Krátke Taliansko 2023
6. 4. 2023
Namiesto pojedania špenátu a zdobenia vajíčok sme na Zelený štvrtok ráno odovzdali deti starým rodičom a vyrazili sme pre nás netradičným južným smerom na Eisenstadt. Z cedule pred mestom sme sa dozvedeli, že je to Haydnovo mesto a okrem výrazného starého zámku mu na malebnosti pridáva aj v pozadí sa týčiaci zasnežený Schneeberg. Na rakúskych poliach sme zazreli volavky, myšiaky, zajace a srnky. Čerešne boli práve v rozkvete a vinári aj v ôsmych stupňoch čulo viazali vinič.
Pred poludním sme sa šinuli malebným údolím rieky Mur, postupne sa rozšírilo do kotliny obkolesenej zasneženými horami. V lesoch sme zahliadli prvosienky a celé koberce ružových kvietkov. Domy na pasienkoch sú tu podsadité, s malými oknami. Na uľahnutých lúkach hľadalo niečo pod zub zopár kráv. Na obzore sa už vynárali Alpy, medzi Klagenfurtom a Villachom vyrástli na neuveriteľne nádherné štíty, ktoré nemali konca.
Taliansku hranicu sme prekročili pred druhou. Hory sú tu nesmierne! Ako keby niekto odťal Tatry v 2000metrovej. výške a posadil ich medzi Malú Fatru. Dvíhajú sa úplne nečakane spomedzi lesov. Na rozdiel od našich veľhôr sú to však rôznofarebné vápence.
Oddych som ešte doma naplánovala v mestečku Venzone a bol to dobrý nápad. Je maličké, obohnané hradbami, všetky domy z miestneho kameňa, ulice vychodené došmykľava s odtokovým žliabkom uprostred, okenice, vežičky, kamenné štíty nad dverami a nebotyčné mohutné hory všade dookola. Hodiny na veži majú jeden ciferník s 24 číslicami a druhý s 12, ale ani jeden sa nám nezdal, že by ukazoval správne. :) V povetrí sa už naháňali lastovičky a neustále švitorili. Jediný čierny bod, ktorý sme Venzone pripísali, boli zavreté stravovacie zariadenia. Dokonca aj tie, ktoré boli otvorené, podávali len nápoje. Kuchári očividne dodržiavajú siestu aj v chladnom počasí. Naveľa naveľa sme objavili tratoriu, kde nám na otázku, či varia, odpovedali kladne. Ponúkli nám stôl v zadnej miestnosti, čo sme celkom ocenili, lebo pri bare zvučne diskutovalo pár ľudí s decibelmi, ako keby ich bolo 3x toľko. Z jedálneho lístka sme si vybrali pirohy plnené brie a speckom a špecle s pestom a parmezánom. Ako sme neskôr počuli i videli, obed pochádzal z balíčkov a bol ohriaty v mikrovlnke. Nuž ale teplý a aj celkom chutný. Po jedle sme sa vrátili klenutou bránou v hradbách na parkovisko, ktoré je hneď pri ceste a zadarmo. Potešilo.
Mch vykoumal, že keď namiesto diaľnice cez Udine pôjdeme na západ bočnejšími cestami, bude to cca. rovnako dlhé, ale lacnejšie a s menšou spotrebou. Boli to vcelku nudné 2 hodiny, zaspávala som a vo chvíľach bdelosti som sa kochala približujúcim sa viac ako 2000metrovým štítom Monte Cavallo. Nechali sme ho na severe, keď sme sa otočili smerom k Padove. Obišli sme ju a z diaľnice sme zliezli v Monselice. Okolie je kopčekové ako sľubovali googlemaps. Teta navigácia nám ukázala cestičku na šírku 1,5 auta cez vinice a sady na temeno kopca Pianoro del Mottonole. Je to nedláždené parkovisko a vedie sem aj pešia cesta, bohužiaľ na moju nestabilnú nôžku priveľmi drolivá, takže na rozkukávaciu prechádzku sme šli po zaparkovaní po asfaltke. Pokojný večer na vŕšky padal, vzduch voňal, drozdy vyspevovali. Našli sme dokonca aj medvedí cesnak, tesne pred kvetom. Vzali sme si z neho na večeru. Jeden zajko prebehol po kopci ponad nás a pri nohách nám omylom pristála prekvapená sýkorka beláska.
