Brzov 2015

Zžívanie sa s kopanicami
26. 07. 2015 

Keď sme na jar pátrali po ubytovaní v Banskej Štiavnici, širšie zadefinované hľadanie nám z útrob internetu ponúklo usadlosť Brzov. Vysoko v kopcoch nad Zvolenom sú roztrúsené lazy a jeden z nich patrí slovensko-holandskej rodine. Ich sugestívna webstránka nás okamžite zaujala a odhodlali sme sa tam stráviť jeden letný týždeň. Dom, ktorý bol v tom čase na prenajatie, mohol pod svoju strechu pojať až 8 ľudí a aby sme to vedeli finančne vykryť, pribrali sme na striedačku dve rodiny našich kamarátov.

Pred Zvolenom pršalo, no kým sme sa preštrikovali mestom a našli správnu odbočku, prestalo. Z hôr sa dvíhali mraky pary, niekedy zahalili celé doliny. Cesta do kopca sa úplne strácala v lese, hotový tunel. "Dobrý deň, sme tu dobre na Brzove?" opýtali sme sa za horskou dedinkou Kráľová uja sediaceho na traktoríku. Ľubozvučne nám zaspieval, že máme ísť pomedzi jeho stodoly okolo starej miešačky (a bagra! A koča!!) ešte asi 300 metrov. Po daždi to šlo miestami aj samospádom - terén je tu úchvatný, grúňovito-stráňový. Na konci cesty sme našli dvor, niekoľko stavenísk a psov. Domáci spolu s našimi kamarátmi, ktorí dorazili chvíľu pred nami, vykúkali zo dverí. Srdečne sme sa zvítali a Godard nás slušnou slovenčinou zoznámil s útulným domčekom s veselými kachličkami v dobre vybavenej kuchyni a vlastnoručne vyrobenými posteľami v našej izbe. Z okna sme mali výhľad do závratnej doliny, z ktorej stúpali závoje hmly a kŕdle lastovičiek.

Kým ženy vybaľovali a chystali večeru, Mtj s Godardom opravovali traktor a išli po valec sena. Mtj vraj na spiatočnej ceste aj šoféroval. Potom s Timom, 4ročným synom domácich, lozili po traktore aj po balíku, menili si hračky, hopsali na trampolíne a napokon asistovali Godardovi pri výmene kolesa na ich Fiate Doblo. Mtj sa ukázal byť pri tejto činnosti nepostrádateľným, lebo len on vedel, že rezerva je skrytá v podvozku. 😊 Timovi zase nesmierne imponovala náš súčasný Fiat Croma, stále by bol sedel za volantom. 😊

Mch s J. boli zatiaľ na susednom laze po domáce vajcia a takmer 4kilovú hrudu domáceho tvarohu! Kedykoľvek sme sa pohybovali po dvore, asistovali nám dve čiernobiele borderkólie Sena a Moby, ktoré ostali Godardovi z čias, keď po víkendoch pásaval ovce. Spoločenské boli aj somáriky a koza Dora, ktorá nám dala liter mlieka. Kobyliek majú 5, jednu krajšiu od druhej a nečudo, veď majú k dispozícii takmer 10 ha výbehu. Kúsok im uberá obrovské prasa Twiggi - svadobný dar a tudíž neklobáskové. 😊 Domáci sa potešili nášmu podarúnku - košu zeleniny a ovocia zo záhrady Mch mamy. My sme sa potešili, že nám vypomohli, lebo to naozaj nemáme kam dávať.

Pred tým, ako sme sa začali zberať do hajan, sa hmla vyformovala do ďalších čiernych mrakov a už tu bola búrka ako lusk. Mtj s očami na vrch hlave kontroloval prítomnosť hromozvodov. Tým, že sme sídlili na kopci, som si pripadala ako sediaca priamo na nebesiach; nachádzali sme sa úplne v srdci búrky. Prešla však rýchlo. Keď sme ukladali deti, už sa len vzdialene blýskalo.

