Západné Tatry 2020

Na druhé tohtoročné "koronapotulky" sme vyzbrojili našu Caddie plnou poľnou a ešte sme ju vylepšili o druhú izbu: Mch od kamaráta požičal vysúvací stan s pevným dnom, ktorý sme celý čas vozili na streche a na noc sme ho "nafúkli" pomocou kľuky. Ja som mala trvalé ležovisko v aute, Mch v stane a deti sa komplikovaným no spravodlivým systémom pri nás striedali.

Obrovskou výhodou bolo, že sme boli celkom nezávislí od ubytovacích zariadení a mohli sme tak okoštovať ten pravý van life vo štvorici. Sloboda bola vyvažovaná oštarou s úsporným uložením vecí v aute - keď sme niečo potrebovali, bolo zaručene nutné najprv preložiť zo 10 iných predmetov.

Na Liptove sme už dávno neboli a celkom sme zabudli, aký je to prekrásny kraj, najmä v klesajúcom slnku s plastickými tieňmi. Celí uveličení sme sa teperili po poľných cestách v okolí Liptovskej Sielnice a Kvačian odhodlaní mať hneď prvý nocľah na nejakom epickom miestečku. Ono keď sa povie kempovanie nadivoko, zdá sa, že sa dá usalašiť úplne hocikde. Ibaže tu je to šikmé, tam príliš otvorené, hentam by sme mohli zavadzať traktorom, tuto chodia vyvážať bordel, toto je súkromný pozemok...

Keďže noc sa rýchlo blížila, Mch vytasil appku Park4Night, ktorá nám pomáhala aj na poslednej nórskej expedícii a dozvedeli sme sa, že povyše Bobrovca (Jalovca) je legálne povolené stavať stany vo voľnej prírode. Miesto nás očarilo - vedľa málo frekventovanej cesty kus lúky s mohutnými smrekmi, dokonca aj s ohniskom a lavicami. Zapichli sme to kúsok poniže, pretože tam si už opekali večeru dve liptovské rodinky s deťmi.

Pod dohľadom mohutných vrchov sme si ohriali šúľance od starej mamy a už takmer potme ich zalievali čajom z čerstvej materidúšky. Bolo veľmi chladno, čoskoro sme zaliezli spať. Spoza stromov vyliezal Mesiačisko v splne a svietil odušu. Až tak, že kým nám nazízal do auta, mala som jeden katastrofický sen za druhým.

Okruh Prosieckou a Kvačianskou dolinou
02. 08. 2020 

Ráno pod kopcami Sokol a Mních bolo prekrásne. Slniečko sa trblietalo v zarosenej tráve a s pôžitkom sme sa na ňom počas raňajok vyhrievali. Túru z Prosieka sme začali o bohapustej 11:15, už sme sa ani na parkovisko nezmestili. A to sme si mysleli, že všetci dovolenkári budú na Liptovskej Mare (vyzeralo to tak).

Hneď skraja modrej značky nás vítala úchvatná tiesňava Vráta, kde chodníček chvíľami prekrýval ľadový potok. Prerúčkovali sme sa po skalnej rímse pomocou reťaze - no ďalšiu cca hodinu to už bolo podstatne menej dramatické. Značka viedla po suchom koryte (kam sa podela voda?) alebo cez smrekové lesíky a trvalo to dlhšie, než sme si mysleli. Príjemné slniečko z rána cez obed nemilosrdne pražilo a v nízkom poraste nám bolo príšerne teplo. Nakoniec sme šťastlivo dorazili k odbočke na vodopád Červené skaly. Okolo chodníka, popri ktorom rástli kamzičníky (?), bola opäť prekrásna skalná divočina. Vodopád síce kropil len tak nežne, ale vytváral príjemný chládok. Žiaľ, priťahoval aj dosť ľudí. Utiahli sme sa bokom, aby sme sa v pokoji najedli a blahorečili sme vlastnej prezieravosti, lebo na miesto, kde sme predtým stáli, spadol kameň. Nechtiac ho spustil chalan driapajúci sa nerozmyslene na kolmý svah nad vodopádom. Od viacerých turistov si vyslúžil hlasné pokarhanie; potom sa okúňal zliezť. 😊

