali pozor na rozdiel. Ale či čučky, bahenné brusnice alebo vres - počasie bolo tropické a vegetácia vykazovala značné známky dlhodobého sucha. Aj potok, ktorý sme prekračovali, bol takmer bez vody, rybky v malej tôňke boli zmätené. Pokračovali sme cez ohradenú lúku, na konci ktorej bol salaš a dobre zašitá keška (t.j. nenašli sme ju) a za ním už cestička nadobudla rýdzo turistický ráz. Terén bol však o dosť nepríjemnejší, ako sme očakávali - suť a kamene a pomerne strmé stúpanie. Potok žiadny, hrozné teplo plus nevyspatosť - myslím, že aj to sa podpisovalo pod náš nie priaznivý dojem. Brezy a smreky na jednom mieste vystriedali mokrade (suché) s rastlinkami, ktoré volám zajačie chvostíky (oficiálne, je to páperník a po nórsky roztomilo duskmyrull). Ku koloritu krajiny chýbal už len nejaký ten los. Les bol veľmi tichý a zdanlivo bez života. Len pár vtákov, jedna žabka a jedna myška prekvapene uhli z chodníčka, keď sme sa blížili. Na najvyššom mieste našej trasy sme objavili zrelé molter - morušky. Zrelé = žlté. Kým sú červené, sú tvrdé a kyslé. Na horúcom slnku sa z nich stával lekvárik, mňam. :) Cestička začala konečne klesať okolo velikánskych balvanov a lánov papradia. Vlastne každý jeden bod trasy bol sám o sebe veľmi pekný, len to odsýpalo akosi pomaly. Konečne sme sa vynorili z lesa na cestu a ďalej po nej niekoľko 100 metrov k parkovisku pod Ravnejuvetom. Áno, dalo sa sem ísť aj autom a vedeli sme to vopred. A aj to všetkým našim nasledovníkom odporúčame. :)
Bralo sa tvári veľmi nenápadne, je obrastené lesom a preto je celkom na mieste ceduľa, ktorá upozorňuje, že sa blížime k okraju. Je pekné, že ho nešpatí žiadne zábradlie. Skaly vyrastajú šikmo nad údolie a sú vyhladené od toho, ako sa turisti o ne opierajú a nazízajú dole. Pre mňa a môj závrat nepredstaviteľné! Musela som sa otočiť chrbtom, aby som toho nebola svedkom, pridržiavajúc sa pri tom stĺpika, na ktorom bol slovom i obrazom opísaný prierez histórie a vzmáhajúca sa sláva tohto miesta. Navštívil ju aj švédsky korunný princ Gustav v spoločnosti Napoleona IV.
Ravnejuvet je tiež povestný tým, že spod neho stúpajú teplé vzdušné prúdy a aj náš bedeker nás presviedčal, že "bankovky či milostné listy" sa po odhodení z brala zasa vrátia. Nuž neviem - nič, čo by som chcela, aby sa mi vrátilo, by som tam radšej nehádzala: chvíľu po nás prišla dvojica vyzbrojená letáčikom, ktorý hodili do údolia. Krásne sa vzniesol a trepotavo odletel kamsi za horu. :) Kým sme jedli naše smørbrød (t.j. obložené chleby, doslova: maslové chleby, v našom ponímaní chleby natierané lososovou paštikou s hrubými kusmi syra a uhorky v druhej ruke :D) prikvitla štvorčlenná skupinka. Ich domáca príprava bola ešte o niekoľko úrovní vyššia - každý mal niekoľko papierových lietadielok. :) Postupne ich hádzali do povetria, niektoré sa vrátili, niektoré nie, jedno vrazilo dievčine rovno do čela sekundu po tom, ako ho vypustila z ruky. Chuť testovať termiku ich ani po vyčerpaní munície neopúšťala a skúšali to ďalej s listami, konárikmi a hrsťami prachu. Tie boli najefektnejšie, vybuchovali v hnedých oblakoch spod skál a všetci sme sa z toho infantilne radovali. :)
My však trochu trpko, lebo sme vedeli, že na rozdiel od nich nenasadneme do auta, ale pekne si naspäť pošlapeme cez známe vŕšky. Nechcelo sa nám ani trocha, no čo sa dalo robiť. Aspoň sme už poznali cestu a mám dojem, že sme ju prešli rýchlejšie ako pred nedávnom opačným smerom. Znova sme nikoho nestretli, ani losa na mokradiach, iba na salaši sa objavili tri ovečky a nahlas sa nám čudovali.
Hurá, parkovisko! Takmer prázdne; skanzen bol už dobrú hodinu zavretý. Okrem nášho vozidla tam stál iba francúzsky karavan s vystrčeným satelitom. Spomenuli sme si, že vo finále futbalových majstrovstiev malo hrať Chorvátsko proti Francúzsku. K domácej panej usadenej pri čítaní na skladacej stoličke sa o chvíľu pripojil aj jej manžel. Tváril sa neurčito, sklapol satelit a čoskoro odišli. Vydedukovali sme (mylne), že jeho tím bol porazený.
Oveľa viac nás však trápila potreba sprchy, nocľahu a hlavne vody. Mch celkom bez predsudkov šiel na cintorín a nabral z točky. :) Sprchu sme sa vybrali hľadať do kempu v Dalene pod nami. Serpentíny na takmer kolmom svahu nás doviedli do mestečka s parádnym starým žltým hotelom s veteránom stojacim pred ním. Kemp bol neďaleko jazera, sprchy voľne prístupné hneď pri parkovisku. Šli sme na to ale slušne - našli sme recepciu a požiadali o túto službu pána domáceho. Na naše prekvapenie povedal, že bohužiaľ sprchy bez ubytovania neposkytujú. Pred 12 rokmi sme sa s niečím podobným nestretli. Znavene sme sa poďakovali a vliekli sa skormútene k autu.
Ujo za nami. "A odkiaľ ste?"
"Zo Slovenska."
Pomlka.
"a kde spíte?"
"Hocikde, kde sa nám páči."
Pomlka.
"Áááá, viete čo... choďte sa osprchovať." :) Ani peniaze nechcel. Zlatý.
Ako dobre padlo vyčľapkať sa v teplej vode a sadnúť si na čistý záchod! :)
Dve položky zo zoznamu boli teda odfajknuté. Čo však s nocľahom? Keďže sme chceli ísť na druhý deň do skanzenu a kostolíka hore v Eidsborgu, vyškriabali sme sa zasa tam a krúžili sme po všetkých možných cestičkách okolo jazera a po lesoch, no všade to končilo buď niekomu vo dvore, alebo ešte pred ním značkou privat veg, alebo uprostred ničoho, kde sme sa ledva otočili. Hľadali sme v čoraz širšom okolí, až sme si povedali, že kašleme na skanzen aj kostolík a ideme proste ďalej smerom na Rjukan.
Na križovatke ciest v Ofte sme sa pustili bočnejšou Øyfjellvegen a bol to dobrý ťah. Onedlho sme mali po ľavej ruke veľké jazero (Bergsvatn) a keď sme sa pustili neoficiálnou cestičkou okolo neho a našli sme na vyvýšenom plácku rozloženú mladú nemeckú dvojicu s pohármi na víno pri tanieroch s večerou. Dúfali sme, že sa niekde opodiaľ nájde miesto aj pre nás. Za mostíkom ponad malú hrádzu bola ešte neoficiálnejšia odbočka k vode, zacúvali sme do nej cez prales smriečkov, briez a jelší a našli sme sa na kuse sivej pláže, očividne sa tam pred pár rokmi ťažil piesok, ostala ho tam veľká kopa. Teraz sa odvšadiaľ tlačili malinké stromčeky a vres. Ospravedlňovala som sa každému jednému, na ktorý som stúpila. Bolo to príjemné miesto - v piesku losie stopy, za nami aj na druhom brehu zalesnené kopce, zatiaľ len také zvlnené, zato strmé až až. Na vrcholkoch sa ešte držalo slnko. Okolo jazera bola tíšina. Uvarili sme si pikantné fazule z konzervy s kuskusom, veľmi nám chutilo.
V noci som si musela odskočiť, no na losa som nenarazila. Obloha bola tmavomodrá, krajina ponorená do malebného šera a opäť som ľutovala, že som ospalá a ťahá ma to dnu do auta.
Okolo Gausty
16. 07. 2018
Ráno slnečné a teplé. Vo vžlanom tempe sme raňajkovali a v jazere umývali riad (mali sme supereko prostriedok, ktorým sa môže umývať aj ovocie, tak dúfam, že to neškodilo ani rybám a iným vodným obyvateľom). Tejto činnosti sa počas celého putovania ujal Mch, čo ma veľmi tešilo. Bol sa pochopiteľne aj okúpať. Vraj stále príjemná teplota vody, ale nízky stav, odieral si kolená.
Potom sme už konečne vyrazili ďalej. Nemecký párik ešte spokojne sedel pri raňajkách. Tí veru žiadnu vynaliezavosť vyplývajúcu z minimalizmu neriešili - mali aj koťogo. :)
Táto cesta bola skoro celá lemovaná jazerami. Obloha bola čistá, voda modromodrá, lesy zelenozelené, masívne skalnaté hory na obzore žiarivo sivé, domčeky zväčša červené a kvietky pred nimi ružové (kyprina úzkolistá - smiešny názov :)). Totálny gýč, ktorý sme zamýšľali odfotiť, ale nedalo sa zastaviť na žiadnom dobrom výhľade.
Prepracovali sme sa k hlavnej ceste povyše Raulandu a pochopili sme, že tie sivé masívne hory sú južným okrajom náhornej plošiny Hardangervidda, ktorá má pre mňa magické čaro. Dostali sme sa do oblasti, kde sa chodí vo veľkom lyžovať. Na každom kroku lyžiarske dedinky - tmavohnedé drevené bungalovy s trávnatými strechami - a reklamy na skiservisy. Najkrajšie to bolo na brehu velikánskych jazier, vlastne to bolo stále to isté, Møsvatn, s mnohými zálivmi. Čistá nádhera, stelesnená modrota. Zastali sme na odpočívadle a prešli sme sa pásmom lišajníkmi obrastených briezok po mäkkom vresovisku s kopou morušiek až k vode. Míňali sme drevenú informačnú tabuľu o rybolove (so skrinkou, do ktorej sa vo vypísanom formulári hádže hotovosť a tým je povolenie vybavené) a prevrátenú loďku. Na brehoch boli velikánske balvany, na ktorých sa príjemne sedelo a vyhrievalo. Vyhecovala som manžela, reku že hádam takýmto jazerom nepohrdne a veru tam aj skočil. Konštatoval, že už je o poznanie studenšia. :) Ja som sa zatiaľ nevedela nabažiť hrania sa s teleobjektívom. Všetky tie červené lodenice s horami v pozadí... no nefoť to!
Po ceste do Rjukanu nás čakalo ešte jedno prekvapenie - okolo tunela Maristigen bola urobená vyhliadková cestička kvôli pôsobivému vodopádu Rjukanfossen. Priepasť bola impozantná, ale... vody nikde. Zato rovno oproti sa zo strmého svahu valil dole v takmer kolmom uhle zväzok potrubí k peknej starej industriálnej budove. Nechcelo sa nám čítať všetky infocedule, ale pochopili sme, že je to elektráreň. Zrejme odvádza vodu z rieky, ktorá vyteká z Møsvatnu, premieňa jej energiu a na vodopád už očividne žiadna neostala. Možno aj kvôli suchu. Pobavili nás ale plagátiky, ktoré hlásali, že 28. júla bude sviatok a vodopád ožije, máme sa prísť pozrieť. Zrejme je fakt na gombík. :)
Potom už cesta klesá dole do Rjukanu, ktorý je obdivuhodne postavený medzi dvoma nebotyčnými horskými chrbtami. Na ten vľavo sa dá vyviezť lanovkou a napravo sa ešte ako špicatá nadstavba už aj tak vysokého a strmého masívu týči končistá strecha Gausty. Je to hora okolo 1880 mnm a hoci som už o nej všeličo čítala, jednako ma ohromovalo, keď zavše vykukol jej štít spoza nižších vrchov. Povráva sa, že za pekného počasia z nej vidno 1/6 Nórska. A dá sa dostať na jej úpätie (teda úpätie tej strechy) aj autom.
