Južná Morava 2022

Vidiecky pokoj
27. 8. 2022

Do kempu Jáňův dvůr v Novom Přerove, do ktorého sme sa vrátili po 6 rokoch, sme dorazili v sobotu okolo 5. Recepcia nám vopred napísala, že medzi 12. a 16. hodinou majú prestávku a prosia o príchod v čase, keď majú otvorené. Získali sme miesto na ľavej strane pod mladými čerešňami, na ktoré sa šplhá modrý vinič. Kemp bol riadne plný, no v nedeľu sa veľa rodín chystalo na odchod.
Keď stan stál, Mch sprístupnil chlapcom hranie na mobile a my sme sa šli prejsť po okolí smerom na fotogenicky zamračený západ. Kvíkala som blahom nad krásnou vidieckou atmoškou medzi poľami. Našli sme aj geocache venovanú bývalej železničnej trati do Rakúskej Laa. Deti medzičasom dohrali a spôsobne si na mieste čítali. Oproti stanu bol umiestnený erárny drevený stolčok s lavičkami, oveľa pohodlnejší ako naše skladacie stoličky - preto sme ich ani nevyložili z auta. 😊
Keďže sa nám nechcelo variť a popravde sme ani veľmi nemali z čoho, hneď sme sa posadili na dvorček hospůdky a prví sa dočkali grilovačky. J. si poradil s celým pstruhom, Mch mal baklažán s kozím syrom, ja kus kapra a Mtj lokšu s pomaly pečenou morkou. Všetko bolo chutné, len presne ako pred 6 rokmi, na náš vkus príliš slané. Dobre sa to zapíjalo lokálnym cidrom (z AT) alebo burčiakom (z vedľajšej dediny).

Zo severu aj juhu sa veľmi blýskalo, radar hovoril, že od Rakúska sa valí veľká búrka. Nakoniec nás v noci obišla, len trochu pršalo. Bolo veľmi teplo, dokonca aj ja som chvíľami spala takmer neprikrytá.

Mikulovské okolie
28. 8. 2022

Ráno súvisle zamračené od obzoru po obzor. Kým sme raňajkovali, sa dážď ešte zdržal. Bavili sme sa výhľadom na skupinku detí, ktorá hrala hru podobnú dreveným kolkom kombinovanú s Kráľu kráľu daj vojačka. Hráva sa to niekoľkokrát denne. 😊
To už ale trochu kropilo. Zavrhli sme bicyklovačku do Mikulova a povedali sme si, že tam pôjdeme vlakom zo susedných Novosadel. Odchod však mal až o 11:30. Mch našiel blízko tejto dediny udržiavaný bunker. Chcel nechať auto pri stanici a ísť tam pešo, ale v mrholení sa prechádzať 3 km sa nám nechcelo. A len dobre, lebo bunker bol napokon zavretý a mrholenie čoskoro prerástlo do lejaku. Bunkru sme napokon len okukali jeho steny, J. našiel veľkého slimáka, ktorému na domček posadil malého a šli sme naspäť cez dedinu, kde sme pri rohatých kozách odlovili kešku venovanú Slanisku Novosedly. Kozy sa pasú priamo na ňom a udržujú tak žiaducu biodiverzitu.
Pršalo čoraz viac a do odchodu vlaku ostávalo stále nepochopiteľne veľa času, preto sme napokon predsa len išli autom.

