Gemer 2021

Keď sme vlani opúšťali Cerovú vrchovinu, mala som, ako obyčajne, na kolenách otvorený veľký turistický atlas Slovenska. Videla som v ňom, ako sa vrstevnice v okolitej krajine vo veľkom počte zhlukujú okolo malých vŕškov a čudovala som sa, čo je to za zvláštnu geológiu. Lenže to napokon neboli kopce.

Vrstevnice klesali.

Jamy a priepasti - Slovenský kras.

Z mapy na mňa hľadela magická krajina. Bol to taký ten druh očarenia zo živelného prapôvodna. Niečo podobné som pociťovala pri dunení praskajúceho ľadu na tajchoch medzi Štiavnickými vrchmi.

Ako pokračovanie kúzla začali potom na jeseň v Denníku N vychádzať ohromne inšpiratívne články o Gemeri, ktoré ma len utvrdili v tom, že ten kraj ma k sebe priťahuje. Po roku nastal ten pravý čas na preskúmanie.

Novohradské nálezy
31. 7. 2021 

Doobeda sme ešte nakupovali, dobaľovali už prakticky nabalené auto a obedovali sme rôzne zvyšky. V nádeji, že tým zamestnáme žalúdky až do 138 minút vzdialeného Divína, som nedala k ruke jedlo, ale prepočítala som sa; stáli sme už na Budči, napchávali sa tvarohovými pagáčmi, zeleninou a miniklobáskami s názvom Trhni si. Cesta Horehroním bola pekná, ale aj smutná s vedomím, že veľký úsek rieky je po minulotýždňovom úniku organického hnojiva celkom bez života.

Od Detvy na Lučenec sa stavia rýchlostná cesta, často sme videli stroje a viadukty.

Hrad Divín sa krásne týči nad dedinou, je žltkavý a z veľkej časti parádne zakonzervovaný. Má celkom iný pôdorys ako väčšina hradov - žiadne veľké nádvorie, skôr sa vrství ako poschodová torta. Na hradnom vrchu rastú borovice a sú rozumne preriedené tak, aby pekne vynikli. Práve na nich prebiehala letecká škola mladých sokolov.

Za hradom je malý cintorín a jabloňový sad, kde by som si vedela predstaviť tábor Stromu života za svojho rozkvetu. Cestička sa vinie okolo kopca a na jeho úpätí stojí krčmička z kameňa a dreva; sympatická akože stará stavba. V ponuke majú aj domáci marhuľový lekvár, len bohužiaľ až od 18. hodiny. My sme si dali zmrzku pri vzorne udržiavanom Pálffyovskom kaštieli a z plagátika sme sa dozvedeli, že, že v blízkej galérii Bloom je výstava obrazov, vstup zdarma. Šli sme a ja osobne som bola unesená najmä dielami Vincenta Kaletu. Chlapcom sa páčili pohľady na starý Lučenec od Györgya Salamona. Milý kustód nám sprístupnil aj kuchynku a sklad, kde boli ďalšie obrazy a na požiadanie mi venoval plagátik s jednou z úžasných Kaletových krajiniek. 😊

Ďalej sme si to namierili cez Ružinú okolo toho času vypustenej vodnej nádrže, do Podrečan, kde nás príjemne prekvapil udržiavaný kaštielik. Ujo okoloidúci dával do pozornosti aj park, ale nevedno kadiaľ sa doň vchádza. V susednej Starej Haliči mali zase peknú drevenú zvoničku, nedostupnú za ozdobnou kovanou bránou, ktorá vrhala pôvabný tieň. Ako som tak obzerala mapu, objavila som o dve dediny ďalej Prahu. 😊 Vždy som vedela, že takú na Slovensku máme - takže tu? To sme museli preskúmať!

Prekvapivo je oveľa vyššie ako Lučenec - ten si hovie v kotline a Praha sa vypína vyše 500 m. n. m. s výhľadom doďaleka. Zašli sme si až na úplný koniec cesty k pasienkom škótskeho dobytka a cestou späť sme sa odfotili pri ceduli.

Bolo už dosť neskoro, cez Halič a jej zámok na kopci sme len prebehli, podobne cez Fiľakovo a jeho impozantný okrový hrad. Zamávali sme Soviemu hradu a Hajnáčke a celí šťastní sme na streche našej Caddie rozložili stan pri vlani objavenej pieskovej dune za Gemerským Jabloncom. Za kopčekom na lúke sa popásali bociany a čvirkotali včeláriky. Bolo toho plné povetrie; krása! Viem si predstaviť, ako sa im do piesočných brehov ľahko vyhrabávajú diery na hniezdenie. Pri umývaní zubov sme žasli nad hviezdami aj s Mliečnou dráhou.

Juh Slovenského krasu
1. 8. 2021 

Ráno od východu svietilo slnko, všade okolo sa však kopili mraky, z ktorých počas vstávania a raňajkovania trocha pršalo a hrmelo. Búrka nás však len lizla. Včeláriky svojim štebotom plynulo vystriedali nočný jednohlasný zbor cvrčkov.

