Florencia 2016

Noc vo vlaku
11. 05. 2016 

Mama ma okolo 4. poobede vyzdvihla u nás a moja kamoška K. sa k nám pridala pri petržalskej stanici. Hneď v prvom vlaku si vybrala háčkovanie a mama ražné placky, ktoré jej zaberali tretinu batožiny. :)

Vo Viedni pred florentským vlakom stála sprievodkyňa a uistila nás, že sme správne. V našom 6miestnom kupé sa už čulo obracali dvaja muži. Mám antropologické medzery, netuším, ktorý národ ako vyzerá a podľa reči sa to tiež nedalo zaradiť, tak sme si povedali, že to bude dáky Middle East. Čulí boli preto, lebo mali tri OBROVSKÉ kufre a potrebovali ich umiestniť. Napriek tomu, že horné postele patrili nám, priestor okolo nich hermeticky zapratali oni. Našťastie pod spodnými posteľami bolo ešte také akurátne miesto. Chlapíci budili dojem, že spolu s batožinou umiestnia hore aj seba, ale nakoniec nás diskrétne nechali, nech sa zabývame. Keďže nebolo ešte ani 8 hodín, mysleli sme si, že ostaneme sedieť na maminej posteli dolu (keď je stredné ležadlo zložené, dá sa dole normálne sedieť) a až po čase si ľahneme, ale Middle East na to mali iný názor a hneď si prostredné postele vyklopili a postlali. Tak sme teda vyliezli úplne hore na tie naše, tam sme so zalomenými krkmi a zľahka zúfalým humorom spracúvali situáciu a snažili sa nepodľahnúť predsudkom.

Za Viedňou pristúpil ešte jeden sympatický černoch, ktorý vedel aj po anglicky, ale venoval sa takmer výlučne siahodlhému telefonátu. Čas do spania sme napokon trávili aj na chodbičke, pretože hore na posteliach bolo hrozne teplo. Okolo nás sa mihal početný personál vlaku, pripadala som si ako v Orient exprese. Počas nášho konverzovania sa jeden z Middle East spakoval a aj s posteľnou bielizňou odkráčal do iného kupé. Už predtým sme si všimli, že je ich očividne väčšia skupinka a asi tam mali voľné miesto, lebo sme ho už viac nevideli. Dumali sme, čo ho k tomuto kroku viedlo: či nechcel spať so ženami, alebo sme ho rušili trkotaním, alebo chcel proste len väčší komfort. Ten druhý spal na svojom mieste a okrem toho, že v noci v rámci výpravy na záchod vyrval dvere z koľajničky (netušil, ako sa odomyká), bol celkom neškodný.

Po nábreží k Palazzo Vecchio
12. 05. 2016 

Spali sme biedne, ale trochu predsa a keď som sa o pol 5. zobudila, bola som prekvapená, že je už toľko. Svitalo a práve sme sa blížili k Bologni. Väčšina ľudí ešte spala, v pohode som sa na umyvárke obriadila, nikto mi nevyklopkával na dvere ako po ceste domov. O nejaký čas nám dežurna doniesla kontinentálne raňajky (mama - ctiteľka zdravej stravy - utrúsila, že žemle sú zrejme vybielené :)) a potom sme už len obdivovali toskánsku krajinku s olivovými hájmi na príkrych svahoch, až kým sa neobjavila kupola Duoma a vlak nezabrzdil na stanici Santa Maria Novella. Keďže sme mali skoro hodinové meškanie, nevyzeralo to tam tak ranne a pokojne, ako som si vysnívala.

Keď sme sa však vnorili do uličiek, tam to už bolo to pravé orechové - ticho, ktoré narúšali len hrkotajúce kolieska na našich kufroch, spiace rady mopedov, málo chodcov, pozatvárané okenice, svieži ranný vzduch. Bolo zamračené, ale nie súvisle a presvitalo aj čoraz viac modrej oblohy.

