Bretónsko 2002
Prvýkrát na vlastnú päsť
Na začiatku dovolenkových plánov pre toto leto bol zájazd CK Bubo Bretónsko - Normandia. Na jar ho však cestovka pre neveľký záujem bola nútená zrušiť - Otto, Milka (s ktorými sme sa zoznámili vlani na inom zájazde), ja a M. sme tvorili štyroch z celkovo piatich prihlásených. Keďže sme na Bretónsko boli už veľmi naladení, nezmenili sme cieľ dovolenky, iba jej organizáciu: pôjdeme autom na vlastnú päsť. Kamarát Daniel, ktorý mal na zájazde robiť sprievodcu, nám pribalil kopec tajných tipov, odporúčaní a vlastnoručnú mapu.
Je začiatok augusta, Petráškovci nás vyzdvihujú v Bratislave a bez ťažkostí sa presúvame do Regensburgu, kde má Otto pracovný pobyt. Posledná štandardne civilizovaná noc. Dobrodružstvo môže začať!
04. 08. 2002
O pol tretej poobede sme vstúpili do Francúzska. Cesta vďaka početným zápcham (fr. bouchon - slovo sa hneď udomácňuje aj v kontexte medicínskom) nenapredovala tak rýchlo, ako sme si predstavovali. Zamierili sme si to preto k Loire a za Orléansom sme večer našli útulný dvojhviezdičkový kemp pod prastarými zmachnatelými stromami. Sami sme si vybrali miesto, asi inštinktívne pod lipami. Umyvárky mali v oknách muškáty. Čerešničkou na torte bola milá pani správkyňa, ktorá nám predala fľašu domáceho bieleho vína. Zajtra si pozrieme nejaké tie zámky.
Príchod do Bretónska
05. 08. 2002
Ráno bolo nádherné, slnečné lúče sa predierali cez jemný opar ponad machom porastené múry kempu. Povzbudení takýmto francúzskym privítaním sme sa vybrali do blízkeho Amboise. Biely vežičkatý château leží priamo na Loire a mestečko sa rozkladá v poloblúku okolo neho. V histórii zámku je i bretónske ohnivko: manžel vojvodkyne Anny Bretónskej, francúzsky kráľ Charles VIII., práve tu nešťastnou náhodou zahynul pádom z balkóna. Sediac v jednej z mnohých kaviarní sme pozerali nahor na cimburie a hádali, ktorý balkón to mohol byť. Po ceste sme ešte mali zámok Chenonceaux, nekompromisných 7 eur za vstup, čo i len za múry záhrady, sa nám však zdalo priveľa. Zamierili sme cez Le Mans sever. O pol piatej sme prišli na koniec diaľnice a boli sme v Bretónsku. Hurá!!
Lejak vo Vitré nás zachytil pri gotickom kostole Notre Dame s chrličmi, ktoré nám názorne predvádzali, čo je ich poslaním. Kým ustala najväčšia prietrž, posedeli sme si na ako pre nás nachystanej lavičke pod prastarým trámovým domom. Aj dážď vie na správnom mieste pôsobiť pôvabne. Vitráže v kostole prekonali všetky moje predstavy - nádhera, vôbec nie gýč. A chrámová loď je po oltár rovná, potom sa mierne vychyľuje; taký detailík, ktorý dóm sympaticky ozvláštňuje. Vďaka počasiu a zrejme aj pokročilej hodine bolo mestečko prázdne a mohli sme si vychutnať jeho stredoveké uličky a pochmúrny hrad.
Do Paimpontu, kde nám Daniel odporučil konkrétny kemp, sme sa dostali po veľmi daždivej ceste 1. triedy a po dlhej tajomnej cestičke cez hustý tmavý les Brocéliande. Pôsobil tak nevyspytateľne, že sme sa začali nahlas povzbudzovať, aby sme si dodali odvahu. Potom sa zrazu vynorila dedinka s kamennými domčekmi, opátstvom na brehu jazera a melancholickými modrými a ružovými hortenziami. Kým sme sa usadili v miestnom kempe (camp municipal - bývajú zvyčajne lacnejšie), počasie sa trocha vylepšilo a po večeri sme sa dychtivo vybrali preskúmať okolie. Hladina jazera bola taká pokojná, že okolitá krajina na nej tvorila dokonale súmerný odraz. Chvíľami sa z nej dvíhal strašidelný opar, v lese na brehu rástla hustá mäkká tráva a do ticha zaznieval len cupot kvapiek padajúcich zo stromov. Keby spoza zákruty zrazu pricválali Artušovi rytieri, alebo by sme pod papradím našli škriatkov, asi by som vôbec nebola prekvapená.
Po tejto silnej prechádzke sme sa vrátili cez Uličku generála de Gaulla (jeho mama v jednom z domov čakala za vojny na správy od syna). Noc bola ešte mladá, zamierili sme teda do krčmičky. Chlapci si dali bretónske pivo a ja s Milkou sme si objednali cidre - jablkový mušt. Otto a M. boli spokojní, ale aj nám priniesli čosi, čo vyzeralo, voňalo a chutilo ako pivo, dokonca to bolo i napísané na fľaši. Na účte stálo cidre. Nezistili sme, na ktorom úseku medzi objednávkou a jej vybavením nastala chyba - lebo všetky ostatné cidry, ktoré sme počas dovolenky pili, chutili už ako šumivý jablkový mušt.
V Artušovom lese
06. 08. 2002
My dvaja sme sa zobudili už okolo trištvrte na osem a napriek nevábne vyzerajúcej vlhkej hmle sme sa neohrozene vybrali do dedinky do obchodu. Najprv do pekárne (bagetami sa aj dobre šermuje :)) a potom do potravín, kde sme objavili domáci kozí syr s kabátikom pažítky a drveného korenia. Úžasný zážitok nám pripravila jedna mačka vo výklade plnom sošiek škriatkov a zvieratiek. Považovali sme ju za suvenír a keď sa pohla, skoro sme vyskočili z kože.
Začalo sa vyjasnievať, preto sme sa pridŕžali suchej verzie programu - okruh Brocéliandom. Za dávnych čias bolo lesným porastom pokryté takmer celé vnútrozemie - Kelti mu hovorili Argoat, zem lesov. Do tohto lesa vraj priniesol Jozef Arimatejský kalich, z korého pil Ježiš pri poslednej večeri a do ktorého potom zachytil niekoľko kvapiek jeho krvi. Mnoho hľadačov sa Svätý grál bezúspešne pokúšalo objaviť a znovu vyniesť na svetlo. Jedným z nich bol aj kráľ Artuš. Bretónci ako potomkovia Keltov majú legendy rytierov okrúhleho stola podnes v krvi a nikde to nie je cítiť tak silno a uveriteľne ako práve v Brocéliande - v Údolí bez návratu či pri studničke Barenton.
My sme začali deň v dedinke Campénéac. Nakukli sme do trojloďového kostola; stĺpy boli tenké a ďaleko od seba, takže vytvárali dojem jediného veľkého priestoru. Zaujímavá bola aj drevená kazateľnica s nešťastne sa tváriacim diablom prikrčeným pod ňou. Do katastra Campénéacu patrí aj opátstvo La Joie Notre Dame - biele uprostred udržiavanej zelene, tichučké, útulné. Ľudskú prítomnosť prezrádzala len lákavá vôňa pečúcich sa koláčov. Ukradomky sme sa plížili okolo budov s pocitom, že sa to hádam ani nesmie. Z jedných dverí zrazu vyplachtil opát a dobrácky nás nasmeroval do kostola. Zvnútra pôsobil dosť moderne.
