Austrália 2007

Presun plný prestupov
23. 06. 2007 

Neuveriteľné sa stáva skutočným; o pol jednej v noci spoločnými silami zatvárame jeden 19- a jeden 21-kilový kufor a dva príručné ruksaky. Pri vyjedaní posledných poživní z pustej chladničky (kvasáky sa vlastne k týmto keksom celkom hodia...) meditujeme nad tým, že ani nemáme takú cestovnú horúčku, ako by sme očakávali. (5 týždňov mimo domova? Čo mimo domova - mimo Slovenska, Európy, ba takmer aj slnečnej sústavy...?!) Nejako nám to stále nedochádza. Hlavne aby sme mali pasy, peniaze, letenky, poistenie, víza (naozaj stačí tento obyčajný neformálne vyzerajúci vytlačený mail?). S pocitom, že Austrália možno ani neexistuje ideme spať.

O pol desiatej ráno nastupujeme na bratislavskej hlavnej stanici do prvého z mnohých dopravných prostriedkov, ktoré nás postupne majú odviezť na druhý koniec Zemegule - vlak do Prahy, s prestupom v Břeclavi. Na holešovickom nádraží sme okolo pol jednej. Japonský turista si hneď s prvými krokmi na českej pôde zapína kameru a sníma si celú cestu tmavým staničným podchodom. :) M. obetavo vlečie oba kufre viklajúce sa na úzkorozchodných kolieskach. Už aby sme sa ich zbavili! Treba však ešte pretrpieť niekoľko schodísk pri nástupe a výstupe z metra a čakanie na autobus, ktorý nás má z Florenca dopraviť na letisko. Ostávame verní Student Agency, od ktorých máme aj letenky. Posedávanie na hlavnej pražskej autobusovej stanici je dosť bezútešné - lavičiek či ponúk na občerstvenie je minimum, zato podozrivých indivíduí až priveľa. S úľavou nastupujeme do pohodlného autobusu, ktorý je čoskoro na letisku. S batožinou naloženou na vozíku hľadáme check-in a cítime sa svetácky. Máme ešte dosť času, dávame si teda kávu s výhľadom na štartovaciu dráhu a konečne si naplno uvedomujeme, že dovolenka sa začína.
Lietadlo do Londýna je obsadené predovšetkým upišťanými ázijskými sedemnástkami, no sme voči ich štebotaniu zhovievaví. Po poldruhahodinovom lete vyzeráme pod nami známe siluety britskej metropoly - zreteľne vidno napríklad ruské kolo London Eye a administratívnu budovu "Uhorku". Meškanie, ktoré lietadlo získalo už neskorším odletom z Prahy, sa na letisku Heathrow ďalej predlžuje. Popŕcha, gaty sú obsadené, náš eroplán nemá kde zaparkovať. Začíname byť nervózni - obrí boeing spoločnosti QANTAS štartuje z terminálu 4, ktorý je od toho, kde máme vystúpiť z pražského lietadla, vzdialený za priaznivých podmienok asi 75 minút cesty. Práve toľko asi ostáva, keď sa konečne v poslednej várke dostávame do autobusu, očividne jediného na celý Heathrow. Preskakujeme po dvoch pohyblivé schody, rútime sa dlhými chodbami. Máme aj priestor na lapenie dychu - veľmi dôkladnú a pomalú osobnú prehliadku, kde si okrem opaskov treba dávať dole aj topánky. Napriek tomu, že ľudí čakajúcich na odbavenie je kvantum, fungujú len dva röntgeny a predbiehanie sa nie je možné. Zamestnanci letiska majú na hundranie cestujúcich naporúdzi alibistickú odpoveď: "Prosím upokojte sa, všetky lety meškajú!" Konečne sme za všetkými detektormi, do odletu ostáva slabá polhodina. Predsa nás tu nemôžu nechať! V nezašnurovaných topánkach sa potkýňame k pani za prepážkou kontroly leteniek. "Terminál 4?! Tak to budete mať šťastie, ak to stihnete," povzbudí nás a ťuká čosi do počítača. Vedikt znie: "Ešte sa nastupuje, ale musíte utekať." Vrháme sa dolu ďalšími schodmi a chodbičkami k prepravnému autobusu. Našťastie hneď za nami zatvára dvere a vydáva sa na okružnú cestu popri členitej budove letiska. Terminál 4! Znova bežíme. Práve vo chvíli, keď začínam premýšľať, koľko metrov ešte zvládnem, kým odpadnem, zjaví sa v diaľke pred nami obrovské označenie nášho gatu. Letuška nás s úsmevom ukľudňuje, vedia o nás, stihli sme to! Do obrovského boeingu vchádzame červení, spotení a bilingválne hrešiaci.

Po nás v rozličných časových odstupoch pribiehajú ďalší upachtení cestujúci. Lietadlo ešte celú nasledujúcu hodinu bez pohnutia stojí na svojom gate, máme dosť času zabývať sa. Sedíme v treťom rade ekonomickej triedy na ľavej strane lietadla, pri okne a v strede trojice sedadiel. Každý má k dispozícii vankúš, prikrývku a malé vrecúško, v ktorom postupne objavujeme zatemňujúcu masku na oči, pár ponožiek a maličkú zubnú kefku s pastou. Najviac nám chýbajú tekutiny; našťastie v pracovnej náplni letušiek a stewardov je aj starostlivosť o pitný režim pasažierov. Navštevujeme i najbližšie toalety - nestačíme sa diviť nad ich dômyselnosťou a čistotou, dokonca v nich majú aj kolínsku vodu a umelé kvety. Až neskôr sme sa dozvedeli, že tieto nóbl miestnôstky sú určené len cestujúcim v biznis triede. :)
O pol jednej v noci sa poschodový stroj dáva konečne do pohybu. Kam len oko dohliadne rozprestiera sa vysvietený Londýn a potom mrakmi zastretá kontinentálna Európa. Na malej obrazovke, ktorú má každý na sedadle pred sebou, môžeme okrem širokej škály filmov a hudobných kanálov pozorovať aj priebeh letu z rozličných perspektív. Rozptýlenie nám poskytuje aj výborná večera. M. je už do lietania zamilovaný až po uši aj preto, že si môže dať k jedlu pivko (Praha - Londýn) alebo vínko (Londýn - Bangkok). Uvidíme, čo si vyberie na trase Bangkok - Sydney. :)

Po večeri sme dostali pohotovostné vrecúško s nejakými sladkosťami a fľaškou vody a na pokyn letušiek sme stiahli okenice, aby nás náhle svetlo, ktorému sme leteli v ústrety, nešokovalo uprostred pokusov o spanie. Napokon to ani nebolo také zlé, spalo sa celkom dobre. V priebehu noci letecký personál niekoľkokrát obchádzal lietadlo a ponúkal bdelým cestujúcim ovocie alebo vodu. Asi tri hodiny pred plánovaným pristátím som už bola definitívne vyspatá a krátila som si čas Zaľúbeným Shakespearom. Ku koncu filmu začínali letušky roznášať uteráčiky navlhčené horúcou parou, ktorými sme sa mali umyť pred raňajkami. Pod nami pomedzi vysoké búrkové mraky presvitali ryžové políčka zaplavené vodou.

Náš obor pristal na modernom termináli s konštrukciou, ktorá pripomína rebrovie na bambusových loďkách. Dobre nám padlo trošku sa ponaťahovať. Predsudky voči priekupníkom drog máme silno vyvinuté, takže sme po pohyblivých chodníkoch pochodovali s ruksakmi prilepenymi na bruchu. Terminál je dlhokánsky, preto sme sa pre istotu nezdržovali obzeraním tovaru v obchodíkoch a vrátili sme sa rovno horným poschodím k lietadlu. Na letisku bolo veľmi teplo, hoci z velikánskych "reproduktorov" vanul ľadový vzduch.
V upratanom eropláne nás vítal nový personál v uniformách s bodkovanými vzormi aborigínskych umelcov. Chvíľu po vzlietnutí ešte bolo vidno prímorskú krajinu, čoskoro sa však znova spustila tma a mne sa driemalo, napriek tomu, že na Slovensku bolo ešte len skoré popoludnie.

Austrálske privítanie 
25. 06. 2007  

Niečo po piatej ráno sme hladko pristáli v upršanej Sydney. Cestou k imigračnému pultíku sme obchádzali početné pútače varujúce cestujúcich pred donáškou potravín, rastlín ba dokonca aj hliny na topánkach. Formuláre, ktoré sme vyplnili v lietadle, boli v poriadku. Do pasu nám pribudla pečiatka vstupu na austrálsku pôdu. Sme teda tu! :)

Naše kufre však nie! :( Márne sme čakali, kedy sa na batožinovom páse vynoria naše opachy. Keď to už trvalo podozrivo dlho, ujal sa nás robustný ujo, ktorý nás nasmeroval k pultu Baggage Services. Namrzene sme sa zaradili do pomalého radu podobne sa tváriacich chudákov; niektorí boli z nášho letu. Výsledok bol však za daných okolností celkom priaznivý - kufre sa zdržali na Heathrowe, mali by prísť zajtra na obed a doručia nám ich priamo k švagrovi do Adelaide. Vlastne sme sa nakoniec tešili, že ich nemusíme vliecť. Neprekážal nám ani dážď a zima, lebo prezieravo sme si do ruksakov pribalili aj šušte.

Vonku sa medzitým sivo rozvidnelo. Bez väčších problémov sme našli zastávku kyvadlovej dopravy medzi domácim a medzinárodným terminálom a na samoobslužnom check-ine sme získali palubné lístky do Adelaide. Čas do odletu sme si krátili sendvičmi a kávou. V chrbte sme ešte obaja cítili zotrvačný pocit hojdania lietadla a čoraz viac sa nás zmocňovala únava. Dvojhodinový (posledný! :) let do hlavného mesta Južnej Austrálie sme predriemali.

V Adelaide svietilo slniečko, no čo bolo dôležitejšie, v hale nás čakal Martin s 20-mesačnou vysmiatou Emou, ktorá nás veľmi rýchlo začala považovať za spriaznené duše. Naša prvá cesta viedla do nákupného strediska po nejaké tričká, spodnú bielizeň, drogériu a kartu do mobilu s internetovým pripojením. Kúpili sme aj výborný podrobný cestovný atlas, na ktorom boli vyznačené lacné nocľažiská.

Na predmestiach Adelaide sa býva v nízkych drevených domčekoch. Martinov sa nachádza v štvrti Largs North na ulici kolmej na morský breh. Vnútri bolo takmer toľko stupňov ako vonku: 13; darmo, táto krajina je povestná skôr svojimi letnými horúčavami a počas zimného obdobia jednoducho treba na pár týždňov zatnúť zuby. Ema aj my sme po neskorom obede na dve hodinky zaľahli a až pri západe slnka sme sa vybrali na krátku zoznamovaciu prechádzku po pláži. Rastú tu podivné kríky a v lete hrozia na každom kroku hady. Večerali sme už aj s Ivanou, ktorá pracuje v miestnej nemocnici. Prvý deň u protinožcov ubehol rýchlo.

Cleland Conservation Park
26. 06. 2007 

Pokračovali sme k tasmánskym diablom, čo sú mäsožravce podobné tchorom. Do ich výbehu sa liezť nesmelo, takže sme len pozorovali, ako zápasili s kusmi mäsa, ktoré práve dostali. Podobne nastavení boli aj divokí psi dingovia s krásnou hrdzavou srsťou. Vyzerali dobre živení, čím sa vraj značne odlišujú od svojich divožijúcich bratov. Hádam budeme mať možnosť porovnať rozdiely.

Batožina nám naozaj prišla. Najviac nás udivil dôverčivý prístup usmievavého doručovateľa, ktorý od nás nechcel žiaden doklad totožnosti ani podpis. V tomto sú protinožci naozaj pohodoví.

Pred poludním sme dali švagrovcom a Adelaide na čas zbohom a vyrazili sme v ústrety potulkám po červenom kontinente. Martin nám okrem kempovacích vecí požičal aj svoje auto, staršiu priestrannú fordku - kombíka s automatickou prevodovkou. M. si ju už včera vyskúšal a predbežne sa navzájom tolerujú. S jazdou vľavo nie je až taký problém - stačí si občas skontrolovať, či je vodič stále pri stredovej čiare, tak ako u nás. Skôr nám dlhšie trvalo zvyknúť si, že auto malo "opačne" aj páčky stieračov a blinkrov.

Banícky skanzen Sovereign Hill 
30. 06. 2007

Už sa stmievalo a boli sme aj dosť unavení, preto sme si na cestu späť na Coogee vzali taxík. Domov sme došli akurát, keď Darina s Kimom dopekali kura a zeleninu na večeru. My sme pridali fajne dozretý čerstvý ananás zo zelovocu na Bondi. Kráľovsky sme sa napráskali a dlho do noci sme sa s domácimi a ich kamarátkou výborne bavili na historkách československých Austrálčanov. Uprostred rozhovoru Darina vykukla z okna a autoritatívne nás všetkých s pohármi v rukách vyhnala von. Dôvod tejto nečakanej exhibície sme pochopili hneď pred domom - nad morom visel mesiac v splne a máčal si nohy v jeho pokojnej hladine.

Opera a Vešiak
04. 07. 2007 

Po noci pohodlne strávenej na matraci sme boli pripravení na zoznamovačku so Sydney. Z Coogee chodia dva šikovné autobusy priamo do centra. Jednorazové lístky sa kupujú u vodiča. Nedopatrením sme si nekúpili lístky až na konečnú (Circular Quai) ale len k Hyde Parku. Napokon sa to ukázalo ako najlepšie riešenie, lebo sme si mohli urobiť okruh po centre bez vracania sa späť.

Hyde Park sa nachádza priamo pod mrakodrapmi, prechádzali sme sa s vyvrátenými hlavami. Nazreli sme aj do katedrály St. Mary, ktorá napriek tomu, že má iba okolo 150 rokov, vyzerá staro, vrátane kamenných ozdôb a vitráží. Takto by sa podľa mňa mali kostoly stavať stále... Za katedrálou sa začínal ďalší park spojený s botanickou záhradou. Bolo úžasné sledovať spod exotických stromov sa dvíhajúce moderné výškové budovy. Napriek mojej láske k minulosti ma tento kontrast prírody a civilizácie fascinoval. Možno pre tú umnosť, s akou sa to dá zladiť. Royal Botanic Garden sa nám veľmi páčila, i keď teraz v zime máločo kvitlo. Predsa len sme však mohli obdivovať parádny kaktus hneď pri vchode alebo fľaškový strom s prudko sa zužujúcim kmeňom. Pri posedení na káve sme boli okamžite obletovaní rôznym vtáctvom: zozadu sa priplížili veľké biele ibisy s dlhým zahnutým zobákom, vydávajúc zvuky ako kŕdeľ husí; na stoloch zasa bezstarostne pristávali strakaté vtáčiky so žltými nôžkami aj zobáčikmi; množstvo čajok ani nespomínam. Od kaviarne sme mali vynikajúci výhľad na stromy "obrastené" stovkami spiacich netopierov ako šunkami v obchode. :) Každú chvíľu sa niektorý z nich pomrvil, ponaprával pelerínku krídel a spal ďalej, nedbajúc na kymácanie spôsobené čoraz silnejším vetrom. Ten nás trocha znepokojil, pretože prihnal aj pás tmavých frontálnych mrakov. Našťastie sa na nás nevyliali, no vetrisko ostal po celý deň.
Záhradu sme si obišli celú od environmentálnych stánkov až po Mrs. Macquarie`s Chair - skalnatú lavičku na malom myse vybiehajúcom do zálivu, kde pred takmer 200 rokmi údajne rada sedávala manželka bývalého guvernéra Nového Južného Walesu. Nemožno jej to zazlievať, krásne odtiaľto vidno Operu aj Harbour Bridge. Dívali sme sa na tieto známe dominanty mesta a akosi sme stále nedokázali uveriť, že to nie je fatamorgána. Na trávniku pri jazierku sme konečne naďabili aj na papagájov kakadu. Jeden z nich sústredene čosi ryl v trávniku a nechal sa obdivovať celkom zblízka.

Hoci je Sydney so všetkými predmestiami obrovská, centrum je v podstate dosť pokope. Pár krokov a boli sme pri Opere. Fakt existuje! :) Je veľmi elegantná, fotogenická, aj keď zblízka vidno, že už nie je najmladšia. Zvláštne je, že keramické dlaždičky, ktoré tvoria povrch jednotlivých striech (či mušlí - či plachiet - či mesiačikov pomaranča - každý v jej nevšednej konštrukcii vidí svoje), vlastne vôbec nie sú biele, ako sa môže zdať z diaľky. Prevláda svetlobéžová farba. Mali sme v pláne prezrieť si Operu aj zvnútra, no hneď tu na mieste uvádzam, že sme to nestihli.
Na nábreží sme sa cez nóbl obchody, reštaurácie a foťákmi ovešaných turistov prepracovali k prístavu trajektov na Circular Quai. Z veľkého množstva lodných liniek sme si vybrali krátku ferry do North Sydney na náprotivnom brehu. Cieľom bolo lepšie sa zoznámiť s "Vešiakom", teda Harbour Bridge, ktorý sa majestátne klenie nad vodou. Je poriadne vysoký - večer sme zahliadli, ako pod ním plávala aspoň 30 metrov vysoká zaoceánska loď a nemala ani najmenší problém.
Naša ferry bola maličká a rýchla, M. ani nestihlo byť zle. Okrem mosta sme sa pokochali zasa novými pohľadmi na Operu. Je naozaj veľmi pôvabná. Vystúpili sme na druhej zastávke v obytnej štvrti. Vysoké paneláky sa striedali s vilkami a ponad ne viali vlajky na vrchole oblúka Harbour Bridge. Celkom rýchlo sme sa dostali až k nemu a pofotili sme si ho zo všetkých strán, vrátane podhľadu. Bol to závratný pocit, mať nad sebou takú ohromnú masu ocele. Už pomerene unavení sme sa vyškriabali na most a prešli sme vyše kilometra späť do centra Sydney. Chodník pre peších je dôkladne chránený pletivom proti prípadným samovrahom, čo je určite správne, no kazí to trocha krásny výhľad.
Zišli sme v najstaršej časti mesta, The Rocks. Domy postavené koncom XVIII. storočia sú obložené červenými pieskovcovými tehličkami a oproti sklobetónovým mrakodrapom pôsobia naozaj staro a útulne. Ťažko si predstaviť, že ešte pred nejakými 50timi rokmi chcela vláda túto štvrť poškodenú vojnou a stavbou mosta celú zlikvidovať. Našťastie, nestalo sa a tak sme si aj my mohli vychutnať oddychové pivo v jednom zo starých hotelov. V ponuke bolo najmenej desať čapovaných značiek, nevedeli sme, čo si vybrať. S radosťou sme využili ponuku ochotného barmana, ktorý nám z niekoľkých druhov odčrpol do pohárov, ako keď sa robí ochutnávka vína. :) Takto posilnení sme sa ešte potúlali chutnými uličkami a prístaviskom Campbell`s Cove a vyrazili sme z minulosti do budúcnosti.

