Dlhá cesta na trajekt
22. 07. 2006 

Vstávame o šiestej do totálnej rozprávkovej idylky s vychádzajúcim slnkom. Ani sa nám nechce veriť, že by sme počas nasledujúcich troch týždňov mohli vidieť niečo aspoň spolovice také krásne. Za jazdy malebným Českým rájem raňajkujeme pol plechu marhuľového koláča a v Děčíne dokupujeme paradajky (vedierko s domácimi rajčinami ostalo napriek stoštyridsiatim kontrolám zoznamu doma...). V Hřensku prekračujeme hranicu s Nemeckom. Touto nepôvabnou krajinou treba tuším prejsť nech cestujeme kamkoľvek. Tentoraz smerujeme na Lipsko, Hannover, Hamburg a Kiel. Cesta ubieha pomerne pokojne a rýchlo - okrem niekoľkých úsekov, kde sa bez zjavných príčin tvoria zápchy. Zrejme keď poriadkumilovní Nemci vidia značku STAU, poslušne ju vytvoria. :) Hustá premávka je aj pred dánskymi hranicami, ale tam je to pochopiteľné, pretože všetci ľudia mieriaci do najjužnejšej škandinávskej krajiny sa chcú predzásobiť lacnými nemeckými pohonnými hmotami. O piatej sme v Dánsku. Je zväčša rovné ako placka a nič zaujímavé na ňom nenachádzame. Máme trojhodinový náskok do odchodu trajektu, M. robí všetko možné, aby sme nedorazili do Grenaa ešte skôr. Cesta končí za mestečkom v prístavisku. Trošku si naťahujeme usedené telá a keďže niet veľmi čo obzerať, ideme sa rovno zaregistrovať. Hneď nás posielajú na velikánske parkovisko, okrem nás je tam zatiaľ len zopár áut. Ich osadenstvo si kráti čas rôznym spôsobom, od piknikovania na rozkladacích stoličkách až po partičku badmintonu. Sklápame sedadlá, nohy si vykladáme do okienok, baštíme kuriatko a M. sa z nudy aj holí. V hygiene pokračujeme na minizáchodíkoch v kancelárii prepravnej spoločnosti STENA LINE, ktorá pasažierom dáva k dispozícii mokré cestovné utierky. Sme asi čudní Slováci, lebo si každý berieme len po jednej. :) Loď prichádza okolo pol 11. a je obrovská; zhltne zo šesť-sedem dlhých radov áut akoby nič. Na palubu si berieme spacáky, akurát je celkom problém nájsť miesto, kde by sme si ich rozložili. Lavičky na chodbách sú veľmi rýchlo rozchytané. Nakoniec sa ukladáme medzi napevno prišróbovaný stôl a zadnú stenu v spoločenskej miestnosti. Je to dosť natesno, ale hlavne, že sme vo vodorovnej polohe. Darí sa nám dokonca aj zaspať.

Oslo
23. 07. 2006 

Presun na druhý breh trvá asi štyri hodiny a o tretej nás loď vypľúva do tmavého Varbergu vo Švédsku. Diaľnicu nachádzame poľahky, čoskoro začína svitať. Za Göteborgom sme už úplne mŕtvi. Ustieľame si na trávičke na odpočívadle a spíme do ôsmej ako zarezaní. Budíme sa na povedomú intonáciu niekoľkých hlasov a dosť dobre sa bavíme, keď zisťujeme, že okrem nášho auta stojí na parkovisku už len jedno - prievidzské. :) Na neďalekej pumpe objavuje M. sprchu a napriek tomu, že si za ňu pýtajú 50 SEK na osobu, berieme ju - ktovie kedy bude zasa taká príležitosť?!

Vyumývaní pokračujeme po západnom pobreží na sever. Krajinka je pekná, z lesov sa vynárajú červené domčeky s modrožltými vlajkami na stožiaroch. Je pod mrakom, nie veľmi chladno. Nóri nás vítajú mýtom hneď na hraniciach. Kým dôjdeme do Osla, situácia sa niekoľkokrát zopakuje; systém, kedy a koľko treba platiť, sa nám však nedarí odhaliť. Za vstup do mesta si tiež inkasujú 20 NOK. V centre mesta sú všade automaty na parkovacie lístky (v nedeľu sa neplatí, ale na to sme prišli až neskôr), takže nechávame auto v prvej ulici, ktorá je už zrejme v inej zóne a lístky netreba. Nachádzame sa pomerne blízko kráľovského paláca. Veľmi káľovsky nepôsobí, postavili ho len v XIX. storočí. Záhrady okolo sú pekné, vlastne je to skôr park. Pri jazierku sa posilňujeme slovenskou salámou a žujeme v tempe, lebo sme sa z bedekra práve dozvedeli, že sa pred palácom začína výmena stráží. Novoprichádzajúci oddiel vyzbrojený puškami predvádza odchádzajúcemu niekoľko spartakiádnych cvikov. My pokračujeme dolu do mesta hlavnou ulicou Karl Johan Gate, popri Stortingu (parlamente) s orientálnym nádychom k hlavnej stanici. Stretávame pouličných umelcov - o prvenstvo v našej priazni sa uchádza najmä ujo s barlami, pomocou ktorých žongluje s volejbalovou loptou a striebristý ujo-socha, ktorý je tak presvedčivo nehybný, že mu na hlavu a na plecia sadajú holuby. :) Cez vyľudnené široké ulice sa uberáme do prístavu, nad ktorým tróni pevnosť Akerhus. Jej stredoveký vzhľad pred pár sto rokmi potlačil ktorýsi kráľ, keď ju dal prestavať na renesančný zámoček. Dnes sa v kasárenských a ostatných budovách nachádza niekoľko tematických múzeí, napríklad Múzeum odporu proti nacizmu. Hoci kopček s pevnosťou nie je veľmi vysoký, otvára sa nám z neho krásny výhľad na záliv a prístav s ozrutnou titanikovskou loďou, ktorej horné poschodia máme v úrovni očí. Zliezame na nábrežie k znepokojujúco masívnej a hranatej budove radnice z červených tehál a od nej do sympaticky modernej prístavnej štvrte Aker Brygge, ktorá toho roku slávi svoje dvadsiatiny. Na promenáde je príjemný ruch, plno ľudí, kaviarní a výletných lodiek. Počasie je nenórsky teplé, slniečko zvíťazilo nad mrakmi a hreje ostošesť. Cítime sa tu vítaní.
Odviezli sme sa ešte k Vigeland parku, ktorý nám kvôli unikátnym sochám nedovoľuje opomenúť ani jeden bedeker. Park je úžasne rozsiahly a zjavne visitors friendly, pretože návštevníci sa na trávnikoch bez problémov vyvaľujú, hrajú a grilujú. Všade je plno kvetov, samé balkónové odrody ako napríklad muškáty, begónky alebo verbenky a ani stopy po voškách či iných hávediach! Sochy nás však až tak veľmi nenadchýňajú, vyvolávajú v nás skôr odpor - hoci treba pánu Vigelandovi uznať, že ani to nedokáže hocijaká socha. Na vŕšku ich je sústredených najviac, všetky sú nahé a veľmi realisticky znázorňujú najrôznejšie emócie. Turisti po nich lozia a oživujú ich. My dávame prednosť voľnosti, ktorú park poskytuje, s potešením driemkame na jednom z trávnikov a plánujeme výlety na ďalšie dni. S hrôzou zisťujem, že doma ostali nielen paradajky a marhule, ale aj knižka s turistickými trasami po južnom Nórsku.

Je prekvapivo iba šesť hodín; máme pocit, že by malo byť oveľa viac. Rozhodujeme sa, že si urobíme náskok na zajtra a potiahneme to čo najviac na západ. Za Oslom tankujeme za 9,08 NOK (ako sa neskôr ukázalo, toto bola najlacnejšia nafta, akú sme počas celého Nórska nabrali). Smerujeme cez Drammen a Notodden hlboko do vnútrozemia. Okolie je čím ďalej krajšie, ubúda väčších miest, pribúdajú lesy a kopce. Zastavujeme v Heddale, kde je rovno pri ceste uprostred cintorína prastarý drevený kostol. Už má po návštevných hodinách, sme tu takmer sami. Je rozložitý a dôstojný, pravidelne natieraný smolou a celý pokrytý šindľami ako dračími šupinami. Staré drevo zvláštne vonia a podvečerné slnko mu dodáva neuveriteľnú plasticitu.
Za Seljordom odbočujeme na bočnú cestičku s cieľom nájsť prvé nocľažisko vo voľnej prírode. Cesta nemá konca, stúpa do kopcov a za každou sľubnou zákrutou sa vynárajú roztrúsené farmy a pasienky. Asi až po polhodine nachádzame krátku lesnú odbočku, ktorá končí na malej čistinke. Po cestovinách s paradajkovou omáčkou o pol 12. zaliezame. Vonku ešte nie je úplná tma.

Kjeragbolten
24. 07. 2006 

Dobre naladení pokračujeme v ceste na západ, cez dedinku Morgedal - kolísku lyžovania a popri horských jazierkach, v ktorých sa dokonale súmerne odrážajú červené domky. Zastavujeme sa len raz kvôli doplneniu zásob (najlacnejší chlieb Kneipp, lokše a 5-litrová bandaska vody). Cesta pozvoľna stúpa, teplota napriek slnku klesá, hornatá krajina s vresom a ovečkami je očarujúca. Našim cieľom je parkovisko nad Lysefjordom, východzí to bod na túru ku Kjeragboltenu. Nachádzajú sa tu aj toalety a sprchy. Za parkovanie sa platí, hoci pravidlá sa z nórskeho návodu na automate dajú len odhadnúť. Za 30 NOK dostávame povolenie do polnoci, čo je nám smiešne, lebo je práve štvrť na štyri a predpokladáme, že do šiestej sme späť. Ceduľa síce ukazuje prierez trasy (vyzerá to ako strmá sínusoida - 3 stúpania a 2 klesania), ktorá by mala trvať hore-dolu 5 hodín, ale berieme to ako alibistické zveličovanie.

