Provensálsko 2004

Na úvod treba povedať, že prvýkrát sme Provensálsko (a Korziku) navštívili v roku 2001 s dobrodružnou cestovnou kanceláriou BUBO. Už vtedy nám bolo jasné, že sa sem raz vyberieme znova. A tak sme po troch rokoch opäť zabalili kopy tričiek a krátkych nohavíc a vyrazili, tentoraz autom, na francúzsky juh. Cieľ: podrobnejšie preskúmať miesta, s ktorými sme sa už letmo zoznámili a objaviť ďalšie, na ktoré minule neostal čas. Lebo v toľkom množstve pamiatok, prírodných krás, farieb, chutí a vôní je naozaj ťažké vtesnať sa do dvojtýždňovej dovolenky...

Presun do Provensálska sme začínali v Bratislave v piatok poobede, prenocovali sme u kamarátov v nemeckom Regensburgu. Ďalej už podrobnejšie z denníka: 

Takmer až do Provence
17. 07. 2004 

Po uháňaní nemeckými a poobede už francúzskymi diaľnicami sme zakotvili v dedinke Chantemerle Les Blés. Kemp sme našli vlastne náhodou. Riadili sme sa totiž smerovkami, ktoré nás povláčili dobrých 30 kilometrov, potom záhadne zmizli a kemp nikde. Pokračovali sme len tak zo zotrvačnosti, až sme na jeden - na smerovkách neuvedený - narazili. Krajinka okolo je veľmi pekná: všade malé kopčeky s marhuľovými sadmi a popri cestách sa to hmýri pútačmi na abricot, légumes, frambois, péches, melons...

Kemp, kde sme sa zložili, je prepchatý Holanďanmi, ktorí sú hluční na zavraždenie...

Po večeri a sprche sme sa za tmy boli ešte prejsť do dedinky, ktorá vyzerá už veľmi provensálsky - levenduľové okenice, kamenné múriky. Kostolík z XII. storočia tróni na vŕšku nad dedinou; je chutný, maličký, vyzerá akoby už všetko zažil a teraz odpočíva.

Pont du Gard a Avignon
18. 07. 2004 

Ráno nám priamo nad stanom urobili budíček drozdy. (Ako sme neskôr zistili, Chantemerle znamená drozd.) Z kempu sme štarovali o tradičnej pol 10. Dokonca sme predbehli aj Holanďanov, ktorí pri odchode dostali defekt. Keďže sa predtým správali otrasne, dopriali sme im. M. sa dokonca tváril tak tajomne, že som ho podozrievala, či náhodou... :)

Po sľubnom štarte sme sa nakoniec dosť slizili po vedľajších cestách, asi až po hodine sme sa rozhodli, že je nám čas vzácnejší ako mýtne poplatky a k Pont du Gard sme sa pohodlne a rýchlo dostali po diaľnici. Tam sme sa chceli vykrútiť aspoň z platenia mastného parkovného (5 eur!). Francúzi samozrejme s podobnými úvahami počítajú a v najbližšej dedinke je na všetkých verejných priestranstvách zákaz státia. Oželeli sme teda príslušnú sumu (aspoň že sa už neplatí za vstup na most) a v začínajúcej horúčave sme sa prešli k rieke Gard, ktorej brehy po stáročia spája rímsky akvadukt. Na tomto mieste plnil aj úlohu mosta, primárne však slúžil na prívod vody do mesta Nimes. Je skutočne úchvatný, obrovský, monumentálny - na akej úrovni muselo byť staviteľstvo pred 2000 rokmi! Kam sa hrabe XXI. storočie?!

Pont du Gard sme si nevedeli odpustiť zo žiadneho uhla: M. sa napríklad prebrodil do polovice plytkej rieky, aby mal akvadukt ako na dlani a potom sme si vyšlapali schodisko k najvrchnejšiemu poschodiu mosta, čiže k vodovodu. Žiadna obeť nie je dosť veľká! :)

Avignon - pápežské mesto. Z pamäti vyťahujem útržky histórie a oboznamujem môjho ajtíka s významom slovného spojenia pápežská schizma. Pomerne ľahko sme pod hradbami našli parkovisko za 3 eurá do 6 hodín. K Place de Paps to bol len kúsok. Pápežský palác je fakt masívny a pyšný, hotová pevnosť, ale až tak uchvátení ako bedeker a davy turistov sme neboli. Dorazil nás hypermoderný svetelný nápis Ca va durer longtemps priamo na priečelí prastarej budovy. (Bude to trvať dlho? Vydrží dlho? Ale čo? - evidentne nám zmysel unikal nielen kvôli chabej znalosti francúzštiny.) Oveľa nadšenejší sme boli zo 104ročného kolotoča na Place d´Horloge. M. ho fotil v pohybe a bol hrdý na výsledok.

Podľa dobrej rady v bedekri sme si urobili prechádzku tichšími uličkami, ale ani tu sa nám celkom nepodarilo uniknúť pozývačom na veľký divadelný festival. Schodmi sv. Anny sme sa vyškriabali do záhrad za palácom, kde sa nám páčilo najviac. Inak bol Avignon na náš vkus príliš veľký a teda aj hlučný, napchatý ľuďmi, špinou a obchodmi. Letmú návštevu sme ešte venovali slávnemu mostu St. Bénézeta, na ktorom (či pod ktorým?) sa tancovalo. Lalala lalala lálalala lálalala... :)

Cesta na východ bola krásna. Z oboch strán sa k nej približovali vrchy (Luberon), sem-tam sme omdlievali nad levanduľovými políčkami a dedinôčkami vysoko v kopcoch. Nad jednou takou na absurdne príkrom svahu (Cavallet) sme našli aj kemp porozťahaný po lese na oboch stranách cesty. Na recepcii sme si dokonca kúpili aj camembert a prvé ružové vínko (za 2 eurá sa inak ani nedalo). Plány na ráno sú ambiciózne: o 10. byť na trhu vo Forcalquier.

