Tatrám nadohľad 2022

Návrat do Bobrovca
6. 8. 2022

Malú Fatru po ceste zalievali prehánky, no Západné Tatry celkom obišli a stan nad Bobrovcom sme vztyčovali na úplne suchom podloží. Na miestečku spred dvoch rokov boli zložení iní ľudia, preto sme tentoraz zvolili ako základný tábor lúku vyššie, už neďaleko horského hotela Mních. Vidieť ho nebolo, ale zato sme dobre počuli hlas animátora povzbudzujúceho detské obyvateľstvo k rôznym súťažiam. Okolo nás už boli zakempovaní Holanďania a Poliaci. Kým Mch staval stan, poobzerala som sa po najbližšom okolí po malinách. Našla som len zopár, k tomu dva masliaky a 4 kozáky brezové. Vyzerali ako z atlasu húb, ale na jedenie už nemali vhodný vek. Chalani si zatiaľ všimli na odbočke k lúke ceduľu s upozornením, že sa tu zvykne motať medvedica s mladými a oznam potvrdil aj môj nález medvedej kôpky v smrečine.

Keďže bolo ešte pomerne skoro, vybalili sme bicykle a odviezli sme sa na neďaleký salaš Pastierska po ovčiu hrudku. Na to, že je to takmer rovina (tak sa javí) sme sa namakali celkom dosť a perspektíva zajtrajšej Kôprovej doliny, ktorú som vymyslela, ma dosť desila. Keď sme funeli popri nižšie položenej kempovacej lúke, odskočila som sa pozrieť, či je naše predvlaňajšie miesto skutočne obsadené, alebo má pravdu Mch, ktorému sa videlo, že prítomní ľudia sú o ohnisko ďalej. Správna odpoveď bola B. 😊 Mch sa ponúkol, že ak veľmi chcem, on stan prenesie a ja som naozaj veľmi chcela. Elektrický plot hneď vedľa miestečka upokojili aj Mtj, ktorého mátali informácie o medvedici. Téma rezonovala celým večerom. Kým sme jedli, prišli k nám susedia s tým, že odchádzajú a že nám nechajú ohník, aby ho nemuseli hasiť. Ponuku sme prijali a posedávali sme pri ňom až do spania. Chlapci si pripaľovali konáriky a mávali dymovými zástavami, my sme bedlivo striehli na každú iskričku. Do stanu sme si vzali pre každý prípad panvicu a plechový hrnček, aby sme mali čím hlučiť, ak by nás medvedica predsa len prišla skontrolovať, ale nebolo to potrebné.

Kôprová dolina
7. 8. 2022

Ráno sme sušili stoličky v skúpom slnku. Kŕmili sme sa v sprievode vtáčieho štebotania, občasného ručania býka na druhej strane cesty, ovčích zvončekov a bzukotu ôs, ktoré sa chodili opíjať medovicou na našom smreku. Počasie sa javilo polooblačné, hory si omotali hlavy oparom. Celkom svižne sme sa vychystali, už o 9:15 sme nasadali do auta a vyrážali. Stan, stoličky a spacáky sme dôverčivo zanechali na miestečku. Cez Liptovský Hrádok a Vavrišovo sme sa dostali na Podbanské, potešilo nás parkovisko zadarmo. Osedlali sme naše skladacie dvojkolesové tátoše a vyrazili.

Po mostíku z guľatiny sme prekročili Belú a okolo hotela Permon, ktorého nepôvab od legendárneho polomu v r. 2004 nekryjú ani smrečiny, sme pokračovali hore asfaltkou k horám. Dolina bola po rázcestie s Tichou dosť široká, neskôr po odbočení na zelenú značku užšia a lesnatejšia. Hostili sme sa na čučoriedkach a malinách kedykoľvek sme si potrebovali dať pauzu. Najčastejšie to bolo kvôli J., ktorý prvú polovicu výšľapu hlasom i skutkami protestoval proti tejto akcii. Možno aj preto sme nestretli žiadneho medveďa. Cesta stúpala dosť rovnomerne, iba dvakrát sme to na kúsku museli potlačiť. Elektrobicyklisti a skúsení bajkeri na horských nás, samozrejme, predbiehali, ale aj tak sme si pripadali veľmi hrdinsky. Len hory boli stále v mrakoch, darmo sme vyzerali Kriváň, ktorému sme sa motkali popod nohy. Trasa zjazdná pre bicykle po Kmeťov vodopád má 8 km a dosiahli sme to po cca. 2,5 hodinách. Bola tu aj najväčšia koncentrácia turistov, ale nič tragické. Posilnili sme sa obedom, zamkli bicykle a vyrazili sme pešo ďalej Kôprovou dolinou. Dočítala som sa o dvoch teóriách, odkiaľ sa v Tatrách vzal tento kulinársky názov. Podľa prvej bol odvodený od horskej rastliny kôprovníčka bezobalového (Ligusticum mutellina), podľa druhej ide o skomoleninu z nemeckého kupfer – meď, ktorá sa tu pravdepodobne ťažila. Zaujímavé tiež je, že dolina je Kôprová, kým potok, ktorý nás celý čas sprevádzal, sa volá Kôprovský.