Najprv sme však išli vybaviť tankovanie a wc na miestnej pumpe (odvážne som pri odovzdávaní kľúčika ďakovala a zdravila po nórsky), vybavili sme obchod (s pomníkom upratovačky pred ním) a išli sme sa najesť pod starú elektráreň Vemork. Je tam pár domčekov v krkolomnom teréne s výhľadom na Rjukan a údolie, ktoré sa smerom k Vemorku zužuje. Stará elektráreň je vlastne Norsk Industriarbeidermuseum, teda priemyselné múzeum. Dá sa k nemu vyliezť pešo alebo použiť kyvadlový elektrobusík. My sme sa uspokojili so studeným obedom a prechádzkou po drevenom mostíku ponad priepasť. Skáče sa z nej aj bungee jumping. Dole pod nami sme videli ruiny čohosi, čo pripomínalo kostolík, sú to však pozostatky po úplne prvej malinkej elektrárni, vďaka ktorej potom postavili tú veľkú. Zohrala významnú úlohu počas 2. svetovej vojny, keď tu nemeckí okupanti experimentovali s výrobou ťažkej vody, ktorá im mala významne pomôcť pri výrobe atómovej bomby. Spojenci v spolupráci s nórskymi vlastencami nakoniec celý projekt sabotovali a na tento čin sú (nielen) v rjukanských končinách patrične hrdí. Keď som pátrala po tom, čo je ťažká voda a čo sa vlastne v Rjukane stalo, naďabila som na takýto slovenský (!) informáciami nabitý článok.
Vrátili sme sa napokon zasa do mesta a keďže sme mali z pumpy mapku, vedeli sme aj bez GPS, že ho musíme takmer celé prejsť, kým sa dostaneme k odbočke na Gaustu. Hlboké údolie nedovoľuje mestu ísť veľmi do šírky, preto sa to všetko, vrátane tovární, kopí okolo rieky Måna - nie ktovieako vodnatej. Nešlo nám do hlavy, ako môže elektráreň fungovať z takéhoto slabého potôčika, ale zrejme si časť vody odvádza a podzemným potrubím vypúšťa až v dolnej časti mesta, pretože tam už bol prúd o niečo silnejší. Z polosuchého koryta však bolo vidno, že rieka vie byť omnoho divokejšia a širšia.
Pod Gaustu to bolo serpentínami rovných 10 km a s každým ďalším metrom krajší a širší výhľad. Napokon už nebolo Rjukan ani vidieť, zato sa pred nami odkryli horské lúky a impozantný vrchol Gausty. Vyzerá naozaj, ako keby tam bola dodatočne vysypaná obria vyklápačka sivého štrku. Lúky boli prekrásne, samý nízky horský porast, malé plieska a - množstvo ľudí zohýbajúcich sa pravidelne k zemi. Vysvitlo, že zbierajú morušky. Boli úplne všade a vo mne hneď ožili praveké inštinkty zberača. Obzreli sme si aj vchod do lanovky. Bola mimo prevádzky, čomu sme sa vlastne potešili, lebo by nás to možno napriek astronomickému vstupnému pokúšalo. Lanovky sú to dve - jedna ide rovno, druhá šikmo - a obe pod zemou, v útrobách hory. Klaustrofobicky fascinujúce.
Pešo to bolo na vrchol 2,5 hodiny, ale nechali sme si to na nasledujúcu návštevu Nórska. :) Dnešný deň bol skôr presúvací.
Na brehu obrovského jazera Tinnsjø sme odbočili doľava na bočnú cestu, pekne sme okopírovali jeho severozápadný záliv, ktorý vyzerá ako psia hlava. V Ausbygde sa Mch "posilnil" ponožkovou kávou, ktorú si po zaplatení značnej sumy sám načapoval z veľkej termosky (kaffe fra termosen - presne ako v mojej učebnici nórčiny). Ale jednorazový pohárik sme na nami varenú rannú nesku používali počas celého putovania. :) Následne sme sa pustili ešte bočnejšou cestou Fv755 v ústrety mojej vytúženej Hardangervidde. Vidda = planina, náhorná plošina.
Cesta stúpala po svahu oproti grúňom, boli sme čoraz vyššie, až sme sa vyhupli do sedla. Bol to celkom iný svet - s hlbokou modrou oblohou, mierne zvlnenými kopcami skalnato zubatými na vrcholkoch, porastené žltozelenými lišajníkmi, kde-tu malé rovnako hlbokomodré jazierka a kde-tu zasa malé hnedé chatičky. Tento jediný civilizačný príspevok do divočiny mi ale vôbec nevadil. Boli to milé domšoky, ktoré s okolitou prírodou splývali, nepovyšovali sa nad ňu. Duša mi úplne spievala a rozhodli sme sa, že sa tu pôjdeme poprechádzať.
Zatiahli sme auto na koniec jednej cestičky k chatám, prezuli sme sa a šli sme. Čím bližšie sme boli k vode, tým častejšie sme museli skackať po ostrovčekoch trávy, alebo sem tam prebehnúť po položenej doske. Fúkal riadny vetrisko, ale bol teplý a objímajúci a ja som sa cítila ako na krídlach všetkých živlov, ako keby sa okolo mňa ovíjali ako závoje a prijímali ma medzi seba.
Preto mi bol aj celkom smiešny Mch s jeho neveriackym hundraním, kamže tí domáci chodievajú, keď cestičky vedú len k chatičkám, ale nikam ďalej do hôr. Mne bolo úplne jedno, kade ideme, mohli sme ísť kamkoľvek, ktorýmkoľvek smerom, patrila nám celá krajina, celá vidda. Lišajníky tvorili hrubý koberec, bolo ich tam kvantum druhov, niektoré striebristé, niektoré žlté alebo zelené, s odlišnou štruktúrou a pomedzi to zakrpatené briezky plaziace sa po zemi. Keďže bolo dlhodobé sucho, chrupčali nám fascinujúco pod nohami. Viem si predstaviť, že v čase vlhka by to nebola až taká príjemná prechádzka - leda ak v gumákoch. Šli sme na jeden kopec, potom zasa na ďalší, keď sa vynoril za prvým (1326 m., Bergsjånutan - podľa najväčšieho z jazierok Bergsjå. Aj zhluk zrubov pri ceste sa volal Vesle B.) a nevedeli sme sa nabažiť tých pohľadov a výhľadov. Fotili sme všetkými prístrojmi, ktoré sme mali po ruke. Z vrcholu jedného grúnika bolo v diaľke vidieť aj Gaustu.
Zajedli sme si dačo a dosť neochotne sme sa pustili naspäť do sedla. Porast viddy mal moju plnú dôveru. Ešte som nikdy nezažila, že by som s takou ľahkosťou a nebojácnosťou kráčala po teréne, kde nebolo ani jedného pevného bodu. A nič sa mi ani nestalo!
Postupujúc nadol sme donekonečna špekulovali, čo tí Nóri asi tak chodia do týchto chatiek robiť. (Naše tipy: čítať, štrikovať, ničnerobiť, chodiť na prechádzky (Mch vytrvalo: "Akože kam?! Nie sú tu žiadne chodníčky!"), zbierať morušky a variť z nich lekvár, v zime bežkovať. Jedna z chatiek bola na predaj, aj sme rozmýšľali, že máme ideálnu príležitosť sa ísť priamo opýtať, ale sme sa hanbili. Koniec koncov, dozvedeli by sme sa asi toto. :)
Morušiek sme sa napokon napásli aj my - na rovinke poblíž auta ich bolo kvantum. Sprevádzali nás pri tom nenápadné čipčavé vtáčiky.
Chceli sme na vidde aj nocovať, ale až o kus ďalej - a tam už bola krajina iná. Pribudlo stromov, veľká priehrada a okolo nej celá chatová osada. Cesta pozvoľna klesala do lesa a doliny Uvdalen. Z nášho plánu nebolo nič a začalo sa klasické zdĺhavé hľadanie nocľažiska. Kemp, ktorý sme našli, bol určený len pre zimných návštevníkov. Chatky aj recepcia boli zatvorené, t.j. žiadna sprcha, iba srnka na nás zízala z krovia. A každá cesta končila v nejakom lyžiarskom rezorte.
V mestečku Dagali bol na odpočívadle záchod - a keby len to! Aj sprchy s teplou vodou!! Nezastavili nás ani dvere, ktoré sa nedali poriadne uzavrieť, ani nie veľmi vábna nerezová sanita. Keď sme sa dali do poriadku, pustili sme sa skúmať cestičku vedúcu cez lesík popri divej rieke, ktorá ani nebola na googlemaps (precedens!). Nebolo jej konca. Po takmer kilometri sme narazili na masívny stôl s lavicami a ohniskom. Vyzeralo to výborne. Mch po centimetroch dokonale umiestnil auto vedľa cestičky medzi borovice a čučoriedky a pustili sme sa do varenia cestovín.
Čoskoro nám do toho vpadol starší pán na elektrickom vozíku s plechovkou piva v ruke. Hoci očividne nebolo toho dňa prvé, pohľad na náš plynový varič ho vytrhol z náladičky a začal nám veľmi vážne po anglicky dohovárať, že otvorený oheň je v lese absolútne neprípustný, pretože je vysoké riziko požiarov. Že môžeme variť na kameňoch dole pri rieke, ale určite nie medzi stromami, ani na stole. Poďakovali sme sa za upozornenie, premiestnili sme kuchyňu k vode, ale ujo sa nebral na odchod. Kvetnato nám aspoň 15 minút rozprával, že takéto sucho nebolo posledných 70 rokov, koľko hasičov a helikoptér je v pohotovosti a že mu je ľúto, že nám takto pokazil večer a že obďaleč na veľkých stromoch sedávajú večer a ráno "big forest birds", máme sa ísť pozrieť a kam vlastne máme namierené a odkiaľže sme - ááá, Slovensko, to bolo kedysi v Československu, že? To odtiaľ je Dobrý vojak Švejk? Toho čítal. A Budvar a Plzeň - to sú české či slovenské pivá? Na túto otázku Mch pohotovo zalovil v našom kufri a obdaroval uja nechladeným Urpinerom. :) Ujo dopil svoj Tuborg a plynulo sa doň pustil. Keď som sa vrátila od hrnca, už bol preč. Mch povedal, že pokračoval smerom do lesa.
Chvíľu po tom, ako sme sa pustili do jedenia, prišla pre zmenu staršia nemecká dvojica. Povedali, že majú karavan na začiatku cestičky a že sú na večernej prechádzke a tiež pokračovali smerom hlbšie do lesa.
Ja som sa šla večerne prejsť na záchod. :) Fakt bol ďaleko, ale nevadilo mi to. Taký krásny les! A hučiaca rieka hneď vedľa. Z cedule na parkovisku som sa dozvedela, že sa volá Lågen, presnejšie Numedalslågen, lebo riek s názvom Lågen je v Nórsku niekoľko. Ida naspäť som na lúčke pri ceste nazbierala trochu alchemilky a zavesila som ju na gumičku na háčik nad zadnými dverami.
Potom sme šli teda pátrať po veľkých lesných vtákoch. Krásne urastené borovice by boli, ale bez vtákov. Len bobky po losoch kde kade. Keďže nás zaujímalo, kam išli všetci tí ľudia, ktorí míňali naše kempovisko, pokračovali sme aj my po tejto cestičke, v smere čulého stavebného ruchu. O pol jedenástej! Išli sme dosť dlho, ale došli sme len na križovatku s ďalším chodníčkom. Už sa nám chcelo spať, záhada ostala nevyriešená.
Bočnými cestičkami k Sigrid Undsetovej
17. 07. 2018
Ráno spadlo pár kvapiek, ale slniečko sa usilovalo, len od rieky stúpal chlad. Raňajkovala som zabalená v deke, Mch čulo úradoval. Keďže predpoveď počasia hovorila, že sa majú dnes a zajtra prehnať vnútrozemím lejaky, zmenili sme trochu cestovateľské plány. Namiesto hore do Jotunheimenu si to dnes strihneme nabok do Lillehammeru, kde v múzeách prečkáme dážď a potom sa vrátime do hôr.
Umyli sme sa až na wc, aj sme sa osprchovali (do zásoby :)), Mch sa dokonca holil. Potom sme vyrazili po slepej ceste smerom k včerajšiemu hluku, nedalo nám to pokoja. Vysvitlo, že sa tam stavia niečo halovité ako supermarket a o kus je malé letisko (naša navigácia tvrdila, že je tam vyhliadková veža). Zrejme hlavne pre zimných hostí. Tam sme sa otočili a vracali sa na hlavnú cestu. "Velkommen tilbakke!" (vitajte späť) hlásala ceduľa. Mch: "Samozrejme, že sa musíme vrátiť, keď je to slepá ulica!" :)
V hájiku na lúčke sme z auta zahliadli niečo podobné vtákom žeriavom - žeby to boli tie big forest birds?