Hotel Crocini stojí v pokojnej ulici Corso Italia pri nábreží, od centra trochu bokom a 24h denne strážený z diaľky samopalníkmi okolo amerického veľvyslanectva. Ujal sa nás prototyp Taliana: cca 50ročný zhovorčivý plešivejúci bruškatý onáušnicovaný a napriek všetkému veľmi šarmantný recepčný. "Tamto je jedáleň, ak by ste si chceli dať kávu," pokynul nám. "Vďaka, mali sme raňajky vo vlaku." "No ale KÁVU predsa...!" pohoršil sa. :) Izba ešte nebola pripravená, ale bez všetkého sme si mohli zložiť kufre a vyraziť do mesta.

Urobili sme si zoznamovačku popri rieke Arno, ktorá sa ligotala v skúpom slnku a na mieste veľkej hate aj riadne hučala a penila sa. Ako prvý sme navštívili kostol San Salvatore (familiárne Ognissanti - tak sa volá aj námestie pred ním). Zvonku pôsobí veľmi nenápadne, zvnútra je obrovský. Zapamätateľným ho robia nástenné hodiny, ktoré sa nachádzajú v jeho útrobách a fresky Boticelliho a Ghirlandaia. Boticelli je tu aj pochovaný.

Pokračovali sme nábrežím k mostu Carraia. Od 12. storočia bol už 5x zničený a obnovený. Chodník bol dosť úzky a tesne vedľa nás sa valili vlny rannej premávky. Okrem výhľadov ponad rieku sme sa tešili aj z vylepšených dopravných značiek. Najmä Zákaz vjazdu v jednom smere bol často obohatený o postavičky a iné vtipné doplnky. Šípky na Prikázanom smere boli zasa dobrým podkladom pre rybie kostry. :)

Konečne Ponte Vecchio. Na tomto najstaršom florentskom moste sa kedysi predávalo mäso. Ktorémusi vojvodovi to smrdelo, tak ich vystriedali zlatníci. Priamo k mostu sú popriliepané domčúriky s obchodíkmi, vyzerá to ako lastovičia kolónia. Ale tým, že je sortiment taký jednotvárny a ešte k tomu celkom mimo nášho záujmu, až také úžasné sa nám to nezdalo.

Potom naše kroky viedli cez dvor múzea Uffizi. Budova vôbec nepôsobí 500ročným dojmom, ale páčili sa nám sochy florentských umelcov a vedcov. Keď sme vyšli spod galérie a uvideli nad sebou 93metrovú vežu ozrutného kamenného Palazzo Vecchio s hnedými neomietnutými stenami s cimburím, úplne mi vyrazilo dych a duša mi spievala. A ten Michelangelov Dávid si tam naozaj len tak stojí! Má velikánsku hlavu a velikánske ruky, ale telo vymodelované veľmi príťažlivo a uvoľnene. A hneď vedľa stojaca Loggia dei Lanzi - otvorená galéria všemožných sôch vrátane známeho Persea s hlavou Medúzy - neviem, čo to mali mocipáni za nápad, ale vydaril sa im. :) Mama, ktorá bola vo Florencii už viackrát, nás uistila, že tie kvantá ľudí všade naokolo ešte nie sú davy.

Aj kostol Orsanmichele je budova podľa môjho gusta - hranatá, drsná, kamenná, vyzdobená len sochami (jedna z nich je od maminho obľúbenca Donatella) a malými milými reliéfmi anjelikov.

Širšie okolie Duoma
12. 05. 2016 

Dychberúci dojem sa mi zopakoval, keď čoskoro spoza rohu vykuklo najprv bielo-zeleno-ružové priečelie, potom zvonica a napokon robustná kupola florentskej dominanty - baziliky Santa Maria del Fiore, familiárne Duomo. Popravde je prezdobený a okázalý. Farebné mramorové obloženie mu prilepili až v 19. storočí, čo je škoda. Echtovne staré múry ponechali iba na monumentálnej kupole. Aj povinné turistické obliehanie, vzdychanie a obdivovanie v mojich očiach Duomo trocha degraduje, ale skutočne to je impozantná stavba. Zo 16. storočia, bez elektriny, počítačov, miešačiek a žeriavov!

K. sa najviac páčilo Baptistérium pred katedrálou - unikátna osemboká budova s prepychovou Rajskou bránou posiatou prepracovanými reliéfmi od Lorenza Ghibertiho.