Kremnica 
27. 07. 2015

Ráno sme mali zahovorené mlieko u susedov. Boli už preč, ale 2 litre nás čakali na stole. Kým sme poobzerali kuriatka, káčatká, sliepky, teliatko a zadné nohy koníka, z domu vyšla stará tetuška, na ktorú sme podvedome hovorili nahlas, hoci sluch mala vynikajúci. Náš dvojročiak sa jej veľmi páčil. Vzali sme narichtuvané mlieko, nechali ho doma v chladničke a šli sme do Kremnice. O jedenástej sme v Mincovni ukázali 3 dukáty (= vstupenky) sprievodkyni a tá nás pustila do dvoch sál s vystavenými mincami najrôznejších krajín. Napríklad aj Somálsko alebo Náhorný Karabach si tu dali raziť svoju menu. Kremnická mincovňa je so svojimi 700 rokmi najdlhšie fungujúcim podnikom na svete! Pani nám pustila náučný film a potom nás zaviedla aj k strojom - nové sú pod strechou v átriu trojuholníkovej budovy a historické vo veľkej hale. Tie sme videli aj v prevádzke. Najprv obsluhujúci pracovník vyrábal z veľkého originálu jeho kópiu z iného materiálu, potom ho zmenšoval na mincovú veľkosť, vyrážal z plechu kolieska a nakoniec obrovský stroj s remeňovými prevodmi razil mince. Vyrábali sa tu aj odznaky, v dolnej miestnosti ich bola vystavená celá obrovská stena. Chlapcom sa táto exkurzia veľmi páčila.

Obedovali sme v poľovníckej reštike. Kvalita kuchyne bola vysoká, obsluha nemožná.

Naši kamaráti sa rozhodli využiť ospanlivosť svojej dcéry na prevoz do Banskej Štiavnice. My sme nakukli do infocentra v barbakane a cez námestie a Angyalovu ulicu sme sa prepracovali ku schodišťu vedúcemu do hradu. Areál pozostáva predovšetkým z kostola sv. Kataríny a veže, v ktorej je malá expozícia venovaná zvonárstvu. Po točitých 127 schodoch sa nám ponúkol výhľad, len škoda, že staré centrum je vlastne veľmi malé a vidno bolo hlavne sídliská a nové domy. Vo zvonárskej veži sa mi najviac páčili obrovské ručičky z vežových hodín, hádam aj tri metre mali.

Na želanie prvorodeného sme ešte navštívili aj banské múzeum. Nachádza sa v kopci, ťažná veža sa týči do výšky. Sprevádzala nás usmievavá slečna v ufúľaných nohaviciach s ručným lampášom. Návštevníci si svietili čelovkami na prilbách. V bani Andrej štôlňa sa vôbec nesvieti, preto bol dojem autentickejší (povedali tí, čo už pár baní majú za sebou). Išli sme rovno po koľajniciach, videli sme vozíky rôznych typov, figurínu baníka, huňatú pleseň, rôzne typy vystuženia, komín do o 50 m vyššej štôlne Milan a odbočky do štôlní Šturec. Ja som bola v totálnom útlme, ešte aj tá prilba má ťažila a predstava zúfalo pomalej a ťažkej baníckej práce ma deprimovala. Neodvážila som sa s tým zveriť synovi, lebo ten, úbožiak, bol aj bez toho stále v strehu, či sa netrávime plynom, či na nás niečo nespadne, či nezablúdime...

V aute obe deti rýchlo zalomili, prespali aj nákup hrozienok a vanilkového cukru. Spolu s mliekom, vajíčkami a tvarohom od susedov z toho Mch vyčaril na večeru palaciniek pre celý regiment. Mtj s Timom išli zatiaľ pomôcť domácim zahnať uprchnuvšie prasiatko. Kone už boli po podobnom výlete naspäť v ohrade. Prasnica Twiggi je veľká ako menší slon, ale priateľská. Krochkajúc sa uberala po ceste ležérnym krokom vábená rôznymi zvyškami jedla a prvou, nevydarenou palacinkou. 😊 Po honičke sa aj domáci prišli ponúknuť a prispeli strúhaným tvarožníkom. Bol to veľmi príjemný večer.