Večerali sme hemendex so speckom namiesto šunky. Keď sme už boli v tých Alpách... :) Kupovali sme ho neďaleko Venzone v obchode, kde ho mali aj balený v plaste, no na môj ekopopud Mch odvážne vypýtal čerstvý pri pulte ("Prego, cento grami.":)). Pani ho nakrájala na papierovú hrúbku, balí sme sa, že sa na panvici spáli, ale zvládol to. Varenie trvalo dosť dlho, bola riadna zima – po závratných 16 stupňoch dole v Monselice tu hore bolo 12, keď sme sa naposledy dívali na teplomer. Na západnej oblohe odušu vysvecovala Venuša a Mesiac v splne sa mátožne sa vynáral spoza zalesneného kopca.
Kým som na prednom sedadle písala denník, Mch si čítal na lehne a chvíľami zapol aj kúrenie. Bola to premiéra tohto externého zariadenia. Najprv hučí a klepoce, kým sa naštartuje a potom hreje jedna radosť. Na parkovisku nocoval spolu s nami jeden karavan, ostatné autá priviezli len výletníkov. Je to tu pekné miesto, no jeho okoliu by prospelo, ak by tu bolo WC alebo aspoň kôš na smeti. My sme tu síce tiež chodili do kríkov, ale bordel sme po sebe nenechávali
Zajtra je pevným bodom programu
mestečko Arqua Petrarca – má to niečo dočinenia s Francescom P., ale čo, to
sa hádam dozvieme tam. Potom uvidíme, kam a kade sa poberieme ďalej na
juhozápad.
7. 4. 2023
Noc bola brutálne studená. Kúrenie sme pre jeho hlučnosť nezapli, ale nebudúce
asi radšej to. :) Mala som
čiapku a deku cez spacák. Vzduch bol na dýchanie studený. Ale spali sme
dosť dobre. Ráno okolo pol 7. bolo už ružovo, kopce na západe mali nad sebou
žltnúce obláčiky. Slnko vyšlo tesne pred 8. spoza toho istého kopca ako Mesiac.
Na zovretie vody sme čakali vyše pol hodiny. Vyhrievali sme sa v prvých
lúčoch. V kroví vyspevovali vtáčiky,
v pozadí niekto kosil a vydával aj iné hospodárske zvuky. Okolo 10.,
sme sa pohli smerom na sever, že si trochu poobzeráme okolité malebné vinice.
Odviezli sme sa asi ½ km, keď sme uvideli priamo na križovatke ciest vinohrad
so žltými kvietočkami a niekoľkými cyprusmi – gýč na pohľadanie. Mch po
nahliadnutí do mapy našiel neďaleko aj vyhliadku. Vŕšky sa z nej javili z trošku
iného uhla ako z nocľažiska. V zornom poli sme mali polorozvitý ružový
strom judášovec a v tráve kvitli modré strapaté guľôčky. Celé to trvalo
možno 20 minút, preto som po návrate k autu usúdila, že by sme mohli pešo
pokračovať po prašnej ceste, po ktorej sa uberali aj iní turisti
a cyklisti. Bola z toho úchvatná hodinka, samé vinice, cyprusy,
mini-nechtíky, šalvie, kosatce, olivovníky, kopce, slnko –presne takto som si
doma idealizovala tento výlet. :)
Následne sme sa odviezli inou cestičkou do mestečka Arqua Petrarca. Nie nadarmo v sebe nesie meno slávneho stredovekého básnika – Francesco Petrarca je pochovaný v hrobke pred miestnym kostolom a aj tu niekoľko rokov žil. Potešilo nás parkovisko za 3 eurá neďaleko centra a križovatky viacerých dláždených ulíc. Niektoré sú iba pre peších, iné, hoci tak tiež vyzerajú, aj pre autá. Nejako automaticky nás to ťahalo na vŕšok, tam sa uberali všetci návštevníci, alebo sa odtiaľ vracali. Viedli tam kamenné schody, no hore sa nachádza len vojnový pamätník a ponad cielene orezané olivy v susednej záhrade aj výhľad na strechy a zvonicu. Netreba sa tam trepať. :) Po zostupe sme sa prešli peknou krátkou uličkou k múzeu slávneho básnika (Casa Petrarca), kam sme síce nemali záujem vojsť, ale aj keby sme chceli, proti sieste od 12. do 14:30 by sme boli bezmocní. Zo záhrady sprievodkyňa práve vypúšťala posledných doobedných návštevníkov.
