Baťov kanál 2023

Zvesela vo Veselí
14. 8. 2023

S nápadom stráviť dovolenku na hausbóte prišiel pred rokom Mtj. Hneď na úvod denníka by som chcela prípadných nasledovníkov varovať, že po požičovniach sa treba začať obzerať zavčasu, napr. na konci práve ukončenej sezóny, prípadne po Novom roku. My sme si to nechali až na apríl a k dispozícii bol už len jeden jediný hausbót v jedinom – treťom augustovom – týždni. Také šťastie sa nemusí opakovať. 😊

Do Veselí nad Moravou sme prišli podľa mailom zaslaných inštrukcií niečo po 12. ako prví zo 6 posádok. Správca nás hneď vzal na tú najmilšiu loďku, akú sme si vedeli predstaviť. Modrý náter vkusne dopĺňalo drevené obloženie a celé plavidlo pôsobilo ako parníček bez komína. Meno Panter sa k nemu vôbec nehodilo, pohotovo sme ho prekrstili na Želvu. 😊 Jediná svojho druhu – všetky ostatné, čo sme za týždeň postretali, mali minimálne dvojičku. Ako sme sa dozvedeli, pán domáci si ju zostrojil sám. Okamžite aj začal s praktickým návodom na obsluhu a zamestnal všetkých mojich chlapov. "Paní si sedne tady." Tak sa mi to páči! 😊 Šli sme chvíľu kúsok proti prúdu a cez plavebnú komoru. Hrozne dlho sa napúšťa a loď treba celý čas držať pri kraji za laná – rukou, alebo ak nestačí, aj tyčou s hákom. Chlapci boli úplne nadšení. Po opätovnom zakotvení sme sa zoznámili s vnútrajškom lode. Pod provou bola spálňa s "letiskom", kde sme sa pohodlne zmestili traja + tašky s oblečením. Mtj sa rozhodol nocovať na rozkladacej lavici v kuchynskom priestore.

O druhej poobede si všetci novopečení kapitáni sadli na lavice pri umyvárkach a správca pustil hodinové videoinštrukcie sprevádzané vlastnými komentármi. Následne sa podpisovali zmluvy a vyplácala záloha. J. sa toho všetkého zúčastňoval tiež. Ja a Mtj sme sa zatiaľ zhostili prekladania vecí z auta na loď a po čase sme mali obaja pocit úpalu alebo morskej choroby. Našťastie sa ukázalo, že stačilo posedieť si polhoďku v tieni a ochladiť si zápästia; takže z tepla. Dovykladali sme už vo štvorici a autom sme zašli nakúpiť do Kauflandu. Medzitým slnko konečne ubralo zo svojej sily a nálada sa zlepšila už aj mne. Mch testoval vodu dvoma zoskokmi z kormy a konštatoval, že Morava NIE JE veľmi teplá. 😊 J. nevedel obsedieť, obiehal celú loď cez strechu, potom robil preteky od schodíkov za kormidlo a meral si čas.

Večerali sme haldu surovej zeleniny a pizzu od obeda. Nebola ktovieaká, ale primeraná 3,5***. Potom som navrhla prechádzku, deti odmietli, nuž sme šli sami. Vyšliapaný chodníček viedol popri Morave cez visutý most ponad jez, kde sanitka zachraňovala chlapíka so zranenou nohou. Pokračovali sme cez námestie k hydroelektrárni z r. 1901 a cez ďalší mostík do zámockého parku. Bol ÚŽASNÝ – veľký, staré stromy, schátraný kaštieľ, každú chvíľu nejaká drevená socha (slimák, ryba), tretí mostík s výhľadom na vežičky kláštora a na druhej strane na pestrofarebný západ slnka. Aj kostolíček na Bartolomejskom námestí je parádny – učupený uprostred ostrovčeka v tvare polovičného srdca, kde zrejme kedysi bolo centrum starého Veselí. V noci sa na našu loďku dívalo mrte hviezd.

