Južná Morava 2016

Nový Přerov 
14. 08. 2016

Do kempu sme dorazili okolo tretej. Je to malá dedina tesne pri rakúskych hraniciach a Jáňův dvůr sa nachádza oproti kostolu. Penziónik je obrátený do ulice, kemp je na pozemku zo zadnej strany medzi stodolami. Okolo lúky sú nasadené rôzne ovocné stromky a pomedzi ne sa stanuje.

Dočkali sme sa pani recepčnej (práve bola po opraté prádlo malých veľkostí a čoskoro sa v jej spoločnosti vyskytla aj menej ako ročná dcéra - ešte sme ju nevideli spiacu a mamička úmerne tomu vyzerá). Zaplatili sme za 6 nocí a vybrali si miesto v prvom rade stanov. K dispozícii sme mali velikánsku stodolu, v ktorej sú umyvárky, kuchyňa s riadom, šporákom a chladničkou, posedenie, úschovňa bicyklov a pod strechou sušiareň. Druhé toalety a menšia kuchynka sú umiestnené v hospodárskej budove susediacej s dvorom, v ktorom je reštaurácia a penzión. Všade sa nachádzajú staré nástroje, náradie a riady, hotový skanzen. Bola som nadšená!

Zložili sme sa, najedli a vydali sa na bicyklovú zoznamovačku s okolím. Poblíž kempu sú malé potraviny otvorené denne od šiestej. Na "moravskom" konci dediny sa nachádza rybník, no obletovali nás pri ňom sršne, dlho sme sa nezdržali. Kraj je to tu krásny - vinohrady, polia, pasienky, slivkové aleje... K rakúskej hranici vedie cestička olemovaná mladými lipami. Česká republika tu končí kaplnkou pod mohutným gaštanom. Previezli sme sa potom kúsok po oficiálnej cyklotrase až k miernym svahom viníc, v ktorých sú nahusto zasadené sklípky, bohužiaľ všetky zatvorené. Pri jediných otvorených dverách nám starý ujco neartikulovane zahuhlal, že veru nic nemá. Iba pivo. :)

Večeru sme sa rozhodli nevariť a otestovali sme domácu kuchyňu. Chlapci mali špenátové noky, ja pečenú tekvicu a Mch moravského vrabca. Chceli sme aj povínkovať, ale zaspala som s deťmi a Mch sa ma nedočkal.

Lednicko-valtický areál 
15. 08. 2016

O 6. ráno začali na kostole biť zvony, súčasne u susedov hudrovať morky, hrkútať hrdličky a o 6.15 čvirikať naši vrabčiaci. Vďaka tomu sme videli nádherné hmlisté ráno so slnkom akvarelovo rozostreným tesne nad vinicami. Pred obchodom už posedávali nad prvým pivom miestni štamgasti vrátane huhlavého ujca. Za stolom v stodole sme sa naraňajkovali a na slniečku pred stanom si Mch vychutnával kávu. Práve som sa pustila do upratovania potravinových zásob, keď ponad notebook zahlásil: "O 40 minút nám odchádza vlak z Novosedel do Valtic." Ja: "Tak ideme, nie?"

Natreli sme rožky, umyli jablká, J. sa vycikal, horkoťažko prezliekol z pyžama, vyniesli sme nočník, prikerovali bicykle, spratali spacáky a uteráky, zaprilbovali a prezuli deti, naložili J. do sedačky a ostávalo nám presne 11 minút na presun do 3 km vzdialených Novosedel... Za značkou Pozor, zver cez cestu z lesa do kukurice ukážkovo prehopsal srnec a o kus ďalej sa z trávy čierna mačka udivene pozerala za štyrmi slovenskými pretekármi.