Najprv do Múzea kávy v Klentici. Videli sme kopu kávovarov od 50tych rokov, mlynčeky, pražiarne, svetelnú mapu s odrodami a lokalitami a zbierku hrnčekov. Za normálnych okolností by som to mala prezreté za 10 minút, keďže však vytrvalo lialo, bol to vítaný pobyt v suchu a teple. J. nám "varil" kávičku a čaj zo samovaru podľa výberu hrnčeka. Cez strešné okno sme pozorovali dážď a starý Fiat 500, ktorý majú dekoratívne umiestnený na dvore. Chceli sme si v Kafé Fara naproti múzeu dať aj kávu a koláčik, ale servírovali len na terase pod kvapkajúcimi slnečníkmi, brrr. Namierili sme si to preto do Mikulova cez zahmlené Pálavské vŕšky. Zaparkovali sme nad Starým mestom na križovatke ulíc Na Vápence a U lomu a okolo pekných starých záhrad a viliek sme vyliezli na Kozí hrádok. Veža bola zavretá. Dážď už ustal, hmla sa dvíhala cez Svatý Kopeček. Trošku sme sa prešli uličkami a vrátili sme sa do kaviarničky Pod hrádkem, kde to voňalo PRESNE ako v cukrárňach pred 40 rokmi, akurát že sme si vyberali z ponuky modernejších koláčikov. Vyhral to J., ktorý zvolil teplý čokodortík s malinovou zmrzlinou. Všetci sme mu závideli. Naspäť sme šli inokade cez parčík pod židovským cintorínom a okolo Čertovej skaly na výstavu terarijných zvierat v budove areálu amfiteátra. Odolali sme škemraniu, aby sme kúpili myšku/morča/potkana/chameleóna a odchádzali sme s kaktuštekom a tigrím tričkom. Ešte nákup v potravinách; trval dlho, lebo bolo treba nakúpiť suroviny na hamburgery a krupicovú kašu, čo si zažiadal J. a Mch prisľúbil, že to ukuchtí. 😊

V kempe v stane sme na taškách s oblečením našli spať mača. 😊 Zotrvalo tam pár hodín, urobilo však hrubú chybu, keď napokon vyliezlo, lebo okamžite za ním vyštartoval rákoš detí - pribudlo ich hádam aj 20, nejaká slezina à la Modrý koník. Hľadali ho aj v cudzích stanoch, ak sa tam schovalo. Naši chlapci hrali na mobile a my sme sa šli na hoďku pobicyklovať smerom k sklípkom na Přerovskom kopci a okolo kešky naspäť. Dosť pofukovalo. Burčiak nikde nemali, bolo pozatvárané. Mch sa hamburgerov ujal vo veľkom štýle, zamestnal nás všetkých 😊 a výsledok bol fajný a sýty.

Splav Dyje 
29. 8. 2022

Ráno bolo v tieni a na rose chladno, inde na slniečku velice príjemne. Mch varil pre mužskú časť rodiny krupicu a veru, úbožiak, musel na dvakrát; prvá sa podarila riedka, nechcela stuhnúť. Aspoň sme urobili obchodu lepšiu tržbu. Je fakt dobre zásobený, dokonca aj bezlepkovým chlebom. Len s nemäsovými pomazánkami je to biedne (= žiadne).

Po oneskorených raňajkách sme sa začali na internete i telefonicky obzerať po splave. Podarilo sa nám dohodnúť sa v znojemskej lodenici na úseku od Znojma po Krhovice..
Dorazili sme tam ako veľkomožné panstvo asi o pol dvanástej. 😊 Na mape sa to zdá kúsok, ale veru presun zaberie hodinu. Znojmo je velikánske a očividne historicky významné, budovy v centre pripomínajú Brno. Je postavené na zráze, ktorý vymyla rieka a požičovňa lodí je, samozrejme, úplne dolu, vedie k nej kľukatá ulica s názvom Dyjská. Loď nám bez všetkého vydali (kanoe z tvrdého plastu) a k nej poskytli mapku a slovný rýchlokurz prechodmi piatich jezov.

PA-NE-BO-ŽE!!

Mozog sa mi vypol už po prvej sekunde výkladu. Vôbec som s jezmi nerátala. Zažili sme ich na Vltave a bolo to v pohode, lenže to sme mali nafukovací, takmer neprevrátiteľný čln. Ale na KANOE?! Polhodinku do odplávania, ktorú sme trávili natieraním sa opaľovacím krémom a čakaním na 2 pizze, som predýchavala hystériu. Dúfala som, že nejaká vyššia moc zasiahne a výlet sa zruší. Nezasiahlo nič. Chlapi ma ohľaduplne nechali na pokoji a o dvanástej sme vyštartovali.