O 9:30 sme sa odpichli z miesta a šli najjužnejšími dedinkami - Petrovce, Jestice Hostice - každú chvíľu sa niekde ukázali bociany a pekné staré domčeky s murovaným gánkom, za Hosticami dokonca ruiny kaštieľa. Vidno, že Gemer bol kedysi bohatou a rozvinutou časť Uhorska. Za touto dedinou sme náhle vymanili z malebných pahorkov Cerovej vrchoviny a cesta sa hadila rovinatými Gemerskými terasami. Naschvál sme si pri postupe na Tornaľu vyberali bočné cesty, aby sme videli čo najviac z tejto nami neprebádanej krajiny. Za Čížom sme vhupli do hrozivej čierňavy a včerajší prach z nás kvalitne zmylo niekoľko búrok. Začalo sa ukazovať, že vstup do jaskyne Domica o 11. nestihneme. Mch to teda skrútil ešte obchádzkou cez Gemerskú Ves, Jelšavu a Kunovu Teplicu. Pršalo po celý čas.

V Plešivci sme sa vyšvihli na Silickú planinu a pri Domici sme boli o 11.15. Akurát dosť času navliecť sa do teplého a najesť sa. Bohužiaľ, loďky nám neboli súdené, hoci na webstránke spropagované sú. Zátopa jaskyne spred 2 týždňov je jedna vec, ale stav podzemnej rieky Styx je vec druhá a s prvou nesúvisiaca. Mohli sme názorne vidieť, ako plavidlá stoja takmer na suchu. Ale zato kvapľov ako maku, viseli či týčili sa úplne všade, zapamätateľné boli aj kaskádovité rímske kúpele, ktorými čurkala priezračná voda. Vonku som veľkoryso zaplatila chlapcom kamene, čo si vybrali - J. dutinku s kryštálmi a Mtj leštený achát. Ako Mch predvídal, čoskoro som záchvat štedrosti oľutovala, lebo chalani sa už v aute strašne správali a odvrávali.

Prekrbáľali sme sa zasa cez Plešivec a Čoltovo do dedinky Bretka pod kopčekmi už mimo Slovenského krasu. Na mape som totiž objavila malú chránenú rezerváciu Prielom Muráňa s náučným chodníkom. Zaparkovali sme na jeho na začiatku a hneď aj začali stúpať na kopček so zrúcaninkou kostola. Spoza prvého domu k nám vybehli 3 malí psíci a za nimi stará pani o paličke, ktorá nás nekompromisne nasmerovala k prvorepublikovému bunkru, ukázala nám bývalú faru a sirotinec a ten kostolík, ktorý ešte okolo vojny naplno slúžil. Psíci boli priateľskí a škrabkací. Potom nás odprevadili k svojmu obydliu, kde pani pod slnečníkom zrejme denne číha na turistov. Predstavila nám fotku Bretky v ktoromsi časopise a predala nám magnetky a brožúrku o vtáctve v Krase. Asi sme to mohli aj odmietnuť, ale jej podnikavé zanietenie bolo sympatické.

Ďalej sme šli v smere šípok a čoskoro nás šmykľavé schody doviedli k jaskyni Peškő. Názov je zloženinou slovanského pešť (jaskyňa, ale aj pec) a maďarského kő (kameň). Je to solídny skalný tunel, za dávnoveku vraj bohato osídlený, našli sa tu zuby prajeleňa a pozostatky po rôznych kultúrach - fakt neviem, kam sa to všetko schovalo a ako to vykopávali.

Výdatné doobedné prietrže spôsobili, že aj strmá cestička od jaskyne k rieke Muráň bola mimoriadne klzká, našťastie sa nám pomocou zábradlia podarilo nepoužiť pri jej zostupe zadok. Po brehu riečky sme prešli k mostíku, pod ktorým sa po brucho vo vode napájali kravky a pokračovali sme po pravom brehu hore prúdom. Je to taká pokojná prechádzka popod stromy (rozumej pre naše deti nudná), občas sme naďabili na skalu a v jednej z nich bola ďalšia diera - Hutianska jaskyňa. Celé to však trvalo akosi dlho; chodník má vraj 3,2km, ale pocitovo sa mi to zdalo oveľa viac. Najkrajší bol záverečný úsek cez kravské pasienky, kde ostali len kríky, nízke kvietky a utekajúce cvrčky. V Bretke majú prosímpekne aj kúpalisko, no toho času bohužiaľ zavreté, inak by sme boli radi využili sprchy. Po dažďoch zo zeme stúpalo dusno a zbieralo sa na ďalšiu búrku. Ako sme postupovali autom na sever kaňonom rieky Slaná, od Tornale sa nám za chrbtom tlačila mohutná čierňava. Strmé steny Plešiveckej a Silickej planiny v kombinácii s mrakmi a občasnými bleskami boli fascinujúce.

Búrka nás dostihla v Rožňave pred Kauflandom. Bolo 5 hodín, čo je nemožný čas - priskoro na hľadanie nocľahu a varenie večere. Nakoniec sme šli do centra, nechali deti v aute koncipovať dovolenkové pohľadnice a s Mch sme šli obísť štvorcové Námestie baníkov[MM5] s peknou 36metrovou strážnou vežou uprostred, na ktorú je možné aj vystúpiť.

Hľadali sme nejakú krajovú reštiku, ale bola to bieda. Asi to tu nie je až tak v móde. Celý Gemer je vraj takýto neturistický. Na oplátku tu potom nie sú davy ľudí, keď nemajú atrakcie. Čo nám vlastne vyhovuje. 😊

Nakoniec sme usúdili, že pizzeria bude najlepšie riešenie a aj bola; mali aj polievky a 1,5 pizze sme si odniesli na horšie časy so sebou. Kým sme jedli, zasa sa rozpršalo. V slušnom lejaku sme na lúkach nad dedinkou Brzotín hľadali nocľah a kochali sa pritom výhľadom na kaňon Slanej vynárajúci sa z oparu. Spanie sme nakoniec našli pod lúkou na brehu Blatného rybníka. Veľmi pekné miesto, chodia sem prenocovať aj rybári.

