Severozápadný oblúk 2021 

Strážovské vrchy
11. 7 2021 

Za uplynulé dva týždne predpovede dážď sľubovali neraz, no on si pekne počkal na našu dovolenku. Celú cestu až po Považskú Bystricu pršalo. Pôvodne sme chceli doobeda absolvovať Považský hrad - ale čo to budeme siliť; sadli sme si v Podhradí na neplánovaný obed a čakali, kým sa front prevalí. Presne ako za našich mladých dovolenkových čias si aj chlapci objednali vyprážaný syr a palacinky. "S čím ich máš?" opýtala som sa napchávajúceho sa J. "S ničím. Ale ako keby tam bola nasprejovaná lekvárová príchuť." 😊

Po obede ešte vždy pršalo, tak sme nasadli do našej volkswagenky Caddie a odviezli sa cez Považskú Bystricu na ľavý breh Váhu do Považskej Teplej. Za dedinou je stále kemp, v ktorom som ako osemročná pobudla s mojou mamou a jej triedou gymnazistov na školskom výlete. Chlapov som obťažovala nevyžiadanými sentimentálnymi spomienkami. 😊 K Manínskej tiesňave to už nebolo ďaleko a šli sme si ju po zaparkovaní aj napešo obzrieť. Najužšie miesto je namiesto asfaltu pokryté drevenými trámami. Zdá sa neuveriteľné, že sa tadiaľto niekoľkokrát denne prepchá aj prímestský autobus. Skaly sa rozpínajú do všetkých strán, jedno špicaté bralo čnie aj do riadnej výšky. O kus ďalej je druhá tiesňava, len širšia a menej dramatická. Potok omývajúci bralá mal kávovú farbu a tiekol dosť divoko.

Ešte vždy pršalo, previezli sme sa preto hore dolinou do Záskalia a popod obrovskú dieru hore v ďalšom brale (Kostelecká tiesňava) až do Vrchteplej, kde pokračujú už len pešie trasy do Súľovských skál.

Meteorologická aplikácia tvrdila, že sa blíži záver frontu, nuž sme sa vrátili späť do Považského Podhradia, kde majú hneď pri ceste krásnu zanedbanú kúriu a povyše smerom na hrad opravený kaštielik. Deti z auta vystupovali rozhádané a neochotné, ale na hrade boli raz-dva. J. sa ujal prehliadky, bol to akože jeho hrad. Princovi s údržbou pomáhajú nórske fondy. 😊 Slušný stav zrúcaniny nás príjemne prekvapil - Považský hrad mi zdola vždy pripadal taký dáky zabudnutý. Dá sa tu posedieť, aj opekať, lavičky a schody sú nápadito a nerušivo zostrojené z mohutných trámov. Niektoré bašty majú aj strechu a v jednej, kde sme tipovali, že má princ vínnu pivnicu, sme za mrežami videli sklad všeličoho, vrátane piva. 😊

Výhľad ponad Hričovský kanál a Váh na Veľký a Malý Manín s čiapočkou oparu sa nám veľmi páčil, k dispozícii bol aj erárny ďalekohľad. Ani s jeho pomocou som nenašla v Považskej Teplej bocianie hniezdo, ktoré som zvykla dlhé roky pri každej ceste okolo pozorovať. Zato blížiaci sa dážď bolo vidno až pridobre a pri zrýchlenom zostupe z hradného kopca sme naplno využili šušte.

Keďže sme fajnoví, hľadanie nocľahu nám trvalo tradičné cca. 2 hodiny. Vlani som začala so sledovaním cesty a okolia pomocou veľkého Turistického atlasu Slovenska, ktorý mám celý čas otvorený na kolenách a krajinu za čelným sklom si tak akoby ohmatávam - mapa sa mi zhmotňuje pred očami. Nesmierne ma baví vedieť, ako sa volá ktorý vrch a čo je za ktorým pohorím. Svoje objavy si málokedy nechávam len pre seba a čuduj sa svete, moji potomkovia voči tomuto neformálnemu rozširovaniu obzorov protestujú. 😊