Trh, levanduľa a dolomity
19. 07. 2004 

Nevedno ako, ale náš zámer sa nám vydaril dokonca s polhodinovým náskokom. Bolo slniečko, ukazoval sa horúci deň. Hneď skraja mestečka sme našli oficiálne voľné parkovanie na lúke - ako sme správne predpokladali, je tam pre účely vysokej návštevnosti pondelňajšieho trhu. Ten sme našli ľahko, stačilo nasledovať ľudí s obrovskými košmi cez rameno. Na uvítanie sme naďabili na stánok s rybami; tri velikánske tuniaky sa na nás smutne dívali z ľadu. U iného predavača sme ochutnali levanduľový med, mne sa však zdal byť dosť nevýrazný. Dosť dlho sme chodili hore-dole, objavovali nové uličky so stánkami a asi až poslednú polhodinu sme aj nakupovali. Začali sme levaduľovými sušienkami a koláčikmi s hrozienkami. Potom olivy marinované v bazalke a cesnaku, štedré množstvo marhúľ a broskýň, domáci chlieb, kytica čerstvej bazalky a syr beaufort. Ujo od syrov bol veľmi sympatický, ponúkal ochutnávkové ždibčeky na všetky strany a usiloval sa komunikovať aj anglicky. Strašne sa mi páčili aj košíky a taštičky no a samozrejme bylinky a rôznofarebné korenie, kde sme sa nakoniec uspokojili s fotením.

Nadšení a nabalení sme sa pustili nefrekventovanými cestami na sever cez mestečká Banon a Sault. Krajina bola nádherná: kopčeky, políčka, lúky a LEVANDUĽA!!! Strmo sme zabrzdili hneď pri prvom poli a fotili ako odušu. Bolo horúco, tichučko, len tá fialová farba všade naokolo a bzukot včielok, ktorých bolo aspoň toľko čo kvetov. Keď sme sa pohli ďalej, zistili sme, že fotogenických levanduľových polí pribúda. Totálne uveličení sme pri tom najfialovejšom z nich povyťahovali vínko, syr, ovocie a olivy a piknikovali sme v malebnej krajinke.

So zmyslami presýtenými levanduľou sme pokračovali až do výšky 900 m. n. m., odkiaľ bolo vidieť snehobiele vrcholky masívu Mt. Ventoux. Biele sú od vápenca, ale ak by som to nevedela už z bedekra, napriek horúčave uverím, že je to sneh. Dotrmácali sme sa do Carpentrasu, odtiaľ do dedinôčky Lafare a potom ďalej pomedzi vinohrady stále vyššie až po koniec cesty. Tam sme nechali auto a pustili sme sa na krátku túru na Dentelles Montmiraille. Vyzeralo to celkom tak, ako keby niekto premiestnil Sokolie vo Vrátnej do račianskych vinohradov. Hovoria im aj skaly z paličkovanej čipky a myslím, že veľmi výstižne. Ani sme sa nenazdali a čoskoro sme boli v skalnatom sedle, ktoré sa nám zdola zdalo byť vzdialené a nedostupné. Svet sme mali ako na dlani.

Pred opustením tohto krásneho a zrejme zatiaľ turistami neobjaveného kútika sme sa ešte zastavili v miestnej vínnej pivnici a fundovane sme okoštovali tri druhy vína - biele, rosé a muscadet. Posledné menované bolo vynikajúce, v chuti som dokonca aj ja cítila vôňu muškátu, tak sme ho vzali a ešte jedno biele, ktoré pochádza priamo z viníc pod skalami.

Kemp sme totálne utrmácaní našli až za Gordes. Nesmie sa tu používať otvorený oheň, takže fakle dnes odpadajú.

Mestečká na skalách a maliarstvo
20. 07. 2004 

Ráno sme sa opäť nevídane rýchlo vymotkali z kempu a o 9. sme už boli v Gordes. V tomto krásnom mestečku s domami popriliepanými na strmej skale majú totiž svoj trhový deň v utorok. Kvalitnú informáciu sme získali na umyvárkach v kempe - oplatí sa veru dbať na hygienu! Tento trh bol hádam ešte krajší ako vo Forcalquier, možno preto, že bol menší a vie o ňom menej ľudí. Po povinnej café créme, ktorú si dávame na rozbeh každý deň, sme sa poprechádzali okolo impozantnej radnice, kúpili sme si paradajky a híkali sme nad ošatkami s korením a sušenými kvetmi.

Z Gordes sme okolo cisterciánskeho opátstva Sénanque zostúpili do údolíčka a na inom kopčeku sme navštívíli Roussillon s teraz už nepoužívanými lomami na oker, ktorý býval nepostrádateľný pre maliarov. Celé mestečko bolo oranžové, lebo oker miešali aj do malty a omietky. Obedovali sme po turisticky na lavičke v spoločnosti francúzskeho labradora, ktorého prilákala vôňa slovenskej loveckej salámy. Nebol vôbec dotieravý, len si sadol a ticho čakal, ako to na nás zapôsobí.