Ujco skraja cesty opáčil, kam sa uberáme a upozornil nás, že na Temnosmrečinské pleso sú to ešte 2 hodiny. Zvesela sme mu odvetili, že sme si toho vedomí a tešíme sa tam. Najprv sme ešte kus stúpali po štrkovej ceste až po most cez potok mohutne sa valiaci popod nás. Často sme počuli zvláštne škriekať akéhosi vtáka a asi sme ho aj zahliadli, no nestihli preskúmať ďalekohľadom. Potom chodník prudko vystúpil a keď sme sa vynorili z lesa – nádhera najväčšia! – výhľad s pretrhanými oblakmi na neokukané nebotyčné kopce, v popredí kvitnúca ružová kyprina a fotogenické holé staré polámané kmene, pomedzi ktoré sa čulo rozrastala všakovaká mladina. Po pravej strane sa nám krásne odhaľovala Hrubá kopa a Hlinská dolina, tiež riadne dlhá, končiaca mimo zorného uhla v Kôprovskom sedle. Terén však nebol najlepší, väčšinou prostredne veľké voľne pohodené kamene. Neviem, či značenie bolo príliš ambiciózne, alebo sme sa fakt vliekli, tak či onak, boli sme v značnom sklze, keď sme došli na rázcestie so zelenou značkou. Na odbočke Pod Temnými smrečinami sme boli až o tretej. Pociťovala som hranice svojich fyzických síl a deti zasa morálnych. Bolo mi veľmi ľúto, keď som racionálne musela vyhodnotiť, že ísť za týchto okolností na ešte minimálne 45 minút vzdialené plesá, je nereálne. Chlapci sa verdiktu naopak veľmi potešili. S Mch sme šli ešte kúštik po drevom vystuženom chodníku v smere červenej značky pofotiť mokraď s nežne sa vlniacim páperníkom, Vajanského vodopád aspoň zdiaľky a prekrásne kopce okolo. Cestou dolu deti nabrali druhý dych, morálka prudko stúpla, ja som sa ledva vliekla. Mch povedal, že aj on je unavený a vyhodnotili sme to tak, že ten bicyklový výšľap, hoci nenápadný, nám tiež riadne ubral sily. Mch a Mtj si po návrate k bicyklom vybehli ešte ku Kmeťovmu vodopádu, sú to len tri minúty od chodníka. Bezoblačno sa medzitým presunulo ku Kriváňu a boli sme uveličení, ako je strašne vysoko a strašne strmo nad nami.

Zjazd na Podbanské bol namakaný a tentoraz proti ôsmim kilometrom nikto neprotestoval. Ani sa nezdalo, že to trvalo ¾ hodiny. Dole sme si odtŕhali ruky od bŕzd. 😊 Večeru sme poriešili na salaši pri Žiarskej doline, slniečko malebne osvetľovalo polia a pasienky a Nízke Tatry v pozadí. Na miestečku nad Bobrovcom nás vzorne čakal stan a za ohradníkom udivené kravky.