Za Považskou Bystricou sme odbočili najprv v Prečíne a otočili sa naspäť v Bodinej, potom z hlavnej doprava na Zemiansku Závadu. Obe cesty a okolie boli prekrásne, no miesto, kde by sme sa bez okúňania rozložili na nocovanie, žiadne. Pri Zemianskej Závade to Mch lákalo do svahu na lesnú odbočku, odstavil teda Caddie a šli to s J. pešo preskúmať. Ja a Mtj sme radšej tiež vystúpili, lebo ručná brzda občas vydala divný zvuk a nechceli sme byť v aute, ak sa rozhodne vycúvať na hlavnú. Prieskumníci prišli nadšení z ideálnej lúky, ktorú tam Mch správne tušil a podujali sme sa na ňu vyviezť pomocou nášho pohonu všetkých kolies. Napriek bojovému nasadeniu šoféra sme po 30 metroch začali fatálne prešmykovať a blato striekalo na všetky strany. "4x4 zapadne tam, kde sa obyčajné auto vôbec nedostane!", vyhlásil Mch hrdo. 😊

Napriek tomu, že nám to nevyšlo, sme sa sem chceli na druhý deň vrátiť, lebo sme v dedine objavili ceduľu so sugestívnym ukazovateľom k celkom neznámym jaskyniam. Dúfali sme preto, že uspejeme s nocľahom v susednej doline - je to vlastne už kotlina pomenovaná podľa veľkej dediny Domaniža. Od nej na západ sa tiahne reťaz menších dediniek s pôvabnými 700-900metrovými kopcami naokolo. Za cintorínom v Čelkovej Lehote Mch odbočil na poľnú cestu a tam na nás čakalo nocľažisko: štyri pospájané rybníčky uprostred dolinky medzi pokosenými lúkami. Na rovnom brehu pri jednom z nich sme sa rozhodli zostať. Rybníky sú vraj monitorované fotopascami, tak sme sa vody ani nedotkli. Po večeri sme sa s teplým čajom v ruke trochu prešli po najbližšom kopčeku, spoza ktorého vykúkal nezameniteľný končistý vrchol Kľaku.

Temné diery
12. 7. 2021 

Okolo polnoci bola búrka s intenzívnym blýskaním, no nešla priamo ponad nás. Mysleli sme, že tým sa daždivá vlna už prevalila a ráno si vychutnáme východ slnka. Ha-ha. Prestalo až niečo po 8. a keď sme okolo 9. konečne vyliezli, nebolo veľmi zima a od západu sa mraky sľubne trhali.

Po raňajkách sme sa vrátili cez Domanižu do Zemianskej Závady a zaparkovali hneď pri ceduli o jaskyniach. Stúpali sme prekrásnym borovicovým lesíkom v smere náučného chodníka. Netrvalo ani 30 minút a stáli sme pod skaliskami tvoriacimi pozadie pre hráškovozelenú bučinu. V útese sa zreteľne črtal vchod do prvej Temnej jaskyne. Otvor bol tak akurát pre dospelého človeka. Mali sme so sebou baterky a prezreli sme si prvých rovných 10 metrov. Steny vyzerali sľubne vlhko a ligotavo. Pri portáli boli naukladané kusy kvapľov, čo polámali nejakí darebáci. Chodba pokračovala aj za zníženým stropom, ale samozrejme, už sme ďalej nešli. Vonku sme sa najedli a chceli pokračovať popod skaly k ďalšiemu otvoru, no začuli sme ranu, ako keď spadne z výšky kameň alebo konár, tak sme sa od brala radšej vzdialili.

Do Zemianskej Závady sme sa vrátili cestičkou okolo cintorína a autom sa prehupli do Rajeckej kotliny. Tu to už podľa mňa nie je pôvabné, civilizácie je v okolí hlavného ťahu na Prievidzu priveľa.

Do 14:00, kedy v Rajeckej Lesnej otváral svoju bránu chýrny drevený betlehem, ostával nejaký čas a mali sme po ceste rašelinisko v Šuji. Navrhla som pristaviť sa. Z chránenej prírodnej rezervácie je prístupná len malá časť cez šachorinu a krásne vstavačovité ružové kvety. Chodníček sa nám na viacerých miestach slušne hojdal pod nohami. Chalanom sa oveľa viac páčili obrovské pneumatiky z nakladačov blízkeho kameňolomu dekoratívne naukladané okolo parkoviska. 😊

Hoci Rajecká Lesná nie je veľká dedina, podarilo sa nám v nej zablúdiť. Na šípky sa neradno spoliehať, pomohla nám až navigácia. Domček je umiestnený pri kostole na sterilne upravenom námestí. Okrem pekných pohyblivých postavičiek s ľudovými výjavmi a remeslami je betlehem obohatený aj o rytiny súčasných architektonických stavieb vrátane Mosta SNP v Bratislave. Celkovo bol náš dojem dosť nepriaznivý a určite odporúčame ísť sa pokochať radšej podobnou drevorezbou v Banskej Štiavnici skromne ukrytou v jednom z dvorov.