Via Roma vedúca do dolnej časti mestečka asi slúži ako jarmočná, lebo na zemi boli prilepené malé čísla. Naďabili sme na viacero reštík, ale len jedny potraviny, kde bolo viac predavačiek ako tovaru. Chceli sme si kúpiť nejakú foccaciu alebo niečo tomu podobné. Obďaleč bola pouličná predajňa ovocia a zeleniny, aj sme poškuľovali na špargľu, ale zelenú mali len v kilovom zväzku. Biela plávala vo vode a dala sa kúpiť aj na kusy. Nevybrali sme si nič. Petrarca bol ako jeden z mála významných spisovateľov vážený už vo svojej dobe, o čom svedčí masívna hrobka umiestnená od roku 1374 pred kostolom Santa Maria Assunta. Okolo rastú staré stromy a oproti starodávne pôsobiacej pošte jeden obrovský cyprus, ktorý som objala na dva a pol náručia. Vtipnú chvíľku nám pripravil verejný vodojem, ktorý nás pri pokuse o pite kvalitne oprskal. Naspäť do hornej časti mesta sme sa vrátili po strmých schodoch a popri kvitnúcej vistérii k bistru pri parkovisku, kde sme si dali bruschetty, kávu a čaj. Ja som mala vegetariánsku a Mch s hubami a lardo – zdalo sa, že je to na tenulinko nakrájaný tuk zo specku. Moja "zelenina" pozostávala z nakladaných paprík, olív a húb. Chutilo. Tesne pred odchodom z parkoviska sme sa šli ešte pozrieť do Petrarcovej záhrady aspoň ponad plot a stretli sme tam trojfarebnú mačku, ktorá si brúsila pazúriská na čudnom strome. Nepodarilo sa mi zistiť, čo je to za zázrak. Ešte nemal listy a na dlhých stopkách na ňom viseli vlaňajšie plody pripomínajúce datle.
Aby sme sa dostali k vytipovanej skale Sassi di Rocca Malatina, pred nami bola dvojhodinová, spočiatku nezáživná cesta na juhozápad. V denníku mám z nej poznačené momentky: orezané platany a industriálna katedrála v Monselice, chalani nadšene obzerajúci motorky pred predajňou v San Martino, pekný poľnohospodársky kraj s vodným kanálom pri Malabergo. Bologna, ktorú sme obchádzali, je obrovská, ale krášli ju reťaz Apenín na obzore. Ich predhorie je nádherne kopcovité, samé strmé zrázy, údolia, zaoblené vrcholy a všade nejaká usadlosť, zvonica, stodola, sady. Nádhera, o to väčšia, že to teraz všetko kvitne a zeleň je svieža.