Znojmo je krásne aj zdola od rieky a celkom som ľutovala, že snaha o ovládnutie strachu z prevrátenia si vyžadovala moju plnú pozornosť. Prvý jez cca. kilometer po prúde mal byť zjazdný asi tri metre od murovaného brehu - ale nebol. Zadreli sme sa na okraji hate. Vôbec sme si nepamätali, čo máme robiť; mapka sa dala vysvetliť viacerými spôsobmi. Mch sa chrabro podujal veslom odtlačiť loď, zacúvať do hlbšej vody a skúsiť to bližšie k brehu. Ja som navrhovala prepádlovať naspäť do lodenice, no nik ma nepodporil. 😊

Mch napokon vysadil nás 3 na breh, aby sme si našli pešiu cestu popri rieke a on to sám hravo splavil bez ujmy na zdraví. Po tomto zážitku som sa už bála menej, lebo som pochopila, že jezy nemusím absolvovať. Na druhom šiel Mch znova sám, chvíľu trčal na okraji. Po hati k nemu išiel pešo malý chlapec, mysleli sme, že záchranár a už sme aj rozmýšľali, čo mu dáme za pomoc. Ale on šiel len za kamarátmi na druhom brehu. 😊 Mch si nakoniec poradil, prevážil loďku žiaducim spôsobom. Na treťom jeze s ním ostal v člne aj J., šlo im to hladko. Na štvrtom, ktorý padal do hĺbky troch metrov, bolo treba loď preniesť. Zhostil sa toho Mch s Mtj a my s J. sme preteperili sud. Čím sú deti staršie, tým si viac užívam, že som jediná žena v rodine. 😊 Zvláštne je, že akurát tento fakt nebezpečný jez nebol na rozdiel od predošlých vôbec označený. Pri naloďovaní sa nám prizerala rybárčiaca rodinka, opaľujúca sa mamička s malým chlapcom a kocúrom, ktorý vyzeral nešťastne, že odchádzame.

Na poslednom jeze som vysadla už len ja a došla som pešo do 200 metrov vzdialeného kotviska Krhovice. Panoráma sa mi dosť v spomienkach zlieva, no najkrajšia bola na nezregulovaných úsekoch s nízko visiacimi konármi a brvnami trčiacimi z hladiny. Stav vody nebol vysoký, neraz nám dno lode škrípalo po štrku. Nestretli sme žiadnych vodákov, zato kopu kačíc, volavku, labuť, brhlíka, čiernu veveričku, čo sa šla napiť po spadnutom strome, na bielo kvitnúce voňavé kvetinky vyrastajúce priamo na hladine z riečnej trávy - celé lúky ich boli (močiarka okrúhla). Na jednom mieste sme aj vystúpili a jedli. K brehu sme museli plávať cez vodné rastliny a loď na nich neopísateľne mysticky šuchotala. Na záver plavby jej dal korunu bobor. Niekoľko minút si nevzrušene hryzkal prútik takmer bez pohnutia.

Loď sme priložili k ostatným (pred jezom sme volali do požičovne, že už končíme) a v bufete sme sa opýtali na busy do Znojma. Dozvedeli sme sa, že najbližší príde o 3,5 hodiny. Nešťastne sme sa vybrali do dediny, že nás tam snáď osvieti nejaký nápad... a oproti práve prihrkotala dodávka z požičovne. Prišla po lode. Mch sa odvážne spýtal, či by nás nevzali - a vraj hej. 😊 Mladí lodiari hravo naložili všetky člny na príves, ponúkli nám miesto vzadu na 3 širokých sedadlách a v sprievode dosť dobrej muziky nás doviezli až do lodenice. Chvalabohu! Ibaže až v kempe sme si uvedomili, že nemáme nerezové fľaše na vodu - ostali v Krhovicích...

Doma boli malé deti v plnom počte a plné energie. My sme sa evakuovali do reštiky na vývar z morky, pórkovú polievku, pirohy varenyky a výborný kozí smažák. Dnes sme sa podvečer prejsť nešli, len ja som vykukla na ulicu, či lepšie uvidím hviezdy. Zreteľnejšie ich však bolo napokon vidieť z kempu, mimo neho ma oslepovali lampy. Ale uzrela som vďaka nim zajaca vybehnuvšieho z ktorejsi záhrady.