Počas olovrantu sme preverovali cestovný itinerár, predpoveď počasia a morálku našej družiny. Rozhodli sme sa škrtnúť túru na Zbyňovský Budzogáň a pre sľubovanú zajtrajšiu veľkú horúčavu zaradiť do programu výstup na Malý Rozsutec cez chladné Jánošíkove Diery. Premotali sme sa hustou rajeckou premávkou do Žiliny a ako odškodné sme si naordinovali strečniansku kompu. Boli sme nadšení, ako umne a bez uhlíkovej stopy dokáže plavidlo využiť na napredovanie výlučne silu prúdu Váhu. A k tomu parádny výhľad na vrchy a zrúcaninu hradu.

Hneď na druhom brehu je medzi stromami skryté asfaltové jazero - malá vodná plocha v bývalom lome (ani som netušila, že asfalt sa dá ťažiť). Je to pekné miestečko, ale kempovať sa tam veľmi nedá. Po nahliadnutí do aplikácie Park4Night Mch objavil, že by sme mohli prenocovať v sedle nad Gbeľanmi.

Bola to trefa do čierneho. Keď sme niekoľko minút stúpali polorozbitou cestou a vyliezli z horičky, naskytol sa nám výhľad na celú Krivánsku Fatru. V okolí sa vlnili pokosené lúky s kvitnúcimi čakankami, pamajoránom a ihlicami. Keďže bolo pomerne zavčasu, stihli sme potúlať sa po okolí, dlho variť rizoto, ba si dať aj sprchu. Boli sme vyzbrojení prenosnou verziou - do vreca sa napustí voda, zavesí sa na konár a pokrútením hlavice sa dá zhora ako-tak umyť.

Dva malofatranské okruhy
13. 7. 2021 

Túra, ktorú som rodine vymyslela, mala svoje korene v motivačnom youtubovom videu . Hoci sme vo Vrátnej boli už neraz, nikdy sme si neuvedomili, že Malý Rozsutec možno absolvovať ako samostatný okruh. Deti boli tentoraz celkom navnadené predstavou rebríkov a reťazí. Pre J. to bolo tenkrát poprvé a Mtj už za 8 rokov tiež pozabúdal, aká krásna divočina to tu je. Odhodlane sme vyštartovali od hotela Diery na Bielom Potoku. Po prvý mostík uprostred brál bolo, ako sme predpokladali, nehorázne veľa ľudí, vrátanie niekoľkých detských táborov a grupy z Indie. Tipovali sme, že väčšina pôjde Dolnými dierami, ktoré sú vhodné aj pre slabšie vybavených, avšak davy sa pustili väčšinou Novými dierami. Možno aj preto, že tieto sú teraz jednosmerné. Od našej poslednej návštevy, kedy som J. tadiaľto teperila v bruchu, pribudli na trase drevené chodníky upevnené nad potokom. Prechod to uľahčuje, no aj tak si treba dať za vlhka pozor, drevo sa šmýka.

Na Podžiari fungovali oba bufety (iba vyššie položený servíruje nápoje do skla). Pod lipami posedávalo ľudí ako maku. Verili sme, že Hornými dierami sa poberú len niektorí. Bolo ich rozhodne oveľa menej a málokedy nám šľapali na päty. J. sa rebríky a mostíky veľmi páčili, poradil si aj s reťazami. Mne na jednom mieste ušla noha, ale bol to mäkký dopad. Asi by po 15 rokoch už naozaj bolo načim kúpiť nové vibramy. Predstava najdivokejšieho úseku - Tesnej rizne a šplhania sa na Malý Rozsutec ma čoraz viac znepokojovala. To prvé sme vyriešili tak, že Mtj a ja sme si Rizňu obišli po novej zelenej značke. Mtj sa o mňa dôsledne staral, ponúkal ruku a kontroloval môj postup. 😊 Ja som zasa bola nápomocná dvojici zmätených súpútnikov, ktorí mierili ďalej do kopca v domnení, že idú do Terchovej. Táto zelená bola miestami dosť strmá a v kombinácii s neustálym ľahkým blatkom smerom dolu aj dosť šmykľavá. Našim smerom sa šlo dobre. Pod Tanečnicou sme boli za "predpísaných" 40 minút a Mch s J. cez Tesnú rizňu za 45, tiež podľa smerovky.