Údolie bez návratu (Le val sans retour) nesie svoje meno oprávnene - Milka a Otto sa nám tu hneď zo začiatku stratili. Cez vres, podivné kríky a stromy s pichliačmi sme po ružových skalách zostúpili do mystickej doliny. Duby obrastené brečtanom a všadeprítomné papradie, zelené a zlaté, vypínajúce sa až nad naše hlavy, vo mne vzbudzovali čudný pocit, že naozaj sa ľudia odtiaľto nevracajú a silou dávneho zaklínadla vrastajú do zeme, pokrývajú sa lístím a machom. Našli sme jazero Zrkadlo víl, obklopené tichom, ktoré voňalo vodou a lesom. Premýšľala som, kde asi Lancelot s Guinevérou viedli tiché rozhovory o láske a odkiaľ ich Morgana sledovala pichľavým pohľadom. Ku koncu prechádzky, blízko dedinky Tréhorenteuc, stojí Zlatý strom. Pozlátené torzo kmeňa pripomína požiar, ktorému kedysi za obeť padla veľká časť lesa. V dedinke sa krčí pôvabný kostolík Svätého grálu - nízky, prastarý, s jednoduchými vitrážami na oknách.
Nachádza sa tu aj výborná crêperie - palacinkáreň. Ani náhodou sa jej produkty nepodobajú na slovenské rúrky plnené lekvárom. Cesto je jemnejšie a tenšie, palacinka má aspoň 30 cm v priemere a podáva sa s plnkami od výmyslu sveta, sladkými i slanými, od jednoduchej s cukrom a citrónom až po šunku, syr a paradajky. Pečú sa na hrubej liatinovej doske a cesto sa rozotiera špeciálnym nástrojom pripomínajúcim maličké hrable bez zubov. K palacinkám je najvhodnejšie piť cidre zo širokých miskovitých šálok.
Po stopách Artušovej družiny sme pokračovali k studničke Barenton. Práve tu sa skúsený čarodejník Merlin zahľadel do krištáľových očí víly Vivian; bola to láska na prvý pohľad napriek vekovému rozdielu (isté zdroje tvrdia, že Vivian bola v tých časoch pätnásťročná žabka, kým Merlin je na maľbách znázorňovaný ako ctihodný kmeť). Prameň je ukrytý v lesíku a vedie k nemu príjemný chodníček. Je to celkom obyčajná studnička spevnená kameňmi, napriek tomu veľmi vyhľadávaná. Súčasne s nami ju obkolesila početná organizovaná skupina a ich sprievodkyňa nás všetkých obšťastnila dvadsaťminútovým predstavením o barentonskej legende zhostiac sa meniacim sa hlasom všetkých postáv. Statočne sme to vydržali a potom sme sa v záchvatoch smiechu fotili v pózach čarodejníka a víly podľa pohľadnice.
Hrad Comper mal tesne pred záverečnou, preto sme ho škrtli a po ceste domov sme sa pristavili pri údajnej Merlinovej hrobke, ktorá je pod holým nebom a nemá obmedzené hodiny pre verejnosť. Našťastie pri nej stojí informačná ceduľa, inak by sme si tri malé skaly ani nevšimli. Veľmi mysticky to na nás nepôsobilo. Lepšie to nebolo ani so zanedbanou studňou mladosti kúsok ďalej, jej historické poslanie sa mi však páčilo: Kelti v deň letného slnovratu do jej posvätnej vody slávnostne ponárali bábätká narodené v uplynulom roku, a až od tohto kúpeľa počítali ich vek. Niektoré deti tým mohli byť takmer o rok mladšie ako v skutočnosti. A všetci mali narodeniny v jeden deň.
Unavení a plní dojmov sme sa spokojne vrátili do kempu, chlapci sa ujali varenia instantných cestovín, jedny lepšie ako druhé! :) Pomedzi stany sa zatiaľ prechádzala objemná pani v bielom rúchu, trúbila na kravský roh a pozývala osadenstvo na tajné miesto, kde mala, sprevádzaná gitarou, rozprávať keltské povesti o stromoch. Znelo to veľmi lákavo, ale naša chabá francúzština v kombinácii s € 6,20 za osobu akosi nešla dokopy. Radšej sme sa po večeri znova prešli k jazeru, tentoraz zo strany opátstva. Bolo už šero, Venuša si máčala nohy vo vode, keď Otto celý užasnutý objavil za živým plotom... skupinku ľudí načúvajúcich keltským povestiam o stromoch! :) Chvíľu sme natŕčali uši, ale nerozumeli sme ani ň. Noc bola krásna, jasná, na nebi sa zreteľne črtala Mliečna cesta.
Rozkvitnuté mestečká
07. 08. 2002
Trocha naobliekanejší ako včera sme začali deň pri Monteneufe na megalitickom poli. Bretónsko je kraj štedro posiaty týmito štyritisícročnými záhadnými pomníkmi. Dávno pred príchodom Keltov tu miestni obyvatelia vztyčovali obrovské bloky žuly a stavali ich do radov alebo kruhov s dodnes neznámym zámerom. Výrazy menhir či dolmen pochádzajú z bretónčiny: men - kameň, dole - stôl, hir - dlhý. Najviac sa ich na jednom mieste nachádza v Carnacu na južnom pobreží krajiny; početnosť návštevníkov je priamo úmerná jeho jedinečnosti. Na Danielovu radu sme dali prednosť menšiemu a pokojnejšiemu Monteneufu, kde sme boli takmer sami a mohli sme si nerušene predstavovať, čo viedlo jeho praobyvateľov k stavbe mohutných pamätníkov. Bolo to náboženstvo? Astronómia? Matematika? Alebo niečo úplne každodenné a praktické? Našej fantázii pomáhali napodobeniny vtedajších obydlí, piecka na keramiku a niekoľko "rozpracovaných" menhirov.
Pokračovali sme v La Gacilly, mestečku remeselníkov. Prešli sme sa dvoma krásnymi uličkami, škoda len, že mnohí remeselníci aj tu na chladnom severozápade striktne dodržiavajú obedňajšiu siestu. Náš vrcholný obdiv patril ujovi s bižutériou, ktorý pracoval doslova s odrobinkami z kvetov a listov a vytváral z nich drobnučké farebné obrázky do priehľadných náušníc a náhrdelníkov. Názorne nám poukazoval rôzne techniky, odchádzali sme od neho s otvorenými ústami. La Gacilly je okrem umelcov aj mestečkom kvetov. Ville fleurie je oficiálny titul, o ktorý sa francúzske obce môžu uchádzať. Ich úroveň sa hodnotí podľa určitých pravidiel a udeľuje sa za ňu istý počet kvietkov - podobne ako hviezdičky v hoteloch. Hodnotenie potom pyšne svieti na začiatku mesta pod tabuľou s jeho názvom. Kamenné domčeky a záplavy jednoduchých kvetov tvorili dokonalý súlad. Hádam každých 5 metrov sme sa zastavovali a jednoducho MUSELI fotiť. Popri tom sme s rovnako slabým sebaovládaním chrúmali povestné maslové sušienky galettes. Bretónske maslo je slané, takže aj v keksíkoch sme podchvíľou narazili na slaný kúsok, je to však prekvapivo dobré.
