Nórsko 2019
SK - CZ - PL - DE - DK
30. 06. 2019
Tohtoročná výprava na sever začínala na netradičnom mieste a aj čase. Mch prišiel po rodinnom víkende v Tatrách na dokonale vybavenom aute - slečne Caddie po mňa do Mošoviec, kde práve končila moja babská jazda na festivale Drienok..
Vyrážali sme okolo 11., cez Kysuce sme sa prehupli do Čiech a po 26 minútach do Poľska. Neviem, či sa to vzťahuje len na južnú časť krajiny, ale chýry o ich mizerných cestách veru nemôžeme potvrdiť, nám sa po A4 išlo výborne, len občas to trochu drkotalo. Poliaci sú dosť priebojní vodiči, ale rešpektujú napríklad pravidlo neobmedzovania rýchlych vozidiel vlastnou pomalou jazdou v ľavom pruhu. Tomuto nešváru pre zmenu holdujú šoféri v susednom Nemecku a privádzali nás tým do zúfalstva. Prejazd touto krajinou je pri našich škandinávskych výpravách očistec, ktorý by sme s potešením vynechali. Tentoraz sme v nej strávili 6 hodín 20 minút. Vďaka supernavigačnej appke sme uviazli len v jednej očakávanej zápche, ale zato kvalitnej, niekoľkokilometrovej. Mch okrem suchej poznámky, že nás práve predbehol motýľ, kvitoval, že nie sme viazaní na nijaký trajekt. Znamenalo to, samozrejme, že sa viac našoféruje, ale dával tomu prednosť pred stresom z iných cestovných prostriedkov. Náš plán bol potiahnuť to, koľko sa bude dať, pospať si a ráno pokračovať. Až po Dánsko bolo príšerne horúco, teplomer sa väčšinu dňa potácal tesne pod 40°.
O pol jednej v noci, po 13 hodinách jazdy sme to zapichli na veľmi príjemnom zalesnenom odpočívadle Nørre Aaby kúsok za prielivom Malý Belt. Prízemná budova občerstvenia bola zavretá, ale zozadu sa dalo vojsť a použiť komfortné natt toilet (nočné wc). Boli sme asi jediní, čo sa správali civilizovane, z auta sme neskôr videli viacerých chlapov miznúť v kríkoch.
Hore Švédskom
01. 07. 2019
Spalo sa nám fajne. O siedmej nás zobudil revúci nemecký chlapček a jeho energickí rodičia. Keď sme sa zdvihli preskúmať, čo je vo veci, zistili sme, že ho proti jeho vôli dávajú za naším autom cikať...
Budova občerstvenia bola už otvorená, pohodlne sme sa umyli na priestrannejších denných toaletách a k muffinu z Drienku sme si na variči uvarili prvý čaj. Mch hrdo poumýval šálky v novom umývadielku. O ôsmej sme už prefičali okolo Odense a cez niekoľkokilometrový (platený) most ponad prieliv Veľký Belt. Nádhera mať more z oboch strán! Pri stavbe si konštruktéri pomohli ostrovčekom Sprogø. Škoda, že sa naň z diaľnice oficiálne nesmie vstúpiť, stálo by za to preskúmať fotogenický maják a kŕdle vodného vtáctva.
O kus ďalej sme zišli do prvej dedinky na potravinový nákup. (Tento postup vrelo odporúčame, lebo nakupovať pri diaľnici alebo vo veľkom nákupnom centre na okraji veľkých miest to môže byť buď predražené alebo na sa tým stratí kopa času. Obyčajný supermarket je v každej obci.) Okrem nášho obľúbeného ťažkého tmavého chleba (v Nórsku taký nemajú), zeleniny, syra a slaného masla sme si dopriali aj echtovné dánske jahody. Farebne sa nám pekne hodili k tričkám a k našej červenej slečne. :)
Ako sme sa približovali ku Kodani, predbiehali sme čudácky vybavené holandské autá - jedno malo na sebe starý plechový sud, iné obrovskú maketu syra, ďalšie klaksón z rušňa... Výborne sme sa zabávali a s posádkami sme si mávali na pozdrav. Všetky boli označené súťažnými číslami a logom Carbage Run 2019. Doma sme sa dočítali, že ide o niekoľkodňový roadtrip na autách starších ako 15 rokov v hodnote nižšej ako 500 € a robí sa kdekade po svete, dokonca aj u nás.
Cez tunelomost sme plynulo prešli popod/ponad prieliv Øresund a o 10.06 nás privítalo Švédsko. Počasie sa na škandinávske pomery držalo slušne - pod mrakom, veterno, 18°.