Odtiaľto bolo už dobre vidno Malý Rozsutec a aj "komín", ktorým sa turisti šplhali nahor. Keďže v nechránených výškach mávam závraty, nahnalo mi to ešte viac paniky a už nahlas som konštatovala, že ja z tohto nápadu vycúvavam. Mtj sa ku mne ochotne pridal a vydumali sme, že my dvaja teda pôjdeme traverzom popod Veľký Rozsutec a cez Medziholie do Štefanovej, kým Mch a J. sa budú držať pôvodného plánu a zídu cez Malý Rozsutec na Biely Potok.

Dobrali sme vodu v pidipramienku pod sedlom Medzi Rozsutcami. Po našich štyroch fľašiach hadica prestala tiecť. Boli sme bezradní, čím sme to pokazili, Mch ju nakoniec prefúkol a tok sa obnovil. Okolo kvitli blšníky, žlté až zrak prechádzal.

V sedle sme sa rozdelili, my s Mtj sme skoro hneď vhupli do lesa a za celý čas sme stretli len jednu rodinku, dvoch Poliakov a dvojicu, ktorú som spozorovala až tesne pred nami a v prvej mikrosekunde som sa zľakla, že je to medveď. 😊 Tieto zvery sme sa statočne usilovali varovať hlasným hovorom. Chodník bol miestami riadne úzky a drolivý a les pustý a stiesňujúci. Bolo fajn, že asi v polovici sme už išli horskými lúkami s výhľadmi a čarovnou kvetenou. Mtj si raz všimol na chodníku pred nami zajaca. Mal obrovské ušiská.

Podľa našej papierovej mapy nám to malo trvať hodinu aj päť minút a presne tak sme aj kotvili v Medziholí. Okolo sa žltila samá trezalka a kulisa Veľkého Rozsutca s bezoblačným nebom k tomu bola bezkonkurenčná. Mtj sa usiloval tolerovať moje hlasné kochanie. 😊 Po oddychu sme vybrali dolu zelenou cez Šlahorku, o ktorej som vyhlásila, že to je už brnkačka. Ha-ha. Pamäť je naozaj veľmi premenlivá vec... Cesta nemala konca, terén sa drobil (našťastie nešmýkal) a špeciálne okolo Šlahorky je to veľmi strmé. Chodník navyše teraz vedie na dlhom úseku po okraji otrasného holorubu. TEN tu pred 20 rokmi určite nebol. Aj v Štefanovej sa kadečo porúbalo, cítila som sa osobne dotknutá. Ako keby mi niekto vymazal spomienky na mladosť, alebo premiestnil známe domčeky do celkom inej krajiny. Je to grc.

Zraz s Mch a J. sme mali v penzióne na kraji dedinky. Vďačne sme prijali kofolu, vineu, zmrzlinové palacinky, no cesnačka, na ktorú som sa najviac tešila, bola prislaná.
Mch a J. prišli spokojní, vyrehlení. Všetko zvládli, výstup aj zostup, naďabili na krásnu pôvodnú dreveničku a dievčatká predávajúce citronádu pri chodníčku.

Kým sme posedávali nad ďalšími palacinkami, kofolou, pirohami a haluškami, k susednému stolu prišla tá "medvedia" dvojica a uškierali sa na nás 😊 A o kus ďalej si ku kofole sadol sám autor videa, ktoré ma inšpirovalo k tejto túre! Dilemu, či sa mu prihovoriť, vyriešil Patrik tak, že dopil a odišiel skôr ako my.
Z potoka sme nabrali vodu na umývanie a v Tiesňavách Mch naďabil aj na pitný prameň. Na nocľah sme sa vrátili na včerajšie epické miestečko nad Gbeľanmi. Mch musel vybaviť pracovné veci, tak sme šli spať neskoro. Už aj chrústy dávno zaliezli. Chlapci sa hrali s baterkami, pobehovali po lúke celkom čiperne.