Mali sme v úmysle vyviezť sa na Sydney Tower, vyhliadkovú vežu, ktorá kraľuje výškovým budovám v meste. Má 305 metrov, pozorovateľna pre bežných návštevníkov je v 250 metroch. Často sme ju pri potulkách mestom zahliadli, ako vykúka raz tu, raz tam, no plnú silu jej konštrukcie sme pocítili až keď sme stáli tesne pod ňou. Je to fakt ozruta. Celí nedočkaví sme v nákupnom centre, z ktorého vyrastá, našli výťahy do veže, avšak... "Veľmi ľutujeme, no pre silný vietor je Sydney Tower uzavretá. Nech sa páči, príďte zajtra o deviatej ráno." :( Nuž, aspoň sme si vychutnali dvojnásobnú prechádzku medzi mrakodrapmi. Má to svoje čaro, hoci ulice sú rušné a tmavé. Domiskom nebolo vidieť konca. Pred tým, ako sme na Circular Quay nastúpili do autobusu, sme ešte boli obdivovať Operu v nočnom šate a kúpili sme v bottle shope víno a pivo v sedmičkových fľašiach. Doma nás čakala dusená hovädzina a Kim nažhavený na State of Origin - hru, v ktorej sa spájajú najdrsnejšie stránky rugby a futbalu a ktorá sa hrá len medzi NSW a Queenslandom. Kto vyhral, mi v tej záplave bitiek akosi vypadlo.

Výšková rozlúčka so Syndey
05. 07. 2007 

Rozhodli sme sa dať Sydney Tower ešte jednu šancu a po raňajkách sme sa zasa odviezli k Hyde Parku. Vietor bol síce stále, ale na vežu sa chvalabohu ísť dalo. Prišli sme okolo desiatej a mali sme veru šťastie, lebo po nás sa dovalili asi všetci turisti, ktorí sú momentálne v Sydney. Stáli sme v rade na výťah, absolvovali sme prehliadku detektorom kovov ako na letisku a predavačka vstupeniek nás nevedno prečo odfotila profícky vyzerajúcim foťákom. (Záhade sme prišli na koreň po návrate z vyhliadky, keď nás dole na nástenke čakali naše tváre zapracované do papierovej makety veže. S našim nezáujmom o podobné gýče sme boli zjavne v menšine.)

Po 40 sekundách od nástupu do kabíny výťahu sme už aj vystupovali v presklenej kruhovej miestnosti a vrhli sme sa k neskutočnému výhľadu. Vietor vyčistil vzduch a tak bolo vidieť hádam až na Slovensko. :) Kam len oko pohliadlo, rozkladala sa v príjemnom slniečku Sydney. Nevedeli sme sa toho nabažiť, motkali sme sa tam dookola dobrú hodinu, nazízali sme aj kolmo dole (hlava veže sa smerom do výšky rozširuje) na mrňavučké autíčka a vozne metro-električky zavesenej nad ulicami. Úplná paráda. Vlastne bolo aj dobre, že sme sa sem nedostali včera, za súmraku by sme toľko toho nevideli.
V cene lístka bola aj návšteva multimediálneho náučného centra Ozz-Track. Keď je to už tak, turisti sa idú pozrieť - neviem totiž, či by o to bol záujem v prípade samostatnej vstupenky. Pred začiatkom predstavenia nás sprievodcovia zhromaždili do skupín a vychrlili na nás kopu bezpečnostných pokynov. Na to sme nasadli do kresiel, ktoré nás previezli po štyroch polystyrénových jaskynkách, kde sme mohli vidieť zmechanizované scénky, ako to vyzerá v dažďovom pralese, pod morom, v Outbacku a v Sydney. Časť objektov bola statická a do nich sa na sklo premietali pohyblivé postavičky. Potom nás nahnali do veľkej sály s vysokými, elektronikou prešpikovanými kreslami, z ktorých sme sledovali krátky film o hlavných lákadlách Austrálie. Kreslá sa triasli a nakláňali, čo nás malo vierohodnejšie vtiahnuť do deja. M. zosadal pomerne zelený v tvári. Nuž neviem... nás Ozz-Track nenadchol.
Vonku sme ešte pohľadali poštu, nakúpili sme známok do zásoby a šli sme sa k Darine a Kimovi pobaliť. Napriek tomu, že sme sa spoznali len predvčerom, veľmi sme si padli do oka a lúčili sme sa dosť neradi. Pohli sme sa okolo štvrtej. Do centra sme sa autom dostali dobre, potom sme pod mrakodrapmi zapadli do zápchy, no pohlo sa to pomerne šikovne. Ani sme sa nenazdali a Harbour Bridge bol už za nami. A o ďalšiu hodinu aj posledné predmestia Sydney.
Na noc sme si vybrali kempovisko na Mungo Brush v národnom parku Myall Lakes, kde sú jazerá od oceánu oddelené len tenkým pásom súše. Dorazili sme tam až za tmy. Cesta od poslednej dedinky k opustenému kempu bola strašne dlhá, bez jediného svetielka, už sme si mysleli, že sme minuli odbočku. Po tme kilometre ubiehajú zjavne pomalšie. Popred auto nám prebehol zajko a neskôr aj akési veľké zviera - hádam len nie dingo?! Kemp sme nakoniec našli. Bol vyľudnený, očividne mimo sezóny, takže ani sľúbené sprchy nefungovali. Zato automat na zaplatenie vstupného áno. Obišli sme si ho celý a naďabili sme na niekoľko ďalších výletníkov, tak sme sa spokojne tiež usadili. Večerali sme instantnú polievku s morom slížov a vylepšili sme si ju takou kopou čerstvej petrželky, že bola úplne zelená. Vonku stále fučalo. Okrem toho povedľa opäť prebehol dingo (tentoraz sme si boli istí), takže sme čučali v aute a von k variču sme vystrkovali len ruku, keď bolo treba pomiešať polievku.

NP Myall Lakes a Sugarloaf Point
06. 07. 2007 

V noci žiarivo svietil mesiac, presúval sa po oblohe po mojej strane auta. Ráno slniečko, vietor ustal. Raňakovali sme na našich rozkladacích stoličkách a kvíkali sme blahom nad nevídaným teplom. Zvery z noci sa už neukázali, zato si nás poriadne zblízka poobzerala trojica kookaburrov; to je druh rybárika, no oproti stredoeurópskym sú asi 10x väčší a s prevažne hnedo-béžovým zafarbením. Majú silný zobák a pierka na hlave sa im smiešne ježia, ako keby práve vyšli od holiča. Usadili sa na zábradlí umyvárky asi meter od nás a ticho sa prizerali, ako si čistíme zuby. :)

Rovno od kempu začínal náučný chodník malým dažďovým pralesom. Okruh mal asi dva kilometre a viedol cez fantastické húštiny, kde bolo šero a na zemi sa kopilo najrôznejšie lístie a kôra pripomínajúca kusy nahrubo utkanej látky. Stromy tu majú gurmánske názvy - kapustová palma, syrový strom... Do toho všetkého rástli ešte všelijako pokrútené liany a niekoľko druhov eukalyptov, na ktorých mali byť koaly. My sme zahliadli len pár ovocných holubov. Cestička sa na jednom mieste rozvetvovala na suchý a mokrý chodník. Keďže sme doposiaľ nenarazil na žiadnu vodu, vybrali sme sa mokrým, no po pár sto metroch obchádzania čajovo zafarbených bačoriniek sme sa museli vrátiť. Listy pod nohami chrupčali a vyzerali, že spod nich vylezie ktoviekoľko vyrušenej hávede. Našťastie tá asi tiež vie, že v zime sa patrí byť zalezený.

Prales rastie na brehu jedného z obrovských jazier Myall Lakes, ktoré špliechalo ako more. To sme však ešte netušili, že tunajšie skutočné more špliecha celkom inak. Kúsok od kempu boli schodíky na pieskové duny. Namáhavo sme sa prebrodili k brehu, kde nás ohlušilo neprerušované dunenie. Teda také vlny!!! Mali aspoň 5 metrov, hrozivo sa dvíhali a so spenenými vrcholmi sa spomalene prelievali, hučali, kypeli a dorážali na pláž. Nevedeli sme sa vynadívať a s užasnutými výkrikmi sme vítali každú obryňu, ktorá sa vynorila a na chvíľku zakryla pokojný horizont. Výjav bol krásny aj farebne - tmavomodré očipkované vlny, žltučký piesok, v ktorom sa rozkošne vinuli cestičky vyšľapané morským vtáctvom. Bolo to miesto, kde by sa dalo rozjímať hodiny a hodiny.

Boli sme veľmi radi, že fungovala malá prepravná kompa na druhú stranu jazera (hoci včera sme videli ceduľu, ktorá tvrdila opak) a nemuseli sme sa vracať 20km po včerajšej opustenej ceste. Týmto sa nám značne skrátila cesta do Buladelah, kde sme sa prekoprcli na druhú cestu smerom na Seal Rocks. Krajina je tu samý kopček a jazero.

Seal Rocks je dedinôčka hlavne pre prázdninujúce rodinky - s peknou plážou, popri ktorej vznešene plávajú pelikány. My sme sa odviezli až na koniec cesty, kde sme nechali auto a urobili sme si prechádzku k majáku na myse Sugarloaf Point. Maják je chutnučký, nízky, na vysokom brale, z ktorého vidno šíre vody Pacifiku. Austrálčania si túto stavbu považujú, lebo bol postavený okolo roku 1870 (rozumej: je starý). Ani jeho okolie nie je na zahodenie, zasa rozbúrený príliv na pieskovej pláži s vržďavým pieskom. Na vyplavenom brvne sme sa naobedovali a trocha sme sa prešli v nádeji, že objavíme inú cestu k parkovisku.
Tentoraz sme nocľah nemuseli hľadať dlho - išli sme naistotu na kempovisko blízko mesta Macksville - prekrásne miesto na brehu "potoka" (creeku - ale bol pomaly širší ako Murray v Echuce). Cestou po tmavej hradskej sme na jednej lúke videli kŕdlik klokanov. Na kempovisku boli aj stoly s lavičkami, pavúkovito vyzerajúce záchodky (obavy sa ukázali ako neopodstatnené) a zopár nadšencov, ktorí sa chystali na rannú rybačku. K večeri sme mali bezplatnú oblohu - doslovne, nad nami sa klenulo čiernočierne nebo posiate miliardami hviezd, so zreteľnou Mliečnou dráhou. Južnému krížu by podľa nás viac pristalo meno Južný šarkan. Trocha sa podobá aj na náš Veľký Voz.

Dlhý deň k Byron Bay
07. 07. 2007 

Na ovsené vločky s čerstvými banánmi a ananásom si ráno robili zálusk aj trpezlivé kookaburry. Nehybne vyčkávali na stromoch za našim chrbtom, až som z nich znervóznela. :) Nevedno odkiaľ sa bocianím krokom priblížilo aj niekoľko ibisov, zrejme s rovnakým úmyslom, no nedali sme sa vyprovokovať.
Po takomto idylickom ráne však prišlo znechutenie z celodenného presunu k Byron Bay. Pôvodne sme si mysleli, že okolo obeda sme tam - neviem prečo, možno sme zle prepočítali kilometre. Tak či onak, dorazili sme až o pol 4. Cestu nám spestrila zastávka pri Big Banana v Coffs Harbour. Austrálčania sú experti na vyrobenie senzácie z ničoho - tuná konkrétne z banánov. Malá banánová plantáž pri ceste a k tomu banánové divadlo, banánový obchodík, banánové suveníry, banánová kaviareň... Aby cestujúci tieto atrakcie neprešvihli, víta ich niekoľkometrový banánový pútač. Urobili sme si malý výstup po schodoch hore plantážou. Banánovníky sú stromy s kmeňom pripomínajúcim skôr hrubiznú stonku kvetu. Plody rastú v trsoch a keď sa už schyľuje k dozretiu, plantážni robotníci ich navlečú do hrubých plastových vriec. Celý sad bol ovešaný takýmito farebnými balíkmi.
Dozvedeli sme sa, že Big Niečo majú aj v iných austrálskych mestách - ešte v ten deň sme v Balline videli veľkú krevetu a o deň neskôr veľkú kosačku. :)

Napriek pokročilej hodine a blížiacemu sa súmraku bola na kopci pod Byron Bay ešte čulá premávka. M. použil všetok dôvtip, aby sme dobre zaparkovali a videli maják ešte za svetla. Stálo to však za to. Maják je dosť podobný tomu zo Seal Rocks, modro-biely, je však vyšší a mladší. Keďže stojí na najvýchodnejšom výbežku kontinentu, jeho popularita je pochopiteľná, dokonca sa tu práve fotila jedna svadba. Družičky si v ostrom vetre pridŕžali tenké sukničky okolo nôh. Najlepší zážitok nám však pripravili štyri veľryby plávajúce blízko pobrežia. Podchvíľou vynárali chrbty, aby sa nadýchli. Zvyšok tela im nebolo vidieť a zakaždým, keď sa priblížli k hladine, diváci zašumeli nadšením.
Počkali sme si na západ slnka, oproti ktorému sa pekne črtali výrazne tvarované vrchy a potom sme sa vrátili do mesta popýtať sa, ako je to s výstupom na Mt. Warning (alebo domorodo Wolumbin), kam sme sa chystali na druhý deň. Je to totiž posvätné aboriginské miesto a nie vždy je prístupné. Infoška už bola zavretá, ale práve odchádzajúci zamestnanec nás ubezpečil, že liezť sa dá bez problémov. Posilnení touto informáciou sme šli hľadať kemp. Vyhliadli sme si jeden trocha severnejšie, neďaleko pobrežia. Teplo naobliekaný správca nás rád ubytoval. "Budeme spať v aute," oznámila som mu. "V poriadku. Vy ste zo Švédska?" :) Bolo veru dosť chladno, ale aspoň nefúkalo, takže cestoviny sa rýchlo uvarili. Ešte bolo pomerne skoro na zalezenie do spacákov, tak sme sa šli trocha prejsť po pláži. Nevideli sme si ani na koniec nosa, zato kríky šuchotali čulým nočným životom. Ukázal sa nám len jeden netopier, zato fantázia robila svoje; vďaka hlbokému piesku sa mi stále zdalo, že ma čosi chytá za nohu. Pláž dunela vlnami, občas na nás blikol maják z Byron Bay.

Wolumbin = Mt. Warning
08. 07. 2007 

Dnešným spoločníkmom pri raňajkách nám bol kŕdeľ farebných papagájov lorikeetov a absolvovali sme aj prvé stretnutie so zástupcom ríše hmyzu: zimomrivý pavúk si ustlal priamo v tesnení našich dverí! Nožičky mal "rozpažené" do dĺžky vedľa seba a nehybne na nás zízal. Rozpätie končatín mohol mať asi 5 cm. M. sa usiloval šetrne ho dostať z môjho dosahu. Z bezpečnej vzdalenosti som bola schopná ho dokonca obdivovať, no preistotu som potom niekoľkokrát prestriekala všetky škáry repelentom.
Sprchovali sme sa v bore water - t. j. z vrtu - k dispozícii bola aj dažďová voda, ktorá je vzácnejšia a tým pádom aj drahšia; letáky po kempe vyzývali k čo najväčšej šetrnosti touto vzácnou tekutinou.

Poľahky sme našli cestu do Murwillumbah (super názov, v tejto oblasti sú samé také, zrejme podľa pôvodných domorodých). Už ako sme zliezali z diaľnice sa na obzore hrozivo vynorila končistá hora. Ako sa ukázalo, bola to tá naša. Autom sa dalo doviezť až na jej úpätie. Na to, že prospekty vyzývajú návštevníkov, aby na horu pre jej posvätnosť neliezli, tu bolo veru dosť ľudí a cestička bola najmä spočiatku vzorne upravená, so zábradlím, schodíkmi a infopanelmi. Tak teda neviem - aká posvätnosť? Takáto ústretovosť podľa mňa len povzbudzuje turistov, aby sa vybrali na výlet. Tým sme si utíšili slabé výčitky svedomia a pridali sme sa k ostatným.
Hneď od začiatku sme vhupli do fantastického dažďového pralesa - stromom nebolo vidieť vršky, mali poriadne hrubé kmene pospájané navzájom spletitými lianami, cez obrovské listy sa cedilo len slabé svetlo. Do toho výskanie rôznych ukrytých operencov - zvlášť jeden sa nám veľmi páčil; tiché dlhé íííííííííííííííííííííííí pomaly naberalo hlasitosť a končilo sa ostrým PIU! :) Inak sme boli celkom sklamaní, že z údajne bohatej miestnej fauny sme zazreli len niekoľko čiernych kurovitých vtákov s holou červenou hlavou. Vyzerali ako morky a skutočne sa aj volajú scrub (bush) turkey. Dočítali sme sa, že niekoľko metrové hniezdo robí samček, ktorý doňho zahrabe vajíčka od niekoľkých sliepok. Tlením lístia a zeminy sa udržuje priaznivá teplota a kuriatka sú po vyliahnutí ihneď sebestačné.
Boli sme jedni z posledných, ktorí sa vydali na túru. Bolo už po jedenástej a všade nás dôrazne prosili, aby sme sa v zimných mesiacoch nevydávali na cestu po poludní, lebo sa nestihneme vrátiť do tmy a stratíme sa. Na počudovanie to ľudia aj dodržujú. Šlapalo sa nám dosť dobre, cestička stúpala po rovnomerných serpentínkach. Potom začalo popŕchať. Najprv sme si to ani nevšimli - niet divu v takej húštine. Niektoré redšie miesta však omokreli a boli klzké. Našťastie to netrvalo dlho, horšie to bolo so studeným vetrom, ktorý sa objavil s pribúdajúcou nadmorskou výškou. Výstup sa zdal byť zavŕšený po dvoch hodinách, keď sa zrazu vynorila ešte skalná stena s neuveriteľným, k pravému uhlu sa blížiacim sklonom a reťazami. Niektorí dole idúci nás "povzbudzovali", že hore mrzne a že výhľad nič moc, iní naopak tvrdili, že to stojí za to a že už to máme len kúsok. Kúsok ako kúsok - vzdialenosťou možno, ale obtiažnosťou pravý opak. Chvíľami sme nevedeli, kam položiť nohu, zdalo sa, že sa nepohneme ani hore, ani dolu (a ak, tak len voľným pádom). Odvahu nám nedodali ani davy šmýkajúce sa dolu po klzkých skalách. Niektorí adrenalínoví oteckovia dokonca skákali celkom bezstarostne v ľahkých teniskách so škôlkarmi zakvačenými ledabolo pod pazuchou! Moju morálku úplne dorazilo krátke krupobitie - aboriginskí bohovia asi neboli nadšení, že im šlapeme po obetných miestach... Napriek všetkému sme sa nakoniec vyteperili úplne hore. Výhľad bol takmer 360°, trošku zahmlený, ale naozaj stál za to a ani nemrzlo. :) Ako sa tam však dostala ďalšia čierna morka, nám bolo záhadou.
Táto oblasť je sopečného pôvodu, preto je pôda veľmi úrodná a vrchy končisté. Darí sa tu už cukrovej trstine, ktorá je inak doménou susedného štátu Queensland. Vštko naokolo bolo zelené a bujné.