Šinuli sme sa na sever a ako sa blížilo poludnie, dostala som nápad naobedovať sa na pobreží. Mapa tiež sa tvárila priaznivo - akurát sme sa nachádzali blízko údajne najdlhšej pláže vo Švédsku, ale že to bude až také úchvatné, sme nečakali. Zaparkovali sme na konci slepej cesty v mestečku s krkolomným názvom Skummeslövsstrand. Od západu dul silný vetrisko, more sa penilo a hučalo, kopa mušlí a uviaznutých priesvitných medúz, čajky viseli vo vzduchu... pobehovali sme bosí po piesku a nechali si lýtka (a nechtiac aj sukňu) omývať vlnami. Najedli sme sa uprostred živlov na drevenom stole. Slané maslo trochu škrípalo pod zubami. :)
Ešte bolo treba nakŕmiť Caddie. Ručička na palubovke ukazovala už pri mori dojazd 0 km a najbližšia pumpa bola o pár dedín ďalej. Našťastie bola funkčná. Bolo to o chlp - natankovali sme 63,7 l do 64litrovej nádrže.
Keď som bola na strednej škole, snívala som o tom, že sa raz vyberiem do Halmstadu, kde mala skupina Roxette svoje nahrávacie štúdio a jeden z jej členov aj svoje bydlisko. Po 25 rokoch som mala konečne Halmstad pod nosom, ale už mi netrhalo srdce, keď sme ho len obišli. Z nostalgie som si mienila aspoň odfotiť ukazovateľ pri diaľnici - pri všetkých 4 pokusoch bola fotka nečitateľná pre hmyzom pokryté čelné sklo. J Mch sa zadíval na čierňavu pred nami: "Ideme umyť auto?" O 10 minút na ňom nebolo jedinej škvrnky; lejak bol zúrivo účinný, no Halmstad bol už za nami.
Za zľahka upchatým Göteborgom sme od cesty obdivovali impozantnú pevnosť Bohus (prekrstili sme ju na Bohušov hrad) a na odpočívadle, kde sme sa boli trošku prejsť popri plote, za ktorým bol les, som takmer stúpila na vretenicu.
Ako sme si to hasili ďalej na sever, ozvala sa Veronika z Bygdinu, kedy tak asi plánujeme príchod. Prv, než som jej odpísala, že o cca 5 hodín, napadlo mi skontrolovať tamojšiu predpoveď počasia. Práve tam bolo 9 stupňov. Brrr. Naozaj je dnes prvého júla?! Listovala som ďalej v kalendári yr.no neveriac vlastným očiam - teplota mala ísť už len dolu. Sem tam sa medzi nízkymi číslami mihla aj nula a vyhliadky na sneh. Prebohaaaaaa! Únava z dlhého cestovania na mňa už celkom slušne doliehala a táto informácia ma úplne demoralizovala. Načo sa po roku trepeme zasa tak ďaleko? Aby nám tu zmrzli zadky? Čo to bol za nápad?! Keď sme však presne o štvrtej vošli na most ponad fjord Svinesund a uprostred neho uvideli ceduľu NORGE, zjihla som. :) Tu sme! Hurááá!
Spoločnými silami sme vydumali, že trochu zmeníme plány. Pred Jotunheimenom navštívime moju doposiaľ dostatočne nepreskúmanú srdcovú záležitosť - Hardangerviddu, na ktorej malo byť o trochu teplejšie a snehové prehánky na nej nehlásili. V hre bolo ešte aj ostať na juhu pri mori, lebo poniže Osla bolo stále príjemných 20°, ale usúdili sme, že tam nie je tak malebne a budú tam všetci.
Tento myšlienkový pochod sme riešili súčasne s nákupom lososa a lokší v Mosse. Keď padlo rozhodnutie, stojac na parkovisku som oškrabala mrkvu v našom kuchynskom kútiku a pripravila chleby s brunostom (sladkastý hnedý syr, nórska špecialita), aby sme nemuseli jazdu na Hardangerviddu prerušovať pauzou na jedlo. Pripadala som si ako aktér nejakého hipisáckeho youtubovského videa. Obrovské čajky okamžite zaregistrovali, že manipulujem s jedlom, dôkladne si ma zblízka obzerali a dotknuto ma vysmiali, keď som šupy z mrkvy odniesla do koša.
Hlavnému mestu sme sa úspešne vyhli a strihli sme si to na západ 7kilometrovým tunelom popod Oslofjorden do Drammen a odtiaľ už známou cestou spred 13 rokov okolo Heddalu a jeho kostolíka. Stáli sme len v Saulande kvôli tankovaniu. Neďaleko bola odbočka k hore Gausta - vlani sme po nej išli v opačnom smere. Už sa tu začíname vyznať! :)
Slnko svietilo šikmo, stromy žiarili a mali úchvatné dlhé tiene. Okolie ciest a lúky boli pestro rozkvitnuté, až oči prechádzali - margaréty, iskerníky, šťavel a predovšetkým všadeprítomný fialový vlčí bôb. Vlani dominovala ružová kyprina úzkolistá, teraz ju ešte nebolo vidieť. Cez cestu nám prehopkal malý zajko, vrchov a lesov pribúdalo, každú chvíľu som uveličene kvílila. Najviac však, keď sme v mokraďovej smrečine pri ceste uvideli mladého losa!! Fotky vyšli nič moc, ale zážitok to bol riadny.