Kežmarok
8. 8. 2022

V noci trochu spŕchlo, aj stoličky boli ráno mokré. Kravy sa počas nášho raňajkovania presúvali poza stan a boli prekvapené, že sme stále tam. Po ich odchode sme sa zbalili, v Liptovskom Mikuláši sme nakúpili a po diaľnici sa presunuli do Kežmarku. Tatry boli krásne, Kriváň mal hmlový šál pod krkom. Aby sme zážitky z prírody prestriedali nejakou kultúrou a históriou, zaradili sme do programu Kežmarský hrad. Zaparkovali sme priamo pred ním, prehliadka mala začať o 20 minút, akurát čo sa chalani stihli napchať chlebom s pomazánkou, aby vydržali do obeda. Expozícia pozostávala najmä zo starých zbraní, videli sme aj dávnu lekáreň a pomôcky, ktoré používal priekopník uhorskej röntgenológie MUDr. Vojtech Alexander. V rámci prehliadky sme sa prešli po strážnych chodbách so strieľňami s krásnym výhľadom na Lomničák a jeho príbuzných. Za extra príplatok šli ešte chalani + Mch na výstavu automobilových veteránov.
Následne sme po peknej ulici s kopou malebných starých domov šli do centra, kde sme márne hľadali obedový podnik. Aj skupinka starších turistiek nachádzala všade samé cukrárne. Zakotvili sme nakoniec tam, kde sľubovali domáci hamburger. Chlapci si dali vyprážaný syr a boli spokojní.

Uťahaní sme sa rozhodli, že kaštieľ v Strážkach si necháme na inokedy a radšej dáme prednosť krátkym bicyklovačkám v Bielovodskej a Javorovej doline. Cez Ždiar a Tatranskú Javorinu sme došli až na poľské hranice a – nezastavili. Nelákalo nás totiž ani prostredie prepchaté instatnými turistickými službami, ani pochybné parkoviská, ani počasie, ktoré zaťahovalo nad kopcami oponu mrakov. Zvolili sme predčasný únik do kempu v Červenom Kláštore. Mch vykoumal, že keby sme prešli kúsok Poľskom, dá sa na Slovensko zasa vrátiť cez Ostruňu a nemuseli by sme ísť širokou okľukou cez Ždiar a Slovenskú Ves. A fakt. Na poľsko-slovenských hraniciach bol z lúk prekrásny výhľad na "zadné" Tatry, škoda, že stále čiastočne v mrakoch. Na pasienkoch nad Ostruňou nám s Mch pišťalo srdce za divokým kempovaním. Keďže naše deti prílišná sloboda zneisťuje, dali sme tento rok prednosť kempom. Ten v Červenom Kláštore (spravovaný PIENAPom) je umiestnený na brehu Dunajca za potokom, ktorý sa doňho vlieva. Miesto je to pekné, božský výhľad na vrch Tri korunky a k tomu rieka rovno za stanom. Ibaže pozor! Budova s umyvárkami a wc je na čip a recepcia, na ktorej sa čipy fasujú, má otvorené od 9. do 16. Prišli sme asi o pol piatej, takže sme sa až do rána museli vždy k dakomu prikmotriť. Kemp leží priamo na cestičke, po ktorej sa od hraníc vracajú húfy, čo splavili Dunajec, preto sa táto začipovaná sebaobrana dá chápať.

Chlapi sa na bicykloch vybrali nakúpiť a dobre zásobený obchod našli až na poľskej strane v dedinke Sromowce Niżne, ktorú s Červeným Kláštorom spája peší most. Zhodou okolností je to aj dedinka, odkiaľ pochádzala starká môjho ocka. Naše korene siahajú veru do krásnych končín!

Chalani po večeri pokračovali s bicyklovaním po tráve v kempe a predvádzali rôzne akrobatické kúsky. Radostné chvíle zažívali aj s bublifukom. Noc nebola studená, ale spánok nám marili prikvitnuvší susedia z vedľajšieho stanu; dlho a hlučne debatovali. Ráno vyspávali tak dlho, že sme mysleli, že tam už ani nie sú a našim lomozom sme sa im nevedomky revanšovali.

Splav Dunajca
9. 8. 2022

Počko bolo podobné ako večer – pod mrakom, bez vetra. Mch vyhodnotil, že oveľa lepšie a teplejšie nebude ani v iné dni a že teda ideme na vodu. Vymysleli sme si ešte doma, že spojíme splav s bicyklovaním, t. z. bolo treba odviezť bicykle autom na "konečnú" do Lesnice. Išli všetci a trvalo im to vyše hodiny, vrátili sa až o 11:15. Medzitým po Dunajci fičala jedna plť za druhou, hotový Václavák. Viem, že Pieniny sú vychytené, ale až takto?!

Z dvoch požičovní pri moste sme si vybrali tú s menej krikľavou reklamou. Mali v nej aj nafukovací čln Colorado, ktorý sa nám osvedčil pri splavoch Vltavy a dali nám vak na veci, čo je oveľa lepšie ako sud. Spolu 40 €. Plte by vyšli 70. Potešilo.

