Paríž 1999

Medzi knihy, ku ktorým sa od strednej školy neustále vraciam, patrí aj hrubý historický román Désirée a trilógia Eygletiérovci zo 60tych rokov 20. storočia. Obe diela sa z veľkej časti odohrávajú vo francúzskom hlavnom meste a zanechali vo mne intenzívny pocit, že toto mesto poznám a milujem. A to, prosím, dávno pred tým, ako uzrela filmové plátno Amélie, či Dan Brown napísal Da Vinciho kód. 😊 Ochutnávkový poznávací zájazd v roku 1996 s mamou a starou mamou ma len utvrdil v tom, že musím prísť znova a s Parížom sa dôkladne zžiť.

Tento denník prepisujem s odstupom 22 rokov. Číslo ma ohromuje, zdá sa mi, že to bolo pomerne nedávno. Nachádzam však miesta, ktoré výrečne svedčia o tom, že cestovanie prešlo v medzičase značným vývojom. Už len napríklad taká logistika. Dnes stačí pár klikov a ubytovanie či doprava sú zarezervované, zaplatené v jednotnej mene a človek nemusí mať za sebou ani školskú francúzštinu. V roku 1999 s internetom v plienkach to bolo na podstatne dlhšie lakte, najmä pre niekoho tak hanblivého a nerozhodného ako ja. Mch mal odvahy viac, no bol brzdený obavami našej rodiny, ktorá na dovolenky chodila zásadne pod záštitou cestovnej kancelárie. Napokon sa to vyriešilo takto: pripojili sme sa k zájazdu Slovakoturistu, ktorý zabezpečil cestu Karosou do Paríža a ubytovanie v jeho centre, požiadali sme cestovku, aby nám v hoteli vybavila predĺženie pobytu o dve noci a naspäť sme sa vracali pravidelnou autobusovou linkou vo vlastnej réžii. Program sme si mienili robiť po svojom.

Parížsky marš

Vyrážali sme na poludnie 23. septembra a do zápchy na parížskom obchvate sme sa zaradili čosi pred ôsmou hodinou v nasledujúce ráno. Čudovali sme sa, že jazda nebola prerušená povinnou poldňovou oddychovou prestávkou šoférov, ale kvitovali sme to. Sprievodkyňa nás informovala, že pauza je na programe teraz, ubytovať sa pôjdeme podvečer a zatiaľ si dáme zoznamovaciu prechádzku po Paríži. S Mch sme si povedali, že ako úvod by to mohlo byť zaujímavé a informatívnejšie ako knižný bedeker a tentoraz ešte ostaneme s ostatnými účastníkmi zájazdu.

Z autobusu sme vystúpili rovno za katedrálou Notre Dame a aj sme do nej nakukli. Oproti mojej prvej návšteve spred 3 rokov sa toho veľa nezmenilo, iba čo sa lešenie presunulo z veží na portály. Veru nám ani omylom nenapadlo, že o 20 rokov neskôr sa nekonečná rekonštrukcia stane tomuto gotickému skvostu osudnou. Okolo Sainte Chapelle a Palais Justice sme sa prešli celým ostrovčekom Île de la Cité a potom sme pochodovali kilometre po nábreží Seiny až k Eiffelovke. Naspäť nás sprievodkyňa vliekla presne tou istou trasou, dokonca ju neinovovala ani komplexom Louvru, ako bola sľubovala. Vskutku zoznamovačka za všetky drobné! Blahorečili sme si, že sa na ďalšie dni osamostatníme. Keby sme nemali veci v autobuse, odpojili by sme sa okamžite, no boli sme viazaní na odvoz do hotela. Na neskorý obed nás sprievodkyňa poslala do samoobslužnej jedálne siete Flunch vo Forum des Halles a potom sme sa zotavovali v parčíku pri kostole St. Eustache až do piatej.