Silická planina
2. 8. 2021 

Ráno bolo počko premenlivé. Mch ma uisťoval, že sa tá hmla pretrhá a bude vhodne na mnou vysnívajú megatúru po Plešiveckej planine. Kým sme sa najedli, pozorovali stádo kráv a rybára, čo po pás vo vode nahadzoval asi 200krát na dravca a pobalili ruksaky, od Plešiveckej sa rozpršalo. Nie štyri kvapky - regulérny dážď. Mch rýchlo dokončil odpratávanie stanu a nechal na mňa rozhodnutie, či ideme (on bol za) alebo si dáme niečo iné. Rozhodla som, že to nebudeme riskovať a ideme na kratší výlet na planine Silickej, kde ak aj bude pršať, zmokneme menej. Ako sme sa autom teperili hore lúkou do Brzotína, tesne ponad rozkvitnuté čakanky nás sprevádzal kŕdeľ lastovičiek.

Spočiatku je to tá istá cesta ako na Domnicu a krásne sa odtiaľ fotí Štítnický kaňon. Potom treba odbočiť na Silickú Brezovú. Dole v dedine cesta končila, hoci mala ísť ďalej do Silice - iba že by som to bola poplietla...?

A veru! Do Silice sa predsa ide serpentínami z Gombaseku!!! 😊

Mch kukol do mapy a našiel cestu cez lúky. Zákaz vjazdu tam nebol a bolo to nakoniec aj pre nás prejazdné. Podarilo sa nám stretnúť niekoľko traktorov a odfotiť dravca na bale slamy.

V Silici majú Farárovu jamu - jazierko napojené na kras pod zemou, jeho naplnenosť závisí od množstva zrážok a priepustnosti. Ešte takých 50 rokov dozadu toho do jaskynného systému presakovalo oveľa viac, no istá prietrž spôsobila, že vzniklo trvalé jazero. Mch na nej veľmi pekne odfotil volavku.

V dedine sme nechali Caddie a šli sme tak, ako kázali rozchodníky,15 minút po červenej, 14 po žltej k odbočke na Silickú ľadnicu. Je úchvatná! Pôvodne to bol vysoký podzemný dóm a po zrútení jeho stropu vznikla priepasť. Klesá sa do nej po schodoch do studenej hĺbky, chlad sa v slnečných lúčoch hmlisto prevaľuje a na dne bolo vidieť ešte kus cencúľa a trocha ľadu na zemi. Človek podvedome stišuje hlas v tej zvláštnej akustike a cíti sa byť nepatrný voči sile Zeme.

Jaskyňa pokračuje aj mimo zorný uhol - vraj má 110 metrov do hĺbky a vyše kilometra do dĺžky. Neviditeľný Čierny potok do nej priteká z Farárovej jamy a pokračuje do Gombaseckej jaskyne. Idúcky hore schodmi sa rýchlo otepľovalo a asi v polovici až teraz kvitla baza. Hore sme jedli zvyšky pizze a kochali sa, ako tu nikto a nič nie je. Macocha v Moravskom krase je podobná, ale na výhľad sa stoji v rade.

Naspäť sme šli inokade, po žltej k parkovisku, kde sú náučné cedule a lavičky, ale žiadne iné atrakcie. TAKTO si predstavujem ideálny turizmus!

Nedbajúc na utrpenie našich synov sme tých pár kilometrov do dediny išli okľukou cez polia a pasienky, bolo to úplne ako z pohľadnice - zvlnená krajina, žlté strnisko, červená poľná cesta, modré čakanky a obloha, biele mráčky, zelené stromy. Našli sme aj stádo kráv, kopec s menom Doma a na moju veľkú radosť prvé dve veľké miskovité prepadliská - závrty. Boli pokosené alebo spasené, očividne neviedli do podzemia, no aj tak som sa na ne dívala s úctou len z ich obvodu
V dedine sme vybavili poštu (majú otvorené denne 90 minút predpoludním a 90 minút popoludní - doobeda sme pri vystupovaní z auta stretli poštárku, osobne nám podala tieto informácie), pumpovali vodu do válova a pri našej Caddie zaparkovanej pri starom dome s parádnou verandou sme dokonca v podniku Presso dostali nanuky, džús, radlera a WC. Vzhľadovo sa síce asi jedná o IV. cenovú skupinu, ale boli sme za jej existenciu vďační. Niektoré informačné nápisy boli v slovenčine iné v maďarčine. Chalani mali radosť aj z priekopy, kde z trávy robili hate a J. veľkou palicou, ktorú niesol celú túru, ich zase spriechodňoval.