Počas jedenia sme si všimli, že obďaleč vychádzajú z lesa skupinky ľudí a hlavne deti boli od hlavy po päty žlté. Takmer jednotne potom mierili k prameňu s pitnou vodou, kde ich mamičky energicky drhli. Boli sme zvedaví, kde sa dá tak krásne zašpiniť a šli sme sa tiež pozrieť. Naďabili sme na Sentier d´Ocre - Okrovú cestičku, ktorá viedla okružne cez bývalé lomy. S otvorenými ústami sme sa prechádzali po farebných kopčekoch a sandálky pozvoľna menili farbu. Najsýtejšia žltá a tehlová nás inšpirovali k indiánskemu make-upu. Pri východe sme hneď zamierili k prameňu a o poznanie bohatší sme sa drhli.

Ďalej sme mali v pláne Bonnieux, kde sme sa prešli mestečkom na kopci (už zasa!! :) ku kostolu, odkiaľ bol krásny výhľad a cikádový zbor. Jedna sólistka nám aj zapózovala do objektívu a sprevádzala svoje árie decentným pohupovaním.

Aby bola nejaká zmena, rozhodli sme sa hneď odjechať do susedného regiónu Camargue, kde by sme sa vykúpali v mori a na druhý deň sa podľa rady bedekra pobicyklovali okolo zálivu plameniakov, bielych koní a čiernych byvolov. Po ceste sme ešte mali St. Rémy a tak sme sa pristavili v liečebni St. Paul de Mausolé, kde sa Vincent van Gogh snažil zbaviť svojich ubíjajúcich vidín. Je to tiché, odľahlé miesto obklopené olivovými hájmi a vyschnutými lúkami. Krížová chodba kláštornej budovy je maličká a kvetinové hriadky uprostred vypiplané do krásy. Aj jednoduchý kostol navodzuje atmosféru pokojného rozjímania. Tento pocit pretrváva, kým nám strohé zariadenie Vincentovej malej izby a uzatvárateľné vane, z ktorých trčí pacientovi von len hlava, nepripomenú, na aký účel tieto priestory slúžili... Ale vonku je opäť slnko, cikády veselo vyhrávajú a píniové borovice prenikavo rozvoniavajú.

Cez pohorie Les Alpilles, "najmenšie európske pohorie", ktoré skutočne vyzerá ako maketa Álp, sme sa zaviezli do Les Baux de Provence, mestečko skrz naskrz z kameňa, od vstupnej brány až po citadelu, nad ktorou viala žlto-červená provensálska vlajka. Slniečko už nepálilo a aj ľudí bolo pomenej, tak sme si mohli vychutnať, čo sme s Bubom stihli len vletku a v tlačenici. Popri skvostoch stredovekej architektúry nás najviac zaujal obchodík, pred ktorým bol pripravený bar pre psy a holuby a na okenici zavesené plátené vrecko s nápisom Na stratené cumlíky :)

Potom sme sa už ponáhľali do Camargue, kopce ostali za nami a už z diaľky sa slaným vetrom ohlasovalo more. V Saintes Maries de la Mer sme utrpeli šok letoviskovou atmosférou a cenami preplnených kempov (19 až 21 eur pre nás dvoch "se vším všudy"), ale nič lepšie sme na okolí nenašli. Len čo sme si rozložili náš skromný stan a uvarili večeru (dnes mimoriadne kvalitnú z dusenej cukiny s priehrštiami čerstvej bazalky), nadšene sme sa pobrali na pláž do vytúženého mora. To sme však napokon videli iba spoza plota: vstup len do 20.00! Neverili sme vlastným očiam, hoci ako sa neskôr ukázalo, bol to len prvý z množstva varovných signálov, že keď sa raz niekto vyberie na dovolenku do Provence, nemá sa čo ponevierať po Camargue. Hneď ďalší sa prejavil v podobe najvlhkejšej hmly, akú som kedy zažila. Išli sme sa dokonca osprchovať v zúfalej nádeji, že budeme potom suchší. :)

Útek z Camargue do Cassis
21. 07. 2004 

Slnečné ráno v nás prebudilo sklony odpúšťať a bez akéhokoľvek podozrenia sme sa znova vybrali na pláž. Už zdiaľky bolo vidieť, že bránka je otvorená - fajn - strážil ju sekuriťák čokoládovej pleti - OK - a ten sa spýtal: "Kde máte náramky?" Čože?! Skúšali sme sa tváriť, že to nepatrí nám, potom, že nerozumieme. Černoch bol však dôsledný - náramky, ktoré vydávajú na recepcii, sú kľúčom k moru a bez nich nás nepustí. V svižnom nabrúsenom tempe sme sa zbalili a vypadli. Pod vplyvom tej istej nálady sme nakoniec zrušili aj bicyklovačku (takzvaná cyklotrasa viedla prevažne po hlavnej, husto frekventovanej asfaltke...) a plameniaky sme si odfotili od cesty.