NP Podyjí 
30. 8. 2022

V utorok ráno bola veľká rosa, ale úžasne jasno, slnečno, plno dedinských zvukov, nádhera. Kdesi blízko za kempom štartoval teplovzdušný balón. Ja som sa viac kochala vrabcami preletujúcimi z hrozna na bazu u nás na dvore a kavkami na kostolnej veži. Následne sme šli s Mtj do obchodu. On už sýty; vstáva prvý a každé ráno začína šťastne pollitrom mlieka s müsli, ani si to nezohrieva. Dnes sme vzali aj horalky na túru a kvarteto s retronáklaďákmi. Raňajky nám vždy trvajú dlho, ale vôbec to nie je stratený čas, lebo okolo sa furt niečo deje a prostredie je veľmi príjemné. Dnes sa napríklad vynoril malý psík, ktorý rád aportuje a prihrával nám jablká. Viaceré z nich pojedol. Predstavenia sa zúčastnili aj bratia z karavanu naproti, menší Tomi bol veľmi zdieľny, popri chichúňaní sa na pejskovi nám stihol všeličo porozprávať.

Vyrážali sme až o pol 11., smer kemp Krhovice, kde nás ČAKALI naše fľaše. 😊

Potom do Hnanic na pešiu vyhliadku 9 mlýnů, pod ktorou sme sa v tráve najedli. Výhľad dole na Dyje bol však menej epický, než som čakala. Stretli sme malú užovku vyhrievajúcu sa na ceste - odplazila sa. Potom neskôr sme všelikde pri cestách videli upozornenia, že hady a jašterice sa tu vyskytujú často a máme na ne dávať pozor. Už sme ale neuzreli žiadne, hoci teplo bolo riadne.
Blízko parkoviska pri rázcestníku Vinice majú vozovňu kombajnov na vinič. Sú to obrovitánske stroje, ktoré chodia ponad vinice... My sme ale dali prednosť bicyklovačke. Najprv sa od odbočky Pod Dlouhým vrchem strašne prudko klesalo k Dyji, potom cez pekný visutý most, ktorý sa hengal, ako sme po ňom kráčali. Pri pohľade naľavo sa okolie nádherne zrkadlilo na pokojnej hladine, vpravo sa voda čerila na perejách. Nasledovala krátka jazda lúkou, kde vraj zjari kvitnú aj vstavače a hneď za ňou prudký výstup po "dlažbe" z kameňov. Je síce fakt, že to chráni výletníkov pred blatom, ale neviem si predstaviť ani najodvážnejších cyklistov ísť tadiaľto na bajkoch. Našťastie to bolo krátke, za zákrutou sa vynorila vinica Šobes a aj stánok s miestnymi tekutými produktami, ale my sme neohrozene postupovali už po asfalte ďalej smerom do kopčiska. Bola to riadna makačka. Dubové lesy všade naokolo boli pekné, len sme ich veľmi nevnímali. Kochaciu prestávku sme si dali len raz na závratnej vyhliadke na kľukaté meandre Dyje. Po krátkom zjazde bol pre nás pripravený ďalší príkry kopec. Mch tlačil aj J. bicykel, aby mu pozdvihol morálku. Zámer sa vydaril až natoľko, že potom J. galantne tlačil môj. 😊 Najhoršie však bolo, že sa na nás všade lepili muchy. Lietali nám pred tvárami a zbavili sme sa ich, iba ak sme sa hnali dolu kopcom, čo v tomto smere výletu nebolo takmer nikdy. Mch mal plán ísť do Podmolí a odtiaľ ďalej cez les na Nový Hrádek, ale aj on uznal, že takýchto spoločníc má plné zuby. Uspokojili sme sa s prvým bufetom pred dedinou (U rybníka). Z ponuky nápojov sme si vybrali žlutou (= limonádu), ale že bude sírovožltá, to nás šokovalo. 😊 S pôžitkom sme ju zajedali horalkami a posilneným sa nám veselšie frčalo naspäť. Cesta teraz väčšinou klesala, dali sa ubrzdiť aj tie najväčšie strminy okrem kamenného úseku, ktorý sme prešli pešo. Dole pri rieke sme si trochu oddýchli na brehu, J. hádzal paličky, Mtj žabky a ja som si namočila nohy.