Vrátili sme sa na značku a čoskoro sme sa už konečne dostali k dlho očakávaným rebríkom a reťaziam, ktoré značne uľahčovali stúpanie cez útesy. Niekde voda v balvanoch vymlela aj "hrnce". Teraz v nich stáli teplé mláčky, sem-tam aj so žubrienkami. Skalný úsek nebol dlhý. Čoskoro sme sa nachádzali na Svorade, kde sa rozprestierali horské lúky jedna báseň. Pre pokročilý čas Mch upustil od nápadu ísť po zelenej cez vrchol Prosečného. Sporiadane sme zišli do Veľkého Borového vďační za existenciu bufetu Goral (Mch si dal 2 hroznovky a 1 kofolu) so strašne pomalou obsluhou. Spolu s nanukmi a hojdačkami sme tam strávili asi hodinu. Odolali sme drankaniu, aby sme cca 15minútový úsek k ústiu Kvačianskej doliny absolvovali jazdou v konskom záprahu, ktorý tu urobí za deň niekoľko kolečiek.

V doline značka opäť poskakovala popri suchom koryte, v ktorom sa až kúsok pred vodopádom Ráztoky nečakane zjavilo dosť vody. Zrejme prúdi podzemím. Za dreveným mostíkom stoja pri potoku krásne drevenice - mlyny na Oblazoch. Nadšenci, ktorí dávajú objekty do poriadku, tu zrejme aj žijú - okolo domov pobehovali sliepky a pažravé kozy. Za malý poplatok sme mohli vojsť dnu. Vysvitlo, že tento mlyn pílil drevo na laty!

Boli by sme tu strávili aj pod dňa, ale neskorý nástup na túru nás dobehol. Od mlynov na nás čakal strmý výstup k rozchodníku a od neho ešte 50 minút červenou značkou dole Kvačianskou dolinou. Mch šiel svižne napred, lebo mal ešte z Kvačian prejsť popod vrchy do Prosieku po auto. Ja s chlapcami sme sa motkali pomalším tempom. Nebola to žiadna slasť - široká štrková cesta s nepochopiteľnými stúpaniami a strmými klesaniami vysoko nad riečkou. Spestrenie ponúkali 2 vyhliadkové plošiny a Jánošíkova hlava (skala v tvare tváre na náprotivnom svahu). Po výleze z doliny sme zotrvačnosťou pokračovali dlhými Kvačanmi ku krčme, ktorej ponuka nás neoslovila a zmorene sme čakali Mch na lavičke.

Miesto na večeru sme nenašli bližšie ako v kolibe Holica za priesmykom smerom na Oravu, neďaleko Hút. Drevenica je to štýlová, no obsluha bola akási popletená. Ani na druhýkrát mi nedoniesli pirohy, až keď už mali všetci ostatní takmer zjedené. Medzitým som dorazila synove tatarčane (= pohánkové), takže som už vlastne ani nebola hladná. 😊

Na noc sme sa vrátili zase nad Bobrovec. Tentoraz sme na lúčke boli sami, pricúvali sme k čistinke s ohniskom.

Liptovský Ján a Pribylina
3. 8. 2021 

V pondelok sme uvítali príjemné polojasné počasie. Okolo ohniska rastú všade maliny a ešte pred raňajkami som celá nadšená nazbierala za hrnček. Po jedle sme sa všetci celotelovo umyli v potôčiku za cestou. Chlapci nie úplne dobrovoľne. 😊

Dnes mal byť oddychový deň, smer Liptovský Ján - Minislovensko, neďaleko hotela, kde som pradávno strávila dva týždne vo svojej prvej škole v prírode. Namiesto nostalgie som však ostala úplne ohúrená davmi ľudí, všadeprítomnými serepetičkárňami a inými turistickými pascami - prečo si, dokelu, takto przníme nádherné hory?! Zmenšené modely rôznych slovenských stavieb boli však celkom podarené a umiestnené v príjemnom hájiku. Viaceré objekty sú ešte v rozpracovanom štádiu a je dosť priestoru na rozširovanie expozície. Imponovali nám údaje, koľko hodín autori strávili nad jednotlivými modelmi. Chalani najviac ocenili veľké koľajisko s pohyblivými vláčikmi.

