Holandsko 2003
Presun
01. 08. 2003
Z Bratislavy sa nám pošťastilo vyraziť o štvrť na šesť poobede. Tým, že máme v Prahe zahovorený nocľah, budeme už zajtra, v prvý oficiálny dovolenkový deň, o kúsok bližšie k Holandsku.
02. 08. 2003
Pražský náskok sme ocenili. Vďaka nemu nám cesta do mestečka Delfzijl neďaleko hraníc s Nemeckom trvala len okolo 10 hodín, vrátane spomalenej premávky kvôli opravám vozovky za Cínovcom a polhodinovej zachádzky v Drážďanoch, kde sa nám podarilo zliezť z diaľnice rovno do centra. Berušku, ktorá sa odlepila z prístrojovej dosky, sme povýšili na tretieho člena expedície.
V Delfzijle sme našli kemp hneď pri mori, ktoré je skryté za vysokou hrádzou. Ani veľmi nevyzeralo ako more, bol práve odliv a čajky sa hostili v blatíčku na uviaznutých mušliach. Na benzínovej pumpe sme sa zásobili prvým "vatovým" chlebom a pri svetle baterky sme plánovali zajtrajší program.
Okolie Groningenu
03. 08. 2003
Ráno s pôžitkom pobehujem po kempe v nočnej košeli a odhodlávam sa na sprchovanie. M. tak činil už včera, mňa odradila bohatá nádielka hmyzu v umyvárkach. Teraz to koniec-koncov nie je o nič lepšie, ale ráno akosi nikdy nič nie je také strašné ako večer.
O pol desiatej vyrážame. Počasie je krásne, s úľubou sa rozhliadame po novej krajine. Veľmi by som sa nečudovala, keby Holanďania dodnes verili, že Zem je doska. Vyčnievajú z nej len skupinky stromov, políčka sú pravouhlé, podchvíľou križujeme odvodňovacie kanály. Smerujeme do Uithuisenu, kde nám knižný sprievodca sľubuje pevnosť. Usilovne sa rozhliadame, do neba však nečnejú žiadne vežičky ani cimburie. Nebyť smeroviek, zrejme by sme ju nenašli. Pevnosť Menkemaborg je totiž trocha väčší dom obohnaný vodnou priekopou. Boli sme prvými nedeľnými návštevníkmi (znakom Holandska zatiaľ je, že je vymreté...). O výstavu sme nemali veľký záujem, kúpili sme si lístok len do záhrad. Tie boli rozhodne hodné vstupného troch eur. Na polovici pozemku sa nachádzali krásne upravené kvetinové záhony, na druhej pergoly s popínavými ružami, hriadky zeleniny, veľká voliéra s kanárikmi a labyrint zo živého plota. Mal štvorcový pôdorys a aj keď nebol veľký, trvalo nám dobrých 15 minút, kým sme sa dostali k veľkému stromu v jeho strede. Na trávnikoch sa batolili kačičky, pyšne si vykračovali pávy a vo vode pózovali labute a volavky. Pripadali sme si ako v rozprávke.
Po tomto krásnom zážitku prišlo vytriezvenie v podobe nechcenej okružnej jazdy po Groningene a najmä pochybnej "historickosti" dediny Orvelte. Tých pár moderných obchodíkov v akože starých domcoch si podľa nás vôbec nezasluhuje slávu, ktorá sa o nich šíri. Chyba bude zrejme v nás, lebo ostatné davy ľudí vyzerali, že im tu nič nechýba. Jediné miesto, ktoré pôsobilo ako-tak autenticky, bolo malé múzeum vidieckeho života. Najviac sa nám páčili čižmy - dreváky s pribitou koženou sárou.
Na spiatočnej ceste sme v snahe vyhnúť sa Groningenu dosť poblúdili po vedľajších cestičkách, ktoré ani nie sú na mape, takže do mestečka Aduard sme sa dotrmácali dosť unavení na tele aj na duchu. Okamžite sme však pookriali, keď sme naďabili na kaviareň v Klostermuseum. Na pohľad to bol bežný tehlový domček. Dnu sa nás ujal milý ujo, ktorý nás previedol na zadný dvor, kde bol maličký jabloňový sad, pod stromami stoličky, na stoloch poobíjané hlinené misky a v nich tmavoružové jabĺčka veľkosti sliviek. Káva, čaj, smotana a kryštály hnedého cukru nám v tomto útulnom pokojnom prostredí padli priam božsky.
Za mestom Lauversoog sme sa chceli pozrieť, ako - a za koľko - premáva trajekt na Schiermonnikoog, Ostrov sivých mníchov. Čas 19.30 nám maximálne vyhovoval. Keďže na tomto ostrove nie je
povolené jazdiť autom, usilovali sme sa zbaliť na deň a noc úsporne. Aj tak z toho však vyšla jedna taška cez plece, karimatky, fotoruksak, stan a bicykle. Na ostrov to bolo čo by kameňom dohodil, loď sa však musela vyhýbať početným plytčinám. Na toto "ani more ani súš" existuje výraz polder. Holandsko by malo menej ako polovicu dnešnej rozlohy, keby obyvatelia neodvodňovali poldre. Posledný - Waddenzee - sa nachádza práve medzi severným pobrežím a Západofrízskymi ostrovmi. Odvodňovanie tohto rozsiahleho územia však nie je v pláne, Waddenzee bol kvôli mimoriadne bohatému výskytu vodných živočíchov vyhlásený za chránenú prírodnú rezerváciu. Už počas plavby sa nám nahlas predstavili ohromné kŕdle čajok.
V prístave čakali na príchodzích autobusy; do jedinej dedinky na ostrove to bolo niekoľko kilometrov. Keďže sme boli ovešaní batožinou a nevedeli sme si predstaviť, ako by sme sa s ňou teperili na bicykloch, skúsili sme sa opýtať vodiča, či by nás nezviezol. Dosť sme ho prekvapili, ale nakoniec nás vzal, lebo bol poloprázdny. Cesta viedla cez polia a pasienky - všetky veľmi zelené. Kemp sa nachádzal kúsok za dedinou medzi dunami, v spoločnosti divých králikov a čajok. Recepčný nám pridelil krásnu vyvýšeninku a na ráno nám objednal bagety. Po večeri sme sa boli previezť k severnému pobrežiu. Slnko už zapadlo a rosy bolo toľko, že stačilo na pol minúty zosadnúť z bicykla a sedadlo bolo úplne mokré. More malo odliv, z diaľky slabo dunelo, ani ho nebolo vidieť. Zato z majáku vysielajúceho svoje signály do modrého súmraku, sme boli úplne unesení. V noci bola veľká zima, mala som sto chutí schovať si do spacáka aj hlavu.