Proti prúdu do Napajedel
15. 8. 2023

Ráno nás prišli obzrieť kačičky, obrovský kŕdeľ lastovičiek trénoval na veľkú cestu, z vody sa občas vyhodila nejaká ryba. Posádky ostatných lodí sa postupne prebúdzali, kým na brehu hrmotali traktory a bager. Chlapci vstali o 7. a uterákom energicky vysúšali stoličky od rosy. Mch v polospánku konštatoval, že plavčíci už drhnú palubu. 😊

Po raňajkách boli deti strašne nedočkavé plavby, no trvali sme aj na umytí zubov a riadu. Niektorí zelenožltí konkurenti z druhej veselskej požičovne sa už okolo 8. postavili do radu pred "našu" komoru. My sme mali namierené proti prúdu, pokiaľ sa nám bude chcieť. Mal byť zasa horúci deň, ani trochu sa nám nežiadalo bicyklovať a chalani boli nadšení, keď mohli na chvíľku držať kormidlo a asistovať v plavebných komorách. Je to naozaj celá veda, no Mch a J. pozorne sledovali inštruktáž a Mtj sa tiež okamžite chytil. Poslúchali kapitána a pridŕžali loď pri stene komory za laná tak, aby sa nám neotĺkali bicykle vpravo. J. bol najprv vzadu (bolo tam treba prerúčkovať po boku lode), no chytala ma panika, že ho tam kdesi vytratíme alebo pripučíme, preto som trvala na tom, že vzadu bude výlučne Mtj, ktorého ponad strechu vidno. Mch obsluhoval kormidlo a plyn. Pýtala som sa, akú úlohu mám ja. "Nepanikáriť." 😊

Nakoniec som bola menovaná navigátorkou a mala som na starosti sledovanie mapy, ktorá patrila k výbave lode. Okrem včasnej prípravy na komory alebo odbočenie z rieky do kanála bol treba dávať pozor aj na výšku mostov. Niekedy sme sa totiž plavili popod taký nízky, že sme museli sklápať strechu. Vtedy spod nej chlapci trčali na prove ako sochy, Mch s rukou na volante zboku a ja som sa skrývala vnútri na schodoch. 😊Uherský Ostroh nás zaujal pekne vyčnievajúcimi vežami kostolov, ale nechali sme si ho na spiatočnú plavbu. Zastavili sme sa až za komorou Kunovický les, kde nás bedeker nalákal do pohostinstva U Osla. Nie nórskeho hlavného mesta. 😊 Toho somárika tam naozaj mali. Živého. Okrem neho aj 4 húsky a niekoľko sliepok, ktoré sa bez problémov prestrčili cez plot medzi stoly. Husi len gagotali, čistili sa a driemkali. My si si zatiaľ dali nealko, pečené pstruhy a makrelu. Potom sme pokračovali ďalej a konečne v Uherském Hradišti sme z Moravy odbočili na Kanál. Je užší a skoro rovný, obrastený šachorinou a stromami. Podobá sa na anglické kanály, len vo všetkých plavebných komorách je obsluha a dozor. Preto sú aj otvorené len od 9:30 do 18:00 plus obedná prestávka od 13:30 do 14.

Za Spytihněvom sa kanál opäť spája s Moravou a po nej sme dorazili sme až do Napajedel. Podľa lodného infozošita tu mali mať barokový zámok s parkom. Poučení z Veselí, že parky sú super, sme si ho chceli aj tu pozrieť. Kotvisko je priamo v meste na nábreží sídliska. 😊Urýchlene sme potrebovali niečo studené, bol príšerne horúci deň a počas plavby som dávala niektorým členom rodiny za krk mokré plavky. V prístave nás zachránili malinovkou. Okolo žltej budovy Sokolovne a kina so stĺpmi nás Mch navigácia priviedla k zmrzlinárni Levandula. Bolo už síce po záverečnej, ale pani nás ešte obslúžila, mali aj príchuť valašský frgál! Navštívili sme aj potraviny. Hlavnú cestu sme križovali neďaleko domca so secesným nápisom CUKRÁRNA, toho času osídlený Rybárskymi potrebami. Zámok je impozantný, bohužiaľ – zavretý. Na bráne visela ceduľa, že je v súkromnom vlastníctve a vstup je na vlastné nebezpečie. My by sme to aj riskli, ale cez plot sme liezť nemienili. Mch vyňúral, že tu majú ešte aj kalváriu a viedol nás k nej od zámku rozbitou cestou.