Stúpanie začína zostra a veru nepoľavuje. Stretávame zástupy valiace sa dolu, prevažujú vyčerpané nemecké puberťáčky - všetky do jednej v sukniach a ľahkých poltopánkach. Skaly sú miestami také strmé, že nám veľmi vhod padnú príhodne nachystané reťaze. Brutálnu strmosť terénu však plne chápeme až pri klesaní. Zlatým klincom programu je dlhý a nudný traverz popod vrch Kjerag, ktorý tam podľa nás vôbec nemal byť. Miestami sa na nás škeria malé snehové polia. Nahlas škaredo nadávam a namiesto postavenia si symbolického trolla z kamienkov mám zúrivú chuť ich naopak niekoľko zbúrať. Konečne sme pri rozchodníku. K tomu mizernému balvanu sa treba ešte dopotkýňať cez skaliskami vystlanú roklinu, ktorou preteká malý vytrvalý potôčik a ovplyvnený gravitáciou padá popod Kjeragbolten do Lysefjordu. M. zrejme nemá žalúdok, pretože bez problémov pózuje na balvane zaseknutom medzi dvoma útesmi s hmlou ako mlieko kúdoliacou sa odspodu. Posilňujeme sa čokoládou a zatiaľ akoby zázrakom vykukuje slnko, opar na chvíľu ustupuje. Pohľad do kilometrovej hĺbky na tyrkysové vody fjordu je ohromujúci.
Cesta späť je očistec, hoci ovečkám, ktoré sa pasú aj v tomto krkolomnom teréne, zjavne nič k šťastiu nechýba. Posledný kopec obchádzame polooficiálnym chodníčkom. Chvíľami nemáme potuchy, kade pokračovať a len naše opustené autíčko pod nami nám dodáva odvahu. Dole sme o pol deviatej... Obrovským prekvapením sú stále otvorené sprchy, minúta a pol horúcej vody za 10 NOK. S radosťou by sme dali aj trikrát toľko. :) Vyčľapkaní a uvoľnení rozkladáme stan o kúsok vyššie na skromnej horskej trávičke, varíme večeru, za balvanom si robíme kúpeľňu a spíme celú noc ako drevá.

Preikestolen
25. 07. 2006 

Lenivo vstávame do hmlistého rána. Vietor ustal, je príjemne. Pri raňajkách nám robí spoločnosť stádočko zvedavých oviec. Zliezame z hôr do Svartevatnu a pokračujeme na západ. Cesty sú miestami platené; na jednej z nich nechcú hotovosť, zato nás ceduľa uisťuje, že nám pošlú domov faktúru. :) Hmla ostala v horách, je prekrásne letné počasie. V Lauvviku nasadáme na prvý nórsky trajekt. Do Oanes je to cez vodu asi 15 minút. Mierime k chate Preikestolhytta, kde nechávame auto (platené parkovisko je preplnené, dostávame príkaz odstaviť náš slimačí domček na krajnici, kde sa neplatí. Ušetrených 60 korún viac ako poteší!). Turisticky vystrojení sa škriabeme k ďalšiemu prírodnému unikátu - Preikestolen. Terén je celkom dobrý, skackáme po balvanoch pomedzi briezky alebo po brvnami spevnených chodníčkoch cez močariny. Asi v polovičke cesty objavujeme dve jazierka s tmavomodrou vodou. Hoci slnko usilovne pečie, ideme ďalej. Terén začína byť jednoliato skalnatý, Lysefjord už miestami vykúka spoza blokov kameňa. Ešte jedna zákruta a sme tam. Preikestolen (čiže Kazateľnica) pyšne vypína svoju štvorcovú strechu takmer v pravom uhle 600 metrov nad neuveriteľne tyrkysovou vodnou hladinou. Početní turisti nakladajú s vyhliadkou rôzne - nazízajú v ľahu ponad okraj, sedia a hompáľajú nohami vo vzduchu, opaľujú sa a fotia. Ja sa opieram chrbtom o skalu pri chodníku a sťahuje mi zadok i žalúdok, kedykoľvek sa niekto - zvlášť M. - približuje k priepasti. Odhliadnuc od toho je však scenéria úchvatná a nechce sa nám ísť späť. 

Po včerajších skúsenostiach s hygienou ideme skusmo do Preikestolhytty, kde nám bez problémov predávajú žetóniky do svojich spŕch. Nocľažisko sa vyberáme hľadať smerom na Oddu. Stíhame trajekt medzi Hjelmelandom a Nesvikom a k Odde sa približujeme oveľa viac, ako sme si pôvodne mysleli, lebo nedajbože nájsť vhodné miesto. O desiatej to napokon z núdze zapichujeme pri ceste na polovyschnutej bačorinke. Otravné komáre a mušky midges značne urýchľujú naše nočné prípravy.

Pod Folgefonnou
26. 07. 2006 

Popri vrchoch a gýčových jazerách či fjordoch ledva ostáva miesto na vozovku, navyše Nóri jazdia z môjho pohľadu ako blázni, rútia sa zo zákrut, neuhnú, nepribrzdia. Pribúda tunelov - dlhé, krátke, osvetlené, neosvetlené, tristošesťdesiatstupňové... Najdlhší má okolo 7 km a keď z neho vyliezame, čelíme závratnému výhľadu do údolia Sørfjordenu s čiapočkami ľadovcov na vrcholoch kopcov. Pred Oddou sa ešte kocháme mohutnými vodopádmi Låtefoss priamo pri ceste, preto treba byť v strehu, aby ste okolo nich neprefrngli - otočiť sa a vrátiť sa k nim je totiž kvôli hustej premávke a množstvu kamiónov prakticky nemožné.
Odda je postavená v krkolomnom teréne na brehu fjordu s takmer kolmými horami hneď za humnami. Vzhľadom na tieto podmienky je to celkom veľké mesto i keď pešia zóna je miniatúrna a všade len obchody s handrami. Máme chuť na turistiku k ľadovcom, napokon ideme na druhú stranu Folgefonny (čo je Národný park a zároveň tretí najrozľahlejší nórsky ľadovec) jediným možným spôsobom - 11km tunelom popod horský masív. Pri výjazde od nás pýtajú 60 NOK, ale naše očakávania boli ešte vyššie, takže sa vlastne tešíme. Dedinôčka Sunndal je krásna - farebné domčeky medzi horami na brehu mora. Slnko stále praží ako divé, na Slovensku takto nikdy nesvieti. Posilňujeme sa chlebíkmi so slaným maslom a hnedým sladkým syrom, auto nechávame pri malom kempe a mierne stúpame cez pasienky a hájiky popri ľadovom potoku k vrchom. Je to príjemná prechádzka; asi po hodine prichádzame k mliečnozelenkavému jazeru Bondhusvatnet v objatí pyšných štítov. Je napájané niekoľkými hučiacimi potokmi, zvláštnu farbu (a takmer mínusovú teplotu) mu dodáva voda z ľadovcového jazyka, ktorý vylieza spoza jednej hory. Ideme sa mu pozrieť bližšie na zúbky. Okolo jazera vedie značený chodník nie veľmi vábnej kvality, zato od istého momentu husto obkolesený zrelými čučoriedkami. Ľadopád Bondhusbreen je zblízka ešte úžasnejší, miestami prekrásne belasý, vyzerá tak trocha ako kypiaca kaša z Hrnček, var!

Naspäť prichádzame dosť utrmácaní, ale sprcha v kempe má zázračné účinky. Bohužiaľ, zázraky sa už nekonali čo sa týka utáborenia sa. Po hľadaní v okolí Sunndalu sa vraciame cez tunelisko do Oddy a odtiaľ ďalej popri Sørfjorde popod kopce so šialeným sklonom, na ktorých miestni vo veľkom pestujú čerešne. (Akurát keď z nich niekto pri oberaní spadne, spadne ešte aj do mora... :) Večeru si varíme romanticky pri vode na drevenom stole na odpočívadle. Zato miesto na spanie nachádzame až o ďalšie dve hodiny za Eidfjordom v horskom sedle. Je už tma, za parkoviskom vo svite našich reflektorov vidíme lúčku porastenú vresom. Ostávame tu, napriek tomu, že kdesi blízko ohromne hučí akýsi potok.

Najkrajšia zimná olympiáda
27. 07. 2006 

Popri raňajkovaní študujem v neutíchajúcom hukote bedekre, či nás pri dnešnom prejazde naprieč Nórskom do Lillehammeru nečaká niečo zaujímavé. Píše sa v nich o vodopádoch Vøringfoss, ale tie sme už zrejme včera v tme minuli. M. sa zdá názov veľmi povedomý, akoby ho len nedávno niekde videl. Má pravdu - videl ho na ceduli počas umývania zubov pri potoku. Ideme to preskúmať a po 15 minútach ľahkej chôdze cez lesík sa dostávame na okraj zimomriavkovej priepasti, do ktorej sa hlučne valia hektolitre vody. Spali sme priamo nad 180metrovými Vøringfosskými vodopádmi... :) Pred nami je dlhá cesta cez náhornú plošinu Hardangervidda - bez stromov, samý vres a sem-tam nejaké kriaky. Vyzerá to tam veľmi sobovito, ale jediné zvieratká, ktorým dávame prednosť, je stádo domácich kozičiek. Pokračujeme cez Geilo, Gol, Leiru a Dokku. Keď to nie je príliš odruky, dávame prednosť bočným cestám; krajina je krajšia a premávka plynulejšia. Lillehammer ležiaci na brehu najväčšieho nórskeho jazera Mjøsa je na prvý pohľad dosť veľký a ešte stále sa pýši olympiádou spred 12 rokov, čo mu vôbec nezazlievame. Inak je to pravdupovediac taký milý zapadákov. Centrum = jedna polkilometrová ulica s handrárňami, suvenírovými obchodmi a poklopmi na kanáloch s olympijským reliéfom. V kaviarni si dávame životabudič, píšeme pohľadnice a znepokojene pozorujeme čiernočierne mraky, ktoré sa blížia k mestu. Vyzerá to na búrku a veru by sa aj zišla, lebo je dusno a 28°. Riskujeme zmoknutie a ideme sa pozrieť na olympijský areál - hokejová Håkons Hall, bežkársky okruh Birkebeineren (v lete atletický) a skokanské mostíky. Tie nás priťahujú najviac, prichádzame k nim okolo poľa so zrejúcim jačmeňom. V areáli je možné vyskúšať si bobový trenažér, alebo sa vyviezť sedačkovou lanovkou na kopec k pozorovateľni, čo sa dá aj zadarmo a pešo. Na menšom mostíku trénujú mladučkí skokani, pristávajú na mokrej umelej tráve a hoblinách. Zo schodov na nich máme dobrý rozhľad a mne až naskakuje husia koža, keď strašnou rýchlosťou svištia povedľa nás. Hore objavujeme parádny výhľad, divo rastúce maliny a obchodík so suvenírmi. Kupujeme si pohľadnice s nórskou vlajkou a blbneme na tribúnach, predstierajúc zanietených olympijských divákov. :)

Mraky počkali, kým prídeme k autu. Počas výdatnej búrky hľadáme v okolí mesta nocľažisko. Obchádzame športoviská a v lesnom šere pri ceste stretáme losy - mamičku s mláďatkom! Táboríme na kopci konča vleku; civilizácia ďaleko, mokré stromy takmer zo všetkých strán, padajú z nich kvapky, v diaľke hrmí, stmieva sa, z lesa sa ozývajú rôzne podozrivé zvuky. Suma sumárum, máme malú dušičku. Zvládame to len do ugrilovania a skonzumovania lososích filetov s nasladlými lokšami - potom horúčkovito balíme a prcháme k skokanským mostíkom. Na parkovisku sa už utáborilo viacero turistov, preto bez hanby pridávame náš stan.