Cesta dolu bola prekvapivo menej hrôzostrašná, keď mi M. zospodu radil, kam mám dať nohy a keď som si mohla občas pomôcť šmýkaním po zadku. Lesný úsek sme už absolvovali pohodičkovo, vychutnávali sme si tmavnúci les, spev vtáčikov a samotu v divočine. Došli sme úplne poslední, z kvanta áut ostal len náš osamelý Ford.
Spať sme sa rozhodli v Nimbine. Je to mestečko hipíkov a počuli sme naň z viacerých strán pozitívne referencie. Reku - prespíme v kempe (sprcha bola po túre maximálne žiaduca) a dáme si zaslúženú večeru v nejakom typickom pube. Nimbin sme šťastlivo našli, aj kemp v ňom bol, aj sprcha fajne horúca - hor sa do mestečka. Ročné obdobie však zrejme nepraje nielen hmyzej hávedi, ale ani hipíkom... Hoci krčmičiek a obchodov s pestro pomaľovanými priečeliami bolo dosť, jediným otvoreným podnikom bola pizzeria a nenachádzala sa v nej ani jedna voľná stolička. Všetko ostatné tmavé, pozamykané, skrátka chcípol pes. Pár indivíduí schovávajúcich sa v tieňoch nám ponúkalo zaručené povzbudzovače - alebo žeby si ich pýtali? Austrálčina je zväčša nezrozumiteľná aj z úst civilizovaných osôb...
Spasil nás bowlingový klub hneď vedľa kempu, kde mali čínsku jedáleň. Osôbka poverená obsluhou pri stole vedela povedať len toľko, že nevie anglicky a posunkami nás vyzvala, aby sme si zvolené jedlo zapísali na objednávkový lístok sami. Kým nám prišlo jedlo - pražené nudle s mäskom a zeleninou - popíjali sme čapované pivo Coopers a malátne sme nahlas porovnávali svoje pôvodné večerné plány s realitou. Vonku bolo navyše veľmi chladno; nahlas som hundrala na nemožnú Austráliu. M. sa mi nesolidárne rehlil. :)

Glass House Mountains a Noosa
09. 07. 2007 

Pokračujú slnečné dni, z čoho máme radosť, keď vyliezame z auta so zmrznutými nosmi. "Kozmickej lodi" ani kŕdľu lorikeetov zjavne zima nie je - so záujmom si prezerajú naše haraburdy rozložené na tráve. Jeden papagáj si dokonca odvážne sadol na rúčku kastróla, v ktorom sme varili vodu na čaj. :)
Dávame Nimbinu druhú šancu, aby nás zaujal, ale o pol deviatej ráno sa životaschopnosťou veľmi nelíši od siedmej hodiny večernej. Nuž, zbohom!
Okolie je však krásne; samé kopce s bujnou vegetáciou, medzi nimi malé usadlosti a pasienky pre dobytok. Mt.Warning sa podchvíľou ukazuje z rôznych uhlov. Zastavili sme sa v minizelovoci pri minipumpe uprostred hôr. Napriek neveľkým priestorom bol doslova naprataný voňavým tovarom. Doplnili sme banány (druh lady`s fingers - krátke a údajne x-krát sladšie ako klasické), paradajky a tri takmer čierne avokáda. V Murwillumbah sme dokúpili aj ostatné potraviny; pred Fraser Islandom sa treba zásobiť!

Potom sme už uháňali po diaľnici. Prekvapivo rýchlo sme prefrngli hranicou Queenslandu, okolo Brisbane a v čase obeda sme už zazreli prvé vrcholky Glass House Mountains. Ich podobnosť s končistým Wolumbinom nie je náhodná, aj tieto majú sopečný pôvod. Majú však tú zvláštnosť, že sú izolované: rovinka a zrazu hup! - hora. Každá má oproti ostatným úplne iný tvar. Cesta nás zaviedla na lookout, odkiaľ bolo možné vidieť vačšinu z nich a aj si o nich všeličo zaujímavé prečítať. Výhľad nebol ideálny, stromy ho trocha prekrývali. Urobili sme si malú prechádzku okolo vyhliadkového kopca, kde vraj možno vidieť mnohé z miestnych živočíchov. Zahliadli sme len pár už tradičných kookaburrov, ktorí trpezlivo čakali, či im nenecháme pár hltov z nášho obeda. Cestou na hlavnú hradskú sme videli čerstvo poorané ohnivočervené pole. Nikdy by som neverila, že niečo môže byť prirodzene až také červené... Už sa teším do vnútrozemia!
Popri legendárnej ZOO, ktorú založil nebohý Steve Irwin, sme sa prešmykli na Sunshine Coast a to bola asi pomsta za všetky nikdy nepotrestané priestupky voči pravidlám cestnej premávky. Hustá doprava vo vychytených letoviskách, ktoré sa zliali do jedného pobrežného mesta, zápchy, semafory, ľudia... Nechcem si ani predstaviť, ako to tu musí vyzerať v lete. Hneď ako sa to dalo, no omnoho neskôr, než by sa nám páčilo, sme sa vrátili na diaľnicu, aby sme sa ako-tak za svetla dostali do Noosy. Tam sme sa vybrali na ďalšiu prechádzku po útesoch. Hneď skraja nás upútali ľudia uprene hľadiaci do korún stromov a keďže sme vedeli, že sa tu vyskytujú koaly, tiež sme sa tým smerom zadívali. A bola tam! :) Vysoko v pazuche eukalyptového konára a sladko driemkala. Pobrežie okolo Noosy je pekné a dali by sa tam robiť zaujímavé výlety, no na nás čakal Fraser Island. Boli sme dohodnutí s autopožičovňou 4WD na zajtra ráno, takže sme si nemohli dovoliť ostať dlhšie a vlastne sme ani nechceli - po troch týždňoch v tejto krajine už nehíkame nad každým zálivom.
Do Rainbow Beach to bolo ešte 120 km. M. sa stáva čoraz sebavedomejší v jazde po tme, aj keď ostražitosť pred klokanmi-samovrahmi nás stále neopúšťa. Možno by sa oplatilo začať robiť takéto presuny častejšie, lebo sme už zopár dní zabili za svetla viac-menej len stovkami únavných kilometrov a na zaujímavé miesta sme potom prišli až večer.
Raibow Beach, jeden z východzích bodov na Fraser Island, stojí takmer na konci dlhého polostrova; najbližšie mesto je dobrých 30 km odtiaľ a o 9. večer samozrejme nikde ani nohy. V infoške sa dá s pomocou kreditky kedykoľvek kúpiť povolenie na prenocovanie v kempe na Inscript Pointe (úplný koniec polostrovčeka). Po troche šaškovania s automatom sa nám to podarilo a išli sme sa ubytovať. Kempovisko je na konci sveta, obmýva ho more a je piesočnaté. Veľmi dôkladne sme sa o tom presvedčili, keď sme s naším Fordom zapadli na prvej nespevnenej zákrute. :) Postupne sme strácali zmysel pre humor; auto nie a nie vyjsť zo záveja a nikde navôkol žiadne konáre na podloženie. Za volant som musela napokon ja, M. tlačil, čo to dalo a napokon aj s úspechom. Opatrne sme auto odstavili na tvrdší piesok pod stromom a odvalili sme sa spať.

Fraser Island - Indian Head a Eli Creek
10. 07. 2007

Budíček za východu slnka o šiestej, aby sme o siedmej už vzorne stáli pred požičovňou štvorkoliek v Rainbow Beach. Miestny švihák Greg vyzeral presne tak, ako by si človek predstavoval chlapíka povereného takýmto biznisom - úzke čierne tričko, nohavice aj čižmy, tvár a účes rockera v zrelom veku. :) Pomerne zrozumiteľne nám všetko povysvetľoval, povypĺňal zmluvu, poukazoval na mape, kade by nám odporúčal putovať, poupozorňoval nás, čo rozhodne robiť nemáme, až došlo na platbu a naša kreditka odmietla spolupracovať. Greg bol našťastie ústretový a dovolil nám kauciu zložiť aj v hotovosti. Kým bol náš džíp pripravený, odskočili sme si do informačnej kancelárie po povolenie na vstup na Fraser Island. Takto nejako prichádzame o peniaze - 30 $ za povolenie, 10 za daň miestnej komunite, 4 za tamto, 5 za hento a tuto sa prosím podpíšte...

Autíčko, ktoré nám na tri dni malo patriť, bol chutný červený džíp à la M*A*S*H. Hoci sme ho napratali len najpotrebnejšími vecami, Ford ostal veru takmer prázdny. M. absolvoval krátku inštruktáž, ako s ním má v piesku zaobchádzať a konečne sme si to šinuli na Inscript Point ku kompe. Plavba bola kratučká, asi 15minútová. Na brehu sme hneď vyrazili po pláži vpred. Normálnych ciest tu totiž niet. Bola to paráda! Odzipsovali sme si okienka a prvých pár kilometrov sme si skutočne vychutnávali - široký tvrdý piesok, vpravo spenené modré vlny, občas sme s poriadnym nadhadzovaním križovali drobné sladkovodné potôčiky. Po čase to začalo byť trocha jednotvárne a nečudo, hlavná pláž má 72 km. Greg nám poradil ísť na jeden šup až ku skale Indian Head a potom sa po kúskoch tri dni vracať. Zatiaľ sme teda len prefrngli okolo dvoch-troch malých usadlostí, okolo Eli Creeku, aj okolo vraku lode Maheno. Na ostrove treba mať stále v merku, koľko je hodín, pretože prejazdnosť pláže závisí od času odlivu - čo je denne raz až dvakrát asi po päť hodín. Naopak, keď vrcholí príliv, je schopný uviaznuté auto podomlieť a dôkladne zakliesniť. Vyprosťovanie vyjde poriadne draho a nezanedbateľnú sumu si potom vypýta aj požičovňa, pretože morská voda autá poškodzuje. Austrálčania síce radi preháňajú, ale v tomto im radno veriť; videli sme kvantum presvedčivých fotiek, ako dopadli riskujúci frajeri.

Na Indian Head sme sa vyškriabali na vyhliadkovú skalu. Už po dvoch minútach chôdze som vyhlásila "Neznášam piesok!", čo vyvolalo v mojom mužovi vlnu veselosti, keďže Fraser Island je najväčší piesočný ostrov na svete. A tým sa myslí, že je piesočný celý - únik nemožný!

Na skale posedávalo množstvo ľudí počtom úmerných množstvu terénnych áut a 4WD autobusov na pláži. Z mysu bol krásny výhľad na zvlnené more, aj na duny vo vnútrozemí. Potom sme sa otočili späť na juhozápad. Na určitých miestach pláže je totiž dovolené kempovať. V prvom rade sme si narobili chleby a kávu, potom prišla na rad stavba stanu (po prvýkrát za tútp dovolenku) a následne M. oznámil, že mu je zle. Po dlhej hojdavej jazde sa mu zjavne obnovila morská choroba. Kto by však povedal, že ho skosí na súši? Naordinoval si hodinku spánku a homeopatikum určené na podobné potiaže a o nejaký čas mu už bolo lepšie.

Medzitým sa more zreteľne zdvihlo, k Eli Creeku sa nám však ešte podarilo prísť so suchými kolesami. Teraz pri ňom nebolo ani nohy a mohli sme si vkľude vychutnať jeho kľukaté ústie do mora. Popri brehu je postavený krátky drevený chodníček, nad ktorým sa skláňajú čudesné palmy. Zvlášť jedna sa nám veľmi páčila; má plody farbou a tvarom pripomínajúce kukuričné zrná - majú však veľkosť detskej pästičky. A potom ešte iný strom - banksia; kvitne v huňatých klasoch, ktoré po odkvitnutí pichajú ako naše gaštany. Kvietky lákali žlté vtáčiky honeyeaters na chutný olovrant. Potôčik je nádherne priezračný, občas sa v ňom mihli rybky. Úhory sme nevideli.
Keďže o piatej bol vrchol prílivu, vyčkali sme hodinku v aute čítaním a doháňaním denníka. M. sa aj pobrúzdal v plytkej morskej mláke; potom ho studili mokré nohavice. K stanu sme sa šťastlivo dostali po prvom kúsku odvodnenej pláže okolo pol siedmej. Pri varení cestovín nás chodili obzerať malé kraby - tým sa vysvetlil pôvod miliónov dierok v piesku. Našťastie naše teplo a svetlo vylákalo von len troch, no i tak som si pri sedení preistotu vykladala nohy do výšky. Ďalšou potenciálnou hrozbou mohli byť dingovia, ktorí tu v hojnom počte voľne žijú. Bezpečnostné upozornenia sú všade, vrátane záchodov. Dámy majú z vnútornej strany dverí plagát "Kto dohliada na vaše deti? Mali by ste to byť vy!" U pánov: "Kto dohliada pri rybačke na váš úlovok? Mali by ste to byť vy!" Kdekade po ostrove: "Buďte dingo-safe!" Keďže jedného havka sme už počas dňa letmo zahliadli, vzali sme si varovania k srdcu a všade sme chodili s bakuľou. Noc bola lepšia, než sme očakávali. Vietor postupne ustal a stan, hoci celý pokrivený, vydržal.

Stroskotaná loď Maheno, jazero Allom a západné pobrežie
11. 07. 2007 

Príjemný teplý budíček; s mrazivým vnútrozemím v Nimbine sa to vôbec nedá porovnávať. Vybrali sme sa ešte raz k Eli Creeku preskúmať ho za ranného svetla. Početní návštevníci sa poväčšine s nepochopiteľným nadšením máčali vo vode. M. sa tiež pridal, ale nepodarilo sa mu zistiť, v čom to väzí. Oproti včerajšku sa neukázali ani žiadne nové zvery.

Zato nasledujúca zastávka pri vraku lode Maheno bola veľmi pekná. Cez okrúhle okienka sa donekonečna prelievajú drobné vlnky a rebrá sa postupne strácajú v piesku. Príbeh lode je dojímavý: skonštruovali ju v Glasgowe začiatkom XX. storočia ako zaoceánsku loď medzi Britániou a jej južnými kolóniami. Počas vojny slúžila na nemocničné účely. Keď už dosluhovala, vydala sa na svoju poslednú plavbu za zošrotovaním. Možno predmety majú naozaj dušu - Maheno nechcela opustiť Austráliu. Prozaicky by sa dalo povedať, že stroskotala na východnom pobreží Fraser Islandu. A tu už ostala, v spoločnosti mora, vetra a piesku. Po niekoľkých desaťročiach je dnes hrdzavá, deravá a pokrytá skamenelou soľou, no má svoj pôvab. Oranžové kusy železa prekvapivo dokonale harmonizujú s tmavomodrou rozbúrenou hladinou a žltou plážou. Je to také smutnokrásne...
Kúsok odtiaľ sa zo zvláštnych vlasatých stromov dvíhali k belasej oblohe dúhové skaly The Pinnacles. Aboriginské ženy dodnes veria, že im farebný piesok prináša šťastie. Podľa legendy je to totiž skamenelý mládenec udatne obraňujúci svoju milú pred jej nehodným snúbencom. Odiaľto sme sa s naším džípom vnorili do vnútrozemia. Tam sme ešte len zistili, na čo nám je auto 4WD! Cesta naprieč ostrovom je vlastne jednoduchý priesek medzi stromami. V sypkom piesku nová kvetena nerastie. M. v pravidelných dávkach užíval homeopatiká, ktoré asi aj zaberali, pretože strašidelé drgľovanie zvládal s úsmevom na tvári, hoci to bolo divokejšie ako to najrozbúrenejšie more. Veci v džípe, my, voda v bandaskách, všetko skákalo v tvrdých nárazoch hore-dolu. Vpred sme sa pohybovali veľmi pomaly. Napriek tomu to bol super zážitok. Terigali sme sa cez rôzne druhy lesa, vrátane dažďového pralesa. Občas nás cedule poučili, okolo akého druhu dreviny prechádzame. Dozvedeli sme sa napríklad, že mohutný eukalyptus, ktorý má na kmeni čarbaničky, sa priliehavo volá Scribbly Gum Tree.

Na našej scenic drive sme mali niekoľko skvelých vyhliadok - na obriu čisto piesočnú dunu nazvanú Čepeľ noža - Austrálčania sú naozaj poetickí - a neskôr na jazero Allom, ktoré je povestné priateľskými korytnačkami. Tie tam naozaj boli, hoci len v skromnom počte (zimná sezóna?). Boli roztomilé, ako si ladne plávali pod hladinou, občas vykuknúc, či im niečo nenesieme. Ani najmenej nepripomínali svoje ťažkopádne suchozemské sestry. Fotenie nám však prekazila horda rozjašených austrálskych detísk, ktoré očividne vlezú do každej vody, ak len nie je ohradená dvojmetrovým múrom. Nasledovali sme príklad korytnačiek a dali sme sa na zdanlivý ústup. Popri jazierku vedie príjemný chodníček, na ktorom sme stretli milé malé vtáčiky podobné našim červienkam, ale s výrazne žltým bruškom. Po návrate z prechádzky našťastie decká zmizli a zopár odvážnych korytnačiek sa opäť osmelilo vynoriť sa zo šachoriny.
Zo scenic drive sme kúsok za jazerom odbočili na neznačenú cestu vedúcu na západný breh ostrova. Bolo to len nejakých 10 km, no trvalo nám to dobrú 3/4 hodinu. Vzhľad krajiny sa opäť zmenil, išli sme cez relatívne riedky buš so sviežozelenými stromami a pozoruhodnými palmami - grasstrees. V ranom štádiu trčí zo zeme len čosi, čo vyzerá ako strapatý trs trávy. To je však koruna stromu! Kmeň pripomínajúci sloniu nohu až postupne vyrastá z piesku, ako keby tam bol celý čas schovaný. Nakoniec rastlina zakvitne - z trsu trávy vyrastie dlhá stonka s klasom na konci. Vyzerá to trocha ako pritenká fakľa. Neuveriteľné!