Polhodinu na to sme sa už s batožinou teperili na šieste podkrovné poschodie (výťah iba do 5.) hotela Altona na bulvári Fabourg Poissonniére pod Montmartrom. Izbička bola malinká a nie práve najčistejšia, ale veď sme sa v nej chystali iba spať. Dali sme si sprchu a za šera sme vyrazili už iba vo dvojici na kopec k impozantnému a súčasne krehko pôsobiacemu bielemu kostolu Sacré Cœur. Vršok jeho kupoly bolo vidieť ponad strechy aj z nášho okna. Atmosféra námestíčka Place du Tertre olemovaného maliarmi a inými umelcami bola veľmi podmanivá a my sme si ju ešte umocnili posedením pri červenom víne na terase v La Bohéme. Côte du Rhône sme si dali na odporučenie veľmi francúzskeho a veľmi šarmantného čašníka.

Ľavý breh
25. 9. 1999

Raňajky v suteréne hotela sme mali hromadne prichystané na ôsmu. Personál bol dosť pomalý a nemal dosť bagiet. Café au lait by sa v ich prevedení mohlo premenovať na lait au café (plná šálka mlieka a žbrt kávy).

Netuším, kam sa vybrali naši krajania, no my sme zamierili do najbližšej stanice metra a kúpili sme si úvodný zväzok 10 lístkov za 55 frankov (carnet). Parížske metro je vybudované geniálne. Nech sa nachádzate kdekoľvek, stanica nie je ďalej ako 500 metrov a mnohé stanice nesú pečať secesie. S pomocou mapky je ľahké sa v sieti mnohých liniek orientovať. Napriek tomu, že sme plánovali tento spôsob prepravy hojne využívať, vypočítali sme si, že "električenku" na 5 dní v študentskej zľave za 175 frankov, by sme predsa len neprevozili.

Z podzemia sme sa vynorili opäť na Île de la Cité s úmyslom odfotiť si veľké kruhové vitrážové okno v Notre Dame. Odradil nás však rad turistov tiahnuci sa do tretiny námestia. Neuvedomili sme si, že je sobota a návaly návštevníkov sa cez víkend prudko zvyšujú. Odložili sme teda tento zámer na inokedy a šli sme sa radšej pokochať neďalekým kvetinovým trhom Marchet aux Fleurs. Okrem rastlín sa na ňom predávajú aj kvetináče, dekorácie a semienka. Obmedzený rozpočet má tie výhody, že nekupujete každú milú vecičku, ktorá na vás požmurkáva. 😊

Na ľavom brehu Seiny sme sa vnorili do Latinskej štvrte. Hneď z úvodu sme sa nadchli atmosférou v parčíku pri malom starom kostole St. Julien de Pauvre. Obdivovali sme takmer 400ročný strom robinovník a čiernu mačku s fascinujúcimi zelenými očami, ktorá sa pokúšala chytiť pavúka a potom si otriasala labky od neviditeľných vlákien. Keď starší pán na chodník začal rozhadzovať namrvený chlieb, v jedinej sekunde sa na hostinu trepotavo zlietol kŕdeľ holubov. Pomedzi stromy a svojrázne sochy sa krásne vynímala silueta Notre Dame. V dláždených uličkách za parkom majitelia obchodíkov dvíhali rolety, čašníci zametali pred kaviarňami a rozkladali na stolíky prestieranie. Okamžite sme sa rozhodli, že práve sem niekedy prídeme na večeru.

Po bulvári St. Michel to už nebolo ďaleko k Sorbonne a o chvíľu sa naľavo vynoril impozantný chrám Panthéon so sochami Rousseaua a Corneilla po bokoch. Jeho architektúru sme pre dosť vysoké vstupné obdivovali len zvonka, podobne ako kostol St. Étienne du Monde.

Boli sme zrelí na kávu. Poobzerali sme ceny a zakotvili sme v kaviarni Soufflot na rovnomennej ulici. Stoličky boli na chodníku usporiadané do radov vedľa seba, občas preložené stolíkmi. Ľudia posedávali, popíjali a pozorovali premávku na ulici. V roku 1999 to bol pre našinca zážitok. 😊 Aj tu mali milého čašníka, ktorý sa v jednom kuse usmieval. Požiadala som ho v jeho materčine o dve kávy, ktoré doniesol hneď spolu s účtom. Prv, než sme zaplatili, bloček sa stratil. Mch sa rehlil a pobádal ma, aby som sa pozrela do slovníka na frázu "uletel mi účet", no našťastie ho objavil na zemi o pár stoličiek ďalej.