Skanzen Maihaugen
28. 07. 2006 

V noci pršalo, ráno je zamračené. Na programe máme priamo v Lillehammeri skanzen Maihaugen, na ktorý sme si už z domu brúsili zuby. Začíname vnútornou expozíciou vyše tridsiatich úžasne zachovalých remeselníckych dielní, od stolára, cez košikára a fotografa, až po sklárov či tlačiarov. Na poschodí tróni zubárska ambulancia Andersa Sandviga, zakladateľa skanzenu, zo začiatku XX. storočia, kde okrem kvalitného vybavenia majú aj príslušný, strach vzbudzujúci smrad. :) Prehliadku končíme pri velikánskom koči Bjørnstjerne Bjørnsona, ktorý dal k dispozícii kráľovskémi páru pri návšteve Lillehammeru. Vonku sa medzitým vyčasuje, ľutujeme, že sme sa preventívne nenatreli opaľovacím krémom. Prezrieť si takmer všetkých 160 domkov nám trvá skoro 6 hodín; nevieme sa dosýtosti vynadívať. Najstaršie chalupy pochádzajú zo stredoveku (otvorené ohnisko, stôl-doska visiaci z povaly na reťaziach). Postupne sa domy podľa typu krajiny a činnosti svojich obyvateľov menili, pribúdali poschodia, vylepšovalo sa zariadenie. Strechy sú však takmer bez výnimky husto porastené trávou, sem-tam aj kríkmi; túto jedinečnú izoláciu koniec-koncov využívajú Nóri na svojich obydliach dodnes. Najviac sa nám páči, keď v niektorých domčekoch predvádzajú živí ľudia (a zvieratá) život v minulosti - varenie mydla, pílenie dosiek, mútenie masla, tkanie, kováčske práce, česanie ľanu alebo pečenie flatbrødu. Posledne menovaná činnosť je unikátna; flatbrød pripomína tenulinké lokše zo zemiakov, kyslého mlieka, múky, soli a cukru. Vytrvalá žienka každú jednu donekonečna vaľká, kým ju nasucho opečie na hrubej liatinovej platni nad ohňom. Polámané placky sa jedia s mliekom ako vločky (chutia nám). Pani nás šokuje vyhlásením, že starí Nóri si jednorazovo robievali zásobu flatbrødu na celý rok.

Popri dedinských usadlostiach možno navštíviť aj pár mestských ulíc a oblasť súkromných rezidencií z rôznych období. Podnikáme návštevu v jednom asi 80 ročnom kompletne zariadenom mestskom dome, vrátane dovárajúceho sa obedu na šporáku. Je z neho výhľad na ulicu s lekárňou a dvoma fungujúcimi obchodmi. Jeden z nich je potravinový a melú v ňom aj kávu, druhý s rozličným tovarom, ktorý je nový, ale tvári sa ako kedysi. Odchádzame z neho s červenou smaltovou konvičkou na mlieko/čučoriedky/maliny... Kúsok obďaleč je ešte pošta a železničná stanica s odstaveným parným vlakom.
Poobede tiahneme ďalej po nudnej a prepchatej E6 na sever. Odpájame sa až v Otte a mierime do Lomu. Okrem toho, že je to brána do národného parku Jotunheimen, majú tu aj veľmi starý drevený stĺpový kostol, ktorý obdivujeme zvonka i zvnútra. Najstaršia časť pochádza z XIII. storočia, pekne vidno, ako ju postupne obstavovali novšími múrmi. Zdá sa nám neuveriteľné, že kým neboli v kostole okná, jediným zdrojom svetla bolo zopár malých kruhových otvorov tesne pod strechou. Zvonka je opäť "šupinatý" a zdobia ho aj dračie hlavy.

Na ďalší deň by sme sa radi pozreli do Jotunheimenu; váhame, ktorou horskou cestou sa máme pustiť. Jedna vedie k chate pod Galdhøpiggenom (najvyšší vrch Nórska), druhá - o pár kilometrov ďalej - k chate Leirvassbu. Predpoveď počasia je neveľmi optimistická, preto sa nám veľmi nechce vysoliť 85 NOK za využitie cesty pod strechu Škandinávie, aby sme sa zajtra v daždi len vrátili dole. Preto si vyberáme Leirvassbu so 40 NOK. Mýto sa vhadzuje do nekontrolovanej schránky na začiatku cesty a potom je pred nami úžasných 15 kilomertov hrdých končiarov pokrytých ľadovcami, pliesok a stádočiek oviec. Ľudí stretávame až vysoko v horách obďaleč vyše storočnej chaty. Môžeme si v jej okolí postaviť stan a za malý poplatok využívať záchody a sprchy. Večeriame, popíjame pivko a kocháme sa nádhernou horskou scenériou. Chata je postavená na brehu jazera Leirvatnet, nad ňou sa týči absurdne strmý štít Kyrkja. Stmieva sa len veľmi pomaly.

Malá turistika v NP Jotunheimen
29. 07. 2006 

V noci bolo 9°, napriek čiapke som si schovávala do spacáku aj hlavu. Zobúdzame sa na hlasné BÉÉÉÉÉÉÉÉÉÉÉÉÉÉÉÉÉÉ takmer rovno pri uchu. :) Len pomaly sa vyhrabávame von, nemusíme sa predsa ponáhľať, keď sedíme na začiatku túry. Je zamračené, ale nie zima, chvíľami sa ukazuje modrá obloha. Okolo dvanástej sa vydávame hlbšie do kopcov. Inšpirujeme sa mapou na recepcii v chate: ideme k jednému z mnohých ľadovcov. M. palcom meria trasu a zisťuje, že je to smiešnych 5 km. Pche! Slabá hodinka!

Začíname pohodičkovo, prvé 2-3 kilometre vedú po prašnej ceste popri jazierkach a ozrutných štítoch Jotunheimenu okolo nich. Potom odbáčame na púť pomedzi skaly a horské lúčky. V diaľke pred nami je vidieť veľkú bielu masu, ale to predsa nemôže byť náš ľadovec, my máme ísť len 5 km. Navyše, keď sme si už zvykli, že trasa je značená - podľa mapy nemala byť - značky sa v zhoršujúcom sa teréne strácajú až do úplného zmiznutia. Statočne šlapeme ďalej, ide sa čoraz ťažšie a pomalšie, opatrne skúšame každý rozviklaný balvan. Ľadovec z diaľky sa približuje, zdá sa, že to veru bude ten náš. Nakoniec až k nemu ide len M., ja mám toho plné zuby a čakám na vyhliadkovej hromade skál. Hlásenie môjho glaciológa znie: studený, špinavý.
Smerom späť sa rozhodujeme ignorovať chabé značky a púšťame sa inštinktívne rovno dolu k ceste, ktorá sa hlboko-ďaleko hadí v údolí pod nami. Napriek svižnej chôdzi stíhame obdivovať lišajníky - rastie ich tu aspoň 15 druhov, v chate ich majú zarámované - bujný mach a drobučké ružové hviezdičky. Zvyšok výletu po ceste je už brnkačka. Celkovo sme však na tej "hodinkovej" túre strávili 7 hodín a nestretli sme živú dušu. Na Leirvassbu skvele padne sprcha a horúci čajík v útulnej starej kaviarni. Som taká spokojná, zohriata a uvoľnená, že by som priadla, keby som vedela ako. :) Okolo ôsmej sa púšťame dolu do doliny a táboríme pri drevenom stole s lavicami na nive dravej ľadovej rieky.

Fjord Geiranger a Trollstigen
30. 07. 2006 

V noci spŕchlo, zato ráno je fajn, vyzerá to na teplý, slnečný deň. Bez väščích problémov sa dostávame ku Geirangeru - údajne najkrajšiemu nórskemu fjordu. Pravdupovediac neviem, prečo je práve tento taký ospevovaný; pekný, ale fjord ako fjord. Pôvodne sme pomýšľali na výlet po vode na požičanom člnku, ale keď vidíme tie hodinové sadzby, hneď meníme názor. Kupujeme si namiesto toho lístky na výletnú pol druha hodinovú okružnú plavbu. Ukorisťujeme výhodné miesto na prednej palube. Vyhliadka je pekná, hoci po čase trocha jednotvárna. Zoznamujeme sa s vodopádmi Sedem sestier (pre nedostatok vody sa 3 sestry ospravedlnili) a Ženích, híkame nad niekoľkými domčekmi postavenými nad vodou v nepochopiteľných výškach a uhloch, do ktorých zrejme osadníkov spúšťajú vrtuľníkom. Otáčame sa na mieste, kde sa Geiranger vlieva do Sunnylvsfjordu. (Možno preto je Gerianger taký obľúbený, lebo je súčasťou neuveriteľne kľukatého, rozvetveného fjordu zaliezajúceho hlboko do pevniny. Otvorené more je dobrých 100 km odtiaľto.) Na spiatočnej ceste dvakrát prirážame k brehu, kde pristupujú niekoľkí pasažieri. Kde sa tam vzali a ako sa kormidelník lode dozvedel, že tam budú, je záhada.

