Južné Čechy 2014

Lachovice
19. 07. 2014

Farmu Křížové pole neďaleko Vyššího Brodu sme spoznali vďaka veľkorodinnému pobytu, ktorý zorganizovali raz na jeseň moji švagrovci. Okolie sa nám už vtedy veľmi páčilo, a preto sme sa potešili, keď nám o 5 rokov neskôr pani domáca potvrdila, že tretí júlový týždeň majú voľný menší z dvoch bytíkov a radi ho pripravia pre nás.

Vyšší Brod má len o trošku severnejšiu zemepisnú šírku ako Bratislava a je veľmi dobre prístupný po rakúskej diaľnici až do Linzu. Cesta nám ubehla rýchlo. Obednú pauzu sme si naplánovali tak, aby sme ju zrealizovali v motoreste Oldtimer. Na našich dávnejších výpravách západným smerom sme na nich vždy obdivovali staré motorky a iné pripomienky zašlých čias. Neviem, či zafungoval spomienkový optimizmus, no tuná nás uvítal jeden biedny motocykel a historický telefón, písací a šijací stroj sa strácali v rádoby starých gýčoch. Jedlo bolo hutné a sýte, no najmä neúmerne drahé. Nabudúce nemusíme ani zastavovať. 😊

Staršia pani domáca sa nás ujala ešte pred vystúpením z auta a energicky, no milo, nás zaviedla najprv do apartmánu a potom na dvor s trampolínou, dozrievajúcou jostou, mirabelkami a bylinkami. Predstavila nám aj ohnisko a pitný prameň s hrnčekmi visiacimi na háčikoch na plote. Bytík sa nachádza v zadnej časti dlhej obytno-hospodárskej budovy gazdovstva. Vstupuje sa doň po železných schodoch a cez malú terasu. Hneď za dverami je kuchyňo-jedáleň a kúpeľňa, za ňou spálňa. Z nej je výhľad do záhrady a z kuchyne na lúky, hospodárske budovy a káru s hnojom pre šťastné sliepky.

Prvá prechádzka patrila bizónej obore hore za Lachovicami. Popri ceste s kaplnôčkami z 18. storočia na každom kroku rástli maliny. Pozorovanie tunajšej chabej premávky ma doviedlo k názoru, že ich jedenie je v poriadku. Obora je velikánska a zvery sa v nej môžu dobre ukryť; ukázal sa nám len jeden otrlý sediaci bizón a jeden muflón. Za plotom bol vrchol kopčeka s pekným výhľadom na nekonečnú Šumavu.

Na večeru, ktorú sme jedli v záhrade, mala na chleboch úspech hlavne kombinácia maslo - maliny. Pani domáca paberkovala vlastnú úrodu a kŕmila tým potom všetky deti - vnúčatá i cudzie. 😊

Pred večierkou sme ešte poobdivovali kozy, z paše sa vracajúce kravičky a sliepky, ktoré už vzorne zaliezli do kurína a posedávali na všetkých vyvýšených miestach. Z okna trčal rad hrebienkov a zobákov a jedna samozvaná vrátnička na nás podozrievavo vykúkala zo schodíkov. Keď sme sa príliš priblížili, pohoršene sa rozkvokali.

Všetko by bolo úžasné, keby nebolo toľko všadeprítomných múch! Nuž, statok...

Deti zaspali dosť neskoro a my sme potom ešte sedeli na našej teraske zababušení do perín. Cvrlikali cvrčky, pod nami na dreve sa naháňali mačky a vrčali pri tom ako mladé tigre. Nikdy by som nepovedala, že by taký zvuk mohla vydať malá cica. Zavše bolo počuť zafŕkať kobylku Kleopatru, ktorá mala povolený výbeh len počas noci, lebo bola chorľavá a slnko jej neprospievalo. Nebo bolo ako čierny zamat a celé bodkované.