Rochefort-en-Terre je ďalšie mestečko, ktoré svojou kvetinovou výzdobou dokáže poriadne ohúriť. Tu dávajú prednosť ohnivým muškátom a petúniám. Pôvodne sme sem prišli kvôli hradu, o ktorom sme čítali v lákavom prospekte, nakoniec sme ho ani nevideli. Toto je pomerne častý francúzsky zjav: vstupné sa musí zaplatiť bez rozdielu, či návštevník len pobehuje okolo pamiatky, alebo či strávi pol dňa na expozícii. V opačnom prípade nemôže ani nakuknúť za ochranné múry. Sklamanie nás pri prechádzke mestom rýchlo prebolelo najmä v dvoch ateliéroch tunajších maliarov. Jeden z nich sa špecializoval na krajinky, predával ich aj na pohľadniciach. Maľby mora boli neuveriteľne živé, vlny priam vystrekovali z obrazov. Z druhého ateliéru sme po dlhom výbere odchádzali s reprodukciami. Bolo ťažké rozhodnúť sa medzi škriatkami, pánom chytajúcim sieťkou na motýle ryby, paňou vešajúcou na šnúru vypraté listy a ďalšími hravými motívmi. Poslednú kvapku blaženosti pridal čerstvo upečený koláč v tvare malého klobúka, v ktorom sa skrývala polovica jablka.
Zastavili sme sa aj v meste Malestroit, tentoraz s trámovými domami, čím krivšie, tým krajšie. Vitráže v gotickom kostole vrhali na jeho hrboľatú dlažbu veselé farebné škvrnky. Na moste ponad umelý kanál Brest - Nantes vybudovaný počas Napoleonovho cisárovania sme sa zhodli, že viac už pre dnešok nevládzeme. Cestou do Paimpontu sme sa pristavili iba na hrade Trécesson. Postavili ho v XVI. storočí na vode a je pôsobivý. K nášmu veľkému údivu sa k nemu dalo dostať bez akýchkoľvek zábran.
Večer sme si vzali melón, fľašu cidru a išli sme sa rozlúčiť s jazerom a bohato kvitnúcimi ružovými hortenziami pri opátstve. To všetko tu bude aj zajtra, aj budúce leto, len my už budeme celkom inde.
Na južnom Divokom pobreží
08. 08. 2002
Po oneskorenom odchode z kempu sme prefrčali cez Campénéac do susedného kraja Morbihan (mor bihan = malé more). V centre mesta Ploërmel hádam na každom rohu svietia šípky navádzajúce turistov k L`Horloge, orloju. V XIX. storočí ho zostrojil mních Bernadin a v súčasnosti naň dozerá milý starý pán, ktorý sa tváril tak nadšene a pyšne, akoby bol autorovým potomkom. Orloj je umiestnený v presklenom altánku a vidieť celý jeho mechanizmus. Zobrazuje nielen aktuálny čas, ale aj čas východu a západu slnka, časové pásma, fázy mesiaca a ďalších šesť ukazovateľov prepojených s modelom slnečnej sústavy. Všetky ozubené kolieska sa spoľahlivo točili, zvončeky v príslušnom čase zvonili. Ujo starostlivo obskakoval návštevníkov a sledoval, aký dojem na nich robili informácie o orloji púšťané z magnetofónu. Radi sme do kasičky prispeli na jeho údržbu.
Pokračovali sme do mestečka Josselin - bretonne charactéristique, ako sme sa dočítali v prospekte. Neostávalo nám nič iné len súhlasiť; stredoveké jadro je naozaj malebné. Najprv sme sa zbratali s holúbkami a dopriali sme si krásny výhľad z veže kostola Notre-Dame, potom sme zdola obdivovali fasády domov. Niektoré sú čisto kamenné, iné farebne omietnuté a prekladané hradami. Uličky sú si dosť podobné, osobitne nás zaujala jedna nesúca meno Ruelle du ha-ha. :) Ktovie ako k nemu prišla? Josselinská pevnosť dnes už trocha unavene spomína na svoju slávnu minulosť, keď ju zdobilo 9 veží. Teraz sa ich v kanáli Brest-Nantes zrkadlí o päť menej, napriek tomu si udržiava svoj vzdorovitý pôvab.
Cestou do Vannes som si trocha zdriemla a keď som otvorila oči, boli sme vo veľkomeste, dokonca sme parkovali v podzemnej garáži. Nepochopiteľné! Zrejme som sa v podvedomí doslovne stotožnila myšlienkou pána Kožíka, že Bretónsko je zemou minulosti. Pod vplyvom tohto otrasu na mňa ani trámové domky nepôsobili tak prirodzene a staro, ako mali. Katedrála St. Pierre, s ktorou sa stavitelia babrali takmer 600 rokov, bola naprataná turistami, ulice lemovali serepetičkárne, autá bezstarostne jazdili sem a tam. Až v záhradách pod hradbami som vzala Vannes na milosť. Mesto bolo pritom dejiskom nejednej dôležitej historickej udalosti - napríklad v roku 1532 bola práve tu podpísaná únia medzi Francúzskom a bretónskym vojvodstvom. K tomuto spojeniu sa schyľovalo už dávnejšie, podstatný krok k nemu urobil kráľ Charles VIII. (náš známy z balkóna zámku Amboise), ktorý sa oženil s vojvodkyňou Anne de Bretagne a zavŕšila ho Annina dcéra Claude sobášom s bratrancom Françoisom II., ktorý zdedil francúzsku korunu a súčasne bol v spomínanom roku menovaný za vojvodu bretónskeho.
Od Vannes to už nebolo ďaleko na polostrov Quiberon, kde sme plánovali preskúmať Divoké pobrežie. Šinuli sme sa k nemu v pomerne hustej premávke, to však nebolo nič oproti kolónam v protismere. Nechápali sme, či sa tie autá na konci súše vynárajú z mora a čo tam vlastne toľké cez deň robili. Pozornosť od týchto úvah sme na chvíľu odpútali na úzkom, asi 30 metrov širokom hrdle, ktoré spája Quiberon s pevninou. Bojazlivo sa na ňom tisne železnica k vozovke a od mora ich delí len kúštik pláže. Medzi prvými domčekmi sme sa rozhodli zísť z hlavnej cesty a prečkať zápchu na pobreží. Trocha popŕchalo, slaný vietor nás úplne ohúril. Bol práve odliv, vlny sa sťahovali zanechávajúc za sebou chaluhy, mušle a sépiové kosti. V takomto počasí Atlantiku skôr pristane jeho pôvodné meno Mare Trenebrosum - Chmúrne more. Za pradávnych čias, keď Európa ešte ležala hlboko pod vodou, bretónska žula sa už drala nad hladinu. Sotva sa vynorila, pustil sa do nej oceán, žiarlivý na porušenie svojej všadeprítomnosti. Najprv sa mstil, ničil, pokúšal sa ostrov potopiť. Snáď sa doňho časom zamiloval, pretože po tých násilnostiach prešiel k sochárskej jemnosti, po obrích kladivách tisícročného príboja prišlo omieľanie, hladenie a hĺbenie.
