Londýn 2018

Už pred pár rokmi sme si s K. a I. povedali, že pri príležitosti našich spoločných okrúhlin uskutočníme vedno nejaký európsky výlet. Prvým hmlistým nápadom bol Štokholm, potom Toskánsko a napokon, keďže sa K. málili tri deti a bola práve v roku s veľkým R vyradená z cestovania, sme dámsku jazdu poňali ako dlho odkladanú návštevu u nej v Anglicku.

05. 05. 2018 

Moja najväčšia cestovná nervozita poľavila, keď sa I. zjavila na provizórnej bratislavskej stanici a nasadli sme do autobusu smer Schwechat. Cesta sa nám zdala byť akási pomalá a pohľad na hodinky bol s blížiacou sa 11. trocha znepokojivý. Mali sme napokon 5minútové meškanie a náš terminál bol ten najvzdialenejší. Pred pasovou kontrolou boli menšie rady, ale netrúfli sme si ísť cez nikým nevyužívaný samosken. Osobná kontrola bola našťastie až tesne pred naším gateom. Vzali nám tam príručnú batožinu, lebo je vraj priestor v kabíne už príliš zaprataný.

Let ubiehal rýchlo. I. prevzala od stewarda Carlosa bacon sandwich a kávu a ja som si vytiahla svoj doma namastený chlieb. I. bola presvedčená, že vlastné jedlo je zakázanou položkou a tak bola ľahšia o 9 €. Ja som v pohode prešla kontrolou aj s chlebom, aj s perom, o ktorom mi I. tiež tvrdila, že sa nesmie.

Na Gatwicku sme hrdo prešli samoskenom pasov a museli sme čakať na batožinu. V duchu sme si predstavovali, ako to zvyšuje cenu nášho vopred objednaného taxíka. Využili sme tento prestoj aspoň na vybratie libier z bankomatu. I. šla prvá a kým som ju stihla zhamovať, stlačila gombík, ktorý jej prerátal želanú sumu na eurá. Vedela som, že si tým navýši poplatok, ale že tento úkon bude stáť 30 libier, to sme skoro odpadli.

Taxikár nás očakával, bol veľký, sympatický, hneď sa chopil našej batožiny a my sme sa cítili ohromne svetácky. Cesta nebola dlhá, ale boli sme rady, že sme nešli vlakom, lebo sa práve kvôli rozsiahlym opravám konali kadejaké výluky. Vyznať sa v britských grafikonoch je pre kontinentálca náročné aj za plnej prevádzky.

Mierne zvlnená krajina bola krásne sviežozelená , s jarou trochu pozadu oproti Bratislave. Orpington nás prekvapil svojou veľkosťou. Trochu sme sa báli, či sme pri správnych dverách, no na zazvonenie otvorila K. a smiali sme sa, že sme len tak išli okolo. :)

Celé poobedie sme prevažne kecali v priestrannej kuchyňoobývačke a pripravovali fish pie. Bol mega dobrý! Po večeri sme sa šli my tri prejsť s kočíkom po okolí. Urobili sme veľký okruh Orpingtonom plynulo prechádzajúcim do Pets Wood. Nádherné staré domy a rozkvitnuté predzáhradky, na rušnejších uliciach doubledeckery - VERY ENGLISH! K. nám ukazovala krčmičky, školy, kam chodia deti a obchody. Jeden dobre zásobený je aj na benzínke a hodí sa na drobnosti. Ostatné nákupy rieši K. cez donáškovú službu. "Ja už ani nenakupujem," priznala sa kajúcne. Ja, bez kajúcnosti: "Nič si z toho nerob, ja už ani nevarím." :)

Doma sme K. dali tričko s nápisom K.I.M. 40 (statočne sa držala, ale keďže má narodeniny až v decembri, viditeľne v nej hrklo :)) a rehlili sme sa nad našimi starými fotkami, ktoré som priniesla. 