Vŕšok majú porastený stromami, kde-tu boli vyrúbané a nasadené nové, celé to pôsobilo dáko vypelichane, zastavenie len 1 a na temene kopca vysielač. Deťom som vôbec nezazlievala ich znechutenie. Našťastie dole sme šli inými ulicami okolo obrovských budov 1. a 2. základnej školy, kláštora, kostola a vežičkovej budovy radnice z r. 1904 na hlavnej ceste.

V prístave sme už mali susedov, rodinu s 2 dievčatami a dákou chybou v motore. Potrebovali kombinačky, no kým Mtj ponúkol svoje modelárske, problém bol vyriešený. Išli sme sa osprchovať do vodáckeho zázemia. Sprcha na mince tryskala silou prúdového lietadla a špinu z nás doslova zodrala.

Večera bola chlebová a zeleninová, hmyzu lákaného našimi lampami požehnane. Navštívila nás čierna mačka a veľmi starostlivo preskúmala naše popadané omrvinky. Aj sa šmajchľovala. 😊 V noci loď vydávala čudné zvuky, keď sa trochu vody dostalo medzi nás a mólo. Mňa to dosť budilo, ostatní spali.

Staré Město
16. 8. 2023

Ráno v stredu zasa slnečno a okamžite horúco, ale aspoň pár mrakov prinášalo trochu tieňa. Rozhodli sme sa, že plávať hore prúdom, aby sme sa o pár km na konečnej za Otrokovicami otočili, sa nám nechce a pôjdeme teda naspäť. Počas obvyklého richtovania prišla partia hasičov s člnom, že im sem príde detský tábor a potrebujú ho spustiť na vodu. Že nás kúsok posunú. A tak kým sme odbavili posledné prípravy na odchod, mohli sme opakovane pozorovať záchrannú akciu.

Keďže sme plávali dolu prúdom, kormidelník bol tentoraz krytý strechou. Prešli sme si včerajšie mostíky a komory v opačnom slede. Popri tom si J. v podpalubí skladal komplikované origami a ja som chystala obedové chleby, ktoré som námorníkom priebežne podávala. 😊
Zakotvili sme zasa U Osla, dali sme si chladené nápoje, zistili sme, že sú otvorení do 20.00 a majú aj sprchu. Rozhodnutie bolo jasné – ostaneme tu na noc a predtým si pozrieme KovoZOO v Starom Měste. Vzdušnou čiarou je to od prístavu asi 1 km, po cyklotrase asi 3. Najprv popri rieke, potom cez pole a po meste bočnými ulicami + po hlavnej, kde je chodníček rozdelený medzi peších a cyklistov. Už z diaľky na nás vykukoval červenobiely maják, potom sa vynoril drevený koráb a zvyšok areálu.