Okolie usadlosti 
28. 07. 2015

Počasie bolo opäť také nijaké, trochu pršavé ale teplé. V našej štvorčlennej zostave sme sa podujali ísť na lesné plody vyzbrojení šušťami, konvičkou a košíkom. Veronika nás vyprevadila k prasaciemu plotu a dala inštrukcie, kade ísť. Twiggi po včerajšom výlete odpočívala zahrabaná pod balmi sena, trčalo jej len veľké ružové brucho. 😊

Terén je tu riadne príkry. Najprv sme zišli dole k potoku, našli maliny, materinu dúšku a neskôr aj sladké divé čerešne. Mtj sa postaral o hudobný doprovod, keď najprv kvílil kvôli neviditeľnému malinovému tŕňu, potom kvôli poškriabaniu od černice, ktoré sme hojili skorocelovým listom a potom kvôli strmine, po ktorej sme ho nedobrovoľne vláčili. Huby by to asi boli napravili, ale ani stopky, ani klobúčika.

Po obede (výdatné palacinky) sme si išli všetci ľahnúť a potiahli sme až do vyše pol piatej. Medzitým znovu trochu pršalo, ale nakoniec sme boli aj na prechádzke po okolí. Susedia majú kráv celé stádočko. Väčšina z nich sú ešte jalovice, čo vysvetlilo našu rečnícku otázku, čo robia s toľkým mliekom. Ich psy nás už poznali a štekali len uvítaco.

Deti mali radosť aj z poľnohospodárskych príslušenstiev k traktorom, najmä z obracača sena. Prešli sme sa ešte kúsok poniže k obratisku autobusu, ktorý chodí maximálne štyrikrát denne. Tam sme naďabili na veľkú mláku a očižmované deti sa v nej s potešením brodili. "Konečne sme našli to najlepšie na celej prechádzke!", nadchýnal sa Mtj. Doma sme sa pozdravili s Twiggi, pozorovali sme Veroniku ako učí kone prijímať hladkanie (špeciálna metóda tzv. pozitívka). Kobylky sú nádherné, každá inej farby. Dohodli sme sa, že dve ponocovania za sebou deťom neprospievajú (aj keď ony si myslia opak), tak sme grilovačku posunuli až na druhý deň.

Dobroniva a Gavurky 
29. 07. 2015

Ráno bolo sľubne slnečno a bezoblačno. Keďže kamoši tu mali byť už posledný deň, zvolili sme ľahší výlet - hrad Dobroniva a háj Gavurky. Cesta zo Zvolena na Krupinu je krásna, úzke lesnaté údolie. V Podzámčoku sa to už trochu rozširuje, ale dedina pekne vybieha až do kopcov. Pri modernom kostole sme objavili sympatickú drevenú zvoničku. Zrúcaninka, vlastne len jedna stena obrannej veže, je na menšom kopčeku a vyjsť naň je aj pre malé deti 10 minútová záležitosť. Zhruba toľko času zaberie aj prehliadka. Po nej sme zamierili do pizzerie, ktorú nám odporúčali naši domáci, hoci ešte nebolo veľa hodín.

Kúsok za Dobrou Nivou sa uprostred polí nachádzajú Gavurky - veľký dubový háj ako nepatrná pripomienka pôvodného panónskeho lesa. Vystúpili sme z áut rovno pri veľkej mláke, zľava kukurica, sprava pokosená pšenica, ktorú už zaorával traktor. Tieto atrakcie zaujali deti viac ako niekoľkostoročné duby, ktoré sa potešením rozkonárovali do šírky. Prechádzať sa medzi nimi malo zvláštne mystické čaro. Človek priam hmatateľne cítil silu prírody. Okrem potulovania sa medzi dubovými patriarchami, sme si medzi zážitky pripísali fujazdiaceho zajaca, zber materidúšky, lúčneho koníka, ktorému bolo vidieť, že má modré krídelká len za letu a pojedanie ovocia na kmeňoch-lavičkách.