Naše ďalšie kroky mierili do blízkej rozkvitnutej Luxemburskej záhrady. Sedeli sme na tráve a výborne sme sa zabávali na tom, ako také sotva ročné chlapča ťahalo cudzí ležiaci párik za vlasy a ako im kradlo fľašu s vodou. Vo veľkej nádrži uprostred hlavného chodníka plávali farebné kapry, kačice a viacerí návštevníci si v nej púšťali modely plachetníc odstrkávajúc ich od okraja dlhými bambusovými prútmi. Fontána Medici práve stála modelom istej maliarke, v inom kúte sa mohli deti voziť na poníkoch a súčasťou záhrady boli aj tenisové kurty. Početné lavičky a železné presúvateľné stoličky boli plné príjemných ľudí, vládla tam veľká pohoda.

Po Rue Bonaparte sme prechádzali okolo nečakane obrovského kostola St. Sulpice ľahko zapamätateľného podľa ozdobných stĺpov a veľkej fontány ku kontrastne štíhlej zvonici St. Germain des Prés. Tam sa práve konala svadba, ale nevesty sme sa nedočkali. Pokračovali sme legendárnou Rue du Bac smerom k Musée d´Orsay. Neplánovali sme ísť na výstavu, ale v múzejnom obchodíku som sa chcela zásobiť pohľadnicami impresionistov. Výber a ceny ma však sklamali.

Metrom sme sa odviezli do našich domácich končín a pred príchodom do hotela nakúpili trocha potravín v miestnom obchodíku. Celý deň sme sa zabávali/hnevali nad cenami jednej a tej istej značky pitnej vody - v závislosti od miesta si za ňu vedeli pýtať od 1 do 10 frankov. Najlacnejšia bola práve neďaleko hotela, najdrahšia v Latinskej štvrti. Na izbe sme dačo zjedli, osviežili sa sprchou a o ôsmej opäť vyrazili do ulíc. Prešli sme sa od námestia Concorde hore vysvieteným širokánskym bulvárom Champs Elysées. Na ulici boli v pravidelných intervaloch rozostavené podivné súsošia, o ktorých sme si nevedeli utvoriť názor. Pôvodne sme plánovali od Víťazného oblúka zísť ešte k Eiffelovke, no pre únavu a začínajúci dážď sme radšej zamierili na metro a do hotela.

Deň oblúkov 
26. 9. 1999

Ráno sme si privstali a už niečo po ôsmej sme sa kochali výhľadom na mesto spred Sacré Cœur. Jeho biele kupoly sa krásne vynímali na čerstvej belasej oblohe. Byzantský sloh premiešali autori pomerne nedávno (1876) s románskym a nebol to najhorší nápad. Stojac pri lampe, v ktorej mali hniezdo škorce, fotil Mch panorámu Paríža (doma o vyvolaní fotiek sme zistili, že všetky vyšli rozmazané - ďalší prekonaný a dnes už takmer neuveriteľný cestovateľský rozdiel). Na vŕšku bolo málo ľudí a všetko bolo prehľadnejšie ako po večeroch, no atmosfére to citeľne ubralo.

Po schodíkoch, na ktorých sa už rozkladali predavači serepetičiek sme zišli na Anvers do metra a dvoma linkami sme sa dostali do modernej štvrte La Défense. Prekvapila nás studeným vetrom a ani novodobá architektúra na čele s minimalistickým oblúkom nás veľmi nenadchla. Darmo je Grande Arche z roku 1982 obložený cararským mramorom, na pôvabe mu to nepridáva.

Starý Víťazný oblúk - to bola iná pesnička. Napoleonovým staviteľom sa podarilo napodobniť antickú architektúru a ako to už bolo cisárovým zvykom, prekonať ju v rozmeroch. Po ukázaní pasov nám predali zľavnené lístky a mohli sme si vyšľapať do 50 metrovej výšky po početných točitých schodoch až na strechu. Výhľad nemal chybu.

