Mechelen 2025

Po rannej nervozite, či sa vôbec podujatie koná, keď nám ho organizátori nepripomenuli (na môj úzkostný mail napokon odpísali, že sa vidíme na večeri 😊), konečne stojím na zastávke autobusu na Hlavnej stanici. Na starých gaštanoch na seba pokrikujú dva ďatle, odkiaľsi sa chechoce straka a v kríkoch čipoce sýkorka. Na nadchode sa mi celkom zblízka prizerala sivá vrana. Všetkých operencov beriem ako znamenie, že táto služobka dobre dopadne.

Bus ma vzal. Je dosť plný. Dohodla som sa s mladou dvojicou, že môžu ostať na mojej 33ke, a tak sedím na 14ke. Nechávam sivý Dunaj plynúť na východ a začínam svoju cestu na západ. Na birdwatchingový zoznam si pripisujem bociana a poštolky nad rakúskymi poľami. Topole sú obsypané žltozelenými kvetmi, nádhera.

Letisko, pohodová osobná kontrola, málo ľudí. Doberám vodu na toaletách. Mrchy schwechatové, tečie iba teplá alebo horúca, čo už. Keď s plnou fľašou odchádzam, všimnem si fontánku. 😊 Po troške do nej vylievam teplú a naberám pitnú. Môj gate ešte nie je zverejnený, zato o minútu majú ohlásiť, odkiaľ sa odlieta do Osla. Počkám a idem sa usadiť tam. Aspoň na chvíľku predstieram, že idem do mojej najobľúbenejšej krajiny. Natŕčam uši, či začujem nórčinu. Počuť však len kňučanie malého psíka kúsok odo mňa. Presadám si chrbtom k dvom debatujúcim chlapom a dvom ženám a pradiem blahom. Taká nádherná reč! Žiaľ, už sa začínajú naloďovať. Hneď by som šla s nimi.

Časom sa naloďujeme aj my. Som až v skupine 5, môžem ešte posedávať. Stíham si kúpiť placku (flatbread) s lučinou, paradajkami a olivami. Vyzerá to byt veľké, no keď to napokon držím v ruke, pripomína to zľahka naplnenú látkovú vreckovku. Navyše pri platení si MUSÍM vybrať jedno z viacerých navýšení ceny o sprepitné, takže nakoniec to vychádza cez 7 €, pomoc! Čerešnička na torte: terminál poriadne nefunguje, teta musí vyliezť z búdky a asistovať mi. Na mašinu hundre po maďarsky, na mňa vľúdne po anglicky. 😊 Mám to zjedené asi za pol minúty.

Odlet v poriadku. Už sme nad mrakmi, zdola to ani tak oblačno nevyzeralo. Ešte nenápadne stúpame, keby sme dali do uličky guličku, kotúľala by sa dozadu – toto ockovo fyzikálne objasnenie mi utkvelo z osemdesiatych rokov a vždy si na to pri služobkách spomeniem. 😊

Klesáme k Bruselu. Letuškina angličtina sa nedá rozoznať od jej materčiny. Okienka sú ešte zamrznuté, ale pomedzi riedke mraky už vidno polia. Malo by tu byt 17 stupňov a v piatok 21. Vreckovka plnená lučinou mi už dávno strávila, plním si brucho vodou a som zvedavá, či naberiem v Mechelene odvahu ísť si sadnúť do nejakej crêperie; mám chuť na palacinky. Večera je až o siedmej.

Lístky na vlak kupujem u živej tety, povedala som ujom, čo rozdávali "časenky", že automatov sa bojím. 😊 Rovno som si pýtam aj lístok nazad, ukazuje sa to ako prezieravé, pretože stanicu v Mechelene prerábajú. Normálne búrajú podzemné chodby bagrami a ktovie, kde majú ukrytú predajňu lístkov. Jazda z letiska trvá 11 minút, ani si nesadám.