S blížiacou sa nocou pribúdalo oblakov a ubúdalo tepla. Keď sme to v súmraku zapichli na konci jazera Totak, bolo 10° a dosť fúkalo. Caddie poskytla lososovi na panvici potrebné závetrie a neskorá večera sa vydarila. O ¾ na 12. už síce krajine chýbali farby, ale tma to veru nebola.
Hardangervidda
02. 07. 2019
Deň začal slnko-mrakmi a 11°, ale keď nefúkalo a lúče sa opreli, dali sa celkom príjemne chystať raňajky. Mch sa bol zatiaľ CELÝ UMYŤ V JAZERE! Potom mal modré nohy. :) Nespokojný bol ale pre nepenivosť tuhého biošampónu, ten si očividne o teplote vody myslel svoje.
V Haukeligrende sme si v bankomate vybrali hotovosť na prípadné cesty alebo územia spoplatnené pomocou obálky (inak sa dá skoro všetko platiť kartou). Potom sme pokračovali na západ, čoraz vyššie, výhľady dychberúce. Hory si chvíľami halili hlavy do prehánkových mrakov. Zaparkovali sme pri komplexe starých horských budov (Haukeliseter Fjellstue) a chvíľu sme neveriacky preostrovali pohľad z teplomera (7°) na ľudí, ktorí sa na jazere Ståvatn kajakovali. Jeden z prehánkových mrakov sa priblížil a vypozorovali sme, že z neho padá sneh. Caddie sa chvela pod nárazmi vetra. Mch trval na tom, že ak si dáme nepremokavé gate a šušte, ani toto počasie nám neublíži.
Neohrozene sme vykročili rovno hore pomedzi kvitnúce fialové pakosty, brusnice a ešte ani omylom nie zrelé čučoriedky.
Túto túru sme si vybrali zámerne. Inšpirovali sme sa veľmi príjemným videom. Hardangervidda sa ako správna náhorná planina dvíha vysoko a strmo nad okolitú krajinu a preto takmer kdekoľvek turista opustí dopravný prostriedok, čaká ho niekoľkohodinový prudký výšľap, kým sa dostane na tú pravú viddu. (Výnimku tvorí iba jej severná časť, kde cesta č. 7 vedie priamo cez planinu a to je zasa až priveľmi jednoduché. :)) Haukeliseter je akurátnym východiskovým bodom, lebo rozdiel v nadmorskej výške nie je až taký veľký a približne polhodinovým výstupom sme sa príjemne zahriali.
Hore bola vidda (= planina) mojich snov - zelenožltá, zvlnená, kamenistá, plná jazierok, mokrín, potôčikov a snehových polí. Nevedela som sa dohíkať a dofotiť. Šli sme asi hodinu a pol smerom na Mannsvatn. Striedalo sa slnko, vietor, sneženie, hmla, ale kým sme kráčali, bolo všetko OK. Akonáhle sme zastali kvôli jedlu, zahryzla sa do nás zima. Mch objavil prázdne pehavé vajíčko kulíka a neskôr aj ďalších 5 porozhadzovaných v tráve neďaleko jamky vystlanej perím. V tomto bode sme sa už otočili na spiatočnú cestu, avšak s pocitom, že sem sa musíme niekedy vrátiť a skúsiť si týždňový trek ako autor namotávacieho videa. Teraz na to nebola vhodná doba, aj keby sme mali viac voľného času - mostíky ponad divé potoky sa každoročne obnovujú až po 15. júli.
Dole sme veľmi radi zapadli do bakeri, veľkej starej drevenej jedálne s vysokým stropom, pečivovým sortimentom a termoskami s bezodnou kávou a čajom. Rozhodli sme sa, že si zaslúžime aj kanel - výborný škoricový pletenec. Okolo nás sa tmolili tri deti s červenými nosmi a ich rodičia prebaľujúci dva obrovské ruksaky; očividne boli na niekoľkodňovej túre s plnou polní.
Okolie sa nám veľmi páčilo a chceli sme tu niekde aj prenocovať. Vydali sme sa kúsok na západ a tesne pred vjazdom do tunela sme odbočili doprava na vedľajšiu cestu popri jazere Ulevåvatn. Miestečko sme hľadali z oboch strán horského sedla. Všade to bolo úchvatné, ale v údolí pri jazere bolo o jeden stupeň teplejšie (t.j. 3), tak sme už okolo piatej zakotvili tam, na plošinke chrbtom k vode a tvárou ku kopcom Dyrskarnuten, Sveigen a Verjesteinsnuten. Všetky mali len niečo cez 1500 m, ale pôsobili ako veľhory.
Kým ich bolo vidieť.