Cez Arles a zápchy v Marseille sme sa poobede prepracovali do Cassis. Už okolo pol 4. sme sa ubytovali v miestnom kempe a ponáhľali sa k moru, aby sme si vynahradili negatívne zážitky z rána. Pláž bola nabitá, ale more celkom príjemné. Neveriacky sme po očku okukovali staršie dámy, ktoré bezstarostne otŕčali slniečku svoje nahé vnady. My sme horko-ťažko vydržali niečo vyše hodiny. Deň sme ukončili kráľovskou večerou v jednej z mnohých milých reštaurácií priamo v prístave. Hlavným kritériom pri výbere podniku bolo, aby mali osvedčenú rybiu polievku (s krutónmi, majonézou rouille a syrom) a čokoládovú penu. Za hlavné jedlo sme si obaja vybrali rybu. Dobroty sme zapíjali ružovým vínkom Chateau Lacoste a pozorovali sme dianie na nábreží. Idylka. Problémik nastal pri platení, keď čašník prevzal hotovosť, poprial nám pekný večer a odišiel. Zdúpneli sme, lebo sme očakávali, že nám ešte dosť veľkú sumu vydá. Keď sme však videli, že niektorí hostia popri zaplatení strkajú obsluhujúcim do vrecka sprepitné v bankovkách, nebolo nám všetko jedno. M. ma pobádal, aby som pozbierala všetku svoju slovnú zásobu a pripomenula čašníkovi, že si prosíme vydať. Bolo nám to trápne a okúňali sme sa, ale nakoniec sa garcon objavil sám od seba i s peniazmi.

Šli sme sa ešte prejsť po móle k majáku, ktorý bol obkolesený romantikmi a astrológmi. M. ma pri pohľade na hviezdy poučoval, kde je Grande Voiture (Veľký voz). :) Zdá sa, že francúzština sa naňho lepí ľahko...

Les Calanques - južné fjordy
22. 07. 2004

Ráno sme sviežo vstali a s blaženým vedomím, že nemusíme baliť stan, sme vyrazili na túru po Les Calanques - fjordy na provensálsky spôsob. Na konci Cassis sme nechali auto a zišli sme skratkou k vode. Neohrozene sme napredovali po červenobielej značke cez mierne prímorské kopce porastené borovicami a suchomilnými kríkmi k prvému zálivu. Bola pravá stredozemská horúčava, preto sme dúfali, že na podobné výlety sa vyberú len tí najturistickejšie založení ľudia. Takých však bolo viac, než sme predpokladali a tak sme chuť na kúpanie v lákavej vode ešte potlačili a vybrali sme sa k druhej, vzdialenejšej kalanke. Čoskoro sme poriadne funeli, ale čo krok, to krajší výhľad. Po zhruba hodine sme sa ocitli na dohľad zálivu s približne 400 m vysokými kolmými skalnatými stenami, ktoré padali dole do azúrového mora. Úžasné! Okrem tohto závratného pohľadu nám však nebolo dopriate viac, lebo značka, po ktorej sme šli, sa o chvíľu zradne stočila a zaviedla nás späť k prvému zálivu. Nakoniec sme sa tam predsalen okúpali; príklad mladých hazardérov, ktorí zoskakovali zo skál do mora sme však nenasledovali. Bolo otrasne teplo a dochádzala nám pitná voda, tak sme sa po čase premiestnili na mestskú pláž, kde sme boli aj včera. Opaľovanie sme vylepšili novou "karimatkou" z morskej trávy. Po včerajšej honosnej večeri sme sa tentoraz uspokojili s praženicou.

Aix-en-Provence a vražedná bicyklovačka vo Verdone
23. 07. 2004 

Dnešným doobedňajším cieľom bolo Aix-en-Provence. O tom, že sme už neďaleko, nás vopred upovedomovala nečakane masívna vápencová hora Montagne Ste. Victoire. Pôvodne som si ju totiž predstavovala ako jeden z mnohých kopčekov, ktorý Cézanne maľoval stále dookola a nikto nechápal, čo na tom ten chlap vidí. Už sa mu veru nečudujem.

V Aix sme rýchlo našli dobré parkovacie miesto, hneď vedľa centra. Pri prechádzke sme chceli nájsť hlavne trh. Sme nimi posadnutí. Tento bol maličký, ale keďže na ňom úplne chýbali handry a iné rušivé elementy, zdal sa nám byť taký najautentickejší. Veľa sme fotili.

Katedrála St. Savour bola velikánska, ale príťažlivo jednoduchá, s polozachovalými freskami a vysokým stĺpovým baptistériom. Ku koncu prehliadky oslovila M. neznáma staršia dáma a k čomusi ho pobádala. Pochopili sme, že nevládze otvoriť obrovské predné vráta do kostola. Statný Slovák vyhovel. Tetuška, z ktorej sa vykľula sprievodkyňa, šarmantne poďakovala a šperhákom uvoľnila na dverách obloženie. Ukázalo sa, že pod ním je nádherne vyrezávaný drevený reliéf s množstvom postáv. Prehliadku Aix sme ukončili na ospevovanom námestí Court Mirabeau, kde sa nám veľmi páčila fontána kompletne obrastená machom.