Považsko-oravské pomedzie
15. 7, 2021

V noci bolo veľmi teplo. Ráno našťastie slnko vyšlo do mrakov a pofukovalo. S raňajkami a balením sme sa dosť šuchtali, lebo na dnešok sme si naplánovali oddychovku. Vzduch bol čoraz dusnejší, no búrka, ktorá sa zdanlivo blížila od Rajca, sa stočila na Kysuce. Pred odchodom sme si dali všetci sprchu a hoci nám dobre padla, čoskoro sme ju ani necítili.

Dole vo Varíne sme nedočkavým chlapcom splnili želanie a zabočili sme najprv k Rozprávkovému lesu v Nezbudskej lúčke. Vstupné za celú rodinu bolo 17 EUR (Mch dotknuto: "Prečo dospelí platia dvakrát toľko ako deti?!" 😊). Exponáty boli... nuž... VEDELA som, že to budú gýče, veď som predtým videla fotky. No mala som predstavu, že to bude dáko rozptýlené po parku a že to bude mať nejakú jednotnú úroveň. Taký drak bol vcelku prepracovaný, ale zvyšok (iný autor?) považujem za zlátaniny diváka podceňujúce a urážajúce. Objekty boli tu a tam doplnené pohodenými plyšákmi, Deduško Večerníček so santaclausovskou bradou hral na saxofón, proste celkom halabala, na kolene zbúchané, bez štipky úrovne. Dokonca aj Mtj konštatoval, že včerajšia túra (!!) bola lepšia.

Ubití sklamaním sme sa odviezli pozdĺž železnice a Váhu na koniec cesty a odtiaľ pešo na Starhrad. Teplo bolo ešte intenzívnejšie a úmornejšie, terén prekvapivo kamenistý, nevyspatosť a včerajšia túra ma akoby dobehli a nivočili mi morálku. J. sa usiloval konkurovať mi, ale tentoraz som ho tromfla. 😊 Aj hrad sa akoby furt posúval... No je na naozaj príhodnom mieste na brale nad Váhom, ťažko dostupný. Potešil nás vtáčik žltochvost, ktorý sa neustále vracal na búdku s pokladničkou. Cestou späť sme pookriali na lúke pri potoku, kde sa chalani hojdali na zavesenom lane, robili hrádzu z kameňov a J. chladil ocina na čele studenými rukami.

Najedli sme sa až v terchovskej Haluškárni (nik nemal halušky). Bolo už okolo piatej a tak sme hneď išli do Zázrivej hľadať nocľah. Najprv na vlastnú päsť. Našli sme nekonečné cesty strmo do kopcov cez políčka a lúky, s drevenicami a výhľadmi strmo do dolín a na Rozsutce - ÚŽASNÉ, ale nemožné, lebo všade stála dáka usadlosť. Potom sme sa pustili druhou cestou, ktorú som ani nemala na mape, cez nekonečné pusté lesy, pripadalo mi to, že vylezieme v inej dimenzii. Keď to už trvalo dlho, otočili sme sa späť a dali prednosť aplikácii Park4Night. Pomohol nám tip vytvorený len včera! Bolo to miesto pod budovou družstva, na križovatke niekoľkých ciest a malom odpočívadle pri kríži s dokonalým výhľadom na Malý Rozsutec.

A čierňavu.

Bola veľkolepá, fascinujúco-strašidelná, plná bleskov a lejakových závojov. Bez toho, aby sa nás dotkla, tiahla sa v niekoľkých vlnách popred nás zľava doprava ďalej na sever. Mch každú chvíľu kontroloval v telefóne meteorologický radar a žasol, ako búrková činnosť v rôznych kútoch Slovenska bujnie aj tam, kde pred pár minútami nebola žiadna.

Štvrtá vlna sa napokon prevalila aj cez nás, lejak bol krátky, no vo chvíli, keď sme si mysleli, že ustáva, zasypali nás kusy ľadu. Caddie sa otriasala pod ich údermi, oči nám liezli z jamôk v strachu, že to predné sklo nevydrží. O chvíľu bolo po všetkom. Opatrne sme vyliezli von. Ovečky, ktoré s búrkou zliezli do doliny, už opäť kdesi vyzváňali. Caddie, hrdinka dňa, nemala ani škrabanec, čo sa nám zdalo neuveriteľné, keď sme preskúmali krúpy ležiace v tráve. Merali hádam aj zo 6 cm a niektoré mali ostne ako koronavírus alebo kadejaké nepravidelné chápadlá. Iné boli zasa okrúhle a nepriehľadné. Nikdy v živote som čosi také nezažila.