Úplne pôvodne tu bol cukrovar, potom nejaký čas pusto a koncom tisícročia tu začal prevádzku zberný dvor a následne Recyklačné ekologické centrum. Z časti odpadu vzniklo a stále sa rozširuje obrovské množstvo exponátov: predovšetkým všakovaké zvery pozvárané z najrôznejších kovových súčiastok, aj s popismi živočíchov ako v normálnej ZOO. Tu stádočko tiav, tam dospelý los, medvedica, domáce zvieratá až po motýle a slimáky (tie v značne nadhodnotených rozmeroch) ale aj motorky vyskladané z kadejakého odpadu, ozrutné pomaľované transformery. Okrem toho kováčska dielňa, toalety s výhľadom na stále funkčné šrotovisko, zváračská dielňa (zvaná pôrodnica) a kadejaké vyradené stroje v rôznych štádiách rozpadu. Chlapci "šoférovali" poľnohospodárske čudo firmy Frutiko, vešali sa na pantograf električky, lozili bludiskom z pneumatík, vyštverali sme sa aj do nefunkčného lietadla a posedeli sme si na hojdačke visiacej z majstrovsky zhotoveného kovostromu. Vo veľkej hale používanej aj ako kongreska bola predajňa suvenírov, výstava veteránov a výlez na vyhliadkovú lávku – toto absolvoval len Mch, kým sme my ostatní zmorene jedli zmrzlinu. Videl vraj ako na dlani do všetkých kútov vrakoviska. Veľká zábava bola aj so starými váhami. Jedna (do 50 kg) bola podľa mňa dobre nastavená, 200kilová trochu uberala. 😊 J. chcel šoférovať drezinu, tak sme si počkali 20minút a riadne sme si zamakali – bolo ju treba ručne "pumpovať". Potom si túžil ešte kúpiť suvernír čerstvo ukutý v pôrodnici – stal sa šťastným majiteľom maticového zajačika Shake. 😊 Počas všetkých týchto zábaviek sa priplazilo pár veľkých mrakov a spadlo trocha osviežujúcich kvapiek. Pomohlo to. Ešte výšľap na maják, "streľba" z dreveného dela a mali sme to za sebou.

Mch vyňúral v mape cestu do hypermarketu Albert; chlapci boli až obsedantne zažiadaní ABCčka a Čtyřlístka a potrebovali sme aj nakúpiť potraviny. Trasa videla okolo prapodivnej stavby veľkomoravského múzea. V obchode nekonečné dohadovanie, čo bude na večeru... Popri rieke k loďke to už išlo fajn. U Osla nám sprístupnili sprchy, no wc na noc napriek pôvodnému prísľubu zamkli. Husi udivene gagotali v tme, keď sme sa tam dobýjali. Našťastie sme nocovali sami a nik nás pri ničom nepozoroval. 😊 Po zotmení sa v diaľke majestátne blýskalo.

Uherský Ostroh
17. 8. 2023

Ráno bolo zamračené, ba napriek predpovedi padlo aj zopár kvapiek. My sme sa neohrozene vybrali na cyklovýlet cez Kunovický les. Najprv popri Morave: v Kostelanoch si začiatkom 20. storočia postavili pekný nitový most, z diaľky pôsobí ako reťazový. Na pravom brehu je niekoľko cedúľ venovaných nielen premosteniu ale aj o regulovaní Moravy. Jeden by neveril, čo všetko boli ľudia ochotní vymyslieť, naprojektovať a zrealizovať, aby držali prírodné sily za uzdu (napr. vykopať úplne iné korytu pre pritekajúcu Olšavu. Krajina (aj mapa) vyzerala pred sto rokmi celkom inak!

Na ľavom brehu sme sa dali viesť cyklotrasou cez polia až do lesa. Je pekný, zväčša dubový, označený ako lokalita európskeho významu, no aj tak sa v ňom ťaží... Naším cieľom mali byť štrkoviská pri Ostrožskej Novej Vsi – vraj je to Slovácké moře kvôli svojej veľkosti a priezračnosti, vhodné na plávanie, veslovanie a rybárčenie. Jazerá sú naozaj obrovské a – obohnané ceduľami ZÁKAZ VSTUPU, DOBÝVACÍ ÚZEMÍ, zákaz plávania aj vodných športov... Na brehu sedeli rybári a vo vode fakt nikto. Viac zaujímavé bolo pristávanie malých lietadiel na kunovickom letisku a malilinká myška na okraji chodníka, ktorej vôbec nevadilo, že sme sa prizerali jej cupitaniu. Dopedálovali sme až k dedine, tam konečne BOLO kúpanie v najmenšom z jazier, ovšem ohradené, okempované, obstavané bufetmi a golfovým ihriskom. Nelákalo to vôbec nikoho a s chuťou sme sa otočili na spiatočnú cestu. Slnko sa práve začalo ukazovať medzi mrakmi a kúriť a les so svojím tieňom splnil svoj účel. Pri Morave som ešte nazbierala trošku sliviek a potom už šup do loďky dolu prúdom. Zakotvili sme v Uherském Ostrohu. Chceli sme najprv využiť prístavisko pred komorou, ponad ktorú sa klenie zdvíhacia cyklolávka, ale bolo tam málo miesta. Komoru obsluhovali dvaja nemožní strýcovia, mostík nám NEZDVIHLI, takže Mch horkoťažko vmanévroval loď do zdymadla trčiac zo sklopenej strechy. Druhý a našťastie voľný prístav bol hneď za komorou a bol presne na jednu loď. Kde majú schované wc a sprchu (tak písali v mape), je záhada.