Na západnom brehu nás vítal pokrik lorikeetov a nežné šumenie pokojného mora. Ani sa nám nechcelo veriť, že sme na tom istom ostrove. Žiadne vlny, len pokojné špliechanie tam, kde sa more stretalo s plážou, bielučký piesok a krásne mušle v tvare striech sydneyskej Opery. Také sme potom už nikde nevideli. Musela som sa kŕčovito ovládať, aby som ich nenazbierala za plný ruksak. Piknikujeme trošku bokom od cesty. Po tejto pláži je zakázané jazdiť, tak ani niet divu, že sme tu takmer sami. Máme z toho radosť, je to tu číra idylka. Slniečko pripeká až tak, že aj mňa to láka do vody, hoci po omočení členkov som schladená až-až. M. kvíli, ale je to chlap - vliezol tam celý. :) Ani pri týchto radovánkach nezabúdame byť dingo-safe. Reťaz psích stôp v piesku nás nenecháva na pochybách, že aj v raji žijú dravce.
Okolo tretej sme sa zdvihli a vrátili sa na scenic drive. Na okruhu boli pre nás ešte pripravené Boomerang Lakes, okolo ktorých rástla pásikatá oranžovo-zelená tráva a dlhý hustý prales, ktorý sme však obchádzali už za šera a ani sme nevystúpili z auta. Ponáhľali sme sa totiž do Happy Valley, kde majú okrem obchodíka a kaviarne aj benzínovú pumpu. Náš džíp od včera už zožral skoro celú nádrž. Pumpa by bola - lenže zavretá! Život v Austrálii očividne končí úderom 17:00. Situácia bola dosť povážlivá; paliva sme mali už len na dne a pred nami bolo ešte 30 km do Central Station uprostred ostrova, kde sme mali predplatenú noc v kempe. Navyše príliv naberal na sile a nedalo sa nikam pohnúť. Čakali sme do ôsmej a napokon sme sa rozhodli stráviť aj druhú noc na pobreží, čo najbližšie k Happy Valley, aby sme hneď ráno mohli natankovať. Večerali sme zemiaky s konzervovaným lososom, pričom sme sa snažili o dve veci - nedostať do jedla piesok a neprilákať vôňou ryby dingov. To prvé sa nám nepodarilo, dingovia sa však nezjavili - možno práve preto, že sme všade so sebou nosili pohotovostný drúk.

Jazerá ostrova Fraser
12. 07. 2007 

Zvyčajné ranné rituály nám spestril okoloidúci fotograf, ktorého zaujal náš džíp. Vysvitlo, že je reportérom rovnomenného časopisu a vypytoval sa M., ako sa mu jazdí. Pri umývaní zubov nám zasa robil spoločnosť zvláštny vták - na prvý pohľad orol, ale bez hrozivého zobáka a s chvostom ako bažant.

Pumpa v Happy Valley bola už o pol 9. otvorená, šťastne sme natankovali a dali sme si aj čaj, pretože náš riad bol úplne všetok špinavý a nedalo sa v ňom variť. M. posilnený kávou a plnou nádržou sa sebavedome rozbehol po pláži maximálne povolenou osemdesiatkou; už ani tabletky nepotreboval.

Vo vnútrozemí sme si to namierili najprv k jazeru McKenzie, ktoré je turisticky najvyťaženejšie a Greg nám preto odporučil ísť k nemu zrána. Prišli sme okolo desiatej a biela pláž sa už veru veselo zaľudňovala. Jazero samo o sebe je prekrásne, čistučké, na okraji svetlotyrkysové a smerom do stredu tmavomodré ako atrament. Nikdy som nevidela takú modrú vodu! Podobne to vyzeralo pri jazere Birrabeen, naozaj nádhera.

Keďže sme nevyužili nocľah v kempe v Central Station, povedali sme si, že sa tu dáme aspoň fyzicky doporiadku. Zo sprchovania však zišlo - voda tiekla len na jednodolárové mince, ktoré sme nemali. Nuž, sme už takí špinaví, že ten jeden deň naozaj nezaváži... :) Umyli sme teda aspoň riad. Drezy boli pod holým nebom s výhľadom do pralesa. Malo to svoje čaro.
Ako poslednú atrakciu sme si nechali jazero Wobby. Má tú zvláštnosť, že ho z jednej strany ohraničuje vysoká posúvajúca sa piesková duna a vodná plocha sa vlastne každým rokom zmenšuje. Pozreli sme sa na to len zhora, bohužiaľ sme už nemali dosť času na dvojhodinový výlet. Z vyhliadkovej plošinky je na jazero asi aj tak najlepší výhľad, navyše v diaľke už vidno aj penu na veľkých vlnách východného pobrežia.

Boli sme spokojní, ako sme dnes všetko pekne postíhali. Auto totiž bolo treba vrátiť do piatej podvečer, nemohli sme si teda dovoliť ostať kdesi odrezaní prílivom. Zaviezli sme sa po pláži na juh, kde začínala cesta ku kompe (pri príchode na ostrov sme si ju nevšimli) a keďže sme mali dosť času, vybalili sme si obed na deke pri mori, aby sme sa poslednýkrát pokochali príbojom na Fraseri. M. natieral chleby, ja som zatiaľ písala pohľadnice a keď sme náhodou zdvihli zrak od týchto činností - zoči-voči nám stál dingo! Hoci sme celé tri dni chodili ozbrojení palicami, teraz sme samozrejme žiadnu nemali poruke. Auto bolo zaparkované asi 100 metrov od nás. Hmlisto sme lovili v hlave pokyny, ako sa treba správať pri stretnutí s týmto dravcom i keď popravde veľmi dravo nevyzeral. Pôsobil dojmom prívetivého psíka, ktorý by si dal trochu avokádového sendviča. Bola to vlastne pani Dingová, čo mohlo byť horšie, pretože je práve čas šteniatok. Postavili sme sa teda a nespúšťajúc ju z očí sme sa pokúsili cúvať k džípu. Za nami sa z kríkov vynorila ďalšia ušatá hlava, no tento havkáč bol oveľa plachší. Hádam by sme si boli poradili, ale i tak nám dosť odľahlo, keď sa na pláži objavil autobus s turistami a dingovci sa trocha stiahli. Turisti v buse nemali chybu - nadšene si výjav fotili, možno boli aj trocha sklamaní, že neboli svedkom žiadneho dramatického zápasu. :) My sme tým získali čas a dobehli sme k autu. Odtiaľ sa psíky pozorovali podstatne pohodlnejšie. Pani Dingová stále dúfala, že sa jej ujde niečo z nášho obeda, pobehovala okolo džípu, alebo si aj ľahla obďaleč, aby jej nič neuniklo. S Fraser Islandom sme sa teda rozlúčili pomerne dramaticky...
Na kompe sme sa clivo obzerali na vzďaľujúce sa pobrežie. Aj keby už pre nás v Austrálii nebolo nachystané nič zaujímavé, tieto tri dni stáli naozaj za to.
V Ranibow Beach sme natankovali a v poriadku sme sa dopravili do autopožičovne. Džíp sme odovzdali chlapíkovi Chrisovi, ktorý ho na pol oka prezrel a vyhlásil, že je v poriadku. Ako to pod tou špinou mohol vidieť, je zrejme profesionálne tajomstvo. Hneď ako sme si preložili veci, ho začal vo veľkom umývať a odpieskovávať. Chris bol veľmi milý, aj nám priateľsky zamával, keď sme o 20 minút ešte raz prefrngli okolo neho. Aký bol náš ford zrazu nízky! A cesta trápne rovná! :)
Potiahli sme to až do Maryborough a z akútnej potreby sprchy sme zakotvili v tamojšom kempe. Recepčným bol taký starý pán, že som pri konverzácii podvedome zvyšovala hlas. Skoro nám zabehlo, keď po zaplatení starký spod pultu vytiahol masívnu vysielačku a nezrozumiteľnými šiframi čosi komusi oznámil. Výsledkom bolo, že nás poslal dolu uličkou asi 50 metrov od recepcie, kde na nás už čakal o trochu mladší ujo s lampášom a druhou vysielačkou a odprevadil nás na miesto nocľahu. Nakázal M. aby na stanovisko zacúval - to preto, aby sme spali v správnom sklone a nenatiekla nám krv do hlavy, ako nám následne vysvetlil. To, že spávame presne naopak, sme mu taktne zatajili. :) V obchode za cestou sme si kúpili pečené kura a nový otvárač na konzervy, pretože sme si chceli večeru spestriť ananásovým kompótom. Žiaľ, tento bol ešte horší ako ten od Martina. M. najedovane sľuboval, že na druhý deň pôjde tú rárohu reklamovať.

Prekračujeme obratník Kozorožca
13. 07. 2007 

Ráno vzbura opadla... M. sa pri umývaní riadu dobre pobavil na rozhorčenej starej dáme, ktorá sa mu zverila, že správca je vydriduch, pretože tohto roku zaviedol poplatok za používanie plynového variča. A pritom pekne zarába na prenájme kabínok! :) Vôbec, celý kemp bol plný dôchodcov a ako sme neskôr zistili, aj celé Maryborough. Ešte aj swingová hudba z miestneho rádia dokonale zapadla do celkového vekového priemeru obyvateľstva. Mesto je inak celkom pekné, plné domov z konca XIX. storočia s ficirungovými verandami.

Cieľom nášho dnešného presunu bol 400km vzdialený Rockhampton, kde sme plánovali navštíviť Dreamtime centrum aboriginskej kultúry. Krajina sa cestou na sever postupne menila. Začínajú pribúdať pasienky s kravkami, sem-tam nejaký strom alebo suché lesy. Miestami sme išli celé desiatky kilometrov bez akéhokoľvek viditeľného obydlia. Zastavili sme sa v milom mestečku Miriam Vale, ktoré je ako stvorené na obedňajšiu pauzu. Treba si len dávať pozor na drzé operence. Obšmietalli sa okolo nás pestrofarebné "drozdy" a potom ešte akýsi všednejší druh, ktorý zasa krásne štebotal. Kontrovali mu všadeprítomné utrápené vrany, na ktorých patetickom prejave sa vždy rehlíme.
Rockhampton je označované ako hlavné mesto dobytka - hneď na periférii je to návštevníkom jasné na základe sochy býka na rondeli. Okrem toho tesne pred mestom pretína krajinu obratník Kozorožca; je to teda aj brána do trópov. Napriek tomu, že Austrálčania nás už viackrát prekvapili nadšením pre banality, práve k obratníku, kde by sme to čakali, nemajú žiadne fanfáry. Celkom nás to prekvapilo. Zišli sme z highway, lebo sme netušili, kde máme hľadať aboriginské stredisko. V meste sme našli mapu a podarilo sa nám nájsť správny smer - ukázalo sa, že sme mohli pokojne pokračovať po diaľnici na druhý koniec Rockhamptonu. K Dreamtime centru sme dorazili presne o štvrtej, aby sme zistili, že zatvorili polhodinu predtým. :( Nemohli sme ani vyjednávať - nebolo s kým, žiaden personál, len zavreté vráta. Neviem, či sme z domu zhýčkaní, ale otváracie hodiny od 9. do 15:30, navyše výlučne len cez pracovné dni, sa mi zdá na kultúrne centrum trochu málo. Keďže dnes je piatok, nemalo zmysel zakempovať sa niekde obďaleč a prísť ráno. A tak sme sa odhodlali na ďalšie kilometre na sever a zajtra byť už v národnom parku Eungella, kde sa občas dajú vidieť vtákopysky. Našťastie už nič neskrížilo naše cesty, hoci mŕtvoliek rôznych zvierat, najmä klokanov všetkých veľkostí, bolo na krajniciach dosť. Hypotetizovali sme, kde sa tu nabrali, pretože na okolitých pasienkoch nebolo po divých zveroch ani stopy. Dospeli sme k trom záverom:

• a) kengury sa cez deň prezliekajú za kravky,
• b) klokany na cesty prichádzajú len umrieť,
• c) mŕtvolky sú len naaranžované, aby sa vodiči mali napozore.

Na nocľah sme si vybrali "tiché" miesto pri highway a železnici, ale dalo sa. Na druhej strane úzkeho kempoviska malo byť podľa mapy more, ale pobrežie je tu také plytké, že počas odlivu sa nachádzalo až niekde pri obzore. Večerali sme párky a hlávkový šalát z Maryborough - predávali ho aj s koreňom a vyzeral ako svadobná kytica. Okolo stále čosi šuchotalo - možno zajkovia, pár sme ich za svetla zahliadli. V posteli sme boli veľmi skoro. Doháňala som korešpondenciu a M. vďaka internetu robil čosi do práce. Keď som sa pred spaním vybrala ešte na záchod, privítalo ma mäkké špliechanie - more bolo pár metrov od nás...

Národné parky Eungella a Hillborough
14. 07. 2007 

Boli sme takí šikovní, že už pred ôsmou sme boli zasa na ceste. Krajina sa tu nesie v znamení cukrovej trstiny. Je to celkom pekné - cesty lemujú nedozierne zelené hradby plné sladkej šťavy. V meste Mackay nám v infoške dali mapu národneho parku, ktorý je na konci údolia uzatvorenom strmými horami. Zdola sa ani nezdá, že tam niekde v oblakoch môže byť dedinka. Predtým sme sa ešte zastavili vo Finch Hatton Gorge a prešli sme sa k vodopádu, ktorý ako keby z oka vypadol nejakému tatranskému. Stretli sme tam žltobruchú červienku a v kríku pri parkovisku sme objavili aj prvého zástupcu z ríše plazov - goanu. Bola to veľká tmavá jašterica, dlhá ako ruka a tak výborne maskovaná, že skupina po nás príduvších Nemcov nechápala, čo to tak odušu fotíme. Hore v Eungelle za dedinkou sme vliezli do pralesa na pozorovaciu plošinku pri rieke, ktorá tam stála špeciálne na pozorovanie vtákopyskov. Veľa nádeje sme tomu nedávali - tieto pozoruhodné zvieratká sú najaktívnejšie na svitaní a za súmraku. Skupinka tichých nehybných turistov pôsobila dojmom, že na rozhľadni stojí už poriadne dlho. Ukázali nám jednu veľkú korytnačku, ktorá sa pomaly posúvala v kalnej vode pod trámy pozorovateľne. Inak nič. Rieka lenivo tiekla, sem-tam sa mihol nejaký vtáčik. Postupne sme osameli, ale nechceli sme to vzdať. Vtákopysk ako nočný živočích nemal chuť ukazovať sa na pravé poludnie. Ale napokon predsa! :) Bol pri opačnom brehu, takže sme si najprv mysleli, že je to malá korytnačka, len akosi prirýchla. Po chvíľke sa vynoril bližšie a mohli sme si ho celkom pekne obzrieť. Od kačacieho zobáka až po bobrí chvost je celý hnedý, telíčko má porastené srsťou a je prekvapivo dosť maličký, najviac ak 20 cm. Vtákopysky žijú v dierach na brehoch riek. Samička do nich nakladie vajíčka, ktoré 3 týždne hreje, kým sa z nich nevyliahnu malé "červíčky". Tie následne pijú mamkino mliečko. Totálny zázrak!

Na programe sme mali ešte NP Hillborough, kde podľa bedekra malo byť Butterfly Valley. Museli sme sa kus vrátiť a potom sme si to strihli poľnými cestami cez trstinu k moru. Ceduľa pri vstupe do NP vyzerala sľubne - samé motýle. Pani v infoške pri piknikovisku a pomerne zaľudnenom kempe nás nasmerovala na jeden z troch miestnych okruhov, no upozornila nás, že táto zima motýľom až tak veľmi nepriala. Cestička viedla na neďaleký kopček a jednou z prvých vecí, ktorú sme na nej uvideli, bol solídne dlhý had s hlavou na chodníku a chvostom na svahu. Vyzeral síce sýto, ale aj tak sme sa potešili, keď nás dobehla rýchlochodkyňa (aj tu! Oni sú úplní blázni!) a ubezpečila nás, že carpet snake je druh pytóna a teda nie je pre nás nebezpečný. Obozretne sme ho obišli a pokračovali v pátraní po motýľoch. Po tejto stránke bola výprava skutočne veľmi slabá. Zahliadli sme ich asi 5, ale žiaden nebol natoľko spoločenský aby nám ukázal svoju kresbu. Zato som popri chodníčku našla dve výrazne modré krídelká. M. mi radil, aby som ich pozbierala, že možno do konca výletu poskladáme celého motýľa. :)

Cestička končila na morskom brehu a keďže bol práve odliv, dalo sa k parkovisku vrátiť po širokánskej tvrdej pláži. Páčilo sa nám na nej. Bola posiata miliardami guľôčok, ktoré sa vždy sústredili okolo dierky v piesku a v plastickom slnku vytvárali fantastické obrazce. Ktovie, či sa aboriginskí umelci neinšpirovali práve tu. Guľôčky má na svedomí istý malý druh kraba, ktorý sa takto zavŕtava za potravou. Zopár sme ich aj zahliadli, pelašili odušu do bezpečia.
My sme sa tiež ponáhľali, aby sme si o kus ďalej stihli kúpiť výlet na Whitsunday Islands. Podľa bedekra sa to dá najlepšie v Shute Harbour, no tam o piatej večer typicky austrálsky chcípol pes. Alarmovali sme Martina, ktorý nám dal viacero tipov, najviac sa nám pozdával Ocean Rafting so šnorcholvaním, ľahkou turistikou a obedom na bielučkej pláži. M. im odvážne zatelefonoval a na počudovanie všetko vybavil. Mikrobus z cestovky nás mal na druhý deň ráno vyzdvihnúť v kempe v Airlie Beach. Jeden sme si teda vybrali. Vďaka lukratívnej polohe bol pomerne nóbl a aj cena tomu zodpovedala. Sprcha a varenie v kuchynke nám však dobre padli - tým skôr, že nám práve došli plynové náplne do variča.