Potom sme už pokračovali v smere na východ, najprv hlavnou cestou č. 40 a čoskoro sme si to šupli na bočnejšiu Fv120 a Fv214. A veruže to bol dobrý nápad; výhľady na kopce a jazerá v širokom údolí ako niekde v Kanade (Tunhovdfjorden). A každú chvíľu nejaké ovce, bez ohrád, bez roštov na vozovke. Ja: "To by ma zaujímalo, na čo tie ovce chovajú. Nemôžu ich predsa dojiť, keď sú také rozlezené..." Mch: "Čo dojiť; veď ich ani nenájdu!!" :)
V Nesbyene sme prekrižovali údolnú okresku č. 7 a vyšplhali sme sa zasa na opačný svah cestičkou č. 70 (Vassfarvegen), za ktorú sa podľa značky naozaj platilo - uprostred lesa zrazu rampa (po nórsky bom :)) s automatom na platenie KARTOU! Keďže máme radi skratky mimo hlavné ťahy (niekedy sú to aj "skratky"), neodradilo nás to. Išli sme prevažne lesom, okolo malých jazier a oddychujúcich oviec, ktorým bolo jedno, že sa z údolí od juhu valí čierňava. Zhruba v polovici trasy začali pribúdať chatky, niekedy celé dedinky. Zostúpili sme do ďalšej doliny neďaleko mesta Bagn a zasa ďalšou spoplatnenou cestičkou ďalej na východ. Obedovali sme v Leirskogene na odpočinkovom mieste za stolom pri bielom kostolíku. Chvíľu po nás prišli na aute starší manželia a nabrali na cintoríne do dvoch bandasiek vodu. Nie sme jediní! :)
Cez Dokku sme sa už rýchlo prepracovali do Lillehammeru. Na nórske pomery je to priam veľkomesto. Bjerkebæk - domov spisovateľky Sigrid Undsetovej, ktorý som chcela navštíviť, sme našli ľahko podľa šípok.
Sigrid bola nórska spisovateľka, ktorá získala aj Nobelovu cenu. Písala zväčša romány na historických podkladoch, alebo vkladala do noviel z vtedajšej súčasnosti časti svojho života. Mala tri vlastné deti, nejaké vyženené, s otcom svojich detí sa rozviedla, bola na svoju dobu veľmi emancipovaná a vo všeličom zaangažovaná.
Mch som zanechala v múzejnej kaviarni v sprievode ďalšej kvalitnej kaffe fra termosen a sama s jednou ďalšou návštevníčkou som sa o tretej zúčastnila komentovanej prehliadky. Tá pani bola veľmi milá - Nórka alebo Dánka, ale nechala sprievodkyňu hovoriť po anglicky a sama jej v tejto reči kládla doplňujúce otázky. Dom sú vlastne dva domy prepojené chodbou. Pôvodne tu stál len jeden, druhý (starší) si Sigrid dala priviezť z vidieka. Sprievodkyňa zrozumiteľne vysvetľovala Sigridin život, prácu a rodinné pomery, kto mal kde izbu, čo kde robili - bol to vzhľadom na to, že mám načítané Lykkelige Dager, silný zážitok: Andersova a Hansova izba, fotografie, babičkino hojdacie kreslo, spisovateľkin stôl... Poslednou majiteľkou bola Hansova bezdetná manželka a múzeum tu bolo zriadené len pred pár rokmi.
Záhrada je voľne prístupná a tam sme sa už mohli pohybovať podľa ľubovôle. Je na miernom svahu a má úžitkovú aj divú časť. Práve kvitli modré bodliaky ježibaby a dozrievali ríbezle a egreše (koštla som). Trochu som si tam posedela a snažila sa predstaviť si, z ktorého okna Tulla pozorovala plápolajúcu vlajku a kde sa bratia škriepili pre rozostavenie rachejtlí na ohňostroj k 17. máju. Knihu Štastné dni veľmi odporúčam. Je útla a píše sa v nej o Vianociach v Lillehammeri v rokoch dvadsiatych, o sviatku 17. mája, o založení veľkého skanzenu Maihaugen, kam sme mali ísť na druhý deň, o tom, ako rodina trávila leto na salašoch v horách - všetko sú to zážitky, ktoré sa v Sigridinej rodine naozaj stali a sú opísané tak sugestívne, že má človek pri čítaní pocit, že stojí niekde obďaleč a môže sa zapojiť.
Potom sme už pešo a spolu zišli dole do mesta. Pešia zóna Storgata plná handrární ako pred 12 rokmi. Uprostred moderné námestie so Sigridinou sochou a kaviarňou Lykkelige Dager - nevošli sme, celkom stačil ponožkový výluh v múzeu. :)
Mch ešte nadhodil, aby sme sa ida na parkovisko pristavili na kúpalisku neďaleko olympijského areálu, ktoré si predtým všimol. Bol to skvostný nápad, lebo bolo otrasne horúco. Ide vlastne o malú priehradu na riečke pritekajúcej z kopcov, okolo ktorej sú vybudované drevené stupne až do vody. Najprv mi nohy mreli od chladu, ale potom som si zvykla a bolo to veľmi osviežujúce. Okolo nás sa pohybovali deti i dospelí v plavkách, celí šťastní a spokojní, že je leto a teplo. Mch podľa vzoru školáčok i starých mám skočil šípku do ľadovej hlbočiny, no uznal, že na nejaké čvachtanie to fakt nie je. Dobre nám bolo.
Ešte fotka pri olympijských postavičkách ako pred 12 rokmi, nákup potravín v Reme a dlhé hľadanie nocľahu v lesoch nad mestom. Všade chatky!! Chceli sme byť pri nejakej vode, už sme si privykli. Je to praktické pre hygienu aj umývanie riadu. Nakoniec sme to zapichli pri veľkom jazere Nord Mesna s dlhým pásom piesku, pri vode šantili deti a stáli zo dva zaparkované karavany. My sme dali prednosť vzdialenejším kríčkom a pritekajúcemu potoku, kam sme hneď dali chladiť pivko a uložili aj jogurt na zajtrajšie raňajky. V piesku sme sa nebáli ani zapáliť varič, hádam sme tým neporušili ohňové embargo. Losos s lokšami a limetkou bol vynikajúci, zožrali sme celé polkilo. Po večeri sme rozjímali pod farebnými oblakmi a zapadajúcim slnkom o predpovedi na www.yr.no, ktorá oznámila Mch podľa jeho gps polohy, že pršať nebude. Najbližších 90 minút určite nie. V diaľke síce hrmelo, ale veď vraveli, že z toho nič nebude. Mala som však stále neodbytný pocit, že sa ku mne od chrbta niečo blíži. Zrazu vidím, že stromy neďaleko nás zahaľuje opar. Mch nevzrušene: "To je len prach." Ja: "Ale čoby, veď počúvaj! To je dážď!" Mch: "Ale nie, nemá pršať." A už lialo. :D Trvalo to síce asi len 10 minút, ale kvapky boli velikánske, stihli sme slušne zmoknúť, kým sme napochytro pchali do auta veci a seba. Pripravili sme lehno na noc a ja som sa po ležiačky pustila písať denník. Mch vonku tvrdohlavo opäť rozložil stôl a s kapucňou na hlave ma cez pootvorené okienko presviedčal, že ideme na prechádzku. Ja: "Veď prší..." Mch: "To sa ti len zdá." :)
Napokon sme ale o 22.15 išli, dážď sa posunul južnejšie. Tým, že je dlhodobo veľmi teplo, je aj hladina jazera nižšia a na suchom dne rástla striebristá tráva a celé lány drobunkých žltých kvietočkov (ďalšia záhada: čakajú semienka na dne na sucho, aby mohli vyrásť?). Zakopli sme aj o smutnú bójku a prekročili jednu žabku.
Skanzen Maihaugen a búrlivý príchod do Jotunheimenu
18. 07. 2018
V noci trochu zúrivo pršalo, ale piesok bol mokrý asi len do troch cm. Išla som sa umyť a priniesť jogurt. Bol stále tam, avšak - viečko strhnuté, hliník preďobaný a obsah z tretiny vykydnutý. Čajka musela byť dotknutá, keď po toľkej námahe nenašla nič chutného. :)
Takže sme si opäť natreli chlieb lekvárom. Zatiaľ nám chutí, len sa akosi rýchlo míňa. Popri jedení sme chceli cez internet zahovoriť loďku na zajtrajšiu túru na Besseggen. Lenže - všetko až do 14.30 vybookované!!! Bola som na dne zúfalstva. Ani jedna alternatívna zmena plánu, ktorú ponúkal Mch, mi nebola dobrá. Napokon Mch navrhol, aby sme vzali aj loďku o pol tretej. Túra to mala byť osemhodinová, ale však svetlo je dlho, môžeme pokojne do cieľa doraziť aj o polnoci. Toto bolo vcelku prijateľné, nuž sme opäť otvorili rezervačnú stránku a - zrazu boli voľné všetky časy od ôsmej rána! :) Neviem, čo to malo byť za vesmírnu skúšku. Objednali sme si lístky na 9:30.
Potom sme sa už pekne synchronizovane pobalili a išli rovno do skanzenu. Ja som mala vďaka kombinovanému lístku so včerajším múzeom 25 % zľavu, Mch platil 175 NOK.
Hneď pri jazierku čupela ľudovo oblečená slečna, ktorá práve začínala prítomným deťom rozprávať akýsi napínavý príbeh. Čosi s líškou. My sme si obzerali domy a v jednom sme na konci verandy na poschodí naďabili na ľudovo oblečeného mládenca. Potichu nás informoval, že sú herci a robia pre deti predstavenie a že o chvíľu ich akože ociká. Keď sa skupinka so slečnou dostala pod verandu, naozaj ich oblial. Scénka bola ukončená chasníkovým útekom a deti so slečnou ho mali vystopovať. Keďže budovy v skanzene sa od našej minulej návštevy nezmenili, viac sme sledovali hru. Po odkaze, ktorý deťom odovzdala v inej chalupe holubička, bol chasník-lišiak o kus ďalej dolapený a musel čosi sľúbiť (vyrozumela som toľko, že to súviselo s jedením zeleniny :)).
V jednom z domov bola ďalšia herečka, ktorá čulo varila na ohnisku praženicu. Tak sa mi zbiehali slinky, že som pod vplyvom tohto zážitku na večeru robila vajíčka s klobáskou. :)
Potom sme sa už pustili po svojom. Zatúlali sme sa aj na lesnú cestičku, kde sme našli náučný chodník o súžití nórskeho obyvateľstva s lesom, napr. o tradícii zbierania lesných plodov. Z lesa sme vyliezli pri stádočku kráv a teliatok a čoskoro na to začalo kropiť. "A toto je čo?" pýtam sa môjho odborníka na predpoveď počasia. Mch: "Neviem..." :DDDDD Rozpršalo sa riadne, ba aj hrmelo. V týchto dramatických kulisách sa odohrával ďalší príbeh, do ktorého sme celkom náhodou vpadli. Boli to tí istí herci; tentoraz sa nóbl anglická slečinka so slnečníkom zoznamovala s úprimným uveličeným zanietením s nórskymi vidieckymi činnosťami ako je mútenie masla, nosenie vody, ochutnávanie flatbrødu ("Chichichi, naozaj je plochý!") a rybárčenie z veslice. Vyučovanie mala na starosti energická gazdiná a neogabaný mládenec od susedov. Podozrievam ich, že scéna na jazere mala vyzerať inak a byť aj dlhšia, ale lejak bol fakt značný. My diváci sme sa buď zaodeli do pršiplášťov, alebo sme postávali popri chalupách. Búrka nebola dlhá a po nej znova nastalo teplo. Totálne premočená sukňa mi rýchlo uschla.
Navštívili sme ešte rezidenčnú časť, kde sme minule neboli (možno ani ešte nebola prístupná, budujú ju postupne). Nachádzajú sa tu domy z rôznych období a sú tak aj zariadené. Prístupné boli roky 30te, 40te, 70te a 80te. V sedemdesiatkach bol milý zhovorčivý sprievodca , všetko nám poukazoval, vrátane časopisu so skupinou ABBA na obálke a pokútneho domáceho destilátora, ktorý vraj bol v tých časoch skoro v každej domácnosti. :) Sranda je, že takéto domy vtedy rástli ako huby po daždi - Nóri mali k dispozícii jednotnú pôžičku, tak si všetci vybrali v katalógu dom a poskladali si ho behom jedného dňa ako lego. Po roku si mohli požiadať o vrátenie dane a za to si všetci jednotne kupovali autá. Len na dovolenou v Jugoslávii asi nešli. :) Nóri totiž dovolenkujú v Španielsku alebo Francúzsku. Veľa z nich tam má letné domy a chodia tam zimovať, vravel ujo.
Nie v každom dome bol živý a zhovorčivý sprievodca; niekde sme si mohli pustiť nahrávku. V 80tych rokoch mali deti v izbe bodrel. :) V 40tych rokoch žilo mnoho ľudí pokope a treli biedu, najviac im chýbala šálka dobrej kávy (ja: "Tú dodnes nedostali..." :)). Dom z 90tych nebol otvorený, no cez okno bolo vidieť prvý malý robustný Apple Macintosh, aký mal svojho času aj môj ocko. A dom z rokov 50tych sa ešte len buduje - bude to dom, v ktorom vyrastala súčasná nórska kráľovná, prvá občianskeho pôvodu.