Deň v znamení Vltavy
20. 07. 2014

Spali sme dobre, ale krátko. Na vine boli muchy. Dúfala som, že keď im donesiem nádobu s bioodpadom, budú sa venovať jemu a nie mne, ale nezabralo to. Ďaleko pred 7. sme už boli všetci hore. Večer sme sa dohodli s domácim pánom, že o pol 8. pôjdeme s ním na dojenie kôz. Na mlieko ich majú momentálne 10 a doja ich len raz denne, aby ostalo aj kozliatkam. Kozy už boli nachystané, strkali sa a predbiehali. Gazda ich po jednom vypúšťal, koza nabehla do úzkeho koterca, hlavu strčila do šrotu a pažravo ho chrúmala. Odsávačka jej zatiaľ šup-šup odsala mlieko. Kedysi vraj dojili ručne, ale pri desiatich by to bola riadna zaberačka. Takto sa vemienko len umylo, odsávačka odviedla svoju robotu a o päť minút bolo hotovo. V dlhej maštali pobývali aj dve prasiatka s mokrými rypáčikmi. Sliepky boli ešte zavreté, ale už nám čosi cez stenu vysvetľovali. Na vrátach bolo kriedou napísané, koľko nosníc akej farby tam býva. Ovečky v ohrade Mtj kŕmil senom. Vôbec sa im spod strechy nechcelo na trávu. Žeby vedeli, že je ešte mokrá? Kozám to musí regulovať farmár, ony by sa údajne vedeli obžrať.

Keďže dnes mal byť koniec horúčavám a od zajtra už len 20°, rozhodli sme sa, že treba ísť na vodu, kým je teplo. Mtj a Mch si vo Vyšším Brodu vyhliadli požičovňu nafukovacích člnov a za 570,- aj jeden dostali. Ja s J. v kočíku sme počkali na mostíku a šli sme sa zoznamovať s mestom. Hlavný bod bol bankomat a pekáreň. Oboje sme našli na námestí. Majú tu plno pekných domov, nekvalifikovane to odhadujem na nejaký medzivojnový štýl a potom iné z dávnejších čias, robustné s malými oknami.

J. spal, tak som to využila a v starej radnici s vežičkou ako na kostole som sa zásobila mapami a kadejakými výletnými prospektami. Keď sa J. zobudil, išli sme po chlebík (vraj lidový - pol pšenice, pol raže, dosť biely ale veľmi dobrý), pani predavačka nemala problém s mojou 500korunáčkou, čo bola najmenšia bankovka, ktorú mi bol bankomat ochotný vydať. Z prospektov som sa dočítala o pivovare Jakub, lokalizovali sme ho hneď na rohu námestia a tiež o Bílém mlynu, ktorý už pár storočí stojí pri vyšebrodskom jeze (česko-slovenský slovník tvrdí, že po slovensky sa to povie hať). Išli sme tam a našli sme parádnu úzku lúčku s trávičkou na zjedenie a nízky breh do plytkej vody. Veruže sme neodolali a obaja sme do nej nabehli. Mali sme z toho veľkú radosť.

Každú chvíľu nejaká loď prechádzala malým umelým vodopádikom, no kto sa bál, mohol čln preniesť po násype. Hneď nad riekou niekoľkokrát prehrmotal aj vlak pozostávajúci zo starej elektrickej mašinky a vagónov zo starých motorákov. Na našom brehu občas prikvitli nejakí ľudia, deti a psy, ale v malých dávkach, neprekážali sme si.

Po čase si však J. začal strkať vltavské kamene do úst a nebolo inej možnosti ako ísť. Obaja sme sa posilnili chlebom a poďho okolo domu s vodníkom s červeným palcom ku kláštoru. J. medzitým zaspal, preto som bez akéhokoľvek zdržania vytlačila kočík na lachovickú cestu. Bolo mi horúco na omdletie, ale vstupom medzi stromy prišla úľava. Letmým pozorovaním som zistila, že na úpätí Kravej hory sú čučoriedky. Keď vidím lesné plody, prebúdzajú sa vo mne praveké inštinkty zberača. 😊 J. sa zobudil, práve keď som mala misku od ovocia plnú až po okraj.

