Zo Slovenska do severného Jutska 
26. 8. 2023

O 3.33 vyrážame z domu v ústrety severu. Nevieme sa dočkať; dokonca aj o tejto nekresťanskej hodine hlási teplomer na ulici 26 stupňov.

O 4.07 prekračujeme hranice s Českom, o 7.11 s Nemeckom.

Dnes má krížom cez Európu prechádzať front, cesta sa nesie v znamení rôzne sivých mrakov a zrážok (dažďových). Za Lipskom sme vošli do takej prietrže, že bolo ledva vidieť na pár metrov. Je nám to vzácne.

Kadejakými bočnými cestami obchádzame Hannover aj Hamburg. Zisťujem, že nemecký vidiek je pekný. Prechádzali sme aj borovicovým lesom sťaby dakde na Záhorí, mali sme chuť zastať a ísť na hríby. Nad poľami sme videli lietať niekoľko háj červených. Zreje hloh, šípky, drienky, kvitne zlatobyľ.

Diaľnica i bočné cesty smerom na Kiel sú husto obrastené žltými starčekmi a spolu so sviežou zeleňou to vzbudzuje jarný pocit. Začínam sa cítiť vo vytržení pri každej značke Flensburg. Ideme na sever!

O 14.59 nás škandinávskymi vlajkami a ryšavým colníkom víta Dánsko. Počasie sa krásne zjasňuje, čím sme severnejšie. Nižšie aj pršalo a bolo 15°, teraz je 18,5°. Z Bratislavy máme správy, že je stále 35°, ale asi aj tu boli horúčavy – stromy obrátené k západu, majú hnedé lístie. Tie, čo boli viac v tieni, sú zelené. Špekulujem, či to urobilo silné slnko alebo nečakaný mráz.

Do kempu blízko mestečka Løkken dorážame o pol siedmej. Je tu pár poľnohospodárskych budov a recepcia je schovaná v jednej z nich. Pani, čo nás čakala, vyzerala ako nejaká vikingská kňažka – nízka, telnatá, s dlhými bielosivými vlasmi. Dala nám cenu na noc iba 150 dánskych korún, čo je vynikajúce. Škandinávia už má dva týždne školský rok, turistický ruch je po sezóne. Miesto sme si mohli vybrať podľa chuti. Kempovacie lúčky sú dve, zvolili sme tú menej obývanú, západnejšiu, v južnom kúte, lebo tam sa nám zdalo najmenej veterno. Riadne totiž fúkalo a robilo 17° oveľa štipľavejšími. Zaodeli sme sa, postavili stan, urobila som vajkové chleby a šup na pláž. Vraj je to 500 m, možno trochu viac. Boli sme nadšení. Už chatičky, ktoré s blížiacim sa morom pribúdali, boli milé, niektoré mali aj sklený altánok s posedením ("Lebo tu fúka," domýšľal si Mch). Potom sa zem zmenila na duny porastené trávou a pod nimi hučali vlny. Dalo sa zísť dole príkrymi schodmi s lanovým zábradlím. Z útesu domáci hádžu vianočné stromčeky... Ale inak tu bolo čisto. Pláž široká, tvrdá, vlny intenzívne, no nie vysoké, úžasné! Po západe slnka ostal ešte dosť dlho farebný obzor; stmieva sa pomalšie. Chlapci boli tiež vo vytržení, behali, skákali, hrabali, chceli chodiť po vode. Opodiaľ v piesku stáli tri bunkre, opustené, ba dva dokonca ležiace na streche. Malo by ich tu byť viac – preskúmame. Schovávali sme sa v ich závetrí . 😊 Do kempu sme došli už za tmy. Pri umyvárkach sme objavili aj kuchynku s dvomi sporákmi, drezmi na riad, práčkou, sušičkou a žehliacou doskou. 😊 Zaliezali sme niečo po desiatej. V noci bolo chladno, ale dalo sa dobre zakutrať.

Råbjerg Mile 
27. 8. 2023

Ranná idylka: takmer bezvetrie, slnečno. Nad poľom za kempom škriekali čajky, zo smreku nás pozoroval holub hrivnák a občas komentoval, čo vidí. Napríklad keď som si trhala do vločiek černice, rastú nám hneď pri stane. Okrem nich aj obrovské šípky, ktoré keď kvitnú, majú cyklámenovo ružový kvet. Na druhej strane lúky zasa rakytník, ešte brutálne kyslý. Na borovici si obzeral šišky krásny strakatý ďateľ.

Vyrážali sme až o 10:30 smer Tversted. Mapa je hrozne klamlivá, všetko to vyzerá byť blízko, no trvalo hodinu, kým sme cez kadejaké dedinky a krátky diaľničný úsek dorazili na parkovisko pri úchvatnom lese. Úplne ako z predetailovanej rozprávky, stromy ihličnaté aj listnaté, mach alebo striebristý lišajník úplne všade a vres taký ružový, až zrak prechádzal. Chcelo sa mi zavrhnúť bicyklovačku a celý deň sa potulovať s košíkom lesom. Často hneď pri ceste rástli masliaky. Alebo muchotrávky.