Dnes sme sa prešli po druhej strane Champs Elysées a prezreli si zvyšok podivnej výstavy. Najviac nás zaujala guľa, ktorá odporovala všetkým fyzikálnym zákonom a balansovala na okraji malého nepretržitého gejzíru. "Tú loptu treba zhodiť!" vrčal Mch, keď nie a nie prísť na systém. 😊

Metrom sme sa zviezli na Les Halles, kde sme sa posilnili vo Flunchi a ďalej sme sa prechádzali po Rue Berger a Rue St. Honoré, kde sme sa opäť usadili na kávu ako v kine. Ani jeden z nás nie je veľký fanúšik obrovských výstav, ale cez vchod pri oblúku Caroussel sme zavítali do podzemného labyrintu patriacemu k Louvru a pokochali sa tamojšími obchodíkmi. Konečne som sa zásobila pohľadnicami impresionistov. Po toľkom chodení nám dobre padol oddych v Tuillerijských záhradách a naordinovali sme si aj skorú večierku.

Dámy v daždi 
27. 9. 1999

V pondelok sme si naplánovali návštevu Eiffelovky a záhrady vo Versailles - včera sme sa boli v infoške osobitne opýtať, či sú naozaj otvorené aj v tento tradične voľný múzejný deň. Keď sme si však krátko pred poludním vyšľapali stovky schodov v jednej z nôh na druhé poschodie vieille dame (starej dámy) a rozhliadli sa po oblohe, bolo nám jasné, že poobedný program budeme musieť zmeniť. Aj pri mojej prvej návšteve Paríža na Eiffelovke pršalo.

Kam sa však podieť, keď je skoro všetko pozatvárané? Obrovský únavný Louvre sme hneď škrtli a ostala nám už len Invalidovňa. V nej sme shledali, že vzhľadom na to, čo ponúka, sa nám vstupné zdá byť privysoké. Ani jednému z nás sa nechcelo za tie peniaze obzerať haldy starých zbraní, uniforiem alebo Napoleonovu pudingovohnedú hrobku. Pomotali sme sa preto len po dvore, prežúvali denný prídel bagiet a sledovali divadielko, ktoré nám pripravila cudzokrajná delegácia, ktorú pred budovu dopravili tri vrtuľníky.

Spomenuli sme si, že aj Notre Dame je vlastne otvorená a že sme v nej chceli fotiť kruhové okno nad portálmi. Metrom sme sa preto odviezli k mostu Pont Neuf, kde sme naďabili na secesný obchodný dom Samaritaine. Vďaka kudrlinkovej architektúre zlatých čias v ňom človek vôbec nemá vinovatý pocit novodobého konzumu. V nesmierne pokušiteľskom oddelení pre umelcov som si kúpila blok akvarelového papiera, ktorý mi potom vydržal dlhé roky. Medzitým sa konečne vypršalo a vyumývaný Paríž sa rozžiaril všetkými farbami. Prešli sme sa kúsok dole popri rieke v sprievode veselého žltého psiska. Aj on sa tešil zo slniečka.

Metrom od radnice (Hôtel de Ville) sme sa vrátili do hotela a načerpali sme sily zo sprchy a sáčkovej polievky. 😊 Večer poďho opäť na Montmartre. Ochladenie po daždi zrejme odplašilo turistov, ale aj viacerých umelcov. Po minulej dobrej skúsenosti sme si aj teraz zasadli na terasu La Bohéme, len namiesto vína som dala prednosť elegantne servírovanému čaju.

Rezkou chôdzou sa nám hlbšie na Montmartri podarilo nájsť posledný parížsky veterný mlyn, no Rue Lepic bola taká dlhá, až sme nadobudli dojem, že sme sa stratili. S úľavu sme sa vynorili rovno na bulvári Pigale povestnom podnikmi s červenými svetlami. Kedysi vykričaný Moulin Rouge pri nich pôsobil priam decentne. Našťastie nám nikto nenúkal svoje služby a šťastlivo sme sa dostali do hotela.