Keďže na druhý deň sme mali mať v Košiciach rande s dávnymi kamarátmi, bolo potrebné pohnúť sa ďalej na východ. Na druhú stranu Krasu sme sa pomerne pohodlne dostali cestou cez Silickú Jablonicu a Jablonec nad Turnou (kedysi to tu bola ovocinárska záhradka Uhorska). V našom atlase spred 15 rokov je táto asfaltka vykrížikovaná, ale teraz tam nie je zákaz. Nie je veľmi široká a menej sebavedomí šoféri by z nej asi až takú radosť nemali, ale aj tak nechápem, prečo sa toľké davy radšej valia cez Sorošku. Akože veď chvalabohu. No od Plešivca je to výborná skratka. Minimálne pocitovo. 😊

Ohromné, takmer kolmé svahy planín Dolný a najmä Horný vrch dôstojne dozerali na náš postup východným smerom. Košice sme podbehli z juhu a popod reťaz Slánskych vrchov sme sa dostali k Lúčanskej kotline. Na druhý deň, ešte pred tým rande, sme mali totiž v pláne opálové bane na Dubníku. Vymyslela som to ako prekvapenie pre nášho prvorodeného, ktorý má záľubu v kameňoch. Takýto unikát predsa nesmieme vynechať - kým neboli v 19. storočí objavené náleziská v Mexiku a v Austrálii (napr. Coober Pedy), bolo to jediné ťažné miesto na svete.

Z niekoľkých sympatických dediniek sme si vybrali Lúčinu a nad ňou na pokosenej lúke s kvantom materidúšky, veľkých černíc a pamajoránu sme sa začali rozkladať. Našťastie nie ešte veľmi do šírky, lebo čoskoro prišiel horár s puškou a informoval nás, že z hrebeňa naproti nás spozorovali poľovníci, ktorí tu striehnu na vysokú a že teda tu nie je bezpečno. Spakovali sme sa a hybaj do susednej Červenice, kde sme to zapichli na malej lúke síce s posedom, ale už načisto schátraným. Z krovia vybehol do ovseného poľa srnec a po celý večer nám asistovala rodinka stehlíkov. Bol príjemný teplý čas, takže sme sa aj spakruky umyli v umývadle a varili sme praženicu s našou vlastnou balkónovou cibuľou. Od západu sa cez hrebene vytrvalo prisúvala čierňava, z ktorej sa aj blýskalo. Pozorovali sme ju z auta, chlapci na rozloženom ležovisku ako v obývačke. Mch vyhodnotil, že treba stan postaviť ešte pred lejakom a vtedy zistil, že - nemáme od neho kľuku...

Zrejme ju ráno nechal zastrčenú v "zámke" a po ceste sme ju stratili. Drámu sa mu podarilo núdzovo vyriešiť pomocou dvoch šrobovákov.

Opály a Košice
3. 8. 2022 

Búrka nás nakoniec obišla a noc bola pokojná, ráno úplne bez mráčika, škoda sa schovávať v bani. Nuž ale na to sme sem išli. Chvalabohu, že sme to mali tak blízko, dostali sme sa do skupinky o 10., po nás prišli deti z tábora.

Prehliadka trvala vyše hodiny a riadne sme vymrzli. Je to obrovské bludisko, tmavé, studené a depresívne. O nič inakšie ako iné bane, ktoré sme navštívili. Opály sú už doťažené, videli sme len mikroúlomky v stene. Sama som si na vine, že som mala iné predstavy.

Keďže J. bol už malý jeho detský spacák, rozhodli sme sa návštevu Košíc využiť na nákup nového. Deti boli celé bez seba od radosti z návratu do civilizácie, šťastne sa hrali s loptou na prehriatom ihrisku pred športovým obchodom a my sme akosi v eufórii, že nefrflú, prestali sledovať čas. Navyše sme až na štvrtýkrát uspeli s hľadaním jedla, bola to katastrofa, stratili sme vyše hodiny. Kamaráti Košičania za nami prišli, keď sme sa pchali hamburgermi v obchodnom centre na okraji mesta. Potom sme ešte predsa len stihli letecké múzeum. Je priamo na košickom letisku a bolo to celkom fajn, deckám sa páčilo. Množstvo exponátov sme dostali darom od rôznych cudzokrajných panovníkov. Zimu z bane sme si vyrovnali teplom v hangároch.
Potom sme šli naspäť do mesta, trošku sme sa prešli parčíkmi okolo katedrály a zapadli sme do Urban Café na zmrzlinu. Príjemne sme si pokecali. Škoda, že sa nám križovali dovolenky a nemohli sme byť spolu na viacerých výletoch.

Cestou z Košíc sme ešte nakúpili jedlo (deti jasali, že sme v obchode) a potom sme okolo Turnianskeho hradu hľadali nocľah. Zašli sme si aj do dedinky Hačava vysoko medzi Jasovskou a Zádielskou planinou, úplne stisnutou medzi horami. Kedysi dávno tadiaľto vôbec neviedla cesta, do dediny sa chodilo zo severu z Medzeva! Domy tu majú zvláštne strechy s malým štítom, v ktorom sú vyrezávané ornamenty (dierky), zvyčajne krížiky. Tu sa spať rozhodne nedalo. Vrátili sme sa pod dedinku Háj a inšpirovali sme sa aplikáciou Park4Night. Poslala nás na lúku pod prázdnym posedom, s ohniskom. Z krovia vybehla srnka, vykukovali jarabice a Mch videl aj dva zajace.

Deti sa bavili roztĺkaním kameňov a niekoľko vypáčili zo zeme našou kovovou "záchodovou" lopatkou. Obloha bola po zotmení plná hviezd, dve sme videli aj padať a na Mliečnu dráhu máme tento rok šťastie.