Veľmi rýchlo sme dorazili k Østerklit Stokmøll, čo je nízka chalupa s vysokou trstinovou strechou a malým veterným mlynom čnejúcim z nej. Stojí uprostred vresoviska s výhľadom na duny a za nimi ultramarínové more. Sedliaci, čo tu žili, sa ale asi veľmi nestíhali kochať. Mali tu kravy, svinky, ovce a v mlyne mleli asi obilie. Vonku medzi tými ich maxišípkami boli piknikové stoly, najedli sme sa tam. Obďaleč boli dokonca dve turistické útulne, ale plné opekajúcich si ľudí. Zrejme je to tu populárna lokalita, lebo na parkovisku bolo plno áut a aj do lesov vyrážali partie rôzneho veku. My sme pokračovali na bicykloch lesmi cez chatovú oblasť, kde sa uličky volali podľa gréckych a rímskych bájnych hrdinov a potom po asfaltke Råbjergvej. Autá nás ohľaduplne obiehali. Raz sme naďabili na farmu, kde v ohrade stáli dva hnedé kone s plavou hrivou a jeden mal dokonca modré oči. Pristavili sme sa a dávali sme im trávu z našej strany plota. Prijali ju nadšene. 😊

Potom ešte pár kilometrov po ceste a na odbočku cez slatiny s kravami a vzdialenými dunami - mega malebné! Po cca. dvoch kilometroch sa pred nami vynoril náš dnešný cieľ – obrovská preskupujúca sa duna Råbjerg Mile. Piesčitá cestička obišla niekoľko stromov a kríkov a strmo stúpala nahor. Chlapi sa po pár metroch vrátili a nechali topánky pri bicykloch. Po suchom piesku sa liezlo hore sakra ťažko, ale boli sme náležite odmenení.

Duna je oveľa väčšia, než sme si predstavovali, ťahá sa na sever, ale nie až k pobrežiu. Niektoré kopčeky boli porastené ostrou trávou, niekde boli aj kríky a jazierka (mláky), ale najväčšiu časť pokrýval samý piesok. Na prvý pohľad sa javil biely, no bol tam primiešaný aj tmavý. Najlepšie to bolo vidieť na J., ktorý sa v ňom nadšene vyvaľoval, padal, gúľal sa dole svahom a hrabal. Mtj zaostával len trochu. Našiel starú ponožku a zistil, že keď do nej dá piesok, ďaleko doletí a urobí kráter. 😊

Postupovali sme na severovýchod, mysliac si, že dôjdeme k polozasypanému kostolu, ale očividne sa mi googlenálezy premiešali. 😊 Od mysu Grenen sa ťahal fotogenický čierny mračisko, no my sme sa držali dnešnej predpovede, ktorá nekázala pršať. Ostatní ľudia sa však akosi nápadne vytratili. K bicyklom sme sa vracali komótne. Mtj našiel sušenú žabku, ja som híkala nad kontrastom tmavých mrakov a bieleho piesku. Pri bicykloch sme sa pokúšali oprášiť a definitívne rozhodnúť, čo ďalej. Ja a J. sme mali ísť podľa navigácie smerom na Skagen k tomu zasypanému kostolu (14 km) a Mch a Mtj naspäť k autu (16 km) a došli by za nami. Lenže radar nakoniec ukázal, že sa vytvára dážď na viacerých miestach, zrejme smerujúci na Skagen, a tak som zavelila, že všetci ideme spolu nazad. A len dobre, lebo asi v polovici nás riadne zlialo, krátko ale intenzívne, márne sme sa pokúšali skryť pod smreky. Potom ešte raz miernejšie, akurát sme začali osychať. No a nakoniec a najvýdatnejšie, keď sme už posledným lesom švihali k autu. Nadávala som schuti a nahlas, deti sa nesmierne zabávali.

Keď sme sa dočľapkali k autu, dážď ustal. Šušte udržali tričká suché, ale kraťasy a sukňa boli totálne mokré. Hneď sme zapli kúrenie. Mch chcel, aby sme sa aspoň autom išli pozrieť na ten zasypaný kostol a bolo to zasa HROZNE ĎALEKO. Na Den Tilsandede Kirke sa napokon šiel pozrieť len Mch, ktorému jedinému nevadilo ísť pešo 700 m v mokrých veciach. Napokon, je to len premiestnená veža, zvyšok kostola nechali zasypať pohyblivým pieskom; dá sa do nej vyliezť.

Mysleli sme, že lepšie pochodíme v Skagene v nejakej morskej reštike. Našli sme odpudzujúci bufet a potom veľmi pekný prístav a staré mesto, lenže bolo 15°, šušte sa nedali ani obliecť, také boli mokré a odmietala som pobehovať po vonku v krátkych rukávoch a mokrých kraťasoch. Škoda, pretože mestečko vyzeralo veľmi príťažlivo. Odviezli sme sa pekne krásne do kempu a dali si na večeru kuskus. Bol ukrutne farebný západ slnka, fotila som ho od poľa.