Mraky klesli veľmi nízko, kopce ich prečesávali a nechceli pustiť. Slnku sa len občas podarilo precediť pár lúčov a čoskoro to vzdalo. Na jeho miesto nastúpilo mrholenie a neskôr sneženie, ktoré nám v hustých spŕškach cupkalo na čelné sklo. Mch bol úžasný, uvaril podľa mojich inštrukcií kuskus s fazuľou, aby som nemusela stáť na zime. Keď Mch projektoval vysúvací varič v otvorenom kufri auta, akosi ho nedával do súvisu s takýmto počasím. Večera okamžite po dovarení vychladla. Trundžili sme sa aj slivovicou - všetko nadarmo. Nahlas sme uvažovali, ako to preboha vydržíme celú noc. Keď náš teplomer ukázal 2,5°, preskúmala som predpoveď počasia inde a navrhla som, aby sme sa presunuli do Oddy - mestečka na konci Sørfjordu, kadiaľ sme sa plánovali presúvať zajtra a kde bolo závratných 10°.
Cestu sme si kúsok za sedlom chceli spestriť bočnou cestičkou, pekne sme ňou zišli kopec - aby sme na jeho úpätí zistili, že je tam vratkým mostík ponad potok a plot. Ovce sa divili, keď nás videli terigať sa naspäť. "Ale bola to pekná cesta, nie?" opáčil Mch. "Jasné, veď preto sme si ju dali dvakrát!" :) Cyklista, ktorého sme ľutovali, že si to hasí v mrazivom daždi, nás počas tohto bočného manévru ďaleko predbehol.
Rozložitý vodopád Låtefossen kus pred mestom mal vody neúrekom a pôsobivo vysielal triešť až na cestu. Odda je zaujímavo postavená akoby v sedle medzi fjordom a veľkým ľadovcovým jazerom Sandvinvatn, okolo takmer kolmé kopce, no aj na nich ako lastovičie hniezda postavené domy ba aj celé ulice. Na hľadanie nocľahu v tomto komplikovanom teréne sme využili appku Park4Night, ktorú odporúčajú všetci novodobí vanliferi a treba uznať, že je naozaj praktická. Najmä keď čas pokročí k desiatej hodine večernej, vy chcete zaľahnúť a na konci každej sľubne vyzerajúcej lesnej cestičky sa vynorí dom alebo značka zákaz parkovania. Práva každého na voľné kempovanie (Allemannsrett) majú už asi domáci celkom dosť.
Na konci jednej z vysoko položených ulíc bolo otočisko, kam obyvatelia chodia vysýpať záhradný odpad. Už tu stálo jedno švédske auto, ale nezavadzali sme si.
Čerešňový fjord a dvojitý vodopád
Vøringsfossen
03. 07. 2019
V noci veľa lialo. Švédi sa už balili, keď sme o 9. vyliezali. Teda len Mch - ja som sedela na posteli v spacáku ako vo výklade a tak som mazala chleby. Okolo išiel na prechádzku starý pán a chvíľu za ním jeho žena. Prihovárala sa nám, vraj nevie po anglicky. Pozbierala som všetku odvahu a ponúkla som do debaty svoju trošku nórčiny. Pani sa priblížila a pýtala sa, odkiaľ sme, žasla nad toľkou diaľkou - pritakala som, že je to fakt ďaleko, ale že Nórsko ľúbime. Svorne sme skonštatovali, že je chladno. Obzerala naše zariadenie a myslím, že ho chválila. :)
Po desiatej sme boli opäť v pohybe. Najprv sme si zašli dolinou Buardalen, až pokiaľ to bez platenia išlo, pozrieť sa bližšie na ľadovec Buarbreen. S teleobjektívom sa nám podarilo odfotiť si aspoň jeho jazyky. Aj toto si odkladáme voľakedy nabudúce. Pristavili sme sa aj v miestnom kempe, kde sa dá nepozorovane vplížiť do areálu a využiť slušné toalety alebo poobdivovať jeden z mnohých obrovských balvanov, ktoré sa nachádzajú kadetade po meste uprostred záhrad alebo je okolo nich urobený kruhový objazd. Ktovie, kedy a ako sa sem zosypali, možno ich z hôr zniesol ľadovec.
Hlavná cesta z Oddy vedie po pravom brehu fjordu a pred 13 rokmi sme po nej aj išli, ale tentoraz sme sa rozhodli pre obchádzku po ľavom. Celý deň malo popršiavať, nikam sme sa neponáhľali a chceli sme si presun spestriť trajektom.
Tieto končiny sú povestné svojim prajným podnebím a preto sa všade, kde to len trochu ide, nachádzajú ovocné sady. Už doma som si robila chúťky na úrodu, ktorú u nás oberáme v máji, prišli sme však ešte pred začiatkom sezóny - stromy boli bohato obsypané ale nezrelé. Naďabili sme na jeden jediný samoobslužný stánok s nápisom MORELLER. Čerešne boli veľké a tmavé, 60 NOK za kilo, 300 NOK za 5 kíl. Posledné predvážené kilo si práve odnášali iní turisti a v stánku ostala len plná prepravka. Usúdili sme, že nič nepokazíme, keď si baj očko odoberieme do misky za 50. Mali sme však len stovku. Priložená pokladnička sa dala otvoriť (!), nuž som si vydala. J Bankovky som pre istotu poctivo otŕčala do kamery, no Mch stačilo pol pohľadu na to, aby zistil, že je to len atrapa. :) :) :)
Čerešne boli veľmi dobré, sladké, s tenkou kožtičkou ako višne.