Nás to ale až tak nezaujímalo, prešli sme cez most do mestečka a hneď sme boli očarení (ja 😊) záhradôčkou na pididvorčeku, kde majitelia pestovali kvety a paradajky v neuveriteľných kvantách a druhoch. Hneď za tým dojem umocňovala krásna ulička ako zo začiatku 20. storočia. Atmosféra pokračovala aj na trojuholníkovom námestí s kostolom, hotelom Morava a niekoľkými spustnutými obchodmi. Horko-ťažko sme oproti zámku (ten JE udržiavaný) našli cukráreň s točenou zmrzkou a nápojmi v jednorazových kelímkoch. Objednávku si pri pulte zapísala jedna pani, podala ju druhej, tá nablokovala a tretia kdesi v útrobách budovy dolovala poživatiny. Sedeli sme potom vonku a počúvali ľubozvučnú slováčtinu maškrtiacich tetušiek s fialovými vlasmi. Do zámku sme neplánovali ísť, zato sme zahli za roh (tak nás usmernila ceduľa) a hľadali budovu 1. miestneho obchodného domu. Naozaj tam stál – podobného typu ako Veľký Baťa v Bratislave, s vysokými oknami a smaltovými reklamnými ceduľami. Patril Adlerovcovm, ktorí mali v meste koloniál už x rokov predtým, ako v r. 1932 postavili tento. Žiaľ, zahynuli v Osvienčime. Dnes je v dome múzeum medzirepublikového obchodu a aspoň takto sa na pôvodných majiteľov nezabudne. Milý pán pri pokladni nám dal rodinné vstupné a voľnosť na 2 poschodiach + v bytoch nad obchodnými priestormi. Bolo to úžasné. Tu by som chcela pracovať! Za hudby O. Havelku a spol. sme si prezerali zbierky plechovíc, rozličných nádob, nástrojov, áut a pokladníc, štylizované pulty v rôznych obchodoch s figurínami predavačov, trafiku, zbierku novín z 30tych rokov... nádhera! V bytoch bolo sem-tam aj zariadenie, napr. v jedálni stôl prestretý na obed, inde len pár kúskov nábytku, otlčené steny, staré parkety. A celkom hore bola prístupná aj terasa s vyhliadkou na zámok, starý opustený pivovar, uličky zaliate slnkom a búrkové mraky od Javoriny. Mtj si všetko prezrel rýchlejšie ako my a nehybne sedel pri podpisovej knihe. Okolo išlo cudzie dievčatko a keď Mtj žmurkol, zjačalo "Tatí, to je živý!!" 😊

Prešli sme sa ešte k tomu pivovaru, nakúkali sme cez štrbiny na priečelie a obrovský komín. Ujo v múzeu nám vravel , že areál ako aj kopu ďalších budov skúpil nejaký podnikateľ, ale nestará sa o to. Chvalabohu, Adlerovský dom mu nepatrí.

Za pivovarom je masívny kamenný most, ale nešli sme ním, lebo Mch na mape objavil večierku na námestí. Bola naozaj prepchatá VŠETKÝM, vrátane umelých kvetov. Vajíčka sme napriek tomu nenašli, až vietnamská slečna pri pokladni zmenežovala kolegu a ten nevedno odkiaľ vyčaroval niekoľko balení. Búrka od Slovenska sa už značne priblížila, Mtj bohorovne konštatoval, že to je v pohode, kým ja som mala na pamäti predvlaňajšie tornádo. Mch nakoniec preskúmal radar a vyhodnotil, že búrka nás len lízne a že teda vari poďme dolu prúdom do nášho domovského prístaviska. Okrem J. sme boli na palube všetci v šuštiach a vietor nás čoskoro máčal kvapkami spredu. Mch a Mtj mali všetko pod kontrolou, tak som nakoniec zaliezla a hľadala vysúšacie pomôcky. 😊