Od morskej hladiny sa musíme nabrať výšku, teperíme sa po Orlej ceste (Ørneveien), fotíme sa na vyhliadke a pokrčujeme pomedzi vŕšky do Eisdalu, odtiaľ trajektom do Ligne a hore údolím, kde na každom kroku predávajú jahody. Pribúda mrakov, kopce sa halia do hrozivej hmly. Blížime sa k Trollstigen, Stene trollov, a uzatvárame stávky, či po nej budeme stúpať, alebo klesať. B je správne. Odstavujeme auto na parkovisku obklopenom serepetičkárňami a ideme sa pokochať výhľadom. Jedinečné! Strmé svahy pod nami sú cikcakovito povyšívané zákrutami, chvíľkami mysticky zaclonenými hmlovými chumáčikmi. Nekocháme sa dlho, začína husto pršať. Schovávame sa v najbližšom obchodíku. Zdá sa mi, že smrdíme ako mokré zvieratko - napokon zisťujem, že cítim trolla, ktorému zmokla brada z ovčej vlny. :) Pomedzi kvapky sa dostávame k autu a púšťame sa cez mraky opatrne dole. Je to napínavé a strašidelné.
Dážď nás nakoniec sprevádza celý večer. Navyše na jednom mieste zle odbáčame - máme ísť na Oppdøl, no až po nejakých 30 km sa zbadáme, že smerujeme k Oppdalu. Nie je to až taká tragédia, akurát do Trondheimu neprídeme po bočných cestách, ako sme plánovali, ale po neobľúbenej E6. Náladu nám vylepšuje fakt, že okolo pol 10., keď sa už pomaly zmierujeme s tým, že prenocujeme v aute, prestáva pršať. Stan rozkladáme núdzovo priamo v Oppdale na prázdnom parkovisku pri odstavenej lanovke a každú chvíľu tŕpneme, že nás niekto príde vyhodiť.

Trondheim
31. 07. 2006 

Je 25°, slniečko. Hurá do Trondheimu! Parkujeme za riekou, platíme v automate. Hneď sa púšťame na nábrežie rieky Nid, ktoré lemujú veselé farebné domy, kedysi vraj skladiská, dnes firmy a reštaurácie. Najlepšie ich vidno z milého Staromestského mosta z roku 1861. Kúsok odtiaľ je už známa velikánska katedrála Nidaros Domkirke. Prvá sakrálna stavba tu stojí už od XI. storočia, tá sa však stráca pod najrôznejšími prístavbami. Napríklad masívna špicatá strecha na veži pribudla ledva pred 100 rokmi. Priečelie je skutočne impozantné, plné sôch. Vstupenka zahŕňa prehliadku s jazykovo zdatným sprievodcom, výstup na vežu, zostup do krypty a organový koncert grátis. To berieme. Predtým sa ešte prechádzame po neďalekom nádvorí so šermiarmi a stredovekým trhom, kde rozvoniavajú cukrom obaľované mandle. Koncert v katedrále je akýsi disharmonický, našťastie krátky. Sami sa potulujeme po rozľahlých lodiach, svetlo je rafinovane tlmené, takže to pôsobí autenticky stredoveko. Výstup na vežu sa robí po skupinkách, lebo schodisko a chodby sú veľmi úzke. Neodporúča sa srdciarom, astmatikom, klaustrofobikom (a obéznym, ako zabúdajú pripomínať sprievodcovia). Výhľad je parádny.

Rôznymi ulicami, napr. popri drevenom kráľovskom paláci, prepracúvame sa k prístavu. Na jednom námestí si kupujeme jahody (našli sme ich podľa čuchu) a spestrujeme si nimi paštikové chleby. Počasie sa začína kaziť, vraciame sa k autu, kde nás čaká prekvapenie: za stieračom máme pokutu!! Netušíme prečo - poctivo sme si zaplatili - papierik je iba po nórsky a priložený šek znie na 500 NOK. Mierne rozladení si ho schovávame ako suvenír.

Vydávame sa na výpravu do doby bronzovej. Medzi mestami Stjørdal a Hegra sa nachádza nálezisko skalných rytín Lerfald. Okolo pol 6. je už po oficiálnych otváracích hodinách, ale areál je stále voľne prístupný. Nebyť informačnej búdky, asi by si ani nikto nič nevšimol. Skalné bloky sú v malom hájiku a pred každým náleziskom je tabuľa s nákresmi, vďaka ktorým vieme, čo máme vidieť. Najzreteľnejšie ich totiž možno pozorovať podvečer, čo je ale v Nórsku v lete asi o 22. hodine. Napriek tomu niečo vidíme - lode, obrysy stôp, jazdcov na koňoch a hlavne trinásť postáv v radoch za sebou. Je to dosť zaujímavé. Dozvedáme sa, že nohy v tvare L znázorňujú obutých, kým I je bosá noha.
Vraciame sa na E6, pobavení ceduľou NARVIK - 900 KM. My sa chystáme ešte ďalej. Za Steinkjerom sa odpájame na R17, o ktorej sa povráva, že je to najkrajšia európska pobrežná cesta. Nevedie síce výlučne popri mori, ale okolie je bez výnimky nádherné a premávka plynulejšia. Zasa strašne dlho hľadáme miesto na spanie, stojí to však za to - malinký polostrovček na jazere skrytý za schátranými chatkami. Vysoká tráva, briezky a mäkko špliechajúca voda - totálna idylka.

Torghatten
01. 08. 2006 

Okolo dvanástej už aj nasadáme na prvý trajekt na R17, medzi Holmom a Vennesundom. Obohacujeme sa o knižočku popisujúcu celú cestu od Steinkjeru až po Bodø, so všetkými trajektami, vrátane grafikonov a cien, čo je dosť praktické.

Naším dnešným cieľom je Brønnøysund, ešte pred ním sa zastavujeme naobedovať sa na pobreží. Vyberáme si veľkú skalu pri červených lodeniciach, pozorujeme kraby medzi chaluhami, jasnomodrú oblohu, mráčiky len tak na spestrenie a domčeky na mrňavých zelených ostrovčekoch. Totálny gýčik! Navyše je veľmi teplo, láka nás to do vody. Brønnøysund je dosť rozťahané mestečko, nás zaujíma hlavne Torghatten, ktorý je až 12 km za mestom. Od parkoviska stúpame krátkym strmým chodníkom, inštinktívne cítime bázeň z masívnej hory vynárajúcej sa pred nami a ostávame úplne ohromení pred obrovskou dierou, ktorá ju skrz-naskrz prevŕtava. Podľa legendy sa princ chystal uniesť dcéru znepriateleného kráľa. Ten hodil medzi nich svoj klobúk, ktorý princ prestrelil šípom. V tej chvíli vyšlo slnko a všetko skamenelo. Prechádzame dierou po šípe (aký asi musel byť, keď zanechal otvor 30x15x160 m?) a cítime sa maličkí a bezvýznamní. Na druhej strane zostupujeme k trblietavému moru a zachádzame si ďalej od chodníka, kde ja po kolená a M. celý lezieme do vody. Je studená, ale nie až tak, ako by človek čakal nejakých 100 km pod severným polárnym kruhom. Naspäť ideme cez suché vresoviská, vzduch vonia ako niekde v Stredomorí.
Tesne pred prístavom Horn si rozkladáme stan na brehu maličkého jazera, grilujeme si lososa a vychutnávame si čoraz šikmejšie lúče slniečka. Dnes sa skutočne pochlapilo, bolo 28°. Spať ideme o jedenástej, za svetla. Cítim sa ako škôlkár. :)

Polárny kruh
02. 08. 2006 

Pred pol 10. už vzorne stojíme ako prví v rade na trajekt z Hornu do Andelsvågenu (80 NOK). Vo fjorde plávajú stovky priehľadných medúz. K ďalšej lodi je to len 13 km po súši, no musíme si na ňu počkať dve hodiny. Vyberáme teda varič a na móle sa hostíme vlastnou kávou, keďže v dedinke akoby chcípol pes.

Trajekt Forvik - Tjøta trvá dobrú hodinu. Výhľad je prekrásny, každú chvíľu vybiehame zo závetria salónu na palubu a fotíme. More je od istej zemepisnej šírky tmavomodré, hory a ostrovy pôsobia priateľskejšie ako masívy na juhu. V jednom zálive sa počas odlivu pasie na riasach stádo kravičiek. Počas čakania na tretí a posledný dnešný trajekt medzi Levangom a Nesnou vidíme vyhadzovať sa z vody veľké tvory - žeby delfíny? Na všetkých lodiach bez výnimky strašne fučí. Sme už ošľahaní ako morskí vlci.

Na istý čas opúšťame R17 a nabiehame na E6, smer polárny kruh. Je to asi 60 km od Mo i Rana, stromy postupne ubúdajú. Hlavným vytrvalcom sú briezky, ktoré strácajú výšku a na 66°33` sa už len nenápadne plazia po zemi. Akosi sa nám podarilo vyhnúť sa davom dobyvateľov severu, môžeme si to tu v pokoji poobzerať. Krajina je zvlnená, dosť nehostinná, pôsobí polárne aj napriek 27°C. Okolo rovnobežky, ktorú tu vyznačujú stĺpiky s konštrukciou zemegule, široko-ďaleko niet takmer jediného voľne pohodeného kameňa. Postaviť si trolla, vyskladať z kamienkov svoje meno, krajinu, alebo aj dlhší odkaz, je zrejme povinnou súčasťou návštevy. Náš troll je maličký, trojposchodový. V polárnokruhovej budove si dávame krevetový a sobí sendvič. V suvenírovom obchode žasneme nad turistkou, ktorá s natešeným úsmevom sníma všetky serepetičky na kameru. My sa obmedzujeme na dve pohľadnice - sme vyložene trápni. :)
Vraciame sa späť k Mo i Rana, odbáčame do lesov bližšie k druhému najväčšiemu ľadovcu Nórska, Svartisenu. Nachádzame ďalšie romantické miestečko na spanie - na brehu sivej rieky na jemnučkom bielom piesku. Nebo je aj v pokročilej nočnej hodine svetlé, pokryté barokovými obrazmi. K dokonalosti chýba ešte nejaký sob na druhej strane.

Ľadovec Svartisen
03. 08. 2006 

Loďka cez triapolkilometrové jazero Svartisvanet začína premávať o 10.00, v pohode ju stíhame. Plavíme sa asi 20 minút, študujeme informácie o ľadovcoch a obzeráme si krajinu, ktorú počas tisícok rokov vytvarovali do dnešnej podoby. Vystupujeme a hneď stúpame do kopca, ktorý je ohlodaný až na holé červenkasté skaly ligotajúce sa od sľudy. Dobre sa po nich kráča. Vľavo sa s hukotom valí statný vodopád z horného jazera do spodného. Výstup netrvá viac ako hodinu - a na žeravom slnku to aj bohato stačí. Voda v hornom jazere je mliečnozelená, plávajú po ňom drobné kryhy. Ľadovec sa do poslednej chvíle dramaticky schováva, pohľad zoči-voči ohromnému bielomodrému bloku ľadu, ktorý zabrzdil na brehu, je o to šokujúcejší. Jakživ som niečo podobné nevidela, som úplne ohúrená. Fakt, že toto je jeho najjužnejší jazyk a celý ľadovec má rozlohu 370 km² si neviem ani len predstaviť. Držiac sa za značkami vyznačujúcimi bezpečnostnú hranicu, prichádzame stále bližšie a bližšie. Belasé trhliny v ľade vyzerajú ako čipky a vanie od nich studený vietor. Na vyhriatej skale v závetrí sa posilňujeme našimi skvelými vlastnoručnými sendvičmi s údeným lososom, nevadí nám ani skutočnosť, že sme omylom kúpili nedopečené bagetky. Cesta dolu je rýchlejšia, v pohode stíhame loďku o 13.20.