Po zotmení v diaľke ešte stále pohrmievalo, mraky sa trhali a zasa spájali, kríž povyše sa znepokojujúco rozžal fialkovými ledkami ako šarkan a okolo neho sa plichtila mĺkva tmavá postava. Mátožná noc.

Neprešli ani dve hodiny od zaľahnutia a rovno nad nami tresol hrom. Mch s Mtj radšej zliezli zo stanu dnu. Mtj sa natlačil medzi mňa a drichmajúceho J. a Mch sa natiahol krížom cez predné sedadlá. Mtj hneď zaspal, my sme si asi o jednej vypočuli družnú trojicu, ktorá si dala dostaveníčko v aute pri kríži. Nás našťastie nechali na pokoji a vari sme aj niečo pospali. J. sa tlačil na Mtj a Mtj na mňa, ja som bola nalepená na okne, všetci sme boli hrozne spotení a sklá zarosené ako v skleníku. O štvrtej som sa márne snažila decká odstrčiť a Mch to vyhodnotil, že je čas presunúť sa hore. Búrky ustali a už bolo celkom vidno.

Splav Oravy
16. 7. 2021 

Ráno LIALO takmer až do ôsmej. J. sa veľmi čudoval, keď som mu opisovala nočné presuny. 😊 Mch omrkol radar a oznámil, že by už malo byť pekne. Raňajky sme pojedali na stojáka za chabého slnka. O desiatej sme mali byť Dolnom Kubíne v požičovni lodí. Zámer sa nám vydaril takmer na minútu presne, zdržal nás len nález nenápadného salaša vo Veličnej. Treba k nemu odbočiť pred kostolom doľava z hlavného ťahu na Kubín. Potrebovali sme totiž na obed syr. Tvarom i farbou pripomínal pôlt slaniny. Chuť syrová, jemne slaná, vynikajúca.

V lodenici sme presadli do dodávky spolu s ďalšími záujemcami a sfúknutými loďami v kufri a odfrčali sme proti prúdu Oravy. Prevádzkovateľ vyklopil rôzne posádky na rôznych miestach a vždy im pomocou motorového fukera neuveriteľne rýchlo spojazdnil loď. My sme štartovali zo Sedliackej Dubovej. Majiteľ sa nám aj čudoval, prečo chceme ísť až odtiaľ, ale my sme boli spokojní, že pod Oravský hrad sme sa dostali až v čase obeda a nie chvíľu po nalodení. Rieka bola kalná a miestami celkom svižná. Navyše chalani sa celkom nápomocne opreli do pádiel (v protismere ako na veslici), odsýpalo to jedna radosť. Jediným nedostatkom bolo, že k dispozícii boli len dospelácke záchranné vesty a deti sa v nich úplne strácali. Aj mne by bodla menšia.

Videli sme kŕdlik bielych husí, dve volavky, kačičky a trasochvosty. Obedná prestávka za hradom bola spestrená pozorovaním pltí, ktoré presne na tom istom mieste končili vyhliadkovú plavbu. Chalani uveličene sledovali, ako ich pltníci naberali na prívesné vozíky.

V Dolnom Kubíne sme boli o 16:15 = 5 hodín aj s obedom. V lodenici náš výkon urobil dojem. Dažde očividne pomohli prúdu. Mch našiel na druhom brehu rieky výbornú zmrzlináreň Callo, kde sme si dopriali cieľovú odmenu. Trochu sme aj nakúpili a po drevenom moste sme sa vrátili k autu. Odviezli sme sa do Vyšného Kubína pod výrazným pyramídovitým Veľkým Chočom a tam sme pokusne odbočili na východ.

Malatiná je týmto smerom poslednou dedinkou, za ňou sú už len vŕšky a lúky až k Veľkému Borovému za Prosieckou dolinou, kam sa dá dostať zasa z liptovskej strany. Dedina je učupená pod kopcami, veľmi fotogenická. Prekrbáľali sme sa cez ňu a na kraji vyvýšenej lúky sme sa rozhodli ostať. Povzbudilo nás, keď okolo počas rozkladania stola a stoličiek prešlo auto lesnej stráže a nevyhodili nás.