Whitsunday Islands
15. 07. 2007 

M. si nebol istý, či mu pani v telefóne udala čas 8:15 alebo 8:45, preto sme k bráne prišli radšej na skorší termín. O trištvrte po nás prihrmel mikrobus s logom Ocean Rafting, za volantom sedel ucháň v hrubej bunde a čapici. Vyzvedal, odkiaľ sme (matne mu niečo hovorila Czechoslovakia) a popri tom zbieral po celom letovisku ďalších pasažierov. Vyklopil nás pred parádnym hotelom, za ktorým bolo naše mólo. Zaplatili sme, M. si požičal neoprén. Ja som o potápaní vôbec neuvažovala a tuhšie som si v prímorskom vánku pritiahla šál. K dispozícii boli tri loďky s nafukovacími bokmi. Náš čln sa volal Wild Thing, znelo to hrozivo. Posádka v zložení Carl a Sarah však bola veľmi prívetivá. Pomaly sme sa pohli od brehu a naberali rýchlosť. Sedeli sme v druhom rade sedadiel spolu s mladou Japonkou, ktorá svorne so svojou kamarátkou výskala, keď vlny začali byť vyššie. M. si dal preventívne homeopatiká a vôbec mu nebolo zle. Zato v prieplave dosť fučalo, bundy a čiapky boli skutočne namieste. Prvá plavba trvala asi pol hodiny, prešli sme Whitsundeyskou úžinou k prvému z takmer sedemdesiatich ostrovčekov - Hook. Tu sme vysadili dve belgické rodinky s veľkým nákladom batožiny a detí a zatiahli sme to k najväčšiemu ostrovu, Whitsunday. Spustili sme kotvu a Carl teoreticky zasvätil pasažierov do tajov šnorchlovania. Celá loď si na jeho pokyn precvičovala mávanie o pomoc a vtĺkala si do hlavy, že tento posunok nesmie použiť len tak zo srandy. Každý dostal plutvy, okuliare a dýchaciu trubičku a kto si bol plavecky neistý aj nadľahčovací penový valec. Niektorí mali požičaný aj neoprén, M. v svojom vyzeral handsome, ako mu polichotila Sarah. Okrem mňa a ešte jednej dievčiny všetci naskákali do vody. My sme si s posádkou člnu dali čajík a koláčiky a pozorovali sme hejno žltých trubiček vyčnievajúcich nad hladinou malého zálivu. Potápači mali k dispozícii jednu hodinu. Niektorí to napriek úžasnému podvodnému svetu vzdali aj skôr a vracali sa na loď. Voda vraj mala 21 stupňov (vzduch asi rovnako). Japonky sa tak triasli, že som sa len utvrdila, že moje rozhodnutie bolo správne. M. sa vrátil nadšený rybkami a zvláštnou mušľou (?), ktorá sa vystrkovala z lastúry ako vyplazený jazyk. :)

Pohli sme sa kúsok ďalej za roh toho istého ostrova. Tam nás naši sprievodcovia vylodili, aby sme sa mohli prejsť na vyhliadku. Sarah nás sprevádzala a Carl sa zatiaľ s člnom premiestnil na druhý koniec ostrova, kde na nás mal čakať. Bushwalking, ako sa volala táto aktivita, bolo "až" 650 metrov lesíkom mierne do kopca. Výhľad bol vskutku neuveriteľný. Pod nami sa rozprestierala pláž Whitehaven s tým najbelejším pieskom, aký som kedy videla. Nikto netuší, kde sa tu vzal, pretože všetky ostatné pláže majú normálny žltý. Videli sme už predtým nejaké pohľadnice z tejto oblasti a nechcelo sa nám veriť, že by neboli počítačovo upravené. Nuž, veru nie. More je tu veľmi plytké a tak biely piesok spod neho presvitá v najrôznejších odtieňoch belasej, azúrovej, ultramarínovej, tyrkysovej... Vyzerá to ako modrá dúha. Nevedeli sme z výhľadu oči odtrhnúť.

Takto naladení sme scupkali dolu. Kým sa M. a zopár iných nadšencov vyžívalo vo fotení, my ostatní sme sa bosky prebrodili v príjemnej vode do loďky. Obed bol vo forme studeného bufetu. S potešením sme jedli na deke na bielučkom piesku a potom sme sa vyhrievali na teplom slniečku ako mačence. Pripadala som si ako na typickej svadobnej ceste. Jeden takýto deň je celkom príjemný, viac by už asi bola nuda.
Okolo tretej zaznel signál na odchod. Zasa sme sa naobliekali (po nakrémovaní to šlo akosi ťažko :) a vyrazili sme ešte na okružnú plavbu okolo niekoľkých ostrovov. Whitsunday je najväčší, no neobývaný. Zato z Hamiltonu trčali obrovské hotelové komplexy - brrr! Keď sme sa už blížili k prístavu v Airlie Beach, stretli sme sa s druhým naším člnom a kapitáni sa trocha vyblbli, nech nenosia názov Rafting nadarmo. V hučaní motora, jačaní pasažierov a šplechote vĺn k nám občas doľahlo Carlovo napoly starostlivé, napoly potmehúdske volanie "Ľudkovia, držte sa!!", keď prudko stočil kormidlo a žuchol do susednej lode. :) Bol to super deň.
Na čudne pokojnej súši sme si počkali na náš mikrobus, lebo sme vlastne ani netušili, kde sa nachádza náš kemp. Veru, dosť ďaleko. Vyzdvihli sme auto a vyrazili sme za nákupmi. Hlavným cieľom boli bombičky do variča a poživatiny na nasledujúce dni. Potešili sme sa pečenému kuriatku - to má vždy úspech. Honba za nocľahom dnes mala grády. Prvé miesto bolo na ulici uprostred mesta, čo sme zavrhli. Radšej sme si počkali na náklaďák - 15 minút sme ako takí truhlíci číhali na okraji križovatky. :) To je totiž bežný a najlepší spôsob, ako jazdiť za tmy a nezraziť pritom klokana. V závese za jednou opachou sme sa teda doviezli na ďalšie miesto, kde však už z diaľky bolo vidieť, počuť a hlavne cítiť cukrovar (sú ich tu milióny). Skúsili sme ešte ďalšie tri tipy z nášho atlasu - na jednom však smrdel sírovodík, druhý bol na velikánskej rušnej benzínovej pumpe v Townsville a tretí v národnom parku za spustenou závorou. Konečne po desiatej sme v mestečku Bluewater našli pekne upravený park, akurát pre nás. Cestou na záchodky sme sa stretli s jedným spomaleným possumom.

Tjapukai - aboriginská kultúra a klokany v Granite Gorge
16. 07. 2007

Pri raňajkách nás priateľsky obiehali dvaja statní psíci. Správali sa familiárne a vôbec sa nedalo určiť, ku ktorému karavanu patria.

Pre časovú tieseň sme škrtli výpravu do pralesa v Mission Beach a doobedie sme strávili cestou do Cairnsu. Krajina sa stáva hornatejšou, rastlinstvo bujnejšie a už na prvý pohľad pôsobí tropicky. Dojem ešte umocnil vlhký vzduch, ktorý nás ovalil na jednej pumpe. Cairns sme pre začiatok len tak lízli a namierili sme si to do Tjapukai Cultural Centre. Okrem Uluru je to totiž asi naša posledná možnosť vidieť čo-to z aboriginskej histórie a tradícií. Budova sedí na úpätí hôr, hneď vedľa vyhliadkovej lanovky SkyRail, ktorá vedie ponad koruny stromov hore do Kurandy. Pôvodne sme aj koketovali s myšlienkou previezť sa, no vysoká cena nás definitívne odradila.
V Centre v predajni vstupeniek sedela tučná aboriginka, ktorá nám rutinnými pohybmi vytlačila vstupenky. Nejako sa mi k nej tá angličtina a ťukanie do počítača nehodili. :) Na lístku boli napísané, kedy sa máme dostaviť k jednotlivým atrakciám. V tmavej hale sme naďabili na zaujímavú výstavku domorodých nástrojov, náradia a kresieb znázorňujúcich aboriginské legendy. Ich obrazy sa mi veľmi páčia, sú plné bodiek a čiaročiek. Kúpila som si pár takých pohľadníc.
Prvou zastávkou bolo kreatívne divadlo. Nasadili sme si slúchadlá, nastavili jazyk a započúvali sme sa do mystického výkladu stvorenia sveta. Na pódiu sa zatiaľ striedali premietané obrazy so živými postavami. Zaujímavá bola najmä teória na delenie ľudí na "vodných" a "suchozemských", podľa ktorého sa vlastne zabezpečilo, že sa nesobášili členovia jednej rodiny medzi sebou.
Ďalej bolo na programe hudobné a tanečné vystúpenie. V malom krytom amfiteátri nám skupina pomaľovaných a sporo odetých domorodcov predviedlo hru na tradičné nástroje (rôzne paličky a najmä digeridoo - dutú dlhokánsku drevenú rúru), spevy a tance. Veľmi sa nám páčil hlavne klokaní a kazuárí, keď za sprievodu "perkúzií" aboriginec napodobňoval pohyby týchto zvierat. Pôsobilo to veľmi vierohodne. Škoda, že na záver predstavenia si priniesli mikrofóny a celé to zabili halfplaybackom s anglickým textom o tom, ako sa všetci ľúbime, čierni či bieli. Bolo to dosť hrozné, ale zdalo sa, že s týmto pocitom sme v plnom hľadisku úplne osamotení.

V obave, čo gýčového sa ešte zomelie, sme sa presunuli na podrobnejší výklad hry na digeridoo. Jeden z aborigincov nám postupne vysvetľoval grify. Základným kľúčom k hre je zvládnuť nepretržité vypúšťanie vzduchu cez stisnuté pery a priebežné nadychovanie nosom. Vôbec to nie je jednoduché! Vzduch sa potom vyfukuje do rúry, čo je vlastne vydlabaný a pomaľovaný kmeň menšieho stromu. Predvádzajúci bol riadny macher, okrem tradičného bručania vydával jeho nástroj aj rôzne ďalšie zvuky a "vyrozprával" nám tak celý príbeh naháňačky malých klokanov. To bolo skvelé. Ani aboriginka vysvetľujúca nám potravinárske a liečivé účinky rôznych lesných plodov nebola zlá, len škoda, že jej bolo slabo rozumieť. Neuveriteľné, na čo všetko domorodci prišli; niektoré korene sa napríklad môžu bez obáv jesť až po tom, čo sa tri dni máčajú v tečúcej vode. Inak sú jedovaté.
Potom nastal čas hádzania bumerangom. Kto chcel, mohol si to skúsiť. M. išiel, to však ešte netušil, že sa pred samotným hodom bude musieť odfotiť so zbraňou v jednej ruke a s aborigincom v druhej. Fotku si potom mohol kúpiť za 20 dolárov (slečna, čo ich predávala sa veľmi čudovala, že ju nechce :). Bumerangom však hodil celkom dobre, hoci sa našli aj lepší borci. Fintou je vrhnúť ho pod takmer kolmým uhlom. M. si vyskúšal aj hod oštepom. Domorodci naň majú ešte ďalšiu pomôcku, asi 40cm rúčku s háčikom na konci. Ten sa zachytí o koniec oštepu, držadlom sa švihne dopredu, pričom kopiju treba pustiť. Vytrénovaní lovci vraj dokážu takto hodiť až 200 metrov!
Posledné číslo programu - premietanie historického dokumentu - sa malo konať až o 3/4 hodiny, prezreli sme si teda zatiaľ obchodík a šli sme na kávu. Potom sme až zistili, že pokojne sme mohli ísť do kina aj hneď po hádzaní. Príbeh domorodcov, ktorých nemilosrdne napádali bieli prisťahovalci, bol smutný, ale spracovanie nebolo veľmi presvedčivé. Celkom radi sme sa pobrali von.

Na noc sme sa presunuli do Granite Gorge. Museli sme sa vyškriabať na náhornú plošinu za Cairnsom a pri mestečku Mareeba sme našli ten správny polokemp v susedstve miesta, kde žijú maličké skalné klokany. Miesto sa stáva zjavne čoraz známejšie, lebo za nocľah sa už platí a dajú sa kúpiť aj granulky na kŕmenie odvážnych zvieratiek. "Aha, tam je jeden," ukázala ledabolo pani, ktorá nám predala žrádlo. Upadli sme do vytrženia - naozaj, po tmavnúcej verande hopkal malý klokan. Okamžite sme si to namierili ku skalám. Pre kengurky to bol akurát správny čas. O chvíľku nás obklopila malá skupinka asi 30cm vysokých chlpáčikov a najodvážnejší z nich nám jedli z dlane. Majú zvedavé končisté papuľky a na predných labkách zahnuté pazúriky. Niektoré boli také spoločenské, že nám aj vliezli do lona. Úžasný zážitok, nevedela som sa dokvíkať. :)
Večerali sme pri normálnom ohníku, ktorý sme si smeli založiť z lesného dreva (vec nevídaná). Popri tom sme počúvali tiché hopkanie v tme a iné zvuky patriace zrejme nočnému vtáctvu. Jedného sme pri hľadaní vhodného miesta na spanie aj videli, sedel na konári a odušu na nás zazeral. A pri ceste z umyvárky sme sa skoro upučili od smiechu: do ticha zaznel hlboký kašeľ a zreteľné Hello! Zažali sme baterku a v jej svetle sme odhalili papagáje žijúce v klietke pri správcovskom domčeku. :)

Mossman Gorge a prales Daintree 
17. 07. 2007 

Dali sme si budík na šiestu, aby sme za úsvitu ešte raz stretli malé klokaníky. Veľmi sa nám nechcelo vstávať, ale rozhodne to stálo za to. Ľudia v kempe ešte väščinou spali, takže sme mali obyvateľov obrovských žulových blokov viac-menej sami pre seba. Bolo úžasné sedieť na skale a nechať sa obskakovať mlsnými zvieratkami. Jednej malej kengurke dokonca z vaku vykuklo mláďatko - bolo nepredstaviteľne maličké, ulízané, s veľkými očkami a vlhkým ňufáčikom - no perfektné!
Urobili sme si aj prechádzku pomedzi žulu. V období dažďov je asi do značnej výšky zatopená vodou; pozachytávané kusy trávy a konárikov nám siahali miestami až nad hlavy. Niektoré balvany majú aj konkrétnu podobu, ktorá im dáva meno - Hlava Turka, Korytnačka, usmievavá Veľryba. Občas sme našli stromy, ktoré vyrastali priamo zo skaly. Držali sa obdivuhodne.

Až po návrate z prechádzky sme sa naraňajkovali a potom sme si to zamierili na sever do Mossman Gorge, kde každý bedeker sľuboval nádhernú prechádzku typickým tropickým dažďovým pralesom, najstarším na svete. Začínalo to hrozivo - cesta k lesu po oboch stranách lemovaná autami, stánok so zmrzlinou, záchody plné mokrých prezliekajúcich sa ľudí (Austrálčania sa namočia do každej mláky). Davy sa však postupne preriedili a nakoniec z toho bola celkom príjemná, asi 3-kilometrová prechádzka medzi bujným rastlinstvom. Najviac nás zaujali figtrees, ktoré vysielajú koreňové úponky z koruny k zemi, prípadne im ploché korene trčia spod zeme ako ozrutné rybie chvosty. Je ich viacero druhov, tie najstaršie pripomínajú komplikované moderné sochy.
Stále sa nám však zdalo, že prales sa dá skúmať aj akosi dôkladnejšie. Marilo sa nám čosi o pozorovacích vežiach, ktoré siahajú až hore do korún stromov a preto sme sa veľmi potešili, keď sme v Daintree Village našli prospekt na Discovery Center. To bolo ono! Po areáli mali byť naťahané lávky v rôznych výškach nad zemou a aj pozorovateľňa. Posilnili sme sa miestnymi burgermi, ja s ricottou a špenátom a M. so steakom, a šli sme. Hnaní túžbou po objavoch flóry a fauny sme neľutovali ani drahú kompu cez Daintree River (údajne hemžiacu sa krokodílmi) a mastné vstupné do Centra. Boli už 4 hodiny a zatvárali o piatej, tak sme mali trocha strach, či si to stihneme celé prejsť. No ako sa ukázalo po niekoľkých krokoch, obavy boli zbytočné. Celý areál má asi 100x100 metrov a bez väčšieho obzerania sa dá obísť za 15 minút. :( Prospekt v zásade neklamal - naozaj tu bola vyhliadková veža, naozaj tu boli visuté chodníčky a navyše sme dostali hrubú informačnú brožúrku - ale napriek tomu sme sa nemohli ubrániť sklamaniu. Pohybovali sme sa čo najpomalšie, aby sme zahliadli aspoň zopár vtáčikov - jeden z nich bol farebný "ovocný" holub. Aj palma, ktorej rozprestreté listy vyzerajú, ako keby ich niekto jedným strihom skrátil, bola zaujímavá. Všade boli informačné tabule s fotkami a kresbami rastlín a živočíchov, vrátane niekoľkých endemitov, ktoré tu žijú - tu však znamená v celom Daintree pralese, ktorý je mimoriadne rozľahlý a z väčšej časti nedostupný. Najväčším pozitívom výletu bolo, že vďaka pokročilej hodine sme boli v areáli takmer sami.
Pomerne znechutení sme sa relatívne rýchlo vrátili do Cairnsu po pobrežnej CaptainCook Highway. Cestou sme videli vypaľovanie cukrovej trstiny, ktoré vydymilo celé doliny a hory sa strácali v malebnom meňavom opare.
V Cairnse sme sa prešli po Esplanade s cieľom dozvedieť sa viac o výletoch na koralovú bariéru. Mesto žilo aj po zotmení, bolo pre zmenu príjemné nasávať atmosféru prímorského letoviska. Nás čakali Martinovi kamaráti Albert a Růženka. Dostali sme výbornú večeru a informáciu, že od Nového Zélandu sa sem ako na potvoru valí veterná smršť a more je teda dosť rozbúrené. M. zatelefonoval do jednej cestovky a dozvedel sa, že výlety sa napriek tomu robia, no či si trúfneme šnorchlovať, to závisí od nás. Túto alibistickú odpoveď sme si vyložili tak, že to bude dosť riskantné a plán sme zavrhli. Ako lepšia alternatíva sa nám javil deň strávený na Green Islande. Dá sa na ňom pozorovať život v mori a je bližšie k pobrežiu, čiže vlnobitie by malo byť menšie. Najlepšie bolo sa na to vyspať.