Domov sme prišli s poslednými lúčmi slnka; od západu sa už blížila fialová čierňava. Bola však napokon zo sorty lenivých, plazivých, nic neřešících, iba čo slnko zakryla. Boli sme doma asi polhodinu, keď prišli splavci. Celkom spokojní, no vyhodnotili, že mali radšej skončiť v Rožmberku a nie sa trepať ešte o 10 km ďalej. Raz sa aj prevrhli, no nie na jeze, ale keď sa Mtj presúval po lodi. Na polici na klobúky vyložil Mch tisíckorunáčky a pasy - súdok podobne ako vo Francúzsku OPÄŤ netesnil. 😊

Od domácich sme dostali koštovku kozích syrov a mlieka. Syry sú bylinkové, cesnakové a čisté, všetky výborné. Mtj vylôchal celú 2,5 dl vzorku mlieka a hotoval sa urobiť to každý deň.

Český Krumlov
21. 07. 2014

Už viem, prečo sa na statkoch chodí spávať so sliepkami. Lebo sa vstáva s muchami!

Je ich čoraz viac. Na nákupnom zozname sa na prvom mieste nachádza mucholapka. Pani domáca nám ponúkla vystriekanie, ale predovšetkým kvôli malému lezúňovi sme odmietli.

Počko vôbec nezaujímalo, aké predpovede o ňom meteorológovia trúsili a hoci bolo trošku chladnejšie, deň sa ukazoval pekný. Až taký pekný, že škoda ho minúť na Český Krumlov, no keďže sme už Mtj navnadili na grafitovú baňu, bolo treba dodržať slovo.

Cestou mi chlopi ukazovali, kade sa plavili, kde čo pili a jedli, kde sa ako hrali, kde sa vykydli... Vltava je tu fakt pekná. A ten rožmberský hrad na skale!

V Krumlove ma Mch a Mtj vyložili s J. a kočíkom v centre a šli sfárať do grafitového dolu.

Hneď skraja prechádzky v jednom z nádherných domov sme na nádvorí objavili jarmok tradičných remesiel - levanduľové vrecká, tkanie, vyrezávané formičky na perníky a linecké koláčiky, sklo, hračky, ale hlavne vykrajovačky od výmyslu sveta. Vyhliadla som si rybičku s hviezdičkovým očkom a poobede som si ju už v celorodinnom v sprievode aj kúpila spolu s ježkom a nákladiakom. 😊 (Túto istú pani aj s tovarom som potom o 5 rokov neskôr stretla na vianočných trhoch v Prešove. Svet je malý.)

J. bol v kočíku spoločenský, prešli sme celý krumlovský hlavný ťah pešou zónou cez most na Latrán k červenej bráne. Bavila som sa na tom, ako som každú chvíľu stretala tú istú rodinku, na rôzne miesta prišli raz predo mnou, raz po mne.

Napokon sme zakotvili na Ostrove, kde sa dalo zísť k vode, no čistota pláže ani zďaleka nedosahovala vyšebrodské kvality a J. muselo stačiť hopsanie v kočíku počas prebaľovania. Dal si aj kašičku vylepšenú o čučoriedky. Otváral zobáčik ako vtáčatko. Ako sme sa tak bavkali, zrazu prišiel pán s tromi veľkými a jedným malým chrtom. Pozerám -veď takí chodia aj po bratislavskom Horskom parku. Počúvam - a pán so svojou ženou a synom hovorí slovensky. Pozriem lepšie - veď tá pani je bývalá majiteľka našej kedysi obľúbenej Café Grande! Svet je naozaj malý. 😊

J. sa psie divadlo páčilo, aj loďky na Vltave, návratom do kočíka však nadšený nebol. Našťastie už rýchlo zaspal. Ja som sa ešte motala okolo - Múzeum obchodu, lastovičky na drôte pri Medvědáriu (tam mali väčšinou gýče), obchod s klasickými dreveno-látkovými hračkami... Potom sme sa už čoskoro stretli s Mch a Mtj.