Do hotela idem pešo. Mesto má vraj okolo 80 tisíc obyvateľov, je pomerne prázdne a tiché. Ale možno je to aj tým, že autá aj autobusy sú často elektrické a človek si ich všimne až na poslednú chvíľu. A halda bicyklistov, všade. Na niektorých uliciach nie je celkom jasné, čo je chodník a čo cesta. Často som mala dojem pešej zóny a zrazu auto.

Bývam v kostole!! Ponechali z neho obvodové múry a stĺpy, prirobili 5 podlaží a voilà – hotel. 😊 Moja izba je na 4. poschodí so štvrtinou obrovskej rozety, na ktorú sa neviem vynadívať. Ešte nikdy som nebola vitráži tak blízko, farby úplne žiaria. Okrem toho mám uzučké okienko, ktoré sa dá otvoriť. Asi hodinu a pol oddychujem, robím dačo do práce a idem pred večerou von. Po ceste zo stanice sa mi mesto až tak veľmi nepáčilo, ale z tejto prechádzky som očarená. Blízko tečie riečka, mostíky cez ňu sú čarovné a niektoré domy okolo ako z Vermeerovych čias. Pripomína mi to Gent v skromnejšej verzii. Na vode plávajú kačice a sliepočky zelenonohé – dodnes som nechápala, prečo sa tak volajú, ale jedna cupitá po drevenom móle a fakt má dlhokánske ZELENÉ nohy, na ktorých NEMÁ plávacie blany.

Na piesku na nábreží blízko murovaného mosta Grootburg ujcovia hrajú pétanque, vášnivo debatujú a na lavičke má každý svoju fľašu s pitím, väčšinou ružové víno alebo prosecco - aj s náležitými pohármi 😊. Potom mierim hlbšie do mesta ku gotickej katedrále Sint Rombout s jedinou NEBOTYČNOU vežou s rovnou strechou. Nádhera! Aj Grote Markt je krásny. Plánujem sem prísť zajtra alebo v piatok ráno pred raňajkami, s východným slnkom.

O siedmej je zraz v hale, stretáme sme sa starí aj noví známi. Jedáleň je umiestnená v hlavnej kostolnej lodi aj s oltárom; Harry Potter šuvix. Vtipkujeme, že ranný program začneme okrúhlym stolom a každý povie, ako sväto sa vyspal. 😊

Budík na ôsmu vypínam pred siedmou. Vitráž práve začína farebne presvitať. Spala som celu noc, ale prehadzovala som sa.

Kým sa dávam do poriadku, v duchu zo 5x mením poradie, v akom pôjdem jesť a na prechádzku. Nakoniec sa ocitám s bundou na raňajkách v Oltárnej sieni. Hotel má zelenú pečať napriek tomu, že čaj podáva v mušelínových vrecúškach. Ale zato jogurt v čapovacom kanistri. 😊 Dávam si za dve misky + štyri malé pain au chocolate a mám ešte hodinu a pol na ranný prieskum terénu.

Presúvam sa najbližším mostom na druhú stranu. Slnko práve vylieza spoza striech. Na Grote Markt sa roja bicyklisti, úplne odvšadiaľ a smerujú všade. Školáci, puberťáci, dospelí, malé deti na bicyklíkoch, mamičky pridŕžajúce škôlkarov, batoľatá vo vozíkoch, v každej uličke ich je ich plno. Nazízam do radnice cez okná s malými kosoštvorcovými tabličkami do pekne vydláždenej siene s pár kusmi nábytku, totálny záver stredoveku, paráda!

Mám cieľ dostať sa do parku, ale nejdem podľa mapy. Náhodne objavujem bývalú mäsiarsku tržnicu, kde budeme dnes večerať, kanál s farebnými kaprami, aj vrabce v malej skrytej záhradke. Park začína pri nízkej tehlovej (ako inak) budove strednej chemickej školy, za oknami vidieť decká sústredené nad labákmi. Majú výhľad do bylinkovej časti, na ktorú dozerá socha renesančného lekára a botanika Remberta Dodoensa a aktuálne aj vyhrievajúca sa čierna mačka. Magnólia už pomaly odkvitá, ale narcisy sa predvádzajú vo veľkom. Po trávniku hľadá niečo pod zub ďalšia sliepočka vodná na dlhých zelených nohách. Nechce sa nechať fotiť. Poskakuje predo mnou aj červienka a na pretiahnutom jazierku majú hniezdo lysky. Pani už sedí na vajíčkach a pán ju z vody kŕmi.