Vraciame sa na našu obľúbenú R17 na malebnom západnom pobreží. Nevieme sa ho nabažiť, také je krásne. Na trajekte medzi Kilboghamnom a Jektvikom máme križovať severný polárny kruh. Vytrvalo postávame na veternej palube (závidíme dvom nórskym sestrám, ktoré sa pred prievanom schovávajú za svoju objemnú mamu), kocháme sa tmavomodrými vodami Nórskeho mora a štítmi, na ktorých chvíľkami vidíme prikrývku Svartisenu. M. spozoroval ostrovček s modelom zeme. Kapitán v nórčine a angličtine prosto hlási: "Blížime sa k polárnemu kruhu." Loď pokojne pláva cez pomyslenú rovnobežku, všetko je také skromné, nenafúknuté a pritom slávnostné, až ma to dojíma.

Nasledujúci trajekt Ågskarget - Forøy je len 28 km odtiaľ, no kapacitu má mať polovičnú. M. preto trošku dupe na plyn a šikovne predbieha zopár karavanov šinúcich sa od Jektviku. Po krátkej plavbe a vylodení sa o chvíľku nachádzame pri Skarsfjorde, nad ktorým visí ďalší úžasný (západný) jazyk Svartisenu. Vlastne ho dnes celý deň obchádzame.
Po sérii tunelov sa začíname obzerať po kempe kvôli sprche a dosť nečakane ho nachádzame v záhrade jedného domu. Áno, sprchovať sa dá. Domáci pán sa odchádza poradiť, koľko si má vypýtať. 50 NOK pre oboch sa nám zdá dosť veľa, ale nakoniec to berieme. Veď zajtra sa nemusíme! :) Prikmotril sa k nám jeden Nemec - motorkár, ktorého udivujeme vyhlásením, že si teraz (asi pol deviatej) ideme ešte hľadať nocľah. Kúsok od kempu je jedna sľubná lúčka, bohužiaľ je pod ňou nie celkom zaoraná skládka odpadu. Ale zato sa celkom nečakane stretávame s veľkým dospelým losom a čoskoro kotvíme rovno na morskom brehu - pred nami pláž, za nami hájik. Slnko pomaly klesá k otvorenému moru, pomedzi balvany na piesku pobehuje líška a skúma, čo vyplavil príliv. Pred spaním ideme na prírodovednú prechádzku a skúmame rôzne stopy v piesku. O polnoci je ešte svetlo.

Stále na sever
04. 08. 2006 

Dnešok je pomerne nudný, potrebujeme sa presunúť čo najviac na sever. Najprv na koniec R17 pri Bodø - tam pozorujeme maelstrøm Saltstraumen. Maelstrøm je špeciálny výraz pre morský prúd vznikajúci pri prílive a odlive v úzkom hrdle fjordu. Tento je vraj najsilnejší na svete. Voda je prakticky stále v pohybe, buble, syčí, vytvára víry. Pozorujeme ich najprv z mosta, ktorý tu príhodne stojí, a potom aj z brehu medzi neúspešnými rybármi. Vír s 10 metrovým priemerom síce nevidíme, ale aj tak to je ojedinelý zážitok. Zvrchu to vyzerá ako pohľad z vesmíru na zemskú atmosféru, keď sa tvoria hurikány.
Bodø obchádzame a napájame sa na E6, ktorá opeknela a tu na severe už nie je taká preplnená. Celý zvyšok dňa trávime v aute, presúvame sa na Narvik a ešte ďalej. M. je po mojej pohotovej zemepisnej prednáške zdesený, že na slovenských základných školách sa učia také "podstatnosti" ako napr., že z Narviku sa loďami vyváža železná ruda ťažená vo švédskej Kirune. Mňa naopak nadchýňa, že prechádzam miestami, o ktorých som doteraz počula len v škole.
Miesto na spanie zasa hľadáme takmer dve hodiny. Krajina je pekná, ale nevhodná. Dnes je to núdzovka v malom dávno zabudnutom lome - bieda. Ešte aj večera je nanič; ryži so sterilizovanou zeleninou od fádnosti nepomáha ani kečup, syr či ananás. V noci je riadna kosa, 4°. Brrrrr!

Tromsø
05. 08. 2006

Ráno zasa slnečno, hoci čerstvo. Ani cez deň nie je viac ako 20°. Darí sa nám husársky kúsok - sprchovanie zadarmo. Kemp je prázdny, žiadna recepcia, sprchy nie sú na mince. Nikto po nás ani neštekol.

V Tromsø sme okolo druhej. Parkujeme pred Turistikinfo, na infoportáli objavujeme najsevernejšie položený katolícky kostol a botanickú záhradu. Prechádzame sa po mestečku, ktoré ktosi kedysi nazval Parížom severu. Nuž, neviem... podľa nás mestá Nórom veľmi nejdú; vyvažujú to vskutku prekrásnou prírodou. V drevenej protestantskej katedrále sa práve skončil sobáš. Hlavná ulica Storgate vedie naprieč centrom mesta, je to miestami pešia zóna. Na námestí sa dá zísť k prístavu a v jednej z reštaurácii si dávame domácu fiskesuppe (rybiu polievku). Stojí nehoráznych 70 NOK (avšak vrátane chleba s maslom! :), ale predsa treba ochutnať aj niečo echt nórske - hoci nás obsluhujú Japonci... Je výborná, biela, s kúskami rýb.

V botanickej záhrade na okraji mesta je nádherne. Je zrejme len novozaložená, niektoré záhončeky majú iba ceduľky, no rastlinky zatiaľ žiadne. Kvety sú rozdelené podľa oblastí, z ktorých pochádzajú - Sever Európy, Himaláje, Afrika, Južná Amerika... U mňa to vyhrávajú himalájske maky, belasé ako obloha a veselé žlté, oranžové a biele makovité kvietky vyrastajúce len tak z dlaždíc.
Z Tromsø sa púšťame ďalej na sever - ešte je len sobota, tak škoda nevyužiť. Putovanie si oživujeme dvoma trajektami, ktoré prichádzajú do prístaviska zároveň s nami, ako keby sme si ich vopred objednali (Breivikeid - Svensby a Lyngseidet - Olderdalm). Obe lode sú takmer prázdne. Celý čas sme v závetrí na palube, okolo nás pomaly kĺžu kopce a ostrovy; je to veľmi príjemné. Navyše čoskoro po vylodení konečne stretávame prvé soby. Prudko brzdíme a na nie veľmi vhodnom úseku cesty fotíme odušu. Majú úchvatné mohutné parohy, akoby priveľké na také zvieratká.
Samozrejme - vhodné miesto na spanie široko-ďaleko nikde. Tešíme sa aspoň z teploty, ktorá z horských 11° stúpla na závratných 16°. Kotvíme napokon asi 40 km od mesta Alta, nad morom, medzi briezkami, v spoločnosti kvakotajúcej kačičky, ktorá tu má ukryté mláďatká a už tradičného hejna múch a komárov.

N 71° 05´ 33´´ 
06. 08. 2006

Čaká nás dlhý presun takmer na krajný sever. Nordkapp sme ohrdli - tam chodia všetci a domáci si účtujú nehorázne prachy za vstup a za tunel popod fjord. Mierime o dva polostrovy východnejšie. Zaberá nám to väčšinu dňa - kvôli obrovskému zálivu, čoraz užším cestám a čoraz častejším stretnutiam so sobmi. Ešte sme si na ne nezvykli a takmer každé stádočko alebo jednotlivca, ktorý si ležérne vykračuje po asfaltke, s obrovským nadšením pozdravujeme a fotíme. Z E6 odbáčame v Lakselve, pokračujeme po R98 a v Ifjorde z nej zostupujeme ešte o jednu cestnú kategóriu nižšie na 888. Tá je dosť úzka, ojedinelé domy sa v malých skupinkách chúlia v závetrí, vegetácia sa usiluje čo najmenej vyčnievať zo zeme. Obedujeme pri jazere/zálive, s výhľadom na ošumelý čln a drevenú konštrukciu na sušenie rybárskych sietí. Krajina čím ďalej tým viac pustne, hoci cesta je na niektorých úsekoch prekvapivo úplne nová, čierna, hladká; pripadáme si ako na testovacej prvej jazde a M. primerane okolnostiam s chuťou zošlapuje plynový pedál na podlahu. Po pár kilometroch sa zasa pre zmenu terigáme desiatkou po ostrom hrubom štrku, na ktorom ešte chýba asfalt.
Mestečko Mehamn nám po niekoľkých hodinách, keď sme nevideli doslova ani vtáčika-letáčika, pripadá so svojimi obyvateľmi, farebnými domčekami a maličkým letiskom ako fatamorgána. Život!! :) Tento pohľad vyháňa skľúčenosť z našich duší a dobre naladení prekonávame posledných 20 km k najsevernejšie položenej osade v pevninskom Nórsku. Gamvik je tiež pestrofarebný, má aj kostolík a malú fabričku na spracúvanie rýb. 4 kilometre za dedinkou sa zem zvažuje a na rozorvanom brehu stráži vlny Barentsovho mora maják Slettnes Fyr. Sme na rovnobežke 71°05`3``. Maják je typicky červenobielo pásikatý a dá sa v ňom po schodoch vyšplhať až hore. Na každom poschodí sú nejaké námornícke artefakty a v najvyššej časti, ktorá je už veľmi úzka, obdivujeme komplikované zrkadlové oko signalizácie. Maják - ako vlastne celé nórske pobrežie - tiež dosť utrpel v druhej svetovej vojne, no jazvy už nevidno.