Zvyšok skanzenu (mesto, poštové múzeum a stanica parného vlaku) sme len tak prebehli a konštatujeme, že oproti roku 2006 to šlo k horšiemu. Dalo sa vojsť do jedného domu, to bolo fajn, ale obchodíky nič moc a kaviareň bola zvnútra moderná.
Pri olympijskom areáli sme nakúpili (som veľmi pyšná, že rozumiem otázke pri pokladniach, či si prosím igelitku. Vždy hrdo odpoviem nei, na čo sa ma obvykle pokladník ďalej pýta niečo nórsky, čomu už nerozumiem. :)) a vydali sme sa údolím Gausdalen a neskôr Espedalen na severozápad. Ani sme nevedeli, že práve tu sa nachádza Aulestad - dom Bjørnstjerne Bjørnsona, v ktorom visí aj jeho list s vyjadrením podpory v Uhorsku utláčaným Slovákom. Nabudúce. Nezastavili sme sa ani v propagovanej jaskyni Helvette. Zato keď sme sa v Skåbu vyškriabali na platenú cestu Jotunheimvegen (100 NOK), to bola sila!
Otvárala sa pred nami obrovská planina dvoch národných parkov ohraničená nízkotatranskými horami. Boli však akosi vzdialené a nad nami šírošíra vysoká nedozierna obloha, až som si nebola istá, či ma to teší alebo desí. Porast brezový alebo lišajníkový, plno kameňov, jazier a jazerísk, sem tam ovce alebo kravy, ale celkom bezprizorné a pusto, až mi úzko bolo. Zastavili sme sa na fotopauzu na odpočívadle, kde boli v dlažbe siluety vtákov a infoceduľa vravela, že si môžeme urobiť výlet k sokoliarni, ktorá sa ešte donedávna používala. Nevedela som si to predstaviť a ani sme nemali veľmi čas a chuť. Až teraz som googlila a našla som toto.
Cesta cez túto planinu bola nekonečná a veľmi fotogenická, najmä keď sme klesli k velikánskemu jazeru Vinstre, za ktorým bola reťaz vrchov postupne zahaľovaná tmavofialovými mrakmi. Na východe ešte žiarilo slnko, od západu išla tma, v ktorej sa blýskalo. Úchvatný kontrast!
Popri tom, ako sme vzdychali nad výhľadmi, sme s rovnakou intenzitou nechápali, čo robia na tejto pustatine osamotené farebné domčeky. Tu jeden, tam tri, široko-ďaleko ničového nič, občas malá farma na spracovanie mlieka. Niežeby to nebolo malebné, často sme vybiehali z auta fotiť - prv, než sa spustí lejak. Zalial nás práve vtedy, keď som si uvedomila, že ten končistý vrch, ktorý máme už hodnú chvíľu pred sebou, je Bitihorn, t.j. sedlo Bygdin - cieľ nášho presunu, je blízko.
Prehupli sme sa na hlavnú cestu, pod mohutný masív Synshornu s výhľadom na červený horský hotel Bygdin a niekoľko áut a karavanov roztrúsených na brehu jazera. Prieskum odhalil, že sa tam môže oficiálne kempovať za 50 NOK na noc. Ochotne sme vyplnili a peniazmi naplnili vrecúško z kasičky pod infoceduľou a našli sme si miesto hneď pri vode - vlastne už na bývalom dne. Čakali sme, kým sa vyprší. Aplikácia v Mch telefóne sa tentoraz celkom trafila časom aj objemom zrážok.
Potom nasledovalo varenie na plochom kameni (egg - pølser - poteter, t.j. praženico-fritata so zemiakmi a kvantom nakrájaných párkov. Priemerný Nór vraj za rok zje okolo 300 párkov, tak sme túto základnú potravinu nemohli obísť.), jedenie v aute a prechádzka po okolí s cieľom zistiť, či sa dá niekde chodiť na ozajstné wc. Nedá. Prechádzka zahŕňala aj mólo so zakotvenou loďkou Bitihorn, ktorá po jazere Bygdin preváža peších už vyše sto rokov. Bolo dosť chladno, dokonca ani Mch nemal chuť skákať do vody. Západná obloha sfarebnela a odrážala sa na hladine. Idylka najväčšia.
Trasu tohto dňa nájdete tu.
(Z nejakého dôvodu g.maps nevie zobraziť cestu až k Bygdinu - cesta od Skåbu viedla okolo jazera Vinstre a pri veľkom priblížení je viditeľná)
Besseggen
19. 07. 2018
Budíček o 7., aby sme stihli o pol 10. loďku na jazere Gjende vzdialenom asi 20 km severne od nás. Bolo krásne slnečno, v tieni zima. Pobalili sme sa, myslím, rozumne, akurát sa mi Mch smial za rukavice. Vzala som aj zrkadlovku, hoci veľa fotíme na telefóny. Ale keď sme ju už dotrepali... :)
Cestou ku Gjende sme nemohli ani dýchať od nadšenia nad krajinou, ktorá sa pred nami otvárala. Majestátne hory na dosah ruky, z každého uhla iné, milión odtieňov zelenej a modrej, krásne! Mali sme časovú rezervu, takže sme každú chvíľu zastavovali a fotili.
Za mostom cez divo tečúcu rieku Sjoa sme odbočili doľava na parkovisko, kde sme museli nechať auto. Mládenec nás usmernil, že stojí 150 NOK na celý deň vrátane shuttle busu, ktorý nás vezme hore ku Gjendesheim do prístaviska. Bus s polhodinovým grafikonom práve prišiel. Ešteže sme si dali rezervu!
Prístav je asi 1,5 km nad parkoviskom. V jazere stál vyše kolien rybár a nevzrušene hádzal udicu nedbajúc na vlny, ktoré spôsobili kotviace manévre lodiek. Prišli napokon dve - vyriešila sa záhada, prečo bolo včera zrazu k dispozícii toľko lístkov.
Nastúpili sme do tej prvej. Fúkalo na nej a kochali sme sa vrchom nad nami - tým, po ktorom sme sa mali celý deň vracať naspäť. "Už hádam aj stačí, nie?" podotkol Mch v polovici plavby. Súčasne si uvedomil, že v zhone s platením parkovného a obavách, aby nám neušiel autobus, sa zabudol prezuť z tenisiek do vibrám!!
Vystúpili sme v Memurubu pod krásnym štítom, neďaleko infocedule, ako má byť vybavený turista hotujúci sa na Besseggen. Okrem baterky sme odporúčania vcelku spĺňali. Mali sme mať pre každý prípad aj rukavice, ha! :)
Táto túra je so svojimi 14 kilometrami a 950 metrovým prevýšením dosť populárna. Mala by trvať okolo 8 hodín. Údajne ju ročne absolvuje zo 30 tisíc návštevníkov. Šlapanie strmo do kopca sme započali v dave, postupne sa to preskupinkovalo; väčšinou Nóri, sem tam bolo počuť francúzštinu, málo nemčinu, jedni Slovania, jedna slovenská dvojica s riadnymi batohmi kráčajúci v protismere, grupa starších Čechov a jeden indo-britský párik so skladacou stoličkou. :)
Výhľad bol už po prvej hodine úchvatný. Krásny štít sa ukázal byť celou reťazou štítov, za ktorou sa vynárali ďalšie spolu s ľadovcovým splazom, ktorý zrejme kŕmi jazero Gjende, pretože je mliečno zelené. Šlapalo sa výborne, dobrý terén. Po čase sme narazili na tabuľku s prierezom trasy ukazujúcu, že sme stále len kdesi na začiatku + s upozornením, že ak nám to potiaľto trvalo viac ako dve hodiny, máme sa radšej vrátiť. Myslím, že v lete to nie je až také dôležité, keďže nie je nikdy úplná tma.
Cestička stúpala a klesala, pridali sa jazierka, slnko sa striedalo s ľahkými mrakmi, ideálna turistika. Zvery žiadne, iba sem-tam čajky. Iste, je tu veľa vodných plôch - ale aj tak to v tejto tratranskej krajine pôsobilo akosi podivne. :)
Na náprotivnom brehu jazera sa v jednej chvíli zvalila kamenná lavína. Najprv bolo počuť zadunenie a silné hučanie. Zosuv trval pár sekúnd, skaly nedorazili až do vody. Oblak prachu sa nad útesom vznášal ešte hodnú chvíľu. Bolo to dramatické divadlo, všetci účastníci besseggenskej trasy ho nehybne sledovali ako jeden muž.
O 14.30 sme sa šťastlivo dostali do polovičky cesty - do sedla pri velikánskom tmavomodrom jazere Bessvatn. Z jeho druhej strany klesá zráz asi 300 metrov takmer kolmo dole k mliečnym vodám Gjende. Dali sme si obed a obzerali turistov, ktorí ako mravce stúpali po strmej hrane Besseggenu. Práve tohto miesta som sa najviac bála. Prvá polovica bola celkom v pohode, kopec bol ešte dosť široký, často som sa obzerala a fotila. Ten pohľad na dve odlišné jazerá je naozaj unikátny. Lenže potom bolo treba postupovať už po samotnom hrebeni strechy a ja som si priala, aby som nikdy nebola vymyslela túto túru, ba možno ani dovolenku. Alebo aby mi narástli krídla. Alebo aby mi niekto pichol silné sedatíva. Vedela som o sebe, že sa bojím výšok, ale toto bol číry živočíšny des. Mala som pocit, že stačí, aby som urobila štvrť nesprávneho kroku a už letím stovky metrov do jazera. Terén bol skalnatý a stupňovitý, bolo sa treba pridŕžať a šplhať. Reťaze žiadne. S rozumom kompletne vypnutým by som tam bola asi trčala dodnes, nebyť Mch, ktorý ma držal za ruku a trpezlivým láskavým hlasom mi hovoril, kam mám položiť ktorú končatinu. Tej ruky som sa nechcela pustiť ani vo chvíľach Michalom nariadeného oddychu, ani keď sa mu z ruksaku vyšmykla jedna fľaša. Bála som sa, že keď po ňu polezie o pár úrovní nižšie, určite spadne zo skaly a JA SA ODTIAĽTO UŽ V ŽIVOTE NEDOSTANEM. Dychčala som ako pri behu, krv som mala prekysličenú a tŕpli mi z toho všetky hnáty. Okolo nás prúdili akoby nič davy turistov, očividne bez závrate, iba jedna pani vydávala vzdychy podobné mojim - ale jej partner ju nechal liezť samú. Bola to pre mňa výborná lekcia na tému, čo je v manželstve podstatné.
Po cca hodinke sa konečne terén trochu vyrovnal a rozšíril a už som sa nebála obzrieť sa ktorýmkoľvek smerom. Prežila som! Dokonca ani Mch nechápal, ako to niekto môže zliezať smerom dolu.
Vrch Veslfjellet (Besseggenom sa nazýva iba tá práve zdolaná hrana) bol ozajstnou mesačnou krajinou. Po deviatich kilometroch nie práve ľahkej túry je to dosť otravné. Ale aspoň už nie nebezpečné. Alebo...? Míňali sme skupinku okolo panej, ktorá mala čerstvo obviazané koleno. Vyzerala celkom veselo, no chvíľu na to sa z diaľky ozval zvuk vrtuľníka. Pristál na druhý pokus uprostred kamenného mora a pomohol zranenej turistke nastúpiť. Bola som dojatá z toho, že sú ľudia, ktorých zamestnaním je prísť druhým hocikam na pomoc. Za žartík v podobe fingovaného pádu vrtuľníka ponad okraj útesu by som ich ale asi na mieste pacientky zabila. :)
Domotkali sme sa miernym stúpaním na vrchol Veslfjelletu, ktorý je najvyšším bodom túry (1743 mnm), priložili sme dva kamienky na obriu mohylu a šli sme z nohy na nohu ďalej. Terén veľmi mierne klesal, bol mizerný, suťový, aj som sa čudovala nohám, že ma tak bez reptania niesli napriek vedomiu, že to ešte ani zďaleka nie je koniec výletu.
Na jednom mieste Mch uvidel nejakých 50 m od cestičky v snehovom poli stádočko sobov. Ukázali sme ich aj práve sa blížiacim Indo-Britom. Boli nadšení. Ona: "Jeeej, strašne som ich túžila stretnúť, ale čítala som, že sú tu len v zime!" Ja: "Však tam majú takú malú zimu." :)
Ďalej sa už nestalo nič pozoruhodné, iba čajky a krkavce nás každú chvíľu prišli povzbudiť, aby sme nehádzali flintu do žita. Naozaj ZAKAŽDÝM, keď som sa cítila demoralizovane, objavil sa nablízku nejaký operenec; neuveriteľné.
