Banská Štiavnica 2017
Nový zámok - drevený Betlehem - Terra Permonia
23. 02. 2017
Po dvoch májových pobytoch v Štiavnici sme po nej tento rok zatúžili opäť a vybrali sme si na to pár dní z februárových jarných prázdnin. Zbadali sme sa však dosť neskoro a náš obľúbený penzión Nostalgia bol už zaplnený. Majiteľ pán Macharik nám však ponúkol ďalší zo svojich pekne zreparovaných domčekov pre hostí - bývalý banícky dom na ulici Dolná Resla na slnečnom svahu južných kopcov, s výhľadom rovno na Starý zámok, Ružové ulice a vŕšok Glanzenberg.
Zobudili sme sa do rovnakého počasia ako včera večer pri príchode - osieval sa dáždik. Chvíľami intenzívne, chvíľami len tak z povinnosti, dalo sa vydržať aj bez dáždnika (ktorý sme aj tak nemali 😊). Mtj bol od rozlepenia očí (6:15) zažiadaný dreveného Betlehemu. Čo však robiť do 10.? Navrhla som Nový zámok (múzeum protitureckých bojov a zbraní) alebo mineralogické múzeum - hlasovanie dopadlo v prospech prvého. Keďže bývame tentoraz na kopci, stačilo si k Novému Zámku trochu zliezť. Boli sme zrejme prví návštevníci, slečna bola zamknutá. Nechala nás samých preliezť 4 poschodiami. Zámok je vlastne obranná štvorcová veža. Na druhom poschodí boli vystavené veci hasičského zboru (bolo to ich sídlo v nedávnejšej minulosti), turecké koberce a čajový servis a jeden kút patril zasa slovenským (uhorským) obrancom v sprievode tureckej a slovenskej ľudovej hudby. Chalani obdivovali delá (7 hlavňové + "mažiare") a kadejaké ďalšie zbrane, ja najviac výhľady. Úplne hore bol k dispozícii ďalekohľad, videli sme obyvateľom staromestských domov rovno do žalúdkov.
Mtj sa bral na Betlehem, ale viac ako výstava ho zaujímal predajný tovar. Zato J. si všímal také úžasné detaily, že som bola z neho celá preč. Dlho sme sa zdržali a rovno odtiaľ sme sa presunuli do susednej reštaurácie Tulsi na obed. Slaná palacinka deti nenadchla, moje jarné rolky štípali (výborné, ale deťom nevhodné), Mch mal dobrú tortillu, J. mu s ňou pomohol. Prostredie aj čašníčka boli veľmi príjemné a chalani ocenili aj dobrý detský kútik.
Po obede sa Mtj sa pre zmenu hrabal do Terry Permonie. Túto netradičnú dielňu sme na popud kamarátky - štiavnicomilky objavili pri predošlom pobyte. Je veľmi vhodná na chladné počasie, deti tu majú k dispozícii motorovú lupienkovú pílu, môžu si vyrezávať z polystyrénu pomocou horúceho drôtu, vytĺkať menovky a využiť kadejaké iné tvorivé majstrovanie. Mtj chrabro navrhol, aby sme pred dielňou išli do botanickej záhrady. Nezalistená je prehľadnejšia, ale aj fádnejšia. Aspoň monumentálne sekvoje viac vynikli. Kmene majú naozaj mamutie. J. našiel trs strukov z gledíčie, hral sa, že sú to banány. Mtj zasa nadchla zamrznutá fontána, kam hádzal sneh. Sú ho tu ešte slušné zvyšky, niekde celkom zahádzané vrstvou protišmykových kamienkov.
Konečne vytúžená T. P. Chlapci si najprv prezerali vláčikové koľajisko, potom majstrovali s papierom a skladali z lega. My dvaja sme sa v tomto medzipriestore odklidili do novej miestnosti s bambusom kde sú KRESLÁ A GAUČE. Uveličene som tento objav oznamovala Mch a v kresle už usadený cudzí otecko sa pri mojich slovách sám pre seba s dokonalým pochopením zaškeril. 😊 Pred 5. sme podľa predošlej dohody s Macharikovcami nabrali kurz k Nostalgii, kde akurát prichádzala domáca pani s dcérou a ochotne sa ujali Mtj. Týchto ľudí zlatom vyvážiť! Čo ale s nami ostatnými? J. bol už veľmi unavený a priečny, tak sme zatiahli do reštaurácie Monarchia na skoršiu večeru v povzbudivom detskom krídle. Lososa so zemiakovými dukátikmi mi J. spolovice zjedol a ešte bol hladný, nuž sme si dali ešte aj šúľance. Po celý čas večere bol strašne zlatý, vľúdny a spôsobný, chutilo mu, žiadne hádky a krik - pohoda. Domov sme šli po novoobjavenej ulici J. Augustu. Vďaka posypu nebola šmykľavá, ale zato tmavá a dobrodružná. A ako inak - strmá. Sčasti to boli schody, sčasti blatistý chodníček pomedzi ploty. Nebo sa vyjasňovalo, hviezdy sa nám prizerali.