Boli sme zasiahnutí do hĺbky duše. Nemohli sme len tak odísť. Postupne sa vykryštalizoval nápad prenocovať tu a korunovať tento zážitok večerou z darov mora. Po polhodine hľadania kempu v spúšťajúcom sa súmraku sa nám bezútešnosť dažďom bičovaného côte sauvage už nezdala byť taká poetická. Z polostrova však nebolo úniku - jediný cestný ťah na pevninu bol stále nepochopiteľne upchatý odchádzajúcimi autami. Napokon sme horko-ťažko presvedčili správkyňu v jednom z drahých preplnených kempov, aby nás prichýlila na poslednej škvarke pôdy oproti záchodom. Vyhliadky na večeru nás stále udržiavali v dobrej nálade a svižne sme sa pod dáždnikmi prešli do reštaurácie v dedine. Tu sme získali cennú informáciu, že o pol desiatej nám už nikde večeru neponúknu. V crêperie obďaleč to boli ochotní len potvrdiť. Zdeprimovane sme zahnali hlad instantnými cestovinami, poprikrývali spacáky košeľami, lebo stan premokal a zaspali, akoby nás do vody hodil.
Auray, Pont Aven a keltský festival
09. 08. 2002
Ráno sme sa rýchlo zbalili a bez raňajok sme ušli z polostrova do mestečka Auray. Na maličkom trhu sme sa zásobili reďkovkami, syrom a voňavými jahodami. Raňajkovali sme koláčiky na námestí pri rybej tržnici a starom kolotoči. Auray má prívlastok mesto umenia a naozaj, strmé ulice vedúce k prístavu boli samá malá galéria. Milka s Ottom neodolali a pridali si ďalšie obrázky do zbierky. Rieka Lech na týchto miestach pamätá prekládky tovaru; súčasníci si musia vystačiť s fantáziou, ktorej trochu pomáha stará plachetnica slúžiaca ako obchodík so suvenírmi. Auray nie je ďaleko od mora, takže príliv a odliv je badať aj na rieke. Podľa rias a chalúh vyrastajúcich zo spevnených brehov sme videli, že za prílivu siaha voda o dobré tri metre vyššie. Teraz sa v nich brodili čajky a pobehovali kraby.
Iba 6 km odtiaľ sa nachádza pútnické miesto Bretónska Ste. Anne d`Auray. Náboženský duch je badať na každom kroku, najviac však vo veľkom areáli okolo masívnej baziliky sv. Anny, ktorú v roku 1996 navštívil aj pápež. Bretónci majú na túto biblickú sväticu svojský náhľad: pochádzala vraj z ich kraja, manžel ju vyhnal z domu, keď čakala dieťa. Dobrí anjeli ju preniesli do Nazaretu, kde sa jej narodila dcéra Mária a odtiaľ naspäť do Bretónska. Údajne ju tu navštívil aj jej vnuk Ježiš. Keď neskôr Anna zomrela a chystali sa ju pochovať, pohrebný sprievod sa na istom mieste zastavil a nemohol ďalej. Na pamiatku tejto nevysvetliteľnej udalosti tam postavili zbožní obyvatelia kaplnku a neskôr baziliku. V areáli sa nachádza aj pomník na pamiatku 240 000 Bretóncom, ktorí položili životy za Francúzsko v prvej svetovej vojne. Jeho súčasťou je dlhý múr s menami padlých.
Hoci boli ešte len dve hodiny, na základe včerajších nepríjemných skúseností so zatvorenými kempmi sme sa vybrali hľadať nocľah. Obišli sme Lorient a naďabili sme na dedinku Le Pouldou na južnom pobreží. Kemp nestál pri mori, bol však viac ako vyhovujúci. Rýchlo sme sa naobedovali a namierili sme si to do Pont-Avenu. Dočítali sme sa, že tam môžeme nájsť 50 predajných galérií; Milka a ja sme boli touto informáciou veľmi navnadené, chlapci prevracali oči a sľubovali, že nám nedajú peňaženky. Nakoniec ani nebolo treba, zásobili sme sa len niekoľkými pohľadnicami. Pont-Aven je veľmi pekné mestečko, ibaže to o ňom vie priveľa turistov. Tých zrejme prilákala jeho umelecká minulosť, predovšetkým pôsobenie Paula Gauguina. Do jeho obrazov sa dnes balia aj sušienky galettky. Uličky mesta sa topia v kvetoch, najkrajšie zákutia sme objavili okolo riečky, kde sa otáčalo koleso vodného mlyna. Iný, veľmi fotogenický veterný mlyn Kerousquet stojí neďaleko Le Pouldou.
Vrátili sme sa do kempu, naobliekali sme sa na noc (už cez deň bolo len 14 stupňov, hoci slnečno) a vyrazili sme do Lorientu na Festival Interceltique. Koná sa každý rok v druhom augustovom týždni a je zameraný predovšetkým na keltskú hudbu a tanec. Nájsť miesto festivalu nebolo ťažké, pomohli nám smerovky, horšie to bolo s parkovaním. Hneď sme sa prepracovali k programu a zistili sme, že väčšina akcií je platená a dosť mastne. Pustili sme sa teda naslepo s davom pomedzi stánky s prevažne orientálnym a africkým tovarom. Napokon, už samotný názov mesta napovedá, že v minulosti tu prekvital obchod s Blízkym a Ďalekým Východom. My sme skôr prahli po jedle. O kebab a hranolky nebola núdza, my sme si však predstavovali nejakú bretónskejšiu večeru a nakoniec sme podľa čuchu našli village celtique, kde sme dali mušle a rybiu polievku. Občerstvenie sa kupovalo na lístky, ktoré sme získali za peniaze pri vstupe do "dediny". Naši spolustolovníci, hlavne mladšie ročníky, sa podchvíľou v skupinách prekrikovali v hlasitosti nejakej bretónskej odrhovačky. Tí rozkokošenejší aj poskakovali po stoloch, napriek tomu to vyzeralo kultivovanejšie ako akákoľvek hromadná akcia na Slovensku. Počas prechádzky pomedzi stánky sme naďabili na niekoľko hudobných skupín, ktorí v rôznych obmenách hrali keltský folklór. Kapela Breizh inklinovala skôr k rocku, na inom pódiu, ktoré snímala aj televízia, hrali veselí mládenci na írsku nôtu a dve dievčiny do toho krepčili. Celé to bolo celkom fajn, hoci iné, než sme očakávali - dosť anonymné a málo ľudové. Až o mnoho mesiacov neskôr sme sa dozvedeli, že kdesi v tomto virvare vystupovala aj slovenská kapela Keltieg.
V objatí Atlantiku
10. 08. 2002
V peknom počasí sme dorazili do neďalekého Concarneau. S ubúdajúcou východnou dĺžkou sa krajina čoraz zreteľnejšie hlási ku keltskej minulosti. Napríklad názvy miest sú vyznačené dvojjazyčne. Concarneau je francúzska verzia mena Kone-Karne. V čase nášho príchodu zrejme vypukol v meste akýsi zjazd tisícov dôchodcov na bicykloch, lebo z veľkej haly v prístavisku sa rozliezali na všetky strany ako mravce z rozhrabaného mraveniska. Vďaka krikľavozeleným vestám sme ich neomylne nachádzali na každej ulici, v každom obchode, v každej pekárničke. My sme sa pobrali rovno do ville close, čo je mestečko v meste. Priamo v prístave je na malom ostrove spojenom s pevninou kamenným mostom kostolík a pár uličiek obohnaných hradbami. Hneď za vstupnou bránou hrala na malom nádvorí kapelka Micamac. Flauty, píšťalky, akordeón, ukulele, gitara a spev, prevažne v bretónčine, boli presne podľa našich predstáv o tradičnej hudbe. Úžasná bola aj miestna hrnčiareň a obchod s hlineným riadom a prechádzka po hradbách, škoda len, že najzaujímavejšia časť bola uzavretá.
