Nemecká kopa

O alternatívnom type záhradníčenia som čítala vo viacerých permakultúrnych knižkách a najpodrobnejšiu predstavu som získala z tohto inšpiratívneho článku. Jediný pozemok, na ktorom som mohla svoje chúťky realizovať, je naša chata uprostred lesnej húštiny.

Ako som postupovala 

V sezóne 2020 som najprv som na lúčny trávnik navláčila z lesa rôzne polámané tenšie kmene a hrubšie konáre. Zasypala som ich mnohými vedrami nakopanej hrabanky spod listnatých stromov. Neboli to už listy, ale ešte ani hlina, skôr taký lesný kompost. Pridala som aj zelený odpad z kuchyne - šupy a odrezky, prehľad týždňa. 😊 Kamarátka od koní ma zásobila dvoma veľkými vrecami hnoja; na kopu som baj očko použila asi polovicu jedného. Keďže miestna pôda je ťažká a ílovitá, vhodná na nepálené tehly, navŕšila som na svoje dielo ešte 150 litrov kupovanej organickej hliny. Počas vrstvenia som kopu niekoľkokrát výdatne poliala, pretože jar bola extrémne suchá a zopár mesiacov vôbec nepršalo.

Princípom tohto typu pestovania by mala byť čo najväčšia samoudržateľnosť. Preto je veľmi dôležité mať zem dlhodobo vlhkú. To zdola zabezpečuje drevo - špongia a zhora nejaký mulč. Poslednou vrstvou, ktorou som kopu zakryla, bolo suché lístie, môže to však byť aj slama. Ideálne by mala mať aspoň 20 cm, ja som to dosť odflákla. 😊 Podstatné je, aby bola všetka hlina zakrytá a ak náhodou časť mulču opadne/odfúkne, treba ho doplniť.

Táto finta má aj ďalší uľahčujúci efekt - medzi zeleninou nerastie burina. Burina sa totiž objavuje tam, kde je pôda odkrytá. To ona nemá rada a tak sa potom veľmi ochotne zahaľuje do pýru a iných módnych oblečkov, ktoré pri záhradníčení nie sú veľmi populárne. A naozaj to funguje - za celú sezónu ani jedna nežiaduca byľka! A ani jedno polievanie. Keď pršalo, bolo mokro a keď pražilo slnko, sadenice ťahali vlahu zo zahrabaného dreva.

Hotová kopa vyzerala, ako keby som tam práve niekoho čerstvo pochovala a tak hneď získala roztomilý pseudonym hrobľa. J Mala na to ideálne rozmery - cca 2 metre na dĺžku, vyše pol metra na šírku a zo 40 cm na výšku.

Sezóna 2020 so zemiakovým prekvapením 

Ako prvé som v apríli sadila slnečnice, ktoré som si predpestovala asi dva mesiace vopred doma za oknom a tri sadenice jahôd. Postupne ako sa otepľovalo, pribudla cukina, tri kalerábiky, 5 kríčkov paradajok a pomedzi ne bazalka.

Cukina celé leto krásne a bohato obojpohlavne kvitla, no plod mala horko-ťažko jeden. Zvyšné zhnili, ešte ani kvety neopadli. Slnečnice bohato kvitli a tešil sa z nich najprv hmyz, potom sýkorky. Jahôd bolo zopár a ochotne sa ich už zaružova ujal plch. 😊 Kalerábiky boli také pekné, že mi ich bolo ľúto jesť a kým som sa k tomu odhodlala, boli zrebné a poslúžili vo vývare. Paradajky zarodili krásne, dokopy asi dve kilá, posledné sme oberali v septembri. Na to, že som ich donútila žiť uprostred tienistého lesa, to považujem za veľký úspech. Nič však nemohlo konkurovať zemiakom.

Za najvydarenejšiu pasáž mojej obľúbenej knihy Vajce a ja od Betty McDonaldovej považujem hrkútavý manželský dialóg pri krájaní sadbových zemiakov: "Toto je očko. Očko, to je klíček. Z klíčka vyrastie rastlina. Každý kus musí mať tri očká." "Je toto očko?" "NIE!" "Prečo nie?" "Preboha!!!" 😊

Odjakživa som preto, hoci sme nikdy nemali záhradu, vedela, že zemiak na sadbu musí mať aspoň vyššie uvedené parametre. A áno, dobre si pamätáte, nič také som do zeme nedávala. 😊

Napriek tomu sme v máji prišli na chatu a hrobľa sa komplet celá zelenala zemiakovou vňaťou, jahody ani nebolo vidieť a slnečnice ledva trčali. Takto čiperne sa v ideálnych podmienkach vedia zachovať zemiakové šupy, ktoré som spolu s inými odrezkami nič netušiac zahrabala medzi vrstvy ako hnojivo. Bez srandy. Vyskúšajte. 😊

Z prekvapenia som mala radosť, ale trochu aj starosť, pretože výhonky okamžite začali bojovať o priestor a svetlo tým najagresívnejším spôsobom. V záujme toho, aby sa z hroble nestalo výlučne zemiačnisko, som vňať trochu vinovato pretrhávala. Zato jesenný zber bol viac než uspokojivý. Vyhrabávanie zemiakov je pre mňa jedna z najúchvatnejších záhradných prác, úplne ako hľadanie pokladu. Rozryli sme s deťmi kopu až na drevo a jasali sme nad každým z cca 20 nálezov. Niektoré boli drobné ako orechy, ale našlo sa aj dosť takých akurátnych. Chuťovo boli tiež výborné.

Ako užitočnú zábavku to môžem len odporučiť. 😊