Bolo to asi najčarovnejšie nocľažisko, aké sme kedy objavili. Na východe v diaľke bolo vidno Západné Tatry, z juhu Chočské vrchy, na západe vykúkala Malá Fatra a na severe Kubínska hoľa. Lúka nebola pokosená, všetko voňalo a kvitlo, cvrlikali cvrčky a vyzváňali ovčie čriedy. Po večeri som sa bola prejsť po príkrych stráňach a mrela som blahom.

Podšíp
17. 7. 2021 

Ráno bolo bezoblačno a teplo nás z auta vyhnalo už pred pol ôsmou. Vonku bolo božsky! Okrem včerajšej kveteny pribudli ranostaji - kozie brady a čakanky. Pri raňajkách sa nám predvádzal stehlík zelený, hľadal semienka na silnejších bylinách. Mala som chuť ísť vykuknúť za kopček tatranským smerom, ale kým sme sa pobalili, už bolo slnko vysoko a prestalo sa mi chcieť.

O dve dediny ďalej, v Leštinách, majú drevený artikulárny evanjelický kostolík. Dnu sa vojsť nedalo, ale do ohradeného priestoru okolo a na balkóniky áno. Je celkom skanzenovitý, aj tak vonia. Osobitým ho robí aj jeho poloha na kopci. Domčeky v dedine ako aj po celej Dolnej Orave sú tiež veľmi pekné - veľa dreveníc a starých murovaných domov.

Vo Veličnej sme opäť dokúpili syr pre rodinu ako lokálny dovolenkový produkt a bryndzu pre nás na obed. Rovno pred salašom sme si ju ponatierali na chleby. 😊 Dovolili nám aj dobrať vodu.

Dnes sme mali v pláne vyšľapať si na Podšíp. Roky sme jazdili okolo nebotyčného skalnatého štítu Šíp kúsok za Kraľovanmi a netušili sme, že v jeho lesoch je ukryté malebné miestečko, bývalá pastierska osada.

Caddie sme odparkovali na dolnom konci Stankovian (treba ísť cez Ľubochňu, lebo len tam je most a potom popri trati až po zákaz vjazdu). Zelená značka čoskoro odbočila z cesty a okamžite začala veľmi strmo stúpať. Vraj je to aj cyklotrasa, čo mi naozaj nejde do hlavy. Okrem toho bolo aj nesmierne horúco a na rúbaniskách sme šli odpadnúť. Nebolo to najlepšie načasovanie, riadne sme funeli. Aspoň že to naozaj trvalo iba tých 50 minút, ako tvrdila smerovka.

Na Podšípe ešte v 50tych rokoch 20. storočia žilo niekoľko rodín. Zrejme to nebolo také malebné ako na pohľad. Dreveničky na rozhraní pasienku a lesa sú však čarovné. Jedna bola otvorená, s kvantom perín na plote, ostatné zavreté, ale všetky v dobrom stave, oveľa lepšom ako mnohé skanzeny. A ten výhľad!!! Stoh, Osnica a medzi nimi skalnatá časť Rozsutca. Zdržali sme sa tam dlho, ja kochaním a kreslením, chlapci orezávaním palíc a lovením imaginárnej zveri, Mch si zdriemol a všetci sme si boli posedieť v útulnej latríne. 😊

Na cestu späť sme si vybrali neznačenú trasu, ktorou sem chodia džípy. Bola menej strmá, ale nie oveľa pohodlnejšia. Na chrbát sa nám ponad hrot Šípu tlačila čierňava s hrmením a asi tak v polovičke nás začala kropiť. Nič dramatické, skôr príjemne chladivé, šušte sme nevytiahli.

Napriek počasiu sme sa držali pôvodného zámeru okúpať sa v minerálnom prameni Močiar, ktorý sme navštívili vlani. Pri jazierku nebolo ani nohy, tak sme sa neobťažovali s plavkami a vhupli do vody. Potom bol problém, ako napchať mokré hnáty do oblečenia (rátali sme s tým, že na slnku oschneme), ale zvíťazili sme. 😊 J. sa trochu pobrodil aj v travertínových bazénikoch, ktoré za pekného počasia navodzujú dojem exotických kúpeľov.

V Sučanoch sme sa zastavili nakúpiť a nakoniec aj večerať na akomsi ranči. Na nocľah som navigovala manžela do Sklabinského Podzámku v nádeji, že naďabíme na príhodné miestečko. Rovno k hradu smerovala šípka so značkou stanu. Potom sa však už neopakovala a stáť rovno pri hrade sa nám veľmi nechcelo. Vyviezli sme sa až nad neho a okolo kukuričniska s dvomi posedmi dozadu na veľkú lúku, kde sme boli pred potenciálnymi poľovníkmi v zákryte. Pred nami tmavli Martinské hole, za nami Veľká Fatra a komíny hradu. Dosť tu fučalo.

