Holandsko 2019

11 cestovných hodín 
27. 07. 2019

Po večernom naložení auta a budíčku o piatej sme sa o 5.28 úspešne vykydali z domu. Raňajkový koláč sme jedli až cestou. Priestrannosť našej novej slečny Caddie (VW Caddy Maxi) nepozná hraníc - napchali sme sa do nej štyria s príslušnou kempovacou batožinou, kuchynským kútom, ba aj so všetkými štyrmi bicyklami!

Kúsok po šiestej sme už boli u prvých susedov - ČR a obzerali si čierňavu nad Pálavou a Děvínom. Európou sa mal dnes prehnať ochladzujúci front, ale toto bol jeho jediný prejav - všade inde sme sa stretali už len so slnkom a horúčavou. Obedovali sme z vlastných zásob v Nemecku kdesi medzi Halle a Magdeburgom. Stáli sme aj chvíľu pred tým, ale na wc si pýtali 1 €, turniket na kartu nefungoval, mince sme nemali a navyše 50 centové vratky sa nedali použiť na benzín. Vrcholne pobúrení týmto hlúpym systémom odvtedy chodíme cikať zásadne do kríkov.

Chlapci svoj prvý veľký celodenný presun znášali obdivuhodne dobre, boli sme z toho s Mch patrične uveličení. Nevadili sa, väčšinou počúvali hudbu alebo poviedky na mp3, ani ich nebolo treba každú chvíľu venčiť. Druhú pauzu sme mali už neďaleko holandských hraníc. Poučení neblahými skúsenosťami sme vhupli najprv do kukurice, až potom na pumpu po nanuky.

Do Holandska sme vkročili o 16.22, takže po hranice to je z Bratislavy znesiteľných 11 hodín aj s prestávkami.

Nabrali sme severný kurz, prefrngli sme okolo Groningenu, ťahalo nás to k moru. Všade naokolo boli polia, chalani si vydrankali okukávaciu zastávku vedľa pracujúceho kombajnu. Podľa mapy mala byť voda kúsok od nás, no pre hrádzu ju nebolo vidno. Nechali sme auto tam a popri kravskom pasienku, ktorý pozvoľna klesal do mora, sme v silnom ale teplom vetre prišli k pobrežnému blatku. S pôžitkom sme po ňom naboso pobehovali a zanechávali stopy, ktoré chvíľu na to zalieval rýchly plytký príliv. Bola to veľmi príjemná zoznamovačka.

Mch pozrel do mapy a zistil, že pri zálive Lauwersmeer je celá kopa kempov, tak sme šli - a hneď na prvý šup našli úžasný de Rousant. Nachádza sa na dlhokánskom tenkom polostrovčeku medzi úzkou, skoro nehybnou riečkou Zijdiep a širokou riekou Reitdiep, s výhľadom na mestečko Zoutkamp ponad vodu. Pani recepčná, ktorá tu s rodinou aj býva, si zapísala len moje údaje, nechcela ani občiansky, ani ŠPZ auta, 20 eur za noc sa malo platiť až pri odchode. Našli sme si miestečko v prednej časti kempu, blízko menších umyvárok v tehlovom domčeku s trstinovou strechou a pri kotvisku niekoľkých sympatických plachetníc. Na oboch riekach žije plno vodného vtáctva, najbližšie k nám sa odvážili lysky s upišťanými mláďatami (znelo to celkom ako vytrvalé mamiiiiii/ocinooooo od nášho potomstva) , ale videli sme aj potápky, kačice, volavky a letiace kŕdle divých husí. Kým Mch staval stan, deti sme zamestnali šúpaním mrkvy a cesnaku a uvarili sme polievku, ktorú sme vylepšili konzervovým cícerom.

Po večeri sme sa vybrali na obhliadku kempu. Mtj nazbieral pri červenom majáku kúsok od nášho stanu kopu úžasných pierok z rôznych vtákov a vyzdobil mi nimi účes. 😊 Mch a J. sa v gýčovo pomarančovom západe slnka kúpali v pokojnejších vodách Zijdiepu. Zlez do rieky je šikovne vybudovaný z plávajúceho dreveného móla, kde bolo zaparkované aj vodné šlapadlo. Chalani ho chceli vyskúšať, ale netrúfli sme si siahať na vec, ktorej majiteľ bol neznámy. Hlavné sprchy a kuchyňa boli o kus ďalej od nás, pri veľkých poľnohospodárskych budovách. Sú pôsobivo vybudované do átria s grilovacím ohniskom a spoločenským priestorom, všetko husto obrastené viničom. Za nimi sa na úzkom pasienku vynárali ovce a békali na nás v domnení, že ich uložíme na noc. Úplne na konci kempu boli veľké ohrady pre kone a povystavované hrdzavé kotvy ohromných rozmerov.

