Krk 2012

Baška, ktorá nám nesadla
24. 08. 2012 

Cesta nám ubehla neuveriteľne rýchlo. Vyrážali sme po pol 12. v noci. Mch vykoumal cestu cez Maďarsko mimo diaľnice a tak sme pred 3. boli už v HR. Keď som sa po pár predriemaných hodinách prebrala, boli okolo vyprahnuté prímorské kopce v ružovom opare svitania. Slnku sa už veľmi nechce, vykuklo až o pol 7., keď sme už vyliezali na parádny most cez prieliv na Krk. Započali sa galeje s hľadaním kempu. Krk je naoko malý, ale dá sa tu v pohode najazdiť aj 100 km. Prvý kemp, ktorý sme opáčili, bol ešte v ospalom režime. Mtj sa tam veľmi páčilo. "Ahoj, more! Aké je krásne, že?" 😊

Zato kemp bol dosť biedny - stromy chabé, podložie = udupaný prach, záchodov neveľa a polovica turecké, plážička miniatúrna. Okrem toho mali neuveriteľne vysoké ceny. Radi sme odišli, teda až na Mtj, ktorý bol celý nešťastný a každé 2 minúty sa dožadoval vysvetlenia, KDE je ten kemp a KEDY ho nájdeme. Popri tom papal čučoriedkový koláč a bol kvalitne vymaľovaný. Omylom sme zablúdili aj k trajektu na vedľajší ostrov a Mtj bral ako ďalšiu urážku, že sme nepočkali na loď a neplavili sa.

Ďalší pokus v Krku nevyšiel, tam som zbehla do krásneho centra s cieľom získať MAPU. Na tej našej boli len niektoré osady a cesty. V turističnom urade nemali, ale odporučili mi ísť asi 30 m odtiaľ k predajni mobilov. Nič takého som nenašla...

Šli sme potom skúsiť mestečko Punat na pobrežnej rovinke, kde v mori kotvilo veľa člnkov. Kemp obrovský, no stromy poriedko. Mtj šiel do pol lýtok do vody a bol rozhorčený, keď sme opäť povedali, že tu neostaneme. Mch sa rozhodol vrátiť do Krku, aby si aspoň kúpil internet a takto vyzbrojení sme šli ešte do Bašky na juhu ostrova. Krajina výrazne krajšia - hory a cesta širokou dolinou. Baška na konci tohto údolia je typické letovisko príslušne napratané turistami. Kempy dva. Prvý malý a bez stromov, druhý obrovský, kde sme sa mohli previezť autom. Hneď pri vrátnici bol aký taký tieň pod agátmi, umyvárky veľmi slušné, únava značná, hodina pokročilá - nuž sme zostali. Chlopi postavili stan a šli k vode, ja som stan zabývala a pripravila zvyšky na obed. Chlapci prišli zaprášení a unavení cestou, ktorá trvala k moru Mtj tempom 10 minút a končila na preľudnenej pláži. Mtj bol spokojný, Mch otrávený. Najedli sme sa a pokúsili sa dohnať spánkový dlh. Mtj bolo treba prehovárať, ale zaspal, spotený do nitky. Vonku síce pofukovalo, ale dnu nie. Navyše dáki talianski trapkovia si na plné pecky púšťali otrasnú hudbu, takže o 15:15 sme boli všetci hore. Horor! Mtj sa zobudil veľmi mrzutý, chcel ísť k moru, ale nie "o kúsok ďalej v meste", napokon sme ho nahovorili na odrážadlo.

Baška má promenádu lemovanú malými hotelmi, serepetliarňami, fastfoodom, zmrzlinárňami a reštikami, na pláži hlava na hlave. Mch tvrdil, že cez obed za prílivu to bolo o dosť horšie, čo si neviem predstaviť. Zložili sme sa na mestskej pláži a šup do vody. Na prvý dojem ľadová, ale postupne príjemne osviežujúca. Vošla som po pás. Dobre sme sa bavili na rodinke, kde mamička je evidentne taký "vodomil" ako ja. Tiež po hodine došla po pupok a stačilo jej. Zato Mtj nebojácne plával s rukávnikmi, kopkal nôžkami a od sústredenia, aby sa udržal nad hladinou, dvíhal obočie až nad slnečné okuliare. :) A kým sme my s Mch boli asi 15 metrov od brehu, Mtj na pláži hádzal kamene do vody - raz aj komusi vzal z osušky riadny balvan - ťažítko 😊

Cestou do kempu sme urobili malý nákup - mleté mäso z neznámeho zvieraťa: bledé ako kuracie, ale chuťou skôr bravčové, ktovie, či nie dáke jahňa... Spolu s paprikou, cibuľou, cesnakom a paradajkami z neho bola omáčka na cestoviny.