Neviem, ako by sme bez navigácie našli cestu, lebo papierová automapa, ktorú som mala počas celej expedície na kolenách, ukazuje asi tak každú desiatu dedinu a cesty sa neskutočne kľukatia. Do Roccamalatiny sme dorazili zarovno s miernym dáždikom, ktorý v závojoch tiahol od vyšších vrchov. Nocľažislo sme odkukali z appky Park4Night. V tejto oblasti vedela len o jednom mieste. Je to povedzmeže parkovisko pri bočnej cestičke k poslednej dedinke pri skale. Keďže však mrholilo, nemali sme veľmi chuť ísť na prechádzku a tak sme sa odviezli späť do mestečka pohľadať obchod. Našli sme dokonca aj pekáreň, vzali sme si muffiny na raňajky a na ochutnanie gaštanové pirôžky s lekvárom. Oproti cez cestu sme sa zásobili jogurtami v potravinách, ktoré vyzerali úplne ako dakde u nás na dedine. Tiesnila sa tam pri sladkostiach banda školákov, ktorých prekvapil dážď. Vozovku sme prebehli medzi dvoma zebrami. "Na hulváta", podotkla som. "Čoby, na Taliana", upresnil Mch, ktorého už pobavilo niekoľko sebavedomých manévrov tunajších šoférov. :)
Navrhla som, aby sme sa šli povozíkať údolím okolo celej skaly, ako som si to poobzerala doma v počítači. A bol to vynikajúci nápad, pretože čoskoro sme naďabili na minikostolík s výhľadom na skalu a keď sme vystúpili, zistili sme, že je oblepený niekoľkými udržiavanými starými domčekmi. Dá sa k nim prísť až do dvora. Všetky boli pozatvárané okrem jedného pri ceste. Usadlosť sa volá Borgo Castellino delle Formiche a stojí tu už od 15. storočia. Kvíkali sme blahom, lebo presne takéto objavy sú na potulkovaní najlepšie. Prekvapenia. :)
Sassi di Rocca Malatina je zázrak sám o sebe. Niekoľko strmých skalných homôľ šikmo trčí zo zalesnených svahov ako rohy ozrutného bájneho tvora. Z každého uhla pôsobia inak. Počas pomalej okružnej jazdy sme sa nevedeli dosýta vynakochať. Fotili sme ich s čerešňovým sadom v popredí, aj bez neho, zostúpili sme kľukatou poľnou cestou až na dno hlbokánskeho údolia plného fialiek a žasli sme aj odspodu. Veľká škoda, že je tu zakázané kempovanie, to by bola romantika! Na značke bol síce prečiarknutý iba stan, nie karavany, ale neriskovali sme. Údolie končí stavbou starého mlyna pri potoku a potom cesta zasa stúpa hore na úroveň skál. Tam je domov viac, dedinka sa volá Pievo Trebbio. Na križovatke majú parkovisko, kde boli odstavené nejaké karavany, očividne legálne. Lenže ani tu žiadne WC a okrem toho priveľa spoločnosti, to by nám bolo blbé občurávať. :) Vrátili sme sa na to prvé miesto, kde medzitým na opačnom konci pribudlo obrie obytné vozidlo z Británie, vyzeralo veľmi militantne. Večerali sme kuskus s cícerom, speckom, syrom a zeleninou, bolo to raz-dva. Mch nakrájal, ja som varila. Ako vždy, keď je na programe kuskus, urobila som ho priveľa. :)
Po večeri si Mch čítal, ja som zaznamenávala zážitky a obaja sme tlačili očami hodiny, lebo na spanie bolo stále priskoro: 9 hodín. Nuž, v apríli dni ešte nie sú letne dlhé. Ani teplé
8. 4. 2023
Mch mal v noci studený nos a tak napriek tomu, že mal na sebe PONOŽKY a nohy v spacáku strčené v bunde, nadránom zapol kúrenie. Bolo to OK, ba na svitaní až vrelo. Teplomer tvrdil, že o ôsmej je vonku 6,5°C, čo ma prekvapilo; pocitovo to vôbec nebolo zlé. Slnko práve vychádzalo, zeleň sa zlatisto ligotala, všetko vtáctvo štebotalo a atmošku dotvárali ešte aj kikiríkajúce kohúty z neďalekých usadlostí. Synovia nám písali, že v Bratislave sneží. :)