NP Lauwersmeer 
28. 07. 2019

Chlapci už o pol siedmej vyliezli zo stanu. Zo solidárnosti k manželovi, ktorému skoré  budíčky nerobia dobre, som ich odviedla na prechádzku po okolí. Vonku nás čakalo čarovné ráno s čerstvo vyliahnutým slniečkom. Vybrali sme sa smerom k hlavnej ceste a hrádzi, kde sme skúmali plavebnú komoru, mechanizmus otváracieho mosta, spiace lode, móla a rovnako ľudoprázdne nábrežie Zuitkampu. Z plavebnej komory bol úchvatný výhľad na sever - samé vodné plochy a zákutia s rôznymi pernatými obyvateľmi. Do zbierky sme si pripísali lyžičiare a lastúrničiare a ešte čosi brodivé s dlhým zobákom. Fascinovali nás tiež chodníčky vysypané drvenými mušľami namiesto štrku.

Po návrate do kempu, donekonečna sa naťahujúcich raňajkách a umývaní riadu, ktoré sme zverili neveľmi ochotným deťom 😊, Mch poskladal bicykle a cez mestečko sme vyrazili po cyklotrase smerom k zálivu Lauwersmeer cez národný park toho istého mena. Počas montáže k nám podišla holandská suseda a iniciatívne nám vysvetlila, ako sa orientovať v cyklomape. Vzbudili sme pozornosť, pretože sme boli hádam jediní cudzinci - aj vo všetkých ostatných kempoch dovolenkovali hlavne Holanďania. Bicyklovanie má v tejto krajine veľmi priaznivé podmienky. Každá križovatka je očíslovaná a opatrená rozchodníkom, ktorý ukazuje, kade sa pokračuje k akému číslu. Geniálne vymyslené!

Prvým výletom sme boli nadšení. Široká modrá rieka bola obklopená pasienkami pre čriedy koní, medzi ktorými sa našlo miesto aj pre kŕdle divých husí a horlivé lyžičiare prečesávajúce každú mláku. Stretli sme aj menšie stádo škótskych kráv s ofinami (highland cattle). Lúky okolo cesty boli neuveriteľne pôvabné - kvitla hlavne divá mrkva, žlté kvietky podobné púpavám a najrôznejšie trávy. Po cca 3 km sme došli k pozorovacej veži, ale nevideli sme z nej oveľa viac ako zo zeme. Zato sme si mohli na makete poobzerať, do akých rozmerov môže narásť letiaci orliak morský. Jediným nedostatkom bol spoločný cestný priestor pre bicykle i autá.

Mch vyňúral na mape, že by sme sa mohli prejsť pešo k majáku. Najprv sme ešte pobicyklovali cez dubovo-rakytníkový lesík a keď cestička zarástla trávou, pokračovali sme pešo. Bolo hrozne teplo a vlhko. Okolo rástla očianka, pamajorán, mäta a černice. Vyhliadka nebola ďaleko, ale nebol to maják, iba ďalšia pozorovacia veža a okolitá vegetácia ju už dávno prerástla. Najedli sme sa na jej schodoch a striasali sme pri tom zo seba kvantum kliešťov.

Potom sme to už nemali ďaleko k trávnatej pláži pri morskom zálive Nieuwe Robbengat. Bola tam reštaurácia, mólo pre kompu z Lauwersoogu a nafukovací hrad - šmykľavka do bazénika. Chalani sa jej nevedeli nabažiť. Pridali sa k nim aj dvaja nemeckí puberťáci a spolu sa jašili.

Naspäť sme šli takmer po tej istej ceste a aj dosť rýchlo, ale mali sme dosť; slnko bolo únavné. V Zoutkampe sa tesne za nami dvihol cestný most, aby mohla preplávať loď a hneď, ako most klesol do pôvodnej polohy, priblížil sa k nám po ceste obrovský traktor s obracačkou. Chalani boli vo vytržení. 😊 V mestečku sme si dali zmrzlinu a v kempe kúpanie v rieke. Mtj celodenne škemral o vodný bicykel, hoci sme na túto tému vyhlásili embargo a vyzvali sme ho, aby si to vybavil sám.

Bicyklovačka v Middag Humsterland 
29. 07. 2019

Na dnes sme si naplánovali bicyklovačku v National Landschap Middag Humsterland. Kým sme si vychutnávali raňajkovú pohodičku, Mtj sa bicykloval po kempe a zasekla sa mu reťaz. Mch to asi hodinu opravoval, vrátane hľadania stratenej strunky. Vyrážali sme až po 11. Autom sme sa odviezli do Oldehove, tam sme mrkli do mapy a vyhútali, že si urobíme okruh cez najmenej frekvetované miesta a teda začneme v dedinke Fransum. Vysvitlo, že je to len jedna usadlosť s kostolíkom. Okolo sa potulovali sliepky a starý voz s tekvicami, uhorkami, cukinami, kapustou, lekvármi, medmi a kasičkou prezrádzali, že sa tu farmárči. Nikde nikoho, kostolík otvorený. Skromný, no zato so záchodom!