Okolo poludnia sme sa presúvali po kraji Finistère ďalej na západ. Neplánovanú, ale vítanú krátku zastávku sme si urobili v dedinke Confort, kde nás zaujala otvorená boulangérie (= pekáreň; v Concarneau sme sa pre haldy cyklistov nedostali do žiadnych potravín) a po ukojení hladu aj kamenný kostolík obkolesený melancholickými hortenziami.
Keď sa blížite od pevniny, postrehnete, ako sa všetko níži k zemi, aby sa ubránilo víchrici, ktorá z vás dokáže vyraziť dych. Ešte more ani nevidíte a už sa na vás valí od obzoru pocit niečoho ohromného, čo tu vládne, čo vás presahuje. Na Pointe du Raz (Hrot divokého prúdu) končí pevninské Francúzsko v Atlantickom oceáne. Prepletáme sa sa cestičkami pomedzi tmavoružový vres a podivné kríky okolo sochy Notre-Dame-des-Naufragés, Spása stroskotancov. Povráva sa, že okolo tohto mysu zahynulo viac námorníkov, ako ich je v celej krajine. Za sochou skaly pozvoľna klesajú do mora, na jednej z posledných sa statočne vypína maják de la Vieille. Na obzore skôr tušíme ako vidíme nízky ostrov Sein; nad hladinu oceánu vyčnieva len o trochu viac ako meter. Kelti verili, že naň odchádzajú duše mŕtvych. Hlboko pod nohami sa nám o skaly trieštia malé vlny, hoci fúka silný vietor. Nie je však ťažké predstaviť si, ako more dokáže bez väčšej námahy ukázať aj svoju dramatickejšiu tvár. Živly si tu dávajú zraz a ako keby chceli ukázať, že tu človek nemá čo hľadať, hovoria spolu surovými hlasmi, búrlivo, bez okúňania. Vlny sa sem valia celým šírym obzorom a medzi skalami neustále duní delostreľba; to tam more pracuje na ďalších plánoch, ktoré má s týmto pobrežím, i keď ich napĺňanie je rozpočítané na tisícky rokov.
Na hrote Európy sme si posedeli hodnú chvíľu. Čajky nám nehybne viseli kúsok nad hlavami, nepochopiteľne odolávali vetrisku. Späť sme sa vydali cez vres po severnom okraji útesu, zanechávajúc za chrbtom svätyňu keltského sveta.
Nechcela som kaziť poetické dojmy z krajného západu krajiny komerciou, pri návšteve tohto miesta sa však treba pripraviť na útok nekompromisných vyberačov parkovného, davy turistov a ponuku jazdy mikrobusom k soche Spása stroskotancov. Kto sa nad to dokáže povzniesť, čaká ho silný zážitok úchvatného prírodného divadla.
Na noc sme sa usadili v Audierne (Gwaien), ktoré je postavené na strmom brehu. Kemp je celkom hore, poriadne nás vytriaslo, kým sme zbehli do prístavu na večeru. Z nie veľmi bohatej ponuky sme si vybrali reštauráciu L`Albatros. Stali sme oddanými vyznávačmi rybej polievky a ďalších morských jedál, najväčšiu exotiku si dal M. - ragú z darov mora. Trocha sa ošíval, keď mu vymenili príbor za klieštiky a ihlice a keď nimi lúpal kraba. S miernymi výčitkami svedomia nakoniec spratal všetko.
Kamenné legendy
11. 08. 2002
Za vytrvalého mrholenia sme sa dostali do Locronanu. Jednoliato kamenné mestečko bolo presne podľa môjho vkusu - rokmi obrúsená žula, sochy časom strácajúce tvary, hortenzie na pozadí mokrých sivých múrov. Kostol sv. Ronana bol prístupný napriek rekonštrukcii, v rámci ktorej práve chýbali niektoré okná. Chrám bol preto celkom nekostolne presvetlený, čo mu dodávalo osobitný pôvab. Inak bolo na ňom vidieť, že je starý a opravu potrebuje, hoci tie plesnivé steny mu celkom pristali. Dosť dlhý čas sme potom strávili v obchodíku s tradičnými bretónskymi dobrôtkami. Odnášali sme si odtiaľ pivo od Lancelota a poriadny náklad cidru pre slovenské príbuzenstvo.
Ďalším cieľom bolo Guimiliau (Gwimilio). Počasie sa trošku zlepšilo, mraky pretrvávali - to však bola vítaná kulisa pre povestný farský dvor. V tomto regióne ich je požehnane. Boli postavené na sklonku stredoveku; každý z nich pozostáva z kostola, kalvárie, kostnice a cintorína, nesmie chýbať kamenný múr s bohato zdobenou bránou. Zaujímavé sú najmä kalvárie. Stredovekí umelci vytesali zo žuly celé kapitoly z Biblie, sem-tam pridali niečo typicky bretónske, podobne ako slovenské drevené betlehemy, kde sa popri troch kráľoch na ťavách klaňajú Ježiškovi liptovskí valasi. Výrazy v tvárach jednotlivých postáv sú napriek badateľnému vplyvu času veľmi sugestívne. Na kostnici sme objavili reliéf Ankou, smrtky, ktorá je pre Bretóncov dodnes dôležitou súčasťou ich viery. Kostol sa pýši nádherne vyrezávanou drevenou kazateľnicou a baptistériom.
Pobyt v Guimiliau nebol zadarmo. Dorazili sme totiž náhodou v deň folklórneho festivalu spojeným s večerným Fest Noz. Keďže z Lorientu sme si neodniesli zážitky z tradičnosti, radi sme zaplatili vstupné v maličkom mestečku, kde to vyzeralo na ozajstné prepojenie s minulosťou. Práve nám došli drobné a pri pokladni sme vytiahli stoeurovku, z ktorej nám len horko-ťažko vydali. "Títo Američania...!" hundrala pokladníčka smerom ku kolegyni, keď zhľadúvala výdavok. :) Následne sme dostali pečiatku na chrbát ruky, aby sme nemuseli platiť znova, ak sa do Guimiliau vrátime.
Po nadšenej prehliadke farského dvora sme chvíľu sledovali dianie na malom pódiu uprostred námestia. Práve vystupovali bretónski gajdisti a hráči na bombarde - dychový nástroj so zvukom pripomínajúcim gajdy - a po nich hostia z Arménska. Napriek podobnosti nástrojov znela ich hudba inak, viac orientálne. Mladí bombardisti mohli oči nechať na arménskych dievčatách. Nám sa zasa zbiehali slinky na syrové palacinky v útulnej crêperie, no dostalo sa nám odpovede, že poobede robia iba sladké. ???
Rozhodli sme sa teda potiahnuť táborisko na sever k Roscoffu a večer sa vrátiť na Fest Noz. Pristavili sme sa ešte v St. Thégonnec, kde je kalvária hádam ešte prepracovanejšia. Výrazné hortenzie kvitnúce okolo múrov umocňovali príťažlivo pochmúrnu atmosféru. V Guimiliau sme sa najprv vrátili do kostola, kde práve končil úchvatný koncert na keltskej harfe. Doteraz som sa nestretla s nástrojom, ktorý by vydával poetickejší zvuk. Dýchajú z neho legendy a ľahká nostalgia za zlatými časmi.