Green Island a strašidelný strom
18. 07. 2007 

Názor sme nezmenili a tak sme sa po raňajkách rozlúčili s našimi hostiteľmi a vydali sa o ôsmej do prístavu. Na Green Island jazdia dve spoločnosti. V prvej mali ranné plavby už úplne obsadené a radili nám počkať, či niekto na poslednú chvíľu svoj výlet nezruší. Druhá mala voľné, ale bolo treba ísť HNEĎ. Nemali sme však nič nachystané. Zelektrizovaný M. zariskoval - dovliekol ma na check-in, strčil mi do ruky peňaženku a sám sa rozbehol na do auta po veci. Neviem, či sa pohyboval rýchlosťou svetla, ale stihol schmatnúť ruksak a osušky a ešte aj zaplatiť v parkovacom automate, kým som ja ohúrene kúpila lístky a odobrala sa so slečnou z posádky na loď. "Aké má tričko?" opýtala sa ma, keď sme sa blížili k mólu. "Prosím?!" "Aké má tričko? Budem ho vyzerať," trvala na svojom slečna. "Prosím?!?" "Váš partner...!" "Aháááá! Modré! A biely klobúk!" Pomocou týchto indícií odchytila stewardka fučiaceho M., nasadli sme do lode, mostík sa za nami zdvihol a pohli sme sa. Bolo 8:30. :)

Ukázalo sa, že napriek bleskovému vývinu udalostí sme na súši nechali prekvapivo iba môj klobúk, všetko ostatné bolo v ruksaku. Plavba bola asi 45-minútová. Väčšinu času sme venovali študovaniu denného programu. Kľúčové boli tri záchytné body: 11:30 - plavba loďkou so skleným dnom, 12:45 - obed, 14:30 - odchod. Pomedzi to sme si mohli dokúpiť kadejaké doplnkové aktivity, napríklad potápanie s kuklou na podvodnom skútri, no o tie sme nemali záujem. Dievčina z cestovky poobchádzala s týmito ponukami všetkých pasažierov. Na všetko reagovala natešeným úsmevom; najviac sa rozplývala nad japonskou dvojicou, ktorá jej prezradila, že je na medových týždňoch. How lovely! :)

Pristáli sme na dlhom móle, po ktorom sme prešli na maličký ostrovček. Rozhodli sme sa ísť hneď šnorchlovať. Okuliare s trubičkou a plutvy boli súčasťou vstupenky, ja som si ešte požičala plávaciu vestu. Veci sme si zamkli v skrinke, plavky sme mali na sebe, takže hurá na pláž! Voda bola pomerne teplá a rýchlo sme začali plávať. Vesta ma nadnášala, takže som mohla celú pozornosť venovať nácviku dýchania cez šnorchel. Chvíľu trvalo, kým som sa naučila nebáť sa ponoriť si tvár, ale potom to už bola fakt paráda. Rybky boli krásne farebné, nadšene sme si hlásili svoje objavy. Koralov pri brehu nebolo až tak veľa, ale ako suchozemskí Európania sme boli vďační aj za to. Nádhera! Strávili sme tak asi hodinu a k šťastiu mi chýbali iba menej zatekajúce okuliare. Trocha sme obschli a išli sme na loďku. Vlny sa už začínali pomaly dvíhať. (Albert nám objasnil, že nevedno prečo fúkať začína vždy až okolo obeda. Na noc sa vypína svetlo aj vietor. :) Presne tento pohyb žalúdok môjho muža neznáša. Väčšinu času preto strávil s pohľadom túžobne upretým k ostrovu a cez sklené dno sa pozrel len občas. Škoda, bolo sa veru na čo pozerať. Kormidelník vedel presne, kam má plavidlo zatiahnuť a poukazoval nám koraly všemožných tvarov a farieb, od bielej po výrazne modrú, a hejná tropických rýb. Najmä na jednom mieste, kde ich zvyknú trošku kŕmiť, ich bolo neúrekom, aj také +/- metrové! Za žrádlom sa išli potrhať a vyhadzovali sa nad hladinu. Voda vyzerala ako vriaca.

My sme boli tiež hladní, no do obeda ostávala ešte hodná chvíľa. Zatiaľ sme si obišli celý ostrovček dokola, trvalo nám to asi len pol hodiny aj s pózovaním na pláži, pozorovaním zelených krabov, kormoránov a helikoptéry. Obed sa podával vo forme bufetu. Pred drzým vtáctvom celkom vhod prišlo oplotenie jedálenského kútika. Hlavne také malé sliepkovité operence naozaj nemajú hanby a lozia aj po servírovacích pultoch a nádobách s príborom. Jeden ujo vyzeral, že nemá inú pracovnú náplň len plašenie vtákov. Zvyšný čas do odchodu sme strávili na pláži. Slnko už poriadne pripekalo a tak sa aj more zdalo byť akosi chladnejšie. Pobehovali sme len po brehu v plytkej vode a skúmali vyplavené koraly. Pár sme aj prepašovali domov vo vrecku M. plaviek. Na ostrove majú aj sprchy, čo sme aj využili, napriek tomu, že boli v biednom stave a stáli sme na ne v šóre. Kým som čakala na M., pri písaní denníka mi jedno z kurčiat vyletelo až na ruku v domnení, že tam skrývam nejakú potravu.
Verní svojmu zvyku sme na loď znova museli bežať. Vietor bol už silný, náš katamaran sa riadne kymácal. M. išiel na vzduch a ja som zhypnotizovane aspoň štvrťhodiny sledovala na monitore nemožnú reklamu YOU-CAN-DIVE-TODAY! určenú predovšetkým pre Japoncov. V Cairnse sme sa ešte stretli s Albertom. Potešil nás, vraj na vonkajšom koralovom útese boli dnes trojmetrové vlny.
Potom sme už nabrali kurz na západ smerom k vodopádom Millaa Millaa, ktoré sme si chceli prezrieť na druhý deň. Za horami sme však našli lákavú smerovku k Cathedral Fig Tree, čo nás zaujalo a dočasne sme zmenili smer. Po nejakých piatich kilometroch sme dorazili k parkovisku a už za šera sme vošli medzi stromy. Figtree sa do posledného okamihu skrýval v húštine, takže keď sme zrazu stáli pri ňom, vyrazilo nám dych. Strom je OBROVSKÝ, vysoký, košatý s úponkami hrubými ako noha, všelijako pospletanými a zrastenými, podobným gigantickej pavučine. Vo večernej tíšine šiel na nás z toho pohľadu strach. Dojem bol o to silnejší, že táto rastlina je vlastne cudzopasník, ktorý sa zahniezdi v korune nedobrovoľného hostiteľa a potom ho postupne obrastie a udusí. Hrôza! Okolo "katedrály" bola postavená kruhová lavička. Vďaka nej sme mohli vliezť priamo medzi úponky, bojujúc s pocitom, že po nás niektorý chňapne a už nás nikto nikdy neuvidí. Úžasné a hrozné zároveň.

Neďaleko mal byť ešte Curtain Fig Tree, bola však už takmer úplná tma, preto sme sa chceli zakempovať niekde nablízku. Vhodnými miestami sa to tu len tak hemžilo, no na každom sa bolo treba vopred nahlásiť. Vybrali sme si preto Platypus Camp, kde to nebolo potrebné, hoci to znamenalo teperiť sa asi 30 kilometrov popri kľukatých brehoch jazera. Keď sme tam napokon dorazili, dozvedeli sme sa, že aj tu sa treba nahlásiť... Našťastie tu bol signál a mohli sme to urobiť aj cez internet. Okrem nás tu bol už len jeden karavan a spoločenský mesiac kúpajúci sa v pokojnej hladine jazera.

4 vodopády poniže Cairnsu a potom na západ 
19. 07. 2007 

O pol siedmej boli na oblohe krásne ružové obláčiky. Raňajkovali sme za asistencie žltookých vrán. Kým sme si boli umyť zuby, veselo sa vrhli na naše odpadky a po našom návrate sa len neochotne a namrzene premiestnili na najnižšie konáre borovíc. Na ich vrcholkoch zasa pre zmenu odušu škriekali kŕdle bielych kakadu. Na jazere sme zazreli aj jedného krásneho pelikána.

Po všerajšom zážitku s Cathedral Fig Tree sme už s jeho "oponovitou" verziou neboli takí šokovaní, no aj tak to bola sila. Tento parazit svojho hostiteľa zvalil v asi 45° uhle, takže úponky naťahujúce sa k zemi vytvorili obrovský záves. Neuveriteľné!
Táto oblasť je veľmi vodopádovitá, hoci na to na prvý pohľad nevyzerá. Urobili sme si menší okruh po troch z nich: Millaa Millaa, Zillie a Ellinjaa Falls. Bolo to príjemné, hoci zážitkovo nie mimoriadne intenzívne dopoludnie. Smerom do vnútrozemia sme sa ešte pristavili pri Millstream Falls, najširšími vodopádmi v krajine. Tie sa nám páčili. Veľmi pekne bolo vidieť sopečné vrstvy, ktoré sa tu ukladali po troch výbuchoch dnes už neexistujúceho vulkánu. Mohutné prúdy vody tečú priamo cez ne.

Lesy a hory sme postupne nechávali za sebou, kraj postupne strácal sviežozelený vzhľad. Sucha pribúdalo, civilizácie naopak rapídne ubúdalo. Napriek tomu sa nám to zdalo akosi drsne krásne. Okolo rástli samé nízke eukalypty. Cesta bola miestami akoby nehotová - len vyliaty a prevalcovaný asfalt. Keď išli dve autá oproti sebe, každé muselo ľavými kolesami zísť z vozovky a zvírilo hojné kúdoly červeného prachu. Práve tá červeň pôdy ma fascinovala. Nebola všade, ale niekde doslova žiarila. Postretali sme aj množstvo vtákov, najmä dravcov, ktorí si pochutnávali na zrazených klokanoch. V lesíkoch boli občas celé sídliská termitísk. Začali už za Cairnsom, kde boli tučné a mohutné; smerom na západ sa zoštíhľovali a pripomínali bretónske menhiry. Pri takomto hojnom počte sme mali pocit, že ideme cez nedozierne cintoríny. "Náhrobky" menili farbu podľa zloženia pôdy - od okrovej, cez hnedú, oranžovú až do bordova. V istom mestečku sme sa pobavili nad ceduľou, ktorá nám v záujme ochrany životného prostredia odporúčala dať si zadarmo umyť podvozok auta. Nechápali sme, ako to pomôže prírode, ale poslušne sme zabočili v smere šípky. No a zázračná mašinka... nebola spustená. :)
Obedovali sme až po druhej, v Georgetowne v parku. Rozdiel medzi slnkom a tieňom bol značný - najprv nám hrozil úpal, potom zasa naskakovala husia koža. Medzi najdôležitejšie budovy v obciach v Outbacku sa počíta benzínová pumpa - oplatí sa natankovať vždy, pretože ďalšia môze byť vzdialená aj 400 km - malý obchodík s potravinami, pošta alebo aspoň poštová schránka a nejaký ten bar alebo krčma. Pri takomto riedkom osídlení je takmer každá farma zaznačená na mape a keď sú pokope aspoň 4 budovy, už je to mestečko.
Do večera sme stihli urobiť ďalších 300 km a hrdo sme dorazili do Normantonu blízko Carpentárskeho zálivu. Superatlas nás tentoraz sklamal - v okolí nebolo vhodné ani jedno zo sľubovaných kempovísk ba dokonca ani mobilný signál, preto sme sa nemohli ozvať Martinovi a zadať naše súradnice. Pevne sme dúfali, že nás nedá hľadať políciou. V tmavnúcej savane sme sa teda presunuli ešte o 130 km južnejšie s očami na stopkách, aby sme niečo nezrazili. Niekoľko klokanov to na nás aj skúšalo, ale rozumne uskočili na správnu stranu do trávy. Boli sme nadšení najmä obrovskou červenou kengurou - včas sme zabrzdili a hodnú chvíľu sme si pozerali zoči-voči. Požmurkávala do našich reflektorov, napokon si to rozmyslela a zmizla v tme. Krajina bola nádherná - šírošíra, s vysokou oblohou, siluety ojedinelých stromov sa výrazne črtali oproti žiarivooranžovému západu.
Na odpočívadle, kde sme napokon ostali na noc, bolo dosť veľa karavanov a horiacich ohníkov. My sme sa uspokojili so stolom a lavicami. Praženicu sme zapíjali pivom Victoria Bitter (VB), ktoré je vari ešte lepšie ako zelený Cooper.

Hlbšie do outbacku
20. 07. 2007 

Ostrý ranný vetrík nás nenechal na pochybách, že rozdiel medzi dennými a nočnými teplotami je vo vnútrozemí značný. Drkotajúc zubami sme sa svižne zbalili a pokračovali po Matilda Highway na juh. Žasli sme, ako sa okolie každú chvíľu mení: vystriedali sa kríky so striebristým lístím, opŕchnuté kríky, vysoká žltá tráva, riedky lesík, všadeprítomné kravky, niektoré s hrbom. (Vôbec nechápem, prečo sa vlastne toľko hovorí o austrálskych ovciach - tie sme videli len na juhu.) Okrem nich sa nám predviedlo aj rozmanité vtáctvo - velikánske biele žeriavy (?) s červenou hlavou, menšie hnedé brodivé vtáčiky, ktoré sa objavovali všade tam, kde bola mláka vody, sivoružové papagáje a raz sme pri mrcinkách zahliadli obrovitánske dravce - to snáď boli supy a nie orly. Prírodné zaujímavosti dopĺňali početné opravy na vozovke. Najviac sa nám páčili muži/ženy, ktorých vari jedinou pracovnou náplňou bolo držanie cedule SLOW/STOP. Pozoruhodné boli aj nadrozmerné náklady, ktorým predchádzali dodávky upozorňujúce na gigantické vyklápačky alebo kamióny vezúce poľnohospodárske stroje idúce za nimi... značky Pozor, klokany nasledujúcich 190 km... karavany, ktoré za sebou ťahali terénne autá... vyschnuté korytá potokov, ktoré sú každé do jedného vzorne pomenované.

Benzín sme brali v na miestne pomery veľkom meste Cloncurry, odkiaľ sme poslali Martinovi sms s našou lokalizáciou. V priemyselnej Mount Isa, ktorá svoje spracúvanie medi a olova ohlasuje doďaleka vysokými komínmi, sme nakúpili vodu a obľúbené grilované kura na obed. Jedli sme ho na odpočívadle, ktoré pozostávalo iba z plechovej strechy nad vybetónovaným obdĺžnikom, ani len lavička tam nebola.

V Camooweale sme boli o tretej a za ním bola oficiálne povolená rýchlosť 130 km/h. Dosť nás to pobavilo, pretože cesta bola samý výmoľ, kým na doterajšej hladučkej hradskej platila 110ka. Práve tu, na hraniciach Queenslandu a Northern Territory je krajila totálne rovná ako doska porastená biednou trávou. Úplné nič, kam len oko dohliadne. M. pomedzi výtlky šliapol na plyn, takže do tmy sme boli už v Tennant Creeku. Vyviazli sme len s naťuknutým čelným sklom, čo spôsobil kamienok spod kolies cestného vlaku (road trains - kamióny s dvoma až tromi prívesmi, na dĺžku merajú vyše 50 metrov. Najlepšie je pratať sa im z dosahu.). Blížiac sa k tejto križovatke Barkly a Stuart Highway sme videli na obzore rozťahaný oblak dymu. Trochu som sa znepokojila; austrálske požiare sú priam legendárne. Kdesi v mestečku sme sa však dočítali o kontrolovaných vypaľovaniach, ktorými sa práve predchádza rozsiahlemu ohňu, takže zrejme dym patril k tejto činnosti. Spali sme na skvelom mieste na ranči. Bolo tu dosť miesta, kuchynka, sprchy a v noci poriadna zima.

Devils Marbles a Alice Springs
21. 07. 2007 

Máme dobré zmätky pri určovaní času. Hodiny v aute idú podľa adelaidskeho času a ukazujú teda o hodinu viac ako je v NSW alebo Queenslande. Na to sme si už zvykli. Ale v Severnom Teritóriu je to pre zmenu len o polhodinu a navyše hodiny ešte pár minút meškajú. :)

Ráno sme postupovali veľmi premyslene a tak sme už o deviatej boli dobrých 100 km od nocľažiska na Devils` Marbles. Je to široká, plytká dolinka, na ktorej sú porozhadzované "kôpky" červených balvanov. Pobehovali sme okolo nich s nadšením, pretože toto bola Austrália, o akej sme doma snívali. Naozaj to vyzeralo, ako keby sa tu hrali nejakí čerti. Geologické výskumy prozaicky tvrdili, že je to žula stlačená pod zemským povrchom do gulí, no to nám nijako nebránilo vnímať ich malebnosť. Lozili sme po nich dobrú hodinu. Ani rastlinstvo nesmelo sa usilujúce vniesť do púšte trochu zelene neostalo bez povšimnutia. Najviac sa o našu pozornosť usilovala neuveriteľne pichľavá tráva. Škodoradostne sa zachytávala svojimi dikobrazími listami o naše nohy, niekedy až do krvi. M. čoskoro oľutoval, že si obul sandále.
Kilometre tu ubúdajú veľmi rýchlo, keďže sa niet veľmi pri čom pristavovať. Napriek tomu červená krajina nemá konca. Stuart Highway bola až do Alice Springs veľmi rovná, jednotvárna a okukaná, M. sa za volantom čoraz viac nudil. Asi k tomu prispela aj stará telegrafná stanica so štýlovou krčmičkou (Barrow Creek), ktorú sme už z diaľky vyzerali, no bola zatvorená. Predstava pivka sa teda rozplynula. Pristavili sme sa len na odpočívadle na obratníku Kozorožca. Veľkú vedu z toho ani tu nerobia, zrejme nie je životne dôležité, kde sa slnko nachádza v nadhlavníku a kde nie. Zato sa začali objavovať prvé dotieravé muchy.
Alice Springs sa krčí pod hradbou hôr Macdonnels. Reťaz kopcov bola kedysi údajne vyššia ako Himaláje! Teraz je z nej pôsobivé dlhokánske ružové skalnaté pásmo s prírodnou medzerou uprostred. Zakladatelia mesta tam šikovne umiestnili cestu aj železnicu. Tieto informácie sme sa dozvedeli z panelov umiestnených na vyhliadkovom ANZAC vŕšku.

Za pohorím sa krajina členitosťou dosť zmenila a stala sa zaujímavejšou. Každú chvíľu sa vynorili nejaké pozoruhodné vŕšky a piesok pod kríkmi bol čoraz červenší. Cesta do Erldundy (super názov!) teda uplynula ľahko, potom sme odbočili na západ smerom na Uluru/Kata Tjuta NP. Austrálčania vôbec nemajú problém so vzdialenosťami - pred nami bolo ešte 250 km a oni to na cedule píšu s ľahkosťou, ako keby to bolo 25. :) Okolie bolo dosť suché a červené, až zrak prechádzal. Neodolali sme a trochu piesku sme si odobrali do pohárika od kávy. O kus ďalej sme skoro narazili do hejna bieloružových papagájov, niektorí akosi nevedeli, ktorým smerom sa vzdialiť. A po západe slnka sa na obzore objavila zväčšujúca sa kôpka, ktorá mohla byť - a veruže aj bola - Uluru. Dnes sme už nemali v úmysle ísť až k nemu, radšej sme sa obzerali po nocľahu. Pri tejto činnosti raz M. šokovane skoro vypadol z auta, keď na nás z jednej lúky zízalo podobne prekvapené stádočko tiav.
V Yulare bol kemp za 29 $, čo sa nám zdalo zbytočne veľa, preto sme poškuľovali po nejakom neoficiálnom kempovisku. Po oba razy, keď sme zišli medzi krovie, sme však naďabili na obhorený vrak auta. Vyzeralo to dosť znepokojivo a tentoraz to bol M. kto chcel byť bližšie k civilizácii. Zjavne naňho nezdravo zapôsobilo dnešné stretnutie s niekoľkými Aborigincami, ktorí sa akosi hrozivo povaľovali okolo benzíniek, očividne nevediac do čoho pichnúť. M. nás už videl zavraždených a auto po vykradnutí vypálené. Za tmy človek takýmto predstavám ľahko uverí. Pekne sme sa teda vrátili 30 km na východ na odpočívadlo, ktoré sme polhodinu pred tým ohrdli ako trápne a popri iných cestovateľoch sme spokojne zaliezli spať.

