Banská Štiavnica 2014

Banský skanzen - tajch Klinger - Kalvária 
08. 05. 2014

Do Štiavnice sme sa dostali včera večer odbočkou zo Žarnovice po úžasnej kľukatej lesnej ceste. Jediná dedina, ktorou sme prechádzali, bola Hodruša-Hámre, NÁDHERNÉ to farárske pôsobisko môjho pra-prastarého otca. Vrchy sa tu tisnú zo všetkých strán, domčeky sa chúlia na svahoch okolo cesty. No úplne bezkonkurenčný bol konečný výhľad z horského sedla Červená studňa na vŕšok s Kalváriou nad Štiavnicou. Keďže to pre nás všetkých bola prvá návšteva, ostali sme totálne vo vytržení.

Na prvý pohľad vidieť, že Štiavnica nie je uhoľné ale strieborné mesto, domy majú šmrnc.

Penzión Nostalgia stojí priamo v centre v bočnej uličke, natlačený medzi iné mohutné domy. Je to renesančná (!!) stavba, veľmi príjemne a citlivo zrekonštruovaná rodinou Macharikovcov. Dole je kuchynka a jedálňo-salónik, dubovým schodišťom sa ide hore k izbám. Naša bola taká akurátna: tri postele, stará skriňa (avšak bez políc - jediný nedostatok), čistá kúpeľňa, staré parkety so zábavne hrboľatou dlážkou. Akurát výhľad má len na blízky susedný dom, takže vlastne nijaký, ale veď dnu sme sa ani nechystali tráviť veľa času.

Na druhý deň raňajkách sa Mtj už nevedel dočkať výpravy do bane, museli sme ísť teda najprv do skanzenu. Obavy, či bude aspoň päť ľudí, aby sa fáranie uskutočnilo, boli zbytočné; nazbieralo sa ich zo 30 a striedali ešte početnejšiu skupinu školákov, ktorí stihli prvú prehliadku o 9. To sme sa my, ako obyčajne, ešte balili. 😊

Mch + Mtj v pršiplášťoch, prilbách a s lampášom sa prehliadka páčila. Videli vláčik, nejaké stroje, vodu, permoníkov... Dojem to urobilo veľký, lebo odvtedy sa Mtj hral len na baňu - na striedačku zosobňoval hlučný výťah, bager, nakladač, kopal do kameňov, hádzal ich a prenášal. Nejakým zázrakom sme ho spracovali, že si zájdeme pozrieť ešte tajch Klinger kúsok nad skanzenom. Vodu zadržiava obrovská vysoká hrádza pekne zarastená žltým a zeleným jarným porastom. Mtj si na všeobecný údiv razil cestu kolmo hore - a aj vyšiel! Našli sme tam trojuholníkové jazierko s búdkou, ktorou sa zrejme reguluje vypúšťanie vody vydláždeným kanálom dolu do bane - či ide o štôlňu Bartolomej, ktorá je súčasťou skanzenu, alebo nejakú inú, nevedno; je to tu prevŕtané ako ementál.

V meste sme sa podujali hľadať obed. Našli sme ho na vyšnom konci Trojičného námestia, Vývar bol z kocky a prislaný, čašníčka zábudlivá, namiesto penne doniesli špagety. Po čase sme zistili, že chyba zrejme nebola v našich prehnaných nárokoch, lebo pri vedľajšom stole mamička chlácholila dieťa, že "teta to poplietla" a pri ďalšom majiteľ dosť nevhodným spôsobom informoval pobúrených hostí, že gastrolístkami sa platí len denné menu (?!). Znechutený Mch si nechal vydať do posledného centu. 😊

Naše ďalšie putovanie viedlo na Kalváriu. Zaparkovali sme na hroznom blate (v súčasnosti je tento problém už vyriešený), Mtj sa snažil ako len mohol, aby sa v ňom vyčvachtal bez trvalej ujmy. Kaplnky medzi krásnou zeleňou sú fakt pôvabné. Niektoré zrekonštruované, iné na to ešte len čakajú. Niektoré boli "adoptované" aj konkrétnymi ľuďmi, napr. aj lokálpatriotkami sestrami Vášáryovými. Úplne na vrchole stojí kostolík s dvoma vežičkami, ten je asi najspustnutejší. Z diaľky to ani tak nevyzerá.

Bolo stále len 6 hodín, tak sme donútili deti ešte k prechádzke po meste. Je ÚŽASNÉ, istotne to robia tie strmé uličky a honosné domy. Ani ľudí nebolo veľa, paráda. Škoda, že chlapci toho mali už plné zuby.