Odvážame sa kúsok na západ, kde prašná cesta končí na začiatku značeného chodníčka. Okrem nás je tu ešte zopár áut, zloženie veľmi kozmopolitné, evidentne sa tu viacerí chystajú nocovať. My tiež - na najsevernejšom výbežku nášho putovania chceme pozorovať niekoľkominútovú noc. Od rána sa síce z juhu neúnavne valí hradba mrakov, východo-severo-západný obzor je však zatiaľ čistý. Do polnoci je ešte ďaleko; obúvame sa turisticky a ideme preskúmať slatiny. Na prvý pohľad tu živoria len nejaké machy a nechce sa nám veriť, keď nás ceduľa presviedča, že miestne rastlinné druhy sa počítajú na stovky. Prechádzka je však náučná a naozaj objavujeme množstvo tráv, zakrpatených kríčkov a stromov, kvietkov (napr. bujnú pažítku) a severských divých plodov. Na neďalekých skaliskách sa s burácaním lámu vlny, vietor hvízda a morské vtáctvo živo diskutuje; na zubatom obzore slatín sa občas mihnú siluety sobov. Chodníček je dobre značený a mali by sme sa na ňom poučiť aj o histórii tohto regiónu. Z nórskych tabúľ však nie sme múdri; chápeme, že máme pred sebou vidieť pozostatky po praľuďoch - ale niekde je chyba. Viac nás baví plížiť sa za sobmi, ktoré sa postupne zoskupujú do sedemčlenného stádočka a po chvíľke sa plavne rozbiehajú do vnútrozemia.
Na drevených lavičkách neďaleko auta si varíme ktoviekoľké cestoviny a namrzene sledujeme čoraz užší pásik jasnej oblohy na severe. Akurát dnes!! Nádej nás opúšťa až o jednej hodine po polnoci, keď je už vypitá fľaša červeného vína a prečítaných mnoho strán z nordickej literatúry, ktorú inšpiratívne nosíme so sebou. Hoci je stále tak svetlo, že pri čítaní nepotrebujeme žiaden umelý zdroj svetla, západ ani východ slnka sa dnes nekoná. :( 

Fínsko 
07. 08. 2006

Budíme sa na srdcervúce kvílenie nad stanom (presne takto si predstavujem hlasy sirén z gréckych bájí); patrí kŕdľom akýchsi morských vtákov. Vonku je teplo a krásne slnečno, mraky sa cez noc presunuli ďalej na sever. Šumiace Barentsovo more pred nami má svetlotyrkysovú farbu a pôsobí ako niekde v Karibiku. Dojem umocňuje biely piesok, ktorý zblízka identifikujeme ako rozdrvené mušle. M. sa čvachce s vyhrnutými nohavicami vo vode, ja zbieram farebných prázdnych slimáčikov a je nám trošku smutno pri pomyslení, že naše putovanie dospelo do bodu, keď treba auto obrátiť čelom vzad a začať sa pomaly približovať k domovu. Krajný sever sa s nami lúči nearktickými 25 stupňami.

Dnes to musíme potiahnuť čo najviac na juh, preto sa okrem obeda a výmeny predného kolesa ani veľmi nezastavujeme. Okolo štvrtej poobede sme v mestečku Tana Bru, kde sa sprchujeme v opustenom kempe, nakupujeme potravinové suveníry a za poslednú nórsku hotovosť prikvapkávame do nádrže benzín. Istý čas sa potom vezieme popri rieke Tana - na druhom brehu už vidno rovinaté Fínsko. Hraničný prechod je v Utsjoki priamo na moste; víta nás Suomi. Vrchy sme nechali v susednom štáte, tunajšie diaľnice vedú cez nekonečné ihličnaté lesné pláne. Sobom sa darí aj tu, podchvíľou treba spomaľovať a dať im prednosť alebo počkať, kým odbočia z cesty do lesa. Početné značky upozorňujúce na ich prítomnosť sú celkom na mieste.

Keďže nevieme, ako sa Fíni stavajú k spaniu vo voľnej prírode, po dvoch týždňoch pod širákom smerujeme do kempu pri veľkom jazere Inarijärvi. Je to chutné miesto pod vysokými borovicami. Bez kempingovej karty nás nocľah stojí 19 eur. Pani na recepcii nám okrem iného zdôrazňuje, kde môžeme bez obáv grilovať - je to zastrešený altánok s kozubom, stolmi a lavicami s betónovou podlahou. Keďže dnes plánujeme opäť večerať lososa, čoskoro sa sem premiestňujeme so všetkým potrebným kuchynským haraburdím a pivkom. Hoci nie je zima, pukotajúci oheň v krbe dobre padne. Počas varenia nastáva v kempe rozruch - stádočko obrovských sobov si bezstarostne razí cestu pomedzi stany. Sú od nás len pár metrov. Úžasné! 

Polárny kruh á la Suomi 
08. 08. 2006

V noci sa paroháči zrejme vrátili, lebo sme počuli mäkký dupot a aj funenie neďaleko nášho stanu. Ranné vstávanie je nepochopiteľne ťažké - až kým nezisťujeme, že vinou zabudnutého časového posunu sme spali o hodinu menej... (diabolský vynález - mobil s budíkom, ktorý si automaticky mení časové pásma) Ovsené vločky spestrené čerstvými čučoriedkami, ktoré veľmi hojne rastú po celom kempe, nám veľmi chutia. Úvahy, kto všetko okrem sobov mohol čučoriedky ocikať, rozvíjame až po raňajkách. :)

Využívame služby kempu - okrem zvyčajnej sprchy si môžeme poslúžiť bezdrôtovým internetom. Máme slabú baterku v notebooku, takže prijímame pohostinnosť tety na recepcii a v prázdnej jedálni využívame elektrickú zástrčku. Ani pomocou internetu však nenachádzame na trase Ivalo - Rovaniemi žiadnu zaujímavosť hodnu preskúmania, preto len posielame na Slovensko zopár fotiek a pokračujeme k polárnemu kruhu (po fínsky Napapiiri :).

Tam zažívame gýčový šok, ktorý nás núti nostalgicky spomínať na nórsky Polarsirkel. Nad Rovaniemi totiž býva Santa Claus. Znamená to, že tu môžete vidieť/ochutnať/kúpiť Santove rukavice, Santove sane, Santove vianočné ozdoby, Santove hrnčeky, Santove obrúsky, Santove chňapky, Santovo jedlo, hračky v tvare Santu a sobov, Santove sladkosti, Santovu pracovňu, Santove ťažítka na papier, Santovu poštu... Nepochybujem, že ak by sme sa opýtali, na požiadanie by nám ukázali aj Santov nočník (samozrejme, vrátane pravého nefalšovaného Santovho ...!). Pri prechode areálom sa na nás všade láskavo znáša ľúbivá vianočná hudba. Po výbornom lososom steaku sa odtiaľ rýchlo praceme. Na periférii Rovaniemi dopĺňane zásoby, najväčšej pozornosti sa tešia vynikajúce fínske zavárané brusnice.
Hranice so Švédskom prekračujeme na brehu gigantického Botnického zálivu v meste Tornio. Cesta vedie stále blízko pobrežia, ale more vidno len zriedkakedy. Krajina sa v zásade veľmi nezmenila, len sobov ubudlo - Švédi majú na okrajoch lesov ploty.
Začíname mať toho dosť a poslednú štipku energie nám odsaje blúdenie po lesných krkolomných cestách v nádeji, že si nájdeme osamelé miestečko na spanie. Každý pokus však končí komusi pred chatkou alebo na rúbanisku. Nedá sa nič robiť, musíme do kempu. Po Nórsku, kde sme za nocľah nič neplatili, sa nám všetky kempy zdajú byť strašne drahé. Tento, blízko mesta Piteå, stojí 130 SEK. Nie je na ňom nič zvláštne, nachádza sa rovno pri hlavnej pobrežnej ceste, v malom lesíku za naším stanom niet žiadnych čučoriedok a na dámskom záchode to smrdí cigaretovým dymom.

Dolu Švédskom 
09. 08. 2006 

Ešte jeden presúvací deň. Do Štokholmu to máme ešte niečo vyše 800 km. Celý deň sa nič pozoruhodné nedeje, sedíme v aute, ale na počudovanie nás to neunavuje až tak ako včera. Kempujeme za 150 SEK neďaleko Uppsaly pri jazere, ktoré, ak sa nemýlim, je súčasťou rozvetveného Mälaru tečúceho aj popod štokholmský kráľovský palác. Do hlavného mesta je to pritom ešte asi 50 km. Stmieva sa už trápne skoro.

Štokholm 
10. 08. 2006

Centrum Štokholmu nachádzame ľahko, auto nechávame v uličke, kde sa platí v parkovacom automate. Dôkladne študujeme dopravné značenie, aby sme zasa neschytali pokutu. Jediným problémom ostáva zohnať 10 mincí - M. to trvá asi 20 minút. Žiadna úradná osoba ma však za ten čas našťastie nelegitimuje. Spokojne sa púšťame do rušných ulíc, s pomocou mapy ukoristenej v infoške mierime do srdca starého mesta - na ostrovček Gamla Stan. Štokholm je vďaka Mälaru mesto bohaté na ostrovy, každú chvíľu vidno nejaký most alebo lávku pre peších. Kráľovský palác úctyhodných rozmerov je tiež postavený pri vode a jeho vchody strážia mladí prísne sa tváriaci zbrojnoši. Nestoja v pozore, práve naopak, ostražito sledujú pohyb okolo seba a s hrozivou grimasou a bajonetom v pohotovostnej polohe rázne pokročia ku každému, kto vstúpi do ich osobnej zóny. O fotení sa so strážcami nemôže byť ani reči. Nevedno, či to zazeranie majú v náplni práce, alebo len so skrytým pobavením sledujú reakcie návštevníkov.

Práve v čase nášho príchodu predvádza na nádvorí paláca oddiel dragúnov-holobriadkov na koňoch rezké cviky. Zvedavých turistov je však toľko, že ledva sem-tam zahliadneme kúsok belasej uniformy. Uchyľujeme sa do Royal Gift Shopu so vznešenými suvenírmi súvisiacimi s vládnucou kráľovskou rodinou Bernadottovcov. Ja ako mnohonásobná čitateľka historického románu Désirée zasvätene vysvetľujem M., ako sa francúzsky maršal stal švédskym kráľom a zakladateľom dnešnej dynastie, pomáhajúc si portrétmi prvého kráľovského páru, ktorý sa predáva na pohľadniciach.
Za kráľovským palácom objavujeme spleť úžasných úzkych uličiek s murovanými farebnými meštianskymi domami. Nad nimi čnie niekoľko kostolných veží, dominuje inak nie veľmi nápadný Storkyrkan, kde sa konajú aj korunovácie. Chrbticou tohto bludiska je Västerlånggatan s kopou malých obchodíkov a lákavých reštaurácií. Je čas obeda a predstava slovenskej paštiky s nórskym syrom na fínskom chlebe jedenom na schodoch Švédskej akadémie, ktorá udeľuje Nobelove ceny, sa nám akosi nepozdáva. Tobôž, keď ceny kompletného obeda nedosahujú ani zďaleka spodné hranice nórskych predjedál. Dávame preto prednosť sympatickému podniku, z ktorého sa vykľula najstaršia kaviareň v Štokholme (XVIII. storočie). Na ozdobnom servírovacom stolíku tróni velikánsky strieborný kávovar, hádam ešte z pôvodnej výbavy. Dávame si každý po veľkom pečenom zemiaku plnenom kuracím karí alebo krevetami v majonéze, k tomu šalát, malinovka a káva. Od stolíka vidíme celé námestíčko, vrátane masérok, ktoré sa rozložili s "kľačačkami" rovno na ulici a veru ani nemajú núdzu o zákazníkov.