To kúpanie nám značne pozdvihlo náladu, aj pokles teploty, krásne plastické tiene na vrchoch, vôňa večere... Ale aj tak sme sa rozhodli ísť na druhý deň preč. Mch našiel na nete s pomocou satelitnej mapy ZALESNENÉ kempy na ostrove - a ak by to nemalo úspech, tak na pevnine. Keď sme už tu, nech neprcháme hneď domov. Mtj pred spaním ešte v tme behal na odrážadle a s čelovkou a nadväzoval známosti na šmykľavke. Známosť bola národnosti českej, rodu ženského. :)

Krk, ktorý nám sadol veľmi
25. 08. 2012 

Ranný budíček mal na starosti Mtj - o 7. ma z hlbokého spánku vytrhlo "Maminka, vyber ma odtiaľto von!" (= zo spacáku). 😊 Slniečko už kukalo, vzduch bol ešte príjemne svieži.Obvyklé rituály, vrátane balenia stanu a mojej sprchy, sa nám darili v nevídanom tempe, už pred 9. sme opúšťali kemp.

Namierili sme si to do Krku - je asi 20 km od Bašky, včera sa mi to zdalo oveľa ďalej. Šípky nás poľahky doviedli k bráne velikánskeho kempu Ježevac (= ježko). Z netu sme vedeli, že by mal mať veľa stromov. Recepčný nám povolil vliezť dnu autom, čo sme ocenili, lebo bezelektrické miesta na stany sú až na opačnom konci. Našli sme to tu husto osídlené, ale jedno miestečko pod urastenými bielymi borovicami s parkovacím miestom akoby čakalo na nás. Taký malý stan ako náš potrebuje veru mať auto poruke, lebo furt doňho po čosi lozíme. Za stanom rástli vavrínové kríky, občas od nich zavanula fantastická vôňa. Od jedného z nich k borovici sme natiahli šnúru na uteráky, tak sme mali dokonca oddelenú kuchyňu od spaco-obývaco-jedálenského kútika. Slnko sa celý deň točilo nad lesíkom, boli sme teda v polotieni, umyvárky (veľmi slušné) hneď pod cestičkou a čo je najdôležitejšie, more s kamienkovou plážou asi minútu od stanu. Za plotom malý obchod, stánok s ovocím a reštika. Hneď sme pookriali. 😊 A ceny o dosť nižšie ako v Baške, navyše dnes začínala už jesenná sezóna, tarify boli ešte o niečo lacnejšie.

Zabývali sme sa, Mtj dorazil koláč a trošku sa pohral s bagrom a šli sme k moru. Do vody som vliezla CELÁ a dokonca mi na to stačila dáka štvrť hodina. 😊 Chlapi boli z vody nadšení, Mtj dal dnes prednosť kolesu. Potom som šla variť zemiakovú polievku a cukinový kuskus. Nabrala som všetkým a s uspokojivým povzdychom som si sadla. Matejko ma okamžite popchol: "No papaj!" 😊

Následne sme zaliezli siestovať, no vzduch sa v stane vôbec nehýbal, rýchlo som vyliezla a radšej som sa venovala denníku. Na jednej z borovíc vyzobávala semienka zo šišky sojka. Slnko pokročilo k najhustejšej borovici a celé naše obydlie bolo v tieni. Veľmi príjemná pohodová atmosféra.