Hneď odtiaľ sme sa vybrali veľmi príjemným cyklochodníčkom cez pasienky obrúbené kanálmi so šachorinou, lyskami, kačicami, ba aj volavku sme videli. J. mi našiel do vrkoča krásne dravčie pero.

Niekedy išla cesta aj po riadnej hradskej, no nestretli sme tuším na nich za celý deň ani jedno auto. Paráda! V dedinke Feerwerd mali veterný mlyn a pri ňom odpočívadlo so stolom a lavičkami. Tam sme sa aj najedli, obdivovali ďalší predaj z dvora - tentoraz s kvetináčmi a bylinkami. Za kvetným mostíkom sme objavili krásne uličky dláždené tehlami a tehličkové domčeky obkolesené malými záhradkami a kvetmi v rôznych nádobách. A skoro žiadni ľudia! Úplná nádhera, ako živý skanzen. Kvetom sa v Holandsku nesmierne darí a sú úplne všade, napríklad aj v nevzhľadnom kúte parkoviska.

Po pár minútach pohodovej jazdy okolo polí s kombajnom sme už boli v Aduarderzijle ležiacom na "našej" rieke Rietdiep. Mch vymyslel, že by sme si mohli spestriť deň kompou. Loďka chodila každú hodinu. Prišla načas, zmestili sme sa (limit je 12 ľudí + bicykle). S manželskou dvojicou prievozníkov sme hodili reč na tému birdwatching a stihli sme sa zbratať s ich čiernobielym psom. Plavba bola pokojná a trvala asi 15 minút dole prúdom. Mtj sa oháňal ďalekohľadom, ale videli sme len pár lysiek, kačice, potápky a na nízkych brehoch ovečky a dve staré malé delá.

Na druhom brehu sme zasa nasadli na bicykle, prefrčali okolo traktora, ktorý sekal trávu a trstinu okolo cyklochodníka a ohľaduplne zastal, keď nás zbadal a pokračovali sme v pokojnom tempe až do Garnwerdu, kde bol na jednej kope zdvihnutý most, mlyn a pútač na zmrzlinu. Tú sme nemohli vynechať, deti sa na ňu tešili už od rána. Škola len, že v tejto mliečnej krajine ani nechyrujú o ovocných sorbetoch. Dosť dlho sme kvasili pod nehybným mlynom, lebo chalani šli vyhopsať tuk a cukor na trampolínu a hrať sa v piesku. Lode nám pripravili zaujímavé divadlo, lebo chceli preplávať popod most a ten sa dlho neotváral. Na rieke sa vytvorila priam zápcha. 😊

A potom už posledných 5 km k autu. Zaujímavosti nás postretli len dve - môj pád a odratý lakeť pri obzeraní sa za ležiacim žriebätkom a krava s teliatkom mimo ohrady, ktorá nenáhlivo zvažovala našu dôveryhodnosť, kým prešla na inú lúku. Deti už postrehli moju pierkovú mániu a nosili mi úplne všetky nálezy. 😊 Zo samoobslužného voza vo Fransume sme si kúpili nejaký lekvár (tmavý).

V Oldehove sme stihli otvorené potraviny a vyzbrojili sme sa veľkou kyticou mrkvy, syrom, chlebom, vajkami a jogurtom. Oldehove je tiež pekné mestečko s dvoma mlynmi a zaujímavou "domovou" vežou. Podobnú mali aj v Garnwerde.

Po večeri Mch vzal na seba úlohu prajného otca a šiel sa spýtať majiteľov kempu, ako je to s vodnými šlapadlami a keďže boli verejne prístupné, bol sa s chlapcami previezť až k plavebnej komore. Ja som zatiaľ tenkrát poprvé skúšala maľovanie v plenéri. Slnko som už nestihla a rýchlo padala tma, ale výsledok bol vzhľadom na okolnosti celkom priaznivý.

Zuiderzee 
30. 07. 2019

Ráno sme s Mtj sledovali, ako húfy lastovičiek posedávajú na lanoví plachetnice, rozpŕchnu sa a zasa sa vracajú.