Mtj s grafitovými šmuhami na líčku bol v nie najlepšej nálade - vraj banský vláčik mal krátku trasu a vôbec, že baňa bola len slabý odvar Štiavnice. Asi preto, že ťažba začala aj skončila len nedávno, čínske bane ich finančne odrovnali.

Obedovali sme na Dolnej ulici v zastrčenom podniku Traveller´s s dobrými cenami a hlavne s bramborovými šiškami s mákem a švestkovou omáčkou.

Svižným krokom sme prebehli námestím po vykrajovačky a potom na povinnú fotku oproti na vyhliadke (Seminární zahrada). Tam sme na tráve trošku blbli a jašili sa a zabávali sa na talianskej grupe, kde stará mama obháňala neochotných pubertálnych členov výpravy k spoločnej fotke. Zábavná bola aj skupina Japoncov, ktorých vodca ich zvolával na fotenie kung-fu-ovským pokrikom. Cez strmú a tichú Masnú ulicu sme sa prepracovali rovno k Múzeu obchodu. Mám rada staré veci, no s Mtj doprovodom som expozíciou preletela ako galériou na motorke. Stihla som si všimnúť len pokladnice a dáku pražiareň kávy. Mtj chcel všetko chytať a zháčil sa, až keď začalo pípať poplašné zariadenie, hoci mám dojem, že sme ho nespustili my.

Na hrade sme prešli kvantom nádvoríčok a tunelov. Výhľad na strechy je tu nesmierny! Zašli sme si ešte aj do záhrad, kde si konečne Mtj aj J. pobehali naboso. Bolo nám pod obrovským dubom príjemne, no od východu hrmelo a zdanlivo nepostupujúce mraky boli už blízko, tak sme sa skratkou cez schody pobrali na parkovisko k autu. Náš kočík je šampión storočia!

Doma Mtj vylôchal všetko kozie mlieko, ja som sa hostila na pažítkovom syre. Múch rozhodne ubudlo - starostlivo zatvárame dvere na izbe a pred spaním obchádzame bytík s plácačkou. Máme problém, či mŕtve muchy patria medzi bioodpad. 😊

Vyšebrodský kláštor a Poštové múzeum
22. 07. 2014

Doobeda striedavo kropilo, pršalo, mrholilo a nepršalo, ale bolo dosť teplo. Pre počasie sme zvolili indoorový program. Poštové múzeum sa nachádza v priestoroch vyšebrodského kláštora - okrem neho je tam kopa ďalších budov, vraj aj vlastný pivovar mali a na komíne teraz sídlia bociany. V múzeu sme dostali podklady k "detektívnej" hre - mali sme nájsť niekoľko exemplárov podľa rozmazaných fotiek. Expozícia bola fakt úžasná, celkom podľa môjho gusta - staré schránky, uniformy, trúbky, koče, sane, motocykle, známky, váhy, telefóny, telegrafy a kadejaké iné prístroje a vecičky na troch poschodiach. J. sa niesol a nebol až taký nadšený, Mtj chcel všetko skúšať, prepínať a točiť. Zdalo sa mi, že si to veľmi neužíval, no keď som sa ho pred spaním pýtala, hovoril, že to bolo pekné.

Potom sme odtiahli na obed. Všadeprítomné pútače nás zlákali k Hastrmanovi, kde sľubovali lidové ceny a českou kuchyni. Ceny ešte ako-tak, ale jedlo bolo mizerné - kockový bujón, rizoto ako zo školskej jedálne, vyprážaný syr tiež nič moc.