Maják Rubjerg Knude 
28. 8. 2023

O štvrtej ráno z obrovského lejaku, ktorý vzišiel z celonočného obyčajného dažďa (predpoveď o ňom nič nevedela), začalo kvapkať rovno na môj a J. vankúš. Posunula som sa nižšie a na kvapkanie sme podložili osušku, jedinú, ktorá bola v stane, ostatné sa snažili uschnúť v aute. Čoskoro po týchto opatreniach sa kvapkanie presunulo do priestoru medzi dvoma stanovými vrstvami, takže bol kľud, ale pršalo až do rána. Uvažovala som, že ak neprestane, ako pôjdeme cikať (šušte polomokré v aute), ako budeme jesť (jedlo okrem jabĺk v aute)... až som zaspala a ráno o 8. už nepršalo. Zistili sme, že na streche stanu je malá dierka. Mch ju zalepil záplatou na defekt.

Nefúkalo a slnko sa usilovalo vyslať trochu lúčov cez mraky. O 11. sme vyrazili rovno z kempu na bicykloch smer sever. Viedol nás J. s tetou navigáciou v ruksaku. Šinuli sme sa sme najprv cez polia a statky, z jednej role sa zdvihol oblak čajok rovno nad nás. Dosť rýchlo sme došli do letoviska Nørre Lyngby postavenom nad morom a cez pasienok koní, kde rástli veľké prašivky, šampiňóny a bedle, sme sa dostali na kraj útesu. Občas sa spoza neho plavne vynárali paraglidisti, mali sme ich ako na dlani. More bolo tmavomodré, nebo skoro bezoblačné, tráva zelená na zjedenie. Toto pobrežie je povestné nemeckou obrannou líniou. Práve tu okupanti očakávali, že sa raz vylodia spojenci a náležite sa na nich pripravili: v 40tych rokoch vystavali 90 metrov od morského brehu dlhokánsku reťaz betónových bunkrov, ktoré nikdy neboli použité. Zato živly nelenili – za tých 80 rokov more a vietor postupe odhrýzali z pevniny, dnes siahajú až po bunkre a bez rozpakov ich podkopávajú. V Nørre Lyngby práve putuje z útesu dolu na pláž jeden z nich. Vedľajší ešte vari pár rokov vydrží. Na plošine, kde bol kedysi umiestnený vojenský radar, je teraz vyhliadkový ďalekohľad zdarma. Pekne sme videli aj na dnešný cieľový maják Rubjerg Knude Fyr. Cesta tam však vedie okľukou, po pláži sa nedá – možno pešo. Toto bol trošku nudnejší úsek. Ale záver trasy je už cez lesík, čoraz užším chodníčkom.

Ocitli sme sa pod OBROVSKÝM piesočným kopcom, oveľa vyšším ako včerajšia duna. Tam sme nechali bicykle a cez rakytníkový hájik sme sa vyškriabali na trávnatý hrebeň, kde sme sa v závetrí najedli. Pôvodne sme chceli na vyhliadke, ale od mora giganticky fučalo. Potom sme sa zaodeli do šuští a bufiek a po dune sme kráčali k majáku. Bolo to nesmierne malebné! Piesok zmáčaný nočným lejakom bol dobre schodný. Chlapci sa v tomto teréne opäť náležite vyjašili. Vietor sem privieva kusy dreva a iných vecí, tak mali aj pušky. 😊 Okolo majáku sú rozsypané drobnosti, ostré kamene, asi majú pomôcť brzdiť postupovanie piesku. Ono totiž pôvodne maják aj s domčekmi správcu stál asi 70 m západnejšie. Lenže ako pobrežie ustupovalo, začalo ich najprv zasýpať a potom sa prepadali. Ľudia zachránili aspoň maják a presunuli ho hlbšie do pevniny. Zvyšky tehál po domoch sa povaľujú naokolo a ľudia z nich stavajú nápisy a odkazy. Zdola to tak nevynikne ale zhora vynikajúco. Aj my sme si vyšlapali hore k signálu a v strašnom vetre sme sa dosýta vynadívali. Po návrate dolu sme ešte sedeli v piesku a len tak sa kochali. J. našiel kosť z kuraťa, hral sa, že je to superunikátny historický nález. Ibaže počas gúľania sa z kopca kosť voľakde zabudol a hoci sa vrátil, už ju nenašiel. Nárek bol nesmierny. Trval až po temeno duny, pod ktorou sme mali bicykle. Bola brutálne strmá. Keby to bol kopec v rámci horskej túry, zbohom kolená! Lenže ísť dolu pieskom bola mega zábava, ako kráčať páperím a šlo to rýchlo. J. naše tempo ohrdol a išiel svojím štýlom – váľal sudy, takmer aj kotrmelce a keď bol dolu, vybehol si to ešte raz. Podľa mňa na sebe odnášal aspoň pol kila piesku. Ale aspoň zabudol na žiaľ.

Bicyklami sme potom išli naspäť rovnakou trasou, ale fúkal silný vietor, málokedy nápomocne, bola to drina. V Nørre Lyngby nám na mape ukazovalo reštiku, otvárala však až o piatej (teraz neboli ešte ani štyri). Zato obchod vedľa, čo mal byť otvorený, mal vylepený nápis "Vďaka za leto, uvidíme sa o rok." Okrem nás si oba podniky obzerali aj iní okoloidúci, zjavne si tiež robili zálusk. My sme sa na drevených stoloch pred reštikou najedli vzdorovito z vlastných posledných zásob a potom to už boli len nejaké 2-3 km do kempu.