Počúvadlo - Botanická záhrada 
09. 05. 2014

Zjednala som si rannú prechádzku - potrebovali sme pečivo na výlet, tak som vzala aj foťák a šla som si sama vychutnať málo zaľudnené uličky a svieže šikmé slnko. Prešla som sa Dolnou ružovou ulicou a zhlboka som sa ovládala, aby som nefotila po každom kroku. ÚCHVATNÉ výhľady! Totálne som sa zamilovala do tohto kopčekového terénu, striech, komínov, všadeprítomných záhrad, stromov, dláždených cestičiek a skrytých schodísk... Našla som aj zadný vchod do botanickej záhrady, podo mnou čneli sivé budovy banskej akadémie. Do penziónu som sa vrátila okolo 8., Mtj už bojoval s rožkom, ktorý si namočil do mlieka a nechutil mu a dvoma načatými jogurtami, ktoré mu takisto neulahodili. J. napriek neskoršiemu budíčku už vykazoval známky únavy. Kým sme sa vychystali na Sitno, už mal všetkého plné zuby. V aute pookrial a zaspal tesne pred tým, ako sme našli ten správny rozchodník. Chceli sme ísť po modrej zo sedla Krížna - časovo to vychádzalo rovnako ako kratší prudký stupák od jazera Počúvadlo. Teplé slnečné ráno sa však medzitým zmenilo na veterné zamračené dopoludnie, neveľmi sľubné ani primerané našej ľahkej výstroji. Kým sme tvrdli v aute a Mch sa snažil zladiť inštinkty s predpoveďovou appkou, z kapoty sa nám prizeral čiernobiely vtáčik trasochvost.

Odviezli sme sa napokon trochu poniže na Počúvadlo a rozhodli sa pre okružnú prechádzku. J. preloženie do kočíka prebralo a nemal z toho práve radosť. Zato Mtj čiperne pobehoval popri brehu a liezol po vŕbe nad vodou plnou žubrienok. Pri jedinom a podľa mňa prostredie hyzdiacom hoteli sme naďabili na farmu so zvieratkami - dosť veľkorysé výbehy pre prasiatka (mali kopu mladých, boli rozkošné, ako sa hašterili, kvíkali a pobehovali okolo mohutnej mamy), ovečky (baran s DVOJITÝMI rohmi nazízal aj J. do kočíka a jeho pani hlučne békala na celý areál), poníky s oslíkom, ktoré zaháňali capka, čo chcel tiež dostať od Mtj trávu, všakovaká hydina, napríklad syčiace kačice s hrboľatými zobákmi, zlatý bažant, divé husi, holuby v klietkach so zajkami a morčatami, ALE HLAVNE starý československý traktor! Zadné kolesá boli len o málo menšie ako ja. J. pobabral príkrm, dal si mlieko a potom sa rád pridal do chlapskej spoločnosti na traktore.

Pokračovali sme v prechádzke okolo jazera a vymýšľali x verzií, čo ďalej. Počko sa začalo znova lepšiť, J. zaspávať, Mtj byť hladný. Nakoniec sme sa rozhodli obedovať v Kolibe. Napriek obmedzenej ponuke to bola tentoraz trefa do čierneho - milá obsluha, prostredie fajn, halušky echt bryndzové, pirohy domáce a bravčový špíz vynikajúci. K tomu cena 17 €! Nahlas som sa čudovala a pod vplyvom toho prekvapenia som uštedrila premrštené sprepitné. To aj za ten včerajšok! 😊

Doma sme vyložili ušetrené chleby, prezliekli sme sa a šli do botanickej záhrady. Sekvoje sú naozaj impozantné. V nádrži s leknami sme objavili utopenú veveričku a inú - živú - naháňal drozd. Zážitky sme šli zajesť do kaviarne Gavalier cez Hornú ružovú ulicu s nehorázne krásnym výhľadom a potom ešte o úroveň vyššie po 143 schodoch, odkiaľ sa odkryl aj Starý zámok. V dome (ako inak - prastarom) je aj vchod do štôlne, ale verejnosti neprístupný. Cez okienka z neho vanula zima.

Šli sme ešte pozrieť Starý zámok, impozantný, ale už zavretý. Pobádala som Mtj, aby nakukol popod vráta a okamžite sa mu v ústrety vynoril ňufák a brechanie statočného strážcu. No a potom domov okolo každodennej povinnej zastávky - 30 metrov hlbokej šachty pri pizzerii na Radničnom námestí.