Medzičasom vykuklo aj trochu slnko, hneď bolo horúco. Cestou naspäť do kláštora sme sa odvrstvovali. O štvrtej nás slečna odviedla do pivníc, kde nás nechala samoštudovať info o Závišovom kríži a hrobke Vokovcov, ktorá bola roky stratená a našli ju pod kostolom pomocou sondy a kamery. Zaujímavé! Iná slečna nás potom odlifrovala do kostola a mládenec vyviedol do úzkej vežičky, kde bol konečne ten slávny a ospevovaný kríž. Je to taká vzácnosť nielen preto, že je zo zlata a drahokamov, ale vnútri má umiestnený kus dreva údajne z Ježišovho kríža. Pekná zlatnícka robota, až sa nechcelo veriť, že je to všetko pravé; je príliš čistý. 😊

Potom sme išli už na farmu, večerali sme cestoviny s fazuľkou a dosť skoro sme sa pobrali spať.

Kraví hora
23. 07. 2014

Pri raňajkách sme obzerali mapy a rozhodovali sa medzi Čertovou stenou, Opatskou stezkou a Kraví horou tuto za humnami. Vybrali sme si to posledné. Na odporúčanie pani domácej sme vyrazili popod vykrývač, ale nie sme si istí, či sme ju dobre porozumeli, lebo chodník sa čoskoro zmenil na prť a miestami aj úplne chýbal. Napokon nám to veľmi nevadilo. Mtj sa pásol na malinách a čučoriedkach a Mch hneď z kraja výstupu naďabil na masliaky. Mali sme so sebou konvičku ale košík nie, nuž sme skonfiškovali J. bryndák, zavesili na paličku a hríby zbierali do uzlíčka. Ďalej v lese sme našli aj pár modrákov a dve minižabky. Jednu sa Mtj podarilo chytiť, nežne ju preniesol na pyramídový balvan, aby mala výhľad. Skaly boli úžasné, ozrutné, rozhádzané, niektoré obrastené machom ako srsťou. Na vrchole pôsobili, ako keby ich nejakí obri naskladali do pravouhlých tvarov. Oficiálny vrchol bol kúsok odtiaľ, s ceduľou, kaplnkou, krížom, zábradlím, výhľadom na Brod a čierňavu. Spadlo pár kvapiek, rýchlo sme po oficiálnej značke zdrhali dolu. Z búrky však nakoniec nebolo nič.

Doma sme boli o trištvrte na dve, cestoviny sme vylepšili o pár hríbov na medovke. Mtj potom mal ísť s miestnymi deťmi na bojovku, ale niekde nastala chyba v komunikácii, pretože o sľúbenej hodine už boli všetci preč. Po oplakaní tejto situácie sme usúdili, že najlepšie bude uložiť oboch spať. Mch šiel na nákup, chlapci akurát vstávali, keď sa vrátil. Hneď sa aj ujal prípravy mäsa na opekanie na "lávovom" kameni. Mtj išiel za navrátivšími miestnymi holkami a my s J. na zber lesných plodov. Skončili sme s polkonvičkou čučoriedok a polnádobkou malín. J. sa najprv zabával obsahom ruksaku, chlebom a trávičkami, na ktoré dočiahol, potom všetky veci vyhadzoval z kočíka a mrnčal, keď ostali ležať na zemi. Akurát sme sa nachádzali pri akomsi lesnom plote s rebríkom. Skúsila som ho posadiť do porastu a bol na zožratie, ako tam samostatne objavovali rôzne papeky, šišky a rastlinky. Po čase si všimol na kríkoch čučoriedky, šikovné pršteky jednu odtrhli a šup s ňou do pusiny. Bol so sebou veľmi spokojný. 😊 Bol to parádny malý výlet. Ku koncu J. trpezlivosti 2x zahrmelo a hoci nebolo jasné z čoho, radšej sme sa pobrali. V polovici cesty sme začuli šum podobný vetru, no boli to veľké studené kvapky so slnkom v pozadí. Jeden jediný mrak a vyžmýkal sa akurát na nás! Kravky sa nevzrušene otočili na paši a rozvážne kráčali smerom k farme. Ja som zahalila kočík do igelitu, seba pod šál a v dobrej nálade sme došli domov. Za nami rozkvitla parádna dúha.

Mch a Mtj zatiaľ všetko opiekli a spakovali sa do sucha.