Ostrov Schiermonnikoog
04. 08. 2003
O ôsmej ráno sme sa už hrdo dožadovali objednaného chleba, ktorý bohužiaľ prišiel až o deviatej. S posunutým plánom ale neutíchajúcim elánom sme vyrazili na okružnú expedíciu po najmenšom zo Západofrízskych ostrovov. Má 16 km na dĺžku, 4 na šírku a je takmer celý popretkávaný turistickými a bicyklovými trasami, okrem východu územia, kde sa nachádza vtáčia rezervácia. V miestnych informáciách (ich skratka VVV čoskoro zľudovela na veve) sme si kúpili mapku a vydali sme sa po hrádzi na výlet. Bolo nádherné počasie, cestička pohodová - prehadzovače sme tuším ani nevyužili - párkrát nám popred kolesá precupitali bažanty. Zamierili sme k moru. Opäť bol odliv, nebolo ho vôbec vidieť. Na pláži po ňom zostal len úzky, ledva tečúci potôčik a pieskové blatko. Na každom kroku sme nachádzali kopčeky, pod ktorými sa mali ukrývať mušle. Pochytilo nás zlatokopecké nadšenie a pokúšali sme sa ich niekoľko vyhrabať. Keď sme zakaždým pod veľkou kôpkou našli asi centimetrovú mušličku, nechali sme to tak. Za územím blata sa nachádzala vyvýšeninka bielych piesčin, ktorá ani za prílivu nie je zaplavovaná vodou. Pretlačili sme bicykle cez piesok a konečne sme po cca kilometri od Ostrova sivých mníchov dorazili k moru. Bolo tmavomodré, plytké a lákavé. Až teraz sme si spomenuli, že plavky ostali v aute na pevnine. Široko-ďaleko od nás však boli len traja ľudia, tak sme nakoniec do vody naskákali "na ostro". Dlho sme v nej nevydržali; Severné more predsa len nemá teplotu Jadranu. Okrem toho sa nám zdalo, že začína príliv, tak sme sa pobrali cez piesčiny naspäť. Príliv naozaj bol. Ten nepatrný potôčik spred pol hodiny sa stihol medzičasom rozrásť na tridsať metrov do šírky a zhruba meter do hĺbky. Ostali sme v nemom úžase, bolo však treba rýchlo konať. M. si vyložil na plecia oba bicykle, ja ruksak a topánky na hlavu a statočne sme to prebrodili. Sila prílivu bola značná. Dodatočne sme sa potešili, že sme sa včas zbadali. Potom sme sa na brehu sušili s holými zadkami, okoloidúci mali divadielko. Tento na pohľad demoralizujúci zážitok nás naopak rozveselil a bez ujmy sme pokračovali vo výlete. Na ostrove možno nájsť všetky možné typy krajiny - od dún a pláže, cez hájiky a dodatočne vysadené lesy, až po polia a pasienky. Väčšina cyklistov mierila k moru; pri oficiálnych plážach sme nachádzali tisíce odparkovaných bicyklov. Našou poslednou zastávkou bol vojenský bunker Wasserman na KOPCI zhruba 20 m. n. m. Výhľad na takmer celý ostrov. V dedinke sme doplnili zásoby potravín a dali sme si kofie verkeerd (= latte). V kempe na nás zo zrkadla hľadeli do červena spálené tváre. Prevzali sme našu početnú batožinu a ponáhľali sa na autobus do prístavu. Tentoraz bol preplnený, preto ma M. so všetkými vecami naložil dnu a on s oboma bicyklami uháňal za ním. Trajekt sme v pohode stihli. Kým sme sa tlačili v dave cestujúcich, istý ujo vedľa nás sa so záujmom spýtal, akouže rečou to hovoríme. :)
Kemp sa nám podarilo nájsť na farme na území Frízska. Sprcha s hadicou! Teplá voda! Saponáty, nočník a detská WC doska k dispozícii! Jeden z holandských spolubývajúcich nás dokonca pozdravil "dobrý deň". Vysvitlo, že už trikrát dovolenkoval na Slovensku.
Frízske mestečká
05. 08. 2003
Severná provincia Frízsko (Fryslân / Friesland) je veľmi hrdá na svoju svojbytnosť. V školách sa napríklad popri holandčine vyučuje aj frízština a aj názvy miest sú dvojjazyčné. Naším dnešným prvým cieľom bol Dokkum. Bedeker: "Už z diaľky je možné vidieť siluetu tohto opevneného mesta, na ktorého hradbách sa nachádzajú dva mlyny." Blížime sa, nič nevidíme. Až na mieste sme pochopili, že v Holandsku znamená opevnenie vodný kanál okolo celého mesta. Dokkum sa nám páčil - domčeky, loďky, radnica. Prechádzali sme sa po uliciach a čudovali sa, kde dočerta sú všetci ľudia. Ďalšou holandskou špecialitou sú zatvorené kostoly. Našli sme aj spomínané mlyny. Pri fotení sa snažíme ovládať, lebo v sobotu sa chystáme do Kinderdijku, kde ich má byť na jednom mieste 19.
Leeuwarden, hlavné mesto Frízska a rodisko Mata Hari. Prešli sme sa cez hlavné námestie s očividne veľmi starým domom uprostred. Najlepšie bolo, že v jednej stene bol zabudovaný bankomat. :) My sme však hľadali šikmú vežu Oldehove zo XVI. storočia. Pôvodne to mala byť 120 metrov vysoká kostolná zvonica, no už pri desiatich metroch sa začala nakláňať na severozápad. Staviteľ sa to snažil napraviť, takže vyššie položené okná sú vzhľadom na zem rovno, hoci celá veža je krivo. Po štyridsiatich metroch to musel vzdať. Dnes je z Oldehove malá vyhliadková terasa na Leeuwarden. Točité schodisko sa nachádza v jednom rohu stavby a veru jeho sklon na severozápad pri výstupe silno cítiť.
