Gýmeš

Nedeľa, 30. 5. 2021

Lenivo otváram jedno oko a registrujem v spálni denné svetlo. Nedeľa, spomeniem si. Deti u starých rodičov. Žiaden budíček, hurá! Otočím sa na druhý bok s úmyslom pokračovať v spaní. Z Mch smeru sa ozve skormútené zahundranie: "Bude trištvrte na 9."
Aha, veď sme chceli ísť na výlet! 😊

Vzhľadom na tieto okolnosti sme celkom pyšní, že ešte nie je ani 10 a už nasadáme do auta. Počasie vyzerá nespoľahlivo - slnko sa strieda s rôznofarebnými oblakmi. Z jedného z nich tesne pred Nitrou trocha spŕchne.

Mesto plynulo prechádza do Nitrianskych Hrnčiaroviec. Príjemná cesta sa vinie popod svahy Zoboru, nad Štitármi sa týči výrazná Žibrica, zo severovýchodu bohužiaľ veľmi neromanticky sprznená kameňolomom. Obyvatelia obce Žirany teda nemajú ktovieaký výhľad, navyše tu pohorie výrazne klesá a výšku začne opäť naberať až nad Jelencom. Na hrad Gýmeš sa dá ísť aj odtiaľto, dávame však prednosť Kostoľanom pod Tríbečom, ktoré sú stisnuté v dolinke medzi kopcami Veľký Lysec a Dúň. Ako sa k nim blížime od susedných Ladíc, omdlievam nadšením z orechovej aleje lemovanej divou rascou s dobre viditeľnými ruinami hradu nad ňou.

Malé parkovisko pri rozchodníku je už plné, odstavujeme teda našu Caddie pod bývalým družstvom za dedinou a vraciame sa kúsok po asfaltke k východziemu bodu. Ešte doma som sa rozhodla, že hore pôjdeme po žltej; býva zväčša strmá a terén všakovaký, preto dávam prednosť po nej stúpať, ako ju zliezať. V tomto prípade však pravidlo neplatí. Cestička je počas celých cca 35 minút nenáročná a dobre schodná. Keďže sme obaja čítali Trhlinu, začíname s Mch debatu o tom, či by sa tu dalo stratiť. Mch má teóriu, že pre miernosť tríbečských svahov a minimum vyhliadok sa dá orientačný zmysel veľmi ľahko oklamať, ja si naopak myslím, že sa to až tak veľmi nelíši od malokarpatských lesov v okolí Bratislavy. Jediný rozdiel vidím v tom, že u nás rastú hlavne buky a tu prevláda dubina.

Ani sme sa nenazdali a už sme na rázcestí so zelenou značkou - volá sa to tu Sedlo pod Gýmešom, ale všetky chodníky sú rovné ako podľa pravítka. Robíme si malú zachádzku po žltej k Studenému hradu. Tento skalami ozdobený kopec vraj kedysi asi tiež niesol dávne hradisko, no archeologický výskum zatiaľ neprebehol. Čo je možno aj dobre, bola by škoda to tu rozrýpať a narušiť tak napríklad vresoviská alebo malé lúčky porastené ružovými smolničkami. Na vyhliadke obeduje niekoľko skupiniek, my si to nechávame až na Gýmeš.

Vraciame sa na rázcestie a pokračujeme po zelenej na vrchol Dúňa, kde stojí od XIII. storočia náš cieľový hrad. V lesnom poraste teraz prevláda kvitnúci jaseň mannový a cítiť ho tak intenzívne, až mám pocit, že sa vôňou musím prehŕňať ako záclonami. Čoskoro sme na lúke na svahu, kde rastú slnko milujúce byliny a mnohé z nich práve v kvete. Usádzam Mch pod strom - tu to bude nadlho. 😊 Celá nadšená fotím šalviu, mliečniky s fialovým pozadím ktoréhosi druhu veroniky, ružové pakosty, maličké orchidey vstavače, hadomor purpurový s kvetom podobným čakanke ale celkom inou stonkou a listami, ešte nerozkvitnuté "mikrofónové" hlavičky krvavca a zbieram aj trocha prvej materidúšky.

Nasleduje opäť úsek lesa a už sme aj hore na hrade. Imponuje nám jeho rozloha. Do hranolovej veže sa dá vystúpiť po krátkom úzkom vytesanom schodišti a získavame odtiaľ prehľad o pôdoryse hradných budov. Trvá dosť dlho, kým si poprezeráme všetky schátrané i spevnené múry, do skaly vytesanú chodbu a bývalú kaplnku, v ktorej majú hniezdo sokoly - poštolky. V kalendári je síce koniec mája, no tu ešte kvitnú púpavy. Asi sa na tom podieľa studený vetrisko, ktorý tu vanie istotne nie len dnes.

Najviac času venujeme výhľadom. V diaľke na juhozápade sa dajú tušiť Záruby v Malých Karpatoch, o niečo bližšie severozápadným smerom sa tiahne Považský Inovec, na severe pokračuje Tríbeč a Vtáčnik a kdesi za ním vyčnievajú už Štiavnické vrchy. Okolité lesy sú prenádherne sviežozelené, posiate tmavými tieňmi fotogenických mrakov, ktoré spestrujú belasú oblohu. Takto zhora krásne vidieť, aký je Tríbeč na mnohých miestach rozložitý, neobývaný a zľahka zvlnený, chýba mu hlavný hrebeň, z ktorého by svahy zbiehali do výraznejších dolín. Začínam sa prikláňať k Mch teórii.

Naspäť do Kostolian si vyberáme pokračovanie zelenej značky, ktorá sa má po nejakom čase napojiť na červenú. Najprv zostupujeme dosť strmo, no za drôteným plotom, ktorý nás upozorňuje, že vstupujeme na chránené územie Jelenskej gaštanice, sa už terén mierni. Popadané staré stromy a bujná mladina v ňom vytvárajú dojem pralesa. Všetky staré gaštany sú vyschnuté, ktovie, čo sa im stalo. Niekedy musíme preliezať stáročné kmene ležiace priamo na chodníku. Neodvažujeme sa z neho odbočiť, predsa len - sme na Tríbeči. 😊 Za hranicou gaštanovej džungle sa chodník vinie opäť dubinou a zem je porastená hustou vysokou trávou, aká pod bukmi nikdy nerastie. Najprv som nadšená - vyzerá to malebne, ako keby sme každú chvíľu mali naďabiť na perníkovú chalúpku. Keď však cestičku sprevádza červená značka a vinie sa takmer po vrstevnici, začína to pôsobiť akosi stiesňujúco. Terén napravo je len nepatrne vyšší ako ten vľavo a kam len oko dovidí, všade samé duby a tráva, žiaden potok, ktorý by naznačoval smer von z pohoria. Dokonca ani žiadni ľudia; tesne v okolí hradu nám oproti vystupovalo pár turistov, no potom už nestretáme nikoho. 25 minút do dediny, ktoré sľuboval rozchodník, trvá v tejto jednotvárnosti akoby mnohonásobne dlhšie.

Do štatistiky miestnych nezvestných sa však napokon nepridávame. Duby náhle ustupujú hrabom, tráva ako zázrakom mizne a naše červené autíčko nás trpezlivo čaká tam, kde sme ho pred 4 hodinami zanechali.