Dole v dedine sme zaparkovali pri pôvabne ošarpanom kostole Jána Krstiteľa a pešo zišli k minerálnemu prameňu Kaďa. Z vyvieračky sa dá nabrať na pitie - mne chutila. V jazierku sa dá kúpať a bol o to aj celkom veľký záujem. My sme si ponamáčali len všetky nohy. Voda bola prekvapivo dosť studená. Smrdela len trochu a srandovne bublinkovala, dokonca aj v priesakoch v tráve.

V rámci oddychu sme mali v pláne ešte skanzen v Pribyline a cesta tam bola taká úchvatná, že keby to niekto namaľoval, povedala by som, že je to gýč. Na okrajoch obilných polí rástli maky a kamilky a v pozadí sa dvíhal Kriváň a spol. Okrem klasicky pekných domčekov, kostola kúrie sme sa prešli aj k depu mašiniek cez pôvabný lesík s materinou dúškou a muchotrávkou. Na koľajniciach tu bolo odstavených viacero sympatických parných strojov. Budú raz aj naši vnuci obdivovať dnešné rušne? Akosi o tom pochybujem... chýba im niekdajší poctivý zmysel pre detail. Takéto úvahy očividne vôbec netrápili malý kŕdlik vtáčikov krivonosov, ktoré zaujímali len omrvinky roztrúsené pod strechou jedného depa. Chlapci banovali, že sme nevystihli deň, kedy sú vlaky aj pojazdné, no to by istotne bolo sprevádzané úmerne veľkou návštevnosťou.

Trochu spŕchlo, ale kým sme dopozerali všetky domčeky, akurát prestalo. Chalani chceli nakupovať v suvenírových stánkoch pri parkovisku, ale nepoučiteľne si vyberali plastové blbosti, tak som to celé zatrhla. V takomto prostredí je veru drina viesť deti k skromnosti a ekologickej uvedomelosti.

Blížil sa večer, nechcelo sa nám variť a vymysleli sme si, že dnes dáme zarobiť Salašu Žiar. Verný svojmu zvyku Mch vybral "skratku" cez polia a pasienky okolo Jakubovian a Veternej Poruby. Boli to krkoháje a miestami sme sa strácali, ale tá krása naokolo! Tie výhľady cez Jamnickú dolinu dnu do Roháčov!! Raz sme videli bežať po lúke zajaca a mňa očarilo aj rúbanisko ružové od kvietkov kyprín, kam len oko dovidelo. Muži to nevedeli oceniť. Zato ich nadchlo, keď Mch pri krátkom zjazde z kopca nezapol motor. Maminka to nevedela oceniť. 😊

Večera nám chutila. Na salaši majú bernardína vyššieho ako sedemročný J. a drevené ihrisko, kde sa chlapci jašili až do tmy. Mch si zatiaľ na masívnom stolíku vybavoval pracovné povinnosti využívajúc dobrý internetový signál. Spať sme sa uložili zase na našom miestečku.

Havránok a Zuberec
3. 8. 2020 

V noci na utorok pršalo, ráno bolo slnečno, ale aj cez deň sľubovala predpoveď dážď, preto sme pokračovali v skanzenovom programe na oboch stranách Západných Tatier. Najprv liptovský Havránok.