Na vode sa davy akosi rozptýlili a aj mne stúpla nálada. Skaly okolo vody sú vysoké a strmé s úchvatnou špirálovitou štruktúrou. Od chodníka, hoci sa vinie tesne popri rieke, to tak vôbec neukáže. Chlapci sa vyžívali v pádlovaní, Mtj aj seriózne pomáhal svojmu otcovi na ťažších miestach. Stav vody bol dosť nízky a sem-tam sa čerila, ale pre nafukovací čln to nebolo nič neprekonateľné. Kajaky mali zavše problémy, aj sa prevracali. Na konečnej stačilo loď vytiahnuť na breh a nechať tak, zato sa k nám okamžite rozbehli vnucovači fotografií. Bez toho, aby sme komukoľvek na to dali súhlas, nás na Jánošíkovom skoku (v úvode plavby) cvakali paparazziovia a kým sme prekonali 10 kilometrov, zalaminované a orámčekované fotky už čakali, aby sme si ich kúpil a dali, citujem, "na poličku". Vždy, keď si na to spomeniem, ma to vytáča. Tá drzosť a TOĽKÉ PLYTVANIE!!! Ohrdli sme aj jazdu na koči k chate Lesnica a namiesto požičaných bicyklov sme si spred požičovne odomkli svoje. 😊 Cesta do kempu popri rieke bola dosť rýchla, ale náročná hustou premávkou cyklistov i peších.

Doma sme sa usadili v Kláštornej krčme, kde sme si dali fajné palacinky a kapustnicu. Potom sprcha, varenie ryže a nákup v poľských potravinách. Mtj bol blažený, že sa tam dá kúpiť pollitrové mlieko. Zdá sa, že tento artikel je v cudzine bežný a vyhýba sa len slovenskej ekonomike. Bola riadna kosa, po večeri som sedela aj v deke a pre pomaly ubiehajúci čas a nudu som navrhla ohník. Chlapi sa toho s vervou chopili, za svitu čeloviek doniesli z lesa drevo a chvíľu sa s ním aj zabavili, no nie tak, ako každý večer 6-detná česká rodinka. Nechápem, ako to tí rodičia robia, že ich deťom stačí voľnosť, rieka, lúka a táborák. A možno aj ony v stane tajne škemrajú o niečo atraktívnejšie. 😊

Stará Ľubovňa a okolie
10. 8. 2022

V noci bola hrozná kosa a ráno 10°, no našťastie slniečko to rýchlo vyhrievalo. Celý deň bolo takto – na slnku vrelo, v tieni zima. O 10. sme boli pripravení štartovať do Starej Ľubovne. Moja sestra, zhodou okolností práve neďaleko prázdninujúca u kamarátky, mala ten istý úmysel. Hrad je veľmi pekne udržiavaný, ale nič nabubrelé; vkusne, minimalisticky. Videli sme ukážku sokoliarov zo Základnej školy Štiavnické Bane, ktorá má sokoliarstvo v učebnom pláne robí aj všeličo ekologické. Potom sme si prezreli, ako sa v stredoveku varilo pivo a robila pálenka, ako sa asi budoval hrad (hologram), pokochali sme sa výhľadom na Tatry z okrúhlej veže, kam viedli adrenalínové točité schody, nakukli do zariadeného salónu a jedálne hradného panstva a do miestnosti venovanej Móricovi Beňovskému (bol tu väznený).

Pred prehliadkou skanzenu sme sa v reštike najedli a Mch obetavo išiel s chlapcami aj do múzea vojenskej techniky, bohužiaľ obohatenú aj zvukmi a videoukážkami, ktoré neboli úplne pre deti. My ženy sme si zatiaľ pozreli asi 1/4 ľudovej architektúry, chlapi nás tam dobehli. Tento skanzen sa od ostatných slovenských líši naozaj perfektným umiestnením s hradom pyšne sa týčiacim na kopci za ním. Boli sme však s Mch riadne uťahaní a radi sme prenechali sprevádzanie synovcov po domcoch ich tete.