Zlez k prístavu, ktorý sa na nás škeril zdola, bol očistec. Oveľa strmší, než sme čakali (na jednom mieste bola dokonca reťaz, takže to bola zrejme strmina aj na nórske bezstarostné pomery) a aj akýsi dlhší, drolivý a nekonečný. Únava robila svoje. Nikdy som nebola šťastnejšia, ako keď sa mi nohy dotkli asfaltu. :)
Mch sa odo mňa na poslednom kúsku odpojil; podarilo sa mu stopnúť jedného Holanďana, ktorý ho zviezol na parkovisko a prišiel po mňa autom. Už sa to dalo. Shuttle bus síce premával do 22.00, ale nevedeli sme to určite. Bolo 20.30, celá túra suma sumárum 10,5 hodiny.
Moja dobrá známa Veronika, ktorá trávila leto upratovaním na Bygdin Fjell Hotel, nás informovala, že za 40 NOK sa dá u nich osprchovať, preto sme sa odviezli rovno tam. Bolo to labužo! Hotel je krásny, starý, drevený zvonka i zvnútra. S Veronikou sme sa dohodli, že sa stretneme zajtra ráno.
Naše včerajšie kempovisko pri jazere bolo voľné, uvarili sme si cestoviny a v totálne idylkovej atmosfére mesiaca a farebných mráčikov nad hladkou hladinou sme sa uložili spať.
Mapa túry sa dá podľa oporných bodov v texte nájsť tu.
Čoraz krajšie doliny
20. 07. 2018
Ráno bolo slniečko a teplo. Prebudilo nás detské džavotanie. V okolí pribudlo kempujúcich a toto konkrétne bola rodinka s veľmi blonďatými dcérkami, ktoré sa hrali v piesku neďaleko nás.
Veronika prišla aj s termoskou kávy (tomu vravím splynutie s hostiteľskou krajinou), keksami a čokoládou, práve vo chvíli, keď v diaľke mizla loďka Bitihorn, ktorá pripravila Mch efektné vlny ku kúpaniu.
Príjemne sme si pokecali asi hodinku, potom Mch trochu pracoval, pobalili sme sa a šli. Veľmi neradi. Toto miesto pod Synshornom je úplne magické, dobroenergetické, musíme sa sem niekedy vrátiť. (Aj sa, v júli 2019, hurááá! :)) Ja by som bola rada išla ešte na prechádzku popri jazere, no napokon dobre, že sme nešli, lebo presun na sever nám trval neuveriteľných 7 hodín.
Najprv to bola cesta č. 51 po východnom okraji Jotunheimenu až na križovatku s hlavným ťahom č. 15. Vo Vågåmo sme natankovali, trochu pošpekulovali nad mapou. Nad mestom sme sa odpojili od cesty 453 a vybrali sme sa cez hory platenou "traktorovou" cestou Slådalsvegen smerom na Lesju. Opäť to bol výborný ťah, krajina bola celkom viddovitá, bez stromov, trávy, machy, lišajníky a kravy. Zvedavé. Stádo nás obklopilo, keď sme sa chceli najesť na veľkom balvane. Vyzeralo to, že by si tiež dali a trpezlivo na nás hľadeli s nevyspytateľnými výrazmi. Jedna kravka mi aj nohu oňuchávala. Keďže kameň bol veľmi nepohodlný, prekonali sme strach a vrátili sme sa do auta. Kravy nás nechali prejsť, ale veľmi tomu nerozumeli. O kus ďalej sme našli ešte krajšie miestečko, mierne vyvýšené, s plochými kameňmi uprostred lišajníkov a sotva sme sa vybalili, už na ceste za nami hrmelo naše stádo. A z druhej strany ovce. Vykúkali jedna za druhou spoza kopca a zvažovali. :) Obkľúčenie nakoniec povolilo, kravy si šli po svojom a ovce náš chlieb nezaujímal.
V mestečku Lesja sme boli pozrieť kostolík a už obligátne nabrať na cintoríne vodu. Pokračovali sme cestou E136 širokánskym údolím, o ktorom sme sa neskôr dozvedeli, že je odnožou údajne najkrajšieho Gudbransdalenu. Nám sa ale viac páčia užšie so strmými horami tisnúcimi sa k sebe. Mch mrel pri nepochopiteľne prikázanej štyridsiatke na rovnom prehľadnom úseku okolo lyžiarskeho strediska Bjorli. "Šoféruj ty," ponúkol mi za jazdy volant a vzali ho mrákoty. :)
Náš plán bol, že odtiaľto odbočíme zasa na skratku cez vrchy, no zistili sme, že už nie je prejazdná a veľmi by sme si nepomohli. Museli sme teda pokračovať ďalej po 136ke, ale ukázalo sa, že to má aj svoje výhody: napríklad vodopády Slettafossen na horskej rieke Rauma - vidieť hektolitre vody živelne vypĺňajúce celé koryto bolo počas tohto suchého leta veľmi osviežujúce. Ďalším neplánovaným objavom bol prejazd Romsdalenom - tiež dosť ospevovanou dolinou a tentoraz sa nedalo so všeobecným názorom nesúhlasiť; čo zákruta, to zázrak. Skalnaté štíty sa od rieky dvíhali v neuveriteľných uhloch, divoko, s pásmi hmly cez štíty. Najzubatejšia a najkolmejšia časť sa volá Trollveggen. Pred 12 rokmi sme sa pohybovali na opačnej strane horstva a od križovatky smerom k moru sme mali kus cesty spoločnej.
Náš prvý tohtoročný fjord nás nadchol, ale čoskoro aj omrzel, lebo mu nebolo konca. Veď sa aj volal Langfjorden. :) Navyše aj kopce na východe, kam sme mali namierené, sa halili do mrakov a trocha aj popŕchalo.
Pri Sunndalsøre sú dva nové tunely, čo nás potešilo; pomohlo to. V snahe nájsť miesto na nocľah sme zabočili do dlhého nepriechodného údolia Litldalen, kde bolo niekoľko malebných farmičiek a po čase závora s nápisom, že za ňou môžeme po zaplatení 150 NOK kempovať zadarmo. :) Otočili sme sa teda naspäť a spoza jednej zákruty sa na nás vyrútil cválajúci kôň!
V mestečku s veľkými priemyselnými halami rovno pri zálive sme sa pustili po hlavnej ceste č. 70 na sever cez dlhánsky tunel Oppdølsstranda a hneď za ním okolo pekného kostolíka v Åvlundeit pozdĺž rieky Svartelva (Čierna rieka) hore do údolia Innerdalen. Počasie bolo bezútešne sivé a mrholivé, ale príroda sa iste tešila vlhku. Našli sme si úžasné spacie miesto, vlastne len priesek medzi stromami. Zacúvali sme pod briezky a smreky, pod otvoreným kufrom sme opiekli lososa, umyli si zuby v hučiacej mliečnosivej vode a spali ako zarezaní. V noci bolo prekvapivo veľmi teplo, mali sme rozzipsované spacáky.
Trasu tohto dňa nájdete tu.
(Cesta okolo Bygdinu sa v g.maps nedá zaradiť do trasovania, preto je východzím bodom až Randsverk, ktorý je trochu severnejšie.)
Turistika v Innerdalene
21. 07. 2018
Zobudili sme sa až o ôsmej! Slniečko súperilo s mrakmi, vyzeralo to na pekný deň.
Auto sme nechali asi o 2 km vyššie na parkovisku, navštívili sme suché, ale veľmi komfortné wc a pokračovali sme štrkovou cestou ďalej hore údolím, okolo mohutných borovíc cez háje briezok a papradia, z ktorého sa ozývali zvonce neviditeľných oviec. Jedno malé stádočko raz aj vyjavilo svoju existenciu, tvárilo sa, že nás naháňa a potom vhuplo zasa do krovia.
Innerdalen je najstarším nórskym chráneným územím, za čo môžeme ďakovať jeho majiteľovi Øysteinovi Opdølovi, ktorý v roku 1967 zabojoval proti elektrárenskej loby a zabránil, aby sa na Čiernej rieke vybudovali priehrady a hydroelektráreň. A tak je to dodnes, čo je jav pomerne nevídaný; v Nórsku sa dosť ťažko hľadá dolina, ktorú nešpatia drôty a stožiare.
Po hodinke rezkej chôdze sme došli k jazeru, nad ktorým sa ako ihla týči závratný dvojštíštít Innerdalstårnet babušiaci sa do hmlového šálu. Na tomto gýčovo malebnom mieste stojí niekoľko drevených stavieb so strechami, na ktorých okrem tradičného machu a tráv rastie aj vres, horské kvety a čučoriedky. Jeden zo zrubov je turistická chata a aj ďalšie ponúkajú ubytovanie alebo miestne mliečne produkty. Mch mal veľkú chuť zdolať aj špicatú vežu, preto sme si rozdelili proviant a aj program. Ja som ostala pri jazere doháňať denníkové resty a kochať sa hučiacim vodopádom, jarabinami, brezami, alechmilkou, trezalkou, ružovými kyprinami a krásnymi bielymi bezmennými kvietkami. Dopísať denník mi zabralo dosť veľa času, asi aj preto, že som každú chvíľu kontrolovala stav hmly na končiaroch. Každá zmena sa mi zdala byť fotenia hodná. :) Mch sa zatiaľ prepracoval k skrytému jazeru Storvatnet hore v sedle a pokračoval na vežu. Určil si časový limit a potom sa mal vrátiť bez ohľadu na to, pokiaľ sa dostane.
Keď sme sa po troch hodinách zasa zišli, hlásil, že sa vyškriabal tesne na hranicu hmly a hore by to chcelo ešte ďalšiu hodinku. Ak by sa mu to podarilo za prajného počasia, bol by mal takýto výhľad.
Veža sa napokon na chvíľočku ukázala aj celá a susednému rozorvanému Skarfjelletu trčalo o pár zubov viac ako doobeda. To sme už sedeli nad olovrantom v Renndølsetre. Nazvať to kaviarňou mi v tomto horskom prostredí pripadá nepatričné. :) Zlákala nás skromná ponuka občerstvenia, medzi ktorou kraľovali vafle s domácou smotanou a lekvárom. Mch neodolal ani výbornej termoskovej káve. Vafle mali srdiečkový tvar a keď sme si ich ponatierali a posypali mnou nazbieranými čučoriedkami, spolu s ovečkami a štítmi v pozadí to bolo zátišie ako z kulinárskeho katalógu.
Cesta dolu k autu sa nám zdala byť akási dlhšia a strmšia. Predbiehali sme dve staršie dvojice, páni mali iste ďaleko po osemdesiatke, ale držali sa veľmi zdatne a na parkovisko dorazili len chvíľku po nás. Trošku sme sa zdržali pri plote jednej farmy, kde sme ráno videli ako nejaké zvieratko po trávniku pobehujúcu robotickú kosačku. "No kde je?" vyzerali sme ju teraz. "Tu je!!" jasali sme, keď sa vynorila spoza kríka, ani čo by nás fakt počula. :)
Pustili sme sa najkratšou cestou na Kristiansund, cez mosty, tunely a 145 NOK mýto až na ostrov Averøya. Privítalo nás slniečko, roztrúsené pobrežie, vres, ďalekohľad a v ňom kdesi preďaleko maják Hestskjæret. Toto odpočívadlo preslávili Ylvisovci svojou finančnou zbierkou na chýbajúcu infoceduľu. Vďaka srdcervúcej hymne, ktorá apeluje na poslucháča, že každý človek má právo na informačnú tabuľu, sa podarilo získať dosť peňazí a "et skilt" tu už teda stojí. :) Zrejme ako revanš ponúkla starostka Averøye Ylvisovcom bezmenné námestie pred radnicou v Bruhagene ako cenu do súťaže medzi bratmi a ich kolegom Callem v programe I kveld med Ylvis. Najviac čiastkových úloh vyhral Calle a tak skutočne námestie odvtedy nesie názov Carl Fredrik Hellevang-Larsens Plass. :)
Na skalnatom pahorku nad odpočívadlom sme nenašli kešku, ale aj tak bolo naše nadšenie zo slnečného pobrežia veľké. Čoskoro však opadlo, lebo nie a nie nájsť nocľah. Nikde. Každá cestička bola olemovaná domami, lodenicami, chatkami, dokonca továrňami. Vo vnútri ostrova boli polia so srnkami a lesy. "Ktovie, čo je to skytebane," zamyslel sa Mch, ako odbočil na jednu sľubnú cestičku. Pohotovo som sa hrabala v slovníku. "Skytebane... skytebane... je tu len skyte. A to znamená... strieľať." :) Hoci lovecká sezóna vraj ešte nezačala, nechceli sme riskovať.