Mali sme v pláne, že si vylezieme buď na kupolu alebo na zvonicu a poobdivujeme mesto, lenže prekabátili nás: dal sa kúpiť len zjednotený lístok do baptistéria, kupoly, zvonice, hrobky a múzea, všetko za 15 eur, ktoré pre dve matky na materskej neboli až taký malý peniaz. Lístok má platnosť 48 hodín, ale ktovie, či sa to vôbec dá pri toľkých hadiacich sa radoch stihnúť. Cítili sme sa dotknuto a protestne sme sa na nich vykašľali; Forenciu sme zhora neuvideli. Zato sme si prezreli aspoň vnútrajšok Duoma. Panoval tam diskrétny turistický mrmot, no aj ten pravidelne napomínalo pstkanie z reproduktorov. Tento kostol na rozdiel od Ognissanti vyzerá zvnútra menší, napriek tomu, že v ňom nie sú lavice. Našli sme známy obraz Danteho a v kupole fresku Posledný súd od (nielen) Vasariho.

Keď sme vyšli von, s úžasom sme zistili, že zatiaľ prišiel, zlial sa a odišiel jeden výdatný mrak. Jediný za celý deň.

Povinnou zastávkou bola aj tržnica (Mercato Centrale), veľa pultov s mäsom, zeleninou, cestovinami... ale predstavovala som si to také nejaké ľudovejšie: tetušky s vlastnými čerešňami alebo tak nejako. Zato sme si však dali dobrý obed u muža s pásikatým tričkom, peknou hlavou a krátkym trupom; chutilo nám rizoto, ravioli, cestoviny, aj chutne upravená zelenina.

Následne sme si to zamierili na pekné námestie Santissima Annunziata s bývalou nemocnicou/sirotincom a balkónikovým domom s muškátmi naproti. Oddychovali sme pod zadkom koňa jazdeckej sochy Ferdinanda Neviemktorého a tipovali sme, ktoréže okno sa to nedá zavrieť, odkedy pri ňom pani Grifoni vypustila dušu, ako vyzerala manžela nevracajúceho sa z vojny.

Čakala nás ešte nedokončená a neprístupná Bruneleschiho rotunda a Santa Maria Nuova - nemocnica v starobylej budove s freskami a kostolíkom. Sanitky pred ňou pôsobili ultramoderne.

Poza Duomo, kde K. potešila moju mamu objavom Donatelovho ateliéru, sme sa v polospánku domotali do kaviarne. Mama si dala kávu a my s K. sme si NEdali koláč, pretože nás ohúrili ceny. Radšej som vytiahla som z ruksaku chilli čokoládu. Buď toto, alebo následné náhodné nálezy krásneho kláštorného dvora Badia Fiorentina so špicatou vežou a hneď vedľa preskleného dvora sochárskeho múzea Bargello s vežou hranatou spôsobili, že som "očulela" (= stala sa čulejšou, môj novotvar :)). Ale nachodili sme sa ako kone, sčasti aj preto, že sme hľadali istú geocache na nesprávnom mieste. A tak sme sa už značne utrmácané vracali po nábreží k hotelu.

Jeho prednosti - ticho a pokoj - boli negatívne vyvážené tou diaľkou. Mali sme však už pripravenú izbu - velikánsku, tri postele starostlivo postlané, skriňa, umývadlo, 7metrové stropy a iba o trochu kratšie okno. Pohľad na moju poldruhametrovú mamu, ako sa mocuje so záclonami a okenicami, bol dosť humorný. Za oknom boli hneď mreže, takže okenice sa dali len trošičku vyklopiť a v izbe bola tma. Nuž ale veď sme sem prišli len na spanie. (Až v deň odchodu sme zistili, že sme ich nemali tlačiť von ale do strán. :))

Sprcha a oddych nám dobre padli a potom sme šli k stanici na večeru. Zaľahli sme o 22. a budíček bol o siedmej. 9 hodín neprerušeného spánku - božské! :)

Ľavý breh Arna
13. 05. 2016 

Ráno sme si vychutnali bohaté švédske stoly. Hotel mal dvorček s palmou a ďalšou stredomorskou kvetenou, teplomer hlásil 15 stupňov a obloha bola dosť modrá.