Po včerajšku som sa rozhodla variť vodu na čaj rovno v plecháčikoch položených na horákoch, využijúc pri tom iba jednu zápalku (dochádzali). Bola som pyšná, že sa mi to všetko podarilo. Po raňajkách sme rezko vykročili po ceste k škaredej novostavbe na okraji útesu a za ním sa závratne dvíhali "hlavy" skál. Je to veru dychberúce aj z tejto strany. Skaly sú tri, každá má svoje meno. Ku Croce viedol chodník, na jeho konci stojí pár starých budov, kaviarnička, kostol a náučné centrum, ktoré aj vyberá poplatky za výstup na vrchol. Zistili sme, že sme mali šťastie, pretože majú otvorené len v soboty, nedele a sviatky, a to od 10. Ešte ostávalo pár minút, nuž sme si zišli po lesnom chodníku k susednej skale, ale tá je oplotená a za ňou stojí dáky parádny starý dom. Je to škoda, ale asi zároveň aj ochrana. Skaly sú z pieskovca a turisti by ich zodrali raz-dva. Lístky na skalu Croce stáli 3 € a výšľap prekvapivo trval pár minút. Stupne sú vytesané zväčša priamo do skaly, občas pridali železné schody a zábradlie. Niektoré kroky si bolo treba premyslieť, ale zvládli sme to. Výhľad bol závratný, nebotyčný, krajina okolo dychberúca, zelená, zvlnená, posiata usadlosťami s terakotovými strechami, raz v tieni, raz na slnku. Pred nami tam boli len dvaja ľudia a akurát ako sme sa kochali, sme dole uzreli zbiehajúcu sa rotu skautov. Blahorečili sme si, že sme ich predbehli.
V základnom tábore sme potom na lavičke dumali, čo ďalej. Mne sa v tomto kraji (Emilia-Romagna) tak páčilo, že sa mi ani nechcelo pokračovať do pôvodne zamýšľaného Toskánska. Je to dlhá štreka a vlastne som tam mala vytipované len jedno pekné mesto. Mch ma však presvedčil, aby sme aj tak šli, veď je to poznávačka. Vyrazili sme teda okolo 12., po malej zastávke dole v mestečku kvôli keksíkom, jogurtom a syru pecorino. Opäť sme zabudli na zápalky!!!
Už úvodný zostup do údolia rieky Panaro bol neskutočne kľukatý a strmý a v tomto duchu sa niesol celý deň. Nikdy som nevidela kopce ako tieto, ešte aj nórske pohoria niekam smerujú, ale prechod týmito je samé hore-dolu v nespočítateľných serpentínach a zákrutách hadiacich sa z jednej reťaze hôr na druhú a nemá to konca. Vyše dvojtisícovka Mt. Cimoni sa na to všetko díva z majestátnej bielej výšky presahujúcej všetko naokolo až do chvíle, keď cesta dosiahne sedlo Passo Radici, hranicu Toskánska. Už hodnú chvíľu predtým sa aj okolo nás objavil sneh. Za sedlom sa kopil v celkom slušných množstvách, konzistencia pripomínala naštiepané triesočky. V nižších polohách boli mladé hraby obalené žltozelenými kvietkami, z uľahnutej trávy vykukovali šafrany, podbeľ, prvosienky a fialky, tu hore však ešte vládla zima. Na toskánskej strane sme okrem hôr odpadávali aj z dediniek v 1500metrovej výške. Je nám záhadou, komu a prečo tu zišlo na um stavať, že by kvôli pocestným a obchodníkom?
V jednej nižšie položenej (Chiozza – len 900 m. n. m. :)) sme sa aj zastavili, pokochali sa južným pohľadom nanebotyčné Apuánske Alpy – sú monumentálne rozoklané a podľa mapy je už za nimi more. Na parkovisku sme si ohriali kuskus a jedli sme ho na priľahlom detskom ihrisku. :) Dole sa nám páčilo mesto s hradom, cieľový Castelnuovo di Garfagnana však bol ešte o kus ďalej. Skúšali sme v miestnom Carrefoure kúpiť vodu do chladiča, lebo Caddie v tom cikcakovom teréne väčšinu spotrebovala, no márne.
