Banská Štiavnica 2015
Prechádzky k tajchom
08. 05. 2015
Po vlaňajšom prvotnom očarení sme sa počas májového voľna opäť usadili v Nostalgii a k malej dovolenke sme prizvali aj našich.
V prvé ráno sa o veľmi skorý budíček postaral J. a nevideli sme iného východiska, iba že si v pekárni kúpime prvú pomoc a pôjdeme sa prejsť. Vonku bolo sviežo, slnečno, ulice takmer prázdne a fotogenické. Posilnení osím hniezdom a rožkom sme okolo pivovaru Erb vyliezli k Piargskej bráne. Cestou dolu sme trošku hľadali schodovú skratku a híkali sme nad krásnou siluetou Kalvárie pomedzi kvitnúce jablone.
Matka pána domáceho nás privítala ponukou na volské oko, ktorú Mch aj ocko využili, Mtj si vybral čokoládový jogurt a čokoládové křupinky. Po jedle sa stihol zoznámiť s dcérou domácich, ktorá najprv pomáhala starej mame a potom nám na dvorčeku predvádzala hádzanie lopty.
Chlapi sa vypravili autom do banského múzea a ženy pešo po červenej značke na tajch Klinger. Zašli sme si aj k Novému zámku a ako sme k nemu stúpali, ozvali sa z neho fanfáry. Chichúňali sme sa, že to kvôli nám a že to nemuselo byť a že sme si mali dať slušnejšie oblečenie. 😊 Toto trúbenie sa z vežičky vysiela každú celú hodinu a zakaždým sme si s mamou vymieňali sprisahanecké pohľady.
Za strmým výstupom pomedzi cintoríny a domy sa značka stočila do lesíka a už išla po vrstevnici. Vyliezli sme rovno na hrádzu Klingera a potom dole k baníckemu skanzenu. Ponad plot sme akurát videli tlupu školopovinných baníkov a na konci aj tých našich. J. mal len pršipláštik, ostatní aj prilby a lampáše.
Do mesta sme sa vracali bočnou cestou, ktorá nás zaviedla na rázcestie nad cmitermi. Tam sme sa pustili Hornou Reslou; overili sme si jej priechodnosť u domorodcov. Bola to pekná ulica cez storočné poopravované domčeky a rozkvitnuté staré sady. Jeden z príbytkov patril Štiavnickému Náckovi - typickému predstaviteľovi veselého vtipkujúceho baníka, ako nás informovala ceduľa.
Na Trojičnom námestí sme práve rozmýšľali, kam ísť, keď sa ozvali chlapi. Dali sme si zraz v pizzerii pri šachte. Mtj sa potešil hlavne detskému kútiku so zamrežovaným okienkom, cez ktoré vešal hady a hádzal loptičky. Paradajková polievka a pizza ho veľmi nelákali. Aj my ostatní sme dosť funeli, ostalo nám aj na zajtrajší obed.
Pred prisľúbeným dezertom sme sa šli prejsť hore zužujúcou sa dolinou k tajchu Veľká Vodárenská. Kúsok za rodným domom fotografa Deža Hoffmana nás okukávala srnka. Na tajchu bolo pekne, je bledo tyrkysový s pekným lesom vôkol. Mtj s dedom na odtokovom kanáliku púšťali lodičky a stavali hrádze. J. hľadal na tráve ležiacemu Mch oči pod okuliarmi. 😊 Späť sme šli druhou stranou údolia. Z Vodárenskej ulice je vidno Starý hrad zasa z trošku inej strany. Našli sme aj peknú strmú skratku pomedzi ploty obrastenú fialovým orgovánom. Cieľovou odmenou za tento výlet bol koláčik v Gavalierovi. Svoju gaštanovú guľu som zhltla na tri hryzy a bola by som aj na jeden, keby som sa nehanbila pred ostatnými hosťami. 😊 Sedeli sme na dvorčeku obkolesení 500ročnými múrmi, chlapci sa bavkali s vozidlami z detského kútika a neradi odchádzali. Doma pred spaním sa Mtj išiel hrať s deťmi domácich do ich podkrovného bytu.