V mestečku Marssum sme objavili zámoček s peknou záhradou, ale doľahla na nás kríza tretieho dňa a len sme oddychovali na trávniku. Po nejakom čase sme sa radšej vybrali hľadať kemp. Našli sme jeden úžasný pri dedinke Slapeterp. Podobne ako ten predchádzajúci, aj tento sa nachádzal na nepoužívanom pasienku veľkej farmy a všetky jeho zvuky a vône boli balzamom na naše unavené zmysly. Majitelia dokonca vylepšili svoju ponuku o záhradnú čajovňu. S potešením sme prijali čaj ozdobený kvetmi kapucínky, rebarborový koláč a domácu bazovú limonádu a rozhodli sme sa, že vždy, keď to pôjde, budeme hľadať len vidiecke kempy. Deň sme zakončili riadnou večerou v príjemnom meste Harlingen. Ako jediné má priamy prístup k moru. V XVII. storočí sa odtiaľto hojne obchodovalo z Portugalskom a Španielskom, preto sú aj domy honosnejšie ako vo vnútrozemí. V krčmičke s posedením hneď vedľa kanála s kotviacimi lodičkami sme si výborne pochutili na rybách a keďže v Holandsku sa môže šoférovať s malým množstvom alkoholu v krvi, zapili sme ich pivom. Pozor: malé pivo = 2 dcl, veľké 3 dcl! Evidentne však bolo silnejšie ako v našich končinách, lebo M., blížiac sa v kempe k stanu, zhľadúval kľúče, aby ho odomkol. :)
Starootcovská bicyklovačka
06. 08. 2003
Presunuli sme sa do mesta Makkum na brehu Ijselmeer. Pôvodne to bol rozsiahly morský záliv, ale dvojitým prehradením vznikli dve obrovské slané jazerá. V Makkume sme sa poradili vo veve a vydali sa na 25-kilometrovú okružnú bicyklovačku po Aldfaers Erf Route - Cestu našich predkov. Trasa a vstupenka zahŕňala štyri dedinky, v ktorých sme mali nájsť zachované historické obydlia po vidiečanoch XVIII. a XIX. storočia. Prvá časť cesty viedla popri jazere a ovčích pasienkoch a končila v dedinke Piaam. Márne sme v nej však hľadali nejaké múzeum. Hoci sme ju prebrúsili celú tam aj naspäť, objavili sme len prítulného koňa, ktorý nám ocmúľal predné kolesá. V rozpakoch sme pokračovali do Ferwoude, kde nás už šípky doviedli k na pohľad bežnému súčasnému domu, z ktorého sa vykľula vyše storočná dielňa majstra stolára. Vedel však aj opravovať bicykle a korčule. V zadnej časti domu sme si mohli prezrieť komoru s medenými a hlinenými nádobami a miniatúrne izbietky s posteľami ukrytými v akýchsi skriniach. Naši predkovia museli byť oveľa nižší alebo oveľa ohybnejší.
Cez ďalšie pasienky s fotogenickými jahniatkami sme sa dostali do Allingawieru. So záujmom sme sledovali názornú ukážku prípravy tradičných chuchvalcovitých koláčikov: kuchárka tenkým cícerkom liala tekuté cesto do horúceho oleja. Okrem toho sme navštívili starú kováčsku vyhňu, kde sme si kúpili za pár drobných hrdzavú podkovu pre šťastie, hospodárske budovy, jednoduchý kostol a zakotvenú loďku. V poslednej dedinke Exmorra bola stará škola a obchodík so zmiešaným tovarom.
Späť v Makkume sme nasadli do auta a cez 30-kilometrovú hrádzu sme sa previezli do susednej provincie Noord Holland. Vrcholným zážitkom dňa bol nakoniec útek z kempu. Hľadali sme znova nejaký vidiecky a natrafili sme na jeden na okraji malej dedinky. Staršia domáca ovládala výlučne svoju materčinu (zrejme jediná v tejto krajine), zato veľmi ochotne nám poukazovala všetky haraburdy, dokonca nám vnútila aj dve skladacie stoličky, jednu hrdzavejšiu od druhej. Stále sa záhadne usmievala, peniaze nechcela, vraj to má čas a zmizla v dome. Na malom pozemku bol už postavený jeden karavan, neskôr sme si všimli, že je obkolesený kvetmi v kvetináčoch a sliepkami v klietkach. Jeho obyvatelia ani s pribúdajúcim časom neprichádzali. Začalo pršať a podivná atmosféra bola čoraz stiesňujúcejšia. Moja racionalita by sa v tej chvíli zmestila do špendlíkovej hlavičky. Mala som silnejúci pocit, že tetuška nás v noci s potešením povraždí a v záhrade si ponechá náš stan, na ktorý bude lákať ďalšie obete. Chceli sme sa povzbudiť aspoň sprchou. Spolu sme vošli do spakruky zbúchanej šopy, kde nefungovalo iskrové zapaľovanie plynového prietokového ohrievača. Očadené "kukátko" a zápalky pri ohrievači napovedali, ako máme riešiť tento drobný nedostatok. To bola posledná kvapka. Povytŕhali sme kolíky zo zeme, napchali stan do auta a fujazdili kade ľahšie. Zhruba o pol hodiny sme si už hoveli vo veľkom plnom kempe s čistými umyvárkami, teplou vodou, vľúdnym personálom a priateľským psíkom, ktorý s chuťou zhltol voskový poťah nášho syra. :)
Folklór v Schagene
07. 08. 2003
Už pred deviatou sme boli na ceste do Schagenu, kde sa počas leta každý štvrtok koná folklórne podujatie v duchu západofrízskych tradícií. Na uliciach v okolí Marktplein sa nachádzali stánky pripomínajúce ktorýkoľvek novodobý slovenský jarmok. Z údivu sme však nevychádzali pri promenáde v krojoch, ktoré sa nosili okolo roku 1900. Obyvatelia zo Schagenu a okolia si celkom prirodzene vykračovali po dlažbe mesta v solídnych tmavých oblekoch alebo v pracovnom tmavomodrom oblečení a drevákmi na nohách. Mamičky tlačili prútené kočíky, kde sedeli bucľaté bábätká v háčkovaných čiapočkách a čipkovaných košieľkach. Plavovlasé dievčatká so zásterkami a slamenými klobúčikmi kráčali ruka v ruke s dôstojnými starými mamami v dlhých šatách a s čepcami, ktoré zdobili ligotavé cingrlátka. Dôstojné páry sa viezli v bričkách, za nimi nasledoval pekár na drevenom bicykli a vidiečan, ktorý si z trhu odnášal v košoch pár sliepok.
Na námestí za kostolom bolo pripravené pódium pre účinkujúcich, lebo program bol naplánovaný do neskorého popoludnia. My sme kvôli horúčave dali prednosť kúpaniu v mori. Pri stokilometrovej rovnej pláži na západnom pobreží by v tom bol čert, keby sa kúsok nenašiel aj pre nás! Dosť dlho sme blúdili, kým sme k nej našli prístup. Pyšné vychýrené letoviská si pýtali primerane pyšné parkovné a tam, kde parkovné nepýtali, to bolo zasa k moru pár kilometrov cez duny. Nakoniec sme našli mestečko Wijk am Zee, kde sme nechali auto na ulici a kúsok sme sa prešli. Na pláži hlava na hlave, podarilo sa nám však nájsť si miestečko a dvakrát sme si boli zaplávať. Popritom sme písali pohľadnice, obdivovali čiperné detičky a zjedli melón (na to sme do večera zabudli a potom sme ho márne hľadali po celom aute :).
Nocovali sme blízko Alkmaaru v kempe s malým zelovocom z vlastnej úrody a trojicou Čechov, ktorí mali za sebou očividne únavný deň; nenápadne sme ich pozorovali, ako dobrú polhodinu nezmenili polohu - zábavný bol najmä jeden z nich, ktorý uvedený čas prekľačal s hlavou v stane a zadkom vonku). Sprcha na mince nás naučila rýchlej a efektívnej hygiene. Večer sme sa vybrali do dlhočiznej dediny na pivko. Cestou sme naďabili na otvorený dvorček plný najrôznejších tekvíc, útulné úzke uličky a domky s obrovskými nezastretými oknami. Pripadali sme si ako v oživenom vkusnom časopise o bývaní.