Chvalabohu, stanica je hneď na tomto kraji dediny. Dorážam prvá a duchaprítomne sa pri okienku pýtam, či na vlak môžu aj kola. Můžou. Lístky pre osoby sa kupujú tu, za bicykle vo vlaku. Výborne, potrebujeme 2 celé, jeden polovičný. Hrabem sa v tenkej peňaženke - preboha, bude stačiť 115 Kč?! Rovná stovka! :) Sotva sa zmocním lístkov, vonku súčasne pribrzďuje motorák a moji chlapi. Bicykle máme dať do stredného vozňa, seba do iných. J. sa v tej trme-vrme potkýňa, padá, vrieska, Mch si ho pchá pod pazuchu, naskakujeme, vlak odchádza. Dokonca aj s nami. :)

Do Valtic to bola asi polhodinka. Na pešej zóne sme sa v infocentre vyzbrojili mapkami, odtlačili sme bicykle k zámku, tam sme ich smeli nechať. Stromoradie je z tvarovaných drienok - už červeneli! Zámok je prenádherný, podobný holíčskemu - mohutný, stupňovitý, klídlatý, avšak oveľa lepšie udržiavaný. My sme navštívili len bylinkovú záhradu. Rastliny sú nasadené vo vyvýšených štvorcových alebo L-kových záhonoch s ceduľkami; niekedy sú tematicky usporiadané podľa využitia. Krásne kvitla echinacea, divizna, kapucínka a všeličo, čo ani nepoznám - nádhera! Deti po nadšení z polievania erárnymi konvičkami hundrali, že chcú bicyklovať/fotiť zrkadlovkou/kto kde bude sedieť/pri maminke!/kto si prvý vezme jablko, kto rožok...

Našli sme cyklotrasu pri stanici, ktorá nás cez lesy a lúky doviedla do Lednice (sranda, že ty Valtice ale tá Lednice 😊 ). Popri nepravidelne rozmiestnených "krajinotvorných" prvkoch - napr. lovecký zámoček v tvare víťazného oblúka, vršok vežičky = kaplička, sochy, bývalý konský majer - sme v lese obchádzali aj kadejaké mláky a bažiny, ale neskočili sme do žiadnej. Cesta viedla skoro stále mierne dolu, no postupne klesala aj morálka.

Pizzeria, ktorou sme ju chceli pozdvihnúť, mala v pondelok zavreté. To sme už boli pri lednickom zámockom parku. Bol tam aj bufet, prižmúrili sme oči nad hotdogom. Po parku je na niektorých cestičkách zakázané bicyklovať - značky sa nachádzajú na tých najfrekventovanejších vo vnútornej časti. My sme sa rozhodli bicykle potlačiť kúsok k plotu a obísť si ho po obvode, aby sme sa dostali bližšie k "akvaduktu", prípadne aj minaretu. Ponad vodu tam viedlo pár mostíkov, výhľad na minaret parádny. Počas týchto manévrov sa medzi otcom a trojročným synom v sedačke za jeho chrbtom odohral nasledovný dialóg:

"Aha, bocian!"
"Čo?"
"BOCIAN."
"Čo?"
"BOCIAN!!!"
"Čo?"
(potichu) "Hovno!"
"Pečo si povedal hovno? Ty si niečo iné hovoil!"

😊 😊 😊

Došli sme nakoniec iba k umelému kusu akvaduktu a kamennému oblúku, lebo Mch pozisťoval odchody vlakov z Valtic a - "Jeden ide o hodinu, ďalší o tri."

Nácvik z rána nám bol prospešný. 😊 Ibaže táto cesta nebola po rovine, skákala stále hore-dolu. Nemala som ani potuchy, koľko máme ešte času, tak som sa vypäla k olympijskému výkonu a do Valtic som som doliezla totálne vyfľusnutá s vyše 20 minútovou rezervou. Chlapi o pár minút po mne, ale vo väčšej pohode.

To bola paráda, naložiť bicykle do vozňa, prisadnúť si k nim a zo zadného okna pozorovať krajinu bez toho, aby sme museli čo len prstom pohnúť! Sprievodca bol ten istý ako ráno, nerátal nám Mtj bicykel a aj za osoby sme platili o 10 Kč menej.

Z Novosedel do Nového Přerova to bola už jazda pohodička. Veľmi dobre nám padlo, že sme si mohli večeru DAŤ a nebolo ju treba VARIŤ. S Mch sme si dali kura vraj na zázvore, ale nenašli sme ho. Deti si už vopred vymienili makové noky. Zlupli ich ako nič a tak sme doobjednali ešte zeleninový šalát. Až tak ich neoslnil, ale niečo sme do ich dostali. Najlepší bol domáci cider.