Napokon sme spali v Kvernese na parkovisku pri kostole. :) Nachádza sa na kopčeku s pekným výhľadom, sú tu aj lavice a stoly priam pobádajúce k usadeniu. Len točka na vodu chýbala. Zrejme nie sme prví, čo sa takto zásobia. Kostoly sú tam vlastne dva - jeden obyčajný, druhý 800ročný stavkirke. Mch sa dočítal, že na týchto miestach sa pochováva už vyše 4 tisíc rokov a plánovali sme si to tam ráno dôkladne poobzerať. Teraz sme si len v zapadajúcom slnku (t.j. po 22. hodine) uvarili rýchly kuskus s cícerom a sardinkami a šup do spacákov. Na opačnom konci parkoviska bola dvojica v kempovacej dodávke, ale nevšimli sme si, že by si umývali zuby nad smetným košom ako my. :)
Averøya a kúsok západného pobrežia
22. 07. 2018
Ako sme tak po ôsmej neochotne rozlepovali oči, napadlo mi, či sa už okolo nášho auta náhodou netrúsia ľudia na bohoslužby. :) Avšak ako som sa pri rannej hygiene dočítala, jedine dnešnej júlovej nedele sa to netýkalo.
Svietilo slniečko, ale nie dlho. Spustil sa štipľavý vietor a prihnal celodenné mraky, preto sa nekonalo žiadne dlhé vysedávanie pri raňajkách. Cez strmú, 25 % cestičku lesom sme sa prepracovali na západnú stranu ostrova a potom sme sa vydali bočnými cestičkami bližšie k moru. Už to nebola Averøya ale všelijaké pidiostrovčeky; niekedy sme si ani nevšimli, že sme prešli krátkym mostíkom k susedom. Posledným v rade bola Honningsøya. Vystúpili sme pri prázdnych stojanoch na sušenie rýb a vybrali sme sa v smere šípky na vyhliadkovú prechádzku, ktorá sľubovala výhľad na maják Hestskjæret - tentoraz celkom zblízka. Bolo to úžasné! Všade niečo kvitlo - robustná biela divá mrkva, žltá pupalka, modré zvončeky, fialová vika, do toho bobuľky divých čučoriedok a brusníc, skaly nad oceánom, škriekajúce čajky, maják a lode na obzore... nádherná búrlivá oslava krátkeho leta. Nechcelo sa mi odtiaľ - koľký už raz?
Na susednom ostrovčeku bol kemp, kde sme celkom na drzovku išli umyť riad, dobrať vodu a umyť si vlasy.
Potom sme už zamierili na slávnu Atlanterhavsveien - plno drobunkých ostrovčekov pospájaných cestou a odvážnym oblúkovým mostom s výhľadom na oceán. Nuž - áno, pekné, ale naša doobedná prechádzka po pobrežných skalách bola rozhodne lepšia. Na každom odpočívadle sa kopili turisti a všetko im bolo prispôsobené. Tu sa dalo nasadnúť na loďku a odviezť sa na rybársky ostrov, inde bol bezbariérový chodník z kovových mreží okolo celého ostrovčeka. V suvenírovni mali úchvatné ručne robené vlnené svetre s menom štrikovačky a závratnou cenou na visačke. Svoj sen spred 12tich rokov som si aj tentoraz nechala zájsť.
Na pevnine už väčšina turistov odbočila na hlavný ťah, my sme pokračovali sme po 242 po pobreží a nachádzali sme jedno krajšie miesto za druhým. V zálive Breivika bola široká pláž, ktorá lákala k prechádzke. Piesok bol odlivom zvlnený do parádnych obrazcov, spestrených kôpkami, ktoré vytlačili zavŕtané mušle. Možno práve tie hľadal čiernobiely vtáčí párik s dlhými červenými nôžkami. Konča pláže sedelo hejno čajok; predviedli nám efektný kolektívny odlet. More špliechalo a mne sa zdalo, že sa nenápadne prilieva. Keď sme o pár hodín neskôr išli zasa okolo, pláže takmer nebolo.
V mestečku Bud na cípe polostrova sme nakúpili potraviny a Mch zatúžil po káve. Našli sme jedinú reštauráciu, očividne veľmi populárnu, lebo ľudia čakali na stôl v rade tiahnucom sa až von. Vyliezli sme si radšej na kopček nad prístavom - a tam zachovalé guľometné hniezdo. Viac nás však zaujala práve prebiehajúca skúška historickej divadelnej hry. Mohli sme sa v tichosti prizerať. Režisér sedel na diváckej tribúne, my v tráve konča kulís a pani šepkárka sa tmolila okolo hercov rôzneho veku a sledovala text. Čoskoro mali prestávku na kávu - Mch sa odmietol zamiešať :) - a deti počas nej celkom pokryli otrhanou trávou jedného z dospelých kolegov. Bolo to vtipné pozorovať. Celkovo nám tam bolo veľmi pohodičkovo: nemuseli sme nič a mohli sme všetko.
Hoci bolo tesne pred 6., začali sme už preventívne hľadať nocľah a dobre sme urobili. Najprv sme to beznádejne skúšali po pobreží, potom Mch zamieril do kopcov, lebo na mape objavil jazerá. Viaceré z nich boli pre auto neprístupné, ale pri jednom z nich (Langvatn) stálo čosi podobné bývalému rekreačnému stredisku. Malo to však akúsi stiesnenú atmosféru - takmer žiadni ľudia, kempové miesta ďaleko od seba, pochmúrne počasie... Berúc do úvahy môj šiesty zmysel sme tam napokon nezostali. Aj Mch pripustil, že to bolo dáke čudné a odvtedy to miesto nazýval Jazero Zombie.
Vrátili sme sa k moru údolím, kde z pravej strany boli vrchy á la Nízke Tatry a z ľavej smiešne tvarované nízke kopčeky ako riedke cimburie.
Krúžili sme beznádejne okolo bývalej pláže, až to Mch pri autobusovej zastávke Askevågen stočil ešte na jednu cestičku, kde nebola značka privat vegen a končila pri lodenici a polostrovčeku, z ktorého sa zrejme spúšťajú člny na vodu. Na googlemaps je dokonca aj pomenovaný - Omholmen. Krásne miesto, dlhé akurát na naše auto a stôl so stoličkami. "Úžasne je tu," podotkla som, keď sme sa trochu okúňavo vybaľovali, "len keby tie midges tak neštípali... Alebo je to svedomie?" :)
Varili sme tradičné nórske jedlo: kjøttkaker, t.j. mäsové knedličky. Je to podobné ako fašírky, ale neobaľované a varí sa to v omáčke. Tú sme nemali, preto sme ich len opiekli na oleji a zajedali ich lokšami a brusnicovou zaváraninou. Chutilo.
Potom sme len tak posedávali v úplnej tíšine, ktorú len sem-tam ozvučili čajky alebo moje hlasné premúdrelé úvahy o tom, či veľká loď plaviaca sa po obzore je Hurtigruta (vyhliadková plavba okolo západného a severného pobrežia). Obloha: 50 odtieňov modrej. Zrazu začalo nenápadne pofukovať a kým sme sa nazdali, vetrisko nás takmer uchytil. Rýchlo sme pobalili veci a evakuovali sa v aute. Fučalo celú noc.
Hjørundfjorden a Norangsdalen
23. 07. 2018
A aj ráno. Sivé mraky ležali takmer na zemi, len tie srandovné kopčeky bolo vidieť, inak nič. V diaľke nad morom sa držalo jasnejšie. Raňajky sa podarilo vykúzliť v závetrí pred predkom auta.
Dnešný deň mal byť presúvací s cieľom v mestečku Loen, kde sme na druhý deň chceli turistikovať. Vydali sme sa cez už známy Bud smerom na Molde. Trajekt do Vestnes odchádzal o 2 minúty, takmer bez zastavenia sme naň nabehli ako posledné auto tej várky. Hneď sme sa aj pohli. Ujo Vyberač poplatkov pobehoval medzi vozidlami celkom nekoordinovane, márne sme naňho mávali peňaženkou. Až po hodnej chvíli nás skasíroval.
Loď bola namakaná - plno pohodlného sedenia a teplý bufet. My sme sa ale radšej kochali výhľadom cez široký fjord (Moldefjorden/ Romsdalfjorden). Niektoré hory si čiapky posunuli vyššie.
Na pevnine sme šli obľúbenými bočnými cestami, potom sme to stočili na Ålesund a tesne pred ním šup na juh na trajekt Solavågen - Festøya. Ten nás priblížil k modrej oblohe a úchvatným horám takmer bez hmly. Všetci pasažieri sa pustili hlavným ťahom na Bergen, len my doľava totálne bočnou cestičkou popri Hjørundfjorde do dedinky Standal. Mch telefón hovoril, že odtiaľ zavše chodí akýsi utajený trajekt, nuž sme sa rozhodli to skúsiť. Ak by to bol len výmysel, boli sme pripravení stočiť to do kopcov a dostať sa do Loenu po súši.
Hory boli čoraz úžasnejšie. Obdivovali sme ich aj počas obeda, ktorý sme si zniesli na drevené mólo poniže domčeka, pri ktorom mali v záhrade višne. Ktovie, či do konca prázdnin dozrejú, veď im tu len teraz kvitne baza.
V Stendale čakali na loď 4 autá a zvedavo pozerali na to naše. V búdke sme sa dočítali, že loď nemá žiadny pevný grafikon. :) Mali sme šťastie, o chvíľu dorazila. Ujo sa pýtal, kam ideme a podľa toho nám na palube určil miesto, pretože vysvitlo, že trajekt mal celkovo 4 zastávky!
Vykľula sa z toho nádherná vyhliadková plavba cik-cak cez rozvetvený fjord. Strmé zubaté vrchy vyrážali dych, nevedela som sa dofotiť. Celkom nám bolo ľúto, keď sme museli na zastávke č. 3 (Leknes) vystúpiť. Cesta viedla popri vode na koniec Norangsfjordu do mestečka Øye, kde nás prekvapil nóbl starý drevený hotel - už vyše sto rokov obľúbený aj nóbl hosťami, vrátane kráľovských. Prečo, to sme pochopili kúsok za mestom. Norangsdalen je jednou z najužších nórskych dolín a asi najúžasnejšou, akou sme kedy išli - a že takých už zopár bolo! Cesta vedie vo výške cca 300 mnm, kým hory okolo nej majú cca 1700 m. Na niekoľkých menej strmých úbočiach sa sem-tam pásli kravy a ovce, čupeli tam polozapustené domčeky (salaše chránené pred lavínami) a mohutným prúdom tiekla mliečna rieka. Na odpadnutie, fakt.
Potom sme sa už bez vzruchov dopravili do Loenu. Hora Skåla, ktorú sme mali na muške, je viditeľná už z diaľky; ozrutná ozruta - môj rešpekt narastal geometrickým radom. Je to kopec, ktorý sa považuje za nórsky najstrmší pešo dosiahnuteľný, t.j. na krátkej vzdialenosti naberá rovno od mora 1800metrovú výšku. Bežnou turistickou chôdzou sa to dá zvládnuť hore za 5 hodín, dole za tri.
Loen sa hemžil turistami, lebo má aj lanovku a ferratu zahŕňajúcu aj lávku v takmer 1000 m výške medzi dvoma vrchmi.
V kempe nad mestom boli sprchy na mince, čo sme využili, no aj tak prišiel za Mch recepčný, že ak sa nechceme ubytovať, musíme za použitie spŕch zaplatiť 100 NOK. Veľmi sme to nepochopili - veď za vodu sa predsa platí do automatov. To máme asi za všetky tie bezplatné drzovky. :)
Miesto na spanie sme hľadali pri Lovatnete - ďalší skvost dnešného dňa: tyrkysovo zakalené obrovské jazero, z ktorého trčia hory pokryté ľadovcami a z nich sa trúsia dolu malé vodopády. Úžasné!
Miest na spanie však bolo máličko, asi aby sme sa nevyhýbali kempu. Previezli sme sa po úzkej ceste až k závore na konci jazera, za ktorou sa začína platená cesta k ľadovcu Jostedalsbreen. Na proťajšom brehu bolo na skalnej stene vidieť obrovské svetlejšie miesto: tam sa pred 100 rokmi zrútil kus hory a vlnobitie zničilo jednu celú dedinku.
Spať sme nakoniec ostali na mieste, ktoré je určené na parkovanie áut, keď sa tam chcú ľudia okúpať. Vedľa nás stála dodávka so švédskou rodinkou. Dievčatko vytrvalo odmietalo ísť spať. Hádam ho nerušilo naše varenie kuskusu s hríbami a syrom pod otvorenými dverami kufra. Pršalo, hoci Mch telefón tvrdil, že nie. Dumali sme, či na druhý deň vôbec pôjdeme na túru, lebo aj na zajtra hlásili dážď. Jedna Mch verzia bola, že vstaneme o 6., aby sme predbehli lejak. Bola som v nálade, keď by som Skålu pokojne oželela.
Skåla - 1800metrové prevýšenie
24. 07. 2018
Ráno bolo nad kopcami jasno a tesne nad hladinou jazera úzky prúžok hmly, ktorý sa rýchlo rozplynul. Zobudili sme sa spontánne až o pol 9. a bola som teda v tom, že na túru nejdeme. Mch mal celkom opačný názor, pekne sme sa pobalili na dva dni + spacáky, auto sme nechali za 100 NOK pri rozchodníku a vykročili sme.