Deti sme tam nechali a ešte sme si to s Mch odbicyklovali cez pobrežnú cestičku k obchodu na predmestí Løkkenu. Fascinovalo nás, že ešte aj na rondeli majú bicyklisti svoj pruh. Na večeru sme sa rozhodli pre hotdogy. Mne sa 10 ks párkov zdalo málo. Vzali sme preto 20 a k nim 22 hotdogových žemlí, horčicu a kečup. V kempe sme párky rýchlo urobili na panvici s trochou vody. J. bol môj asistent, každému natrel rozrezanú žemľu požadovanou pochutinou, ja som naložila párok a kým sa posledný dostal na rad, prvý už mal zjedené. 😊 Všetci sme si pochvaľovali toto famózne menu. A hoci sme boli z celého dňa prefúkaní a ohučaní, vzali sme šarkana a šli sme sa našu pláž. Prekvapivo oveľa viac dulo hore na dunách ako dolu. Tam len tak normálne a šarkanoidne. 😊 Chlapci boli veľmi radi. Nechápem, kde brali energiu toľko si namáhať ruky, je to riadna sila udržať tie lanká. Podarilo sa nám postupne prejsť asi 2 km k ďalším spadnutým bunkrom, jeden z nich bol hotová pevnosť, a predsa ho príroda pokorila. Na tomto mieste nás aj zastihol západ slnka, bez efektných mrakov, ale krásny. Potom už naspäť a spať.

Hirtshals 
29. 8. 2023

UTOROK Ráno bolo bez vetra a skúpe slnko. Vyrichtovali sme sa do Hirtshals do oceánia, lístky drahšie ako 4 noci v kempe... Pyšnia sa tu titulom najväčšieho svojho druhu v severnej Európe. Asi sa to meria na litre v nádržiach. Jedna z nich bola fakt dosť veľká, kruhová. Tam sa o jednej konalo komentované kŕmenie. Zatiaľ sme si pozreli menšie akvárko, kde tiež boli riadne kusy, človeku sa až nechce veriť, aké rôzne zvery žijú na svete. Mali sme šťastie, že bol prístup aj do zákulisia – nádržky, kde si chovajú ráčiky, kraby, rybky a dokonca aj hrdzavohnedú chobotnicu. Keď sme si ju obzerali, privravel sa nám mladý zamestnanec, vraj chobotnicu majú len odvčera, že sa priplietla komusi do úlovku a ten kontaktoval oceánium. Nechávajú ju aklimatizovať. Skrúšene sedela v kúte, ani sa nepokúšala loviť kraba, ktorý sa ukrýval v dutej rúrke. Napokon sa predsa len na chvíľu rozplietla a prečudesnými pohybmi premiestnila do druhého kúta.

Okrem živočíchov bolo všade plno interaktívnych zábaviek. Tie chalanov zaujímali asi najviac. Všetko sa týkalo mora, či už jeho obyvateľov alebo lodí, vlnobitia a vybavenia. Na nás s Mch urobila najväčší dojem kabína kormidelníka, kde v okienkach panoramaticky premietali výhľad z vplávania do prístavu a obraz sa pohojdával, až sme mali pocit, že je to naozaj. Chlapci hrali hry, koho ryba zožerie viac iných a nezožerie ju iná, kŕmili virtuálne tulene atď. Pred komentovanou prehliadkou veľkého akvária sme si zašli do kaviarne na koláčiky, lebo riadne najesť sme sa plánovali až v meste.

Kŕmenie bolo zaujímavé – do veľkej nádrže skočil potápač, videli sme ho jednak pred sebou za sklom a druhak na obrazovke to, čo videl on cez kameru. Komunikoval s ním iný kolega s mikrofónom pred nádržou. Jeho dánčina znela ÚPLNE ako nemčina s rečovou vadou. 😊 Mňa fascinovali obrovské strieborné ryby prazvláštneho ploského tvaru a pobavilo ma, že v angličtine sa volajú sunfish a po nemecky Mondfisch. Okrem nich tam boli aj kadejaké iné vrátane menších žralokov a na dne raky, hviezdice a raje. Na obyvateľov nádrže sa dalo pozrieť aj zo suterénu z tulivakov. Ďalší pavilón patril tuleňom a tiež sa dali pozorovať pod vodou a potom vonku nad vodou, mali rôzne škvrnité kožúšky a smiešne zadné nôžky s nepestovanými nechtíkmi. Vo vode sa mihali ako blesky, často rovno s bruchom nahor. Bolo im vidieť pupky. 😊 Vonku bol ešte domec venovaný veľrybám, boli tam aj ich kostry a videá, ako ich z mŕtvych veľrýb na pobreží dolovali. Sila, že títo obri sú tiež cicavce a majú s nami veľa spoločného.

Kým sme sa tu premotali, priblížil sa čas druhého kŕmenia tuleňov (o 15., prvý o 11. sme prepásli), nuž sme zostali. 2 tetky a mládenec od chobotnice hádzali ryby piatim trčiacim hlavičkám. Tmavé tulene aj vyliezli za tetami. Trvalo to dosť krátko, ani sme nepostrehli, že už je hotovo.