Na nábreží Temže 
06. 05. 2018

Na dnes sme si naplánovali Londýn - my tri a najmenšia. K. ako miestna sa vyznala v timetable vlakov, odporučila nám kúpiť si za 13 £ celodenný lístok a po dvoch prestupoch sme sa šťastne dostali do centra na stanicu London Bridge. Nad ňou sa týči 310metrový mrakodrap The Shard, ktorý v čase mojej poslednej návštevy v 2011 ešte len stavali a už vtedy pôsobil hrôzostrašne. Zistila som, že závrat dokážem mať nielen z výšok, ale aj pri pohľade zdola nahor. Fotila som si ho zo zavretými očami.

I. túžila po Tower Bridge. Bolo krásne slnečno a teplo, prechádzka po nábreží bola veľmi príjemná a ozvláštnená plachetnicou plaviacou sa po Temži, kvôli ktorej sa starý most musel otvoriť. K. konštatovala, že po x rokoch, čo tu žije, bola po prvý raz svedkom takejto udalosti.

Kúpili sme si do ruky panini a trojuholníkové sendviče a potom sme už pokračovali proti prúdu po Tooley a Montague Street a okolo zakotvenej repliky lode sira Francisa Draka The Golden Hinde na Pickford Lane. Tu sme s I. vbehli do suvenírovne. Ja som zatiaľ odolala nákupom, ale nie kartónovému Mr. Beanovi, s ktorým sme sa odfotili. :) Na nábreží sme minuli okrúhle divadlo Shakespeare´s Globe, kde sa od jeho čias nepretržite hrá, na druhom brehu sa pomedzi domy týčila kupola St. Paul´s. Temža bola práve v odlive, odkryla pláže a bolo nádherné sa po nich prechádzať.

Malinká si pýtala mlieko a čistú plienku, čo sme vybavili v Southbank Centre. Sklamalo nás, že sa nikde nedala dobrať pitná voda. Na toaletách všade tečie len horúca. Ale aspoň posedenie v tieni nám dobre padlo. Zvažovali sme, či je budova na brehu naproti bondovská MI6, no vykľula sa z nej nová prístavba železničnej stanice Charing Cross. Mali sme sa k nej priblížiť po preplnenom pešom Golden Jubilee Bridge. "Prečo je tam toľko ľudí?" spýtala som sa K. Tá bola v rozpakoch: "No... ako by som ti to... potrebujú prejsť na druhú stranu." :) My sme mali ten istý zámer. Most sa vlastne volá Hungeford Bridge. Pešie lávky k nemu pristavili len nedávno a pomenovali ich na počesť 50. výročia Alžbetinej korunovácie.

Za novou prístavbou má Charing Cross pôvodnú prekrásnu budovu s presklenou strechou. Cítili sme sa veľmi sherlockovsky. Pozitívny dojem umocnila tečúca pitná voda. Zvonku je stanica zamaskovaná obyčajnou fasádou. Pofotili sme si červené telefónne búdky, K. a I. si kúpili zmrzlinu a s malinkou v klokanke prikrytou mojím klobúkom sme pokračovali k ďalším londýnskym dominantám.

I.: "Ty si krémuješ nohy?"
K.: "Áno, nechcem ich mať čierne."
I.: "Ja to mám rada."
Tento dialóg ma napĺňal údivom. Akým prerodom to prešla mimoriadne čistotná a na hygienu dbajúca I.? Vysvitlo, že reč nebola o špine ale o opálení. :)

Pred kráľovským palácom bolo mrte ľudí. My sme si čo najrýchlejšie urobili povinné selfie so strážcom v pozadí (najdlhšie trvalo napasovať ho do záberu) a schovali sme sa v Green Parku - tiež preľudnenom, ale v tieni. V snahe nájsť wc sme si zašli až do Kráľovskej akadémie umení sídliacej na Piccadilly v Burlington House. Je to krásna budova s nádvorím, sídlia tu aj kadejaké kráľovské spoločnosti (geologická, chemická, astronomická). Kaviareň bola bohužiaľ zavretá a posedeli sme si až o kúsok ďalej v Prêt-a-Manger. Džús, čaj, koláče a sendviče nám padli veľmi dobre. Schladili sme sa až tak, že sa I. išla na chvíľu zohriať na ulicu. Bolo už asi 5. hodín, K. uvažovala, že by mala ísť domov za ostatnými deťmi a podrobne nám vyložila, ako sa dostaneme na Baker Street. Do Holmesovho múzea sme nechceli ísť, ale aspoň sa prejsť okolo a nasať atmosféru. Keď už máme tie celodenné lístky...