NP Uluru
22. 07. 2007 

V noci bola teplota určite neďaleko nuly. Navyše sa nám po veľkých presunoch oneskoril aj východ slnka; o pol siedmej bol obzor ledva trochu svetlejší. Jedno s druhým - vyliezli sme až okolo ôsmej. Voda na umývanie nám div neodmrazila zuby.

Vstupné na územie NP je dosť vysoké, ale zasa platí tri dni. S veľkým očakávaním sme sa stále viac a viac približovali k "Repke". Zdalo sa nám takmer nemožné, že sme tu - len tak. Uluru je z diaľky veľmi pôsobivé, pretože široko-ďaleko je iba rovná savana a zrazu sa z nej dvíha do úctyhodných 348 metrov skalný monolit. Kde sa tu len vzal? Stratil ho zo zástery nejaký letiaci aboriginský bôžik? Ako sme s k nemu približovali, bola som pohrúžená do mapy a keď som náhodou zdvihla zrak, celé čelné okno zaberal výhľad na jednoliatu oranžovú stenu. Ohurujúce, gigantické, mystické, nádherné... a to je len niekoľko z výstižných adjektív. Okolo celého vrchu vedie chodníček, pomocou ktorého sme si chceli Uluru dôkladne obzrieť - 9 km nie je tak veľa. M. sa nadobro vzdal myšlienky vyliezť aj hore; cestička bola uzavretá, pretože zomrel vážený starešina miestneho kmeňa. Aboriginci napriek tomu, že do kopčiska zatĺkli zábradlie z reťazí, všade dôrazne prosia turistov, aby tam z úcty k posvätnosti miesta neliezli ani keď je otvorené. Je to podobne "zásadové" ako na Mt. Warningu. Po čase nám to šlo dosť na nervy; vrcholom bolo tričko s nápisom "Neliezol som hore, prešiel som sa dookola!"
Skala je však naozaj úchvatná z každého uhla. Niekde je sivá, čo, ako sme sa dočítali, je jej základná farba. Tá červeň je vlastne zhrdzavené železo, ktoré pieskovec obsahuje. Na niektorých miestach je Repa deravá ako syr, inde sú odvalené celé balvany. Občas erózia odhaľuje hlbšie vrstvy kameňa v úžasných klenutých vlnách. Zvyčajne je práve na takýchto geologicky zaujímavých útvaroch zákaz vstupu aj fotenia, pretože sú to miesta posvätných obradov. M. uvažoval, či to nie je skôr výhovorka, aby tam ľudia nelozili a neublížili si. Na niektorých miestach bolo vidieť, že tade počas vzácnych dažďov prúdia malé vodopádiky. Skala je tam celkom čierna. Sem-tam sa voda udrží v podobe jazierok aj dlhšie. Na jednom mieste sa nachádzali aj kresby domorodcov, hoci ťažko povedať aké staré. Okrem nás sa na okruh vybralo len zopár turistov, čo bolo fajn. Raz sme stretli osamelého Austrálčana, ktorý nám čosi zanietene ukazoval a pritom huhlal tak, že sme mu nerozumeli ani slovo. "Ani raz nezavrel ústa," podotkol M., keď sme sa predstierajúc porozumenie rozlúčili. :)
Po dvoch hodinách na štipľavom slnku sme veľmi radi dorazili k nášmu fordu, kde sme povraždili posledné muchy, ktoré nás nasledovali okolo celej Repy až dnu. Obedný piknik sme absolvovali na vysokých stoloch v blízkosti zaujímavého kultúrneho centra za asistencie farebných hrdličiek s chocholčekom. Slnečné lúče nás poriadne zmohli napriek tomu, že vlastne nebolo teplo. Rozhodli sme sa, že povzbudiť by nás mohlo pivko. Vrátili sme sa preto do Yulary, kde sme v spleti ubytovacích zariadení objavili obchodno-reštauračné átrium a s potešením sme si v jednej z kaviarní dali veľmi chutný čapovaný Fosters. Napísali sme zopár pohľadníc, kúpili úplne zmrznutý chlieb (možno ho len nechali na noc vonku... :) a potom sme sa pomotkali v niekoľkých suvenírových obchodoch, kde sme sa konečne trochu rozdarčekovali.

Celkom spokojní sme sa vrátili k autu a napriek tomu, že bolo ešte vyše dvoch hodín do západu slnka, išli sme si uchmatnúť dobré miesto na pozorovateľni postavenej na tento účel. Každý večer sa tu zhromaždia stovky turistov, no slnku sa obracajú chrbtom: v hlavnej úlohe opakujúceho sa predstavenia je Uluru. Skala v šikmejúcich lúčoch mení svoju farbu od oranžovej, cez tehlovú až po žiarivú červenú. Hoci sme prišli takto skoro, ani sme neboli prví. Čas sme využili na oddych s vyloženými nohami a keďže tu bol signál, po dlhšej dobe sme sa vďaka Skype spojili s domovom. Ľudí postupne v hojných množstvách pribúdalo, niektorí to poňali ako žúrku hodnú šampanského. Istá nemecká rodina si drzo rozložila stoličky priamo pred nami. Napokon však ani nám nič neuniklo, Uluru krásne červenelo a svietilo doďaleka. Vraj nakrajšie odtiene vedia vykúzliť mraky, na ktorých sa aj po západe ešte odráža slnko, ale akurát dnes bolo pomerne jasno, preto s posledným lúčom kopec normálne zhnedol, ako keby vychladol. Od východu po oblohe rýchlo stúpal modrý súmrak. M. sa pokúšal fotiť aj v hustnúcej tme s hviezdami.
Na noc sme sa uchýlili na naše známe odpočívadlo. Spravili sme si polievku z piksle doplnenú syrom. Bol to asi dobrý ťah, lebo nám nebola ani zďaleka taká zima ako včera. Keď sme si už líhali, zaklopali nám na okno dve nešťastné dievčatá, či reku nemáme štartovacie káble. Žiaľ, nemali sme. Nepríjemná situácia, ale očividne si nejako poradili.

NP Kata Tjuta
23. 07. 2007 

Ráno sa variču bolo treba prosiť, aby liter vody priviedol do 100°C. Chudák, aj on bol primrznutý. Slniečko sa však hneď začalo snažiť a o pár hodín už statočne pripekalo.

Na programe sme mali druhú časť národného parku - Kata Tjuta (výslovnosť by mala byť Karta Čuta, ale tvrdohlavo sa držíme hesla "čítaj ako vidíš", keďže tak to znie malebnejšie). Prozaickejší belošský názov znie The Olgas - podľa kráľovnej Olgy z Wurtenbergu. Napriek tomu, že z diaľky sa tieto skaly podobajú na rozmnožené Uluru, je to vlastne celkom iný typ horstva. Sú o dobrých 200 metrov vyššie a je ich mnoho. To im dalo aj názov - po aboriginsky Kata Tjuta znamená Mnoho hláv. Skutočne pôsobia trochu ako zvedavé hlavy nejakých podzemných obrov. Hovorí sa im aj dómy. Keď sme sa priblížili, zbadali sme, že všetky vyrastajú zo zeme akosi šikmo a celkom zblízka bolo vidieť, že ide o úplne inú horninu. Kým Uluru je pieskovcové a miestami šupinaté, Kata Tjuta pozostáva z akéhosi hrubého zlepenca pripomínajúceho velikánske muesli tyčinky. :)
Urobili sme si prechádzku do jednej z roklín - Walpa Gorge. Postupne sa zužovala a kolmé červené steny sa neohrozene týčili nad nami. Tá vpravo bola do polovičky osvetlená a odrážala lúče na svoju sestru tak, že bola prekrásnej tmavoružovej farby. Cestička sa končí po 1,5 km na kovovej plošinke. Okolo tenkého pramienku vody skúpo rastú kríky. Pred nami bolo len zatarasené hrdlo rokliny a za nami otvárajúce sa údolie vedúce späť do savany.

Mali sme ešte trochu času a vybrali sme sa aj na kúsok druhej turistickej trasy do Valley of the Winds. Celý okruh by sme už nestihli, preto sme sa pokochali aspoň úžasným výhľadom na prvom rozchodníku. S každým krokom sa nám otvárali nové perspektívy. Kombinácia oranžových šikmých "hláv", tmavobelasého neba, žiarivobielych oblakov a sviežozelených kríkov bola dych vyrážajúca. Na jednom mieste sa k nám vracala šibalská ozvena. Posadali sme si na teplé skaly a vychutnávali si ťažobu krásy, ktorá na nás padala zo všetkých strán. Romantiku trochu nabúral jeden otecko, ktorý poúčal malého syna, aby neprevracal kamene, lebo tu môžu byť škorpióny. :) Našťastie sme na nič podobného nenarazili, len M. na záchodkoch videl vo výške sa hojdajúceho pavúka úctyhodných rozmerov.
Ťažko sa nám lúčilo, no nedalo sa nič robiť. Pokochali sme sa ešte dokonalou panorámou celého pohoria z párkilometrovej vzdialenosti. Na planine medzi nami statočne rástli púštne duby - hoci s tradičným košatým a listnatým európskym dubom majú spoločného len to, že sú to tiež dreviny. Na opačnej strane sa zasa v diaľke dvíhal osamelý Uluru. Údajne kedysi tvorili oba útvary jedno pohorie...
V Yulare sme dotankovali, napchali sa fish&chipsami a zaliali sme ho posledným pivom zo zásoby. Malé promile alkoholu v krvi je tu povolené, no aj tak sme sa cítili trocha hriešne, keď sme si počas jazdy upíjali. Známou cestou do Erldundy sme sa ešte pristavili na vyhliadke na horu Mount Conner. Čnie do krajiny podobne ako Repa. Údajne si ju ľudia dychtiaci po Uluru zvyknú pliesť s týmto monolitom. Popravde, nechápem prečo - je plochá ako velikánsky stôl a rozhodne vyzerá inak.
Hádam po prvýkrát sa nám podarilo zakempovať sa zároveň so západom slnka. Na oblohe sa rozprestierali rovnomerne zvlnené mraky, ktoré nám však namiesto dažďa pripravili veľkolepé ružovo-purpurové divadlo. Merla, kde sme ostali spať, bola na mape zaznačená ako mesto, no vykľul sa z nej motel, kemp, 24hodinový obchod, krčma a pumpa v jednom. Nič viac sme ani nepotrebovali. Večer bol prekvapivo príjemne teplý, v pohode sme si po večeri vonku čítali.

Podzemné mesto Coober Pedy a slané jazero Hart
24. 07. 2007 

240 kilometrov do Coober Pedy sme prešli bez problémov a okolo desiatej sme už na obzore videli prvé "krtince" a cedule upozorňujúce na nebezpečenstvo pádu do banskej šachty. Blížili sme sa do kraja opálov, ktoré pomútili hlavu nejednému kopáčovi. So zdravým sedliackym rozumom by sem dobrovoľne totiž len sotva niekto zablúdil - toto je totálny Outback. Brutálna vyprahnutá oranžová kamenistá rovina, len kde-tu vyšedivelý trs biednej trávy. Oproti tomuto sa nám kraj za Mt. Isa na severe zdal byť bujný ako rajská záhradka. Tuná nebolo nič. NIČ. Ak pravdaže nerátame čoraz hustejšie kopy vykopaného prachu a ťažobné stroje.

Mesto Coober Pedy sme našli ľahko. Na takýto očistec sa tu nachádza pomerne veľa ošarpaných domov, niektoré sú zapustené do skalnatých kopčekov a vidno z nich len dvere, občas okná. A všade oranžový prach, sadajúci rovnomerne na všetko, aj na nečinne postávajúcich Aborigincov. Jeden sa napríklad opieral o prepracované grafiti na stene kultúrneho centra a dokonale splýval s namaľovanými postavami. Mali sme dosť... Aj keď zasa svojim spôsobom to bolo zaujímavé. Rozhodne sme nikdy predtým nenavštívili nič podobné. Na informáciách sme sa dostali k mapke "starého" Coober Pedy, podľa ktorej sme našli Underground Bookshop. Bolo tak, ako mnohé iné stavby čiastočne pod zemou, a práve pre túto jedinečnosť som si ho už doma vyhliadla ako vhodné na nákup v sobotu vydaného posledného dielu Harryho Pottera. Najprv to síce vyzeralo, že príjemný ujo predáva len náučnú literatúru, pri pokladni však mal aj to, čo sme hľadali. Iný suvenír z Austrálie ani nepotrebujem. :)

Následne sme sa vybrali do múzea v bývalej bani - Old Timers Mine. Pri pokladni sme vyfasovali ochranné helmy a veru, zišli sa nám. Chudáci baníci! Kvôli opálom sa veru riadne nadreli, i keď do vápenca sa asi rýpe ľahšie ako do žuly v Ballarate. Krčili sme sa v kľukatých nízkych chodbách, sem-tam sme narazili na naaranžované figuríny zobrazujúce skutočných ľudí, ktorí sa tu pokúšali nájsť ligotavé dúhové kamienky. Súčasťou expozície bol aj "skanzen". Mohli sme vidieť ako baníci dodnes bývajú. Obývačka, kuchyňa, spálňa, detská izba, záchod... to všetko vysekané do úhľadného ružovobieleho vápenca pôsobí celkom normálne, chýbajú akurát okná, aby dnu preniklo čo najmenej tepla a zimy. V lete totiž býva aj 50°, kým v noci často mrzne.

Na dennom svetle sme vyliezli na malý vŕšok týčiaci sa uprostred mesta. Akýsi bizardný umelec tu má okolo domu porozkladané podivuhodné sochy. Bolo vidieť až do púšte. Neviem si predstaviť, aké to musí byť v lete.

Podľa mapky sme mohli vyskúšať šťastie a hľadať zvyšky opálov v kopách hliny na území opustenej bane z roku 1916. M. sa do toho pustil s vervou a veľkým kameňom, ale bez výsledku. Zato ja som našla zo dva malé biele úlomky s farebnými odleskami. Myslím, že to sú opály.
Po niekoľkých márnych pokusoch zohnať niečo varené na obed sme pri výjazde z mesta naďabili na pumpu s občerstvením. Víťazne sme odtiaľ odchádzali z dvoma papierovými sáčkami. V jednom bol dosť veľký a chutný kurací burger, to však nebolo nič v porovnaní s Double Beef Outback Burgerom, ktorý si dal M.: malo to asi kilo a boli v ňom dva plátky mletej hovädziny, volské oko, slanina, kapusta, paradajka a kvantum omáčky. M. ho pojedal za jazdy s dlhým pruhom kuchynských papierových utierok za golierom a smiali sme sa, keď oproti nám išlo auto s nadrozmerným nákladom. Aj my sme taký mali. :)

Za mestom smerom na juh pokračovala najzúfalejšia pustatina, akú sme kedy videli. Nemali sme sa vôbec kde pristavovať a tak v nás pomaly skrsla myšlienka potiahnuť to až do Adelaide. Kilometre rýchlo ubiehali. V oblasti slaných jazier to už bolo zaujímavejšie, sem tam sa zjavil nejaký kopček a pribúdalo aj vegetácie. Trošku sme si ponaťahovali nohy pri Lake Hart - preliezli sme pritom železnicu. Oproti jazeru Eyre alebo Torrens je úplne nepatrné, na nás však urobilo dojem. Zašli sme dobrých 100 metrov od brehu. Vodu sme vôbec nevideli, mali sme pocit, ako keby sme kráčali po ľade. Bola to však oslnivo biela soľ - ochutnali sme. :) O kus ďalej sme rovno pri ceste videli štvoricu voľne žijúcich emu. Farebne dokonale splývali s červenohnedou krajinou, len hlavy im vytŕčali nad obzor.
O pol desiatej sme už boli v Martinovej obývačke. Naše štvortýždňové putovanie sa zavŕšilo. Teraz sa nám to ani nezdalo byť také dlhé. Ale bolo pre zmenu príjemné variť si večeru na šporáku a vyspať na posteli...

Adelaide a BBQ na pláži
25. 07. 2007 

Ema ráno nazizla do obývačky a bola hotová, keď nás uvidela. S fňukaním sa rozbehla žalovať tatinovi. Nešlo jej to do hlavy - veď večer sme tam ešte neboli! :) Martin ju na doobedie odviedol do škôlky a my sme sa dávali do poriadku - M. odstraňoval z auta štvortýždňovú špinu a ja som sa pokúšala baliť kufre. Zatiaľ sa dali zavrieť - ale kam dať spacáky? A prospekty?? A topánky???

Do Adelaide medzičasom zavítala jar, teplo a slniečko. Poobede sme šli do mesta k rieke. Okamžite sa k nám zniesli hejná vtákov, pretože, nevedno ako, si hneď všimli, že Ema má keksíky. Prechádzali sme sa okolo vody, kačice a hrdličky všade za nami a malá ich nadšene kŕmila.

Večer sme si pozerali fotky. Ani sa nezdá, že je ich vyše 1300.

Na druhý deň ráno Ema vstala ľavou nohou z postele a gajdovala, či už na to mala nejaký zjavný dôvod alebo nie. Martin s ňou ostal radšej doma a my sme šli sami objavovať centrum Adelaide. Je to príjemné mesto, svieže - ani nie uponáhľané, ani nie ospalé. Moderné budovy celkom dobre zapadnú medzi staršie, fontány, parky, obchody. Na jednej z ulíc sme naďabili na vtipné sochy prasiatok, hrabúcich sa v bronzových odpadkoch. Dá sa na nich sedieť. Boli sme aj v tržnici, kde sme sa dosýtosti naovoniavali rôzneho ovocia a syrov. Mňam! M. si u Číňanov zasa kúpil milk-tea, ja som tomu akosi veľmi neprišla na chuť.