Sitno 
10. 05. 2014

Túto noc by sme si boli fajn pospali, nebyť J., ktorý mal budíček už o 5:20 a zobudil aj Mtj. Po prebalení ho Mch ešte uspal, no prvorodený už ostal čiperný a tak som ho o pol 7. nevoľky vytiahla von. Chcela som pofotiť "novozámockú" stranu mesta. V pekárni sme si kúpili makový uzol a kaiserku a tetuška ma úplne odzbrojila, keď MALA vydať z 50 €, hoci sme urobili tržbu za ani nie euro.

Prešli sme okolo Klopačky, je v nej čajovňa, no počas tohto pobytu sa nám nezmestila do programu. Potom schody k cintorínu a hneď pri bránke sme naďabili na hrob Márie Gerszö-Pischlovej, teda Sládkovičovej Maríny. Mtj sa dal presvedčiť, aby sme šli ešte k Piargskej bráne, ktorá bola k našej aktuálnej polohe čo by kameňom dohodil. Dul studený vietor, smerom nadol sme rezko vykročili zase inou uličkou objaviac skratku s dlhým schodišťom.

Po raňajkách sme si dali reparát Sitna. Na známom parkovisku nás už čakal čiernobiely vtáčik. 😊 Mch naložil J. do nosiča a ten spal až po Tatársku lúku, kam nám to namiesto 55 minút trvalo skoro o hodinu dlhšie. Mtj totiž rozhodne nesúhlasil s túrou a nabúraval postup stúpaním do bahna a častým pýtaním jedla. Cestička bola najprv príjemná, potom vodnato-blatová, nič moc. No na vrchole kopca sa smrekovo-javorovo-bukovo-jarabinový les zrazu zmenil na brezový a pribudli trávy, prvosienky, kuklíky, ba aj pár vstavačov. Na Tatárskej lúke sa pripojila zelená značka od Počúvadla a s ňou davy ľudí. Po našej nešiel nik. Odtiaľto sme už dovideli na vrchol Sitna. Značka k nemu stúpala strmo. Mtj to prekvapivo nedemoralizovalo; potešili ho schody, ktoré bolo treba spočítať. Veru ich bolo požehnane, ale nasledoval zaslúžený ÚŽASNÝ výhľad zo skalnej steny á la Sninský kameň. Aj jedna zelená jašterička s krátkym hnedým chvostom sa nám predviedla.

Hoci toto nebol úplný vrchol kopca, bol najkrajší. Obďaleč už sa nachádzala už husto zaľudnená lúka s rozhľadňou, krížom, nedostavanou chatou A. Kmeťa, škaredým vykrývačom a plaziacimi sa brezami. Mtj sa splnil sen a konečne mohol na nejaký strom aj vyliezť. V rozhľadni je malá expozícia s vypchatými zverami z miestnej fauny, popis stavby pôvodnej rozhľadne (zaslúžil sa o ňu najmä pán Téry), bufet a točité schody hore, skadiaľ naozaj bolo vidieť Matru, Fatru aj Tatru. Sitno má iba 1 009 m.n.m. a toľký rozhľad, kto by to bol povedal?

Aj my sme sa vonku najedli, pofotili, porozhŕňali krtince a Mtj riešil, ako sa dá vyhnúť pokute za (hypotetické) trhanie rastlín v chránenom území. A keď sme už boli tu, vybrali sme sa i k zrúcanine Sitnianskeho hradu. Na naše nemilé prekvapenie to bolo po asfaltke a hrad tiež taký dáky nijaký, ledva ho rozoznať od skál. Činili sa ňom dvaja starší dobrovoľníci. Mtj z jednej skaly dosť hrozivo spadol, ale bez trvalých následkov. Po vyplakaní chcel ísť rozhodne aj hore na vyhliadku. Zato cesta náučným chodníkom cez les naspäť na Tatársku lúku sa mu ani trochu nepáčila, zrejme bola málo vzrušujúca. Pôvodne sme chceli ísť dolu tak, ako sme prišli, nakoniec sme ale trasu prispôsobili únave a nálade najmenšieho. Teda, najmenšieho chodca, ten nosený bol OK. 😊 Cesta na Počúvadlo mala trvať len 30 minút. Bola strmá, kamenistá, aspoň že krátka. Pri jazere nás Mch zanechal a šiel po auto. Nepodarilo sa mu chytiť stopa, ale aj tak stihol byť pri nás asi o pol hodiny. Mtj sa zatiaľ hral s vodou a lovil z móla lano, J. sedel na móle a hral sa s trávičkou. Boli zlatí.