Tentoraz sa nám po detskej večierke podarilo popíjať miestne rosé. Bavili sme sa popri tom na plánoch dvoch anglicky hovoriacich novoprišelcov - vraj si dajú budíček o 8. Nuž, to si mali svoje ministany rozložiť inde. 😊

Mikulov 
16. 08. 2016

Vstávali sme prekvapivo až o božskej 7:15, už nám svietilo do stanu. Mch šiel s chlapcami na nákup. Posledné vločky zjedol J. a potom rovnocenne s nami zlupol ešte lúpačku. Kam to to decko dáva?!

Keďže sme sa včera dosť uťahali, rozhodli sme sa dnes zrelaxovať pešou turistikou, či skôr motaním sa po Mikulove. Začali sme Sv. Kopečkom. Je to dosť strmý výstup, ale nie dlhý. Mtj hundral, J. smerom hore slušne šlapal, cestu dole už ho kváril hlad a únava, tak ho Mch chvíľami ziapajúceho niesol. Výhľad bol najkrajší asi z polovice kopca, potom už priširoký a priďaleký.

Dole v meste sme šli na poštu po známky a na obed sme zakotvili u Obřího soudku, kde mali srnčí guláš, sviečkovú a cestoviny. Potom sme deti túžiace po zmrzline vyvliekli ešte na Kozí hrádek - hranatú vežu na ďalšom kopečku pri starom meste. Parádny výhľad zasa odinakadiaľ.

Zmrzku sme našli v galérii - mali aj marhuľový sorbet - a prešli sme sa cez zámocké záhrady. Parádna stavba je to veru! Skala, na ktorej stojí, je prítomná aj na najvyššom nádvorí. Ešte malý nákup a domov.

J. spal aj na konečnej, tak sme ho nechali a Mtj asistoval slečne pri čistení kozej ohrady - viac rečami ako nástrojmi, ale ona ho chvíľami celkom zapájala. Vyslúžil si tým právo byť v ohrade, hoci inak to návštevníci povolené nemajú.

Ja som potom urobila polievku a Mch praženicu a vajcia natvrdo. Vo všetkých boli 2 žĺtky, teta v mikulovskom obchode nás dobre "varovala". Nenápadne sa schladzovalo a celkom impozantne mračilo. Mesiac občas vysielal cez ostrý okraj mraku svoje svetlo. Dnes-zajtra bude spln.

Moravsko-rakúske pohraničie 
17. 08. 2016

V noci krátko intenzívne spŕchlo, takže keď som po 6. precitla, dumala som, ako je asi vonku. Čoskoro nám prvé lúče zaťukali na stan. Opatrne som sa vysúkala zo spacáku a vyplížila som sa von. Slniečko bolo už vyššie ako to prvé ráno a nebola ani hmla, ale aj tak som bola rada, že mám zrkadlovku a šla som kúsok slivkovou alejou, kochajúc sa svetlom a pokojom vidieka. Ktovie, či by som si ho uvedomovala, keby som tu žila.

V obchode mali ešte slušné chlebové zásoby, aj jeden sympatický kváskový, vraj ručně válený. Výborný! Vzala som po včerajších skúsenostiach aj lúpačky. Skúsila som vojsť k nám spredu z ulice - a dalo sa. Dvorček bez hostí bol veľmi pôvabný - našla som okienka s muškátmi, konvicu s poľnými kvetmi, košíky... a v stodole mojich chlapov chystajúcich raňajky. Po tom, čo kobylky spráskali obvyklú dávku vločiek, sa vrhli na lúpačky. 😊

Vybrali sme sa na bicykloch rovno od nás na juh cez hranice ku kopcu Galgenberg, ktorý je skrz naskrz obrastený viničom a sklípkami. Tuná ich majú trochu viac nad zemou, pripomína to lastovičie hniezda, hlavne z diaľky. Mtj rýchlo prešiel cyklistický elán, keď sme začali trošku stúpať. Hlavne, keď sme vyšli niekam a tam v podstate nič. Ja som čakala nejaký vrchol, Mtj už zrejme zmrzlinu alebo čo...