Po mestských zážitkoch sme si chceli dopriať aj trocha pohybu a po ceste D10 sme si to namierili k Montagne Ste. Victoire. S prekvapením sme zistili, že hora je "zozadu" oveľa miernejšia, porastená lesom a vôbec nie taká osamelá, ako sa javila z juhu. Podľa bedekra sme našli dobrý východiskový bod na niekoľko túr, pričom nám dôrazne odporúčali informovať sa z miestnych zdrojov o poveternostných podmienkach. Nechápali sme, čo sa tým myslí, veď deň bol horúci a slnečný, vrchol hory dobre viditeľný, žiadna pľušť na obzore. Keď sme však turisticky naladení vyskočili z auta, pochopili sme. Na začiatku chodníčka bola postavená ceduľa s prísnym zákazom vstupu pre vysoké nebezpečenstvo požiarov... :(

Nabrali sme teda kurz na Verdon, čo je najhlbší európsky kaňon, uprostred hôr s nízkotatranským vzhľadom. Teraz sme sa k nemu blížili z opačnej strany, od jazera St. Croix, ktoré bolo neuveriteľnej tyrkysovej farby. Do La Palud sur Verdon, kde sme chceli kempovať, to boli kilometre sústavných zákrut a závratných výhľadov do priepastí, ktoré vymlela tá mrňavá riečka na ich dne.

Vo vysokohorskom kempe (len na porovnanie: pre dvoch za 9 eur...) sme ani nerozbalili stan a na bicykloch sme sa vydali do dedinky Rougon. Cesta dole serpentínkami bola výborná, ale asi v tretine začala pozvoľna stúpať a posledný úsek bol pre mňa, odchovanú na cyklotrasách v nive Moravy a Dunaja, totálne brutálny. Bola som dosť prekvapená, keď som si uvedomila, že celá tortúra trvala len asi hodinu a pol.

Rougon sa chúli k skalnej ostrohe so zrúcaninami hradu vysoko nad verdonským kaňonom. Má len pár ospalých domčekov, matersky vyzerajúcu radnicu, jeden obchodík a creperie s nachutnejšími francúzskymi palacinkami, aké sme kedy jedli. Po "krepe" s gaštanovým krémom a vanilkovou zmrzlinou som dokonca odpustila M. tie muky na bicykli a ani vyhliadka na spiatočnú cestu sa mi nezdala byť taká hrozivá.

Sviatok v Rougone
24. 07. 2004 

Ráno sme sa zobudili na strašné teplo, lebo nám na stan svietilo slnko. Nemali sme nič na raňajky, tak sme sa prešli do dedinky La Palud sur Verdon, kde sme okrem potravín kúpili aj velikánsky slamený kôš cez rameno, ktorý nás očaril ešte na trhu vo Forcalquier. S jedením sme sa veľmi neponáhľali, lebo sme nemali jasný program. Chceli sme len o 3. stihnúť rougonský turnaj v pétanque, ktorý - ako sme sa včera dozvedeli - je súčasťou sviatku miestneho patróna, sv. Christopha. Nakoniec sme sa čas do turnaja rozhodli stráviť zostupom do kaňonu, čo mala byť asi hodinová minitúra. Na miesto zostupu sme od kempu stopovali; už po 15 minútach nám zastal kabriolet s troma mladými Francúzmi, ktorí nás ochotne naložili a vyložili na požadovanom mieste - Le Point Sublime (v preklade Úchvatný bod). Svoje meno si plne zaslúži. Je z neho neuveriteľný výhľad do ústia verdonského kaňonu. My sme si zvolili cestičku, na ktorej mal byť náučný chodník, ale jednotlivé zastávky boli označené len stĺpikmi s číslami; v ničom novom sme sa nepodučili. Na dne rokliny sa vlnila nazelenalá a ľadovo studená riečka Verdon, ponad ktorú sa klenul most neznámeho veku a histórie. V jeho tieni sme sa naobedovali, M. sa po kolená namočil do vody - tvrdil, že žúžo. Mne nohy vyskakovali z vody samé.

O druhej sme sa zbadali, že chceme stihnúť pétanque, takže sme sa vyškriabali späť na Point Sublime a odtiaľ po červenej značke cez lúky a hájiky do Rougonu. Turnaj sa ešte nezačal, súťažiaci sa zatiaľ len zapisovali. Bolo ich toľko, že malá dedinka praskala vo švíkoch. Trojčlenné družstvá sa navzájom priateľsky zdravili, núkali sa pijatikou, deti svedomito trénovali na námestí. My sme si zatiaľ v radnici pozreli výstavku diel miestnych umelcov; niektoré veci boli veru dosť hrozné... :) Potom sme sa presunuli na ihrisko, kde sa čoskoro začalo hrať. Pri pozorovaní sa nám postupne obnovovali zabudnuté pravidlá (v skratke zhrniem, že vyhráva trojica, ktorej guľa je najbližšie k malej drevenej guľke cochonet - prasiatku). Súťažiaci boli do hry primerane zažratí a všetci hrali z nášho pohľadu dobre - starí, mladí, páni, panie, deti, jeden pán na vozíčku, ktorý gule dvíhal pomocou palice s magnetom, a jeden všeobecný šedý psík, ktorý nehral, ale zato bol vďačný za každé poškrabkanie. Po dvoch hodinách sa ešte stále hralo a nemali sme ani potuchy, ako je turnaj ďaleko, preto sme uprednostnili oddych a večeru v kempe a po zotmení návrat do Rougonu na sviečkovú procesiu. Do kempu som pre zmenu stopovala ja a potom som chodila hore nosom, lebo hneď prvé auto nám zastalo a dokonca to boli ľudia ubytovaní priamo v našom kempe.