Cesta bola najprv štrková, za závorou pre dobytok široká lesná a po 1,5 km odbočil peší chodníček strmo hore lesom - jarabiny, briezky, čučoriedky, vres, ustupujúce smreky. Potok napravo hučal. Šlo sa dobre. Pravidelne som sa dopovala Cčkom a fičala som ako nikdy. Pred mostom, kde sa končilo pásmo brezového hájika, oddychovali kravky a ani ich nehlo, keď turisti chodili hore-dole tesne povedľa nich.
Cestička strmo stúpala, zvyčajne po kamenných stupňoch, čo je v tunajších škandinávskych končinách prepychom. Išlo sa dobre, len od proťajších kopcov na plazivých mrakoch prišiel dáždik, chvíľu silnejší, chvíľu slabší. Stretli sme starší pár, ktorý nás nedávno predbiehal - vracali sa dolu a oznámili nám, že hovorili s miestnym obyvateľom a ten tvrdil, že dážď sa bude už len zhoršovať a môže prísť aj búrka, takže nech si dávame pozor. My sme boli odhodlaní pokračovať. Mali sme už za sebou polovicu cesty, vidinu nocľahu v horskej chate a nechcelo sa nám šmýkať sa blatom dolu.
Pleso Skålavatn, ku ktorému sme smerovali, sa akosi stále vzďaľovalo. Ale napokon sme ho dobehli. :) Ceduľa tvrdila, že sme už 1 150 mnm (vyrážali sme z nadmorskej výšky 48 mnm). Mch doplnil vodu z jazera. Bola totálne ľadová, pili sme ju po mikroglgoch. Kúsok povyše bolo snehové pole a ísť po ňom v sukni s holými nohami bol vcelku zážitok. Zima nám zatiaľ pre prudké stúpanie vôbec nebola, no vietor sa ukazoval byť stále silnejší. Už som pochopila, prečo si nórska rodinka dole pri jazere menila kraťasy za dlhé nohavice. Za jedným balvanom sme spoločnými silami aj mňa zaodeli do nepremokavých gatí - bolo na to treba viac ako jeden pár rúk, lebo víchor by ich veľmi rád odniesol dakam do neznáma.
Stúpanie ešte len teraz začalo byť riadne! V sedle sa pridal ešte aj pichľavý dážď - živly mali búrlivé dostaveníčko. Predstava trojhodinového zlezu bola však ešte vždy hrozivejšia ako doliezť to do konca do suchej chaty.
Zhora stále išli nejakí ľudia. Jedni starší zababušení manželia si robili starosti o našu výbavu (nečudo, Mch stále kráčal len v tričku a kraťasoch) a uľavilo sa im, keď sme povedali, že hore mienime prespať. Vraj máme pred sebou ešte asi hodinu.
Ukázalo sa, že terén dokáže byť ešte strmší. Úsek nad sedlom prekonal všetky moje očakávania - bolo treba liezť po blokoch skál, čo v mrholení a nárazovom vetre nebolo práve najľahšie. Chvalabohu, všade je tu taká hornina, ktorá sa ani za mokra nešmýka. Vetrisko a hmla boli však veľmi únavné.
Ďalšie snehové pole a nad ním na skale nápis, že je to už len 15-20 minút na vrchol. Tiež ho stále nejaký zloduch posúval... Vliekla som sa už len zo zotrvačnosti a hoci som sa nebála tak panicky ako na Besseggene, predsa len som si po prvý raz uvedomila, že vyčerpanie môže mať na horách fatálne dôsledky. Keď sa v hmle matne zjavili obrysy starej rotundy a novej drevenej chaty, moja úľava nepoznala hraníc. 1 800 výškových metrov za 5 a ¾ hodiny považujem na svoju kondíciu za veľmi slušný výkon.
Vpadli sme do predsiene, kde sa akurát chatár zberal s dvoma vedrami nabrať snehu. Vyzuli sme sa a potom už hurá do útulnej kuchynko-jedálne, z ktorej viedlo trojo dverí do mini izbičiek s poschodovými posteľami. V tej našej bola troj- a dvojposteľ, ale spali sme tam sami. Ja som okamžite odkväcla pod perinu (!) a hodnú chvíľu som sa zotavovala z chladu, únavy a prekysličenia. Mch si zatiaľ nechal od uja všetko poukazovať, zapísal nás do ubytovacej knihy, uvaril čaj a doniesol mi ho k posteli. Aj slivovicu mi tam nalial. :) Po polovici pohára som bola schopná vstať a prisadnúť si na vysokú stoličku k stolu v jedálni, obdivovať drevené zariadenie chaty a biele nič za oknami, opatrne zjesť chlebík a byť dokonale šťastná, že sme, kde sme.
Chata nebola plne obsadená. Spať sa dalo aj v izbách na poschodí. Na suché a veľmi komfortné wc sa muselo vyjsť von na zápražie a vojsť susednými dverami do skladu dreva a pilín.
Pred večerou som si šla ešte raz ľahnúť, ale nespala som. Mch zatiaľ študoval knižku s miestnymi túrami. Dočítal sa, že na Skålu sa robia aj preteky v behu do vrchu a aktuálny rekord je niečo okolo 1,5 hodiny... Iniciovala som malú exkurziu do starej kamennej rotundy (dôkaz, že som sa už naozaj náležite zotavila). Má úžasnú atmosféru. Ubytovala sa tam partia mladých a ochotne nás nechala všetko si poobzerať. Dole bola spoločenská časť s pieckou a stolom, hore v polkruhoch nad sebou postele.
Cestoviny s pestom, ktoré sme si sem vyniesli a uvarili v kuchynke, boli vynikajúce. Súčasťou chaty je ale aj veľmi dobre zásobená špajza a ceny potravín ani neboli veľmi vysoké. Pochopili sme, prečo sem viacerí turisti idú naľahko iba s fľašou vody - všetko sa dá kúpiť alebo požičať, vrátane obliečky na perinu. My sme mali vlastné spacáky, preto sme ušetrili 200 NOK.
Večer prešiel v príjemnom ničnerobení a okolo 10., keď sme pomýšľali, že pôjdeme spať, sa zrazu dvihla hmla a bolo vidieť až dole na fjord a mliečne jazero Lovatnet. Všetci vtedy na Skåle prítomní okamžite naskákali do obuvi, vyrojili sa pred chaty a ostošesť fotili. Bola to nádhera! Podľa ružových mrakov sa dalo tušiť, že slnko je ešte hore, no zapadať sme ho nevideli: po 5 minútach výhľadov privialo zasa hmlu a nebolo vidieť nič. :) Ale tá chvíľka všetkých zblížila, chodili sme okolo seba s vyjavenými sprisahaneckými úsmevmi.
Postele boli pohodlné, ale nespala som ktovieako. Nevadí - oddýchla som si a zle mi nebolo, to je hlavné.
Mapa túry sa dá podľa oporných bodov v texte nájsť tu.
Zlez zo Skåly a Bøyabreen
25. 07. 2018
Prví ranostaji buntošili už pred siedmou, tak sme čoskoro aj my vyliezli. Vonku stále mlieko, ale postupne prestalo pršať a vietor sa tiež utíšil. Najedli sme sa, zaplatili za dve postele, 4 čaje, 6 cukrov a 1 kávu, nekúpili vrcholové tričko (stálo 550 NOK), naobliekali sa do 7° C a napriek mojim včerajším vyhrážkam, že dolu pôjdem, až keď sa vyčasí, sme odhodlane vykročili.
V tíšine a dolu kopcom sa išlo podstatne pohodovejšie. Občas sa hmla roztrhla a ponúkla nám bližšie i vzdialenejšie výhľady. Stretali sme ovečky a o 10.30 nad jazerom prvých šľapačov smerom hore.
Zhruba po mostík ponad divý potok bola cesta OK, potom už očistec pre kolená aj pozornosť. Namiesto troch hodín sme šli skoro 5, mali sme dosť obaja. Keď sme sa dostali na rovinku pri aute, moje nohy vôbec nechápali, čo majú robiť - stuhli mi v skålovom uhle. :D
Nakúpili sme v susednom mestečku Olden a sprchu (na mince) sme skrúšeným pohľadom vyškemrali v miestnom kempe. Skåla nám ešte dlho mávala do spätného zrkadielka.
Pokračovali sme po Fv60 a neskôr ceste č. 5 smerom na Sogndal. Celý čas sme vlastne obchádzali obrovitánsky ľadovec Jostedalsbreen - so 487 km2 najrozsiahlejší v Európe. Čiapočky z neho trčali na vrcholkoch rôznych kopcov. Pozitívny šok nám uštedril po výleze z dlhého tunela, keď vľavo neďaleko cesty visel skoro až do doliny celý splaz - Bøyabreen. Okamžite sme k nemu odbočili a naďabili sme na veľmi sympatické odpočívadlo uprostred zelene ako stvorené na kempovanie. Nechali sme si ho v zálohe a išli sme ešte k neďalekému Fjærlandu, čo je mestečko na brehu rovnomenného ramena košatého Sognefjordu. Mch telefón totiž naznačoval, že by tam mohol premávať trajekt. Už nejaký čas sme pomýšľali na to, že namiesto vyhliadkovej plavby, ktorú som pôvodne plánovala, by sme mohli vziať radšej nejaký dlhší trajekt, spojiť tak estetický zážitok s praktickým a nemusieť sa vracať po auto. Fjærland bol síce kedysi významným prístavom, pretože sa sem nedalo dostať ináč ako po vode, ale odkedy sa prerazili z každej strany horstva tunely, trajekty prestali premávať. Tak nič. :)
Dnes si mestečko drieme spolu so svojimi opustenými vežičkatými drevenými hotelmi na konci fjordu s výhľadom na ďalší jazyk Jostedalsbreenu, ku ktorému prúdia celé autobusy turistov. Tu ich nebolo veľa - zato tu však bolo veľa kníh. Všade - na autobusovej zastávke, v bývalej telefónnej búdke, bývalej mýtnici, na poličkách zavesených na domoch, v knihovničkách pri vode... Pôsobilo to trochu duchársky, no potom sme si všimli aj pootvárané antikvariáty. V jednom z nich mi pán vysvetlil, že sú zapojení do medzinárodnej siete booktown - vždy ide o nejaké zapadnuté miesto, kde je veľa prázdnych priestorov s lacným nájmom a zmestí sa tam kvantum knižiek, za ktorými prichádzajú fajnšmekri. Ja som sa zaujímala o detské knihy napísané mojim obľúbencom Erlendom Loem. V dvoch ešte otvorených antikvariátoch nemali, ale ujo mi odporučil navštíviť zajtra ďalšiu prevádzku špecializujúcu sa na detskú literatúru. Nuž ale zajtra sme už chceli byť inde, škoda.
Miesto na nocľah sme skúšali nájsť aj poniže Fjærlandu, aj v doline Supphelledalen, ale pekne sme sa vrátili naspäť na odpočívadlo. Na mieste, ktoré sa nám pred hodinou páčilo, sa už rozložila francúzska rodinka, ale náhradné riešenie pri drevenom stole tiež nebolo zlé. Hory okolo nás boli ako veniec, so slnkom na vrcholkoch. Varili sme lososa a práve sme sa doňho púšťali, keď prišlo stádo kráv. Dve z nich najprv venovali pozornosť nášmu autu a potom sa tvárili, že by s nami rady stolovali. Oblizovali nám kohútiky variča a jedna z nich bola veľmi potešená, keď sa doňuchala k Mch prepoteným sandálom. :) Nedali sa pohladkať ani od nás, ani od francúzskej rodinky, ale vytrvalo krúžili okolo, až kým ich otecko všetky nezahnal do krovia. Neskôr sme tam objavili jazierko, kde sme umyli seba aj riad.
Knižné mestečko Fjærland a plavba cez Sognefjorden
26. 07. 2018
Noc bola veľmi studená a ani ráno o 8.30 sa nám pre chlad nechcelo vyliezať z pelechu. Slnko bolo už dávno hore, ale na dno našej úzkej hlbokej doliny sa ešte nedostalo.
Kravy na nás už čakali a potešili sa nám. Ony sa zasa páčili hordám turistov, ktorí v honbe za ľadovcovým výhľadom čiperne vyskakovali z autobusov. Zo slovenského s maďarskou reklamou Američania. Zo švédskeho Japonci. Zo švédskeho auta Poliaci. :) Američania nemali vo svojej drzosti konkurenciu, takmer nám vliezli do auta, keď fotili kravy a nórskej rodinke skoro pošliapali stan. My sme nakoniec bližšie k Bøyabreenu nešli, keď to tam bolo také narvané.