Sadli sme si na trávnatý chrbát jedného sklípku, rástli na ňom aj slivky a pod ním žltá mirabelka s guličkami jedna vedľa druhej. Výhľad sme mali na Mikulov. Potom sme si povedali, že sa pôjdeme pozrieť pešo hore, hádam dáky vrchol predsa len nájdeme. Na temene bola ďalšia vinica, pooraná a kyprá a konča nej vežička ako odrezaná z kostolíka. Oveľa intenzívnejší dojem však v Mtj zanechal nález lebky zajaca, ktorú aj vzal so sebou.

Po ceste z vŕšku sme mali po pravej ruke slnečnicové pole a niektoré hlavičky mali vyďobané usmievavé tváričky. Preleteli sme dedinou Wildendürnbach a vhupli do polí. Prevažovali tekvice, alebo čerstvo poorané role, na ktorých boli niekedy popri ceste v pravidelných odstupoch pohádzané velikánske burgyne. Asi pre zver. Postupne sme sa prepracovali k mestu Laa. Bolo dlhé a Mch nás povzbudzoval, že v centre sa občerstvíme - ale kde je to centrum?! Našli sme radnicu, vyčačkanú a obohatenú nápisom - čosi s Jozefom II. - no a to bolo všetko. Biedne námestie, biedne obchody, ŽIADNI ĽUDIA! Dali sme si napokon len vlastné zásoby a pitnú vodu z fontánky. Deti celkom dobre prijali zmenu plánu, že nanuk si dáme až o 3 km ďalej v moravskom Hevlíne. Keď sme sa zbierali, objavili sa na námestí aj ďalší cyklisti. Vyzerali, že tiež hľadajú stred mesta - a tiež márne. 😊
Do Hevlína sme sa dostali rýchlo, tam bola infoška s wc pre mňa a obchod s nanukmi pre obludy.

Inak v dedine nebolo nič na obzeranie, až pri východe do polí sme naďabili na staré drevené rampy na kľuky. Hoci celá dnešná trasa bola trochu jednotvárna, páčilo sa mi, že sme boli tak blízko prírode.

Čoskoro sme boli už u Čápů, zastavenie pri železničnej zastávke Jevišovka, kde stoja tri asi 5metrové drevené bociany s hniezdami. Na dôvažok prišiel ešte motorák ťahaný zvláštnou starou dieselovkou, ktorá nám aj zahúkala na zamávanie. Príjemný oddych. A domov už len 4 km, šlo to ako po masle.

V Novom Přerove sme si zašli ešte do kaviarne s hrozným názvom Golf Café, no vykľul sa z toho veľmi príjemný dvorček s kopou kvetov a byliniek (zasadených napr. v paletách na stojato). Dali sme si domácu limonádu, vraj agátovú a ružovú - rozdiel sme nepoznali - a chutný novopřerovský tvarohový osúch.

Doma sprcha a nič moc večera, strašne slané všetko robia. Okrem cidru. 😊

NP Pálava 
18. 08. 2016

Ráno som bola s chlapcami v obchode po tradičné suroviny. Huhlavý ujo spoľahlivo prítomný. 😊 Raňajkovali sme pri malej kuchynke. Naše sedenie využívame naozaj len minimálne a to z dôvodu, že je po ránu vlhké a naši ranostaji majú zvučné hlasy. Detí, ktoré majú neskorší budíček, denne pribúda.

Bicykle sme dnes nechali odpočívať. Vyrazili sme cez Březí, Dolné DunajovicE a Pernou na miniparkovisko pod Pálavou a potom červenou značkou pešo na Děvín. J. sa striedavo niesol a išiel, Mtj striedavo frflal a nadchýňal sa - chrobákom na ceste, skalami, fialovými kvietkami so žltým stredom a čoskoro už aj výhľadom. Kopec Pálava je zalesnený a ani značka na neho nevedie. Za ním vyčnieva Stolová hora so Sirotčím hrádkom a mikulovský Svatý kopeček. Krása. A čo ešte z Děvína! Cestou naň som sa rozplývala nad kvetenou - nejaká lepšia palina a kopec všeličoho neznámeho. V lese bolo plno stoniek s oranžovými guľkami hore (áron). Na paraglidistickej lúke bolo plno ľudí a 2 padáky, chalani sa kochali.