Mestečko je dosť veľké, hoci centrum má malé, ale všade je typický taliansky hluk, autá, motorky, zafúľano... Domy sú farebné a miestami je to celkom pekné, no ja mám radšej také neomietnuté, kamenné. Akýmsi zázrakom sme si spomenuli, že nám treba kúpiť zápalky. Naďabili sme na trafiku, ktorá zároveň slúži ako stávková kancelária. Mch zadal v telefóne do prekladača anglické slovo "matches" a taliansky ekvivalent oznámil mladému pokladníkovi. Pozeral na nás síce ústretovo, ale úplne nechápavo. Po hodnej chvíli vysvetľovania rukami-nohami pochopil, o čo nám ide a rovnakou rečou nám vysvetlil, že prekladač si myslel, že chceme vedieť, ako sa povedia ZÁPASY, čo sa po anglicky povie rovnako. :) :) :)
Mch. si pri potulkách uličkami dal aj kávu (aby sme mohli použiť WC :)) a neodolal ani veľkej porcii zmrzliny, keďže bolo závratných 18° C. Prešli sme sa ešte po mostíku na druhú stranu rieky Serchio a tam sa môj dojem zlepšil – ubudlo kadejakých pochybných obchodíkov, pribudlo zelene a z kopčeka s kláštorom bol krásny výhľad na strechy. V meste sme sa (už vozmo) snažili nájsť pumpu, v ktorej by sme kúpili tú vodu do chladiča, ale už mali všetky zavreté. Mch teda dolial obyčajnú vodu, tá sa dala nabrať z kohútika.
Potom sme presvedčili tetu navigáciu, že naozaj chceme ísť inou bočnou cestou, ako sme prišli. Sú ich tu milióny! A všetky vedú k dedinkám úplne nepochopiteľne vysoko, kľukato, nebotyčne. Je to malebné, ale čudné. Všimli sme si, že sú iba na toskánskej strane a sú kamenné (pekné), kým na strane Emilia – Romagna ich stavali až nižšie medzi pasienkami a majú vzhľad podobný rakúskym statkom.
Teta navigácia (americká) nás povláčila po neuveriteľných chodníčkoch, občas trvala na tom, že výhodnejšie je strihnúť to niekomu cez záhradu. Pod horami sme ju preto zamenili za slovenskú, tá už bola menej dobrodružná. V akomsi mestečku mali ešte otvorené potraviny, preventívne sme si kúpili vajíčka, lebo reštiky všetky vyzerali byť zavreté. Pri mestečku Baiso, ku ktorému bolo treba znova vystúpiť od širokej rieky Secchia, boli dve Park4Night miesta, ale jedno bolo holé parkovisko uprostred mesta a druhé síce s krásnym výhľadom na farebný západ nad vrchmi, ale aj s výhľadom na nás odvšadiaľ. Skúsili sme to ešte zabočiť nablind k zdanlivo opustenému hradu, ale ani tam sa nedalo. Potiahli sme to až ku Casale, kde sme si zajtra chceli dať túričku a tam Mch pokusne odbočil na poľnú cestu vedúcu k domom za kopcom. Rástli tam duby a auto sa dalo odstaviť na okraji lúky. Ostali sme, uvarili praženicu a v začínajúcom popŕchaní zaľahli. Nepršalo veľmi, zato bola riadna kosa. Nekúrili sme, ale asi sme mali.
9. 4. 2023
Našťastie ráno na nás hneď svietilo slnko, hriali sme sa v jeho lúčoch pri raňajkách ako jašteričky. Výhľad bol NÁDHERNÝ! Bolo krásne vidieť na najvzdialenejšie štíty pocukrované snehom – Monte Cimoni, aj západnejší Monte Cusna. Vrchy v popredí (dominantný Monte Valestra, 935 m. n. m.) sa už pekne zelenali, medzi nimi fotogenické lúky a usadlosti. Štebotal drozd usadený na elektrickom stĺpe, švitorili lastovičky, sýkorky a iní spevavci. Z ľudských zvukov len občasný krik pastiera (stádo sme nevideli) a zavše prelet lietadla či rogala, inak tíšina nesmierna. V slniečku rozkvitali púpavy a sedmokrásky. Pri raňajkách sme sa rozhodli, že túričku začneme pri farebných útesoch a ďalej cez lúky k veľkej lavičke, ale neurobíme celý okruh až do Baisa, ako radil inšpirátor na webke.