Okolo 10. sme boli naspäť v Rougone, auto sme nechali medzi inými poniže dedinky a pridali sme sa k miestnym, ktorí v hlúčikoch živo debatovali okolo maličkej kaplnky. O chvíľu odtiaľ vyšiel vlasatý farár nasledovaný miništrantmi a hŕbou statných do kože odetých motorkárov, ktorí niesli na žrdiach kostolné zástavy (neskôr sme sa dozvedeli, že svojrázny Guy Gilbert je duševným pastierom, súčasne harleyákom a súčasne aj nadšeným pestovateľom slnečníc). Sprievod sa otáčal vo vyzdobenej dedinke, kde každé dieťa dostalo tenkú sviečku s papierovým tienidlom. Tento roj veselých svätojánskych mušiek nás zaniesol cez voňavé lúky späť ku kaplnke, kde otec G. G. slúžil omšu. Nerozumeli sme ani slovo, ale z uvoľnenej atmosféry bolo jasné, že Rougon svojho patróna ctí s radosťou a zdravou dávkou humoru.

Veľký verdonský výlet
25. 07. 2004 

Dnes sme po duševnom pookrianí dali prednosť zušľachťovaniu tela. Oveľa neskôr ako sme plánovali, ale napokon predsa, sme chytili stop na Chalet de la Maline, odkiaľ sa začína seriózna turistika cez Sentier Martel - prechod verdonským hrdlom. Kto si chce urobiť obraz o jeho priebehu, mal by si preštudovať fotku s prierezom trasy a pripraviť sa na 5-6 hodín intenzívneho šlapania.

Na začiatku nás privítal veľmi strmý ale relatívne rýchly zostup k rieke, okolo ktorej sa cestička krúti asi tretinu cesty. Spestrenie ponúka opatrný prelez hlušinou, ktorá tu ostala po výkope núdzovej skratky cez kopec. Pôvodne tu boli aj schodíky, ale keďže je táto trasa známa a len málokto ju pri návšteve Verdonu obíde, zvetraný štrk ich už pomaly celkom zasypal. Turista sa musí spoliehať na svoju obratnosť a oceľové lano, ktorého sa - ak dočiahne - môže pridržať. Obed sme si rozložili pri rieke pod "balkónom" La Mescla, ktorý je trošku bokom od hlavného ťahu. Steny kaňonu tu dosahujú približne 700 metrov. Krátko na to pokračuje značka prudko hore cez skaly na bod zvaný Bréche Imbert, odkiaľ je to už k riečke poriadne hlboko a vzápätí zasa strmo klesá za pomoci takmer kolmo postavených železných rebríkov, ktoré sú v každom počasí šmykľavé a neoplatí sa ich podceňovať. Po ďalšej hodine sme sa našli opäť na úrovni rieky. Rozhorúčený M. si šiel do tej ľadovne zaplávať, no príjemný chladivý pocit mu po vylezení vydržal len 20 minút - pre zmenu nás čakalo stúpanie a dosť dlhý úsek po vrstevnici, ktorý ku koncu poskytoval spestrenie v podobe dvoch tunelov vysekaných priamo do skaly. Prvý bol asi 200-metrový, druhý mal takmer kilometer. Občas v nich boli maličké okienka, ktoré poskytovali trošku svetla a nádherný výhľad. (Na túru sa odporúča vziať si baterku, ale zo skúsenosti môžeme potvrdiť, že jej svetlo skôr oblbuje ako pomáha.) Záverečný úsek túry bol už dosť nudný a únavný, bolo treba prekonať výškový rozdiel k ceste na Point Sublime. Ale zvládli sme to a na dva razy sme sa šťastne dostopovali do kempu. Odmenili sme sa grepovým džúsom a litrom vanilkovej zmrzliny.

Moustiers Ste. Marie
26. 07. 2004 

Oddychový deň. Jeho prvú polovicu sme strávili v útulnom mestečku Moustiers Ste. Marie, ktoré je nalepené na skalnom brale nad už spomínaným jazerom St. Croix. Túlali sme sa fotogenickými uličkami a po šmykľavých kamenných schodoch sme vystúpili k vysoko položenému kostolíku. Odtiaľto bolo matne vidieť aj železnú hviezdu, ktorá visí zavesená na lane medzi dvoma bralami, na pamiatku padlých v druhej svetovej vojne.

Po popoludňajšej sieste sme sa boli prejsť kúsok nad kempom cez les a lúky posiate levanduľou, inšpirovaní ceduľou Chateauneuf. Ten sa však nachádzal príliš ďaleko na to, aby sme k nemu stihli ešte v ten večer zájsť. Večeru sme poňali vo veľkom štýle: urobili sme si hemendex, pričom šunku suplovala provensálska saláma hojne posypaná drveným korením. K tomu už neviem koľké rosé z miestnych utajených viníc.

Posledná noc vo Verdone...  

Ramatuelle a St. Tropez
27. 07. 2004 

V clivej nálade sme opustili Verdonský národný park a podstúpili dvojhodinovú cestu na juh - Côte d´ Azur, konkrétne St. Tropez. Posledných 10 kilometrov sme šli ako s hnojom, totálna, takmer nepostupujúca hodinová zápcha. Keď sme sa z nej nakoniec na obed vymotali, zamierili sme si to ešte do Ramatuelle. Známou a navštevovanou ju urobil najmä Gérard Philippe, ktorý tu mal domček a na miestnom cintoríne je spolu so ženou aj pochovaný. Hrob je sympatický, skromný, obrastený nezničiteľným brečtanom, kým okolo neho sa pyšnia mramorové dosky s ohyzdnými keramickými kvetmi. Dedinka má typicky provensálsky vzhľad, strmé uličky a vzorne dodržiavanú siestu, vďaka ktorej pôsobila dosť ospalo.