Malebnými uličkami sa po niekoľkých hodinách dostávame na iný ostrovček, kde stojí tehlovočervený Riddarholmskyrkan. Bohoslužby sa v ňom už dlhšie nekonajú, kostol slúži výlučne ako kráľovská hrobka. Akokoľvek morbídne to znie, atmosféra chrámu je pokojná, slávnostná a dôstojná. Podlaha je vydláždená prastarými náhrobnými kameňmi. Kostol sa začal stavať už v XIII. storočí a postupne boli k hlavnej lodi pristavované bočné kaplnky - Karolínska, kde odpočíva aj najslávnejší a najvýbojnejší švédsky kráľ Karol XII.; Gustávovská s poslednými vládnucimi Vasovcami; Bernadottovská s ich nástupcami. Steny kostola sú bohato ovešané rytierskymi štítmi a náhrobnými kameňmi významných švédskych rodín so zvučnými menami ako Löwenhjelm, Cederström, Brahe alebo Lewenhaupt.
Cestu k autu meriame cez hlavnú obchodnú ulicu Drottninggatan, no nenakupujeme; úplne si vystačíme s nadšením, ktoré nám priniesli potulky po starom Štokholme. Vtipkujeme, či nás na aute čaká ďalšia pokuta - a veru naozaj! :) Zasa ten istý systém ako v Nórsku, rovno je pripojený aj šek, tentoraz na 700 SEK. "Tešíme sa" do Kodane, kde máme nádej na rozšírenie zbierky. Pre istotu rýchlo zdrháme.

Postupujeme po E4 na juh. Cesta sa nesie v znamení miest Norrköping, Linköping, Nyköping a Jönköping. Obďaleč je v jednom regióne zasa majú Växjö, Eksjö, Nässjö a Sävsjö. :) Dvakrát tankujeme v márnej nádeji, že nafta bude smerom od hlavného mesta lacnieť. Aspoň že nedražie. S touto by sme mali dôjsť až do Nemecka. Kempujeme vo Värname za prehnaných 175 SEK + 10 (za sprchy). Je zima a skorá tma. Zlatý sever! 

Kodaň 
11. 08. 2006 

Po troške krúženia okolo zábavného parku Tivoli a radnice nachádzame parkovisko v podzemnej garáži. Kúsok odtiaľ študujeme veľkú verejnú mapu a spolu s nami aj trojčlenná talianska rodinka. Mamička nám svojím telom niekoľko minút usilovne zacláňa, no keď si nás napokon všimnú, začínajú cepovať dieťa, aby sa uhlo, nech aj druhí vidia. :) Do infošky nakoniec trafíme, dostávame prenosnú mapu a vnárame sa do kodanských ulíc. Veľmi sa nám tu nepáči, všade je strašne veľa ľudí a obchodov, architektúra nič moc. Na hlavnej ulici Størget sa to hemží predavačmi ruží, ktoré vyzerajú, ako keby ich chvíľu predtým našklbali kdesi v parku, a rôznymi inak zárobkovo činnými osobami: istý ujo uzatvára stávky s okoloidúcimi, či uhádne ich vek alebo váhu. Iný pán stojí uprostred pohybujúceho sa davu a púšťa si šarkana s rozmermi 5x3 cm. Po čase odbáčame do kráľovských záhrad, kde je to čo do hustoty obyvateľstva oveľa lepšie. Obedujeme švédsku slaninu, pozorujeme hrajúce sa deti a parádny vyzdobený letohrádok. Potom mierime k ďalšiemu parku Kastellet, kde by mala byť aj vodná priekopa. Cestou objavujeme nízke dlhokánske domky natreté tmavožltou farbou. Pôsobia ako kulisy k nejakej rozprávke o škriatkoch. Podobné nachádzame aj v parku, kde sú na ostrovčeku obohnanom vodou umiestnené staré kasárne. Budovy sú rovnakého štýlu, akurát sú tmavočervené. Je to údajne jedna z najlepšie zachovaných vojenských pevností v severnej Európe. Zaujímavá je aj tým, že má tvar pentagramu. Hneď vedľa Kastelletu je na brehu morského zálivu známa socha Malej morskej víly. Zástupy turistov sa dychtivo striedajú, aby sa s ňou povinne odfotili a ja rozmýšľam, či si vôbec všimli jej melancholický mäkký pohľad a pôvabný rybí chvost, ktorý sa už-už premení na dlhé nohy.

Pokračujeme k Amalienborgu - kráľovskému sídlu dánskej kráľovskej rodiny. Oproti hranatému a masívnemu štokholmskému palácu je tento menší a nižší, má štyri krídla postavené do elipsy. Uprostred nádvoria tróni jazdecká socha ktoréhosi dánskeho kráľa. Odtiaľ to už nie je ďaleko k Nyhavnu, kanálu olemovanom veselými farebnými domami. Vyzerá to tam veľmi amsterdamovito a prístavný ruch tu vytvára príjemú atmosféru. O kúsok ďalej obdivujeme Christiansborg, tiež obohnaný kanálom. Mohutná neobaroková stavba je sídlom všetkých troch najvyšších vetiev štátnej moci - výkonnej, legislatívnej a súdnej. A keď napokon prechádzame veľkým námestím, kde sú vystavené zväčšeniny fotiek à la National Geographic, náš dojem z Kodane sa definitívne mení na pozitívny.
Nejako sa vymotávame z mesta, práve začína liať. No do Rødby, odkiaľ nám ide trajekt, prichádzame v pohode. Plavba trvá asi hodinu a napriek tomu, že je loď vybavená obchodmi a aj dvoma reštauráciami, nechávame večeru až na Nemecko. Vyloďujeme sa za úplnej tmy a ešte niekoľko hodín to ťaháme smerom domov. Spíme v aute na odpočívadle asi 100 km od Berlína.

Návrat 
12. 08. 2006

Ranné kilometre nám veľmi rýchlo ubiehajú až po Drážďany, kde sa však premávka strašidelne spomaľuje a vrchol slizenia sa nastáva pred hraničným prechodom Cínovec, kde nemeckí mumáci kvôli desiatim metrom opravovaného chodníka spôsobujú niekoľkokilometrové kolóny. Namiesto o 12. sme v Prahe až okolo pol druhej. U švagrininých rodičov dostávame vzpruhu v podobe obeda a výmyslov malej Emy, ktorú spolu s jej mamou vezieme k druhým starým rodičom do Bratislavy. Hoci sa to zdá neuveriteľné, do auta sa nám darí narvať ďalšie tašky, Emin kočík a autosedačku. Slečna znáša jazdu oveľa lepšie ako my dospelí, ktorí už nemáme trpezlivosť so zápchami na Vysočine (dážď, 13°) a v Brne (obchádzky). S pocitom, že sme polovicu života strávili v aute, konečne okolo pol 8. večer prichádzame do Bratislavy. Sláva nášmu výletu...! :)

Praktické informácie o Nórsku

O tom, že Nórsko je jedna z najdrahších európskych krajín, sme sa presvedčili veľmi rýchlo - stačí sa trošku zbližšia pozrieť na ceny jedál v reštauráciách. To je však naozaj extrém, potvrdia vám to aj Nóri samotní, ktorí von veľmi jedávať nechodia. Ceny za potraviny v obchodoch sú znesiteľné, pravidelne sme dopĺňali chlieb, maslo, syry, mlieko a jogurty (značka mliekarne Tine nám chutila najviac), nejakú čerstvú zeleninu a ovocie, občas vajíčka, lokše, šunku, mrazeného lososa. Raz sme ochutnali fiskepuding - ide o veľmi zvláštnu hmotu predávanú v črievku, konzistenciou naozaj pripomínajúcu stuhnutý biely puding s ľahkou rybou chuťou. Viac nám chutil nasladlý hnedý syr (kozí alebo kravský) pripomínajúci trošku arašidové maslo. Ozajstné maslo býva zľahka slané a chutilo nám aj k lekváru. Z domu sme mali kopu cestovín, ryže, zeleniny v konzerve, paradajkovej šťavy na omáčku, strúhaný parmezán, paštiky, lekvár, rybičky v konzerve, nejaké kompóty, bylinky a korenia, slnečnicové a tekvicové semienka, sušené ovocie, čaj, kávu, ovsené vločky, keksy, cibuľu, cesnak, zemiaky, cukiny, uhorky, pivo...
Varili sme si na plynovom dvojvariči MEVA s klasickou dvojkilovou propán-butánovou plynovou bombou (dá sa kúpiť napr. na slovenských benzínových pumpách) a mali sme so sebou aj slušnú kuchynskú výbavu (rajnice, panvicu, varešky, strúhadlo na syr, nože, misky, príbory, servítky...), vrátane malého skladacieho grilu (predávali ho v Hypernove za asi 40 Sk) a trochy dreveného uhlia. Nebol teda problém urobiť si zakaždým teplú večeru a cez deň si vystačiť s chlebom a syrom. Niekoľkokrát sme si v alobale ugrilovali lososa na bylinkách a masle; v kombinácii s celkom chutnými nórskymi lokšami alebo so zemiakmi to boli naše hody. 