Parkovať treba, ak sa dá, priamo pri vode, pri zachovalej vežičke kostolíka sv. Mary. Mtj tam zachraňoval mikrožabku. Cesta k expozícii vedie cez lúky nádherne modré od pakostu a ružové od slezu. Repliky obydlia Keltov (cca 400 p.n.l.) pôsobia vierohodne. Chlapci si skúšali sadnúť za hrnčiarsky kruh, aj keď nohami nedočiahli na koleso. Dvojkomorová pec na keramiku je postavená presne podľa originálu, ktorý tu bol objavený O kus ďalej sme prešli bránou do kultového areálu s obetnou jamou a vyrezávanými drevenými modlami. Na najvyššom mieste areálu stál stredoveký hrádok s priekopou, obytnou vežou a kolovými palisádami. Okolo vodnej cisterny sme sa riadne blatistým chodníkom dostali späť na začiatok okruhu.

Do Zuberca sme sa presunuli cez sedlo medzi Chočskými vrchmi a Západnými Tatrami, až tam sme nakúpili (aj miestnu štrúdľu) a obedovali sme na lavičkách pred dreveným amfikom. Dnes sa tu nekonalo žiadne folklórne podujatie. Skanzen je obkolesený kadečím odpudivým, ale dnu je to veľmi fajn. Na prvý pohľad sa ani nezdá, že by mala prehliadka trvať dlho, areál nie je rozľahlý. Krásne zachovalé domčeky sú však umiestnené dosť nahusto v niekoľkých uliciach okolo potoka a keďže sme chceli vidieť všetko, trvalo nám to nakoniec neuveriteľné 4 hodiny. V jednej chalupe sme neplánovane naďabili na krojovaného mládenca a devu - hrali na husle, gajdy, píšťaly, zvončeky a spievali oravské piesne. Počúvali sme ich usadení pri peci. Na mlyne Mch hatil prívod vody v mlynici, aby sa koleso potom po uvoľnení "stavu" točilo rýchlejšie. Chalanom sa páčili poľnohospodárske stroje a obrovský papagáj ara sediaci jednému návštevníkovi na pleci. 😊 Veľa času sme strávili aj pri kozách a ovečkách a trhaní trávy pre ne. Zvieratá značne prispievajú k tomu, že dedinka vyzerá naozaj ako živá.

Chlapci si po prehliadke dali vonku sľúbenú zmrzlinu a čulo pobehovali po pódiu amfiteátra, kým rodičia zmorene sedeli a kŕmili sa štrúdľou.

Na spanie sme sa chceli usadiť niekde blízko, aby sme to zajtra nemali ďaleko do hôr. Skúsili sme odbočku na Huty, preskúmali krkolomný terén v Malom Borovom a napokon sa odtrepali až do Veľkého Borového. Tam nad dedinou sme na jednej lúke na kopci konečne zaparkovali. Normálne by to bolo veľmi pekné miesto, ale hmla sa spúšťala stále nižšie a strašne fučalo! Akosi zázrakom sa nám podarilo uvariť kuskus s cícerom, ale kým bol kufor kvôli kuchteniu otvorený, všetok interiér stihol brutálne navlhnúť. Okolo desiatej sme šli spať, nič iné sa nedalo robiť.

Vlkolínec
4. 8. 2020 

Vietor otriasal Caddie celú noc a hmlilo aj ráno o ôsmej. Na horskú túru sme prestali pomýšľať. Rýchlo sme sa zbalili, zviezli sa do Hút a tam v akom-takom závetrí som urobila raňajky a Mch umyl riad.

Za sedlom na Liptov sa počasie podstatne zlepšilo - hmla vystúpila vysoko, sem-tam presvitala modrá obloha a slnko, príjemných 20°. Šinuli sme si to k prírodnému termálnemu prameňu v Kalamenoch za Lúčkami a všetci štyria sme doňho vliezli. Voda bola len málo smradľavá a príjemne teplá, bublinková. Jediným nedostatkom bola plytkosť jazierka, museli sme sa krčiť, ak sme chceli byť celí ponorení. A časom pribudlo aj dosť iných záujemcov. Možno je to aj tým, že je to východzí bod pri túre na Liptovský hrad. Gólom bolo, že kým sme sa po kúpeli utierali, na parkovisko prikvitla tá včerajšia rodina s papagájom! 😊