Alkmaar, Zaanse Schans a Haarlem
08. 08. 2003
Do Alkmaaru sme dorazili bez problémov, práve sa začala dvíhať hmla. Takmer hneď sme našli dejisko ospevovaného syrového trhu, námestie sa priliehavo volá Kaasemarkt. Do začiatku predstavenia ostávalo ešte asi pol hodiny, no dychtivých návštevníkov sa už na pripravené zátarasy tlačili celé davy. Z pristavených nákladiakov pomocníci práve gúľali 12-kilové kolesá goudy a ukladali ich po dve na seba do úhľadných dlhých radov. Pred vchodom do radnice postávali statní nosiči v bielom s farebnými klobúkmi. Podľa cechových pravidiel z roku 1751 majú títo chlapi zakázané kliať a prijímať sprepitné. Čoskoro si vo dvojiciach priniesli drevené "sánky" vo farbách svojich klobúkov s dlhými remencami na zavesenie. Naukladali na ne vždy 8 kolies syra, zavesili na plecia a zvláštnym zohratým poklusom, aby náklad nerozhojdali a nevysypali, ich odniesli k váhe. Po prevážení nakladali syr na drevené káry a odvážali ich mimo naše zorné pole (neskôr sme zistili, že tam ich premiestnili späť do nákladiakov...). Počas tohto zaujímavého divadla sa pomedzi syrové múriky potulovala skupinka "kupcov", ktorí znalecky ochutnávali goudu i menšie hrudy edamu (žiaden eidam, prosím!) a na znak uzavretého obchodu si plieskali do dlaní. Celú procedúru trocha narúšala neúnavná konferenciérka a gýčovo vyobliekaná "typická holandská" pastierka, ktorá sa usilovala predať divákom viacjazyčného sprievodcu syrovým trhom.
My sme pokračovali v zoznamovaní sa s tradíciami v Zaanse Schans - skanzene s milými zelenými domčekmi. Nachádzajú sa tu aj štyri mlyny, každý s iným účelom: na odvodňovanie, na mletie horčice, výrobu oleja alebo drvenie kriedy na farby pre maliarov. Pozreli sme si aj syráreň a budovu venovanú drevákom. Očarene sme počúvali starého pána, ktorý nás zasvätil do tajov symboliky ornamentov na vyrezávaných svadobných drevákoch. Napriek veku si počínal veľmi obratne a výsledok bol nádherný. Ozdôbky trošku pripomínali náš oštiepok. Kúsok ďalej boli vystavené stroje na sériovú výrobu drevákov, ktorá funguje na podobnom princípe, ako keď sa vyhotovuje duplikát kľúča. Videli sme názornú ukážku. Surová topánka z vŕbového alebo topoľového dreva je hotová v priebehu niekoľkých minút, potom na ňu čaká povinné sušenie, vyhladenie a nepovinné zdobenie maľovaním či vyrezávaním. Stovky najrôznejších druhov v predajni boli dostatočným dôkazom neutíchajúcej popularity - hlavne medzi turistami. Pre nás toto miesto bude mať navždy aj tragický podtón, lebo sa nám tu podarilo stratiť berušku. Jej posledná fotka medzi drevákmi-lienkami je viac ako symbolická.
V tento deň sme ešte navštívili Haarlem. Je to veľmi sympatické mestečko s bohato zdobenými štítovými domčekmi. V skleslej nálade kvôli stratenej beruške sme si ho však bohužiaľ vôbec nevychutnali. Odšinuli sme sa na juh k rieke Lek, kde sme prespali v rozsiahlom nesympatickom kempe.
Delft, Kinderdijk a červené uličky v Amsterdame
09. 08. 2003
Ráno bolo zasa teplo a hmlisto - zrejme na tom mala svoj podiel aj rieka. Cez tú nie je len tak hocikde most, preto sme radšej využili kompu neďaleko kempu. Prevoz bol veľmi krátky, kompár ledva stihol vyzbierať od cestujúcich drobné. Peknou cestičkou popri Leku sme našli Kinderdijk (ij je tunajšia špecifická dvojhláska - píše sa ako ypsilon s dvoma bodkami alebo maličké i nad kvačkou j, vyslovuje sa ako [aj]). Na pomerne malom území sa tu svojimi lopatkami rozháňa 19 mlynov. Totiž, ak je vietor. Dnes nebol... Navyše aj keby bol, spúšťajú ich až poobede. Zmenili sme teda plán a doobedie sme sa rozhodli stráviť v Delfte. Za normálnych okolností to môže byť od Kinderdijku pohodlná polhodinová jazda. My sme však mali zasa smolu a uviazli sme v poriadnej zápche v okolí Rotterdamu.
Delft preslávil predovšetkým fajnový modrobiely porcelán (delftská modrá) a maliar Johan Vermeer - známy je napríklad jeho obraz Pohľad na Delft alebo portrét dievčaťa s modrým turbanom a perlovou náušnicou. Mnohé zákutia mesta vyzerajú podnes tak, ako za jeho života v polovici sedemnásteho storočia, najmä domky pozdĺž kanálov. Maliar je pochovaný v Oude Kerk, ktorého veža sa nakláňa na jednu stranu. Celkom dobre to zbadať z istého mostíka ponad kanál Oude Delft. Kostol Nieuwe Kerk, napriek svojmu menu už vyše 500 rokov starý, dominuje hlavnému námestiu Markt, kde sa nachádza aj radnica.
Popoludní sme sa vrátili do Kinderdijku. Bolo pekne a niektoré mlyny sa slabo točili. Do jedného z nich sme mohli vstúpiť a prezrieť si jeho starodávne zariadenie. Dolná časť bývala obytná. Po veľmi strmých schodoch sme sa vyškriabali na vrchné poschodia, kde sme videli mechanizmus kolies a koliesok, ktorý dokázal za pomoci vetra dať do pohybu vodu. Odvodňovanie území pod hladinou mora je neustále potrebné; moderné metódy však nie sú ani zďaleka také pôvabné ako ich predchodcovia.
Podvečer sme dorazili k Amsterdamu. Hoci sme sa dosť ďaleko pred ním usilovali nájsť kemp, podarilo sa nám to až na jeho predmestí. Bol natoľko oficiálny, že sme museli zaparkovať pred ním, ísť sa zaregistrovať na recepciu, potom si vybrať z auta potrebnú batožinu a napokon sa pokúsiť postaviť stan na maličkej lúčke, ktorá hustotou osídlenia a marihuany nápadne pripomínala Woodstock.