Podvečer sme sa šli prejsť do mestečka na zmrzlinu. Cesta viedla po nábreží, nevedeli sme sa nabažiť lodičiek a lodí, Mtj obratne na odrážadle obchádzal chodcov, len my sme tŕpli, že skončí v mori. Mtj sa v zmrzlinárni páčili výrazné farby, no uhrali sme to na jogurtovú s jahodovým čímsi. Statočne sa prebojoval celou bohatou porciou na schodoch k studni na námestí letargických mačiek. 😊 Potom sme ešte skusmo išli niekoľkými nádhernými úzkymi uličkami, až sme sa nevedomky ocitli pred hradom Frankopan, ktorý sme márne hľadali. Je iba kúsok nad morom, ale výhľad je parádny. Aj hrad samotný - mohutná stredoveká pevnosť. Už sa stmievalo, čas večere. Ešte sme v prístave pozorovali kotvenie jachty a potom na spiatočnej ceste na nábreží kopu serepetičkární. Mtj bol najnadšenejší z robotického zajaca, psa a mačky, ktoré ako perpetum mobile hopsali, kňučali a blikali očami priamo na chodníku. Odlákali sme ho len vidinou nočného kúpania. Ja som šla zatiaľ do obchodu, večerali sme varené vajcia a maslové chleby. Potme sa veru dosť zle varí... Ale podarilo sa. Mtj komentár: "Aké krásne biele vajíčko, že? Je už úplne zrelé!" 😊

Dve bury
26. 8. 2012 

Ráno sme vajcia dorazili v podobe bundáškeníru. Mch + Mtj sa šli okúpať, kým som nachystala studený obed. Plán bol ísť na túru (Veli Vrh) a poobede do Bašky ku kostolu a na pláž.

Avšak...

Už odkedy sme sa vychystali z kempu, mračilo sa od pevniny a aj hrmelo. Rozhodli sme sa, že turistikovať pôjdeme poobede a doobeda dáme Bašku a okolie. Kým sme v meste zohnali mapu a vyredikali sa pešo smerom k sv. Ivanovi (kostolík asi 1 km do kopca), spoza hôr sa vynorila fialová čierňava a rozfúkalo sa. Ja by som sa bola vrátila, ale Mch odhodlane napredoval. Nakoniec to malo super strašidelnú atmosféru. Počko bolo čoraz dramatickejšie, listy pršali zo stromov, prach sa víril... Mtj to prekvapivo zvládal s humorom a zavretými očami. 😊 Predsavzali sme si, že sa hore vyškriabeme pred dažďom a tento zámer sa nám podaril. Ja a Mtj sme sa schovali vo vežičke (má hromozvod), Mch utekal dole po auto. Bolo to úchvatné - tmavomodré more s bielymi vlnami, jasné ostrovy na juhu, atrament na severe prevaľujúci sa nad vrchmi, hromy-blesky, blížiaci sa dážď bolo už dobre vidieť. Mch to mal perfektne načasované, s prvými kvapkami sme zaliezli do auta. Hneď na to sa začali liať vedrá vody, nebolo vidieť ani na krok.

Popri pojedaní chlebov sme nahlas uvažovali, čo ďalej. Mtj si hneď zrána zjednal zmrzlinu a už mal plné zuby toho, že nám bolo furt niečo prednejšie. Vrátili sme sa teda na parkovisko, kde nám ešte stále platilo parkovné a prečľapkali sme sa do mestečka. Vybrali sme si opačnú stranu ako v piatok a chvalabohu, nachádzala sa tam aj zmrzlináreň. Sedeli sme v šuštiach a pršiplášti pod markízou, jedli a pozorovali ľudí, ktorí sa uberali pešou zónou zababušení v osuškách, so slnečníkmi nad hlavou a v šľapkách či bosky. V mori, ktoré sa od vetra zvlnilo, sa kúpala len mamička so synom a starší pán. Vyzerali, že vedia, čo si o nich myslíme a tvárili sa poťouchle. :)

V kempe sme ratovali naše veci. Tunajší dážď bol asi podobných rozmerov a vietor polámal niekoľko konárov. Stan prekvapivo obstál na výbornú, no stoličky, ktoré strážili naše miesto, mali na sebe bazéniky. Kuchynská kartónová krabica ani pod stolom neunikla svojmu mokrému údelu, voda v riade bola hnedastá - akiste od prachu, ktorý lejak zmyl. Bolo ho načim ísť umyť, ale bála som sa vkročiť do umyvárok, aby ma pani upratovačka nezjedla. Už predtým skoro zinfarktovala, keď som po jej čistučko vyumývanej dlažbe predubasila v kvalitne oblatovaných vibramách. Aj za mnou čosi volala, ale robila som sa, že nerozumiem. Slovám som ani nie, no tón bol jednoznačný. Pri stane som sa prezula do sandálov s hladkou podrážkou a aj na nich som mala čoskoro blatovú nadstavbu. Iným obyvateľom to topánky nerobili, nechápem.