Posledný stupák Mtj celý vyšlapal na bicykli, bol nadšený a machroval, ale veď aj mal prečo. 😊 V Znojme sme kúpili veci na opekanie, ABCčko a Čtyřlístek. Cestu do kempu sme si spestrili trasou cez Rakúsko, avšak Mch to kvapku prehnal s bočnými cestami a skončili sme pred zákazom vjazdu uprostred poľa. 😊No nakoniec sme sa vymotali. Po sprche a domácej kozej zmrzline sme sa šli s Mch opäť prejsť - tentoraz popri studničke, vyjavených čiernohlavých ovciach a okolo konskej ohrady k rybníku. Preleteli okolo nás 3 jarabice. Rybník je obrastený trstinou, iba na pár miestach vidno vodu. V rákosí aj čosi šuchotalo, ale neukázalo sa. Potom sme ešte zahliadli čosi veľké sivé, no zrejme to bol cyklista. 😊

Po návrate do kempu sme zistili, že ohnisko okupujú matky s deťmi a tak sme presvedčili aj zásadového J., že si opekanie necháme na ďalší deň a dnes sa najeme v reštike. V ponuke boli tentoraz zrazy - zemiakové placky plnené kapustou, mrkvou a cibuľou. Na pohľad vyzerali ako dolky a boli výborné. J. mal makovú lokšu a rybiu polievku.

Splav Lednický okruh
30. 8. 2022 

Ráno sme sa kúsok menej motali, lebo sme mali okolo 10. zahovorené vyzdvihnutie loďky v Břeclavi. Aj tá je kilometrovo neďaleko, ale trvá večnosť sa tam dostať. Pani nám za 550 Kč a 75eurovú kauciu zverila spľasnutý čln, veslá, vesty, špongiu, ručnú pumpu, vrece na veci a mapku s okružnou plavbou. Loď sme si sami odviezli pod odporúčaný most, chlapi ju nafúkli a pustili sme sa najprv do zregulovaného toku Dyje. Stretli sme jednu bielu a jednu popolavú volavku, ale inak to nebolo veľmi malebné. Dosť sme sa tlačili, loď je stavaná pre 3 dospelých, no keďže iba Mch pádluje plnohodnotne, väčší čln by asi neutiahol.

Keď sme sa po troch kilometroch dostali k stavidlu na pravom brehu, loď bolo treba preniesť cez hrádzu do starej Dyje. Tam to už bolo krásne, také ozajstné a voda tiekla len minimálne. Často sme zahliadli žlté lekníny, rybáriky, volavky, sem-tam kačičku, spadnuté stromy a na nich už bujnejúcu novú zeleň. Horšie bolo, ak vietor dul spredu, to sa Mch riadne namakal a kľučkovali sme po celej šírke koryta. Našťastie takých úsekov bolo len pár.
Obed sme si dali pri Janovom hrade, čo aj chlapci uznali, že je oči kolúca atrapa. Ale lúka so spílenými stromami je na piknik ideálna. Pri hrade je aj lávka, ktorá sa vraj dá niekedy podplávať, no nie dnes, bol potrebný prenos. Za Janovým hradom už občas premávali aj výletné lode. Mnohé išli aj naprázdno; v Čechách sa dnes končili prázdniny. Naša trasa pokračovala až za kotvisko pri Minarete. Pani z požičovne nás varovala, že ďalej to bude možno ťažšie splavné, ale nezdalo sa nám. Na hrádzi, pri ktorej končilo staré koryto, už kvitli jesienky; jasný znak, že leto sa skutočne končí. Posledný úsek po Novej Dyji k mostu a ku Caddie bol už utrpením, nevedeli sme sa nijako pomestiť. Vylodenie dopadlo na výbornú.
Všetky veci sme šťastlivo vrátili v Břeclavi a ponáhľali sme sa domov na vytúžené kynuté knedlíky se švestkovým rozvarem. Deň predtým si ich dal Mtj a veľmi sme mu závideli. Vlastne to bolo cesto ako na parené buchty, len namiesto plnky boli obliate varenými slivkami. Tanier som vyprázdnila takmer jedným dychom. 😊 Potom sme sa klasicky šli s Mch prejsť, dnes okolo rybníka a cez novú cyklotrasu k skrytému posedeniu uprostred poľa. Pod stromami sme našli obnovený sklípek a pred ním v kôpke haraburdia krásne zhrdzavené kovanie zo starého zámku aj s dvoma klinčekmi. Krížom cez poorané pole po obilí sme vyplašili tri jarabice, štvrtá nám vyletela skoro rovno spod nôh. Naspäť do dediny sme sa vracali cez sad už pooberaných sliviek, v ktorom pobehoval zajko. Nakoniec sme sa ešte ponúkli výbornými tmavočervenými jabĺčkami z opustenej záhrady. Večer sme konečne opekali, kemp bol už skoro prázdny.