Turčianska záhradka
18. 7. 2021 

Ráno bolo neuveriteľne sparné. Hmla sedela na všetkých kopcoch a vzduch sa dal krájať. Ocenili sme blízkosť hradu, boli sme tam úderom desiatej. S obavami sme pozerali na dve veľké psiská povaľujúce sa pod stromom. Z okna dlhej budovy sa však bodro ozvalo: "Nebojte sa ich, už jedli." 😊

"Kastelán" nás ukecane uistil, že hradom sa môžeme pohybovať sami, že môžeme ísť aj do múzea a ešte všelijaké povedačky. Ruinami nás sprevádzali kozy, zapamätateľný bol najmä capko, ktorý dôstojne sedel v okne nad erbom Mateja Korvína. Hrad je, ako zvyčajne, väčší než pôsobí zvonka a iritujúce je, že časť z neho bola až do vojny používaná a celistvá. V múzeu, čo je novopostavená verná replika pôvodnej stavby, sme si vypočuli nahrávku o artefaktoch, ktoré zozbierali po celom Turci a aj vykopali na samotnom hrade.

Po tomto sľubnom úvode sme šli do Martina do skanzenu okolo lúky s cca dvadsiatimi prechádzajúcimi sa bocianmi. Pred skanzenom teraz veľmi chýba ten malebný lesík, čo tu stál od mojich najranejších spomienok. Vraj bol hospodársky a väčšinu zvyšku dorazila teraz v stredu silná búrka (nás zasypala ľadovcom v Zázrivej). Domčeky to však nepoškodilo, a tak sme si to tam po rokoch znova celé pochodili. Chalúpky sú úžasné, zdá sa mi, že aj dáke pribudli. Celé štyri hodiny nás sprevádzali dva úkazy: okraj vytrvalej búrky (mrholenie) a hádky našich detí.

Nocovať sme plánovali v Blatnici u mojej drahej kamarátky P., ktorá je, mimochodom, správkyňou tejto webstránky. 😊 Do určeného príchodu sme mali ešte trochu času, zastavili sme sa preto na cintorínoch v Príbovciach a Folkušovej, kde odpočívajú mnou nikdy nepoznaní rodičia môjho deda.

P. prišla do hromobitia v Blatnici chvíľu po nás a keďže sme jej v priebehu dňa podávali hlásenie o detských zvadách, hneď nás počastovala Demänovkou. 😊 Navečer lejak ustal a my baby sme si v rámci venčenia psice obišli lúku, kde teraz rastú milióny repíkov a dajaké biele okolíky. Opar po daždi sa utešene dvíhal z hôr aj doliniek.

Blatnica
19. 7. 2021 

Deti spali v domčeku, my v stane na aute. Slnko nás zobudilo už okolo siedmej, bolo tam ako v saune. Keďže sme deckám nakázali nebuntošiť domácu pani pred ôsmou, išli sme dobrým príkladom a namiesto dnu sme sa boli prejsť po Blatnici. Takáto svieža a ranná sa mi páči ešte viac ako cez deň. Obzerali sme staré sýpky s kovanými dverami a okenicami, domy s klenutými bránami a záhradky.

Dopoludnie sme strávili raňajkovaním na terase, posedávaním, upratovaním auta a venčením Tary. Bolo horúco, preto sme sa tentoraz nešli škvariť na lúku, ale zamierili sme k brodu poniže dediny. Tara sa namočila proti svojej vôli, P. dobrovoľne až po krk. Mne stačilo k pýche, že som potokom prešla tam i späť, hoci mi nohy skoro okamžite odmrzli. Na lúke pod oborou sme pozorovali krúžiace dravce i bociany a za plotom džavotajúcu danieliu mládež. Tara hrabala v myších dierach a na cestičke sa dala viesť nadšeným J. Vyhlásil, že toto sa mu z celej dovolenky páčilo najviac. 😊 Prechádzka bola nedlhá, lebo od Tlstej sa opäť blížila búrka. Obed sme vyriešili kupovanými hamburgermi a kebabom a po jedle sme zatrúbili na odchod.

Prvé potulky 2021 boli úspešné. 😊