Kalanky (Calanchi di Casale) začínali asi minútu pod našim nocľažiskom a okamžite sme z nich odpadávali. More tu zanechalo celé vrstvy sedimentov, vyzerá to ako hrudky hliny a majú rôznu farbu – od červenej cez čiernu až pieskovú, Mch sa zdalo, že vidí aj zelenkavú. Niekedy tvorili pásy, vlny a niekedy celé obrazce, nádhera. Takéto kopce sme videli už aj včera, len nemali také pekné farby, zrejme preto sa o nich toľko nehovorí. Keď sme sa dokochali geológiou, začali sme sa kochať srnkami, zelenými lúkami s púpavkami a modricami, sem-tam aj vstavačovité orchidejky už kukali. Do toho vtáčiky, ďatle, sojky, taká čistá, krásna, jednoduchá a preto nádherná krajina tešiaca sa z jari. Kopec nás previedol cez lúku na cestu, kde sa pár domov volá Rivera a obštekali nás tam psy. Pokračovali sme pomedzi ploty k usadlosti s kostolíkom a ujom s traktorovou kosačkou v sade. Nad jeho pozemkom sme šli lesom, kde rástlo toľko pľúcnika, až som neodolala a nazbierala za čapicu. Stretali sme aj fialky a jeden neskorý narcis. Na megalavičku, ktorú tu postavila spoločnosť Nordic Walking, sme došli v pohode a bol odtiaľ krásny rozhľad aj s infoceduľami o okolitých vrchoch (niečo pre mňa :)). Kvitlo tu aj pár margarétok.
Dole sa to však nijakovsky nedalo strihnúť, všade strmé lúky, ploty, domy... Pekne sme si museli zájsť až cez včerajší hrad ku kraju Baisa a potom okrajovými ulicami na cestu do Casele, ako aj radili na webke. Je to aspoň tichá asfaltka a ide okolo vidieckych usadlostí. Obed sme si zjedli na našom nocľažisku na stoličkách. Páčili sme sa psíkovi, ktorého na cestičke venčili. Slnko však bolo dnes premenlivé. Kým sme chodili, veľmi sme to nepociťovali, no posediačky nás pod mrakmi riadne podfukovalo; 13° C nie je veľmi veľa.
V aute sme kukli do mapy kam ďalej, aby sme ešte niečo videli a zároveň sa pohli na sever a zhodli sme sa pre nedostatok iného nápadu na Lago di Garda. Fotky odtiaľ sú pekné a domov by sme mohli ísť cez hory – Trento – Innsbruck – Salzburg. Keďže to nebol časovo náročný plán, pustili sme mimo diaľnice a sledovali, ako predhorie Apenín ustupuje nížine. Na rovine nič zaujímavé, len zákruty vystriedali kruháče a tetu navigáciu sme zrušili, lebo nás stále chcela posielať na autostrádu.
V očakávanom čase sme dorazili do Lazise, premávka bola značne hustejšia ako po minulé dni a na parkovisku sme ledva našli miesto. Potešilo nás, že automat na lístky bol pokazený, a teda sme nijakovsky nemohli zaplatiť. Ako sa neskôr ukázalo, to bolo na celej návšteve Lazise najlepšie. S davmi sme sa pešo prebojovali na križovatku pri hradbách, ktoré boli asi aj pekné, ale dojem potláčalo hulákanie z akéhosi motorkárskeho zjazdu, ktoré bolo počuť asi až na druhý breh jazera. Hrôza! A ľudí asi trikrát toľko, ako býva na Karlovom moste. Rýchlo ako sa len dalo sme sa preštrikovali na nábrežie, kde boli voľne dostupné zaujímavé drevené spoločenské hry a kto chcel, mohol si zatancovať swing. Pár starších párov to tam rozbalilo na plné pecky. Urobili sme dve povinné fotky pekných lodičiek a farebných domov (a všadeprítomných davov) a zahĺbili sme sa do Park4Night, kam by sme ubzikli. Našli sme niečo vysoko v horách asi 40 minút odtiaľto a energicky sme z letoviska zdrhli. Každému podľa jeho gusta.