Zádielská planina
4. 8. 2022 

Ráno divoko lialo. S túrou nad Zádiel to vyzeralo veľmi nenádejne. Ležiac v aute na mňa padala depka, že sme premárnili včerajšie - možno jediné - pekné počko.

Nakoniec sa však situácia dramaticky zlepšila. Odkedy sme vstali, nepršalo, na planinách bola iba hmla a predpovede počasia tvrdili, že už bude bez dažďa. Tak sme šli.

Vybrali sme si zelenú značku z Hája, je dosť nová (t. j. v našom 15ročnom atlase sa ešte nenachádzala) a mala stúpať pozvoľnejšie ako napríklad náučný chodník zo Zádielu. Vykľula sa z nej celkom široká lesná cesta, občas vystužená kameňmi - možno pre potreby dávneho slovanského hradiska na Okrúhlom laze...? Bolo koniec koncov najväčšie na slovenskom území a jedno z najväčších v Európe, údajne malo rozlohu až 110 hektárov. Chvíľami sme šli aj hmlou a opadaným hrabovým lístím; vôňa a atmosféra bola priam jesenná.

Na Okrúhlom laze sme odbočili doprava na modrú, ktorá viedla lúkami s úchvatnými bielo-hnedo-belasými motýľmi. Čoskoro sme prišli k salašu a vyhliadke smerom dnu do Zádielskej tiesňavy - bola by dokonalá, keby priamo v pozadí nestála vápenka. Tu sme sa aj najedli a J. sa venoval chlpatej húsenici.

Namiesto priameho návratu po modrej sme šli neznačenou okľukou cez lúky a tam ešte len bolo modráskov!!! Veľmi neromanticky posedávali hlavne na ovčích bobkoch a keď sme šli okolo nich, vzlietali v celých hejnách. Nikdy som nič podobné nezažila.

Za obranným valom Okrúhleho lazu nás modrá značka pomedzi nepôvodné borovice doviedla k ďalším dvom vyhliadkam a tieto boli v skutku závratné. Tiesňava má výšku okolo 400 m a je rozoklaná, členitá, nesmierna! Členitosť ovšem pokračovala aj na chodníku. To tie obdivuhodné škarpy = vápencové povrchové zvetrance pekných tvarov (štrbiny, diery, jamky), pre ktoré som sa ešte chcela vrátiť k Domici. Netreba! Tu sme si ich užili až-až. Skoro sme oškuľaveli, čo sme furt museli dávať pozor a vyhodnocovať každý krok. Postup bol pomalý. Lepšie by sa to šlo asi hore, ale kto to mohol vedieť?

Keď sa z lesa konečne vynoril Turniansky hrad ĎALEKO pred nami, dokonca aj Mch zaúpel a nikto nenamietal nič proti tomu, keď som navrhla vynechať túto atrakciu a Mch našiel v mape neznačenú skratku na žltú značku. Hneď, ako sme odbočili z modrej, terén sa, chvalabohu, značne zlepšil. A žltá bola prekvapivo príjemná, doviedla nás až do Hája, pomedzi ploty sympatických záhrad. Suma sumárum: 5,5 hodiny aj s kochacími a jedacími pauzami. V Háji majú niekoľko studní (ale sú to točky) s pitnou vodou. Naplnili sme všetky nádoby.

Sľúbili sme si, že si dáme večeru v reštike a ešte predtým autom preskúmame Bôrčanskú brázdu, t. j. dolinu z druhej strany Horného vrchu. Hoci je to vzdušnou čiarou len cez kopec, treba sa previezť až do Lipovníka za Soroškou a tam odbočiť. Jednou z tamojších dedín je Drnava, kde ešte donedávna fungovala významná zlievareň. Výrobky z nej v 19. storočí získali dokonca druhú cenu na priemyselnej výstave v Paríži. Dodnes sa tu pyšnia výrobou komponentov na budapeštiansky Reťazový most.

Bôrčanská brázda je pekná dolina, ale akosi ma stiesňovala. Na konci je dedina Bôrka a za ňou cesta bez zákazu pokračuje ďalej a ďalej a dole a dole až k horárni na konci Zádielskej tiesňavy, t. j. len asi pol hodiny od miesta, kde sme dnes obedovali na prvej vyhliadke! Čítala som, že kedysi tadeto viedla jediná cesta do Rožňavy (kým nebola Soroška), ale netušila som, že je to stále až takto prejazdné. Napriek tomu som sa strašne hanbila pred pešími turistami a krčila som sa za oknom, ako sa len dalo. 😊

Vrátili sme sa späť do kotliny okolo Krásnej Hôrky (vyzerá funglnovo a ešte vždy je tam jeden žeriav) a do Krásnohorskej Dlhej Lúky, kde mal byť hostinec Buzgó. Aj bol, ale v ponuke bol len fazuľový guláš a plnený kapustný list. Konečne niečo krajové, avšak deti zabažené za sladkou večerou, odmietli. Nakoniec sme to vyriešili nákupom hotových palaciniek a nutely v rožňavskom supermarkete, na známom mieste pri rybníku za Brzotínom sme ich ohriali na panvici a nastala blažená spokojnosť.

Mch márne hľadal stratenú kľuku. Pri vode boli aj iní kemperi, mali psa, ktorý nevyzeral, ale bol prítulný a grilovali si. Na noc však odišli do Rožňavy. Večer padla taká hrozná rosa, že bolo všetko totálne mokré. Chalani chceli zapaľovať ohník, ale z toho istého dôvodu sa im vôbec nedarilo.