Pozitívom kempu bola blízkosť metra. Kúpili sme si pätnásťmiestny lístok za 6.20, ktorý nám vystačil pre oboch na cestu do mesta a späť. Vystúpili sme na Nieuwe Markt a ponorili sa do množstva svetiel a ľudí. M. najviac prahol po Red Light District a čím bližšie k Oude Kerk, tým bol spokojnejší. Hľadali sme aj vhodné miesto na normálnu večeru a keďže Holanďania nemajú takmer nič národné, dala som si lososa a M. argentínsky steak v reštaurácii na ulici Dam. Mladí tmaví čašníci boli aj k nám veľmi pozorní, nemohli sme však konkurovať dvom sestrám Gréko-Američankám, ktorým by zniesli modré z neba. :) Red Light District si jednoznačne treba prechodiť v noci, v hlavnom pracovnom čase sporoodetých dievčat, pornokín a sexshopov s výkladmi plnými vynaliezavých pomôcok, všetko vo výrečnom červenom a ružovom osvetlení. Dámy od najstaršieho remesla vábivo pózovali v presklených dverách vedúcich z izbičky s posteľou rovno na ulicu. Keď vošiel zákazník, zastreli záclonku a po príslušnom čase sa celá procedúra opakovala. Videli sme chlapíka, ktorého po víťaznom opustení kóje vítali pochvalne tlieskajúci kamaráti. Najviac takýchto salónikov bolo v okolí už spomínaného kostola Oude Kerk, čo nám aj v takej liberálnej krajine pripadalo dosť prekvapivé. Ešte šokujúcejšie pôsobili uličky, možno ani nie meter široké, kde sa to všetko odohrávalo rovno pod nosom okoloidúcich. Niektoré dômyselné atrapy vo výkladoch obchodov by určite dobre poslúžili aj na cvičeniach z anatómie. Atmosféru umocňovali omamné výpary vanúce z kofeeshopov. Aj nám ktosi čosi ponúkal, s vďakou sme odmietli. Zato pre väčšinu našich spolubývajúcich v kempe to bol evidentne jeden z hlavných cieľov návštevy Amsterdamu. Náš stan sme našli ľahko: pred ostatnými blikali do tmy končeky zapálených jointov a plamienky varičov pod tajomnými kašičkami.
Amsterdam cez deň
10. 08. 2003
Okolo desiatej sme sa vrátili metrom do centra. Uličky už boli prázdnejšie. Bez červených neónov vyzerali aj posledné vytrvalé dievčence akosi vypelichane a výklady sexshopov zaprášene. Zato Oude Kerku slnečné ráno pristalo, zvony príjemným hlaholom privolávali ľudí na bohoslužby. My ako očividní turisti sme doň nemali povolený vstup. Zato sme sa dobre pobavili na vývesnom štíte neďaleko kostola, ktorý celkom vážne hlásal, že sa nachádzame pred Informačným centrom prostitúcie. Na Nieuwe Markt sme si dali celkom obyčajnú kofie vercheerd a letmo sme si pozreli tovar na miestnom blšom trhu - objavili sme napríklad zelené marihuanové lízatká a zásoby pornokaziet.
Návšteva Rembrandtovho domu nám nevyšla, lebo ho otvárali až poobede. Dali sme prednosť prechádzke popri Keizersgrafte. Je to jeden z troch navzájom sa kopírujúcich kanálov, ktoré ako dúha tvoria hranice starého mesta. Okolo nich stoja úzke trojposchodové domy rozmanitých farieb a štítov. Nad ulicu z nich trčia brvná s kladkami či hákmi, pretože klavír alebo väčší gauč sa dá dodnes presťahovať len cez okno. Holandské stavby vo všeobecnosti pôsobia veľmi mlado. Napríklad na taký Rembrandthuis by laik sotva povedal, že tu stojí od začiatku XVII. storočia. Popri pokojných kanáloch s nespočetnými môstikmi sme sa dostali na hlavné námestie Dam, kde je napríklad kráľovský palác a múzeum voskových figurín Madame Tussaud. Pred tým, ako sme uvideli cenu (18 eur), sme sa pohrávali s myšlienkou, že by sme si doň zašli. Namiesto toho sme okolo dlhočizného radu do domu, kde sa za vojny ukrývala Anna Franková, prešli do prístavu výletných lodičiek. Pešo sme na Amsterdame neobjavili veľa sľubovaných malebných zákutí. Nazdali sme sa, že prehliadka na lodi nám to vynahradí, ale iba čo nás definitívne dorazila. Zlatým klincom prehliadky bolo podľa sprievodcu miesto, kde sa križovali dva kanály. "A teraz rýchlo, rýchlo pohľad doľava - vidíte? Tri mosty za sebou!" Čaro Amsterdamu, ktoré v ňom videli mnohí naši známi, sa nám teda odhaliť nepodarilo.
Ako rodení Čechoslováci sme mali namierené do Naardenu, kde odpočíva Jan Ámos Komenský. Mestečko je malou pevnosťou hviezdicového pôdorysu obkoleseného vodnou priekopou. Pred kostolom je umiestnená socha učiteľa národov, ktorú tam postavila československá vláda okolo roku 1950. Mauzóleum a múzeum boli neďaleko a - zatvorené! Omeškali sme sa o 5 minút...
Keďže sme túto návštevu tak rýchlo vybavili, odfrčali sme až k hranici národného parku Hoge Veluwe. Ubytovanie vo vidieckom kempe nám po mestskom ruchu padlo veľmi dobre. Umyvárky boli hneď vedľa kravína. Našimi susedmi v boli dve anglické dvojice so supervybavenými karavanmi. U jedných sme zbadali dokonca mikrovlnku a gril, na ktorom si ráno pripravovali opekanú slaninu.
NP Hoge Veluwe
11. 08. 2003
Národný park Hoge Veluwe sa určite oplatí navštíviť. Keby sme nemali vlastné bicykle, mohli sme si ich tu "zadarmo" požičať. Bicykel sa na objavovanie rozmanitostí parku výborne hodí; bez nich by sme sotva prebrúzdali 42 km. Na zhruba 6000 hektároch možno nájsť viacero odlišných vegetačných pásiem - od borovicových lesov, cez vresoviská, lúky, listnaté hájiky, savanu až po púšť. V severnej časti sa nachádza jazero a na jeho brehu lovecký zámoček sv. Huberta. Park sa totiž údajne priam hemží divou zverou. My sme stretli len jednu veveričku. Zámoček dali okolo roku 1915 postaviť vtedajší majitelia tohto územia, dnes ich mená pripomína Köler-Müllerovo múzeum uprostred lesov, kde sa ukrývajú také skvosty ako obrazy Vincenta van Goga (podľa toho, čo sme zatiaľ pochytili z holandčiny, treba zrejme vyslovovať [Fan Choch]). Keďže bol pondelok, múzeum - ako zrejme takmer všetky v Európe - malo zatvorené. Dosť sme to ľutovali, lebo napriek nášmu všeobecne vlažnému postoju ku galériám sme o túto mali záujem. Nakukli sme teda aspoň do malého poznávacieho centra prírody. Nachádza pod zemou a veľmi názornou cestou poučuje návštevníkov o kameňoch, vode, ekológii a čulom podzemnom živote, vypomáhajúc si modernými technológiami.