Pod kopcom sme začali hľadať kemp pri mori. Zabralo nám to dosť veľa času a nervov a nakoniec sme ani nepochodili; v jednom od nás napríklad chceli za jednu noc 50 (slovom päťdesiat) eur, v inom mali na recepcii do piatej siestu. Ubytovanie sme teda odložili na neurčito a šli sme do St. Tropez. Prešli sme sa po prístavisku s luxusnými jachtami k malému skrytému zálivu s farebnými domčekmi priamo na pláži. Vo veselých marhuľovo-žltých tónoch je aj miestny kostol, ktorý sa osobitne pekne vyníma na pozadí tmavomodrého mora od vyššie postavenej citadely. Zbytok popoludnia sme sa potulovali ožívajúcimi ulicami a nezabudli sme ani na slávnu Gendarmerie. Po štyroch dňoch strávených v horách sme si na mestský ruch a horúčavu akosi nevedeli zvyknúť. Keď nám napokon pani v Office du Tourisme povedala, že trh, ktorý sme tu chceli navštíviť, sme tesne prepásli, nemali sme ani najmenšiu chuť ostať tu dlhšie. Pochytil nás bláznivý nápad vrátiť sa do Verdonu a dopriať si ešte jeden turistický deň. Nápad sme hneď aj uskutočnili. Nadšenie nám vydržalo celých 160 kilometrov. Pani na recepcii akoby ani nebola prekvapená. "Vrátili ste sa?" "Oui!" :)

Ešte jedna verdonská túra
28. 07. 2004 

Tak sa M. nakoniec dočkal svojho Chateauneufu! Nebolo to však celkom jednoduché.

Vybrali sme si túru, ktorá viedla z La Palud cez kopce do Rougonu (kam po novom namiesto Ríma vedú všetky cesty :). Prvá krátka etapa viedla nám už známym levanduľovým lesíkom na planinku medzi horami, kde značka pokračovala po asfaltke. Chateauneuf sme našli pomerne ľahko, vykľula sa z neho úplne zruinovaná opustená dedina - ako inak, na kopci. Zrúcaniny domov a hospodárskych budov majú svoje popisky, vlastne to bolo malé múzeum pod holým nebom. Skľučujúcu samotu trochu zmierňovala všadeprítomná rozvoniavajúca levanduľa.

Potom sme trocha zablúdili. Na vine bola mapa, ktorá naznačovala chodník tam, kde žiaden nebol. Naslepo sme sa predierali hustým lesom, ktorý nás nakoniec vypľul na cestu. Nasledovalo niekoľko únavných serpentín k vysoko postaveným usadlostiam a konečne turistický chodníček cez kopce. Tu to už pripomínalo Malú Fatru, cítili sme sa ako doma. Výhľad bol prekrásny a mohli sme si ho dosýta vychutnať: počas celej túry sme nestretli žiadnych ľudí. Do Rougonu sme dorazili po šiestich hodinách poctivého šlapania, hoci podľa značky to malo byť o polovicu menej. Ach, títo Francúzi! Nie prvý raz sme skonštatovali, že najkvalitnejšie turistické značenie je na Slovensku. Je však pravda, že doma zas nemáme také dobré palacinky. :)

Únava z cesty sa ešte podpísala na humornej príhode, keď sme pri stánku s miestnymi levanduľovými výrobkami stratili kľúče od odomknutého auta. Jednoducho v priebehu dvoch minút zmizli, hoci naokolo okrem starkého v stánku nikto nebol. Prehľadali sme všetko možné a so silnými pochybnosťami o vlastnom rozume sme ich nakoniec objavili položené na streche...

Monako a Ѐze
29. 07. 2004 

Definitívne sme sa rozlúčili s Verdonom a o tri hodiny sme už parkovali v Monaku (značka MC na autách neznamená Macedónsko, ako sme si najprv mysleli... :). Že sme už v ňom nám bolo hneď jasné podľa radikálne zvýšenej hustoty zástavby a podľa výlučne podzemných parkovísk. Od práve opravovaného Grand Casina, pred ktorým bola nainštalovaná výstava pozoruhodných sôch, sme si urobili okružnú prechádzku po nábreží. Domáci sa však v mori nekúpu, dávajú prednosť bazénu v prístave. V Monaku sa celkom pekne prelína moderná architektúra s historickými budovami. Vyliezli sme na hradby Starého mesta, pookriali sme vo voňavom vlhkom parku a v spleti uličiek sme našli kniežací palác a katedrálu, kde sú pochovaní monackí panovníci vrátane asi najznámejšej kňažnej Grace. Kniežací palác na nás pôsobil dosť stroho a mlado, napriek tomu, že niektoré jeho časti sú tu od XIII. storočia. Keď sme sa cez prístav vracali ku kasínu, zbadali sme v mori pri brehu potopený veľký nákupný vozík, pričom široko-ďaleko nebolo jediného supermarketu. Žeby výkrik antiglobalizmu?