Následne sestra prijala náš návrh, že by vzala chalanov do bludiska zo živých plotov, kam sa chystala s kamoškou jej autom a my s Mch sme sa v našom vybrali sami ku skalnej ihle Čertova skala. Je to kusisko "menhiru" na brehu rieky Poprad a mienili sme sa k nemu prejsť z dediny Chmeľnica. Avšak poľná cesta nás nakoniec bez zákazu doviezla až tam. Pred okoloidúcimi cyklistami som sa patrične hanbila. 😊 Je to veľmi pekné a pokojné miesto, iba rieka nie je najčistejšia. Sediac na ostrej tráve a pojedajúc chleby sme hútali nad ďalším programom, keďže druhá časť posádky šla ešte po bludisku do čokoládovne. Šli sme teda omrknúť ďalšiu prírodnú pamiatku – Skalky pri Údole, na ktorých mali byť viditeľné fosílie. Kraj je tu krásny, zvlnený, polia sa striedajú s horami a dosť dlho trvá, kým sa z jednej dediny auto prepracuje do druhej. Mysleli sme, že aj tie Skalky budú podobná rýchlovka ako Ihla, ale figu. Caddie bolo treba nechať uprostred kopca a skaly ani neboli označené, len trčali z krovia, navyše obohnané elektrickým ohradníkom. Chcela som to vzdať, ale Mch sa oháňal mapou a informáciami na nete, tak sme podliezli plot a bezprizorne sme sa tam motali. Až keď sme sa vracali, sme na najväčšej skale podobnej maličkému lomu naozaj našli skameneliny veľkých ulít. Aj kameň bol zaujímavý – ružový zlepenec.

Strážky a Spišská Sobota
11. 8. 2022

Vo štvrtok sme sa rozhodli predĺžiť si pobyt o ďalšiu noc, lebo malo od obeda do večera pršať a nechcelo sa nám meniť kemp a stavať stan v daždi. Doobedie bolo ako na truc celkom pekné, dážď sa posunul na 14:00, ba dokonca ako ráno plynulo, vyzeralo to aj na radare oveľa priaznivejšie. Škrtli sme preto múzeovo-jaskynný program, Mch s chalanmi sa šli kúpať do Ružbachov a ja som šla na breh Dunajca so štetcami a akvarelkami.

Akurát som končila, keď sa ozvali chlapi, že Ružbachy sú strašné, ani sa tam vlastne nedá kúpať a že idú späť. Ich zážitky pozostávali z vymretých priestorov a nepochopiteľne udiveného hotelového personálu. Dali sme si chleby a rozmýšľali, čo preboha s takým nemožným dňom, lebo boli asi dve hodiny, podľa radaru sa blížila búrka a nechcelo sa vlastne nikomu nikam, vrátane zotrvania na mieste. Hodnú chvíľu sme zmorene sedeli dúfajúc v dáku vyššiu moc, až sme sa teda celí zúfalí zdvihli a odviezli sa peknou okľukou cez Haligovce do Strážok. Parkovali sme pri kostolíku sv. Anny, ktorý mi zozadu veľmi pripomínal ten Van Goghov z Auvers. Vedľa neho sa týči hranatá veža – na Spiši a Zamagurí som si to všimla aj v iných obciach. Táto má podobné cimburie ako biely renesančný kaštieľ za cestou. Blížila sa búrka, tak sme sa ešte narýchlo prešli parkom ležiacim na brehu rieky Poprad a potom šup na prehliadku.

Nemala som z priestorov ktovieako historický pocit, ale obrazy Ladislava Mednyánskeho, ktoré sú tu sústredené, ma totálne dostali. Je skvelé, že ich toľko visí práve tu, kde žil, lebo mnohé zobrazujú podtatranskú krajinu a to štýlom impresionistickým, ktorý mám najradšej. Kúpila som si aj nejaké pohľadnice. Sprevádzala nás pani, ktorá nám vysvetľovala kadečo o umení, grófskom rode Mednyánskych a dobe, v ktorej žili. Mali sme prehliadku pre seba, čo bolo fajn, lebo sme sa nemuseli prispôsobovať tempu skupiny, no na druhej strane tu chlapci nemali za koho skrývať svoju netrpezlivosť. 😊

Z beťárskeho dažďa napokon skoro nič nebolo. Aj Spišská Sobota, kde sme hľadali koláčik, bola suchá. A KRÁSNA! Toto mestečko, dnes súčasť Popradu, som mala v kategórii "treba vidieť" už od roku 2000, kedy som ho jediný raz navštívila – pri hľadaní lekárne, kde by mi predali živočíšne uhlie na môj turisticky vyčerpaný žalúdok. Bola som vtedy dosť sústredená na seba, ale aj tak som mala nejasný dojem, že námestie, po ktorom sme sa uberali, nebolo všedné. Som veľmi rada, že po toľkých rokoch som sa prišla pokochať, naozaj bolo čím. Námestie má trojuholníkový tvar, domy sú takmer všetky opravené, pôvabné, s farebnými fasádami a bez serepetičkární. Poza niektoré sme videli vykúkať tatranské štíty, čo priaznivý dojem korunovalo. Pri kostole majú aj tu hranatú samostatne stojacu zvonicu.