S dňom stráveným športom v prírode, aj s pretrvávajúcim teplým slnečným počasím sme boli veľmi spokojní. Na parkovisku nás oslovila holandská dvojica, ktorú zaujala naša poznávacia značka: "Vy ste zo Slovenska? A aj tam máte takéto strašné horúčavy?" :)
Nocľah sme si naplánovali vyše 140 km na západ. Cesta išla dobre až na posledných 20 kilometrov, ktoré sme zbytočne prevozili okolo dediny Wouse Plantage, keď sme hľadali kemp ukrytý priamo pod našim nosom. Boli sme v ňom napokon jediní v stane, skôr sa to ponášalo na chatovú oblasť. Chatky vznikli z obrovských karavanových domov, ktoré majitelia viac menej nadobro zakotvili do zeme, vysadili popínavé ruže a natiahli televízne antény.
Pobrežie Zeelandu
12. 08. 2003
Prevažnú časť dňa sme sa potulovali provinciou Zeeland. Doobeda sme začali v Yerseke. Ešte sme ani poriadne nevystúpili z auta a už sa za ním zhromaždila skupina starších občanov, nahlas hádajúc, čože je to za exotickú krajinu.
Mestečko žije z chovu a spracúvania ustríc a mušlí. V polovici augusta sa tu organizuje Mosseldag - "mušľobranie". My sme tu boli predčasne a tak sme na pobrežných hrádzach videli len bazéniky, kde sa chovajú. Mne sa vcelku uľavilo, lebo aj keď mi plody mora chutia, cítim sa po ich jedení vždy veľmi vinovato. Inak je Yerseke dosť ospalé mestečko topiace sa v ostrom morskom vzduchu a s prístaviskom pôvabných lodičiek. Mnohé boli na predaj - Te koop. Tento nápis sme videli už na všetkom možnom - na bicykloch, na domoch, dokonca aj na strome. Na jednom peknom domčeku naopak trónila dôrazná tabuľa NIET te koop!! :)
Obišli sme Midelburg a zastavili sa v príjemnom prímorskom Veere. Pozreli sme si v ňom nedokončený kostol, v útrobách ktorého mala svoje miesto nedokončená umelecká výstava a hlavné námestie s peknou radnicou. Na Markte sa práve konal malý trh. Posilnili sme sa vynikajúcou, ešte teplou hrubou oblátkou plnenou medovo-karamelovou hmotou. Predavači boli zväčša oblečení v krojoch a ponúkali vlnené svetre, starožitnosti, obrazy, cukrovinky a rôzne (ne)potrebné blbôstky. Obedovali sme na móle pre vyhliadkové lode, neustále som tŕpla, že M., alebo ja, alebo foťák, alebo všetko dohromady skončí vo vode.
Keďže sme sa potrebovali dostať na druhú stranu rieky Šeldy (jej ústie má niekoľko kilometrov a ťažko rozpoznať, kde končí rieka a kde začína more), našli sme podľa mapy Vlissingen, odkiaľ premáva trajekt. Dostalo sa nám však usmernenia, že je určený len pre peších a cyklistov a autá môžu použiť Westernsheldetunnel, ktorý je neďaleko a vedie popod rieku. Spočiatku sme mali dojem, že smerujeme do Austrálie a veľmi nás potešilo, keď sme opäť uvideli slniečko. Až tak, že sme sa rozhodli užiť si ho na pláži pri Cadzande. Medzičasom sa však zozimilo a od mora pritiahla hmla, preto sme si len posedeli na pobreží a usilovali sa nájsť milióny rokov staré žraločie zuby. Nemali sme ani potuchy, ako vyzerajú. Našli sme všeličo a pre istotu sme si mnohé z objavov nechali. Najmä skamenené mušle boli krásne.
Od mora sme sa pohli na belgickú stranu hranice. Táto krajina nás neprivítala veľmi priateľsky, cesty nie sú dobre značené, nehovoriac o kempoch, ktoré sú pred cudzincami dôkladne ukryté. Kým sme jeden našli, najazdili sme dobrých 100 kilometrov. Recepčný Peter, ktorý práve s chuťou čistil umyvárky, bol veselý mladý chlapík a so sprisahaneckým úsmevom nám pridelil "nice quiet place" na riedko obývanej lúčke. To, že za plotom je hlavný železničný ťah na Brusel s frekvenciou jeden vlak za 2 minúty, zrejme patrilo k ochrane intimity. :)
Brugge
13. 08. 2003
Už o 10. nás vítali Brugge. S radosťou sme využili parkovací systém mimo centra. Auto tu ostalo za 2,50 na deň a k tomu sme dostali zadarmo lístky na kyvadlovú dopravu. Mapa stála 20 centov. Ľúbime Belgicko!
Vystúpili sme pri kostole sv. Salvatora, ktorý bol otvorený - od takého čosi sme si v Holandsku odvykli - podobne ako neďaleký Notre Dame so 122 m vysokou vežou. Dnu sme obdivovali kazateľnicu z tmavého dreva a betlehem vyrezaný z kmeňa starého stromu. Cez otvorené vráta občas priletel z ulice klepot konských kopýt na dlažbe, dokonalá atmosféra minulosti.
Architekúra je tu celkom iná ako v jednotvárnej krajine ich severných susedov. Každý dom, hoci aj v tom istom slohu, je iný, s akurátnou mierou ozdôbok a farebných kombinácií. Na Groete Markt sme prišli uličkou, kde sa stará pani v kroji piplala s ručnou čipkou. Krajky sú hlavným poznávacím znamením Brugge, na každom kroku sa dá naraziť na obchodík so zásterkami, obrúskami a čepčekmi. Na hlavnom námestí púta pozornosť najmä pyšná radnica. Nevidiacich turistov určite poteší jej verná liatinová zmenšenina. Na námestí bol práve trh, kúpili sme si jahody a zabávali sme sa na prekrikujúcich sa predavačoch postupujúcich podľa vzoru "Kulaté melouny, zahnuté banany!" (neznalých odporúčam na českú rozprávku Lotrando a Zubejda).
Príslovie, že ľudia sú rôzni, sme mali možnosť overiť si aj tu. V kaviarni nás obslúžila staršia odutá čašníčka, ktorá odmietla našu reklamáciu špinavej lyžičky s argumentom, že také sú všetky. Zjavne sa za ne nehanbila. Presný opak sme zažili na verejnom WC, kde pani toaletárka nepustila do kabínky ďalšiu zákazníčku, kým po predchádzajúcej nepretrela dosku handrou. :)
Celé doobedie sme sa potulovali po rozkošných uličkách, zašli sme si k mestskej bráne, hrádzi s dvoma veternými mlynmi a ku kostolu sv. Jakuba. Potom sme sa usadili na neskorý obed v reštaurácii na Groete Markt, ktorú poctili návštevou napr. Audrey Hepburn alebo Donald Sutherland. My sme sa pre ňu rozhodli kvôli lákavým jedlám. M. si dal mušle au gratin (zapekané) a králika po flámsky, ja haringa a rybu v omáčke so špargľou. V rámci menu bol aj kir (likér z čiernych ríbezlí v bielom víne - poznáme ho z Provence) a kávová zmrzlina ako dezert. Vynikajúce!