Po večeri Mtj utieral terasu obrátenou rohožkou, išiel vysypať kompost na hnojovú káru, tam našiel vidly, pooral nimi rozmoknutú cestu a skúšal aj kydať hnoj. Zvučným hlasom ma vždy privolal na nové dejstvo. 😊

Čertova stěna
27. 07. 2014

Ráno sme sa pozerali, ako sa pán domáci odteperil s novým traktorom a vozom za kopec na lúku. Mladý farmár (zať) na starom traktore dolieval naftu, tlakoval pneumatiky a odhrkotal za svokrom. S pani farmárkou a všetkými prítomnými deťmi sme boli vypustiť kozy, pozbierať vajká a konečne podľa predchádzajúcej dohody nastúpiť do radu k príduvšiemu traktoru. Pán domáci vysypal fúru valcov sena, nasadil do kabíny Mtj a jednu z vnučiek a odjechali po ďalší náklad. My s Mch a J. sme sa prešli smerom za nimi. Kravy sa udivene zbehli k plotu. Nevedno, či aj niečo očakávali, alebo nás len nespoznávali. Pozemky, ktoré patria k farme, sú OBROVSKÉ, konca im nevidno. Ani sme nestihli dobehnúť na príslušnú lúku a náš traktorista sa už vracal.

Bolo 11 hodín, keď sme konečne v Brode začínali túru. Značka išla takmer po vrstevnici nádherným smrekovým lesom s velikánskymi voľne pohodenými balvanmi, niektoré boli zmachnatené alebo aj porastené mladými smriečikmi a všadeprítomným čučoriedčím. Štedré ložiská žuly využívali kedysi vyšebrodskí kamenári aj pri stavbe kláštora. My sme si na nej cibrili fantáziu - našli sme veľrybu, žraloka, aj jeleňa. Mtj sa na každom chcel hrať na lesných škriatkov. Ako zjavenie v tejto záplave zelene pôsobil bieloodetý mních s košíkom hríbov a teniskami na nohách. K odbočke na Čertovu stenu sme došli o dosť rýchlejšie, než som predpokladala. Viedla cez brezový hájik a porast vzácneho vresovca, ktorý kvitne na jar naružovo.

Čertova stena je parádna kamenná záležitosť, bloky veľkej žuly hore a kamenné more padajúce až k Vltave. Na druhej strane údolia sme medzi stromami videli podobnú suť. Ktovie, či povesť o zváľanej hrádzi, pomocou ktorej chcel čert zničiť vyšebrodský kláštor, nie je pravdivá. 😊

Skratka do Lončovic, v ktorú sme dúfali, neexistovala, takže sme sa museli vrátiť na modrú značku a pokračovať ňou. Pochod sme si spestrili hrou na spoločné vymýšľanie rozprávky. Hoci som ju uviedla vetou "Bol raz jeden les", skončila hromadnou haváriou, pri ktorej všetci pomreli. 😊 Mtj začínal byť demoralizovaný, no Mch sa blysol super nápadom - išiel popredu a kreslil do hliny šípky. Hrali sme sa, že ich robí lesný škriatok. Zdalo sa mi, že ideme už pol života.

Konečne rázcestie, odkiaľ sa širšou štrekou klesalo do Lončovic! Vlak nám mal ísť až skoro o dve hodiny, tak sme sa ani nenaháňali a v pohode sme si to namierili na zaslúženú cieľovú odmenu - zmrzlinovo-ovocný pohár a palacinky.

Vo vlaku sme ani lístok neplatili, boli to dve zastávky a pani sprievodkyňa, ktorá prišla až pred Vyšným Brodom, len mávla rukou. Večer sme dojedli polievku a praženicu s masliakmi. Večerou sa pre mňa deň skončil: zaspala som s J. a prebrala som sa až na svit baterky hodnú chvíľu nechápajúc, že manžel medzitým uspal prvorodeného, čítal si v kuchyni, umyl sa a prišiel si už ľahnúť.