Odviezli sme sa do mesta na parkovisko pri bielom kostole a potom sme trochu poblúdili, kým sme došli do prístavu. Boli sme tu pred 5 rokmi a mysleli sme si, že mapu nepotrebujeme. Smer sme mali dobrý, len nie všetky uličky boli priechodné. V prístave je stále socha snehuliaka a aj fiskehus je stále funkčný, hurá! Využilo ho dosť veľa ľudí, chvíľu sme museli čakať. S Mtj sme si boli obzrieť dok s rybárskou loďkou na suchu – je OZRUTNÁ, keď je ju vidieť celú, má mohutný kýl. Kúpali sa pri nej čajky a zvláštne kačeny. Obed všetkým chutil – rybie koláčiky s hranolkami, fish&chips a losos so špenátovými cestovinami, mňam! Potom sme šli ešte okolo celého prístavu na koniec móla, aby sme videli, ako sa megarýchlo blíži červený trajekt. Za ním aj jedna rybárska loď. Okrem nás tu bolo dosť iných okukávačov a aj dosť rybárov. Mtj objavil pri sokli signalizačného stĺpu malinkého krabíka. J. ho pomocou papierika a rúk vzal a hodil do mora, čo krabík nie celkom chápal. Držal sa papierika miniklepietkami. Okolo rybárskych lodí sme sa vrátili do mestečka, po hlavnej ulici rozkopanej všemožnými strojmi do obchodu na nákup a na parkovisko, kde sme medzičasom už ostali sami.

Doma sme nachystali nejaké potraviny do ruksaku, J. s Mch si zatiaľ zahrali minigolf a odviezli sme sa do Løkkenu. Kým sme zaparkovali, nakrátko sa rozpršalo. Radar opäť o ničom nevedel. Mestečko je prekvapivo veľmi príjemné a tým, že je už po sezóne, skoro bez ľudí a serepetičkární. Pekné nízke domčeky a dlažba s rybími prvkami. Pláž sa rozťahovala svojím pieskom aj do ulíc. Trochu sme sa po nej prešli. Mch nakukol do zvláštnych valcovitých búdok a rýchlo sa pratal preč, lebo dnu sedeli ľudia v saune. 😊 Mrholenie nás čoskoro zahnalo naspäť. Celkom slušne sme zmokli, kým sme došli k autu. Doma morálka značne klesla, vplyvom počasia i odvrávania detí, tak sme po hlasnej výmene názorov šli spať.

Løkken a Aalborg 
30. 8. 2023

Posledné ráno v tomto kempe nás privítalo bez dažďa a bez vetra. Boli sme vďační, dobre sa balilo. Bolo mi však veľmi ľúto, že odchádzame od černicového kríka a hundrajúcich holubov. Mch na križovatke odbočil namiesto na východ do Løkkenu, lebo objavil, kde na pláži by asi mohla byť búda z naplaveného dreva, ktorú som túžila vidieť. Toto gesto ma veľmi potešilo. Mali sme druhú šancu rozlúčiť sa s Løkkenom príjemnejšie ako včera.

Caddie sme nechali parkovať priamo na pláži a vybrali sme sa severným smerom, vlastne akoby naspäť k nášmu kempu. Bolo mokro, piesok bol tvrdý, more sa prilievalo v nenápadných vlnách. Po pár sto metrov sme museli preliezať skaly, ktoré tu očividne majú na spomalenie erózie, lebo boli podložené aj textíliou. Za "priesmykom" bol hotový cintorín bunkrov, menších, väčších, jeden za druhým. Mtj podotkol, že je to čistá postapokalypsa a veru to bolo úplne výstižné. Bunkre obrovských rozmerov ležali ohlodané až do základov na pláži, pomaľované grafitmi, strechy obrastené pobrežnou trávou. Príroda je úžasná. Pomaly ale isto si robí, čo chce, my sa môžeme strčiť. Hľadanie chajdy sme napokon vzdali, lebo sme sa dostali už k miestu, kde sme z opačnej strany prišli predvčerom. Buď už nestojí, alebo je niekde inde. Ale vôbec ma to nemrzelo, bola to krásna prechádzka. Navyše som úplne nečakane po prvý raz našla tzv. kabelku morskej panny! Je to puzdro na žraločie vajíčka, vyzerá ako čudný chrobák so 4 nohami. Skákala som od radosti, chlapi sa mi čudovali. 😊 Pri aute začalo trošku kropiť, ale úplne banálne. Zjedli sme si studený obed v hukote mora.

Nasledovala asi hodinová cesta do Aalborgu, ktorý podľa mojich poznámok mal byť pekné menšie mesto. Ale je obrovské. Mch našiel parkovanie zdarma na okraji parku, ktorý pretína výpadovka. Asi bol aj celkom pekný, ale ja som ním prebehla slepá od jedu nad neutíchajúcim hundraním detí a výčitkami svedomia za svoj nedostatok bytia nad vecou. Z parku sa do centra dalo pohodlne preliezť podchodom popod koľajisko hlavnej stanice (pekná budova s vežičkami) na centrálny Bulvár a z neho sme odbočili doľava do tichších uličiek. Domy sú pekné, ale ten veľkomestský ruch, obchody, premávka, ľudia – z toho sme za tie roky potulkovania akosi vyrástli. Kedysi by sme Aalborg iste nevynechali, je taký bedekrový. Teraz sme si to viacmenej odtrpeli, hoci sa našli aj malebné zákutia – nízke domčeky okolo tehličkového kostola, masívny biely kostol z 18. storočia, hrazdené domy nakláňajúce sa do ulice, nenápadný hrad zasadený do fádneho parku, kláštor s peknou záhradou, polomoderné tiché námestíčko... Keď sme potrebovali WC, poslúžil nám obchodný dom. Keď sme už boli tam, nakúpili sme aj potraviny. Cez park zasa k autu a zdrhli sme z toho ruchu.