Poslednou väčšou zastávkou v Provence bolo mestečko Ѐze. Nachádza sa kúsok od Monaka na vysokej skalnej ostrohe nad morom. Domorodci takýmto odvážnym usadlostiam hovoria orlie hniezda a náš český bedeker vesničky na bidýlku. Kľukatými kamennými uličkami sme sa dostali až na najvyššie miesto, kde je celkom neočakávane vybudovaná záhradka plná kaktusov, aloe, agave a iných suchomilných rastlín a pomedzi ne niekoľko vkusných jemných sôch mladých dievčat. V dňoch so 100% viditeľnosťou odtiaľto dovidieť na Korziku. Dnes nebol až taký deň. More sa niekoľko kilometrov od brehu strácalo v opare, akoby sa tam strácal aj svet.

Poslednú provensálsku noc sme strávili v kempe priamo v meste Menton na francúzsko-talianskych hraniciach. Na rozlúčku s juhom sme sa boli okúpať na ľudoprázdnej mestskej pláži za svitu mesiaca... :)

Au revoir!

Praktické informácie o Provensálsku 

Do Provence sa dá zo Slovenska dostať niekoľkými spôsobmi - cez Rakúsko, Nemecko a východné Francúzsko, alebo po Rakúsku pokračovať do Talianska. My sme tam boli dvakrát (raz s cestovkou) a po oba razy sme začínali na severe tejto oblasti, takže neviem posúdiť, čo je lepšie. Závisí to asi od toho, čo vás zaujíma najviac a v akom poradí si chcete pozrieť krajinu. Francúzsko má pomerne draho spoplatnené diaľnice, čo tiež môže ovplyvniť vaše rozhodnutie.
S ubytovaním určite nebudete mať žiadne problémy. Kempov je mnoho, sú dobre označené a vo všetkých kategóriách komfortu. Zvyčajne sme si vyberali dvoj- alebo maximálne trojhviezdičkové, to nám úplne stačilo. No aj na tejto úrovni sa veľmi líšia ceny, v závislosti od miesta, kde sa kemp nachádza. Boli sme úplne ohúrení, keď si v St. Tropez pýtali za jednu noc pre dvoch 50 € (odtiaľ sme ušli), pričom napr. v horách vo Verdone sme platili 9 €. Pochopiteľne, odvtedy sa mohlo všeličo zmeniť, no zvyčajne sme boli spokojní tam, kde nás to stálo okolo 12 eur. Kempy boli vybavené sprchami, niektoré aj malým obchodíkom, kde bolo dostať pohľadnice, víno, syr alebo bagety.
Spali sme v stane na karimatkách, v tenkých spacákoch. Nie je potrebné nosiť si takú výbavu ako povedzme do Škandinávie. Dni sú horúce a noci zvyčajne teplé. Hojne sme využívali najmä tričká, tielka, kraťasy, sandále, klobúky, slnečné okuliare a opaľovacie krémy. Nezabudnúť na plavky a pevnú obuv. Provence je krajina mora a hôr. Občas sa stane, že sa priženie riadna prietrž mračien, preto si určite vezmite aj nepremokavú vetrovku (i keď je otázne, či vás pred takýmto lejakom zvládne ochrániť) :). Po búrke sa môže prechodne schladiť, sveter v taške nemôže uškodiť.
Keďže sme mali veľké auto a cestovali sme v ňom len dvaja, vzali sme so sebou aj bicykle. Je pravda, že sme ich využili len raz, keďže hlavne ja radšej bicyklujem po rovine a tú v Provence tak ľahko nenájdete. Ak však nie ste fajnovky, určite budete spokojní. Preháňať sa po levanduľou voňajúcom vzduchu, šplhať sa do kamenných dediniek a kochať sa potom zaslúženým výhľadom je neopakovateľné.
Tradičné dovolenkové menu sme si varili na jednoduchom plynovom variči. Keďže počasie bolo horúce, aj varenie trvalo krátko a minuli sme ani nie jednu kilovú Coleman bombu. Jedálniček pozostával z cestovín, instantných a sáčkových polievok, hotových omáčok a ryže, ktoré sme dokola striedali. Vrcholom kuchárskeho umenia bol hemendex alebo praženica. Potraviny vo Francúzsku nie sú drahé, preto sme tieto úsporné teplé jedlá denne dopĺňali čerstvými bagetami, mliečnymi výrobkami - hlavne syrmi, to by bol hriech odolať - vajíčkami a samozrejme ovocím a zeleninou, ktoré je na voňavých trhoch v malých mestečkách radosť nakupovať. Raz sme si dopriali kompletnú večeru v reštaurácii, párkrát veľké, sýte palacinky a občas kupované obložené žemle. Každodenným doobedňajším rituálom sa stalo posedenie na káve s mliekom (café créme/café au lait). Večer sme často popíjali vínko, najmä rosé. Nie sme žiadni fajnšmekri, víno delíme na to, ktoré nám chutí a ktoré nie. Prišli sme však na to, že aj za nízku cenu (2-3 eurá) sme boli veľmi spokojní. Snažili sme sa byť lokálpatrioti, sledovali sme, odkiaľ víno pochádza a ak sa dalo, vyberali sme si také, kde sme sa práve nachádzali. Raz sme navštívili aj miestnu pivničku, kde sme pred nákupom ochutnávali niekoľko druhov. Toto víno bolo už drahšie, ale zrejme aj kvalitnejšie a priniesli sme si ho domov ako spomienku na jesenné večery.