Okolo piatej sme sa vydali hľadať kemp. Po Gent išlo všetko dobre a tam sme hľadajúc potraviny zablúdili. Nijaké smerovky spôsobili, že sme sa ocitli na pešej zóne medzi krásnymi vežami, bránami a kostolmi, ale keďže sme mali iný cieľ, neostali sme ich obdivovať. Cestu z mesta sme hľadali takmer po čuchu.
Po kempe sme tiež pátrali celú večnosť. Bol umne schovaný uprostred dediny. Ceduľa, ktorá naňho mala upozorňovať, bola zarastená v živom plote - podľa jeho výšky už pár desaťročí. Neznášame Belgicko! Pani správcová nevedela ani ceknúť inou rečou ako flámčinou, hoci sme skúšali angličtinu, nemčinu aj francúzštinu. Rukami-nohami sme sa nakoniec dohodli na 6,50 za noc, čo nás obmäkčilo. Večer sme boli v dedine na pivku a na voľne prístupnej generálke muzikálu The King & I, ktorý sa odohrával na pontónoch na jazere.
Brusel
14. 08. 2003
Nabrali sme kurz Brusel. Po včerajších skúsenostiach sme sa trocha obávali, či ho nájdeme. Podarilo sa. Veľký, hlučný, trocha parížsky. Prvou naliehavou záležitosťou bol záchod, ktorý - ako to len Belgičania vedia - mal prísne utajené súradnice. V krajnom zúfalstve sme vbehli do pomerne nóbl reštaurácie, v ústrety nám kráčal profesionálne usmiaty a dobre naladený hlavný, pripravený splniť každé naše želanie. Otázku "Oú est la toilette?" však nečakal. Kútiky úst mu ovisli a znechutene nám pokynul príslušným smerom. :)
Do centra sme sa dostali jedným z bulvárov, potom na nás už z bočnej ulice vykúkala biela cifrovaná veža radnice a boli sme na Grande Place. Nie je ani také veľké, možno tento dojem vyvolávajú pomerne vysoké vyzdobené budovy. Davy turistov a pripravované tribúny ho ešte zmenšovali. V informačnom stredisku sme dostali zadarmo mapku. Ľúbime Belgicko!
Prúd návštevníkov nás po café au lait zaniesol k legendárnemu večne cikajúcemu chlapčekovi. Na naše sklamanie nemal na sebe žiadne z mnohých sezónnych šatočiek. Poslušne sme si ho odfotili. Okolité obchodíky sa len tak hemžili jeho kópiami: čokoládkové figúrky, otvárač na fľaše - s vývrtkou namiesto pinďúra, kartónová zväčšenina - s otvorom na hlavu a pinďúra...
Podľa rady našej kamarátky sme našli Grand a Petit Sablon, dve pôvabné námestíčka do kopca. Práve vhod sme pri nich objavili Claire´s Famous Sandwiches s množstvom dobrôt za maličkým pultom. Claire ochotne vysvetľovala hladným Slovákom, čo s čím najlepšie chutí. Môžeme potvrdiť, že napríklad kozí syr a opekané paradajky sa k sebe hodia znamenite. Vychutnali sme si ich na Petit Sablon pod košatými stromami a s detičkami šantiacimi na trávnikoch. Nazreli sme aj do chrámu Ste. Marie, v ktorom bolo pokojné ticho, ani sa nechcelo veriť, že sme uprostred veľkomesta.
Pokračovali sme k Palais Royal s francúzsky pôsobiacou fasádou a priľahlému kráľovskému parku. Všade po meste, záhrady nevynímajúc, sme nachádzali umelé kravy dotvorené rôznymi umelcami. Obzvlášť na nás zapôsobila jedna, ktorá bola celá systematicky pokrytá mušľami zo slávok.
Bruselská katedrála zasvätená sv. Michalovi a sv. Gudule sa našim laickým očiam veľmi podobala na Notre Dame v Paríži. Vo svojej čistej bielobe vyzerala napriek mohutnosti jemne a krehko. Možno to spôsobili aj okolité moderné stavby; katedrála vyzerá, akoby ju na malý kopček premiestnili až dodatočne. Prezreli sme si ju aj zvnútra. Krížová cesta na jej stenách je znázornená malými súsošiami - reliéfmi. M. si všimol, že Ježišovi na nich síce trčia rebrá, ale hrudné svalstvo má vypracované. Napriek tomuto dobromyseľnému prikrášleniu boli výjavy veľmi pôsobivé.
K autu sme sa dostali cez Nieuwe Straat, hlavnú obchodnú ulicu mesta. M. platil za parkovanie 50 eurovkou a automat mu hlučne a dlho vydával za mešec drobných. Okoloidúci sa naňho obzerali ako na výhercu v kasíne.
Cestu z Bruselu sme našli prekvapivo ľahko, tunel nás z parkoviska vyviedol rovno na diaľnicu. Problémom sa stalo len tankovanie, lebo na belgických pumpách LPG majú inú prípojku ako v Holandsku a na našu doma zakúpenú holandskú redukciu sa nedá pripojiť redukcia belgická. Neznášame Belgicko!
S nadšeným pokrikom sme opäť prekročili hranice neďaleko Maastrichtu a hneď na prvej holandskej pumpe dopĺňame šťavu. O čistotu nášho skla sa okamžite začína starať aktívna brigádnička. "Čo to tu máš za ženskú?" podpichujem M. Ten mi s potuteľným úškrnom podáva peňaženku: "Daj jej niečo, ale myslím, že máme len nejakých 20 centov." "To bude mať tak na záchod," komentujem. "No a? Stačí!" Dievčina odušu drhne naše zaprasené sklo a záhadne sa usmieva. Podávam jej tie halieriky a ona na to: "Já nechci, vy jste Slováci!" Všetci, vrátane jej priateľa, ktorý umýval iné auto, sme sa dobre pobavili. :)
Kempov sme našli rýchlo hneď niekoľko. Ľúbime Holandsko! Vybrali sme si jeden s názvom "Pri kláštornom múre" na NÁHORNEJ PLOŠINE! Oblasť okolo Maastrichtu je jedinou v Holandsku, kde sa nachádzajú kopce myjavského vzhľadu. Rodinný kemp má kapacitu 15 stanov, našťastie sme sa zmestili do tohto čísla. Domáci nás pozvali k sebe do kuchyne, kde bola celá široká prívetivá família. Srdečne sa s nami porozprávali a boli nadšení, že sme zo Slovenska - takých tu ešte nemali a získali tak náskok pred konkurenciou. Potom nám ešte poukazovali malé mačence a vzorne udržiavané umyvárky pri ohrade s dvoma koníkmi. Novinkou za celú našu krátiacu sa dovolenku bol chladný večer. Obliekla som si oba svetre. To bude zrejme tou vysokohorskou polohou. Po večeri sme šli do krčmičky na pivko sprevádzané reprodukovanou dychovkou, z ktorej zaznieval český spev. Čašník nám to nevedel vysvetliť.