Bicyklami do jaskyne 
31. 8. 2022 

V noci trochu kropilo a ráno bolo kvôli vetru aj riadne chladno, hoci slnečno. Celý deň bolo takto - na slnku až úmorne horúco, vo vetre zima. Na výlet sme vyrážali neskoro, lebo tomu tentoraz predchádzalo varenie pudingu. Čokoládový šiel podľa plánu, no vanilkový v inom hrnci nie a nie zovrieť, hoci podmienky mal rovnaké. Po neproduktívnej ½ hodine som ho najedovane vyliala do kanála.

Bicyklová trasa do Mikulova čiastočne vedie okolo trate. Čas obeda sme prispôsobili primerane cestovnému poriadku, aby sa chlapci pokochali aj nejakým tým vlakom. Výhľad na Mikulov bol ponad polia úplne malebný. Žiaľ, keď sme už boli v ňom, pôvab vytratil, ostal hlavne hluk, teplo, autá, ľudia, obchody, civilizácia. Pretlačili sme bicykle cez centrum a niekoľko bočných ulíc v tempe, lebo sme chceli stihnúť vstup do jaskyne na Turolduo 13:00. S vyplazeným jazykom sme sa dovliekli k pokladni a prekonali posledných 300 metrov (našťastie už nie do kopca) k otvoru do skaly. Turold je vlastne bývalý lom, ešte v 20. storočí sa tam ťažil vápenec (vraj ho treba pri výrobe cukru). Tretinu kopca teda vyťažili, kým si niekto všimol, že lámu jaskyňu so skamenelinami a pozostatkami po mamutoch a praľuďoch. Našťastie jej stále dosť ostalo. Jaskyňa je pomerne suchá. Vraj v nej niekedy je aj voda, ktorá vie pri povodniach vystúpiť do výšky niekoľkých metrov, ale podlaha bola všade prašná a keď sprievodkyňa rozprávala, nemala ozvenu. Kvapľov tu veľa nie je, lebo ich olámali vandali ešte pred sprístupnením, ale zato je zaujímavá drobnými útvarmi "pučiacimi" zo skál ako ihličky. Videli sme žraločiu papuľu, rozprávkové postavičky, Věstonickou Venuši zamlada (ešte na jej obliny nepôsobila gravitácia 😊) a niekoľko klaustrofobických tektonických zlomov. Prehliadka nie je dlhá, má však kvantum schodov. Vonkajšie teplo sme ocenili. Ale čoskoro bolo až prisilné.

V osvedčenej kaviarni sme sa plánovali za námahu odmeniť čokodortíkom, ale museli sme sa uspokojiť s inými zákuskami. Mch sa rovno za cukrárňou pustil do opravy môjho defektu, ktorý vyjavil svoju prítomnosť idúcky od jaskyne. Bolo treba vymeniť celú dušu, našťastie sme mali náradie so sebou a Mch vedel, čo robiť. Dielo sa podarilo a s potešením sme z Mikulova zdrhli. Mestá sú fakt vyčerpávajúce! Hneď ako sme odtiaľ vypadli, cítila som sa sviežejšie.