Pobalili sme sa, zaplatili všetkou hotovosťou, čo sme naškrabali (inak sa nedalo. Správca sľúbil, že chalanom neprezradí, že sme použili aj ich vreckové. 😊) a celkom smutní sme sa vybrali na západ. Cesta po diaľnici bola oničom, ale po cca hodine a pol sme dorazili k nevídane dlhej hrádzi cez nedozerný záliv. Mať "more" po oboch stranách cesty na 27 kilometroch bol riadny zážitok. Holanďania to takto vymysleli preto, aby zabránili záplavám, ktoré pri niektorých búrkach nivočili celé nízko položené dediny okolo Zuiderského mora a tiež im to potom umožnilo povysúšať značné kusy zeme dnes známe ako Flevoland, Nordoostpolder a Weringermeer. Dokonca plánovali vysušiť aj súčasné obrovské južné jazero Markermeer a ponechať len Ijsselmeer, ale vraj je to už dosť nepravdepodobné.

Desivo fascinujúca mapa toho, ako sa postupne, už pred stáročiami vysúšaním zväčšovalo územie Holandska.

Na druhom brehu medzi Enkhuizenom a Hoornom sme sa dosť dlho motali, kým sme si našli miesto na obed. Bola to trávnatá pláž s veľkými vŕbami. J. sa máčal "po pupok alebo aj po opasok", Mtj len nohy. Ja som zatiaľ s pomocou internetu vytipovala celkom neďaleko pekný kemp. V tom predošlom nám totiž správca priateľsky radil neísť až na západné pobrežie k Zaandwortu, pretože tam sa na leto presúvajú VŠETCI, vrátane zahraničných turistov.

De Kampeertuin medzi dedinami Wijmers a Hem prekonal asi všetko, čo sme si kedy pod pojmom príjemný kemp predstavovali. Poskytuje ubytovanie v hruškovom sade! Šikovne riešené umyvárky boli zo všetkých strán kryté bujne rozkvitnutým rastlinstvom - krasuľky, kapucínky, petúnie, hortenzie, muškáty... všetko v takých rozmeroch a množstvách, aké v našich stredoeurópskych podmienkach nikdy nedosiahnu. Veľmi milá štvordetná pani domáca nám poskytla aj kalendárik sezónnej úrody od svojho suseda, vlastnú hruškovú šťavu a podrobné informácie, ako sa dostaneme do skanzenu v blízkom Enkhuizene. Zverili sme sa jej totiž s tým, že by sme chceli ukázať chlapcom Zaanse Schans, ktorým sme boli očarení v roku 2003 - no po jej sugestívnom popise sme okamžite zmenili názor. O Zuidermeermuseum navyše nie je turisticky až taký enormný záujem ako o skanzen v blízkosti Amsterdamu.

Jediná nevýhoda bola, že sme nemohli mať auto pri stane - parkovisko bolo konča sadu a stanovalo sa priamo medzi stromami. Mohli sme si pritiahnuť aj drevenú lavicu so stolom. Zabývali sme sa a šup k susedovi po biozeleninu. Platiť sa dalo len v hotovosti a o chvíľu sa zatváralo. Slečna predávajúca vedela na počudovanie len veľmi slabo po anglicky a nerozumela, že jej ponúkame nákup na sekeru. 😊 Našťastie prišiel aj pán domáci a ten s tým nemal problém. Vzali sme si dvojaké ríbezle, trojfarebný mangold a krásne žlté cukiny. V obchode v neďalekom Heme sme ešte kúpili ešte zelené fazuľky, syr a keksíky.

Konečne sme sa vymotali k "moru" na pláž Schellinkhout, ktorú nám odporučili v kempe. Bolo už 6 hodín, no chlapov to neodradilo, aby naskákali do vody. "Podľa mňa sa by sa kľudne dalo prejsť až na druhú stranu," konštatoval Mch, hoci ju za obzorom bolo ledva vidieť. Voda bola aj po desiatkach metrov od brehu deťom maximálne po pás.

Doma sa deti hrali so susedovie batoľatami, aj sa usilovali komunikovať. 😊 Večerali sme ryžové rezance so všetkou tou farebnou zeleninou a kochali sa krásnym západom slnka pod veľkým tmavým mrakom. Počas umývania riadu začali padať prvé nečakané kvapky a len čo sme dobehli do stanu a nahádzali všetko dnu, začali sa z neba v sprievode blýskania liať kýble vody. Trvalo to sotva 15 minút a svet bol potom svieži, vyumývaný a veselý, ako keby sa nechumelilo. 

Skanzen v Enkhuizene 
31. 07. 2019

V noci nepršalo a ráno bolo slnečno, hoci veterno. Pred raňajkami sme s J. pochodili zadnú kvetinovo-úžitkovú záhradu. Gladioly, georgíny, slamienky, farebný hrášok, obrovská artičoka a zelenina boli v šikmých lúčoch neuveriteľne pôvabné.