Z histórie Gemeru
5. 8. 2021 

Noc bola príjemná, zobudilo ma až schádzanie Mch a Mtj zo stanu o 7.30. Ráno bolo zamračeno a tíšina, cenganie kráv, super atmoška. Napriek tomu, že sme sa nijako nenáhlili, o 9.30 sme už vyrážali cez Brzotín a za Rožňavou doľava na Štítnik. Zaimponoval nám tu masívny kostol, v ktorom nie tak dávno nečakane odkryli starobylé fresky, ale bohužiaľ mali akurát teraz zatvorené.

Ochtinskú aragonitovú jaskyňu sme stihli vidieť o 11. a bol o ňu veľký záujem, púšťali skupiny aj mimo poradia. Vôbec sa tomu nečudujem, na svete je takýchto sprístupnených len veľmi málo. Jaskyňa je krátka, ale krásna, mramorová. Steny vyzerali, ako keby si z nich praľudia poodštiepali svoje nástroje. Aragonit ich prerastá ako koralmi. Majú to vraj na svedomí ióny horčíka, mangánu a železa a špecifická jaskynná klíma. Niektoré útvary mali kompaktný tvar, napr. srdce, a tie už nerastú, iné strapato trčia na všetky strany a stále sa po mikrometroch zväčšujú. Sprievodca podal pekný zrozumiteľný výklad. Chlapci si kúpili fľaštičky s farebnými kamienkami na krk.

Pokračovali sme cez Jelšavu a Lubeník už opäť v daždi do Revúcej, kde som zaradila do programu 1. slovenské gymnázium. Veď na ňom nejaký čas učil aj náš pradedo! Kým bolo po obedovej prestávke, aj my sme sa najedli z vlastných zásob v aute a v už riadne ušmudlaných tričkách sme po 13.00 nabehli na prehliadku. Kto sa chce inšpirovať - radno prísť presne o celej hodine. Pani kustódka nám porozprávala rôzne podrobnosti, ktoré som určite kedysi dávno pri písaní seminárky z dejín pedagogiky tiež vedela. Chalani si prezerali zásuvky s originálnymi písomnosťami (klasifikačný hárok, školské časopisy, rukopisy) a zaujala ich na holograme premietaná ukážka telocviku od I. B. Zocha. V inej miestnosti bola zariadená trieda a zborovňa, v zadnom trakte kuchyňa. Na mňa to celé to pôsobilo veľmi udatne a rodoľubne, ale v základoškolskom veku by som sa tiež nudila. 😊

Odviezli sme sa ešte do Muráňa po legendárne a vlani odskúšané buchty a v lejaku naspäť cez Jelšavu a Štítnik do Rožňavy do banského múzea. Mali sme šťastie, akurát začínala komentovaná prehliadka a bolo to fakt super! Gemer bol dlhé roky významnou banskou lokalitou, predovšetkým železnou, ako je zrejmé už pri pohľade na červenkastú pôdu. Videli sme dve mohutné parné vozidlá, lanovky na rudu (vraj viseli ponad krajinu v kilometrových tratiach!), podzemnú maketu banských výstuží, rôzne diorámy ťažby a spracovania rudy, vitríny s kameňmi, vykopávkami a banskými nástrojmi, model hámra, banský výťah... Sprievodca síce zhutnene ale pútavo rozprával a poukazoval na kadečo zaujímavé, no úplne SUPER! Odporúčame nenechávať si vstup na poslednú hodinu, lebo sa môže stať tak, ako nám, že vám už neostane čas na krátku jazdu banskou lokomotívou do akože podzemia. Pre deti je to dosť atraktívne. TAKTO si predstavujem múzeum, fakt paráda. Na záver bola ešte v inej budove výstava prírodopisná s vypchatou zverou a ich hlasmi.
J. zjedol svoju vytúženú buchtu a išli sme do známej pizzerie na večeru - vykryť čas do kempovania, lebo už zase lialo. Potom sme sa opäť uchýlili k miestu pri rybníku.

Plešivecká planina
6. 8. 2022 

V piatok ráno bolo krásne slnečno-obláčikovo, ideálne na túru. Raňajky nám spestrili tri škriekajúce volavky a rybár z RV, ktorý cez naše miesto chcel autom prejsť na to svoje. Bol milý, čudoval sa, že nelovíme a že sme sa sem trepali až z Bratislavy.
Ovečky a kravky dnes išli vrchom kopca a keď sme vyrazili na cestu, našli sme ich spolu pod stromami a ich pastierov v družnej debate.
Na rázcestí sme konečne neodbočili do Brzotína ale do Kružnej. Je to dedinka rovno pod planinou a značka začína pri cintoríne a kravíne. Stádo bolo v ohrade a vyzeralo, že je pripravené vyraziť na lúku. Radšej sme pridali do kroku, aby sa medzi nás nezamiešalo.
Cesta šla najprv okolo pasienkov a potom striedavo strmo a miernejšie cez les, hlavne bukový. Vyhliadka bola len v jednom sedielku a opäť s kravami. Chalani na jednom mieste v lese objavili veľkú mláku a mali radosť, keď upravovali jej brehy tak, aby postupne vytekala. S takouto vodo-lesno-hospodárskou zastávkou nám cesta na planinu trvala 1h 30, takže v limite. Potom sme už čas nesledovali.