Kúsok od mesta cez polia prechádza štátna hranica s Rakúskom. Na českej strane majú pomaľované a očíslované pníky, napadlo mi, že je to sedisko 12 mesiačikov - no asi tú to slnečné hodiny. Rakúske polia sa od českých veľmi nelíšia, len pestujú viac tekvíc a obrovských slnečníc.
Vietor občas ešte fúkal, ale nie v protismere - to až keď sme sa otočili k Morave. Zato potom dul starostlivo, tak typicky novopřerovsky. 😊 J. mal v našej dedine nehodu s obrubníkom, odnieslo si to koleno, no bol statočný, aj si to v sprche pekne sám umyl.

Mne bola celý večer hrozná zima, sedela som v deke aj v reštike pri večeri. Dnes mali v ponuke pelmeně - malé pirôžky plnené mletým mäsom. Bolo to strašne dobré. Problém s tým, kedy do krátiacej sa dovolenky vtesnať ešte vyprážaný kozí syr, sme s Mch vyriešili tak, že sme si objednali aj ten a v polovici sme si taniere vymenili. Po večeri sme sa s Mch šli prejsť len kúsok do slivkovej aleje, stretli sme tentoraz netopiere, jedného zajka a kosáčik mesiaca. Potom sme si prisadli k chlapcom v stodole a skúsili sme hrať nové kvarteto. Dve hry bohato stačili, zaspávali sme pri tom.

Vinohrady 
1. 9. 2022 

Noc už bola trochu chladnejšia, no v piatok zasa slniečko, rosa, nádhera.
Mch ešte večer zavolal na inzerát visiaci na nástenke - pán František Trefilík z Novosedel, ktorý dodáva do našej reštiky burčiak, víta pomocníkov pri oberačke a revanšuje sa naturáliami. 😊 Z telefonátu sme sa dozvedeli, že prácu by vraj trochu mal, ale má ešte nejaké povinnosti, tak sa vraj nemáme viazať, možno okolo obeda.

Schystali sme sa teda na bicykle, smer Jevišovka. Bociany z dreva stále zdobia križovatku pri železnici, bufet ponúkajúci aj mastný chlieb s cibuľou však očividne už mal iba víkendový režim. Jevišovka je milá dedinka, má pekné domečky so starými ozdobami na fasádach, kostolnú vežu s okienkami na zvonici a hodinami nesymetricky vedľa nich. Za dedinkou sme odbočili na riadne hrboľatú poľnú cestu, kedysi asfaltovú. Mch videl v mape nejaké mokrade v okolí, ale naživo sme si ich nevšimli. Pri lese kvitli jesienky, zlatobyľ a slnečnice hľuznaté. Na oddychovom mieste sa nám ozval František a dal Mch kopu indícií, ako ho nájdeme. Časovo nám to malo akurát vyjsť. Dokončili sme trasu do Drnholca, kde majú aj kaštieľ, potom asi kilometer so stiahnutým zadkom po hlavnom ťahu na Mikulov a šup na málo frekventovanú odbočku do Novosedel. Zvony akurát bili poludnie, boli sme na seba pyšní. Pokyny pána F. však sedeli na viacero miest v dedine. Telefón nedvíhal, aspoň sme sa zatiaľ najedli. Keď predsa len zavolal a vysvitlo, že sme obedovali len kúsok od neho.

Ukázal nám sklípek, dal ochutnať 2 druhy burčiaku (4dňový a 6dňový) a potom nám svojím autom ukazoval cestu do vinohradu. Celkom svižne sme si to vyšľapali. Z viníc je NÁDHERNÝ výhľad na Pálavu a ešte pred ňou na Dunajovické vŕšky, oblé, zelené a zvlnené. Pán F. pestuje mnoho odrôd, dnes potreboval 150 kg muškátu = 10 vedier. Vysvetlil nám, ako správne strihať a popri oberaní nás oboznámil so svojim nepriaznivým názorom na delá proti škorcom (zbytočné, hlavne keď škorce zatiaľ vôbec neprileteli) a na kombajny na vinič (vraj trasú kríkmi, aby opadali bobule...) - on robí všetko ručne. Bolo to fakt super, len škoda, že sme boli raz-dva hotoví. 150 kg je asi tak 8 metrov dvoch riadkov. Pán F. nás celý čas pobádal, aby sme hrozno aj jedli a ako odmenu za prácu sme dostali vyše 2 kg toho najsladšieho.