O 10. sme vyrážali do skanzenu, ale najprv k susedovi farmárovi vyrovnať dlžobu. Boli tam iné brigádničky, ale nezdráhali sa. Na radu pani domácej sme zaparkovali na kraji Enkhuizenu pri vode za 5 € a v cene parkovného nás do areálu Zuiderzee museum odviezla loďka. Mch prefíkane kúpil pri raňajkách lístok do skanzenu cez internet, lebo sa tým malo 5 % ušetriť - ale poplatok za platbu kartou bol nakoniec rovnako veľký ako zľava. 😊

Loďka bola neveľká, ale zmestilo sa nás dosť. Z obďaleč sa nám prizerala veľká sivá volavka. Plavba trvala asi 15 minút okolo krásnych veľkých starých lodí a jácht. Naše deti pri vykúkaní ponad boky lode celkom splývali s holandskými - kraťasy, opálené nohy, kroksy a mikiny; cudzí pôvod prezrádzala iba prítomnosť ponožiek. 😊 Vystúpili sme pri troch komínoch pece na lastúry (vápenka) a chalani sa napriek ostrému vetru hneď vrhli na nejaké turistické atrakcie spojené s vodou, napr. chytanie drevených rýb v bazéniku. Obaja boli nespokojní, že sme ich ťahali ďalej, ale myslím, že nám rýchlo odpustili. Najprv sme postupovali podľa indícií v krížovke, ktorú sme dostali spolu so vstupenkami, ale bolo to zložité, tak sme nechali veciam voľný priebeh len s občasným nazeraním do mapy. Dalo sa vojsť do väčšiny domov, všade mali petrolejové variče. Na jednom z hrncov akože poskakovala pokrievka. V záhradách bola zelenina a dokonca aj tabak, inde sa na šnúrach sušili ryby. Mali sme možnosť vyskúšať si ručné pranie na rumpli, umývanie okien cibuľovou vodou, umývanie riadu v lavóre či drhnutie chodníka cirokovou metlou. Chalani boli nadšení. U povrazníka si každý ukrútil lano, ktoré potom pyšne nosili uviazané okolo tela. Videli sme aj rybára, ktorý "šil" sieť.

Mlyn v skanzene bol, ale len na okrasu. Odvodňovaciu skrutku, ktorú mal poháňať, točili chlapci sami a veľmi sa im to páčilo. Akurát sa však spustila búrka. Ukryli sme sa spolu s ďalším kvantom návštevníkov v stodole údiara rýb. Dali sa aj kúpiť a v šere pri malom okienku sme sa napchávali lososom a haringami. Chlieb na predaj nebol, ešteže sme mali vlastný.

Najväčší lejak sme teda takto vykryli a potom sme v miernom daždi pokračovali v prehliadke dedinky. Dlhý čas sme strávili v jednej z detských dielní, kde sa maľovali malé dreváčiky. Deti vyfasovali igelitové plášte, neopracovanú topánočku, štetce a farby. Dosť dlho sa s tým bavkali a aspoň sme trochu oschli. Vynahradili sme si to však potom na námestí pri kostole, kde sa dali hrať rôzne hry a J. sa napriek dažďu radostne vrhol na kužeľky, len tak voda striekala. 😊Nedbajúc na dážď dojili aj drevenú kozu. Nakukli sme i do obchodíka, kde oboch svrbelo vreckové. J. až natoľko, že by vzal hocičo - napokon odchádzal s drevenou loďkou a Mtj po niekoľkých našich usmerňujúcich zásahoch bez ničoho. Zato z cukríkového obchodu si víťazoslávne odnášali cukrové cencúle. Predávali tam aj sladké drievko.

Super bola aj parná práčovňa - prvé veľké stroje boli celkom namakané a na pôjde sa využilo teplo z pary na sušenie opratej bielizne. Následne sa vyžehlila na mangli. Bolo tam tak príjemne, že by som sa tam hriala celý deň. Chlapci naproti tomu neúnavne dávali prednosť ručnému praniu v daždi na rumpli pri džbere. 😊

Popri prístavných chalúpkach, kde bola dielňa plachtára, ktorý vyrábal aj nepremokavé vedrá na žrdi, aby sa z kanála dala naberať voda, sme sa dostali von z areálu do indoor múzea s halou veľkých a vysokých lodí, výstavou lodiarstva a výroby odevov. Už sme to len prebehli, lebo čas sa krátil. Stihli sme pekne obschnúť a vonku zasa zmoknúť. Chalani sa tešili ešte na lov "rýb" v prístave - ale bolo už všetko spakované. S malou dušičkou sme čakali, čo na to povie J., ktorý o tom celý deň básnil. Zamyslel sa. "Konečne vidím, čo je na dne bazénika!" povedal a radostne skočil do vypustenej nádrže. 😊

Na loďke nám bola zima, hoci už dopršalo a chvíľami aj svietilo slnko. Cestou do kempu sme ešte nakúpili a potom sme ostali vo vyhriatom aute aj s varičom a nekonečne dlho pripravovali bolonské cestoviny. Večer sa bol J. sprchovať so mnou, bol veľmi zažiadaný stierať steny a podlahu. Až tak sa do toho obul, že (už umytý a oblečený) chrbtom zaktivizoval čidlo na sprchu a bol mokrý...