Lúky na planine boli prekrásne, žlté od kozej brady, repíku a všeličoho, čo nepoznám, k tomu očianka, materídúška, nevädze... Mch konštatoval: "Veru by som si zahryzol!" 😊 Vyplašili sme dva zajace a o kus ďalej sme na stráni videli aj fotili srnku. Človeka sme za celý deň nestretli žiadneho, a to sme si urobili naozaj statočný okruh. Najprv po zelenej smerom na Gerlašskú skalu. Bolo odtiaľ trochu výhľadu na Rožňavské Bystré a reťaze vrchov Rudohoria na severe. Odtiaľ sme sa presúvali po modrej k Serényiho cisterne. Krajina nie je rovná skoro vôbec, stále sa vlní, lúky sa striedajú s krovinami a malými hôrkami, chodník sa miestami tratí v tráve a lieskovom kroví. Našli sme lebku čohosi (jeleň? diviak?) a na dvoch miestach očividné nocľažisko kráv.

Cisterna, ktorú postavili na začiatku 20. storočia, aby veľké stáda pasúce sa na planine mali čo piť, pôsobí naživo oveľa namakanejšie ako na fotkách (aj tých našich). Umiestnená je na dne širokého závrtu a voda sa z jeho svahov umne odvádzala do jej útrob, odkiaľ ju potom pastieri vyťahovali do žľabov. Má dve oddelenia, teraz v nich rastie trstina a bývajú dve užovky. Je však v značne rozpadávajúcom sa stave a nečudo, veď pastierstvo sa už toľko nepestuje ako kedysi a dať ju do poriadku z historických dôvodov by iste stálo veľa papierovačiek a peňazí.

O kus ďalej sme už odbočili z modrej a šli pomocou mapy v Mch telefóne po neznačených cestách k Zvonivej jame. Priepasť, ktorá má 101 metrov, je pro forma oplotená, no dá sa vojsť bližšie a kto má gule môže nakuknúť. Fuj! Deťom som odkrvila ruky, tak som sa bála, kým Mch nazízal dnu a fotil. Brrr.

Ďalšia v poradí bola Diera hrôz, ale tá bola zarastenejšia a chvalabohu sa k nej nedalo priblížiť. Začínali sme byť značne unavení, potešilo nás, keď sme sa opäť napojili na žltú značku. Cesta nás viedla hore-dole aj okolo perfektných závrtov - na istej lúke bolo vedľa seba aj niekoľko menších. Na rázcestí, z ktorého sa už klesalo do Kružnej, sme boli až okolo šiestej. Lúka už nebola taká žltá, kozie brady sa medzičasom zavreli. Cesta dole bola fajn napriek strmine; nik sa nešmykol, ani si nič nevytkol. Dokopy to bolo tých očakávaných 20 kilometrov, slušný výkon. Kravy z družstva sa práve vracali domov. Pozorovali sme ich vyzúvajúc sa z vibrám spoza okien, mali sme rešpekt pred psami. Zato zhovorčiví pastieri sa s nami dali aj do reči.

Na druhý deň sme mali v pláne poobzerať okolie Brdárky, kde prázdninovala Mtj spolužiačka a boli sme pozvaní na návštevu. Bolo nám však treba nakúpiť a vybaviť večeru. Tentoraz sme si nutelu natreli na lokše. 😊 No ešte predtým sme dlho hľadali miesto, motali sme sa okolo nižšie položených obcí. Nakoniec sme to zapichli až na lúke pri ceste poniže Brdárky. Nič epické, ale postačujúce. Vonku bolo neuveriteľných 12 stupňov! Ohrievanie lokší slúžilo aj na môj ohrev. Na noc som naordinovala deťom aj sebe bufku na hlavu a nebolo to veru odveci.

Brdárka a Radzim
6. 8. 2021 

Ráno bolo slniečko, motivovalo ma to k dôkladnému predraňajkovému umývaniu. Navnadila som všetkých argumentom, že ideme predsa na návštevu. Aj na čisté tričká konečne došlo.

V Brdárke sme hravo našli cieľový domček a má presne taký krásny gánok, po akých som celý týždeň poškuľovala. Zaparkovali sme na dvore, poobdivovali sme piecku a ďalší interiér chalúpky a potom sme šli všetci spolu nabrať vodu do prameňa. Spolu s nami aj dve mačence od susedov a bohužiaľ jedno z nich v nestráženej chvíli presným chmatom zadlávilo voľne pobehujúce psisko. ☹ Druhé sme na rukách zaniesli naspäť do dvora. Pes je vraj týmito drsnými činmi povestný.

Ozbrojení bakuľou sme sa ešte prešli inou ulicu okolo domu opraveného občianskym združením Alter-Nativa, kde sa k nám pridal sused našich domácich - jeden z aktívnych členov o. z. So svojimi hosťami smerovali na prehliadku brdárskeho evanjelického kostolíka. Teraz sa nepoužíva sa, no AlterNativci od neho majú kľúč. Je z 18. storočia, slovom i obrazom sa v ňom spomína Jozef II., má krásne nedokonalo pomaľované balustrády, drevené vešiaky na klobúky, červotočové lavice a na balkóne malý organ. Hostia na ňom chceli hrať, no až Mch napadlo, že najprv treba ručne za remene rozťahať mechy. Boli sme dokonca aj na veži, veľmi opatrne po príkrych rebríkoch, hore sme si siahli na dva impozantné zvony. "Doma" zatiaľ deti rozkladali na dvore náš stôl a sebestačne varili v Caddie obed. Špagety sa im vydarili.