Najvyššie holandské hory
15. 08. 2003
Ráno nás v miestnom veve ohúrila cena za mizernú mapku okolitých hôr - 6,45! Ohrdli sme ju. Celkom dobre nám poslúžila informačná tabuľa s vyznačenými trasami, ktorú sme si odfotili. Nech žije digitálna fototechnika! Vybrali sme si jeden z dlhších výletov (7 km), ktorý sčasti prechádzal aj Belgickom. Najprv to bola veľmi malebná cestička cez polia a pasienky, čoskoro sa však stočila do dediny a pokračovala až do konca po asfaltke. Odhodlali sme sa vyskúšať ešte žltú značku, ktorá strmo stúpala do lesa a našťastie v ňom aj zotrvala. Objavili sme na nej aj kríky obsypané divými černicami - zdá sa, že nik okrem nás nevedel, že je to jedlé. Cestička bola po celej dĺžke pekná, chvíľami pozdĺž horských lúk s ovečkami. Úplne zreteľne vyslovovali BÉÉÉ.
Podvečer sme sa vybrali do Maastrichtu s hlavným cieľom nakúpiť produkty holandského potravinárstva pre širokú rodinu. Boli sme dosť unavení, preto sme nepodnikli žiadnu dôkladnú prehliadku mesta. Prebral nás však OTVORENÝ kostol - to sme si nemohli nechať ujsť. Neveriac vlastným očiam sme o chvíľku zistili, že je v ňom strážené parkovisko na bicykle a mopedy! :)
V kempe sme si varili instantné šunkové fliačky. Pani správkyňa so svojou mamou na vozíčku obchádzali svojich hostí, s každým prehodili pár teplých viet. Nás za "výživnú" večeru a skutočnosť, že pozajtra ideme znova do práce, poľutovali. Zaujímali sa o dovolenku na Slovensku; počuli, že v Čechách sa dosť kradne.
Za sviežeho rána sme ešte naposledy išli nakŕmiť priateľskú kobylku v ohrade pri sprchách. Pásla sa v polovici pasienku. Keď sme na ňu zavolali, zdvihla hlavu, zauvažovala a pohla sa ležérnym krokom k nám. Šetrili sme si pre ňu cukor, zakaždým mi mäkučkou papuľou "zjedla" celú ruku.
Cesta domov prebehla úplne hladko - po dvanástich hodinách sme sa už doma vybaľovali, neveriac, že včera večer sme ešte popíjali holandské pivo. :)
Praktické informácie o Holandsku
Holandsko je pre našinca vzdialenostne aj cenovo prijateľná krajina. Autom sa tam dá doraziť za jeden deň. Pokiaľ máte auto na LPG, ako sme v tom čase mali aj my, určite budete s potešením tankovať lacný plyn, ktorý tu majú na každej pumpe. Nezabudnite si však ešte doma kúpiť redukciu, pretože holandské tankovacie hadice majú inú koncovku. A nebuďte prekvapení, keď vás na čerpačke nepríde nikto obslúžiť. Holanďania z toho veru nerobia žiadnu vedu.
Pokiaľ budete bývať v kempoch, odporúčame vyhľadávať súkromné na vidieku. Stačí zísť z hlavnej cesty a do štvrťhodiny zaručene natrafíte na šípku, ktorá vás dovedie na príslušné miesto. Zvyčajne to býva dvor alebo lúka pri farme, kde chovajú kravky, ovečky alebo kone. Tým, že sú to malé kempy, býva v nich útulne a čisto. Nezriedkakedy nás prekvapili drobnosti, ktoré by sme asi inde nenašli - hračky, nočníky pre deti, záhradná čajovňa... Okrem toho bývajú aj lacné. Za dvoch ľudí, miesto na stan a auto sme platievali medzi 9 a 15 eurami.
Ceny sú tu všeobecne dosť prijateľné. Vyššiu čiastku sme venovali akurát trajektu na Ostrov sivých mníchov - pre dvoch dospelých, dva bicykle a 24hodinové parkovanie auta v prístave sme zaplatili okolo 37 eur. Prekvapilo nás tiež 15 eur za vstup do národného parku Hoge Veluwe (2x 5 + 2,50 za mapu + 2,50 za parkovné), ale nakoniec sme sa zhodli, že to boli dobre investované peniaze.
Skoro všetci ľudia v Holandsku hovoria dobre po anglicky, prípadne nemecky alebo francúzsky a sú navyše veľmi ústretoví, takže sa nestratíte. Majitelia vidieckych kempov sú priateľskí, prídu sa porozprávať a zaujímajú sa o cudzie krajiny. Sú to vášniví cestovatelia - keď na európskych diaľniciach uvidíte auto s prívesom alebo karavan, je dosť pravdepodobné, že má značku NL.
Krajina síce neoplýva veľkými prírodnými zázrakmi a po čase sa môže zdať až príliš jednotvárna, no cestuje sa po nej príjemne. Stačili nám dva týždne, aby sme ju prešli krížom krážom. Cesty sú kvalitné, hoci tie bočné môžu byť dosť úzke. Nehovoriac už o tom, že v takomto rovinatom teréne sa výborne bicykluje. Ak si neprinesiete vlastné bicykle, dajú sa všelikde požičať. Domorodci ich tiež veľmi hojne využívajú.
Varili sme si z vlastných zásob na plynovom variči v ešusoch. Denný prídel pozostával väčšinou z cestovín, omáčok, sáčkových polievok a chlebov so syrom. Chlieb nás privádzal do zúfalstva, pretože všade mali len mäkký toastový, z ktorého sme mohli každý zjesť aj desať krajcov na jedno posedenie. Zato syry boli úžasné a lacné; s potešením sme sa nimi napchávali niekoľkokrát denne. Dokupovali sme si tiež ovocie a zeleninu. Dvakrát sme si zašli na riadny obed/večeru do reštaurácie, kde sa oplatilo pochutnať si na rybách a daroch mora. Pivo je v Holandsku aj Belgicku veľmi obľúbené a je ťažké vyznať sa v toľkých značkách. V zásade sme to ani príliš neskúmali. Ako som už písala v denníku, treba sa pripraviť na to, že veľké pivo v týchto končinách znamená 3 dcl. :) No môžete si po ňom sadnúť za volant.
Počasie vraj v Beneluxe nebýva nič moc, častý dážď a vlhko. Mali sme asi šťastie, no náš pobyt je dôkazom, že aj tu môže byť pekne a horúco dva týždne za sebou. Miestni sa síce potili až-až, no nám 30° maximálne vyhovovalo. Zabalené sme však samozrejme pre istotu mali aj svetre a šušte.