Kamoši sa cestou k autu rozhodli, že sa pôjdu pozrieť do Zaježovej, lebo pani, ktorú sme stretli na hrade aj pri Gavurkách, podala veľmi sugestívne hlásenie o tom, aká oáza pokoja to tam je. My sme išli nakúpiť poživeň na grilovanie a dorazili sme s veľkým predstihom domov. Mtj sa veľmi tešil: celý výlet spomínal, že chce byť už na farme, lebo mu chýba seno. 😊

Grilovanie na našej terase s výhľadom do doliny sa vydarilo - my sme dodali morku, cukiny, baklažány a opekané bagetky, domáci pstruhy. Psy a mačky sa tmolili okolo a dôkladne skúmali podlahu pod stolom. Bolo chladno, ale s jedlom nám bolo teplejšie. Pokecali sme si, deti a zvery lietali okolo a ani nespadli do bazénika. 😊

Banícky skanzen na Čiernom Balogu 
30. 07. 2015

Ráno s dažďom. Uvažovali sme stráviť deň v kúpeľoch Kováčová, ale Mtj sa dáko rozkýchal. Kamoši sa napokon rozhodli netlačiť na pílu a namiesto podvečera odtiahli domov už po raňajkách a my sme si vymysleli, že dážď sa dá prečkať aj vo vlaku - úzkorozchodnom čiernohronskom. Odchod z Chvatimechu mal o 11:30. Ešteže sa Mch už vyzná vo Zvolene a obišli sme opravu cesty pod Pustým hradom.

Vlaku bola akurát zarovno s naším príchodom prehadzovaná parná lokomotívka (zdrobnenina sa v tomto prípade jednoducho nedá obísť 😊). Sadli sme si hneď za ňu. Deti sa nebáli syčania ani húkania, akurát im bolo dlho; cesta trvala hodinu. Bola to jediná parná jazda za deň, dízlom je to možno rýchlejšie. Dážď ako na objednávku ustal v Čiernom Balogu. Dožuli sme "drevorubačské raňajky" (chlieb so škvarkami), ktoré sa podávali vo vlaku a keďže sme mali kúpený celodenný lístok, urobili sme si hodinovú pauzu na prezretie bohatého vozového parku, infocentra a maličkého železničného múzea.

Vlak do Vydrova chodí až k vyšnej horárni a pracuje sa na trati až povyše pamätnej drevenice, kde sme trávili s partiou Silvestra 1997 a kde sme s Mch položili základy nášho partnerstva. 😊

Vystúpili sme už na prvej zastávke, hoci slečna sprievodkyňa nás lákala až hore a ponúkla nám ix alternatív, ako si zadeliť program. My sme si dali prednosť obedu v kolibe - slivkové gule, parené buchty a halušky. Kým bolo jedlo hotové, s chlapcami sme polozili po preliezkach, čľupkali kamene do potoka a objavili zrelé maliny. Potom sme sa vydali hore lesníckym skanzenom. Jeho súčasťou sú aj nejaké stroje, išli sme ich hľadať podľa mapky. Najprv sme si nacvičili, ako sa správať pri stretnutí s medveďom, pozreli sme si snehovú jamu, mravenisko, okoštovali čučoriedky a napokon sme konečne naďabili aj na pásový traktor a ďalšie obludy, ktoré nepoznám po mene, dve divé prasiatka, rizňu na drevo a vrtuľník. Podarilo sa ním všetko výborne načasovať k odchodu vlaku a prípoju do Chvatimechu. Na tamojšej stanici podriemkava nefunkčná lokomotíva, chlapci z nej nedajbože odísť. A už svietilo aj slnko!

Pustý hrad 
31. 07. 2015

Priaznivé poveternostné podmienky pokračovali aj nasledujúci deň, konečne to bolo vhodné na túru na Pustý hrad. Veronika s Timom išli s nami. Timo mal neskorý budíček, ale vychystaní boli skôr ako my, ktorí sme boli v kuchyni už o siedmej, umytí a oblečení. 😊.

Na parkovisku pod kopcom sme sa posilnili čokoládou a vyrazili sme. Potrebovali sme sa dostať takmer kolmo hore, pomáhali nám serpentíny. Cesta nám ubiehala dosť svižne, Timo krásne šlapal a Mtj, keď mal komu rozprávať, tiež nestíhal protestovať. Na Dolnom hrade sme naďabili na plno archeológov, obkopávali vykolíkované plochy okolo múrov. Donedávna tu rástli riadne stromiská, zrúcaniny pre ne ani nebolo vidieť. Teraz sú z pníkov povyrezávané tróny. Z múrov veľa neostalo, iba v jednom kúte trčí kus veže, ktorá mala kedysi obytnú plochu 1000 m2. Nadšenci sa ju usilujú zrejme znovu vybudovať, mali tam miešačky, skaly a čulo pracovali.