Mama Mtj kamošky ochotne súhlasila, aby sme nechali chalanov u nich a my dvaja sme si po žltej značke vyšľapali na kopčisko Veľký Radzim. Je to STRAŠNE STRMÝ výstup! Najprv sa stúpa do sedla Hora, kde sa vo vetre úžasne vlnila nepokosená tráva a potom ďalej hore bučinou. Celkové prevýšenie je 480 metrov na pomerne krátkej trase. Značka oficiálne vedie len do Vdovčíkovho kresla, čo je v skalisku prirodzene rozvetraná medzera, v ktorej sa dá sedieť. A kochať sa výhľadom na juh, presne v smere Štítnického kaňonu. Je to bližšie, než sa zdá. Na Radzim sme tým pádom očividne mali výhľad včera z Gerlašskej skaly, len sme o tom ešte nevedeli.

Potom sme pokračovali už len v smere spakruky načmáraných žltých šípok na vrchol Radzimu. Je kompletne zarastený, ale vopred som kdesi čítala, že z neho vidno Vysoké Tatry. Poobzerali sme sa a chodníčok naozaj pokračoval ďalej doprava. Tatry na nás už čakali a šokovali nás, ako sú blízko. Krásne bolo vidno Gerlach s jeho kotlom, aj ostatných velikánov. Nádhera!

Mch chcel, aby sme dole išli inokade t. j. v smere okruhu, ale keby nemal mapu v telefóne, asi by sme si na to netrúfli. Chodník bol miestami takmer neviditeľný a strácal sa v mladej bučine, pŕhľave a malinčí. Ale nakoniec fajn, našli sme sa v Sedle Radzimu, je tam postavený spací prístrešok, nakopené drevo, náučná tabuľa, niekoľko školských stoličiek (fakt!) a plná vaňa vody (fakt!!), zrejme napršanej. Klesali sme ďalej lesnou cestou, po oboch stranách sme mali svahy v takmer tupom uhle a z ďalšieho sedla už po miernejšej zelenej značke lúkami a neskôr legendárnymi čerešňovými sadmi do Brdárky.
Deti za tie tri hodiny behali so susedovie dievkami po dedine i lese, znelo to idylicky staroprázdninovo. Potom sa (bez susediek) usadili na dvore, Mtj predčítaval Malého Mikuláša, chrúmali sme keksy a oddychovali. Chodiť na suché WC bolo adrenalínové, lebo psisko od iných susedov nás dospelých považoval za votrelcov a hlavne na Mch vybrechoval, čo mu reťaz stačila. Deti si takmer nevšímal. Pred večerou sme šli k susedom z Alter-Nativy po med. Majú divokú permakultúrnu džungľu; ako povedal pán domu, ako každý rok sa im to cez prázdniny vymkne z rúk 😊 Kým sme my dospelí počúvali veľmi úctivú prednášku o včelstve a medobraní, deti sa hrali s preživším mačiatkom, ktoré s nami išlo aj do dvora a deti potom mali starosť, aby zasa nenarazilo na dákeho psa.
Navečerali sme sa na dvore a šli sme prenocovať naspäť na lúku, aby naši ranostaji nevyrušovali domácich, ktorí si radi pospia.

Bylinková Hora
7. 8. 2021 

Nedeľné ráno bolo trošku mračnejšie ako včera, ale aspoň tak nepieklo. Aby sme sa zbavili zvyškov, raňajkovali sme chleby s nutelou. V Brdárke je síce obchod, ale otvorený len párkrát do týždňa na pár hodín. Zato niektorí domáci od neho majú kľúče a keď potrebujú, zájdu si vziať a zapíšu, čo to bolo. 😊

Mtj bol od nedočkavosti, kedy sa už pohneme za kamoškou, taký priečny, že sme ho povzbudili, aby šiel do dediny pešo napred sám. Najprv nechcel, ale po čase vyhodnotil, že mu aspoň prejde čas. Domáci boli práve po raňajkách, ponúkli Mch kávou a aj sami si so šálkami prisadli. Debatovali sme o potulkách a bolo to fajn. Po prehliadke auta a márnom zaháňaní mačaťa do susedovie dvora sme šli my veľkí na bylinky a deti k dievčatám od včelárov. Za bylinkami sme sa nakoniec vyteperili znova až do magického sedla Hora, nazbierala som pamajorán, myší chvostík, materidúšku citrónovú aj obyčajnú a očianku.

Cestou dolu na nás varovne vybehli pastierske psy, no počúvli pastiera a vrátili sa k nemu. S kravami veľa roboty nemali, asi sme boli spestrením nudy. Deti ešte neboli doma, nachystali sme preto chleby a šli sme k starostovi po domáci ovčí syr. Vzali sme čerstvú hrudku a veľký bochník zaúdeného. Hneď sme si nimi spestrili obed. Po jedle sa deti ešte malú chvíľku šermovali bakuľami, no Mtj klepol J. cez prsty, nevedno nakoľko náhodou, a tak sme to vzali ako definitívny signál na odchod.
Pohľadnice, ktoré J. písal ešte vo štvrtok, sa nám podarilo vhodiť do schránky v dedinke Kunova Teplica. Pol osadenstva sa na ten nevídaný úkaz so záujmom dívalo a potom nám kývalo 😊
Aj my im - a celému tajomno-krásnemu Gemeru!