Glanzenberg
24. 02. 2017
Ráno zamračené úplne, ale už bez dažďa. Napriek budíčku po 6. sme sa na vŕšok Glanzenberg vyredikali až o tradičnej 9:45 cez Hornú Ružovú a Úvoznú ulicu, serpentínkami do kopca. Chlapci frflali, ale keď sme opustili domy a vošli medzi stromy a skaly, nálada sa zlepšila. Obdivovali sme hromady skália, rôznofarebné kamene - Mtj objavil aj jeden s kryštálmi, ale bol priveľký na odnos - vysoké čierne bralo a v ňom zamrežovanú štôlňu. Po chvíli sme sa vynorili spoza kopca na vyhliadkovú lavičku, odkiaľ bolo vidieť aj náš bledoružový domček - nachádza sa zhruba v polovici svahu, hoci keď sme pri ňom, máme pocit, že sme úplne hore.
Zdolali sme ešte posledný krátky strmák a už sme boli na temene na obrannom vale, stále dobre viditeľnom. Celý vrch je tu a tam posiaty vykopávkami, z jednej dosť zreteľnej obrannej veže boli krásne výhľady na kalváriu a ďaleké zasnežené vrchy - vraj až Ďumbier! Úplne hore sú zvyšky kaplnky, aj so zastrešením a kusmi ozdobného muriva. To sú už pomerne mladé pozostatky z osídlenia tohto kopca - prví tu zrejme začali ťažiť Kelti a po nich tu vznikla slovanská osada Bana. V 13. storočí stál už na vrchu opevnený hrad, ktorý chránil Štiavnicu v údolí a slúžil do konca 16. storočia. Odvtedy pustol. Mne sa tu veľmi páčilo. V divokom vetre a s nízkymi oblakmi malo miesto atmosféru pohanských čias. Bolo nám však už riadne chladno, šibli sme si to krátkou strminou po zvyškoch snehu do smrečiny s čučoriedkami pod sedlom Červená studňa k tajchu Veľká Vodárenská - ešte zamrznutom. Cesta dole do mesta bola zároveň aj potokom z roztápajúcej sa zimy. Mtj dodržiac svoju meninovú pranostiku lámal ľad a hádzal ho do prúdu. Bolo to veľmi jarne prísľubné.
V meste sme našli obnovenú fasádu gymnázia a na povinnej zastávke v Gavalierovi sme si dali koláče. V Kammerhofe pozývali prázdninujúce deti na Dielničku, chlapci mali záujem. Žiaľ, drotárka neprišla, preto sa Mtj prikmotril k tete, čo asistovala pri smaltovaní šperkov. Vyrobil si dva prívesky - auto s húseničkou a zelenú žabku so zlatým baníckym znakom. Mch nakriatol J., aby urobili papierový košíček.
Mtj chcel ísť opäť k Macharikovcom, ale nedoklopal sa, nuž sme zavelili, že sa ešte ideme pozrieť, ako sa zveľadil priestor pod Kalváriou. Šli sme pešo popri hlavnej ceste a k infocentru sme dorazili chvíľočku pred tým, ako tetuška zatvárala. Mali tam všakovaké publikácie, Mch sa zahĺbil do katalógu kaplniek, ktoré ešte čaká renovácia. Je to veru pekelne drahá záležitosť; najmenšie položky začínali sumou 3 000 €. Naspäť sme si zavolali ultralacný taxík k Nostalgii, kde domáci mali veľkú spoločnosť a vôbec sa nezdráhali pribrať Mtj a dokonca aj J. Čo s nečakaným voľnom?! 😊
Zamierili sme do blízkeho Vinocentra. O pol hodinu tam začínala fotovernisáž, ale pokojne nás tam nechali s vínkom a litovským syrom, kým si autori rozvešiavali fotky a hostia sa zgrupovali okolo plného stola. Ba aj nám uliali zo svojej fľaše. 😊 Po 1,5 hodine šiel Mch po deti, ja som vyplatila ubytko a šli sme do Monarchie na večeru. Primŕzajúcimi zablatenými cestičkami sme sa šťastlivo domotkali do domčeka a po 9. konečne do postelí.