Kým si na obrovskom ešte holom buku obzerám švitoriace penice, do ich spevu sa rozhlaholia zvony z blízkej robustnej baziliky. Nádhera! Už som o kus cesty ďalej, keď pomaly, zotrvačne doznievajú.

Za mostom, okolo ktorého som včera nevedomky šla zo stanice, schádzam k rieke na drevenú promenádu a po nej sa dostanem skoro až do hotela. Je to úchvatná prechádzka. Z puklín múrov vyrastajú kadejaké odvážne púpavy a iné rastliny, na miestach po vypadnutých tehlách posedávajú holuby. Jeden z nich je usadený na zábradlí pod mostom a húka, ako keby mal radosť z ozveny. Tri káčery sa v letku naháňajú. Lupeň magnólie padá do vody, naberá veľkú kvapku a pláva ďalej v slabom prúde. Aj škôlkari idú po týchto pontónoch na vychádzku; dlho ich nevidím, len počujem, takí sú mrňaví. 😊

Pracovný program nie je pre tento denník podstatný, ale pekná je obedná polhodinka v parčíku za kláštorom. Do vrabčieho čvirikania sa z obytného domu ozýva živá melódia, hlboké tóny. Najprv sa nazdávam, že je to violončelo, ale napokon v otvorených balkónových dverách objavujem pána so saxofónom. Nikdy by mi nenapadlo, že môže mať taký zvuk. Krása!

Podvečer sa schádzame so sprievodkyňou na širokej ulici-námestí Ijzerenleen, kadiaľ v minulosti viedla cesta z Francúzska do Holandska založená Rimanmi. Rozpráva nám, že územie nebolo obývané, v tých časoch ho zaberali hlavne močiare. Rovinatá krajina, blízkosť mora a mohutnej rieky Šelda na to tvorili všetky predpoklady. Časom sa tu usadili rybári a predávali pocestným svoje úlovky, až okolo rybieho trhu začali vznikať prvé obydlia. Voda bola veľmi dlho súčasťou mesta vzmáhajúceho sa vďaka riečnemu obchodovaniu. Lode prichádzali od mora po rieke Dijle a dodnes sa miestu s Vermeerovskými domami na nábreží Mechelenu hovorí Žeriav (Kraan), pretože sa tu stáročia vykladal tovar. V stredoveku ponad všadeprítomné vodné kanály spájalo ulice 47 mostov. Dnes je ich 5.

Obyvateľstva pribúdalo, extrémny nárast zaznamenali po zavedení železničnej dopravy. Preprava po vode prestala byť kľúčová a aby sa železnice mohli rozbehnúť po krajine, potrebovali pevnú zem. Nastala doba odvodňovania. V mestách okrem iného aj kvôli chorobám šíriacim sa zo znečistenej vody v kanáloch. Porovnanie súčasnej mapy a mapy zo 16teho storočia je do očí bijúce. Veď iste. Lenže... V dnešnej dobe klimatických zmien by prítomnosť vody rozhodne pomohla zmierniť letné horúčavy. Okrem toho už počas mojich samostatných prechádzok po meste ma zarážalo, aké je málo zelené. Architektonicky veľmi pôvabné ale s minimom stromov či kvetov.

Teší ma, že sprievodkyňa sa vo svojom výklade zameriava práve na to, čo mestu chýba a aké opatrenia v tomto smere plánuje urobiť jeho magistrát. S niektorými už začal: okolo galérie, kde boli na ulici stojiská pre autá, opätovne odkryl podzemný kanál. V niekoľkých uliciach boli domy na protiľahlých stranách spojené drôtmi, po ktorých sa šplhajú popínavé rastliny. V prístave sa bude odstraňovať časť pevného povrchu a vysadí sa tam lokálne rastlinstvo. Včely a iné opeľovače majú motiváciu žiť v meste vďaka ostrovčekom zelene priamo v historických uličkách – stačí vybrať pár dlažobných kociek a priestor vyplniť trvalkami.