Piesok, vietor a more 
01. 08. 2019

V noci pršalo a ráno tiež. Veľmi nás to demoralizovalo, lebo podľa appky nemalo a nechali sme na stromoch tri osušky, jednu mikinu a jednu šušťu. Evakuovali sme sa do auta, tam sme varili raňajky a Mch zatiaľ spratal stan. Po jedle sa počasie upokojilo a vyrazili sme smerom na juhozápad okolo Amsterdamu. Na miestnom medzinárodnom letisku pristávalo jedno lietadlo za druhým, jedno nás skoro vzalo so sebou, tak nám bolo blízko. Hlavné mesto má smerom k moru úchvatný prírodný vodný zdroj: sústavu kanálov, nekonečné pieskové duny a pobrežné lesy obývané početnou zverou. Amsterdamse Waterleidingduinen je obrovské územie, ohradené, ale peším turistom prístupné. Hneď po pár metroch od vchodu (odbočka z N201) nám v ústrety vyšla danielia laň s mláďatkom. Okamžite som sa vrátila do auta po zrkadlovku. 😊

Mch mal tendenciu viesť nás podľa online mapy, ale akosi nefungovala, nuž sme sa jej držali len približne. Našli sme niekoľko bunkrov z druhej svetovej, jeden aj s komínmi (vraj kuchyňa), ale predovšetkým každú chvíľu nejaké daniele. Nedalo sa k ním podísť až na dosah ruky, ale boli veru parádne blízko. Chlapci ocenili aj všadeprítomný piesok, naháňali sa v ňom, robili stopy a ťahali za sebou laná. Na také premenlivé podložie tu bola prekvapivo bujná vegetácia - borovice, duby, hlohy, tráva, všeličo. Pri vode to nebolo veľmi živé, ale jedna oblasť nás dostala: stromy obsypané kormoráními hniezdami. Boli veľmi plaché; keď nás z diaľky zbadali, hneď sa brali na krídla v celých kŕdľoch. Úžasné! Pod stromami boli haldy veľkých čiernych pier, ale keďže som chlapcom nedovolila z chráneného územia vziať vysušenú danieliu kosť, išla som príkladom a nebrala som si ani ja pierka. Ale asi sme tam nemali chodiť, zle sme pochopili značku zákazu vstupu. No, čo už.

Po návrate do auta sme šli do Zaandwoortu na zmrzku. Napokon ju však chlapci oželeli a pristali na variant B - nestrácať čas hľadaním zmrzliny a jej pomalým jedením, ale s keksom v ruke pobehovať po pláži. Boli obrovské vlny a teplý vietor fučal ako besný. Kitesurferi sa činili ozlomkrky, niektorí takmer doslovne. Chalani ich nadšene sledovali, utekali pred vlnami a družne sa rehlili; boli úžasní. 😊

Pre nutnosť stihnúť večerný trajekt na ostrov Texel sme tu bohužiaľ mohli pobudnúť len hodinku a museli sme ešte nakúpiť. Vajcia v Holandsku rafinovane schovávajú v obyčajnom regáli pri prísadách do pečenia - také niečo mi veru ani po 5 okruhoch po obchode nenapadlo, až kým ma tým smerom nenavigoval predavač.

Na Texel sme sa dostali loďou o 19.30 a potešila nás zľava 10 € (iba v utorky, stredy a štvrtky). Trajekt bol veľký, s jedálňou, serepetičkárňami a detským kútikom s obrazovkami na dotykové kreslenie, ako majú v IKEI. Mladšie dieťa sa na ne okamžite prilepilo. Mtj s nami pro forma vykukol na palubu, kde nad ľuďmi ako na nitke viseli pažravé čajky, no potom sa pridal k J. a boli obaja naštvaní, že plavba trvala len 20 minút.