Najkrajšia cesta na Kalváriu
9. 5. 2015
Dnes sme sa celorodinne vybrali cez obe Ružové ulice pešo na Kalváriu. Mtj si z penziónu uchmatol gurtňu na nosenie dreva a potom ho kvárilo svedomie, či ju už nehľadajú policajti. Používal ju na spájanie seba s kýmkoľvek iným, čo často vhodne poslúžilo na pozdvihnutie turistickej morálky. Ja som sa nevedela dohíkať nad okolitou kvetenou - jahody, púpavy, lastovičníky a ešte všeličo fialové, ružové a biele, vždy v trsoch, úplná nádhera.
Po kúsku lesa sme vyšli pri značke Štôlňa Michal a veľkosklade piva. Po prekročení frekventovanej hlavnej cesty na Žarnovicu pokračoval prekrásny peší chodníček cez írsky zelenozelené zvlnené vŕšky porastené púpavou. Kalvária sa približovala z tej najfotogenickejšej strany. Niektoré kaplnky svojím zovňajškom oproti vlaňajšku výrazne pokročili vpred, dve mali nové šindle, pár bolo čerstvo natretých a dole sa pracovalo na parkovisku a novom infocentre. Cestou späť sme hľadali cvrčky vyhrievajúce sa pred dierami a Mtj zbieral tipy na farbu Michalštôlňanského tajchu. Každý musel dať päť tipov. Jazierko ukryté hneď za pivoskladom bolo napokon belaso-zelenkavé. Okolo sa týčili smreky, rašelinatá pôda bola porastená machom a výhonkami prasličky, z vody vykúkala ostrihaná šachorina celá biela od vápnika. Pritekajúci potôčik tiež farbil hlinu na bielo.
Poobede sme navštívili botanickú záhradu. Veľmi humorne sme sa hromadne fotili pod sekvojou s deťmi na pleciach. Akademickou ulicou sme sa prešli do Artcafé, kde sa deti hneď samostatne vrhli na detský kútik na plošine nad ulicou a my sme si v pokoji vypili svoje nápoje. Čašník vyzeral, že myslí predovšetkým na svoj sladký imidž ako na našu zložitú objednávku, ale vybavil všetko bez straty bodu.
Potom som šla ešte sama pohľadať štôlňu Glanzenberg, kúsok poniže od nás. Vchod je veľmi nenápadný, hoci sa nachádza rovno na hlavnej ulici. Štôlňa vedie vyše 450 metrov popod centrum, je na ňu napojená aj naša známa šachta pri pizzerii. Vstup sa ale odporúča až 12 ročným. Recepčná nám vysvetlila, že preto, aby decká nepopadali medzi koľajnicami, ale vraj až tak strašne ľutovať nemusíme.
Doma bola väčšina osadenstva na dvorčeku. Celkom príjemne sa tam sedelo. Pán domáci by sa rád rozkecal o prácach na Kalvárii, ale mal záväzky voči rodine, ktorá dnes pracovala a bicyklovala sa práve tam a Mtj teda márne čakal na svoju kamarátku.
Skoršiu večeru sme absolvovali v Monarchii. J. nás udivoval svojím apetítom, aj ochotou sedieť v stoličke. Mtj mal lievance s čokoládovou penou a boli vynikajúce. Kačicu pečenú na slanine si však na večeru radšej dávať netreba, resp. sa s ňou treba s niekým podeliť. J. potreboval urgentne prebaliť, mal komplet mokré nohavice. S mamou sme ho odšikovali do penziónu. Aby nenachladol, zaodela som ho ešte do môjho svetra. Bol mu po členky, rukávy x-krát zahnuté; vyzeral rozkošne ako si tak samostatne trielil po Striebornej ulici a rehlil sa.