Popri takmer neviditeľnom múre vedie chodníček na Horný hrad. Ten je oveľa väčší, upravenejší, má aj viac stavieb a je z neho závratný výhľad. Z "hladomorne" vyťahujú nepotrebné veci zrejme lanom natočeným na hriadeľ - tento bol zdrojom potešenia i hádok pre všetkých troch šarvancov, ktorí ho chceli naraz krútiť. Následne začali dosť nahlas dávať najavo svoju únavu a nezáujem o vykopávky, preto sme sa čoskoro pobrali na spiatočnú cestu.

K večeru sme sa už aj s našimi druhými dvojdetnými kamarátmi, ktorí dorazili do Zvolena zarovno s nami, premiestnili za domácich dom, kde už v ohnisku z tehál horel ten správny oheň na holandské palacinky. Godard piekol a ostatní sa vždy hneď postarali o konzumáciu. Nevídanej kombinácii škoricového cukru so slaninou a syrom sa nik nebránil, spratali sme všetko. Starší chalani od jedla odbiehali na kopu hliny. Buď sa z nej spúšťali na boboch, alebo z nej Timo spúšťal koleso z odrážadla Mtj pomedzi nohy, alebo ho hádzali do vedra s vodou. Psi a mačky sa rovnako ako predvčerom popletali okolo, J. sa so šúľkom kukurice sám hojdal v sieti a dobre sa bavil nad niečím, čo si mrmlal popod nos. Dospelí nachádzali spoločnú reč na tému výchovy - zvierat aj detí. 😊

Špania dolina 
01. 08. 2015

Podľa večer dohodnutého plánu sme sa vybrali do Španej doliny. Zaparkovali sme uprostred obce, nad nami sa týčil kostol a halda zo šachty Maximilián. Počasie sa vypeknilo a oteplilo, na pozadí veže vykúkali gýčové mráčiky. Stúpali sme krytým schodišťom s povykrajovanými okienkami, hore na nás čakali slnečné hodiny, otvorený kostol a malá zvonička. Na vrchol haldy to bola nakoniec prekvapivo krátka prechádzka, zdola to vyzeralo na hodinu. Schodište pomohlo rýchlo nabrať výšku. Výhľad úžasný. Nechápali sme, ako to, že keď prší, sa celá kopa nezosunie do dediny. Je fakt ohromujúca, hoci nie pôvabná.

Chalani sa vyjašili so štrkom a skalami - menili ich vo svojej fantázii na trajekty, vlaky, autá, banské traktory... Mtj vyhlásil, že by sa tu chcel hrať celý rok. Nenechali sme sa na to nahovoriť a šli sme ďalej pekným voňavým lesom, oďobkávali maliny a už celkom slušné černice.

Po krátkej prechádzke sme naďabili na Mann Fajlovu štôlňu, veľmi nenápadný otvor, trochu zarastený, s odtekajúcim potôčikom. Mch s druhorodeným na chrbte nechtiac trochu otĺkol J. hlavu o strop portálu. Kým sme ho ratovali, stihlo sa iné dieťa šmyknúť a spadnúť do potoka a pŕhľavy zároveň. Zvyšní dvaja chalani sa medzitým povadili kvôli vreckovým hračkám. Mraučanie nás vo vlnách sprevádzalo až do reštiky v dedine, kde dosiahlo vrchol: čo si vybrať na jedenie, či si dať/nedať polievku, prečo sa nemôže piť neriedený džús, kto bude držať lokomotívu, kto rohožku, po ktorej sa bude jazdiť, kde sa bude sedieť, akej farby má byť slamka, prečo majú byť lyžice polievky plné, kedy nám to donesú, prečo nám to už doniesli, prečo tento nechce požičať rušeň tamtomu, prečo sa nedá ísť na TOTO ihrisko iba na hento... K tomu sa nám dvakrát prelialo pivo, jedenkrát džús. Očakávala som, že nám čašníčka vyrubí prirážku za plašenie zákazníkov.