V Ružomberku sme márne hľadali cestu na Malinô Brdo, odkiaľ sme sa mienili prejsť do Vlkolínca. Mch vravel, že tam pred dvadsiatimi piatimi rokmi bola. 😊 Namiesto nej je teraz lanovka z Hrabova, tou sme však pohrdli. Najedli sme sa na parkovisku pri Kalvárii a potom sme sa vybrali hore od Bieleho Potoka po sympatickej nenápadnej cestičke cez húštinu divej mrkvy a lúky s betonikou, neznámymi vysokými žltými kvetmi a polozborenými starými senníkmi. Smerovka v dedine tvrdila, že nám to potrvá 50 minút, no už po polovičnom čase nás vítali prvé domčeky Vlkolínca.

Motorizovane sa sem prišlo pozrieť dosť veľa ďalších ľudí, my ako peší sme boli ušetrení poplatku za vstup. Chalúpky na strmej ulici sú naozaj pekné, ktovie, či aj pôvodne boli také farebné. Chlapci si do fľašiek nabrali vodu z miestneho prameňa (ale trvali na tom, že TO NIE JE suvenír 😊). Pri obhliadke horného konca sa k nám priplietol bezprizorný rozjarený vlčiak, nevedeli sme sa ho zbaviť. Púšťal sa zjašene do detí, skákal a chniapal im po nohách, vystrašili sme sa riadne. Mch sa podarilo odohnať ho. Psisko odbehlo obťažovať ďalších turistov. Nepodarilo sa nám zistiť, komu patrí. Zlý zážitok sme zaháňali debatou so sliepkou na dolnom konci, návštevou farmy s rôznymi operencami a cicavcami (aj polárne líšky, úbožiatka) a zbavením sa vreckového v suvenírovni pri Betleheme s robustnými drevenými sochami.

Večera v Liptovskej Sielnici v rybárni Na háku sa Mch nepáčila, lebo porcie boli maličké. Haláslé, syr, palacinky a rezeň nestačili, priobjednávala som ešte grilovaný hermelín. Zato deti sa tešili z voľne pobehujúcej hydiny, králikov v klietke, jazierka, kde sa dalo loviť podberákom, lukom a šípmi a dreveného ihriska. Odchádzali sme úplne poslední.

Na našom starom dobrom mieste nad Bobrovcom už bolo zopár osadníkov, ustlali sme si poniže ohniska.

Roháčska hrebeňovka
5. 8. 2020 

V noci vysvecoval mesiac, ráno bolo mračno a na horách hmlisto. Opäť sme si nazbierali k vločkám maliny. Medzičasom sa vyjasňovalo. Nešuchtali sme sa, ale aj tak sme oravským smerom vyrážali až o 10:30. Mch nadhodil, že pre dobré počko a deň v týždni (t. j. nie víkend, t. j. menej ľudí) by bolo lepšie ísť namiesto Roháčskych plies na hrebeň s pomocou lanovky. Hlavné turistické davy už boli dávno hore, čo bolo fajn, aj ušetrených 400 výškových metrov potešilo. 50 minút statočného šľapania bolo odmenených závratným výhľadom z hrebeňa Predného Salatína. NÁDHERA! Konečne ozajstné hory! Mám rada aj nižšie vŕšky, ale keď stojím takto vysoko a hľadím na reťaz končiarov, zas a znova ma to hlboko dojíma. Kvitli zvončeky a žlté prasatníky, občas čipčali vtáčence, hmla ostala dole a kopce vynárajúce sa z nej boli ú*ch*v*a*t*n*é! Deti som riadne otravovala svojimi neutíchajúcimi výlevmi. 😊 Posilnení obedom sme pokračovali na Brestovú a z nej strmo dole a zasa hore na Salatín. Nadšene sme zistili, že na jeho južnej strane vidno aj do doliny Brestovca, ba takmer aj naše nocľažisko. Smerom na východ sa odkryli neskutočne malebné ďalšie končiare - Spálená, Baníkov, Hrubá kopa a Tri kopy. Trhalo mi srdce, že sa im musíme obrátiť chrbtom, ale raz sa k nim istotne vrátime z inej strany, sľubujem!