Kým sme zakotvili vo Veselí, dážď aj ustal. Chlapci sa potom zhostili utierania paluby erárnymi mopmi. Mch na večeru robil svoju legendárnu praženicu a po nej sme nahovorili J., aby sa šiel s nami prejsť do parku. Privolil, lebo druhá možnosť bola ostať a umyť s Mtj riad. 😊 Šli sme o pol hodinu neskôr ako minule a veru už bola väčšia tma. Čelovka poslúžila na čítanie náučnej cedule o histórii kaštieľa (nejaký čas to tu patrilo aj Matúšovi Čákovi Trenčianskemu), aj na lúštenie pexesa o prírode, aj na čítanie názvov rôznych chrobákov, rýb a motýľov, aj na identifikáciu drevených sôch.

Muzeum vesnice jihovýchodní Moravy
18. 8. 2023

Ráno vstal Mch skoro, lebo ho budili škraboty neznámeho pôvodu, ktoré na tomto kotvisku loďka vždy vyludzuje. Inde to nerobí. Skočil do pekárne a na nákup zeleniny. Ráno vo Veselí bolo veľmi pekné, svieže, lebo vďaka orechu na brehu na nás dlho nesvietilo slnko a boli aj mraky. Dnešok mal byť zasvätený dolnému toku a návšteve svokrovcov v Strážnici. Dostali sme sa do prvej komory a vychádzajúc z nej sme trochu odreli zadok, lebo rovno za komorou bola zaparkovaná loď, ktorej sme sa ledva vyhli.

Plavba pod Veselím je skoro výlučne po kanáli a vidno z neho viac okolia ako v hornom toku – pôvabné valce slamy na poliach, volavky, brehy obrastené pálkami, rozkvitnutými fialovými vrbicami a zlatobyľou. Vŕby a iné stromy prinášali vítaný tieň. Ale, samozrejme, bolo tu aj aj viac premávky a ľudí. Predsa len, TOTO je hlavná časť Baťovho kanála a propagácia sa zameriava najmä na ňu.

Vnorovy majú až dve komory kúsok za sebou, lebo kanál sa križuje s Moravou. Tá prvá je veselá, ponúka aj cestu pirátov (lesíkom), majú tam na ozdobu staré necky pomaľované rybkami – rastú v nich nahusto kvitnúce karafie – v zátočinke dokonca v starej loďke kotví malá galéria. To všetko sme videli len z komory, kým nás nepohltili jej hladiny. Po prekrižovaní Moravy je druhá komora, vedľa ktorej stojí hrdzavé torzo lanovky; kedysi pomáhala uhlím naloženým lodiam prekonať prúd. Táto komora klesala len asi 20 cm a nasledujúce dve pred Strážnicou z oboch brehov rieky Velička sú dokonca celosezónne otvorené. V Strážnici sme preto boli už okolo dvanástej a svokrovci nás nemuseli dlho čakať. Je tu nový, celkom pekný prístav – lagúna, drevené móla a okolo nasadené kvety. Pripomína to chorvátske maríny. Len zázemie (wc a sprcha) by mohlo byť väčšie: buď na oboch stranách kanála alebo s nejakou lávkou pre peších. Dá sa síce chodiť aj do skanzenu, ale ten má svoje otváracie hodiny a potom treba ísť dlhou okľukou cez cestný most na druhý breh. A dokonca aj to je medzi 22. a 7. hodinou zatvorené!!