V rámci riešenia rôznych konfliktných situácií som bola najprv s J. a neskôr s Mtj v neďalekom vchode do Cisárskej štôlne, ktorú navštívil aj Jozef II. s ďalšími papalášmi. Dalo sa s ňou kedysi za trištvrtehodiny prejsť až na Staré Hory. Sila. Dnes je sprístupnených len pár metrov rovno a doľava, sú tam mreže a sošky baníkov a permoníkov. Chlapcov oveľa viac zaujala voda tečúca do dreveného válova pred štôlňou a hojdanie na dvojhojdačke na námestí. Ja som nakukla aj do Jedivo a potrebné - vraj dobový obchod, no ostalo z neho len zariadenie, tovar bol súčasný. Previezli sme sa ešte na dolný koniec, no nedalo sa tade prejsť na hlavnú. Ani čipkárku sme žiadnu nevideli.

Doma po večeri sme obzerali kone, ktoré si dnes vybrali pašu blízko nášho domu a hádzali papek ochotnej Sene. Páčila sa jej aj modrá lopta, ktorá je vlastne pre kone. Moby by tiež rada, len už toľko nevládze.

Sekier 
02. 08. 2015

V sobotu kamoši odchádzali, ale stihli sme ešte spolu ísť do susedov po tvaroh (z 20 l mlieka je 2,7 kg), obzrieť zverinec a vozový park a vyplatiť účet za domáce produkty za celý pobyt.

Obedovali sme fajnú hokkaidovú polievku a naše fazuľkovo-kukuricovo-mätové cestoviny. Keď sme poobede osameli, zbalili sme sa na malú túru na Sekier. Nová žltá značka (nemali sme ju ani na mape) začína pri konečnej autobusu, my sme si to strihli cez "naše" a susedovie lúky. Cítila som sa ako Anna zo Zeleného domu, až na to, že ploty sme nepreliezali ale podliezali. Na nepokosených pozemkoch sa vo vysokej tráve skrývala aj materidúška. Vzali sme si kôš na hríby - veď popršalo, teplo bolo a včera aj druhý júlový spln. Akurát hríby to asi nevedeli. 😊

Vytrepali sme sa na temeno kopca, ocenili sme výhľady dolu do Zaježovej, zjedli keksy, poďobkali maliny, poobzerali koníky a jednu mačku stočenú do klbka uprostred lúky. Medzi chalupy sme nešli. Cestu domov sme si spestrili vylezením na posed, Mtj aj pišťal Brzovčanom na pozdrav a J. vrieskal, lebo sa už nechcel niesť. Doma Godard potvrdil, že pišťanie počul. Vymyslela som si, že na večeru urobím na ohnisku cukinovo-zemiakové placky. Godard s Mch prestavali piecku a rozložili taký oheň, že som sa bála o svoje vrkoče. Placky sa ale skvele darili a okamžite sa rozchytali, najmä deti sa im veľmi tešili. Sena vyspávala hroznú svalovicu, lebo cez deň dve hodiny naháňala bubliny z bublifuku. Deti sa opäť samostatne bavili, niekedy u Tima v izbe, inokedy v maštali. Príjemne bolo.

V nedeľu doobeda sme nestihli nič okrem balenia a krátkeho posedenia u domácich s koláčom a kávou vylepšenou o kozie mlieko. Mtj mal s Godardom dohodnuté dovezenie ešte jednej fúry sena, ale traktor haproval, zišiel by sa mu nový akumulátor. Domáci sa s nami rozlúčili veľmi srdečne, dostali sme aj fľašu bazového sirupu a na oplátku sme im prisľúbili vrátiť sa.

Zámer sa nám podaril už po pár mesiacoch - strávili sme tu pekný predĺžený víkend cez jesenné prázdniny spolu s našimi košickými kamarátmi. Čírou náhodou sa nám podarilo vystihnúť krásne babie leto a čas oranžových bučín - kopce boli hrdzavé, až oči prechádzali. Rána bývali mrazivé, tráva pokrytá srieňom a stúpajúce slnko ho premieňalo na kúdoly pary. Urobili sme si ďalší výlet na Pustý hrad, navštívili sme aj Banskú Štiavnicu a po okolitých grúňoch sme oberali šípky.