Keďže sme chceli ešte pokračovať v bicyklovaní, dohodli sme sa, že nám ho vezme k sebe a my si poň prídeme večer autom. Postupovali sme ďalej po kopci a kochali sa výhľadmi. Pod kopcom pri zjazde do Brodu sme stretli obrovitánsku húsenicu. Ktovie, čo za motýľa z nej bude. V Brode sme trochu váhali, kade pôjdeme k priehrade (Dyje naša každodenná), ale nakoniec sme uznali, že to vlastne až tak nepotrebujeme. Otočili sme sa pri moste po tom, ako Mtj našiel obrovské lastúry na brehu lodného kotviska. Chalani veľmi chceli ísť do bufetu, ale v Brode majú len nesympatické pajzle. Zaumienili sme si, že radšej ideme naspäť k nám a dezert si dáme tam. Na začiatku Nového Přerova majú radar, ktorý ukazuje rýchlosť vozidla a deň predtým sme si všimli, že to zaregistrovalo aj bicyklistu. Neodolali sme a všetci sme zrýchlili ako blázni, koľko nám to nameria. Zvíťazil Jakubko s vyše 30 km/h. 😊

Všetko sme nakoniec postíhali podľa plánu. Aj dezert, aj vyzdvihnúť hrozno, aj poslednú manželskú prechádzku. Trochu krkohájovú - Mch vymyslel ísť popri Baštýnskom potôčiku cez polia k jazierku na hraniciach a odtiaľ po lesnej cestičke, ktorú ani nemal na mape. Vyšli sme z nej až dobrý kilometer na rakúskej asfaltke. 😊

V kempe sa už na večeru chystala aj početná skupina, ktorá sem pribicyklovala robiť teambulding. Mali mrte stanov a boli rozkokošení. Čašníci kmitali, no stihli obslúžiť aj nás - v ponuke boli tentoraz golubky = plnený kapustný list. Mtj vytrvalo odmietal zaodieť sa a potom mu bola zima. Sedeli sme preto v stodole v dekách a pri čaji a čítali Malého Mikuláša, kým sa k nám o deviatej nedohrnuli tímbilďáci s vlastným alkoholom. Dosť sme sa báli, že budú vyvádzať do svitania, ale vzorne dodržali nočný kľud.

Galgenberg 
2. 9. 2022 

V noci bola riadna kosa, vďačne sme na lavičkách rozmŕzali. A potom sme balili. Ešte pred odchodom sme si na bicykloch vybehli na rakúsky vínny kopček Galgenberg, ktorý sme navštívili aj pred 6 rokmi. Kopec je celý prešpikovaný sklípkami a vinicami, no postretali sme iba bicyklových návštevníkov, domáci sa neukázali. Mch si kúpil červené vo fľaške zo samoobslužného obchodíku, veľmi dobré. Kopček sme si celý obicyklovali, J. sa raz spustil na úplne bezprizornej šmykľavke postavenej pri kaplnke na temene vrchu, ale dosť drhla. Odfotila som si jednu roľu porastenú burinou a toľkými nechtíkmi, že to bol asi zámer. A potom už rovnakou cestou naspäť do kempu. Zbalili sme veci z chladničky, kúpili kozie syry a s ťažkým srdcom sme sa pobrali v ústrety školským povinnostiam. Mtj na internete zistil, že v Břeclavi je interaktívne múzeum - lenže žiaľ práve zavreté, lebo inštalujú novú expozíciu. Náplasťou na sklamanie bolo voľnoprístupné minimúzeum železníc priamo na stanici. Bola to krásna rozlúčka s prázdninami.