Opatskou stezkou
25. 07. 2014

Seno sa zvážalo aj naďalej, ale už bez detskej asistencie. Balovej hradby pod našimi oknami pribúdalo. My sme sa nachystali na výlet - kalvária s kostolíkom Maria Rast nad Vyšším Brodom. Keďže začiatok výletu bol inde ako koniec, najprv sme sa autom zviezli na námestie, kúpili moravskú zeleninu a ovocie a ja s Mtj sme vykročili po značke. Mch s J. v nosiči nás dočkali pri prvej kaplnôčke na krásnej zakvitnutej lúke. Mtj sme pomocou reliéfnych obrázkov na jednotlivých zastaveniach zoznámili s príbehom kalvárie. Bol vždy zvedavý, čo bude ďalej, a tak veľmi pekne šlapal až hore, kde medzi stromami a skalami stojí kostolík a obrazáreň (zavretá). Cestu nám ešte zdramatizovalo hrmenie o to efektnejšie, že šušte sme sa po včerajšom zbytočnom vláčení rozhodli nechať doma. Búrka nás však aj po druhý raz šťastne obišla a my sme si mohli vychutnať kľud hore na malej lúčke. J. lozil ostošesť, Mtj pobehoval, vykopával korene rôznymi strojmi, na ktoré sa menila palička pomocníčka.

Cestou ďalej po zelenej značke sme našli mrte veľkých malín, spakruky som naoberala za pol ovocnej misky. Čoskoro sme sa napojili na žltú značku, ktorá sa šinula popri potoku. Mtj bol unesený plážičkami, bagroval, tvoril nový ostrovček, hádzal piesok do vody. Raz mi predvádzal, ako má zablatenú podrážku a zľahka čľupol. Mch našiel loďku z kôry s lopúchovou plachtou, Mtj si ju potom spustil na vodu. Bola to krásna cestička - veľké balvany, mach, stromy a na potoku vodopády sv. Wolfganga. Za mostíkom sme si vybrali ľavý breh. Z historických zaujímavostí, ktoré ponúka táto Opatská stezka, sme našli len kúsok akvaduktu pre potreby kláštora.

V meste sme sa rozhodli, že si zaslúžime mlsku. V novoobjavenej cukrárni mali pestrú staromódnu ponuku laskoniek, veterníkov a spol. Ceny boli také ľudové, že sme si dali ešte po jednej runde.

Na večer sme si znova naplánovali opekačku - na programe bol pokus s čučoriedkovou plackou a bramboráky. Kým som v našej kuchyni chystala cestá, počula som v jednej chvíli hlasné kotkodákanie, ale reku že to asi sa kohút kokoší... Čoskoro na to som videla mladého farmára kráčať k hnojovej káre s mŕtvou sliepkou. Neskôr vysvitlo, že vraždu malo na svedomí nejaké zviera - vták alebo kuna/líška. Že som ja nevykukla!

Čučoplacka sa výborne podarila. Mtj dostal od domácich buřta. My sme boli polospokojní s bramborákmi. Dobré by boli, keby neboli také suché. Na kameni sa ťažko drží olej. Chalani sa po večeri hrali so špalkom, váľali ho spolu po bujnej pažiti okolo ohniska. J. okrem toho mal aj samostatnú hru pozostávajúcu z rozrývania krtincov celým telom.

Večer som nachystala čo najviac vecí na ráno, aby sme o deviatej už vyrazili do 60 km vzdialenej Lenory.

Slávnosť chleba
26. 7. 2014

Zámer sa nám podaril a deti stihli dokonca aj obzerať traktory zvážajúce ďalšie senné valce. Cesta do Lenory bola pekná; najprv dlho okolo Lipna a potom kopcami.