My sme sa šli najesť ku skanzenu do budovy bývalého pivovaru – renesančná stavba s neskoršími úpravami. Je tam reštika, suvenírovňa, predajňa lístkov a už spomínané toalety. A CHLÁDOK. 😊 Deti mali v rámci rodinného vstupného lístok zadarmo. J. dostal aj knižočku o Fanoškovi s množstvom úloh, ktoré bolo treba zodpovedať v teréne a horlivo to s ocinom lúštili. Ja som sa márne snažila vydolovať zo spomienok z roku 2001 známejší objekt; doma sme potom podľa fotiek zistili, že sa to tu odvtedy značne rozrástlo. Oproti iným skanzenom je špecifická časť vinohradnícka, lúčne hospodárstvo a práve sa pracuje aj na murovanom mlyne. Deti strávili väčšinu času (dňa, života...) hádkami a vzájomnou provokáciou a ktorý rodinný príslušník práve vládal, usiloval sa ich udržiavať od seba. V tom teple to bolo mnohonásobne únavnejšie.

Po skanzene sme ešte svokrovcom ponúkli plavbu do cca. 5 km vzdialeného Petrova. Kanál je tu nahusto obrastený stromami – minimálne 50 odtieňov zelenej, nádhera, tieň!!! V Petrove je tiež veľký prístav, ale rušnejší a pre viac lodí. Strážnický nám bol sympatickejší. Zakotvili sme a išli sme sa pešo pozrieť zhora do komory, ako loďky vplávajú dnu, vráta sa uzatvárajú, voda sa napúšťa/vypúšťa, vráta sa otvárajú a lode pokračujú v plavbe. Je to zaujímavé, ale príšerne uspávajúce, lebo všetko je z pohľadu diváka straaaaašne pomaléééé. Keď je človek aktérom a sústredí sa na kormidlo, semafor alebo na udržanie lode pri stene komory, má to akčnejší náboj. Cestou (plavbou) naspäť do Strážnice som bola úplne prispatá, ani som nevládala fotiť pekné zákutia kanála. Všetci ostatní boli čulí; možno som si mala dať s nimi točenú zmrzku (krůtěnou – ako stálo na ceduli).

Po rozlúčke so svokrovcami a sprche sme urgentne potrebovali nakúpiť. Deťom sa, samozrejme, už nikam nechcelo, tak sme šli k všestrannej spokojnosti sami. Mch na mape vyňúral potraviny v starej časti Strážnice na okraji panelákov. Bola to podľa názvu pekáreň, ale mali všetko vrátane Cyrilových brambůrků. Toľko sa nám na Morave vnucujú, že sme im už nevládali odolať. Cestou do kotviska sme si to ešte šibli pomedzi domy k židovskej synagóge, majú aj cintorín. Večera bola chlebová, zeleninová a brambůrková. 😊 V prístave bol čulý ruch a umocňoval chorvátsky pocit. Občas bolo počuť aj dáke kvílenie, myslím že sovie mláďatá. Do toho vyvolávanie objednávok z bufetu. Vo vedľajšej lodi sa nekonečne dlho smiala nejaká pani. Potom z amfíku v parku spustili koncert. Okolo 22. však všetko ako-tak utíchlo.

Petrov a Strážnice
19. 8. 2023

V sobotu sme sa už od zobudenia varili, pražilo priamo na nás. Mch sa s jedlom presunul na mólo do tieňa a ešte si aj nohy máčal. Vychystali sme sa na bicyklovačku do Petrova, že si reku pozrieme tamojšiu dedinku sklípkov. (Nakrúcal sa tam aj film Jak básníkům chutná život – legendárna scéna po fláme, kde sa Mireček v hmle rehoce, že nemá doláre, lebo je delegácia. 😊) Cyklo popri kanáli bolo božské, nič neurobí taký chladivý tieň ako stromy! V Petrove nebol problém nájsť odbočku na Plže, tak sa sklípkovej štvrti hovorí, akurát sme nerátali s tým, že je tam dnes chmelobrání = veľa ľudí = vstupné 100 korún za dospelú osobu. Nechápem dodnes, prečo sa na mieste vína oslavuje pivo. Ešte sa to tam všetko len rozkladalo a davy sa iba zbiehali, no aj tak to kazilo celkový dojem. Trochu sme si ho vylepšili v stánku s krútenými tyčinkami rôznych príchutí. Nevedeli sme si vybrať, a tak nám vhod padol sáčok s miešanými. J. veľmi bavilo lámať a dávať každému ochutnávať. Popri chrúmaní sme sa snažili zo seba vydolovať nadšenie pre bielo-modré priečelia zakopaných sklípkov, ktorým z trávnatých "striech" vyčuhovali komíny. Dedinka mala tri uličky, atrakcie boli len v jednej, zvyšné boli celkom prázdne a pekné. Ale málokto mal otvorené, horko-ťažko Mch našiel jednu pivničku, kde sa dalo koštovať. Ujo povedal, že hrozno pestujú na náprotivnom kopci (riadne ďaleko). Potom sme už zdrhali, hoci z reprákov nás Pavol Habera a Team hlasito presviedčali, že nám držia miesto. 😊