Potom už domov, bolo pol šiestej. Horlivo sme na Zamagurí vyzerali známky dažďa, no všade bolo slniečko. Až v Červenom Kláštore sme zvýskli zadosťučinením nad mokrou cestou a aj stanom. 😊
Pribudli nám susedia – po hlučnom slovenskom triu a lotyšskom karavane, ktorý sa na nás lepil, prišla slušná maďarská rodina držiaca si stanom decentný odstup. Do poľského obchodu sme si odbicyklovali tentoraz konečne všetci, lebo po nákupe sme ostali na slovenskej strane na chutnej večeri U Jakuba. Z mosta som sa kochala farebnou oblohou a fialkastými Belianskymi Tatrami nad Dunajcom.

Tichá dolina
12. 8. 2022

Úmerne studenej noci bola ráno hustá hmla a tajomne sa dvíhala. Tri korunky najprv vôbec nebolo vidno, vynárali sa ako z rozprávky. Fotila som tento výjav asi 200x. Na vyváženie estetického zážitku mi pod sukňu vletela osa a stihla ma kvalitne uštipnúť na stehne aj na zadku, kým sme ju našli. Z Červeného Kláštora sme vyrážali okolo štvrť na 11. Cesta k Tatrám je naozaj veľmi pekná – dedinky, kopce, horičky a závratné výhľady; najprv na Belianske Tatry, potom od Výbornej a Lendaku aj na Vysoké. Bolo slnečno, krásne, každý štít bolo vidieť. Pri presune na Podbanské sme zvolili podtatranskú cestu, nie cez Poprad a Štrbu, takže to bolo vyložene kochacie.

Zaparkovali sme na známom bezplatnom parkovisku, najedli sa a vyrazili na bicykloch tentoraz do Tichej doliny. J. morálka sa dlho držala pod bodom mrazu, hulákal tak, že sme na seba nemuseli medvede upozorňovať žiadnymi umelými prostriedkami. Tichá dolina je spočiatku vykrojená veľkoryso a stúpa tak mierne, až sa zdá, že dokonca ide smerom dole. Ale keď sme fičali naspäť, bolo pekne vidno, aké je to skresľujúce. Pozdĺž cesty boli opäť často maliny a čučoriedky, vďačne sme sa na nich pásli a dopĺňali si energiu. Spoločnosť nám robil potok Tichý, ktorý sa až od sútoku s Kôprovským volá Belá. Vody nemal veru mnoho, zišlo by sa aj tu napršať, hoci iné známky sucha sme nepostrehli. V druhej polovici výšľapu sa začínali ukazovať neznáme žľaby, doliny a vrchy (Liptovská a Poľská Tomanová, Temniak, Kondrátova kopa); mrela som nadšením. Záver cyklocesty bol najstrmší, ale dala som všetko bez tlačenia, bola som pyšná. 😊 Krásne sa tu dá pozorovať, ako si les po svojom poradil s polomom, rôznorodá mladina sa čiperne šplhá k slnku a zapĺňa prázdne miesta po smrekoch. Dolina sa postupne stáča na východ popod Kasprov vrch a konečná pre bicykle je kúsok povyše rázcestníka Liptovský Košiar. Obdivovali sme nenapodobiteľne modré kvety horca luskáčovitého a fialovomodrú tatranskú stračiu nôžku. Bolo tu o dosť menej ľudí ako v Kôprovej doline, zrejme pre neprítomnosť lákadla v podobe vodopádu a asi aj pre tie 4 km navyše. Nahor nám to na našich skladačkách trvalo s početnými zastaveniami 3 hodiny, nadol 1hod 5 minút. Dolu sa to nikdy toľko nezdá. 😊

Nákup sme vybavili v Liptovskom Mikuláši. Za fyzický výkon sme si doprali lokše s nutelou a mrazenými malinami. Kuchtili sme opäť na známom mieste nad Bobrovcom. Ja to tu tak ľúbim! Len tá zimisko... Teplomer tvrdil, že je po zotmení 16°, no na pocit mi to prišlo menej. Dokonca aj Mch si radšej sadol do auta a hrali sme kvarteto.

A medvede nás nenavštívili ani v poslednú noc. 😊