Naspäť až k lanovke to malo trvať vraj 1,5 hodiny, čo som neverila - ale fakt sme to stihli. Vlastne celý deň sme sa držali údajov na šípkach, čo je úctyhodný výkon, už dávno nevídaný. Ku koncu hrebeňa sme videli dva veľké dravce, ako do nich dobiedzali krkavce.

Pri dolnej stanici chlapci ešte obzerali ukladanie lanovkových sedačiek a my sme dumali, čo ďalej. Nakoniec sme zišli do koliby pri skanzene na večeru (cesnačka eňo ňuňo!), vrátili sme sa nocovať na parkovisko pod lanovkou s ambíciou zdolať zajtra Roháčske plesá. Keď väčšina áut odtiahla a západ bol pred súmrakom krásne oranžový, prostrediu ubudlo z jeho odpudivosti. Mtj nazbieral čučoriedky, J. si na kraji lesa staval z drievok tee-pee. Mch po resuscitácii notebooku vybavil pracovné povinnosti a následne išiel celotelovo zmyť pot do ľadového potoka. Okolo sa chystalo tráviť noc aj niekoľko ďalších karavanov.

Roháčske plesá
5. 8. 2020 

O budíček o vražednej 6:22 sa postarala poľsko-holandská posádka dvoch áut, keď zaparkovali kúštik od nás napriek obrovskému voľnému parkovisku a všetci vrátane niekoľkých detísk na plnú hubu hulákali, kým sa strojili na túru. Bola by som vraždila. Ešte ani lanovka nepremávala, ale oni už stepovali pri lístkoch.

Tak sme teda vstali aj my, Bola kosa, no slniečko už svietilo na konáre. Raňajky sme si spestrili čučkami. Umyli sme sa na ešte čistých záchodoch v lanovkárni a už po pol deviatej sme vyrážali cez krásnu lesnú skratku k asfaltke s červenou značkou. Na Adamculi sme odbáčali na lesnú modrú smer Roháčske plesá. Po cca. polhodine sme sa pokochali krásnym Roháčskym vodopádom, ovšem bolo treba zaťať zuby nad niektorými skupinami turistov, ktorí sa nekonečne dlho fotili a zavadzali ostatným. Ďalšia polhodinka a boli sme na malej lúčke pod závratnými štítmi, odkiaľ sa dalo ísť aj do sedla pod Baníkovom. Slnko tak pieklo, že som napriek pochybnostiam prvorodeného na chvíľu zhodila tričko. 😊

Nasledovala hodinka prudkého stúpania na návršie, kde sme boli odmenení pre zmenu úchvatnou scenériou Troch kôp, Hrubej kopy a pod nimi prvým plesom s kačičkami. K druhému jazierku bolo treba trochu klesnúť a tam sme sa aj najedli na mieste, ktoré veľmi dobre vybral J. - trochu bokom od cesty na skale pri vode. Aj nohy sme si omočili, pokonverzovali sme s tromi smiešnymi kačičkami a chlapci bosky lozili na veľký balvan. Ďalšie pleso bolo hneď vedľa a posledné zase nižšie, už v nádhernom objatí vrchov Volovec, Ostrý Roháč a Plačlivô. Mala som sto chutí nahlas z plných pľúc spievať ďakovné ódy. Cesta k rázcestiu, odkiaľ sa odbáča do Smutného sedla, bola intenzívna tými približujúcim sa vrchmi, úplne z nich bolo cítiť tú nesmiernu silu.