V dedine sme sa ešte pristavili pri sírnom prameni. J. chutil! Na dvoch komínoch opodiaľ klepotalo zobákmi 6 bocianov a dva ďalšie krúžili po oblohe. Mch si odchytil istý ujco, reku "Synku, že nám pomožeš zvednout sochu?" Bola to veľká nehotová skulptúra z dreva. "Junák, nie Džízs," konštatoval potom Mch. 😊

Nás rodičov lákali ešte meandre Moravy, viedli blízko k nim nejaké poľné chodníky, tak sme sa do Strážnice skúsili vrátiť tadiaľ. Ale iba čo sa nám komáre potešili a k vode sme sa vôbec nedostali. Naopak, cez polia to bola hrozná slnečná morda. V Strážnici to nebolo o nič lepšie, ba o to horšie, že okrem kostola a strážnej veže sme neprišli na to, prečo je tu mestská pamiatková rezervácia. Trochu sme sa ešte ovlažili v pitnej fontánke, previezli sme sa pekným parkom (pripomínalo mi to piešťanské parky), okolo zámku a k našej loďke. Mali sme čas tak akurát do uzávery komôr, aby sme sa dostali hore prúdom do Veselí. Na druhý deň na poludnie sme mali Želvu vrátiť v upratanom stave, zdalo sa mi rozumné, aby sme nocovali už na mieste. Navyše tam bolo pokojnejšie, wc na dosah a obľúbená prechádzka na rozlúčku.

Najhoršie sme však pochodili v úplne poslednej komore, s domovským kotviskom na dohľad – ušiel nám pri vyplávaní z nej zadok a mierne sme sa zadreli bicyklovými riadidlami o vráta. Škody boli chvalabohu len drobné a nie na zdraví námorníkov, no J. bol veľmi nešťastný, že sa odtrhol a utopil pred jeho očami práve jeho zvonček... Žiaľ bol srdcervúci, trval večnosť. Až po večeri J. sám od seba konštatoval, že už mu je dobre, čo ale nenapravilo celkový neblahý dojem z konca dovolenky.

Skalica
20. 8. 2023

Ráno bola našťastie všeobecná nálada lepšia. Pán domáci sa motal okolo nás, chystal loďky na jeden deň a kadečo nám vykladal. Vysvitlo, že Pantera si naozaj postavil sám pre seba, požičovňu si otvoril až neskôr. Pobalili sme, poupratovali a treba pochváliť aj chlapcov, lebo sa naozaj činili. Okolo 11. sme mali hotovo a mohli sa rozlúčiť s loďkou, správcom, aj Moravou. Odviezli sme sa ešte do Vnorov ku komore preskúmať, či požičiavajú člny na meandre Moravy (áno – niekedy nabudúce) a v dedine nakúpiť brambůrky čoby lokálne produkty z dovolenky. 😊 Obedovali sme v Skalici, ktorá nám veľmi zaimponovala. Strážnice jej nesiaha ani po členky. Nadchlo ma veľa starých udržiavaných budov, masívny kostol a rotunda na námestí, radnica, kultúrny dom, knižnica aj Jurkovičova veža pri evanjelickom kostole. Obed bol tiež výborný. A ďalším plusom bolo, že ani nie o hodinu sme sa z nej presunuli do nášho príjemne chladného bytu. 😊