Mch mal z internetu vyhliadnutý kemp na farme a dve dievčatá nás aj milo privítali a opísali všetky zvery, ktoré chovajú, ale potom prišla pani domáca a povedala, že sú bohužiaľ plní. Opäť sme trochu googlili a hneď na ďalšom mieste sme boli úspešní. Bol to takisto rodinný kemp v rámci farmy. Majiteľka nás napriek tomu, že bolo už pol 9. a vytrhli sme ju od sledovania televízie, bola ochotná ubytovať a predstavila nám aj svojho spoločenského psíka, ktorého meno sa vyslovovalo Chrüs. Chalani sa na tom výdatne rehotali.

V hustnúcom šere sme stavali stan, nosili veci na požičanom fúriku (dobrý nápad, lebo opäť sa nemohlo parkovať pri stane), obzerali dve strakaté svinky a varili nefritatu, lebo cibuľa, hrášok, vajcia a syr nechceli držať kompaktný tvar. Ale chuťovo výborné. Jedli sme raz v stane, raz vonku, lebo mrholilo a prestávalo. Potom sprcha - iba chlapci, lebo sme mali ledva jednu suchú osušku - a spať. 

Ostrov Texel - severný mys 
02. 08. 2019

Poučení z hruškového kempu sme nenechali vonku nič, len stôl a bandasku s vodou, takže nočný lejak ničomu neublížil, no lialo aj ráno. Do stanu na niekoľkých miestach kvapkalo, všetko bolo vlhké a čo nebolo, to rýchlo zvlhlo od mokrých šuští a topánok, ktoré prišli dnu z výprav na záchod. Všade bolo všetko, jedno cez druhé, liať neprestávalo, celkom ma opustila morálka. Mch sa mužne postavil ku kríze čelom, v šušti navaril vonku mlieko a čaj, čo ma povzbudilo a potom sme sedeli v stane, čítali si, deti sa jašili. Okolo 11. sa dážď zmieril a Mch zavelil, že sa ideme previezť, cestou si kúpime jedlo a uvidíme - hlavne, že budeme v suchu..

Šli sme najprv k jedinému mlynu na ostrove - opravujú ho - a potom k majáku na severnom myse. Vyčasilo sa a bolo tam KRÁSNE! Všade naokolo fotogenické pieskové duny s ostrou trávou, širokánska pláž, modrá obloha... Po studenom obede v aute sme sa vybrali na prechádzku cez duny s nekonečným množstvom králičích dier - zahliadli sme aj dvoch obyvateľov. Cestička končila na pláži. Chalani sa vyzuli a šli naboso napriek miliardám mušlí. Piesok mal po odlive krásne vzory. Deti opäť zohrato a veselo utekali pred búšiacimi vlnami. Kitesurfing je na tomto mieste zakázaný (a vôbec akékoľvek lezenie do vody kvôli silnému spodnému prúdu), no po pláži využívali silu vetra šarkano-káry.

Mali sme nápad, že by sme sa o siedmej navečerali a prišli sem znova - kúpime šarkana, chlapi si ho budú púšťať a ja budem maľovať. Deťom sme plán utajili - a chvalabohu, lebo nakoniec nevyšiel. Predovšetkým v letovisku v De Koog bolo v obchode neskutočne veľa ľudí, ale žiadne šarkany. A potom varenie zemiakov trvalo vyše hodiny. Tvrdla som pri nich slabo oblečená a tak mi treba - vymrzla som. Lososa som opekala už zabalená v spacáku a večerali sme v stane. J. vytrvalo pripomínal, že sme im sľúbili po večeri spoločnú naháňačku a aj sme to teda napokon uskutočnili. Ja stále v spacáku. 😊 Mch sa veľmi nechcelo behať a robil obratné manévre na poslednú chvíľu, ktoré nás strašne rozosmievali. Bola to veselá polhodinka. Prasiatka sa čudovali. 😊

Hoci je tento kemp súčasťou farmy, potulovaním sa po areáli sme zistili, že sa orientuje skôr na rastlinnú produkciu. Chalani zvedavo nakúkali do niekoľkých hangárov, kde boli zaparkované kombajny, sejačky, traktory a kadečo iné, všetko v mamutích rozmeroch. Na vybetónovanom dvore dnes jeden z domácich celý deň špricoval velikánsku triedičku zemiakov.