Vrátili sme sa po druhej, slečna ešte vyspávala a na údiv všetkých v tom zotrvala až do štvrtej. Hneď sme sa vychystali na pravé austrálske barbecue (BBQ). Martin nakúpil rôzne vzorky mäsa, aj klokaní steak a jahňacie klobásy. Rozložili sme sa na trávniku pri morskom brehu, kde je verejne prístupný elektrický gril. Táto zábavka je pre Austrálčanov taká typická, že podobné zariadenia možno nájsť takmer úplne všade v parkoch a na iných oddychových miestach. Martin sa s chuťou pustil do práce. Ešte bol len pri cibuli, keď sa k nám prikmotril istý pán, pôvodom Poliak, a bol tak podozrivo vľúdny a srdečný, že nás ani veľmi neprekvapilo, keď nám začal klásť otázky týkajúce sa náboženstva. Bola som celkom rada, že niekto musel aj strážiť Emu na jej odvážnych potulkách v okruhu pol kilometra. Obehali sme vojnový pomník, detské ihrisko a túžobne sme nazerali cez plot na zazimovaný kolotoč. Medzitým bola už večera hotová. K ujovi Poliakovi sa pridalo zopár kamarátov, popíjali kávu z termosky, púšťali si gospely a v prestávkach im (a nám) ujo robil takmer profesionálnu kázeň. :)
Doma sme prebaľovali kufre dúfajúc, že sa nerozpadnú na polceste a dlho do noci sme so švagrovcami viedli vášnivé diskusie, prevažne na tému práca a politika.

Neslávny návrat
27. 07. 2007 

Ráno nás Martin viezol na letisko a zastavil sa ešte v obchode. Nechal zapnuté svetlá, pretože vtedy sa spustí zvučka, na ktorej sa Ema natešene smeje. Avšak - potom sme už nenaštartovali. :) My sa skrátka pri leteckej doprave nemôžeme obísť bez zádrhelov... Volali sme taxík, ktorý si dal načas, ale našťastie sme mali istú rezervu, ktorá nám teraz prišla veľmi vhod. Napätie a absurdnosť situácie nám aspoň pomohli odbúrať sentimentalitu pri lúčení.

Let z Adelaide do Sydney bol príjemný. Väčšinou sme ho strávili pozorovaním krajiny pod nami a predstavovali sme si, či sme práve tadiaľto pred pár týždňami putovali autom. V Sydney sme si dali biedny obed - toľko sme vyberali z ponuky takeaway jedální, až sme prebrali - vyplnili sme doklady pre imigračný úrad a minuli posledné doláre na darčeky pre kamarátov. Obrí boeing už pre nás nemal to čaro ako pri ceste sem, najmä keď sme našli svoje sedadlá uprostred lietadla tesne pred záchodmi. Znamenalo to, že sme za chrbtom mali stenu a zdalo sa nám, že sa sedadlá nedajú veľmi dobre sklopiť. Vedľajšie dve miesta však ostali voľné a mohli sme si tam odložiť zavadzajúce svetre a vankúše. Už sme dobre poznali aj rozvrh činností - jedlá, teplé uteráčiky, filmy, klapky na oči... Napriek tomu, že sme boli zvyknutí chodiť spať okolo deviatej (alebo možno práve preto) sa nám ani veľmi nedriemalo, navyše nový Harry Potter bol taký napínavý! :) Osem hodín do Bangkoku uplynulo pomerne rýchlo. Začali sa však ohlasovať iné nepríjemné príznaky - M. škriabalo v hrdle a mne sa oči zaliepali akýmisi čudnými mazľavými slzami.

V Thajsku sa vystriedala časť pasažierov, k nám si prisadli dvaja do tmava opálení drsní chlapi, z ktorých som mala trocha strach, ale okrem toho, že väčšinu ich sporadického dialógu tvorili tie isté opakujúce sa vulgarizmy, boli neškodní. Skúšali sme spať, no veľmi sa nám nedarilo. Zdravotné problémy sa nám postupne stupňovali, hrdlo prešlo aj na mňa a zdalo sa nám, že máme už aj teplotu. Svinská klimatizácia! V Londýne sme s veľkou úľavou vystúpili z lietadla. Heathrow bol v skorom rannom slnku podstatne prívetivejší ako za nočného júnového dažďa. Škoda, že to pre nás nepredstavovalo konečnú destináciu. Let do Prahy bol už čisté utrpenie, hrozne ma boleli uši a nevedela som od únavy zaspať.

V českej metropole sme si vzali autobus na Florenc a tam sme prestúpili na ďalší do Bratislavy. Meškal vyše pol hodiny a potom sa nepochopiteľne vliekol, čo s horúčkou nebolo bohviečo. Podvečer sme však boli konečne doma. Doma! :)

Zvyšok víkendu a aj nasledujúci pondelok sme strávili v posteli. M. dostal aj antibiotiká, mňa sa najdlhšie držali odmlčané hlasivky a kašeľ. Keď sme sa však vystrábili, dokázali sme na dovolenku na druhom konci sveta spomínať radostne. Maj sa krásne, červená krajinka!

Praktické postrehy o Austrálii 

Keďže je Austrália tak ďaleko, oplatí sa tam ísť na čo najdlhšiu dobu. My sme na ňu oferovali svoj celý päťtýždňový dovolenkový nárok a boli sme veľmi spokojní. Za kratší čas by sme určite nestihli vidieť všetko, čo sme chceli, alebo teda len v poriadne zrýchlenom tempe. Na okruhu Adelaide - Echuca - Sydney - Fraser Island - Cairns - Tennant Creek - Alice Springs - Yulara - Coober Pedy - Adelaide sme strávili 4 týždne a aj tak sme mali chvíľami pocit, že sa naháňame. Na druhej strane, tie 4 týždne strávené na ceste boli tak akurát čo sa týka celkovej únavy a boli sme radi, že máme aspoň v Adelaide zázemie v podobe švagrovho domu. V tomto sa Austrália značne odlišovala od našich doterajších potuliek - doposiaľ sme vždy na našej ulici nastúpili do auta, po príslušnej dobe sme tam zasa vystúpili a boli doma. Na výlete po Austrálii treba počítať s tým, že odovzdaním kľúčov od auta sa putovanie nekončí. Aj keď sme si toho boli vopred vedomí, predsa len bol spiatočný let po niekoľkotýždňovom "klasickom" cestovaní mimoriadne nepohodlný.

Najväčšiu položku v austrálskom rozpočte tvoria prirodzene cestovné náklady. Nám sa podarilo získať letenky za pomerne výhodnú cenu okolo 25 000 českých korún vrátane poplatkov. Kupovali sme si ich cez Student Agency a bola to akcia s obmedzenou dobou platnosti. Museli sme si letenku objednať a kúpiť už vo februári a vzťahovala sa na vycestovanie do 23. júna. Protihodnotou za takúto cenu bol dosť komplikovaný transfer z Prahy do Londýna a odtiaľ do Sydney. Myslím, že ak by som si mala ešte raz vyberať, radšej zaplatím viac, len nech letíme z Viedne. Najmä pri ceste späť boli početné prestupy galejami.

Švagrovci, ktorých sme samozrejme chceli navštíviť, sa počas týchto vybavovačiek presťahovali zo Sydney do Adelaide, takže cena cestovného sa ešte trocha navýšila o letenky do/z hlavného mesta Južnej Austrálie. Leteli sme nízkorozpočtovkou Virgin Blue a jedna letenka stála okolo 3000 Sk, čiže nič strašné. Ak budete musieť tak, ako my, meniť medzinárodný terminál za domáci, pripravte si 5 dolárov na kyvadlový autobus.

Keď sme si plánovali, ako budeme cestovať po krajine, do úvahy prichádzali vlastne dve možnosti - získať auto a ísť na veľký okruh cez polovičku kontinentu, alebo sa presúvať lietadlom a lokálne si požičiavať auto na kratšie výlety. Druhý spôsob použili pred rokom svokrovci - poprezerali si okolie Sydney, potom odleteli do Cairnsu, kde na požičanom aute prebrúzdali okolie, následne odleteli do Alice Springs, tam si zasa požičali voz, prezreli si Uluru a presunuli sa na sever do Darwinu, odkiaľ sa lietadlom vrátili do Sydney. Na prvý pohľad tento spôsob vyzeral byť oveľa nákladnejší, ale napokon sme zistili, že požičanie auta na 4 týždne + poistka + benzín vyjde veľmi porovnateľne, ak nie aj viac. Dilema sa vyriešila zásahom tretej strany - švagor nám požičal svoje auto, čím sa naše náklady scvrkli len na pohonné hmoty. Pri 10 841 najazdených kilometroch sme na benzín minuli 1579 austrálskych dolárov. Vždy sme mali pri sebe aj bandasku s rezervným benzínom, čo sa môže hodiť najmä vo vnútrozemí, kde sú pumpy od seba neraz aj 400 km. Jazdili sme na dlhom Forde Falcon Combi, 6-valcový motor, štvorliter, rok výroby 1994. Spotreba bola asi 10-12 litrov. Mal automatickú prevodovku, na ktorú si našinec zvyknutý mať celé auto pod kontrolou musí chvíľu zvykať. Na Fraser Islande sa môže len s 4WD, preto sme na tri dni museli vymeniť fordku za Jeep Wrangler, trojstupňová automatická prevodovka, takisto štvorliter a 6-valec, akurát že v piesku mal neuveriteľnú spotrebu 30 litrov (kto si to vyskúša, už sa ani veľmi nediví). Mne ako technicky ľavej sa na ňom ale páčila červená farba a okná na zips. :) Milovníci rýchlej jazdy sa v Austrálii musia krotiť, najvyššia povolená rýchlosť na highways je 110 km/h (veľmi výnimočne 130), v meste 50ka. Napodiv sme zistili, že nám to ani veľmi nevadí. Krajina je obrovská, cesty zväčša pohodlne zjazdné a široké, niet sa kam ponáhľať. Vo väčších mestách je však premávka podobne hustá ako u nás a vtedy sa už v šoféroch prebúdza aj mierna agresivita.

Strava pozostávala z tradičných zásob trvanlivých potravín - cestoviny, vločky, omáčky a polievky v konzervách, lekvár, čaj, keksy, sterilizovaná zelenina a kompóty. K tomu sme si pravidelne dokupovali čerstvú zeleninu a ovocie, najmä ananás a banány, zemiaky, avokádo - práve vrcholila sezóna a bolo oveľa chutnejšie ako to, ktoré sa dá kúpiť na Slovensku - mliečne a mäsové výrobky, olivy. Zeleninu a ovocie je najlepšie kupovať pri nákupných strediskách v tržniciach, ktoré pripomínajú hangáre. Veľkú časť ich sortimentu tvoria produkty miestnych farmárov. Chlieb nám veľmi nechutil, hoci sme sa vždy usilovali podľa hmatu nájsť ten najtuhší. Zaujímavý a často kupovaný artikel bol fruit cake - neveľká ťažká hruda svetlého alebo tmavého cesta s hrozienkami a kandizovaným ovocím. Výborne sa hodil k jogurtom alebo aj len tak nasucho, keď nám došiel chlieb. Jedlo inak nebolo veľmi drahé, najmä pri nákupoch v supermarketoch sme nikdy príliš nepozerali na ceny. Držali sme sa zvyčajne hypermarketov Coles alebo Wenworth`s, ktoré nám odporúčal Martin ako lacné a pritom pomerne kvalitné. Tieto reťazce mali uzatvorenú spoluprácu s určitými benzínkami - ak sme na pumpu priniesli ich účet s nákupom nad istú sumu (tuším 30 A$), každý natankovaný liter bol o pár centov lacnejší. Neviem, či to bolo pre nás vôbec výhodné, ale ak sme taký účat mali, použili sme ho. Coles mal, ak si dobre pamätám, dohodu so Shellkami. Keď sme zatúžili po večeri bez varenia, zvyčajne sme si dali fish&chips, ktoré napríklad v Noose stálo necelých 8 dolárov a okrem toho, že bolo chutné (pozor, aj toto jednoduché jedlo sa dá spackať!), bol v cene aj plechovkový nápoj alebo pollitra vody podľa výberu. Polovica grilovaného kuraťa, čo nám dvom stačilo na jednu večeru, stála približne rovnako. Zvláštnou kapitolou sú alkoholické nápoje. Možno ich dostať v špecializovaných predajniach Liquer Shops, ktoré sa nachádzajú osobitne alebo aj hneď pri supermarketoch. My sme si v nich občas kupovali vínko, častejšie pivo. Chutilo nám Foster`s, Cooper`s, XXXX a Victoria Bitter. Na základe vlastných chabých alkoholznášajúcich schopností môžem vyhlásiť, že pivo je tu slabšie ako u nás. :)

Vodné zdroje alebo kohútiky v kempoch neposkytujú vždy pitnú vodu, preto sme ju naberali len tam, kde to bolo vyslovene povolené a skôr sme si kupovali veľké 10-15 litrové bandasky v obchode. Dali sa znova plniť, čo sme využívali napríklad na zásobu vody na umývanie riadu a seba.

Varili sme si na kufríkovom plynovom variči s výmennými fľaškovými bombičkami. Minuli sme ich pomerne dosť, pretože sme boli v Austrálii v zime a varenie trvalo dlho. Martin nám požičal celú kuchynskú výbavu - hrnce, panvicu, príbory, nože, strúhadlo atď. - no ak v tejto krajine nemáte podobnú spriaznenú dušu, treba počítať s istou čiastkou na jej zakúpenie alebo zapožičanie.

Na Austrálii je úžasné to, že kto nechce, nemusí vôbec spať v kempe. Najmä na hustejšie osídlenom juhu a východe je podchvíľou na cestách odpočívadlo, kde sa smie spať v aute alebo v karavane. Okrem toho sa dá bezplatne nocovať aj na rôznych romantických miestach v prírode - my sme im hovorili kempoviská - zvyčajne to bola lúka v lese alebo pri rieke, dosť často aj so záchodmi (niekedy latrínami). V hľadaní nocľažiska nám veľmi pomohol podrobný cestovný atlas pre "budget conscious travellers" - voľne preložené: pre turistov s obmedzeným rozpočtom. Boli v ňom vyznačené bezplatné alebo lacné miesta aj s popisom cesty a podrobnými informáciami, čo tam môžeme očakávať (vodu, mobilný signál, ohnisko, gril, prístrešok, stromy, možnosť prísť so psom, vstupné atď.). Boli sme s ním veľmi spokojní, sklamal nás len v minimálnom množstve prípadov. Kempom sme sa ale zato nevyhýbali. Neviem, či to bolo ročným obdobím, ale všade, kde sme zakotvili, sme platili maximálne príjemných 20 $ za dve osoby a auto - vari len okrem kempu v Airlie Beach. Výhodou bolo, že v našom forde sa dalo normálne spať, takže sme stan vybalili iba na Fraser Islande. Bolo to napokon výborné riešenie, lebo v noci bola často taká zima, že sme si schovávali do spacáku aj hlavy. Mimochodom - spacáky sme mali radšej vlastné, hoci zaberali značnú časť miesta v kufroch. Jednu karimatku sme mali požičanú, druhú sme si za pár drobných kúpili.

Značnú finančnú čiastku si popri jedle, ubytovaní a benzíne treba nechať na rôzne poplatky, či už je to vstupné do niektorých národných parkov (napr. NP Kosciuszko - 27 A$ na auto, Uluru-Kata Tjuta - 25 A$ na osobu) alebo do múzeí/iných atrakcií (skanzen Sovereign Hill - 35 A$, prístav v Echuce - 20 A$, Tjapukai Aboriginal Culture Park - 31 A$, Daintree Discovery Center - 25 A$, Sydney Tower - 24 A$,) či na morské výlety (Whitsundays - 116 A$, Green Island - 105 A$). Treba však povedať, že nie vždy sme mali pocit, že cena bola úmerná intenzite zážitku. Ale to je už samozrejme vec vkusu.

Príroda je v Austrálii naozaj pozoruhodná a takmer všadeprítomná, najmä v lete. Svokrovci tu boli vo februári a priniesli si veľa zážitkov s jaštericami, žabami a hadmi, ktoré stretávali pravidelne v sprchách a záchodoch v kempoch. Nehovoriac už o početných zástupcoch hmyzej ríše. Komu sa tieto zvieratká hnusia, mal by k protinožcom zavítať v zime - to jest od júna do augusta. My sme stretli všehovšudy dvoch pavúkov rozumnej veľkosti, zato svokrovci nám na fotkách ukazovali rôznu chrobač, modlivky a pavúky hrozivých rozmerov. Navyše veľa z týchto krásavcov je aj jedovatých. Nikdy som nepoužila toaletu bez toho, aby som riadne obutou nohou nenadvihla prkýnko a nepreskúmala kúty týchto malých miestností. :) Na pozore sa treba mať aj pred hadmi. Všeobecne sa najmä do lesa alebo do trávy odporúčajú pevné topánky aj z tohto dôvodu. Vo vnútrozemí sa treba obrniť trpezlivosťou voči hejnám múch. Neviem, čo robili, kým sme tam neboli, ale mali sme dojem, že čakali len na nás. V lete je ich ešte oveľa viac. Prípadné nepríjemné pocity z takýchto stretnutí však iste vyvážia stáda klokanov, koaly spiace v korunách eukalyptov, milé spomalené possumy, utárané papagáje a z bezpečnej vzdialenosti aj krásne hrdzaví dingovia.

Čo sa týka oblečenia, treba si priniesť asi z každého rožku trošku, hlavne ak sa chystáte na juh, sever aj do vnútrozemia. Počasie sa veselo mení. V okolí Cairnsu je teplo aj v zime (resp. nám bolo teplo. Albert si pri 25° zimomrivo obliekal ponožky. :) - a navyše je tam aj stabilne vlhko. Pri pobreží smerom na juh sa ročné obdobia podobajú povedzme južnej Európe; vie byť aj chladno a daždivo, ale zato aj teplo a príjemne. Mrzne a sneží len zriedkavo. Outback v strede kontinentu sa vyznačuje asi najväčšími rozdielmi - môže tam byť aj 50° (v lete, cez deň) a v noci klesá teplota k nule (v lete aj v zime). Smerom na sever do Darwinu pretrváva teplo aj v noci. Svokrovci sa dodnes striasajú pri pomyslení na nočných 35° v zavretom aute - otvorené okná neprichádzali do úvahy kvôli hmyzu. V tomto ročnom období je lepšie ostať na noc v kempe s klimatizovanými chatkami. Nie je to prepych ale nevyhnutnosť. A pozor na slnko. Neviem, či je to zemepisnou šírkou alebo ozónovou dierou, ale spáliť sa dá veľmi rýchlo, hlavne v Outbacku, kde zväčša nie je ani žiadny tieň.