Doma čoskoro po obriadení prikvitli aj chlapi. Prvorodený utiekol k domácim. Mali sme obavy, či im Mtj časté návštevy nie sú proti srsti, ale práve naopak - veľmi ho chválili, že sa s ich dcérou pekne hrajú. Dobre nám to padlo.
Po štiavnických kopcoch
10. 5. 2015
V rámci rannej výpravy za chlebom sme s Mtj objavili na Dolnej ružovej ulici malú kruhovú kachličku s obrázkom zapracovanú do kamenného múra. Mám veľmi rada takéto nenápadné detailíky.
Dnes bola na rade prírodná turistika. Mch s J. v nosiči si urobili hrebeňovku cez Paradajs a Tanád, my ostatí sme mali za cieľ najvyššie položený tajch Ottergrund. Na Veľkej vodárenskej sme chvíľu pokračovali v budovaní priehrady, kamienkovaní a obdivovaní "dymiacich" smrekov (celá Štiavnica je pokrytá vrstvičkou peľu). Kúsok nad tajchom je aj maličká Malá Vodárenská so záružlím a trstinou, vhodná pre lesné víly a o kus ďalej tohto času vypustená Červená studňa so žubrienkami a jedným hadom v malej bačorinke. Začína sa tu niekoľko turistických chodníkov, aj Mch s J. tu asi štvrťhodinu pred nami štartovali po červenej smerom na Paradajs. My sme sa pobrali hornou vetvou náučného chodníka. Čakalo nás päť panelov a Mtj ich po počiatočnom povinnom protestovaní aktívne vyhľadával. Bolo krásne, slnko s troškou mrakov a čas kvitnutia čerešní. Mali sme úchvatný výhľad na kopce, ktoré tu ostali po stratovulkáne s priemerom 50 km a výškou 4 000 metrov. Najsopečnejšie pôsobí Ostrý vrch s Kalváriou. Z vyhliadky sme videli aj kopec Glanzenberg, ktorý vôbec nie je zarastený a náznaky archeologického nálezu sú dobre viditeľné aj z diaľky. Kedysi tam stálo banské mesto a ešte predtým tu zrejme žili aj Kelti.
Naša cestička šla skoro po vrstevnici a rýchlo sme sa ocitli pri Ottergrunde. Hneď nad ním je usadlosť s koníkmi. Najedli sme sa na hrádzi s úžasným výhľadom na strmé stráne s kvitnúcimi čerešňami a záružlím pri potôčiku, strechy Štiavnice pod nami a Kalváriu zoči-voči. Mtj sa hodnú chvíľu venoval trom slimákom, ktorých takmer utopil a bratsky sa podelil o chlieb s hejnom malých rybičiek.
Rozhodli sme sa, že na zlez do mesta je ešte privčas a pokračovali sme náučným chodníkom Milana Kapustu. Niektoré panely nás upozorňovali na vyvretú horninu (koniec žily Terézia), iné na pingy = bývalé šachty. Záujemca o dolovanie dostal pridelený pozemok, pokusne sa na ňom zavŕtaval a hľadal rudu. Ak do určitej hĺbky neuspel, skúsil to o kus ďalej. Zasypané šachty časom zvetrali a prepadli sa a dnes ich vidno ako lievikovité jamy kade tade po lese. Niektoré sú fakt obrovské ako krátery a našli sme aj jeden oplotený - prepadávanie ešte stále pokračuje. Od rázcestia sme sa vracali iba o niekoľko vrstevníc nižšie po tom istom kopci. V jednej mláke sme vyrušili párik sojok. Počkali, kým prejdeme a vrátili sa do kúpeľa. Aj veverička nám prebehla cez cestu. Mysleli sme si, že si to niekde v pohode švihneme do mesta. Svahy však boli takmer kolmé, takže hocikde sa to nedalo, hoci domy a záhradky boli na dosah. Nakoniec sme našli odbočku a vyskúšali sme ju. Chodník sa zužoval a nakoniec padal v šialenom uhle len pomedzi ploty, no vyústil na dláždenej ulici. Hurá! 😊
Zraz s Mch a J. sme mali v Klopačke. Je tam teraz veľmi populárna čajovňa, no mne sa spojenie ázijského interiéru do stredoeurópskych 500ročných múrov neveľmi páčilo. Naši išli na kávu k Divnej panej. My sme vyzuli seba aj deti a lebedili sme si na vypolstrovanom pódiu. Vlastne sme skôr krotili Mtj, lebo horúca čokoláda mala okamžitý povzbudivý účinok. Kým Mch platil, J. na terase uštipla včela! Skrývala sa na drevenej soche a on ju zrejme pripučil. Plač bol veľký, slzičky ako hrachy.