Trafili sme na prvý raz, no napokon sme boli sklamané. Baker Street je široká, domy vysoké, premávka ako všade inde. Drožky si tam fakt neviem predstaviť. Pred 221b stál akožepolicajt a strážil poriadok v rade návštevníkov. Z jednej strany múzea sa nachádza obchodík s artefaktmi Beatles (nič moc), z druhej sherlockovský obchodík (nič moc).

K. si to napokon rozmyslela a priklusala s kočíkom za nami. Prezreli sme si ešte Regent´s Park: kvantá ľudí a vodného vtáctva a krásne rozkvitnuté jablone.

Na Oxford Circus sme po schodoch vliezli do metra tak, že K. mala malú v klokanke, I. kočíkovala a ja s K. sme chytili z oboch strán predné kolieska. Stanica mala pekné kachličky, I. sa nahlas nadchýnala. K. a ja naraz, funiac: "TERAZ NEFOŤ!! :)

Vystupovali sme na Victorii, kde obkladačky niesli profil kráľovnej. Železničná stanica bola podobná Charing Cross. Vlak nás dopravil až domov; bola som dosť uchodená, ale nie až tak, ako by som po 16 km očakávala. Cestou zo stanice sme videli líšku. Ja som bola nadšená, K. znechutená, lebo tieto zvery sa zvyknú vkrádať aj do záhrad a robiť deťom nevítanú spoločnosť.

Doma už drobci opäť spali. I. navarila cestoviny s tuniakom a K. ponúkla rosé, ktoré sme napokon pri kadejakých hlbokých rozhovoroch aj vypili.

Anglický vidiek 
07. 05. 2018 

Po raňajkách sme sa nasúkali všetci 8 do K. auta a vybrali sa do Emmetts Gardens - nádherný verejný pozemok južne od Orpingtonu zaradený medzi National Trust, s domčekom a hospodárstvom pre súkromné účely majiteľov. Časť záhrady je zľahka upravovaná (tulipány vyrastajúce z trávnika nemali chybu), stromy majú ceduľky s názvami, kvitli rododendrony, voňavé jablone a buky mali ešte jedlé listy. Iná časť pozemku je hájikovitá, na jednom mieste s výhľadom na anglický vidiek, celkom ako vo Forsytovcoch od Bossineyho domu. Práve sme vystihli čas kvitnutia bluebells (u nás hyacintovec britský divo nerastie), boli ich pod stromami celé lány, nádhera neodfotiteľná!

Zakotvili sme v tieni pri kaviarničke, vystáli sme si šóru na koláče, scones a pitie. Po pikniku sa deti odbehli hrať do lesa a aj nás volali pozerať sa, ako lozia po spadnutom buku. Pri východe sme sa s I. dlho motali v prívetivom obchodíku a odchádzali sme bohatšie o šálky, ceruzky a pohľadnice.

Doma rodičia povynášali spiace deti a ja s I. sme išli dole do mestečka po shortbread. Vymysleli sme si, že by sme si dali pivo v Petts Wood v nejakej typickej krčmičke a po konzultácii s paňou domu sme to aj urobili. Šlapali sme riadne dlho a aj sme na viacerých miestach pochybovali, či si dobre pamätáme cestu. V sobotu nám pri trkotaní prešla akosi rýchlejšie.

Krčma, ktorú sme si vyhliadli, však bola plná a pred ňou sa nachádzali jarmočné stánky. Skončili sme za rohom v mexickej reštaurácii a K. s malinkou prišli za nami.

08. 05. 2018  

Ráno sme sa v pohode vychystali, odprevadili sme staršie deti do školy Taxík nás už čakal a tentoraz bol o niečo lacnejší. Lietadlo bolo v pohode a vzrúšo sme mali len vo Viedni pri autobuse, keď sme nechápali, či majú prednosť aj ľudia s otvoreným lístkom, alebo len tí s presným časom. Pre budúcnosť: a) je správne!

Na ďalší takýto výlet sa hádam vyberieme skôr ako pri príležitosti piatej desaťročnice. 😊