Spali sme zakaždým v stane typu iglú na karimatkách a v spacákoch zaručujúcich teplo do mínus 11°. Na Nórsku je úžasné to, že možno úplne oficiálne kempovať vo voľnej krajine, čím sa dá ušetriť pekná suma peňazí, ktorá sa potom dá využiť napríklad na trajekty. My sme tak spali každú noc, ani raz sme neboli v kempe, hoci niekedy dalo dosť práce nájsť vhodné miesto. Okrem toho, že si treba dať pozor na to, aby ste boli aspoň 150 metrov od najbližšieho domu a aby ste si nerozložili stan na očividne obrábanej pôde (polia, pasienky), je tu totiž aj problém s terénom. Nórsko je veľmi hornaté, nájsť kúsok rovnej plochy, ktorá by nebola zastavaná alebo poľnohospodársky využívaná, je niekedy tvrdý oriešok. Cesty sa často šinú úzkymi hlbokými údoliami alebo popri fjordoch, kde je z jednej strany voda a na druhej sa v takmer kolmo dvíhajú strmé svahy. Hoci sme niekedy hľadali aj dve hodiny, skoro vždy sme napokon našli nejaké veľmi malebné miestečko, ktoré by sme nevymenili za žiaden kemp - na brehu mora, pri riekach, vysoko v horách, pri jazere... Napriek takémuto kočovnému životu nijako neutrpela naša hygiena. Sprchovali sme sa takmer denne. Skoro v každom kempe alebo horskej chate je možné za pár korún (10 - 20) zbaviť sa špiny teplou vodou. Väčšinou sa mince hádžu do automatu priamo v kabínke a nikoho sa netreba nič pýtať, niekedy si na recepcii treba kúpiť žetóny, a len zriedkavo sme platili priamo recepčnému. Stalo sa nám aj to, že kemp bol úplne opustený a umyli sme sa zadarmo. Okrem osobnej očisty sme kempy/chaty navštevovali aj kvôli vydrhnutiu riadu a doplneniu pitnej vody.

Najväčšie výdavky išli samozrejme na cestovné. Naším tátošom bol Fiat Dobló 1.9 jtd. Dokopy sme najazdili 10 500 km a priemernú spotrebu za celú dovolenku sme mali 5,57 l. Nafta bola v Nórsku prekvapivo najlacnejšia za Oslom (9,08 NOK), najdrahšiu sme tankovali v Otte pri Rondale (10,89 NOK). Samozrejme, vždy sme sa obzerali po najnižších cenách - a nachádzali sme ich v rôznych sieťach; neplatilo, že jedna značka mala vždy najpriaznivejšie ceny. S hustotou čerpacích staníc je to v Nórsku celkom dobré, ale treba mať na pamäti, že čím severnejšie a teda aj menej zaľudnenejšie, tým je ich pochopiteľne menej. V ostatných krajinách, cez ktoré sme prechádzali, sa ceny pohybovali takto: Švédsko okolo 11,7 SEK za liter, Fínsko okolo 1,03 EUR, Nemecko 1,16 EUR.

Ďalšou veľkou položkou boli trajekty. Nech sa už v Nórsku vyberiete kamkoľvek, lodným presunom sa zrejme nevyhnete. Pobrežie je však také nádherné, že podľa mňa sa oplatí ísť týmto drahším spôsobom. Navyše pre nás - suchozemcov bolo každé stretnutie s morom veľkým zážitkom a plavbu cez fjordy sme nevnímali ako spôsob prepravy ale ako ďalšie dobrodružstvo. Cenu lístka ovplyvňuje dĺžka plavby, počet ľudí v aute a tuším aj veľkosť auta (bežné osobné auto, karavan, auto s prívesom atď.). Pri osobnom aute sa ako základ počíta auto + vodič a každá ďalšia osoba navyše. Najkratšie trajekty (do 20 minút) stáli 72 NOK, tie dlhšie (od jednej do dvoch hodín) aj 174 NOK. Platí sa zaujímavým spôsobom u predavača lístkov, ktorý osobne obíde všetky vozidlá. Je opásaný dvoma "brašňami" - jednou je mašinka na tlač lístkov a na druhom pleci mu visí pokladnica. Zvlášť vydávanie mincí je pozoruhodné - podľa hodnoty sú naukladané do valčekov a stlačením páčky sa odspodu po jednej uvoľňujú. Suma sumárum nás trajekty cez nórske fjordy vyšli cez 1200 NOK, ale vôbec neľutujeme.

Pri vstupoch do väčších miest a občas aj na cestách, mostoch a tuneloch sa vyberá mýto. Nikdy sa nám nepodarilo predvídať, kedy nás skasírujú a kedy nie. Veľkú logiku v tom asi hľadať netreba. Poplatky zvyčajne nie sú vysoké, priemerne 20 NOK. Je dobré mať pri sebe drobáky - v tom prípade sa môžete zaradiť do najplynulejšieho jazdného pruhu, v ktorom vodiči len pribrzia, aby hodili príslušnú sumu do veľkého lievika (my sme im hovorili pisoáre :). Ale samozrejme, všade sa dá platiť aj živej osobe v bankovkách, prípadne niekde aj platobnou kartou. Najviac nás vyšiel prejazd 11 km tunela popod Folgefonnu - 60 NOK.

K výdavkom na cestovné treba počítať aj lístky na veľké trajekty - t. j. z Nemecka do Švédska alebo z Dánska do Švédska/Nórska. Plavebných spoločností je veľa, stačí si na internete vybrať tú najvyhovujúcejšiu. Pri ceste tam sme použili trajekt Stena Line z dánskej Grenaa do švédskeho Varbergu. Plavba trvala 4 hodiny. Bohužiaľ, cestovné lístky sa nám podarilo zapatrošiť a sumu, ktorú sme zaplatili za lístky si nepamätám. Objednávali sme si ich cez internet s niekoľkomesačným predstihom. Späť sme šli cez "mostotunel" Øresund medzi Malmö a Kodaňou za 32 eur a potom trajektom z dánskeho Rødby do nemeckého Puttgardenu za 420 DKK, lístky sme si kúpili priamo na mieste. Plavba bola krátka, asi hodinová.

Istú hotovosť si treba nechať na rôzne vstupné poplatky. Ešte pri domácom plánovaní sme mali jasno v tom, že určite chceme ísť do skanzenu Maihaugen v Lillehammeri a loďkou k ľadovcu Svartisen, nech to stojí, čo to stojí. Oba výlety nás vyšli po 100 NOK na osobu. Takú istú sumu sme dali aj za vyhliadkovú plavbu po Geirangerfjorde. Krásny drevený kostolík v Lome - 40 NOK. Katedrála v Trondheime - 50 NOK. Maják Slettnes Fyr - 30 NOK Platí sa aj za vstup do Národného parku Jotunheimen (a zrejme aj do iných NP) - záleží však na tom, kadiaľ vstupujete. Napríklad my sme išli k chate Leirvassbu, kde sme platili 40 NOK, ale k chate pod Galdhøppigenom si pýtajú 85 NOK. Pri ostatných prírodných krásach ako Preikestolen alebo Kjeragbolten sa akože neplatí, ale keďže treba niekde nechať auto, pripravte si peniažky na parkovné. Ceny sme okúsili v rozpätí od 11 do 45 NOK. Rôznia sa spôsoby platby - niekde majú automaty, ktoré vám po nahádzaní mincí vypľujú lístok s časom, dokedy tam môžete ostať, niekde chodí vyberač parkovného a za pevný poplatok tam môžete ostať celý deň. Parkovanie vo veľkých mestách je prípad sám o sebe - najistejšie ale aj najdrahšie je to v parkovacích domoch alebo garážach; ak necháte auto na ulici alebo na otvorenom parkovisku, môže sa vám stať tak ako nám (a nielen nám), že si napriek zaplateniu v automate nájdete za stieračom aj nepochopiteľnú pokutu. Keďže sme si neboli nikdy vedomí porušenia predpisov, ani nám nenapadlo uháňať s priloženým šekom na poštu. :) Dodnes nás nikto nekontaktoval. Rozhodne to však nebol príjemný pocit.

Na druhej strane, na mnohých miestach, kde by to človek očakával, sa neplatí nič. S tým sme sa stretli napríklad v Tromsø v botanickej záhrade, na Stene trollov, v Lerfalde na skalných kresbách alebo v lillehammerskom olympijskom areáli. Prípadne môžete využiť voľný vstup po otváracích hodinách, hoci možno s určitými obmedzeniami - napr. kostol v Heddale je síce večer už zatvorený, ale možno ísť k nemu a fotiť si ho aspoň zvonka. Údajne to platí aj pre skanzen v Lillehameri - areál je stále prístupný, i keď domčeky sú zamknuté.

O počasí v Nórsku a v Škandinávii vôbec kolujú rôzne nepriaznivé chýry - vraj tam stále prší, fúka a je zima. Neviem, či sme mali len šťastie, ale zažili sme pravý opak. Za 3 týždne severských potuliek sme zažili jednu búrku a jeden asi trojhodinový lejak, aj to vždy v čase, keď sme sa niekam presúvali v aute, takže sme ani raz nezmokli. Teplotne to bola jedna z našich najpríjemnejších dovoleniek - cez deň bolo od 20 do 28 stupňov, väčšinou slnečno. Paradoxne zo Slovenska sme dostávali správy o 13° práve v čase, keď sme si na severnom polárnom kruhu vyhŕňali dlhé nohavice a na bosé nohy obúvali sandále. Také priaznivé počasie sme pravdaže neočakávali, preto sme mali pripravené aj svetre, fleecové bundy (zišli sa pri vysokohorských túrach), šušte, nepremokavé nohavice a viacero párov topánok, ak by sme premokli. Nie je zlé vziať si preistotu aj veci, ktoré v lete zvyčajne ležia vzadu v skriniach - rukavice, šál, teplú čapicu, hrubé ponožky. Noci boli aj napriek teplým dňom samozrejme chladnejšie, ale kvalitný spacák a prípadne čiapka na hlave si s tým vedeli bez problémov poradiť. Čím sme boli strašne nadšení, boli dlhé dni. Čím vyššie na sever je v lete dlhšie svetlo. Už na úrovni Osla zapadalo slnko okolo 10. večer a stmievalo sa len veľmi pomaly. Biele (slnečné) noci sme síce nezažili, ale v Gamviku na 71. rovnobežke sa dalo čítať bez baterky aj o jednej v noci. Skvelé na tom bolo to, že sme toho videli za jeden deň viac a mohli sme byť na výletoch aj dlho do "noci" - neviem si napríklad predstaviť, že by som si trúfla v takých Tatrách vyraziť na 5 hodinovú túru o štvrtej poobede. Na druhej strane si treba dať na škandinávske slniečko pozor - veľmi ľahko sa tu človek spáli a lúče sú akosi ostrejšie než v našich zemepisných šírkach. Nepostrádateľnou časťou výbavy by preto mali byť opaľovacie krémy s vyšším UV filtrom, dobré slnečné okuliare a klobúky.