Tentoraz sme sa vybrali do štvrte Oltrarno (t. j. za riekou Arno). Sú tam úchvatné uličky, presne podľa môjho gusta - úzke, domy nižšie a starobylejšie ako v centre (aj tam sú staré, ale honosnejšie a preto pôsobia novšie). V kostole Santa Maria del Carmine sme si chceli pozrieť fresky od Masaccia, ktorý ako jeden z prvých maliarov začínal vdychovať svojim postavám viac života, než sa za gotiky patrilo. Chrám bol otvorený, no k freskám bol vstup až od desiatej . Mama tu zistila, že si v hoteli zabudla mapu a výpisky z bedekra, čo bolo pri celodennom pamiatkovaní nemysliteľné, a tak sa po ne vrátila. My sme si zatiaľ zakeškovali. Jedna geocache bola venovaná Corridoio Vasariano. Pre mňa jedna z najmystickejších stavieb, s akými som sa kedy stretla. Je to chodba dlhá hádam kilometer a spája monumentálny palác Pitti v Oltrarne a Palazzo Vecchio v centre. Dal si ju postaviť vojvoda Cosimo, aby sa mohol nepozorovane presúvať z jednej rezidencie do druhej. Nešinie sa pod zemou, ale využíva niektoré budovy a niekde ich premosťuje, je to napr. aj nadstavba nad mostom Ponte Vecchio (tým lastovičím). Ľudia popod koridor chodia a mnohí ani netušia. Dnes je to galéria a vstup do nej je len výnimočný, na osobitné povolenie.

My sme si chceli dať záhradný deň - Bobolli a/alebo Bardini a Ružová záhrada. Zistili sme, že do Boboli a Bardini je kombinovaný lístok za 10 €, čo bolo znesiteľné, ale povedali sme si, že to necháme na popoludnie, lebo nebolo isté, či nezačne liať.

Po nákupe potravín sme pokračovali po nábreží k Porta San Niccoló, ozrutnej mohutnej stredovekej strážnej veži s hádam 15 metrov vysokým priestorom na bránu, ktorá nám poskytla útočisko pred dažďom. Len čo spadli prvé kvapky, vynoril sa nevedno odkiaľ černoch s ponukou pršiplášťov. Aj iní turisti sa uchýlili pod vežu, ale iba my sme si na zemi rozložili obed. Na stene je ryska, pokiaľ siahali vody Arna pri povodni v r. 1966 - dobré 3 metre nad nami!

Keď dážď ustal, pobrali sme sa hore kopčekom na Piazzale Michelangelo s Dávidovou sochou uprostred námestia. Na toto miesto zavíta každý návštevník Florencie, aj ten, kto má na to len pol dňa. Je odtiaľ totiž nádherný výhľad na mesto. Aj teraz bol, len trochu tmavý a bez tieňov, lebo sa schyľovalo k ďalšej prehánke. Znamenalo to však tiež, že tam neboli davy ľudí. Stihli sme akurát pofotiť, zhodnotiť Dávidov zadok a prchať do kostola San Salvatore pod strechu. San Miniato al Monte, po ktorom mama túžila, bol zavretý. Dalo sa tam však ísť do pekného cintorína.

Ďalší dážď prečkaný tentoraz pod hustým cyprišom. Už nám bolo jasné, že aj keby sa vyčasilo, záhrady budú mokré a žiadne lebedenie na trávičke sa konať nebude. Z kopca sme zišli na nábrežie strmou Via dell´Erta Canina s pekným výhľadom, zmoknutými vlčími makmi a bez akéhokoľvek turistu.

Podvečer v centre
13. 05. 2016 

Dolu v meste mraky odtiahli a rozhodli sme sa na čas rozdeliť svoje cesty: mama do kláštora Santa Maria Novella, K. odloviť ďalších x geokeší a ja do univerzitnej knižnice, kde sa na druhom poschodí nachádza kaviareň Oblate (vchod je z Via dell´Oriuolo). Pri šáločke cappuccina som si užívala vyše hodinu výhľad na kupolu Duoma a písanie denníka.