Fest Noz sa konal v na pohľad veľmi fádnej telocvični na kraji mestečka. Postupne sa zapĺňala domorodcami každého veku. Starší sa dôstojne vítali, decká s chuťou pobehovali a šmýkali sa na parketách. Na stupienku sa pripravovala kapela. Zrazu spustila a osadenstvo takmer do jedného vstalo, zaplnilo parket a držiac sa za malíčky zľahka podupkávalo. Toto sa opakovalo pri každom ďalšom nápeve, všetci hneď vykročili správnym krokom a hoci pesničky boli zdanlivo bez konca, každý presne vedel, kedy končia a kedy treba zastať. Puberťáci vedľa starčekov, malé detváky popri rodičoch, všetci 100% a s neomylnou ľahkosťou reagovali na tóny a melódie. Neuveriteľné! Ja s Milkou by sme sa boli rady pridali, ale chlapi sa hanbili, čím nakazili aj nás. Dodnes to ľutujeme.
Huelgoat
12. 08. 2002
Deň sme začali v Roscoffe, kde sa nám najviac páčilo pri mori. Urobili sme si prechádzku na ostrom jódovom vzduchu po promenáde ponad morskú hladinu. Končila pozvoľným klesaním do vĺn, zrejme počas prílivu sa dá suchou nohou dostať na niektoré blízke ostrovčeky. A keďže sme už mali mesta dosť, vrátili sme sa do vnútrozemia, do Huelgoatu. Dedinka na okraji národného parku Armorique je sympatická, posilnili sme sa v nej crêpami v úchvatnej starobylej palacinkárni s nízkou povalou a šéfom, ktorý vyzeral ako zloduch zo stredovekých povestí. Ale chutilo nám. :)
Armorický národný park je najrozľahlejším svojho druhu v Bretónsku a možno v ňom vidieť rôzne typy krajiny, od lesov (huel goat = vysoký les) po vresoviská. Ako prvé na nás čakali Skaly chaosu, úžasné obrovské balvany nakopené ktovie prečo a ako na okraji lesa okolo potoka. Niekedy vytvárali malé jaskynky, do jednej z nich sa dalo aj zostúpiť. Do toho všade naokolo staré zmachnatené stromy, brečtan a zelenkavá tma. O kus ďalej sa skaly už volali Le Ménage des Virgins, kde sme v nich mali údajne vidieť obrie kuchynské nástroje. Naša fantázia bola však evidentne otupená. Našli sme aj Starý červený most, ktorý podľa legiend používal sám kráľ Artuš a jeho jaskyňu, kde, ako sa povráva, ešte stále spí. Túto prechádzku sme mali za sebou asi po 20 minútach (hoci mapka, ktorú sme získali v informáciách umiestnených v bývalom mlyne z XV. storočia, ju označovala za túru a merala ju na hodinu), preto sme sa rozhodli pokračovať po ďalšej k pôvabnému vodopádiku a k Artušovmu táborisku. I keď je toto nálezisko v skutočnosti asi o 700 rokov staršie ako predpokladaný čas vládnutia slávneho kráľa, nebyť cedule, ani by sme si ho neboli všimli. Zrejme len archeológovia vedia, kde na lúke na temene kopca stáli vojenské stany a maštale. Ale prechádzka to bola pekná, našli sme aj pár suchohríbov. Naša púť sa končila pri Chvejúcej sa skale - veľkom hranatom balvane, ktorý sa, ak sa potlačil na správnom mieste, prekvapivo rozkolísal. Našim chlapom sa za početného obecenstva ostatných turistov nechcelo šaškovať.
Kúsok pod lesom sme objavili domček, z ktorého sa vykľula mielerie, predajňa medu. Okrem ochutnávky sme mali možnosť v presklenom úle vidieť, ako tlačiace sa včeličky pracujú na plástoch. Odchádzali sme odtiaľ nadšení a s pohárom vresového medu neobyčajne silnej a lahodnej chuti. Černicový sa nám zdal byť všedný a gaštanový horký.
Autom sme sa ešte presunuli k skale Šampiňón, ktorá skutočne pripomínala gigantický hríb a k 6-metrovému menhiru stojacemu istým domorodcom priamo za chalupou. Bol to vydarený deň.
Nocľah sme sa usilovali nájsť čo najbližšie k Pobrežiu ružovej žuly, uspeli sme v dedinke Plestin Les Gréves v sympatickom kempe s milým starším správcom, ktorý sa nás osobne prišiel spýtať, či si na ráno želáme objednať čerstvé bagety. Večer sme strávili pri vínku na útese nad morom. Ťažko povedať, či bol krajší čistý západ slnka alebo nočná obloha posiata hviezdami.
Pobrežie ružovej žuly
13. 08. 2002
Otto bol ráno pyšne po objednané bagety, všetko zvládol vo francúzštine. Lepí sa to naňho rýchlo. :)
Po krátkej a prehľadnej ceste sme sa dostali do Perros-Guirecu a odtiaľ do Ploumanac`h. Auto sme nechali na nábreží lemovanom loďkami a podľa šípok sme sa zakrátko prepracovali do Trégastelu. Tieto dve mestečká boli od seba oddelené len ceduľou. Na hrádzi sme objavili morský mlyn. Pri prílive sa napĺňalo jazierko nad hrádzou, pri odlive sa vypúšťalo a tak mlyn mlel. Teraz je z neho maličké múzeum.
O kus ďalej sme dorazili na peknú pláž s červenkastými balvanmi. More sa práve začínalo sťahovať. Keď sme sa lepšie prizreli nánosom, ktoré po sebe zanechávalo, zistili sme, že máme pod nohami milióny slimáčikovských mušličiek najrôznejších farieb a vzorov. Zbierali sme odušu.
Volanie rôznych biologických potrieb nás priviedlo do kempu, kde sme nad kávou študovali mapu a plánovali ďalší postup. Prihovoril sa nám správca a solídnou angličtinou vyzvedal, čo sme už videli. Potom priniesol svoju mapu s malou mierkou a dal nám niekoľko dobrých rád ohľadom skúmania Côte de Granit Rose. Predovšetkým vraj "Kto nevidel skaly v Ploumanac`hu, nevidel nič!" Držali sme sa teda jeho návodu a postupovali sme po pobreží opačným smerom, než sme sa pôvodne vydali. Bola to skutočne nádhera. Breh mal toľko kľukatých zákutí, že som celkom stratila orientačný zmysel. Bol vrchol odlivu, čo nám nesmierne vyhovovalo, lebo sa tým odkryli všetky balvany a mohli sme po nich loziť a odhadovať, ako vysoko nad nami bolo more ešte pred pár hodinami. Sever Bretónska je povestný vysokými prílivmi, rozdiel býva vyše 10metrový. Podľa slizkého povrchu skál a neodtrhnuteľne prilepených mušlí to bolo aj tu dobre vidieť. S každým krokom sme objavovali ďalšie a ďalšie fotogenické výhľady, ktoré vrcholili pri ružovom majáku.