Chceli sme ísť ešte pozrieť drevený Betlehem, ale podľa internetu bol otvorený len do štvrtej. Vonku však pútač tvrdil, že do 5., nuž sme vošli. Teta v ňom nadsluhovala, lebo v skutočnosti bolo otvorené len do štvrtej. 😊 Ale bola milá, nechala nás. Chlapci ani nedýchali, veľmi sa im páčilo.
Večerať sme šli do podniku "pri Maríne". Zvonku vyzerá pajzlovito a zvnútra tiež nič moc, ale varia výborne, dokonca aj môj náročný ocko bol spokojný. Mtj popri jedle pospával, čo ho však reštartovalo a domov už trielil s plným nasadením, rovnou čiarou k našim domácim. Keď ho bol Mch okolo ôsmej vyzdvihnúť, bol požiadaný, aby smel Mtj ešte ostať - mali tam návštevu a práve podávali puding.
Terra Permonia
11. 5. 2015
Budíček o božskej siedmej! 😊
Izby sme uvoľnili už pred desiatou. Vonku bolo napriek predpovediam slnečno, aj škoda ísť do múzea, ale sľub je sľub. Muži šli teda do Kammerhofu a ženy do Betlehemu kúpiť do zásoby drevené hračky na všakovaké budúce sviatky. Aby sme sa nedajbože nestretli s deťmi, odtrepali sme to do auta po Striebornej ulici a keďže sme to šikovne vybavili, ešte sme sa poprechádzali oboma Ružovými ulicami kochajúc sa záhradkami a domčekmi. Mraky sa miestami tvárili hrozivo, no krátka prehánka nás zastihla, až keď sme mierili k štôlni Michal, kde bol zraz s chlapmi. Do malej bane sme šli všetci. Mtj si ako pred rokom potlačil vozíky a aj J. mal záujem. Okolo Starého zámku sme sa prešli do Monarchie na skorý obed. Mraky odtiahli, ale v tieni bola zima, presunuli sme si stolík na slniečko. Deti mali radosť z kvargle a šmykľavky.
Mch o pol druhej hodil našich autom na stanicu a ja s Mtj sme šli do netradičnej dielne Terra Permonia. Boli sme tam prví a cítili sme sa bezradne vo veľkých priestoroch. Mladý asistent nám predstavil vyrezávací stroj na preglejku, horúci drôt na vyrezávanie z polystyrénu, ako sa vyrážajú písmenká na menovku, ako sa v bubne farbia papiere a potom sa z nich pomocou šablóny a valca všeličo vykrajuje a ako sa dajú výrobky dotvárať farbami, šmirgľom a ručnou vŕtačkou. Mtj najviac bavil papier, vyrobil si niekoľko krabičiek a masiek na tvár. Keď sa dostavili ďalšie deti, ochotne inštruoval aj oveľa staršieho chlapca, čo má ako robiť. Ja som si trošku povyrezávala, no celkovo som si to predstavovala ako niečo ešte výnimočnejšie. Ohýbanie plechu a fosforovňa je asi len pre starších a treba k tomu viac personálu. Našťastie miestnosť s legom bola prístupná voľne a mašinkáreň na požiadanie. J. sa zatiaľ vyspal v aute a pred odchodom do BA sme išli do Gavaliera na rozlúčkový koláč. 😊