Z kempu Tipperne nám napísali, že máme prísť do 18.00, ibaže navigácia tvrdila, že nám to potrvá o 50 minút dlhšie. Napísala som im, či môžeme prísť aj neskôr a vybaviť platbu zajtra a oni že hej. Po ceste nič extra zaujímavé, len párkrát spŕchlo, no pri Nørre Nebel bolo relatívne polojasno. A to tu malo podľa predpovede celý deň pršať. Ešte aj tráva bola suchšia, istotne tu bol nakoniec pekný deň a nemuseli sme sa zdržiavať Aalborgom... Do kempu sa vchádza cez rampu, ktorá sa otvorí po priblížení. A v kempe – NIKTO. Úplne prázdny!! A krásny – zasadený do lesa, útulný, so zákutiami. Našli sme obrovský hríbisko aj nejaké ďalšie neznáme a poskakujúce minižabky. A komáre... bolo totiž bezvetrie. V zázemí sme mali k dispozícii kuchyňu s 2 sporákmi na plyn, chladničkou a mikrovlnkou + hygge stue (útulnú obývačku). V nej elektrický sporák, drez, kanvica, kávovar, lavica a stoličky okolo stola s umakartovou doskou, konárikové poťahy na vankúšikoch, biely príborník, drevené ozdoby vtáčikov a vlnené ovečky. Neuveriteľne útulné, naozaj. S cestovinami s pestom, sardinkami, olivami a syrom sme sa uchýlili práve sem, lebo komáre aj zima riadne dotierali. Kým sme sa pred spaním umyli, rozpršalo sa. A pršalo s pauzami celú noc.

Søndervig 
31. 8. 2023

Ráno vykukovalo slnko. Tunajšia piesková pôda dobre popila všetok dážď, len vo vyjazdených koľajách v tráve boli bazéniky, keď sme sa čvachtali do kúpeľne a do obývačky. Veľmi dobre nám padol tento komfort, aj z dôvodu tepla, aj zato, že náš stôl a stoličky boli mokré. Kým sme pobalili veci, Mch šiel na bicykli do susedného kempu zaplatiť nocľah, lebo online to nešlo. Ani ho bez toho rampa nechcela pustiť s autom von. Cestou stretol líšku a veveričku. J Predpoveď hovorila, že bude celý deň hroziť dážď, tak sme spokojne odjechali do Billundu k Legohouse. Je to vyše hodiny jazdy. Tie dánske vzdialenosti nám stále vŕtajú hlavou...

Parkovisko pod zemou sa nachádza blízko lega, 2 hodiny sú zadarmo, potom 15 DKK na každú ďalšiu hodinu. Slniečko svietilo, ignorujúc predpoveď, až bola škoda zaliezať dovnútra. Pred budovou sú umiestnené farebné megakocky na lezenie a aj celý komplex je akože z kociek (bielych). Pred bránou nás však vítal znepokojivý nápis, že na dnes už majú vypredané. Spýtali sme sa pri pokladni – a že fakt. Po krátkej porade rodičov sme dospeli k záveru, že kúpime teda lístky na zajtra a dnes pôjdeme na 1,5 hodiny vzdialený výlet... J. bol sklamaný, rátal s tým, že si už dnes niečo kúpi. Nás zasa štvali časové straty. Pomohlo, že sme si hneď za jazdy dali studený obed.

Za Ringkøbingom sa Mch pokúšal dostať na cyklotrasu, ale zdala sa nám fádna, tak sme sa posunuli ešte bližšie k Søndervigu, k brehu zálivu Ringkøbing fjord. Je tam taký sympatický cíp, okolo ktorého sa dá urobiť okruh. Asi 4 km do Søndervigu sme bicyklovali peknou pobrežnou krajinkou okolo borovíc, černíc a žlto kvitnúcich kriakov s podivnými listami a strukovými plodmi. Až tesne pred mestom ide trasa pri hlavnej ceste, dalo sa to vydržať. Søndervig je doslova a do písmena letovisko s akvaparkom a všemožnými turistickými pascami, no sochy z piesku, kam sme mali namierené my, boli super a páčili sa dokonca aj skeptickému Mtj. Každý rok je vyhlásená iná téma, my sme mali šťastie na grécku mytológiu. J. sa celkom chytal pri niektorých príbehoch – Perseus a Medúza, Herakles, Poseidon a všímal si nenápadné detaily. Na každom reliéfe bol nejako zapracovaný Pegas, hľadali sme ho. Väčšina sôch bola brutálne prepracovaná, až sa nechcelo veriť, že to je naozaj len piesok a voda postískané dohromady. Nádhera! Piesok bol skoro oranžový, kým ten na pláži, kam sme potom ešte zamierili, bol klasický do biela. Chalanom sa tam až tak nechcelo, ale keď uvidel hlavne J. dosť búrlivé vlny, hneď mal chuť ísť dolu a preskakovať ich. Trochu sme sa poprechádzali, objavovali sme pekné kamene, riasy nádhernej škoricovej farby, mŕtveho tuleňa. Všade naokolo polihovali rodiny s deťmi vyzbrojenými sieťkami a lopatami a ja som im brutálne závidela. Hneď by som chcela ísť stavať sochu z piesku alebo zo siete zvedavo vysýpať všetko, čo mi do nej more nalialo. Počasie sa prekonávalo – bolo takmer slnečno, tmavý mrak sa držal nad pevninou, inak krásne. Potom na ceste naspäť sme si všimli mláky, teda asi trochu pokropilo, ale nám sa to vyhlo a určite to nebol celodenný dážď, ako strašili predpovede.