Po návrate do mestečka sme si dali už ktovie koľké krepy, tentoraz sme ochutnali aj med a citrón. Odviezli sme sa ešte kúsok ďalej do Trégastelu, kde to malo byť tiež pekné a tam celkom iný svet. Vyliezlo slnko, more bolo azúrovo modré, skaly sa rozžiarili na červeno a na piesočnej pláži bolo plno ľudí, ktorí sa čvachtali v plytkej vode. My sme si našli opustenú mláku, z ktorej trčali mušľami posiate kamienky a na príliv v nej čakali všelijaké trpezlivé zvieratká, hlavne malé kraby, ktoré sa nechceli dať chytiť do ruky. M. našiel aj ráčika v ulite, ktorého položil do vody mušľou ku dnu. Ráčik chvíľu nehybne skúmal situáciu, potom vystrčil zopár nožičiek, bleskovým pohybom urobil premet a už bol v opačnej polohe. :) Prednými chápadielkami si potom vháňal vodu do úst a z času na čas vypľul to, čo nevedel stráviť. Okolo neho sa nenápadne presúvali minihviezdice a iné drobnučké hávede. Nehybné slimáky, ktorým sme nasimulovali príliv, okamžite ožili a začali sa teperiť cez štrk. Bola to veľmi názorná hodina biológie. :)
Na ďalší deň sme si naplánovali mys Fréhel a St. Malo, preto sme sa podvečer pobrali ďalej na východ. Kemp sme našli v dedinke Val André. Bol otvorený, no na recepcii už pol hodiny nikto nebol. Našli sme si teda miesto sami a večer sme si vylepšili vínkom a olivami.
Cap Fréhel a St. Malo
14. 08. 2002
Ráno som bola iniciatívne nahlásiť náš neskorý príchod. Všetko dopadlo dobre, až na to, že som napriek predošlému overeniu gramatiky v slovníku oznámila recepčnej "Prišli sme zajtra večer..." :)
Cap Fréhel nie je až tak masívne navštevovaný ako Pointe du Raz, takže náš dojem z neho bol priaznivejší. Vzduch bol čistejší, more pokojnejšie, čajky ukričanejšie. Nádhera. Modrá hladina sa klenula asi 70 metrov pod nami. Škoda, že sme nemali viac času na prechádzku po útesoch k pevnosti La Latte. Určite by sme mali možnosť bližšie sa zoznámiť s miestnymi početnými kolóniami morských vtákov, ktoré tu majú rezerváciu.
Po tomto idylickom doobedí sme zažili šok mestom. St. Malo bolo dopravne preťažené, čo sme pocítili najmä v zápche pred otvoreným mostom do ville close. Teperila sa tade veľká loď, čo niektorí vodiči psychicky nezvládali, vytrubovali, kričali po sebe a snažili sa otočiť na upchatom rondeli, kde sedela čajka a škodoradostne sa chichotala.
Konečne sme sa prepracovali do intramuros. Mesto pirátov a básnikov je obohnané hradbami, ale veľmi sa nám nepáčilo. Počas druhej svetovej vojny bolo zrovnané zo zemou a je obdivuhodné, že domy dali Bretónci znova do poriadku podľa pôvodných pôdorysov, no bolo na nich vidno, že sú nové. Zachovali sa len kde-tu nejaké staré fragmenty, najočividnejšie to bolo v kostole. Po dlhom hľadaní reštaurácie sme si dali aj kompletný obed. Niežeby sme boli takí prieberčiví, ale mnohé podniky mali popoludní siestu. S plným žalúdkom sa nám aj mesto zdalo byť hneď krajšie. Prešli sme sa od námestia miestneho rodáka Châteaubrianda po Hlavnej ulici, kde sa kopili kaviarne, maliari, karikaturisti, strihači profilov a hudobníci. Očarení sme boli najmä dvojicou s flautou a keltskou lutnou, od ktorých sme ukoristili CD. Prechádzku sme ukončili na hradbách s výhľadom na dovolenkármi preplnenú pláž. Na slnku bolo veľmi teplo, konečne sme mali krátke rukávy.
Podvečer sme sa vrhli v ústrety poslednej bretónskej atrakcii - Le Mont St. Michel. Geograficky síce patrí už Normandii, ale my vieme svoje. :) Dnes sme sa k nemu priblížili len na niekoľko kilometrov; odfotili sme si jeho modrú siluetu. Po sérii otrasne drahých kempov snažiacich sa vytĺcť čo najviac z výhodnej polohy pri opátstve sme sa usadili v normandskom vidieckom kempe (camp rural), ako stálo na ceduli. Domček obkolesený jabloňami, za plotom kone a kozičky divé za púpavou, sprcha teplá a s hadicou, hoci bez svetla (???). Vybalili sme sa a doslova sme leteli do Avranches, odkiaľ mal byť údajne výhľad na MSM so zapadajúcim slnkom v pozadí. Akurát, že nie v auguste... :) Po prvé sa slnko skrylo do mrakov a po druhé zapadlo asi 45° od opátstva. Dobré vínko po večeri nám úspešne vyhojilo sklamanie.
Mont St. Michel
15. 08. 2002
Krásne ráno s barokovo nadýchanými žltými mrakmi. Ukazovalo sa, že bude teplo; k slovu sa dostali aj moje letné šaty. K Mont St. Michel sme hrdo dorazili po deviatej, no parkovisko už bolo spolovice plné. Ostrov sa mysticky vynáral z hustej hmly, ako sme sa k nemu blížili cez hrádzu. (Čo znamená, že MSM vlastne nie je ostrovom - iba keď sa párkrát do roka priženie najvyšší príliv, zaleje voda aj hať s cestou a opátstvo je zasa obkolesené zo všetkých strán vodou tak, ako to aj pôvodne bolo).
Pobrali sme sa jediným možným smerom - nahor po strmej Hlavnej ulici. Naším želaním bolo mať moc odstrániť jedným šmahom všetky serepetičkárne a friteries, lebo celkom zakryli krásne úzke domčeky a kazili atmosféru. Prepracovali sme sa na vrch kopca k opátstvu a boli sme príjemne prekvapení pomerne nízkou cenou vstupeniek (7 €, mladiství do 25 rokov po preukázaní totožnosti dokonca len 4,50). Boli sme síce rozhodnutí ísť dnu v každom prípade, no aj tak potešilo.
Prehliadka sa začínala pred kostolom terasou Gautierov skok, odkiaľ bolo vidieť na sever na plytčiny a meandre rieky, ktorá sa kdesi na obzore vlievala do mora. Nechápali sme, ako môže byť niekedy taký príliv, že dosiahne až sem. Ten dnešný mal začínať o 11.30 a dúfali sme, že ho stihneme.
Kostol je dôstojný a pekný, ibaže sme si ho pre davy ľudí vychutnávali len s ťažkosťami. Ešte horšie to bolo na krížovej chodbe obkolesujúcej svojimi oblúkmi krásnu kláštornú záhradu. Rýchlo sme sa odtiaľ stiahli o poschodie nižšie do jedálne a velikánskej rytierskej sály s vysokými gotickými oknami s vitrážou, cez ktorú sa cedilo farebné svetlo.
Celý komplex kláštora je postavený veľmi umne; nie nadarmo sa mu hovorí La Merveille - Zázrak. Katedrála a krížová chodba stoja rovno na streche jedálne a rytierskej sály, pod nimi sú staršie kaplnky a zásobovacie miestnosti, kde je takmer úplná tma. V jednej z nich, ktorá počas francúzskej revolúcie slúžila ako väznica, tróni velikánske ozubené koleso z výťahu, pomocou ktorého dopravovali väzňom jedlo. Teraz sa na ňom chúlili uzimené holuby.