O šiestej sme mali zraz za Baptistériom. Pri ceste k nemu som naďabila na sochu Bruneleschiho, ako s kružidlom v ruke hľadí na skutočnú kupolu Duoma, ktorú naprojektoval a postavil. Pôsobivé. Ľudí už bolo menej, katedrály by som sa mohla dotknúť, keby nebola obohnaná zábradlím. Je naozaj veľmi impozantná, aj keď to s tým mramorom trochu prehnali. K. pár minút meškala a za ten čas mi od nadšenia sa vznášajúca mama porozprávala, ako si v kláštore poniže stanice vychutnala všetky vopred naštudované obrazy, fresky a sochy.

Na zem nás potom priviedla večera v online bedekri odporúčanom podniku Little David. Áno, špagety s pestom boli výborné, ale porcia asi polovičná, ako by sme potrebovali, drahá a ešte si k tomu automaticky priratúvali couvert 1 € na osobu. Toto bolo predmetom mnohých zúfalých vtípkov, napríklad imaginárny rozhovor čašníka s hosťom: "A na pitie?" "Hmmm, máte to tu dosť drahé, viete čo, ja by som si dala len tento couvert." :) Alebo pri platení: "To bude omyl, my sme mali predsa iba špagety, couvert ste nám nedoniesli." :)

Po stopách Danteho
14. 05. 2016 

Vlak nám odchádzal až po 22., takže sme sa nemuseli nijako hamovať a prehnane sledovať čas. Iba zbaliť sme sa museli hneď ráno a kufre odložiť na recepcii. Milý recepčný (už tretí deň mal rannú šichtu) nám s úprimnou ľútosťou ukázal svoj mobil s predpoveďou počasia - každú chvíľu nejaký dážď. Vyzbrojili sme sa do mokra aj do sucha. Napokon bolo najviac slnka za celý pobyt a nespŕchlo ani raz.

Vyrazili sme v ústrety ďalším objavom, znova po ľavom brehu, znova okolo kostola Ognissanti a mohli sme sa ísť znova pokochať Boticellim. Navyše bol na námestíčku malý blšák. Kúpila som si CD za 3 eurá. Pán bol dobre naladený a keď sme so záujmom pozorovali jeho kratučký ohorok cigary, ktorý mal v kútiku vysmiatych úst, nadobudol dojem, že by sme si tiež chceli zafajčiť. Hneď vytasil škatuľku, vraj sú vynikajúce, toskánske, nech si vezmeme. Keď sme odmietli, ponúkal nám aspoň šluka z toho svojho ohorku. :)

Na Palazzo Vecchio sa čulo pracovalo: malým výťahom sa do sály Cinquecento dopravovali stovky stoličiek a koše kvetov na dáky nóbl večierok. Zistili sme, že dosť veľký priestor na prízemí paláca si môžeme prezrieť bez lístka. Našli sme podloubí, kde boli na stenách fresky rakúsko-uhorských miest, vrátane našej rodnej Požone. Lístky na celý palác stáli 10 eur, čo by sme boli ochotné obetovať, ak by poobede pršalo. Nechali sme si to v zálohe a pokračovali sme okolo Casa Dante (nie pôvodný ale zato pôvabne robustný Danteho dom). Je až zimomriavkové uvedomiť si, že aj po 800 rokoch je tento básnik stále citovaný a obdivovaný.

Kostol Santa Margherita del Cerchi je úplne malinký; takých je tu neuveriteľné množstvo. Každá bohatšia rodina nejaký zasponzorovala a často sú veľmi nenápadné, len tak v rade domov. Aj tento je taký. Stojí tu už od 12. storočia a povráva sa, že sa práve pred ním Dante celoživotne platonicky zaľúbil do Beatrice, ktorá ostala jeho celoživotnou múzou. Možno je to celé len kvetnato prikrášlené zrnko pravdy (napríklad priamo v kostole je obraz, kde si tí dvaja dospelí hľadia do očí, hoci je všeobecne známe, že v čase osudového pohľadu mali obaja 9 rokov), ale je to romantické. Kostolík bol otvorený len od stredy do soboty od 10.30 do 12.30, ako sme zistili už predvčerom; dnes sme teda už išli na istotu. Ja s K. svedomito pripravené: je tu totiž Beatricin hrob a zaľúbenci ju na lístočkoch prosia o ochranu svojej lásky. Je tam na to nachystaný košík a pridali sme tam svoje odkazy. Možno sa to využije iba na podkurovanie, ale človek nikdy nevie. :)