Potom ale spustili obaja na striedačku vreskoty a frflanie - J. sa nechcel niesť, hoci ledva prepletal nohami, Mtj sa nechcelo šlapať, ale niesť sa nemohol.

Zrúcaniny hradu Děvičky boli celkom zaľudnené, Mtj sa pre zmenu nadšene a dlho kochal výhľadom na traktor vo viniciach a vodné dielo Věstonická nádrž obtekajúce kopce. Vzniklo v 70tych rokoch, predtým tam boli lužné lesy. Hmmm... Ale pôsobí to prímorsky, aj tie kopce a vinice - klíma je tu vraj naozaj až stredomorská.

Dolu sme šli po modrej značke - vrstevnici. Mala som šťastné oko na pierka - ďatlie, žlnino a jedno asi 30 cm dlhé z myšiaka. Mtj učil J. neslušnú pesničku, no kamoši najväčší, ani rodičov nepotrebovali, oplani.

Pôvodne sme mienili ísť ešte do Dolných Věstonic pozrieť archeologické múzeum, ale už bolo veľa hodín, tak sme sa stavili len v Mikulove po klobásy a syr na opekanie.

Pri ohni bol aj jeden český párik so psom, dali sme sa do reči. Vysvitlo, že sa volajú Martina a Michal, na svadobnej ceste boli v Austrálii po jej východnej polovici a až raz budú mať syna, bude sa volať Matěj. Navzájom sme sa nevedeli vynačudovať. 😊 Celkom sme si sadli a šli sme si následkom tejto známosti ľahnúť až okolo polnoci. Ostatne, deti len o hodinu pred nami - Mt si našiel kamošky, behali spolu v klbku po celkom kempe a kuli dáke pikle. J. chvíľami tiež, chvíľami sa motal pri nás a keď už bol unavený, túlil sa ako mačiatko.

Lednice 
19. 08. 2016

Dnes bolo na rade bicyklovanie. Mch našiel peknú trasu z Břeclavi do Lednice cez rezerváciu povodia Dyje. Stále cez les a rovno, pohodička. Párkrát sme šli ponad rôzne ramená rieky, niektoré také pomalé, že na nich rástol žabinec. Chlapi doň hádzali drevá, aby sa presvedčili, či je pod tým naozaj voda. Bola. K Janovmu hradu je to cca. 6 km, len značky majú dáko blbo porozhadzované - najprv tvrdili, že sme prešli iba kúsok a potom sme už zrazu boli tam. Veľa stromov bolo vyrúbaných, takže vzniklo veľa pníkov, na ktorých sa dobre sedelo. Chlapcom bolo pochopiteľne treba obom ten istý. Mtj chcel ísť aj na prehliadku trofejí, no podarilo sa nám ho presvedčiť, že lepšie bude hádam múzeum hračiek a prvorepublikových artefaktov v Lednici. Pri hrade sme videli ešte lodičku premávajúcu zo zámockého parku, žabu na nízkom brehu, kočiar a hlavne traktor, ktorý okolo cestičky hlučne kosil trávu. My sme sa po fotení pri x-storočnom dube pobrali inak ako väčšina cyklistov - okľukou k minaretu. Minuli sme ohradu s pospávajúcimi koníkmi, jeden biely bol na našej strane plota. Pekná, príjemná, pokojná cestička, len škoda, že minaret bol za vodou a plotom. Museli sme si zájsť až k nám už známej bráne a potom zasa po vnútornej strane plota naspäť k veži. Mali sme v pláne ísť aj hore. Mám dojem, že pre J. to bol vrcholný zážitok dovolenky - schody "dokolečka dokola". Sám vyšlapal všetkých 306 a bol v podstate sklamaný, že sme už hore. Už z dvoch medziposchodí bol značný výhľad, ale teda zo 60 metrov priam úchvatný. Ale menej ľudí by som brala. 😊