Prístav v Utne je rovno oproti romantickému starému hotelu z bieleho dreva, práve kvitli ruže. Loďka prišla asi o 20 minút a toľko približne trvala aj plavba. Nakúkali sme počas nej do viacerých ramien fjordu. Po vylodení sme zabočili doprava na Granvin a potom namiesto do tunela naschvál veľkou okľukou cez hory do Ulviku. Na chvíľu prestalo pršať, tak sme sa trochu prešli po nábreží. Bolo zábavné pozorovať, ako kopce z minúty na minútu miznú v dažďových závojoch a zasa sa rovnako nečakane zjavujú.
Dokončili sme obchádzku, v tuneli sme sa na kruháči (!) otočili správnym smerom na parádny most Hardangerbrua a prešli na druhú stranu fjordu. Odtiaľto už cesta stúpala hore na Hardangerviddu. Dali sme si zastávku na varenie kávy pri vodopáde Vøringsfossen - a ony sú dva! Teda jeden hlavný v 180metrovom prepadlisku rieky Bjoreio, ale z druhej strany sa k nemu z nie oveľa menšej výšky pridáva potok Tysviko. Krása hlboká, pôsobivá a pre mňa závratná. Prešli sme sa trošku krásnym lesíkom nad parkoviskom; Mch s kávou v ruke odvážne nazízal do priepastí, ja som so stiahnutým žalúdkom mrela opodiaľ.
Cesta 7 sa šinula ďalej cez viddu, inú ako včera - pustejšiu, rovinatejšiu, haliacu sa do mrakov a prehánok, plnú malých snehových políčok. V turistických sprievodcoch sa mestečko Geilo prezentuje ako centrum Hardangerviddy, ale už ďaleko pred ním, za jazerom Ørteren, terén klesá a ako huby po daždi sa vynárajú množstvá zrubov, hotelov a elektrických drôtov a jedinečná atmosféra šírej pustatiny je v keli. Aj keď je pravda, že masívny chrbát Hallingskarvetu čnejúci na severozápad od Geila je pôsobivý zasa na iný spôsob.
Na večeru sme si tu kúpili predvarené kjøttkakker (mäsové guľky) a v nasledujúcej osade Hol sme po troche blúdenia zliezli z hlavnej cesty na spoplatnenú bočnú. Tá nás vyniesla z údolia a hneď za rampou sme rovno na ceste opäť stretli losa! Les pomaly ubudol a ocitli sme sa na ďalšej planine, síce s chatkami, ale decentne roztrúsenými po šírom okolí. V diaľke na severe sa veľmi malebne dvíhal masív zvaný Reineskarvet, východne od neho Blåbergi. Mraky sa striedali so slnkom, dokonalosť sama, až na ten vietor a 5°. Rozhodli sme sa tu ostať na noc. Všade rástlo kvantum lišajníkov, plazivých briezok, sem-tam vyšší kríček, do toho ovce a kravy a v mokradi kúsok od nášho kempoviska rodinka vtáčika kulíka. Otecko aj mamička nás piskotom varovali, aby sme sa nepribližovali a voľakde čipčali aj mláďatká. Mch sa aj dnes ujal varenia večere. Slnko dlho šikmo zapadalo rovno pred nami a bolo nám akosi menej zima ako včera. Spať sme šli až o ¼ na 12, cez sivožlté mraky bolo stále pekne vidno.
Reineskarvet
04. 07. 2019
V noci bola ale hrozná kosa, napriek hrubým ponožkám, teplému spacáku, deke a čiapke na hlave. Ráno nás privítalo mrholenie na striedačku so slnkom, dúha, krupobitie a 4°. Kým sme ale na vyhrievaných sedadlách zjedli raňajky, mraky odtiahli a hory sa zaskveli v plnej kráse.
Pokračovali sme cez planinu, brezové hájiky a farebné rozkvitnuté pasienky do dedinky Vats a po dôslednom žmúrení na spleť rôznych cestičiek v googlemaps sme sa vydali ďalšou "skratkou" smerom na Hemsedal. Museli sme si za ňu zaplatiť a to v hotovosti. Namiesto 30 NOK, ktoré sme práve nemali, som do vrecúška zalepila 3 €. Krajina bola opäť viddovitá a Mch vyslovil nahlas moju myšlienku, aby sme si tu trochu poturistikovali.