Bicyklovačka na Texeli 
03. 08. 2019

Celú noc aj ráno bolo veľmi veterno a zamračeno. Pršať síce nemalo, ale aj tak sa mi to nevidelo vhodné počasie na bicyklovanie. Keďže sme sa však zobudili až o pol 9., kým sme sa zmátorili, vietor ustal a bolo dobre. Mch vybral trasu na juhozápade ostrova. Cyklochodník bol zväčša oddelený od vozovky a Mch s Mtj sa z neho ešte zavše odpájali na členité cestičky pre horské bicykle. Po lesoch sme sa dostali na fialovofialové vresoviská a napokon aj k pobrežiu (Westerslag). Bicykle (a autá) je možné zanechať na veľkom parkovisku. Usadili sme sa poblíž dlhých radov súkromných domčekov na plážové harampádí a kochali sa v kontraste modrej oblohy a sypkého bieleho piesku. Deti sa v ňom vitálne jašili, napriek tomu, že im zaliezal do rôznych telesných otvorov. 😊

Naspäť sme šli trochu okľukou, ale nie dlhou a na rázcestí už neďaleko auta sme naďabili na tetu zmrzlinárku. Mala bicyklovú trojkolku s ľadničkou ako kedysi, po okolitých pníkoch porozkladala červené podritníky a keď práve neobsluhovala, sadla si obďaleč a venovala sa plsteniu. Veľmi milé! Chalani kvitovali aj to, že im namočila zmrzku do farebných cukrových guličiek.

Pri aute sme sa odstrojili a šli sme ešte na moje želanie kúsok pešo po dunách. Boli nedozierne, fialové od vresu. Krásne, hoci kalužiaky, ktoré tu mali žiť, sme nevideli. Ani škótsky dobytok, ani exmoorské poníky, ktoré tu nasadili, aby prirodzeným spôsobom udržiavali unikátnu vegetáciu a pre ňu priaznivý pomer vody a piesku.

Mch zistil, že v mestečku De Cocksdorp neďaleko majáku je do siedmej otvorený stánok s fish&chips, tak sme sa len letmo stavili v kempe vyložiť veci a vziať maliarske potreby a šli sme na sever. Po ceste sme mali suvenírovňu a v nej sme šťastlivo kúpili šarkana, dokonca padákovitého, t.j. nezlomiteľného. Nezdravá rybia večera nás nenadchla až tak, ako sme si mysleli, ale boli sme sýti, to je hlavné. Ešte nákup v obchode (brali sme aj kilové hrudy syra a miestne pivko pre rodinu) a mohli sme ísť na pláž. Zámer sa nám tentoraz vydaril na 100 %. Slniečko klesalo, tiene sa predlžovali, nádhera! Šarkan sa ľahko ovládal a vždy prítomný vietor bol priaznivý, všetci traja chlapi sa s ním výborne vyhrali. A ja som maľovala trávu na dunách, najprv v sprievode veľkej čajky a potom občas pribiehajúceho J., ktorému sa nepozdávalo, že som na obrázku vynechala maják. 😊

Ešte bankomat! Aj v tomto kempe bolo treba platiť iba v hotovosti a ako obyčajne, tri dni sme na to zabúdali. Appka tvrdila, že jeden je v turistickom rezorte De Krim, kde sme už boli nakupovať, ale ani za ten svet som ho nevedela nájsť. Objavila som reštaurácie a megaihrisko, ale na bankomat som sa musela spýtať čašníčky - bol ukrytý v loby hotela.

Keďže však bolo už pol 10., nešli sme s peniazmi k domácim; navyše sa v hangáre s kombajnami konala akási veľká žúrka. Dali sme si sprchu (ja v umývadle, lebo som si zabudla vziať mincu), uložili deti a celkom šikovne sme pobalili všetko okrem stanu. O jedenástej sme si už v aute čítali.

Ideme domov 
04. 08. 2019

Budíček o siedmej všetkých šokoval. 😊 Raňajky boli v aute, Mch zatiaľ pobalil stan a priviezol posledný fúrik. Počas týchto činností sme dumali, čo s peniazmi. Domáci ešte aj o pol 9. spali, schránku na listy sme nenašli. Nakoniec sme im bankovky prigumičkovali na kľučku a napísali sme im aj mail s fotkou.

Trajekt o deviatej sme v pohode stihli. Mtj si za vreckové kúpil jeho sadrový model, J. si kreslil v kútiku. Na pevnine nás onedlho čakala druhá, 33kilometrová hrádza Afsluitdijk, ale videli sme len dovnútra zálivu. Cesta ubiehala pokojne a rýchlo. Už na nemeckom území mi zazvonil telefón s holandským číslom. Roztrasene som to zdvihla a bola to pani domáca z Texelu - zaujímalo ju, ako to urobíme s peniazmi za tri noci. Mail očividne nečítala. Informovala som ju o našom skvelom postupe ukrytia peňazí, chvíľu bolo ticho a potom sa ozvala: "Aha, áno, už ich vidím." 😊

Počas spiatočnej cesty sa nič významné neudialo, iba čo sme si potvrdili, že nemecké záchody je ideálne nepoužívať a J. si za zvyšné peniaze nakúpil na pumpe autíčka, o ktoré sa chvíľu na to s Mtj pohádali. Ale inak im patrí za celé holandské potulky veľká pochvala, zvládli to na jednotku! 😊