Po Santa Croce konečne aj záhrada
14. 05. 2016 

Pustili sme sa na východ k dlhoočakávanej katedrále Santa Croce. Chvíľu sme si posedeli aj na schodoch. Zazeral na nás obrovský kamenný Dante, občas nedôstojne okrášlený holubom na hlave. Dnu som šla len ja a mama - mali sme na návštevu hlavne sentimentálne dôvody: mamini rodičia boli ctiteľmi umenia s osobitným obdivom pre renesanciu a predovšetkým pre Michelangela. Michelangelo je v Santa Croce pochovaný. No a hlavne: stará mama a dedo mali obaja narodeniny 14. mája. Čo bolo dnes. :) Hoci nechodievame do kostolov zapaľovať sviečky, tu sme to na pamiatku našich predkov urobili. Kahančeky mali výhľad na Michelangelovu hrobku.

Katedrála je dlhá a typicky gotická - úzka, vysoká, na oknách vitráže, plno bočných rodinných kaplniek, fresky (napr. od Giotta - autora kampanily pri Duome) a sochy od autorov zvučných mien, náhrobky - aj takého Macchiavelliho či Galilea Galilei. Chceli by tu mať aj Danteho, ale ten je pochovaný v Rovene, kam ho odtiaľto vykázali. Krásny strop - žiadna omietka, iba drevené trámy pomaľované drobnými ornamentmi. Donatello aj tu zanechal kus svojho umenia: reliéf Zvestovanie. Mária sa nedôverčivo odťahuje od anjela a ten sa tvári, že za obsah správy nezodpovedá, mal ju len odovzdať. :) Najviac sme však boli zvedavé na jeho Ukrižovaného, no ten bol práve zapožičaný do múzea Uffizi. A časť kláštorných priestorov, kam sa mama tešila, bola uzavretá pre rekonštrukciu. Bola náramne dotknutá. Mali nás varovať pri vstupe, babráci!

Obedovali sme v samoobslužnej jedálni Leonardo na Via dei Pecori, kde bolo lacno a chutne aj NAOZAJ, nie len podľa bedekra. :)

Následne sme sa opäť rozdelili - mama chcela ísť do komplexu kostola San Lorenzo a my dve do Ružovej záhrady (Giardino delle Rose) Nádhera, všetko v kvete, stovky odrôd, farieb a vôní, výhľad na slnkom zaliate veže - celkom iný zážitok ako deň pred tým! Kúpili sme si zmrzku a vyvalili sa do trávy. Škoda, že sme nemali viac času.

No a potom sme sa už dotrmácali do hotela a nasledovala hrkotavá nekonečná cesta k stanici. Ešte sme sa stavili v starej lekárni, kde už pred dobrými 600 rokmi vyrábali parfémy, mydlá a elixíry z priľahlej bylinkovej záhradky v Santa Maria Novella. Dnes je tam len trávnik, škoda.

Navečerali sme sa v pizzerii, ktorú sme objavili vo štvrtok. Čašníci boli vľúdni, kým nepochopili, že si neobjednáme viac ako tri šaláty a jednu pizzu. Potom boli síce korektní, ale s ohrnutými nosmi. Najedli sme sa však dobre.

Číslo nástupišťa, kam mal prísť náš vlak, nám prezradili až v poslednej chvíli. Zatajovanie je asi florentský národný šport, lebo ani ceny vstupného či tovaru sa človek len tak na prvý či druhý pohľad nedozvie.

Vlak nemeškal a spoločnosť v kupé nám robili dvaja sympatickí Česi a jedna staršia Poľka. Tá odmietala spať na hornom lôžku, ktoré jej prináležalo. Napokon sme porobili rošády, hore spali obaja chlapci, K. a Poľka v strede a ja s mamou dolu. Noc bola plynulá, bez bdenia, nad očakávanie oddychová.

Ráno lepšie raňajky ako cestou tam - aj tmavý chlieb sa objavil. Sklopili sme stredné ležadlá a pohodlne sme si hoveli. Vo Viedni sme si všimli, že o 20 minút odchádza vlak do BA, nelenili sme a hneď sme prestúpili.

Grazie mille, Firenze.