Slnko svietilo, ale fučalo ako besné, preto sme sa zaodeli do kompletnej "skafandrovej" výbavy - bola to nevyhnutnosť. Cestička išla pomedzi tradičný porast lišajníkov a plazivých briez, občas cez mokrade s kvitnúcim páperníkom, okolo modromodrého jazera a opustenej chatky s kadibudkou, cez potok a potom hore kopcom Hesthovda k jeho zubatému vrcholu. Obdivovali sme krúžiaceho dravca a takmer sme sa k nemu pridali, lebo hore sa do nás vietor oprel ako nikdy. Našťastie len z jedného smeru a bolo sa aj kde skryť. Prečkali sme tam aj snehovú prehánku a libovali si, akú máme skvelú letnú dovolenku. :)
Caddie nás verne čakala a potom viezla ďalej pomedzi masívny Reinskarvet a Blåbergi, ktoré sme z diaľky obdivovali od včera večera. V Hemsedale sme sa márne pokúšali kúpiť termosku; lepšie sme obišli s bylinkovým likérom vo vinmonopole (= obchod špecializovaný výlučne na alkohol. V bežných potravinách sa predáva len pivo, aj to iba v niektoré hodiny dňa. Vo zvyšnom čase sú palety a regály prikryté dekami s pivovou reklamou. :)). Za mestom sa vpravo dvíha výrazný vrch Såta s doširoka sa rozprskávajúcim vodopádom a vľavo podobne mohutný Skogshorn, ktorý akoby vyrástol z roviny. Popod neho a ďalej po spoplatenenej Panoramavegen sme si to šinuli k Fagernes. Na jednom mieste bolo parkovisko s úchvatnou vyhliadkou na celý Jotunheimen - najvyššie pohorie Nórska a náš cieľ. Kým si Mch varil kávu, snažila som sa s pomocou mapy odhadnúť mená končiarov. Úplne istá som si bola len s výrazným Bitihornom a drobne vyzerajúcim Synshornom vedľa neho.
Fagernes sme nakoniec tiež obišli a radšej sme sa pustili popri riekojazere Slidrefjorden do Ryfossu a cestičkou cez les konečne do Beitostølenu. Bitihorn sa dvíha takmer kolmo hneď za ním tak veľkolepo, až mi to vyrazilo dych.
Konečne doma, pri jazere Bygdin pod Synshornom! :)
Zaplatili sme si 150 NOK na tri noci na kamienkoch blízko vody, trochu sme sa šli prejsť a potom osprchovať do storočného červeného horského hotela. Po 5 dňoch sa odvrstviť a vyčľapkať v horúcej vode bolo božské! Z mastného poplatku za túto službu (45 NOK) sme vytĺkli, čo sa dalo. :)
Vietor sa zmiernil až tak, že som sa chrabro chopila varenia kuskusu s cícerom ja. Stretli sme sa aj s Veronikou, pozvala nás na pivo do hotela, kde pracuje. Je to stará drevená stavba s niekoľkými útulnými salónikmi so starožitným nábytkom.
Noc sa mi zdala menej chladná. Určite pomohlo, že na nás svietilo slnko už pár hodín po tom, ako sme okolo pol 11. zaľahli.
Trasu tohto dňa nájdete tu.
Z nejakého dôvodu nechce g.maps zobraziť trasu až
k Bygdin Fjellhotel, ktorý je trochu severnejšie od Beitostølenu.
Knutshøe
05. 07. 2019
Ráno vyzeralo sľubne, ale pri Bygdinskom jazere bolo aj naďalej čerstvo. Kým sme sa pobalili na výlet, presunuli sa kúsok viac na sever po ceste 51 a našli horko-ťažko miesto na krajnici pri východiskovom bode na túru na Knutshøe, vietor ustal a bolo až tak príjemne, že sme sa rozhodli skafandre zanechať v aute. Tento deň bol najteplejší zo všetkých, okolo 13°, úplné trópy! :)
Knutshøe je výrazný osamelý kopec pripomínajúci obrovského spiaceho dinosaura na úpätí jotunheimenských velikánov. Zdal sa nám fotogenický už vlani a bol jedným z dôvodov, prečo sme sa sem tento rok vrátili. Cestička naň viedla najprv pohodičkovo cez pláň s briezkami a borievkami. Ceduľa nás upozorňovala, že na začiatku túry a pod vrcholom sa nachádzajú úseky, kde treba použiť všetky štyri končatiny a mala pravdu. Ako to už v nórskych horách býva, netreba počítať s reťazami, hoci by naozaj bodli. Mch mi pomáhal slovne aj ručne. Nemala som závrat, ale niektoré pohyby som musela dlho zvažovať. Dali sme prednosť nórskej perepúti - 4 puberťáčky, 3 matky, 1 otec. Otec pomáhal rôznymi spôsobmi rôznym členkám výpravy. Jedna pani bola úplne vyklepaná (podobne ako ja vlani na Besseggene), ale nakoniec to zvládla. Mch ich podozrieval, že ani nie sú Nóri, keď postupovali tak neisto, ba sme ich neskôr aj predbehli. :)
Hore sa už išlo super, raz hore, raz dolu, chodník bol schodne kamenistý. Knutshøe má viacero vrcholov, neraz sme si mysleli, že to je už ten finálny. Spoznali sme ho však podľa toho, že bolo treba opäť liezť. Zistila som, že sa najviac bojím, keď nemám prehľad o teréne naokolo, hlavne nad sebou. Dosť som nadávala, ale všetko sa vydarilo. Trvalo nám to 2,5 hodiny. Kúsok za vrcholom sme obedovali a pozorovali troch krkavcov, ktorí obďaleč posedávali na kamennom trollovi. Výhľady boli NESMIERNE po celý čas, ťažko sa bolo rozhodnúť, či prvú cenu získava meandrovité mliečno-dúhové jazero Øvre Leirungen po našej ľavici, alebo dlhé tyrkysové jazero Gjende napravo, alebo končiare rôznych tvarov všade navôkol. Dôkladne sme si obzerali aj našu vlaňajšiu trasu po hrebeni Besseggen, ktorú sme mali odtiaľto ako na dlani. Tentoraz bolo menej ľudí a ani loďka po jazere nechodila tak často.