Podvečer som uvarila šošovicovú polievku (s naším bobkovým listom!) Dobre nám padla, bolo po daždi pomerne chladno. Do Krku sme šli známou trasou. Stĺpik pri hopsajúcich mačkách a zajacoch už bude obdratý od našich zadkov. 😊 Do mesta sme šli vlastne kvôli pohľadniciam - bol to kumšt nájsť nejaké. V diaľke na severozápade sa medzitým akosi začalo blýskať. Mch ešte fotil mesiac v mori, no do polhodiny bola kucapaca tu. Práve sme boli na ceste domov, keď sa hrozne rozfúkalo a začali padať prvé kvapky. Mtj zaliezol do auta a my sme ratovali všetky naše veci. Keďže stan sa ukázal byť odolný, nemali sme oň obavy, no mne bolo dosť nedobre pri predstave na spadnutú vetvu či celú borovicu rovno na nás, a tak som zavelila, že prečkáme buru v aute. Koniec koncov, neboli sme jediní, okolo nás sa rojili ľudia, čo sa tiež schovávali vo svojich vozoch. Ľutovali sme motorkárov - no ako sa neskôr ukázalo, zimomrivo sa uchýlili do umyvárok. Po vetre prišiel ohromný lejak. Celkom taký scenár, ako pred pár hodinami, len v tme to bolo o dosť dramatickejšie. Mtj bol statočný, opakoval "ako dobre, že sme sa zachránili" a jediné, čo mu vadilo, boli blesky. Trval na tom, že mu mám rukou zakrývať oči. Po cca polhodine Mch zavelil, že je to už v stane bezpečné a aj dážď bol miernejší, tak sme sa napochytro umyli a uložili. Zaspali sme rýchlo, asi šum borovíc pomohol.

Turistika v skalnatých horách
27. 8. 2012 

Ráno bolo slnečno a vyumývano, zem prekvapivo suchšia ako po prvom daždi, takže až toľko blata som do umyvárky nedoniesla. 😊 Pri raňajkách sme sa šuchtali - vlastne nikdy nechápem, kam sa tie ranné hodiny podejú... kým sme sa vyredikali na túru, bolo už zasa takmer 11 hodín.

Vybrali sme sa do hôr. Asi v polovici cesty do Bašky je v jednom sedle rozchodník a nám sa na ňom páčil Veli Vrh, ktorý mal byť iba 50 minút odtiaľ, prípadne ešte, ak budeme vládať, aj Obzova - najvyšší vrch Krku. Trasa začínala asfaltkou, ktorá bola miestami nepochopiteľne prerušovaná a iba poľná. Okolo rástli borovice a vysušené listnaté stromy - smutný pohľad. Hádam sa na jar vzchopia. Rástla tam aj saturejka, voňala citrónovo a bola pichľavá od sucha.

Mtj bol podľa očakávania naladený protituristicky a v pravidelných intervaloch mraučal a kládol nám otázky týkajúce sa zmyslu a dĺžky tohto výletu. Striedal to s nadšeným pobehovaním - totálny Dr. Jekkyl & Mr. Hyde. Míňali sme prázdne kamenné ohrady pre ovce, košiar a strihovňu, kde boli 3 obrovské vrecia vlny a pár uväznených huňatých ovečiek. Ceduľa na rázcestí hlásala Veli Vrh: 20 minút. Bol už na dohľad, zdal sa mi veľmi plochý. Hora kameňov, len tu a tam dáka borievka alebo minifliačiky trávy, všade ovčie bobky - nechápem, čím sa tie zvery živia.

Mtj sa odtiaľto už niesol v nosiči a dostali sme príkaz zobudiť ho na vrchole, že bude fotiť. Cesta bola vhodná na vibramy (mali sme len polo), kamene boli totiž dosť malé a väčšinou voľne pohodené alebo zákerne trčiace zo zeme najšpicatejšou stranou. Ale išlo sa dosť dobre, nebola strmá. Oveľa náročnejšie bolo sledovať červeno-bielu značku. Na toľkých kameňoch ľahko prehliadnuteľná, obzvlášť, keď raz bola pásikatá, raz guľatá, raz len šípka, potom zalomená... Na vrchole sme našli betónový stĺpik (541 m. n. m.) a vetrisko. Kúsok sme si zašli, v obklopení kamenných trollov sme sa najedli a zapísali do vrcholovej knihy. Predchádzajúci Slováci nám povedali, že odtiaľto je najkrajší výhľad - lepší ako z Obzovy. Boli sme však plní sily a kopce vyzerali na dosah, tak sme napriek tomu šli. Výhľad bol fakt parádny - na Krk aj na pevninu, more tmavomodré, kopce suché, miestami to vyzeralo ako na mesiaci. Kdesi pod nami pastier zaháňal ovce, prihováral sa im nahlas, ale v medziach slušnosti.