O kus ďalej sa prehliadka končila v hale, z ktorej sa vychádzalo na terasu obrátenú k moru. Bolo pár minút po pol dvanástej, očakávali sme veľké vodné divadlo v plnom prúde, no nič nenasvedčovalo, že by sa malo diať čosi dramatické. Vrátili sme sa preto do haly, kde sa dalo sadnúť a počkali sme na Otta a Milku, ktorí si opátstvo prezerali dôkladnejšie. Onedlho sme už v kompletnej zostave vyšli opäť na denné svetlo. S otvorenými ústami sme neveriacky hľadeli na morskú hladinu, ktorá sa už takmer dotýkala ostrova. Kedy to stihla?! Pri pohľade na prvú vlnu raziacu si ohromnou rýchlosťou cestu cez piesčiny sme však konečne pochopili istú vetu z bedekra: príliv má rýchlosť cválajúceho koňa.
Poobedie sme strávili nudným a pomalým presunom do Rouenu, ktorý sme si zvolili za miesto dnešného nocľahu pri snahe vyhnúť sa Parížu. Kemp bol nevábny, no nemali sme už energiu hľadať iný. Pochybne vyzerajúci správca mi pri check-in zabavil občiansky - akože ako záruku, že mu neujdeme bez platenia. Kým sme stavali stany, čoraz viac sa nám to nepozdávalo, až ma napokon moji spolucestovatelia dokopali k tomu, aby som si doklad totožnosti išla vypýtať. Chvíľu trvalo, kým správca pochopil, o čo mi ide. Problém nebol len v mojej úspornej slovnej zásobe, predovšetkým ho prekvapovalo, prečo z toho robíme takú vedu. Ako pri mariáši plieskal na stôl pasy rôznych dočasných obyvateľov kempu, aby dokázal, že jedine nejaká mladá zo Slovenska chce byť výnimkou. Napokon sme vyhandlovali, že zaplatíme vopred a občiansky dostanem späť. Celá táto udalosť však riadne ovplyvnila náš celkový dojem z Rouenu. Získali sme paranoidný pocit, že nás aj pri podvečernej prehliadke mesta neustále niekto sleduje a chce okradnúť. Pod vplyvom tohto stavu si len matne spomínam, že sme videli Monetom preslávenú katedrálu a jej podobný iný gotický chrám.
K večeru sme vychlipkali sme dve fľaše cidru a nálada sa nám razom zlepšila. :) Výborne sme sa zabávali na štvorici mladíkov a dievčat kempujúcich obďaleč, ktorí na striedačku chodili do auta počúvať hudbu a pofajčievať na schodíky pred umyvárkami.
Reims
16. 08. 2002
Po ceste na východ sme sa zastavili ešte v Reims - Remeši. Korunovačnú katedrálu Notre Dame by bol hriech vynechať. Je vskutku impozantná, podobná svojej menovkyni v Paríži, no len zvonka. Vnútro pôsobí vzdušnejšie, akiste aj vďaka podstatne nižšej návštevnosti. Návštevníci majú možnosť vidieť obrovský organ a belasé vitráže od Marcela Chagalla, ktoré sa však napriek zvučnému menu autora míňajú s naším vkusom. Okolo portálu sú sochy vľúdne sa usmievajúcich anjelov, čo sa v gotickej architektúre nevyskytuje až tak často. Pôsobili veľmi milo.
Počas oddychu v parčíku pri katedrále sme sa rozhodli, že nebudeme hľadať posledný nocľah na pôde Francúzska, radšej vydržíme sedieť o pár hodín viac a vystrieme si kosti už v Regensburgu. Cesta nám pekne ubehla, okolo polnoci sme boli na mieste. Napriek tomu, že v aute nás zmáhali driemoty, sprcha nás vzpružila a s chuťou sme si pred spaním poprezerali početné dovolenkové fotozásoby.
Doobedie sme strávili letmou prehliadkou Regensburgu. Mesto je väčšie, ako sa na prvý pohľad zdalo. Z celej prechádzky ma však najviac potešil nákup veľkého albumu, do ktorého sa fotky nevkladajú, ale lepia. Konečne nájdu uplatnenie aj vylisované rastlinky z Huelgoatu, rôzne vstupenky a vinety z francúzskeho rosé. :)
Poobede sme sa rozlúčili s našimi hostiteľmi, ktorí tentoraz na Slovensko nepokračovali. Otto nás odviezol do Mníchova a tam sme nasadli do autobusu. Ráno o štvrtej nás privítala Bratislava.
V texte boli použité citáty z knihy Františka Kožíka Bretaň - dcera oceánu.
Praktické informácie
Bretónsko je najzápadnejšia časť Francúzska, preto je lepšie rozvrhnúť si cestu na dva dni, alebo sa zmieriť s vyše 14hodinovým šoférovaním. Zaujímavosťou je, že hneď za hranicou, ktorá oddeľuje provinciu od zvyšku krajiny, končí diaľnica. Najvyššou cestnou kategóriou je tu cesta prvej triedy a aj to len na krátkych úsekoch okolo Rennes či Lorientu. To však podľa mňa Bretónsku len pridáva na pôvabe a umocňuje atmosféru večne živých keltských legiend - nikam sa netreba ponáhľať, všetko si možno v pokoji poprezerať, či už je to príroda, pobrežie alebo melancholické staré mestečká. Okrem toho to má aj finančnú výhodu, keďže francúzske diaľnice sú spoplatňované riadne mastne.
S ubytovaním určite nebudete mať žiadne problémy. Kempov je mnoho, sú dobre označené a vo všetkých kategóriách komfortu. Zvyčajne sme si vyberali dvoj- alebo maximálne trojhviezdičkové, to nám úplne stačilo. No aj na tejto úrovni sa veľmi líšia ceny, v závislosti od miesta, kde sa kemp nachádza a kto je jeho zriaďovateľom. Spravidla nižšie ceny, no dostatočný komfort ponúkali obecné kempy - camping municipal. Zvyčajne sme boli spokojní tam, kde nás to stálo v roku 2002 okolo 12 eur za stan, auto a dve osoby. Kempy boli vybavené sprchami, niektoré aj malým obchodíkom, kde bolo dostať pohľadnice, víno, syr alebo bagety.
Spali sme v stane na karimatkách a v spacákoch. Zídu sa skôr tie hrubšie. Štatistiky označujú Bretónsko za vlhkú a pomerne studenú krajinu, podnebím podobnú povedzme Škótsku. My sme mali šťastie, pršalo len dva razy a aj to nie celodenne. Ani s teplotami to nebolo také strašné, ako sme očakávali. V batožine by však nemali chýbať predovšetkým teplé veci a nepremokavá vetrovka. Na potulovanie sa po pobreží sa zídu vyššie turistické topánky.
Tradičné dovolenkové menu sme si varili na jednoduchom plynovom variči. Jedálniček pozostával z cestovín, instantných a sáčkových polievok, hotových omáčok a ryže, ktoré sme dokola striedali. Potraviny vo Francúzsku nie sú drahé, preto sme tieto úsporné teplé jedlá denne dopĺňali čerstvými bagetami, mliečnymi výrobkami - hlavne syrmi, to by bol hriech odolať, ovocím a zeleninou. Dva razy sme si dopriali kompletný obed/večeru v reštaurácii a niekoľkokrát veľké, sýte palacinky. Každodenným doobedňajším rituálom sa stalo posedenie na káve s mliekom (café créme/café au lait). Večer sme často popíjali vínko. Nie sme žiadni fajnšmekri, víno delíme na to, ktoré nám chutí a ktoré nie. Prišli sme však na to, že aj za nízku cenu (2-3 eurá) sme boli veľmi spokojní. Odporúčame ochutnať aj jemne alkoholický jablčný mušt - cidre, typický pre túto časť Francúzska.