Doma sme sa prezliekli a šli sme na tekutú čokoládu oproti Trotuáru, ktorú sme Mtj sľúbili a ja na námestí do Antikvariátiku. Čokolády bolo za náprstok, ale bola sýta, Mtj ju ani celú nedojedol. Energiu pretavil do behania po pódiu pod slávnym "strapatým" motorovým stĺpom, ktorý je však podľa mňa škaredý a vôbec nie je dominantou Štiavnice.

Aby sme vykryli čas do večere, namierili sme si to tentoraz celorodinne k Maríne, okolo Klopačky gýčovo lemovanej modrou oblohou, mesiacom a kvitnúcim orgovánom. Pri cintoríne nás pristavila skupinka cca. 10ročných skautov s vedúcim, či reku nevieme, kde je Marínin hrob. Mtj ich tam ochotne zaviedol. 😊 Skauti hrali bojovku - na hrobe ich čakala obálka s indíciami a ďalšími úlohami.

Potom sme sa pobrali na večeru do Monarchie s rakúsko-uhorskou kuchyňou, jednou z mála dobre variacou v tomto meste. Výborná slepačia polievka, ktorej sa ani len nedotkla bujónová kocka, fajné plnené šúľance, dobré knedle s údeným mäsom a chutný Wiener Schnitzel. Platili sme skoro o polovicu menej ako v otrasnej reštike zo štvrtka a brali aj gastrolístky. 😊

Cestou z večere bežal okolo nás do bankomatu náš známy skautský vedúci a radostne nám oznámil, že vyhrali. Mtj mu potom asistoval pri výbere peňazí. 😊

Večer po uložení detí sme trávili dole v jedálni. Mch ponúkol vínom susedov, s ktorými sa ráno Mtj hral. Okolo pol dvanástej prikvitol aj pán šéf a prisadol si. Keď mu o polnoci volala manželka, oznámil jej: "Už som na recepcii." 😊 Bývajú totiž tu v podkroví. Kým sa ale dostal o 3 poschodia vyššie, uplynula ďalšia hodina. Preberali sme stavebné finty, zatekanie stien, geológiu (Slovensko je vraj spolu s Českom a Ukrajinou geologicky najkomplikovanejšie územie na svete), ekonomiku, budúcnosť Štiavnice, rekonštrukcie budov... Debata mala hneď iný šmrnc.

Okolie Starého zámku 
11. 05. 2014

Kým sme si ráno pobalili veci, vonku sa vypršalo, ba bolo aj dosť teplo. Mtj potešil vstup do štôlne Michal v mineralogickom múzeu. Boli v nej aj banské vozíky, dali sa dokonca tlačiť, to sa deckám páčilo. Celá baňa mala len 75 metrov, ale účel splnila.

V ľahkom popŕchaní sme prešli k Starému zámku. Nechceli sme ísť na prehliadku, pozreli sme si len nádvorie s katapultami. Zámok je mohutný, dokonalá pevnosť. Nabudúce pôjdeme aj dnu.

Pod zámkom je ďalší objekt patriaci nášmu šéfovi - Hostel Svätý Juraj alebo tiež Skautský dom. Včera nás pobádal, aby sme sa neokúňali a poprosili obyvateľov o prehliadku. Ovanula nás atmosféra foglarovských čias, hneď sa nás ujal jeden mládenček a bez všetkého nás previedol cez dobrú polovicu domu na dvor. Na schodisku sme opäť stretli včerajšieho vedúceho. 😊 Dvorček majú pekný, s ohniskom a letnou kuchyňou, pieskoviskom, šmykľavkou, strmým trávnikom, ovečkami a Starým zámkom ako úžasnou kulisou.

Dlho sme sa ale nezdržali, začalo pršať. Pohli sme sa radšej opäť do Monarchie, v ten deň asi ako prví hostia. Detský kútik bol prázdny, mohli sme sa najesť tam. Chlapci sa s chuťou pustili rozvlačovať hračky, o obed veľký záujem nemali. Zato Mch si pochvaľoval hlivový perkelt a ja som sa s veľkou chuťou obžrala kačacím stehnom na kapuste. Vonku Mch prizdobil pršiplášť na kočíku veľkým slimákom. 😊 Vypustili sme ho skautom na dvore a potom ešte šup-šup na drevený Betlehem. Teda!!! Je obrovský, vraj až 800 postavičiek, mnohé sa hýbu, ukazujú banícky život, remeslá, tureckých bojovníkov, štiavnické domy... Nádhera.

Poslednýkrát sme nazreli do šachty pri pizzerii, v pivovare Erb sme kúpili miestny ležiak a potom už plynulo do BA, ani lejak celou cestou nás nespomalil. Určite si to niekedy musíme zopakovať!