Starý zámok - Sv. Anton - Mineralogické múzeum
25. 02. 2017
Sobota bola bezoblačná a mrazivá. Deckám sme nachystali oblečenie, takže nás budili už nachystaní a po raňajkách sme už o 8:15 šli dolu do Starého zámku, kde sa mala konať prázdninová detektívna prehliadka. Boli sme druhí. 😊Dostali sme zadanie, ceruzky a mapku, kde hľadať indície. Navštívili sviečkami osvetlenú kostnicu, kde bolo treba zanoriť ruku do kýblika so slizom, potom karner (pohrebná kaplnka), kde sme mali priradiť k hradom erby. Tu sme neplánovane naďabili na dvere a schodištia, ktoré nás došikovali do veže nad bránou s malou výstavou hodín a parádnym výhľadom pod obrovitými zvonmi. Nasledoval žalár, kde nás troch J. zamkol v jednej kobke a chvíľu bolo otázne, či si poradí s hasprou, studňa a dve sály s rôznymi vykopávkami (ešte z doby kamennej - aj mamutie kosti!). V rytierskej sále bolo treba dať dokopy porozhadzované kusy niekoľkých krojov a identifikovať 5 záhadných starých predmetov (napr. formu na čípky, čalúnnickú škrabku, stojan na ihly). Potom sme zostúpili na nádvorie s niekoľkými bývalými koniarňami a skladmi, kde je dnes depozitár sôch. Bolo to celé veľmi dobre urobené a zatraktívnilo to prechádzku po hrade. Vstupenky sa dávali do žrebovania o ceny, ale šťastie si sadlo na iných.
Dali sme si skorší obed v pizzerii pri infoške a potom sme zamierili do Sv. Antona na fašiangový sprievod ohlásený na 13. hodinu. Tu sa však začal dobre rozbehnutý deň kaziť: najprv nedajbože naštartovať (to bolo znamenie!), potom v Antone nedajbože nájsť sprievod - nakoniec bol asi 3 km od rýnku a len veľmi pomaly sa sunul do stredu dediny. Účastníci boli síce krojovaní a mali aj živú hudbu a kone, pristavovali sa však pri každej bráne, diškurovali, pojedali koláče a naši chlapci, ktorí si vyrobili masky v Terre Permonii, by sa tam vôbec nehodili. Trochu sme sa teda prešli antolským parkom, na rýnku sme sa prizerali výrobe jaterníc a jechali do Štiavnice, aby sme do 3. stihli Matejkovo vytúžené mineralogické múzeum. Žiaľ, po zistení, že do geobádateľne sa dá ísť len na 3 dni vopred urobenú rezerváciu, Mtj. stratil záujem a spolu s J. prebehli kvantom miestností rýchlosťou blesku. Bolo to zaujímavé, ale bolo toho veľa. Zaujímavé zistenie: existuje kameň HODRUŠIT podľa Hodruše-Hámrov, kde ho prvýkrát našli.
Ešte nebolo ani pol štvrtej, keď sme mali program vybavený a naskutku sme nevedeli, čo so sebou. Zaliezli sme do Tulsi na mlsky, ktoré nás výdatne zasýtili na večeru sme si vystačili s domácimi zásobami. Chlapci ocenili, že sme v TV našli niečo vhodné pre detský zrak. O 8. už obaja chrneli a my sme to zabalili o 10.
Predjarné tajchy
26. 02. 2017
Celkom svižne sme sa zrichtovali a o pol 10. sme mohli vyraziť na malú túru. Najprv ďalším z nevídaných chodníkov pomedzi ploty, aj so snehom, všakovakým bordelom a slimačími ulitami, potom po známej trase k tajchu Klinger. Bol zamrznutý a zavše dunivo zapukal, bol to magický, prehistorický zvuk. Hľadali sme náučný chodník - je mizerne značený a stratili sme zo 20 minút, potom sme sa ho už držali. Miestami nám ho spestroval náramne šmykľavý snehoľad, Mch niesol J. na rukách. Na najvyššie položenom tajchu Ottergrund sme boli celkom šikovne. Je to tam parádne aj v zime. Tiež už ľad praskal, ale zvuky boli iné ako dolu. Pri brehu sa robili kryhy ako sklo, s bublinkami.
Mch našiel v mape v telefóne skratku do mesta, tak sme sa cez železný most a klietku okolo priepasti dostali bez komplikácií do Monarchie na posledného lososa a šúľance. Ešte hodiť kľúče od domčeka do schránky v penzióne Nostalgia a hybaj domov, t. j. ako upresnil J. "tam, kde máme detskú dosku na záchod". 😊