Hor sa do sľúbeného múzea hračiek. Našli sme ho ľahko, pri hlavnej ceste. Nebolo veľké, ale vidieť sa dalo všeličo - od fakt starých kociek a bábok zo začiatku XX. storočia, až po plastové rárohy z 80tych rokov. Ja som kňučala nad šporáčikom a riadikmi, Mch oceňoval funkčnosť a ozajstnosť žehličky, pokladničky a šijacieho stroja. Všetko bolo vtedy také dáke poctivejšie. Umelé hmoty vôbec nemajú šmrnc. Objavili sme aj igráčikov - ale naša domáca zbierka je veru bohatšia. Prvé Barbie boli oveľa inakšie ako súčasné, hoci postavu mali od začiatku tenkú a vnadnú. Chlapcov sklamalo, že sme nepovolili nákup žiadnej hračky. Buď to boli modely zničiteľné do 5 minút, alebo šmejdy. Mrzelo ma to, lebo sama som si to predstavovala priaznivejšie.

Kúsok odtiaľ bolo múzeum za tatíčka Masaryka. Najprv sme sa najedli, potom som šla s deťmi sama hore. Mch to nezaujímalo a ušetril 50 Kč. My sme si ale prišli na svoje, lebo súčasťou výstavy bol aj fotoateliér, kde sme sa mohli poobliekať do vtedajších šiat, klobúkov, boa, náhrdelníkov a topánok. Boty (dámske s podpätkami) najviac učarovali J., Mtj čelenky. Zlatí boli, ako mi podsúvali veci, ktoré si mám skúsiť. Ale potom im už bolo dlho, četnícka stanica, krajčírstvo, kaviareň a bývanie ich až tak nebrali. Brali ich suveníry, no žiaden vhodný a účelný pre drobcov, preto sme neodchádzali v najlepšej nálade. Slečnu kustódku učesanú, nalíčenú a oblečenú v súlade s dobou sme zanechali istotne v stave hlbokej úľavy. Odhliadnuc od toho to bolo veľmi dobré. Škoda, že som si nemohla prelistovať ešte aj dobové časopisy za sprievodu hudby Františka Krištofa Veselého & Co.

Cez záhradu pri zámku a cyklistom prístupný park sme sa dostali na oficiálnu trasu a po nej k autu.

Doma sa schyľovalo ku grilovaniu rýb a iných dobrôt, vraj piatkový rituál, povedal pán domáci.

Pohansko 
20. 08. 2016

Ráno som sa bola sama rozlúčiť s vinohradmi, potom sme pobalili a ida domov sme sa zastavili v ktorejsi dedinke pod Pálavou po zásobu dobrého vína. Dokonca sa nám náhodou podarilo vystihnúť svadobný sprievod v krojoch, ako tancovali pred nevestiným domom. V Dolných Věstonicích sme si prezreli už dávnejšie vyhliadnutú archeologickú expozíciu. Okrem Venuše sme sa dozvedeli sme sa veľa aj o skľučujúcom osude dediniek, ktoré zanikli vo vodnom diele na Dyji. Kým sme si obzerali exponáty, oproti múzeu nešikovne nacúvalo staršie auto zadkom do vodnej priekopy pri ceste. Chlapcov to zaujímalo oveľa viac ako nejaké infopanely a boli sklamaní, že sme nedočkali vyprosťovaciu službu. Stretli sme ju cestou do Břeclavi. 😊

Tam sme sa naobedovali a ešte sme sa pešo vybrali na archeonálezisko slovanského hradiska Pohansko.

Bolo to ďalej, než sme si mysleli; škoda, že sme nevzali bicykle. Cestu lemovali ale krivdu nezmenšovali "entovia" - tabule s kresbami vychádzajúcimi zo skutočných fotogenických stromov.

Hradiskom sme boli tiež sklamaní - je to veľká lúka a len na jednom mieste sa nachádzajú obrysy malej osady (kostolíka). Inak je možné len čítať z niekoľkých tabúľ, kde je čo pod zemou. Na konci lúky stojí zámoček, kde bola práve výstava všetkých tých archeovýprav a filmov s archeologickou tematikou (napr. ako sa vyrábali tu nájdené šperky), kostry, črepy, všeličo. Vonku sme ešte našli maketu drevenej chalúpky z kolov - takto nejako vyzerala asi staroslovanská predkresťanská svätyňa s modlami.

Hodinu na to sme sa už doma vybaľovali. 😊