Cesta na Obzovu bola rozhodne horšia - kamene a kamene a kamene; ako stvorené na vyvrtnutý členok. Po čase som povedala Mch, že ďalej veru nejdem. Presvedčili sme Mtj, aby ostal so mnou a Mch si na Obzovu i ďalší menší kopček, z ktorého vidieť na Bašku, vybehol sám. My sme sa pražili na slnku uprostred bezútešného kamenistého sedla, zdanlivo odnikadiaľ sa smerom k nám vynárali ovce. Aj ovca vie v takej pustatine pôsobiť povzbudzujúco! Mtj nechcel ísť bez ocina dole, no napokon som ho presvedčila, že ideme hľadať tieň. Mtj mi radil, aby som si čupla do vlastného. 😊

Na kopci Brestovica (555 mnm) nás dobehol Mch, ktorý odignoroval značky (žiadna škoda) a vzal Mtj na chrbát, kde dieťa čoskoro zalomilo. My sme sa rozhodli travezovať Veli Vrh, čím sme si cestu trocha skrátili a ja som zazrela na chvíľku aj nejakého hadíka. Po skackaní a vyhýbaní sa skalkám sme sa už veľmi tešili na asfaltku. Oddych sme si dali pri rozchodníku. Pojedli sme ovocné zásoby a zabávali sa na bekote spoza borievok. Napokon sa z toho vykľulo veľmi slušné stádo. O nás nestálo, práve naopak. Potom už poľahky dole. Mtj sa pro forma občas natŕčal, ale väčšinu cesty bol zlatý. Hrali sme sa na jahniatko, rybačku ("Pózri, ulovil som až 5 kapríkov. Nech sa páči, jeden kaper!") a keďže zvieratkovská tematika mala úspech, Mtj raz mojim smerom zavelil: "No poď, ty krava!" 😊

Cestou do kempu sme šli ešte do obchodu. Ja som mala utkvelú predstavu, že pri mori si musíme uvariť rybu a tak som dve kúpila. Po chorvátsky sa volá brancin, je podlhovastá ako pstruh, s ostrými plutvami. Mch a Mtj sa šli okúpať a ja som sa pustila do večere. Vzala som ryby pred varením umyť. Dokelu - veď majú šupiny... Ba čo viac - nie sú vypitvané!!! V spúšťajúcom sa súmraku som sa musela pustiť do mäsiarčiny. Viedla som s rybami ospravedlňujúce monológy, najmä keď som im v rámci umiestnenia na panvicu musela odrezať aj hlavy. Najviac ma šokovali žiabre - nikdy som ich nevidela, sú to zložité orgány, žiadna štrbinka.
Mch a Mtj prikvitli práve, keď som dokatovala druhého brancina. Matejko sa klepal od zimy, ale rýchlo sa zohrial a nahlas chválil rybu. Bol by ju zjedol možno aj celú. Boli veľmi chutné, škoda, že sme nemali citrón.

Plážový deň
28. 8. 2012 

Ráno pekne a celkom teplo. Zasa sme sa šuchtali - no na druhej strane, veď máme dovolenku.

Chlapci sa šli kúpať a ja som si zašla sama do mestečka konečne pofotiť uličky za vidna. Stavila som sa aj v DMke po cícer, no zeleninu prekvapivo majú len tu v stánku pri kempe. V južnej krajine by som veru očakávala voće i povrće (zelovoc) na každom kroku.

Obed pozostával z cukinovej polievky a karibskej ryže - nedovarenej, Mtj už bol netrpezlivý. Potom spanie v dusnom stane, umytie hory riadu, umývanie vlasov a klasická podvečerná prechádzka do mestečka spojená s odbočkou k červenému majáku na konci móla.

A na druhý deň balenie a - domov. 😊