Dolu sme sa dostali po chvoste dinosaura a trvalo to tiež 2,5 hodiny. Briezky sa rozrástli do krásneho hájika. Radi sme sa v delte rieky osviežili ľadovou vodou. Okolo bolo aj množstvo kvetín, ale veľmi som im nevenovala pozornosť - všetku si totiž vyžadovali HEJNÁ komárov a hryzavých mušiek midges. Také niečo som jakživ nezažila - ani množstevne, ani čo sa týka krvilačnosti. Nedalo sa pred nimi ujsť. Kráčali sme najrýchlejšie ako sa dalo a dobre sme si potrénovali aj paže, pretože sme sa sústavne oháňali. V údolí zaplavovanom tou prekrásnou meandrovitou riekou mala háveď ideálne podmienky na prekvitanie. Často sme iba raz čapili (na čelo či stehno) a zabili sme ich viac ako 7. Veru sme po tejto stránke ľutovali, že vietor si dal práve dnes pohov. Hmyzí očistec sa ukončil po dvoch hodinách obchádzania celého dinosaura. K záveru Mch našiel dva hríby a obdivovali sme aj krásne vyfarbeného slávika modráka, ktorý odpútaval pozornosť od svojho hniezda.
Naskočili sme do auta a išli rovno do Veronikinho hotela do sprchy. Dnes sme si posedeli pri kakavku.
Mch opäť varil, aby šetril svoju zimomrivú ženu. Po večeri sme sedeli v aute, s výčitkami svedomia sme na striedačku zapínali a vypínali motor, aby sme sa aspoň trochu zohriali vykurovanými sedadlami. Vonku už bolo zasa iba 7°. Lepšie ako 2, ale stále zima.
Nevyznačená ale nájditeľná trasa tu.
Fagerdalen
06. 07. 2019
Ráno lialo, ale očakávali sme to. S raňajkami sme sa neponáhľali a po nich sme šli do Beitostølenu nakupovať podarúnky - vo veľkých množstvách keksy (okrúhle, Digestive; biele sú menej sladké ako červené) a famózny semienkový knekkebrød (Sigdal; majú aj bezlepkovú verziu), v menšom počte sobiu klobásu, šiltovky pre deti, bufku pre mňa a hnedý syr brunost pre Mch. :)
Následne sme sa vrátili na nocľažisko a v mrholení sa vychystali na prechádzku popri jazere. Niekde za zákrutou cesty mal byť pôvodný bygdinský hotel. Aj bol, ale ďalej, než som očakávala. Prekvapením tiež bolo, že za rohom sa otáča aj jazero a šinie sa do diaľavy celkom inokade, než som doteraz predpokladala. Trčali okolo neho rôzne fotogenické štíty a grúne.
Pod odkvapom jednej z budov nefungujúceho hotela sme si postojačky urobili chleby vylepšené o šťaveľ, ktorý tu rastie všade navôkol. Medzitým prestalo pršať, preto sme sa pobrali domov okľukou cez hory a údolie Fagerdalen. Bola to krásna prechádzka! Nestretli sme nikoho, patril nám celý ten šíry, drsný, vodou nasiaknutý a zo slnka sa tešiaci kraj. (Bez komárov!) Pre mňa osobne bol toto naintenzívnejší zážitok celej dovolenky.
K nocľažisku sme zliezli popri potoku po chodníčku poznačenou eróziou, pretože je to frekventovaná trasa na "náš" vrch Synshorn. My sme si ho nechali až na nasledujúci deň.