Ida do hôr Mch ešte našiel v mape v dedinke Gaon pizzeriu a cez čoraz strmšie uličky sme sa k nej aj prepracovali. Práve otvárali, hlavný čašník sa nás pýtal, či máme rezerváciu, ale usadil nás aj tak. Miestnosti dominovala mega pec na pizzu a v jedálnom lístku ponuka zaberala 4 strany (len pizze!). Mch si to starostlivo študoval a vybral si s olivami, salámou, papirkou a brie. Ja som prestala čítať akonáhle som našla vegetarianu (paprika, cukina, baklažán). Mch si vypýtal aj štvrťlitra červeného vína a ja čaj. Dnes sme dosť premokli. Pizza bola nerovnomerná a prílohy neporiadne nahádzané = KRÁSA! Bola aj veľmi chutná, polovicu sme si dali zabaliť. Potom priplával hlavný a začal nám priam tancujúc vykladať, aké majú dezerty a aké polevy si na ne môžeme dať. Výkon ako zo Shakespeara. To isté potom predvádzal aj iným hosťom. Dali sme si panna cotta a crema bruciata a zožrali sme to skoro aj s miskami. S plným bruchom bol svet hneď krajší a celkom veselo sme sa už skoro potme vyviezli na nocľažisko 1 800 m. n. m. na parkovisko pred lesíkom smrekov. Už tam pár áut bolo, no miesta plno. Hneď nám bolo jasné, že dnes určite kúrime, lebo už o 9. ukazoval teplomer 2,5°C.
10. 4. 2023
O 7:30 teplomer bolo vonku -1,5°. Na vrcholkoch už svietilo slniečko, ale na nás nie, preto sme sa rýchlo obliekli a zviezli sa kúsok poniže na slnečnú stranu. Tiež tu ešte chrupčala tráva pod nohami, ale už sa to topilo. Raňajkovali sme postojačky s očami obdivne prilepenými na štítoch Punta Telegrafo ešte aspoň 500 metrov nad nami. A to len tento jeden hrebeň ležal medzi nami a jazerom di Garda! Môj hlavný dojem z Talianska je nekonečnosť a rozoklanosť hôr. Veď len zjazd z nocľažiska dole do Caprino Veronese trval 30minút! Keby nebola sezónna uzávera, mohli sme zo sedla Novezza, kde sme spali, pokračovať rovno domov.
V C. V. sme mali nabehnúť na diaľnicu, ale navigácia nás opäť nepochopila správne a ťahala nás po starej ceste až do mesta Avio. Cesta pekná, o tom potom. Aspoň sme natankovali na malej pumpe pod palmami, kde starší bruškatý pumpár konverzoval s každým, kto hovoril aj nehovoril po taliansky a osobne dozeral na plnenie nádrží.
Potom už diaľnica, vyslovene panoramatická, čo kilometer, to iné hory a všade, kde sa dalo (aj nedalo) vysadili Taliani vinice. Domy postupne menili vzhľad na rakúsky štýl, ale vinice zmizli až za hranicami. Od hraničného prechodu Brennero bola však cesta domov už očistec, veľmi nás znechutili nekonečné zápchy pred Salzburgom, až sme sa ani nedokázali kochať peknými rakúskymi horami. Chceli sme to mať konečne za sebou. Na Slovensku sme boli pred pol siedmou, šli sme rovno po deti a doma sme shledali, že sa celú studenú Veľkú noc nekúrilo, a teda v byte je sviežich 16°C. To aby sme nemali šok. :)