Bolo už po 10. hodine a rozhodli sme sa predsa len vrátiť do príjemného knižného mestečka, tam sa umyť a opáčiť ešte nejaké antikvariáty. Ten detský však otváral až o 11. Mch vyňúral na internete dlhý trajekt z Kaupangeru do Gudvangeru - vyše dvojhodinový po Sognefjorde. Nevedeli sme sa rozhodnúť, či to vlastne chceme, stál vyše 1 000 NOK a trochu nás vzďaľoval od Osla, kde sme museli byť do nasledujúceho večera. Predstava plavby po malebných zákutiach nás ale tiež lákala. Kaupanger bol od miesta, kde sme sa práve nachádzali, cca 45 minút cesty a odchádzal o 12. Rozhodli sme sa, že to ponecháme náhode - ak ho stihneme, pôjdeme. Ak nie, budeme pokračovať po ceste č. 5 rovno na Oslo. Mch povedal, že som sa do antikvariátu tešila a v booktowne na slniečku na móle bolo veľmi príjemne, tak to nebudeme siliť.
Obchodík otvoril presne o 11. a vďaka prehľadnému abecednému zoradeniu sme hneď našli Loeho knihu Kurt koker hodet, ktorá v našich končinách nevyšla. Skákala som meter 20. Oplatilo sa počkať!
Potom sme už fičali niekoľkými dlhými tunelmi do Sogndalsfjøry a šup na kopec, za ktorým mal byť už prístav Kaupanger. Šup = vlečenie sa za kolónou, ktorej velil traktor. Vyzeralo to pre naše trajektové zámery veľmi nestíhavo.
Dorazili sme však 5 minút pred odchodom. Loď sa ešte nakladala, no predavač lístkov nám naznačil, že naša prítomnosť na nej je otázna. Bolo to napínavé. Všetkých pred nami napokon na palube umiestnili - a my sme sa už nezmestili. Ďalší trajekt mal ísť až o tri hodiny. To sme zavrhli, ale v prístave bolo tak pekne a teplo, že sme sa tu chceli aspoň najesť a okúpať. Prázdninujúca oplavkovaná mládež sa už neúnavne máčala a využívala poschodový mostík, čiže stupetårnet (odporúčam si na túto tému pozrieť humornú rekonštrukciu skutočného príbehu z Hamaru (titulky sa zapínajú vpravo hore)). Počas jedenia sme sa rozhodli, že si predsa len počkáme na loď o tretej. :)
Mch striedal prácu za notebookom s kúpaním. Dokonca aj ja som bola po kolená. Slnko riadne pripekalo. Mch raz aj zoskočil z vrchnej plošiny mostíka. Dopad na hladinu bol drsnejší, ako predpokladal a priniesol poznanie, prečo deti zakaždým dlho zvažovali, akým spôsobom si chytia nos.
Keď sa trajekt blížil k prístavu, mládež ožila a niekoľko chlapcov a dievčat cestujúcich pozdravilo efektnými skokmi. Cestujúci výkony ocenili potleskom a ujúkaním. :)
Na našej lodi bolo oveľa menej ľudí ako na tej poludňajšej: jeden autobus s americkými seniormi a pár áut. Najprv sme šli širokým a nie veľmi zaujímavým Sognefjordom, potom sme odbočili na juh do krajšieho Aurlandsfjordu, až napokon trochu doľava do Nærøfjordu, ktorý bol najužší a najmalebnejší. Vodopády, skaly, miniatúrne pôsobiace kajaky na hladine, pár osamelých domčekov na príkrych brehoch, v protismere každú chvíľu nejaká výletná loď. Niekoľkokrát som si myslela, že sa už blíži prístav, no nasledovala len ďalšia zákruta. Veľmi pekné.
Po vylodení sme to mali ešte niekoľkými tunelmi do Flåmu a tam sme utrpeli šok z kvanta ľudí, serepetičkární a lodí, vrátane jednej mnohoposchodovej opachy. Toto mestečko sa tiež nachádza na konci fjordu (Aurlansfjorden), urobili sem aj odbočku zo železnice, ktorá spája Oslo s Bergenom a je turistami mimoriadne vyhľadávané. Nám sa poloha Flåmu nezdala byť nijako výnimočná a blahoželali sme si, že tadeto len prechádzame a že sme sa nerušene pokochali pokojnejším susedným fjordom.
Fičali sme už potom smer Oslo, najprv kúsok po E16, tesne pred 24,5kilometrovým Lærdalstunelom sme odbočili na cestu č. 5 cez peknú kopcovitú viddu pošpatenú priehradami a všadeprítomnými elektrickými stožiarmi. V Hagafosse sme sa napojili na cestu č. 7 a zastavili sme sa až cca 150 km nad Oslom pri lenivo tečúcej Hallingdalselve urobiť si večeru. Slnko už zapadalo, hoci nebolo ešte ani 10 hodín, pche! :) Potom sme to potiahli ďalšiu hodinu, v nádeji, že pri vode ľahšie nájdeme nocľah, sme pohrdli tunelom, ktorým sme si mohli skrátiť štreku do Osla, ale nepošťastilo sa nám. Nakoniec sme zišli z hlavnej cesty do lesa a zapichli sme to na odbočke pred málo používanou rampou. Los ani teraz neprišiel.
Trasu tohto dňa nájdete tu:
Kon-Tiki a Fram na rozlúčku
27. 07. 2018
Upratali sme sa rýchlo, raňajky sme si nechali na odpočívadlo a umývanie na pumpu. V Sokne sme nakúpili pivo a keksy (= podarúnky pre príbuzenstvo) a odtiaľ rovno do Osla na ostrov Bygdøya s námornými múzeami. Parkovací automat sme nakŕmili stovkou (2 hodiny), dúfajúc, že nám to bude stačiť.
Začali sme v Kon-Tiki (odporúčam pozrieť si pred návštevou aspoň tento film). V biletárni bola milá slečna, ktorá ochotne prijala všetky naše naškrabané drobáky, ktorých sme sa chceli zbaviť a doplatok 18 NOK kartou. A všimla si, že 1 korunu mám zavesenú aj na krku. :)
Hneď skraja expozície už bola Thorova balzová plť. Obrovská! Obzreli sme si ju najprv len letmo, lebo čoskoro začínalo premietanie pôvodného Heyerdahlovho čb dokumentu, ktorý sa natáčal počas dobrodružnej objaviteľskej plavby z Peru do Polynézie. Bol to dobrý nápad, aj keď nám z parkovania ukrojil 67 minút. Ešte sme si potom podrobnejšie prečítali pozadie príbehu na paneloch okolo lode (jeden z členov výpravy, Knut Haugland, bol národným hrdinom angažujúcim sa v sabotáži výroby ťažkej vody v Rjukane, pamätáte sa? :)) a poškuľovali sme na druhú loď, ktorá vyzerala ako zo slamy. Mch sa k nej nedostal, išiel predĺžiť parkovanie. Ja som výstavu dokončila - bol to čln z papyrusu, pomocou ktorého Thor Heyerdahl podoprel teóriu, že Egypťania za dávnych čias navštívili Inkov, keď sa nechali unášať prúdmi cez Atlantik. Okrem iného pri tejto plavbe narazil na ropné škvrny, pretože tankery vtedy celkom bežne v mori čistili svoje nádrže a významne prispel k tomu, že sa tieto škodlivé činnosti celosvetovo zakázali.
Na parkovisku sa zatiaľ odohrávala malá dráma - automat odmietal Mch kartu. Pribehla som na pomoc, ale nechcel ani moju. Pani Pokutová už krúžila s bločkami okolo a odporučila Mch volať na dispečing. Tam nadiktoval svoje údaje, číslo karty a sami si mali odrátať ďalších 100 NOK. Len sme sa modlili, aby to naozaj fungovalo, lebo s pokutami v Škandinávii máme už bohaté neblahé skúsenosti.
Potom sme sa šli najesť k vode pod suché orgovány. Aj tráva bola úplne vyprahnutá. Na náprotivnom brehu sme videli hlavu na hlave užívať si tropické teplo.
Slečna v biletárni múzea polárnych výprav nás upozornila, že o chvíľu aj tu začína film a tak sme šli, aby sme sa dozvedeli, ako to bolo s dobýjaním oboch pólov a hľadaním prieplavu okolo celej severnej pologule. Po tom, ako sa stratil Franklin, prišli traja Nóri - Eivind Astrup, Fridtjof Nansen a Roald Amundsen so svojimi psími záprahmi, vzducholoďami, lietadlami a ľadoborcami Gjøa a Fram. Južný pól sa dosiahol ľahšie - preteky so Scottom vyhral Amundsen. Severný pól odolával viacerým pokusom, až ho napokon Amundsen preletel lietadlom.
Po kine sme prebehli okolo početných panelov s informáciami a vitrín s rôznymi artefaktami súvisiacimi s výpravami. Bolo toho veľa, už po chvíli nám to kypelo ušami. Hlavný priestor dvoch veľkých budov zaberajú samotné lode a dá sa vstúpiť na ich paluby. Gjøa je sympatická, zvnútra dosť maličká, nechápem, ako sa tam mohli zmestiť ľudia a ich zásoby na niekoľkoročné výpravy pri hľadaní cesty pomedzi arktické ostrovy. Fram je obrovský, masívny, aby vydržal zovretie ľadu. Aj vybavenie už bolo na vyššej úrovni - pohodlné kajuty, jedáleň s pekným servírovaním či salón s klavírom. Súčasťou výstavy boli rôzne interaktivity (nielen) pre deti - uzly, iglú, ťahanie saní... A pod šikmými strechami strašne teplo.
Pokutu sme nedostali, tak sme sa zvesela previezli do prístavu - reku, necháme tam auto a pôjdeme pešo do centra. Ibaže check-in na náš veľký trajekt do Dánska otváral až o 45 minút. Parkovisko pred ním bolo beznádejne plné. Reku teda že pôjdeme zatiaľ na nákup do nejakého obchodného centra. Kým sme jedno našli a zistili, že nemá parkovisko, bol už aj pomaly čas ísť naspäť. Brány na check-in sa otvorili presne a s nimi aj nápis "NO EXIT AFTER CHECK-IN!" Nechcelo sa nám veriť, že to znamená to, čo to hlása, ale radšej sme sa mládenca v kontrolnej búdke opýtali. A veru to bolo tak: po začekovaní museli ostať autá aj pasažieri už iba v ohradenom priestore bez tieňa až do naloďovania. T.j. nasledujúce dve hodiny. To sme rozhorčene odmietli a mladík nás chápavo vypustil bočnou bránou. Auto sme nechali za 129 NOK v podzemnej garáži poblíž pevnosti Akershus.
Dokonale otrávení toľkou neuveriteľnou stratou času a peňazí sme poklusom prešli k známej ohyzdnej hranatej radnici, v suvenírovni sme kúpili synom bufky a potom sme sa obzerali po ponuke streetfoodu na rozhorúčenom preľudnenom nábreží v Akerhus Brygge. Pred 13 rokmi ma tento mestský ruch očaril, ale teraz nič moc. Navštívili sme potraviny, kúpili si nejaké jedlo do ruky a cválali sme naspäť po auto a do prístavu.
Na check-in sme boli o 18.45 ale ani zďaleka to nevyzeralo na to, že by sme o 19.30 mali odplávať. Pasažieri z Dánska sa nekonečne dlho vyloďovali. Parkovisko bolo plné unavených ľudí a detí, ktorí uviazli na pár hodín v tejto pasci a mali k dispozícii iba záchody a jeden automat na nápoje.
Hoci nás Oslo dorazilo, bolo mi smutno, keď sme opúšťali jeho brehy a plavili sa okolo fotogenických ostrovčekov. Fjord nemal konca. Ešte aj o 11., keď sme zaliezali spať, sme boli v ňom.
Loď bola velikánska, mala 9 poschodí (vrátane trojposchodovej garáže) a ešte strechu s heliportom. Celé jedno podlažie bolo venované obchodom, kaviarni a baru. Objavili sme sympatický bylinkový likér a lekváre. Odniesli sme si ich do kajuty (bez okna, s dvoma posteľami a kúpeľňou) a potom sme sa ponevierali kade tade, pozorovali dlho planúci západ a čakali sme na spln, ktorý mal mať zatmenie. Posilňovali sme sa švédskymi krekrami a švédskym pivom z obchodu, no východný obzor, hoci bez mrakov, bol stále prázdny. Až keď sme stratili trpezlivosť a zdvihli sme sa, objavili sme mesiac už v pokročilom zatmení na juhu. :-p
Noc prešla rýchlo. O šiestej nás zobudil hlas stewardky po drôte a o 7.15 sme pristáli vo Fredrikshavne. Bolo jasno a už teplo. Natankovali sme, kúpili si raňajky a výborný ťažký chlieb a bez zdržania sme celú sobotu fičali cez polovicu Európy domov.
Tusen takk, Norge!
:)