Dnes sme si boli s Veronikou posedieť s kakaom v dámskom salóniku prepchatom staromódnym nábytkom. Veronika nás zabávala haldou pikošiek zo zákulisia hotela a raz aj prizvala sympatického šéfa, aby nám objasnil pôvod bygdinského jazera, lebo sme špekulovali, či to náhodou nie je len prehradená rieka. Stavanie priehrad a budovanie hydroelektrární je totiž nórsky národný šport. Šéf je vyštudovaným elektroinžinierom, preto ho naša otázka profesionálne potešila a odpovede sypal ako z rukáva: Bygdin bol odjakživa jazerom, ale bolo mu pridané podvodné potrubie na regulovanie výšky hladiny, aby vhodne zásoboval vodnú elektráreň o dve jazerá nižšie.
Okolo pol ôsmej sme išli variť pølser og egg (párky s vajíčkami) a trávili sme ich, ako už tradične, rôznymi pracovnými a umeleckými činnosťami na vyhrievaných sedadlách auta. Bola nám opäť riadna zima, hoci teplomer ukazoval štedrých 8,5°. Stoličky a stôl sa ukázali byť najzbytočnejšou položkou našej tohtoročnej výbavy.
Nevyznačená ale nájditeľná trasa tu.
Synshorn
07. 07. 2019
Vstávali sme o klasickej pol deviatej a hoci bolo zamračené, verili sme, že yr.no hovorí pravdu, keď tvrdí, že nebude pršať. Zdalo sa, že napriek pokročilej hodine vyrážame na Synshorn prví; žiadne davy ako včera (v daždi), iba na ferratovej "lavičke" sedela skupinka odvážnych.
Okolo potoka sa šlo dosť dobre, ale potom to bolo dáke strmšie a dlhšie, než som očakávala. Náš premotivovaný bedeker totiž lakonicky popisoval cestu ako "překročíme potok a dojedeme na Synshorn". Nakoniec celý výstup trval prekvapivo len hodinu a štvrť, zdalo sa mi to viac.
Pod vrcholom nás predbehlo copaté nórske dievčatko, ktoré si svižný krok občas spestrovalo mlynskými kolesami. Chvíľu po ňom došiel aj zvyšok jej rodiny. Po zápise do vrcholovej knihy sa usadili v závetrí neďaleko nás. So záujmom sme sa prizerali, čo všetko vytiahne otecko z batohu. Už sme si zvykli, že to býva pre minimalistického našinca zaujímavá podívaná. Veronika nám hovorila, že Nóri berú pobyt v horách ako prirodzenú súčasť života, ale zato veľmi vážne. Prežitie v prírode sa dokonca vyučuje aj na vysokých školách. Táto rodinka prekonala všetky naše doterajšie pozorovania: na plynový varič dosadla panvica, na panvicu olej a na olej lievancové cesto predpripravené vo fľaši so sosákom. Lekvár si už natieral každý sám. :)
Cestou dolu sme s potešením zdravili tých, čo stúpali nahor. Dobre padne byť občas v opačnom garde. :) Tipovali sme, kto je Nór a kto nie podľa toho, či deti šli po svojich, alebo ich rodičia niesli. Národnosť sa tiež dobre odhadovala na základe toho, či bol muž pohľadný. Chlapi hovoriaci nórsky boli všetci do jedného príťažliví. :)
Asi v polovici zostupu okolo potoka sme za sebou spozorovali, že copaté dievčatko s bratom sú vo forme a utekajú dolu. Bola som odhodlaná sa tentoraz nedať a v cieľovej rovinke som potiahla Mch, aby sme pobehli. Rovnakú taktiku však použili aj decká a víťazstvo nám o chlp ušlo. :)
Nevyznačená ale nájditeľná trasa tu.
V hoteli sme si hodili poslednú predraženú sprchu a s pukajúcimi srdcami sme o druhej vyrazili na cestu domov. Bitihorn sa majestátne vypínal nad svojím údolím.
Počasie sa smerom na juh zlepšovalo a teplota miestami provokačne vystúpila až nad 20°. Opäť sme si vyskúšali, koľko naše auto znesie, keď má údajne nulu v nádrži - a dosť veru. :)
Inak sme po ceste nestretli vôbec nič zaujímavé, plynulo sme prešli dokonca aj Oslom. Na prvom švédskom odpočívadle sme si varili večeru. Bolo to pekné miesto - malý lesík nad zálivom, v ktorom sa kedysi dávno odohrala akási významná námorná bitka medzi dánskymi a švédskymi plukmi. V machu rástli aj hríby, chvíľu sme uvažovali, či ich neprihodíme do cestovín, ale rôznorodý pohodený bordel nás napokon odradil.
Spali sme až v Dánsku, pomohli sme si appkou a zaviedla nás na tichú poľnú cestu, kde už odpočívali viaceré pojazdné domčeky.
Schrupli sme si asi sedem hodín. V pondelok ráno sme nakúpili nejaké potraviny a o desiatej hodine večernej sme šťastlivo zaparkovali na našej ulici. Bola to štreka, ale stálo to za to.
Ha det bra, Norge!
:)