K Ťatliakovej chate to vraj malo trvať 30 minút, ale tentoraz nám to trvalo dáko dlhšie. Na Ťatliačke bola hlava na hlave, ani sme sa nezastavili, plynulo sme prešli na asfaltku, ktorá dosť strmo klesala. Bola to nekonečná a úmorná otrava. Ale vlastne je to dobre, aspoň sem nechodí až toľko turistov ako do Vysokých. Aj tak ich bolo riadne veľa. Keď sme po hodine zotrvačnej chôdze mali ísť dole po schodoch skratkou cez les k parkovisku, nahlas som pri ohýbaní kolien vzdychala a staršia pani oddychujúca na zvodidlách sa schuti spolupatrične zasmiala. 😊

Prezuli sme sa z vibrám a zviezli sa k skanzenu. V kolibe si dali veľkí cesnačku a kofolu, malí zmrzlinové palacinky a džús. Obsluhovala nás veľmi milá krojovaná dievčinka. V Zuberci sme kúpili pečivo a orechovú štrúdľu a šup cez dobre známe sedlo zasa na Liptov. Nad Bobrovcom sme parkovali už o nevídanej šiestej! Nik tu nebol, mohli sme sa opäť rozložiť pri ohnisku. Chlapci sa po umytí v potoku veselo a svorne hrali, že sú farmári a zo sena pomocou prázdnej krabice robili aj balíky. 😊 My sme len tak sedeli, Mch si čítal a ja som celou dušou nasávala TU A TERAZ. V noci mali táborníci v stanovej osade nočnú hru, ktorá začala streľbou a spôsobila, že som bola potom zo dve hodiny hore.

Minerálny prameň pod Šípom
6. 8. 2020 

Ešte včera sme sa rozhodli, že už dnes, o deň skôr, pôjdeme domov. Decká sa na to už od utorka vypytovali a aj my sme už mali celkom dosť. A tak sme mali lenivé ráno, J. spal do vyše deviatej!, ja som nazbierala za dve misky malín, alchemilku, skorocel, materidúšku a myší chvostík a potom sme nekonečne dlho prebaľovali obsah auta. Bolo 11:45 a Mch nadhodil, či nepočkáme do poludnia, aby sme konečne zastihli neďaleký salaš Pastierska v otváracích hodinách. Napriek tomu, že sme okolo chodili celý týždeň, ani raz sa nám to nepodarilo. Bol to dobrý nápad a spolu s nami ho malo prekvapivo dosť ďalších ľudí, trochu sme si postáli v rade. S potešením sme podporili miestnu ekonomiku - vzali sme tri údené megabochníky ovčieho syra, kravské nite a aj dve klobásky.

Potom sme sa ešte najedli z vlastných zásob na pasienku a mávali sme na rozlúčku Salatínu hore v doline. Chlapcom sme sľúbili, že sa zastavíme aj v ich obľúbenej Rybárni. Dali sme si tam domácu limonádu a kofolu, deti strieľali z luku a hladkali kačičky. Následne sme sa akosi lemravo presunuli do Stankovian pri Ľubochni k poslednému termálnemu prameňu. Autom sa dalo dostať na koniec dediny a potom pešo popri trati. Po cca 20 minútach sme odbočili na blatistú lúku - prírodná rezervácia Močiar, úplné trasovisko a z neho vyrastajúce nevídané hrubé trávy. Držali sme sa chodníčka a ten nás zaviedol k bielym plytkým, navzájom prepojeným jazierkam. Dolné bolo teplé a čím bližšie k prameňu studenšie. ÚCHVATNÉ! Vyzeralo to tam ako zmenšenina dákych exotických kúpeľov, chýbali len kúdoly pary. Povyše sa nachádza ešte jedna väčšia jama plná mútnej minerálky. Už sa tam rochnili nejakí ľudia a ďalší prichádzali. Boli sme medzi nimi jediní cezpoľní. 😊 V jazierku sa dalo aj plávať. Mne stačilo namočiť sa až po krk. Voda bola studená, ale v záujme osvieženia sa vo veľkej horúčave som sa prekonala. Trochu sme sa tam ešte premotali, deti sa brodili v bazénikoch a hrali sa s bielymi usadeninami. Nechcelo sa nám odísť, ale do Bratislavy to bolo ešte ďaleko, museli sme sa odtrhnúť. Večerali sme v pizzerii v Novom Meste nad Váhom a doma sme boli pred deviatou.