V mestečku bola akurát okrem každomesačného pečenia v starej peci aj výročná Slávnosť chleba. Miesto sme našli ľahko - stačilo ísť opačne ako ľudia pojedajúci malé pletenky. Pec je hneď pri ceste, zvedavcov sa veľa nezmestí. Je to taký murovaný "domček", pekár musí vliezť pod striešku, keď sádže. V malom prístrešku vedľa sa to potom rozdáva. Príspevok je dobrovoľný a ide na charitu. Pletenky boli už minuté, práve sa dopekali vynikajúce cesnakové placky. Chlebík šiel z ošatiek, v ktorých pekne kysol, do pece ako posledný. Toto predstavenie sa koná vždy v poslednú sobotu v mesiaci.

Boli sme zvedaví, čím špeciálnym sa oslavuje chlieb. Bolo tam pár stánkov so serepetičkami a fastfoodom, ale našli sa aj ozajstné pekárenské výrobky (dali sme si Honzove buchty, Mtj moravský koláč a vzali sme aj kváskový chlieb na večeru), ručne šití medvedíkovia, sklené korálky, ktorých výrobu si ľudia mohli aj skúsiť, výroba koláčikov z "plastelínového" vianočného cesta, drevári. Mtj, samozrejme, lákali najväčšie turistické pasce - maľovanie na tvár a skákací hrad. Prvé sme zamietli, druhé povolili. Vystáli sme dieru, kým sa Mtj dostal na rad, ale výsledný proces bol vraj super. Pekne sa tam vyjašil.

Absolvovali sme ešte poznávačku prírody, ktorá bola nachystané pre vedátorsky zamerané dietky. Mtj znalecky priraďoval plody k listom, spoznal lebku jazveca, parohy, pero sovy, chrobáčika, plásty, kly... Bola som naňho veľmi pyšná. Dostal peknú záložku.

V medzičase dvoch bábkových predstavení sa konala súťaž v krájaní krajcov chleba a milé folklórne vystúpenie detí a mamičiek v krojoch. Mtj sa chcel dívať. Všetko dobre dopadlo, princeznú Janko zachránil zo zbojníckeho zajatia.

V aute deti hneď zaspali, a v záujme toho, aby si poriadne oddýchli, Mch povyberal tie najvidieckejšie cesty. Obed sme chceli vyriešiť v pizzerii v Brode, hoci vyzerala odpudivo. A niekedy je prvý dojem naozaj správny. Polievka bola presolená, pizza štipľavá, hudba otrasná.

Doma sa chlapci ostali na tráve hrať, nepokazila to ani búrka.

Keď sa mi narodili deti, bola som zľahka aktívna na internetovom materskom fóre a zoznámila som sa tam s niekoľkými dievčatami, s ktorými sme sa veľmi dobre zhodli. To, že svet je naozaj NAOZAJ malý, sa potvrdilo, keď vysvitlo, že jedna z nich má v Lachovicích chalupu. 😊 A keďže sa naša a jej dovolenka prekrývali aspoň jedným dňom, dohodli sme sa, že dnes budeme opekať u nich.

Bývali čo by kameňom dohodil od našej farmy. Dostavili sme sa k nim s chlebom, syrom a cestom na malinovú placku. Mch sa ešte išiel pokorzovať s kočíkom, Blažena s ich dvojičkami detto a po chvíli sa vrátili s uspatými juniormi. Mtj s ich prvorodeným boli nadšení z ohňa, prikladali a pripaľovali si konáriky, hrali sa s vláčikom, vozili všeličo vo fúriku a opekali buřty. S Blaženou sme sa pokúsili opiecť indiánske placky na ich panvici na sporáku, ale prihoreli. Domov sme došli až za tmy.

V nedeľu ráno sme sa stihli pobaliť a vyprázdniť bytík do predpísanej 10. Mtj sa potom stihol dvakrát zviezť na traktore a ja som za polhodinu nazbierala skraja lesa vyše litra čučoriedok. Na farme som našla Mtj s vnučkami u domácich na verande, práve im staršia pani gazdiná servírovala kuraciu polievku a palacinky. Majú to tam samý kvet, rôzne zavesené ozdoby, ulity a kamene v päťlitrových fľašiach a vnútro domu vkusne a útulne zariadené. Presne takto bude vyzerať môj domov v budúcom živote! 😊