Späť sme šli chvíľu po príbrežných uličkách – bez serepetičkární a hluku celkom sympatických a ďalej cez hrádzu. Stojí tu od r. 1865, aby chránila tento cíp zálivu. Už o rok neskôr v nej vznikli 2 fugy, cez ktoré postavili mostíky. Bola to krásna bicyklovačka! Oblaky sa odrážali v nedozernom zálive, chvíľami sme mali vodu po oboch stranách cesty. Len vtáctvo chýbalo, asi už odmigrovalo. Po odložení bicyklov sme sa odviezli do Ringkøbingu, ktorý dal zálivu meno. Malo to byť pekné mestečko a aj bolo, len sa som si zle zapamätala fotky a hľadala som centrum v prístave. Tam boli červené lodenice a pár rýchlych občerstvení – jedno, u ktorého sme si už aj vybrali z vyprážanej ponuky, nám zavrelo pred nosom. Skúsili sme niekoľko krásnych uličiek s dlažbou z kameňov a miniatúrnymi domčekmi vedúcimi na námestie s radnicou a k tehličkovému kostolu. Pár reštík by bolo, ale všetky nóbl. Sezóna skončila.

Hlad podstatne podkopával morálku výpravy, hlavne u najmladšieho člena. Pri odchode z mesta sme našťastie naďabili na potravinový obchod a okrem poživatín na večeru sme hladošom strčili do rúk foccaciu. Domov to bolo asi 40 km a vzali sme to cez Søndervig a potom pobrežnú kosu Sønder Klit, ktorá chráni záliv. Asi v polovici je úzky prieliv. Na kose sa okrem dún občas zmestia aj menšie mestečká. Doma v kempe nik nepribudol, v pohode sme mohli okupovať celú stue aj so sporákom. K dánskym mäsovým guľkám Mch vymyslel zemiakovú kašu z prášku. Urobil ju z celého litra mlieka a veru sa do umývania riadu aj zjedla. 😊 Švédske aj nórske guľky nám chutia viac, v týchto bolo dosť múky. Vidno, že Dáni majú kde pestovať obilie. Ale dobré to bolo.

LegoHouse a delta Skjern 
1. 9. 2023

V noci bola väčšia zima a rosa ráno na tráve priam strieborná, bolo v nej vidieť naše stopy. Mali sme budík na 7., aby sme stihli byť o 10. v Billunde. Stihli sme. Zaparkovali sme v známej garáži a v sprievode ďalších rodín s deťmi sme vstúpili do Legohouse. Davy už prešľapovali pred turniketmi. Včerajší účet za lístky bolo treba QR kódom priložiť k mašinke a tá na nás vypľula náramky s menami a čipmi.

House vyzerá byť labyrint, ale v zásade je to jednoduché – schodmi okolo x-metrového legostromu a potom z galérie s dinosaurami ale aj napr. obrazmi beatlesáckych platní do niektorej zo 4 farebných zón. My sme začali zelenou, kde boli postavené mesto, hory aj lunapark, všetko brutálne vydetailované, aj celý deň by sa to dalo obzerať. Vlaky, lanovky a kolotoče sa aj pohybovali - cez deň. Občas totiž bola aj noc. Vtedy najkrajšie vynikla vlaková stanica. Zistila som, že sa mi oveľa viac páčia technické legá, lebo príroda vyzerá v týchto plastových hranolčekoch umelo, kým budovy a stroje majú hranatosť vo svojej podstate.

Vedľa sa z veľkej zásoby hláv, trupov a nôh dali vyrobiť originálni panáčikovia, potom odfotiť a pridať pozadie ako titulka magazínu. J. objavil miništúdiá na výrobu stop-motion filmov. Bolo ich zo 20, všetky mali rovnaké pozadie – domy, rieku, most a k nim rôznych panákov a autá. Slečna nám vysvetlila, ako fungujú 3 kamery a mali sme 15 minút na výrobu príbehu. J. bol s Mch a ja s Mtj. Na konci sme si mohli ešte zvoliť hudbu a naše mená boli aj v titulkoch. 😊 Všetko sa to nahrávalo na naše kontá, ktoré boli vytvorené zaplatením lístka.