Hlavný tok rieky Dijle bol v minulosti odklonený poza mesto a jej zašlú slávu pripomínajú už len krásne staré domy na brehoch toho, čo nazýva sprievodkyňa rybníkom. 😊 Kvalita vody sa však oproti minulosti zlepšila, ľudia sa pri nej neboja bývať a tráviť čas – iste tomu napomáha aj pontónová promenáda. Magistrát ich plánuje inštalovať až k sútoku s hlavným riečnym korytom a v bývalej priemyselnej zóne vybudovať lesík a prírodné kúpalisko. Možno už pri ďalšej služobke bude hotové.

V piatok ráno vstávam polhodinu pred budíkom, ovšem treba sa aj zbaliť. Na raňajkách zažívam sklamanie; namiesto pain au chocolat majú len pudingové verzie. Dnes pracovne začíname už o 9., vybieham preto len k rieke a púšťam sa kúsok po prúde. S prekvapením zisťujem, že sútok vnútornej a vonkajšej Dijle nie je vôbec ďaleko, možno toľko ako opačným smerom do parku, ale toľko času nemám. Teším sa z káčera sediaceho po kúpeli vo výklenku podo mnou, navzájom na seba natŕčame krky. Obďaleč je o zábradlie zamknutý bicykel – už pekných pár rokov: sedačku má obrastenú machom.

Objavujem ďalšiu skrytú záhradu patriacu zrejme spoločnosti Indaver, ktorá sa zameriava na udržateľný manažment odpadu. Zdá sa však, že vstup je voľný, tak to idem preskúmať. Živé ploty, kríky, dokonca aj rozkvitnuté hrušky a jablone v pukoch. Pod nimi medvedí cesnak a už aj bluebells. Na múrikoch sa pomaly šinú slimáčiky, niektoré majú ružovkasté ulity. Pri návrate do hotela ma spevom víta skrytý žltochvost. Na tých tehlových múroch má dokonalé mimikri.

Pracovný program končíme pred dvanástou, hupky obed a s plnou poľnou som vyrážam na poslednú prechádzku, predovšetkým rozlúčiť sa s riekou. Fotím kadejaké kvietie a počúvam kvakoty vodných sliepočiek. Slnko svieti ako divé, pridáva ruksaku ďalšie kilá. Riečnu rozlúčku ukončujem zozadu Theatre Arsenaal – v parku pri lyskách, opäť si vzorne deliacich rodičovské povinnosti. Kolibiarik čipčavý mi má tiež čo povedať. 😊

Na stanicu už idem ulicami, držím sa podľa možnosti v tieni, je priteplo. Na prestavbe stanice sa čulo pracuje, hluk je všepohlcujúci. Našťastie vlak prichádza čoskoro.

Fascinuje ma, ako si zakaždým na letisku všimnem niekoho, koho potom stretávam opakovane. Dnes je to napr. pani v bielej blúzke a rifliach s opaskom. Zaujala ma tá košeľa, čudujem sa, že si to trúfne obliecť na cestu, či sa jej nezašpiní... A nakoniec letí so mnou do Viedne. Posádka sú samí muži, vyškierajú sa okolo celej hlavy a vyzerajú ako muzikáloví herci. Striedajú sa v radostnom hlásení a pokynoch ako na javisku. 😊

Bez problémov letíme a pristávame. Ako obyčajne, mám stres z prípoja na autobus. Keďže nie som veľmi priateľská s novodobými mobilnými technológiami, obávam sa, že mi všetky lístky vykúpia appkovo zdatní cestovatelia počas chôdze z lietadla pred terminál. Tentoraz som sa však vypínam k maxivýkonu: vo fastfoode pri východe si nastojáka otváram komp a s pomocou letiskovej wifi si promptne kupujem lístok na bus odchádzajúci o 15 minút. Všetko stíham! Hurá domov. 😊