V červenej zóne sme sa zamerali na výrobu doštičiek s ksichtíkmi, ktoré po nasnímaní tancovali, a rybičiek, ktoré po nasnímaní odplávali do virtuálneho priestoru. V žltej zóne boli k dispozícii BAZÉNY kociek, farebných i čisto žltých na poskladanie hocičoho. Zistila som, že absolútne nemám predstavivosť. Aj chlapci postavili iba jednoduché veci, ale boli tam aj riadni machri. Zvlášť partička, čo si nabrala za debničku kociek a pod schodami stavala veľký chrám. V modrej zóne bola časť na stavanie si vlakov alebo autíčok. J. za zúčastnil obsluhy lego-robotíkov, ktorí zúrodňovali lúku pre kvety – včely – med. Ruku k dielu sme mohli pridať do mesta ostrovčekov (obchody, továrne, parky, domy). Už sme však mali po vyše troch hodinách aj dosť.

V suteréne bola ešte zaujímavá historická výstava celého lego príbehu, ktorý sa začal v roku 1934 u pána Christiansena. Bol to stolár, ktorý začal počas krízy vyrábať drevené hračky. Mtj to mal z internetu naštudované a ušetril nám kopu čítania. 😊 No a teda obchod. Prerátali sme chlapcom ich úspory na DKK a dali sme im voľnosť. J. pribehol dosť rýchlo s Indiana Jonesom, no Mtj mal malý rozpočet, ktorý som odmietala veľmi navýšiť a tak po hrozne dlhom zvažovaní nekúpil nič. Mohol si napríklad nabrať aj súčiastky na váhu. Ale ani tie nechcel.

Vonku sme sa stavili v parádnej pekárni. J. si vybral lentilkový muffin a my traja sme sa zhodli na veľkom jablkovom koláči. Bol sýty a riadne sladký, ako to už Dáni vedia. Takto uspokojení sme sa odviezli k delte rieky Skjern. Cestičku cez prírodnú rezerváciu spestrujú dve samoobslužné kompy k čerpacej staničke s vyhliadkou. Malo to byť len 1,6 km jedným smerom, takže sme šli pešo. Najprv cez pasienky s kravkami s ofinou. Asi som ich takto zblízka nikdy nevidela. Sú to obrovské zvieratá! Pokojne si nás obzerali aj so svojimi velikánskymi rohami. Prvá kompa sa práve blížila. Obsluhoval ju starší nemecký pár, pani nám energicky rozkazovala, ako jej máme pomáhať... Keď sme na kompu nasadli my, vysvitlo, že žiadna pomoc zvonku nie je potrebná. Najťažšie bolo zdvihnúť padacie mostíky, ale ťahať loďku lanom po vode zvládli aj dve maloleté deti. Za druhou kompou stála čerpačka. Ak som to správne pochopila, je tu na to, aby sa delta udržiavala taká, aká bola kedysi (lebo medzitým ju zregulovali). Dnu sa dalo kuknúť na 2 prístroje (asi tie pumpy) a vyjsť hore na strechu pozrieť sa trošku z výšky. Veľký rozdiel to oproti zemi nebol. 😊 Ale majú tam hniezda lastovičky a belorítky a v jednom mali práve mladé. Kvíkali, keď sa zjavil rodič so žrádlom. Kŕdle lietali aj okolo budovy alebo si sadali na drôty ohrád pre dobytok. Rybárska chalupa – múzeum bola, žiaľ, otvorená len do 16. Sezóna skončila... Ida naspäť sme na chodníku videli veľkého chrobáka potápnika. A všade tie ich mega šípky!

Po ceste do kempu sme ešte nakúpili, na večeru sme vymysleli tagliatelle so zvyškom guliek. Hladní sme ešte stále neboli + J. bol zabažený stavať nové lego, takže sme deti bez výčitiek svedomia nechali v obývačke a s Mch sme si dali 9 km cyklookruh po okolí. Počas našej neprítomnosti Mtj fundovane po anglicky podal informácie o kempe náhodnej návštevníčke, hlavne ju upozornil na prefíkanú rampu. Naša bicyklovka bola super, mysleli sme, že sa bude dať prejsť cez les, lenže sotva sme zahliadli jedného zajka, už sme narazili na bránu do vojenského priestoru. Patrí im vlastne celý les za kempom až po dedinu Nymindegab. Cyklotrasa ide naokolo. Krása – napravo polia alebo konské pasienky, naľavo borovice, lišajník, vres. Pred nami nízke slnko, za nami tiene "až do kempu", podotkol Mch. 😊 Nymindegabu sme sa okruhom tiež vyhli, zato trasa viedla obrovským kempom, kde bol Mch predvčerom platiť a odkiaľ sme mali požičaný čip na rampu. Za kempom zasa les s vresom, aj som si trochu nabrala. Pri konskej farme Mch už predvčerom videl malých zajačikov – a boli aj dnes. Úplné bábätká, ňuňuňu. Asi žijú pod paletou, na ktorú dávajú koňom seno. Chlapci pri našom príchode veľmi sporiadane skladali Lego v sprievode tichého klavírneho jazzu z Mtj telefónu. 😊 Dobre sa pri tom varili tagliate a guličková omáčka s paradajkami. Mňam! Cibuľa bola riadne silná, vznášala sa vo vzduchu ešte aj ráno. Na voľnočasové aktivity už veľmi nebol čas. Šli sme do sprchy a spať. V noci mesiac po splne svietil ako divý. Na druhý deň nás čakal už len návrat domov. Najazdili sme dokopy 3629 km.