Záhrady Kráľa Slnka 
28. 9. 1999

V utorok sme sa zobudili do pekného rána a boli sme odhodlaní byť už o 9. vo Versailles. Ibaže... naši krajania sa už včera vracali domov a vedenie hotela akosi zabudlo, že sme neboli ich súčasťou. Keď sme pred ôsmou zišli do jedálne, našli sme ju tmavú a prázdnu. Zobudili sme recepčného, ktorý zobudil niekoho z kuchyne a kým sa pani zvŕtala pri kávovare, odbehol kúpiť osobitne pre nás dve bagety a dva croissanty. O 9. sme ešte len nasadali na metro, potom sme sa trochu zamotali pod Eiffelovkou, kde sme prestupovali na tichý poschodový mimomestský vlak a bolo už riadne po 10., keď sme z neho vystupovali na Versailles - Rive Gauche. Idúcky okolo jednej z kaviarní nás veselo pozdravila neznáma čašníčka a dlho nám jej spontánny prejav udržal úsmevy na tvárach.

K pokladnici na vstupenky do vyčačkaného interiéru sa hadil dlhý rad, my sme bezstarostne vykročili k stohektárovým záhradám. Pomýšľali sme požičať si bicykle a pomocou nich sa pohodlnejšie dostať do vzdialených končín parku, ale 20 frankov na polhodinu presahovalo našu finančnú toleranciu. Oranžériu s južanskými drevinami a kvetmi, Apolónovu fontánu a kaštieliky Malý a Veľký Trianon sme si teda prezreli pomocou pešibusu. V pravom kúte záhrady nás očarili vidiecke domčeky so slamenou strechou a vodným mlynom - L´Hameau de la Reine. Marie Antoinette sem vraj rada chodievala predstavovať si, že je dedinským dievčaťom. Obďaleč sme objavili s okolím zladenú malú farmu s hydinou, králikmi a niekoľkými kopytníkmi. Očividne slúži na vzdelávacie účely, aj teraz sa tam tmolila tlupa malých školákov a traja psi otrlo od nich prijímali všetky hrubozrnné prejavy lásky. 😊

Pri relatívne skromnom sídle Malý Trianon sme oddychovali sediac na pni po obrovskom strome s výhľadom na vzdušný Temple d´Amour - 12 stĺpov postavených do kruhu a pod kupolou Amor s kyjakom. 😊 Vietor sem-tam sviežo zavoňal ihličím, no inak bolo už zreteľne cítiť jeseň. Okolo Veľkého Trianonu v záhonoch napriek tomu ešte kvitli nežné ružové a biele krasuľky a farebne pekne ladili s krídlami tejto nízkej dlhej stavby. Nepôsobí, že sa staval v dobe Ľudovíta XIV., skôr pripomína staré talianske paláce.

Vrátili sme sa k obrovskej hlavnej nádrži krížového pôdorysu, kde sme dojedali naše denné prídely bagiet a čo sme nevládali, ochotne dorazili labute a obrovské kapry. Občas sa strhla aj bitka. Keď sme už odchádzali, z kaviarne vyšiel čašník s košíčkom ďalšieho pečiva a rozdal ho uveličeným divákom. My sme dali prednosť café z rána. Usmievavú čašníčku vystriedal zhovorčivý kolega, priam by sa dalo povedať, že som s ním konverzovala. Káva bola podávaná aj s pohárom vody a omietkou opadávajúcou z fasády. 😊

Na stanici sme boli obdarovaní hrsťou cukríkov pri príležitosti 20. výročia linky C. Vystúpili sme na Denfert-Rochereau, na pešej zóne sme nakúpili dva druhy syra a domotkali sme sa úspešne k Tour Montparnasse. Na streche tejto vyše 200 metrov vysokej administratívnej budovy sa nachádza vyhliadková terasa. 38 sekúnd od nástupu do rýchlovýťahu sme už boli takmer hore. K výhľadu si treba vyšľapať ešte tri poschodia. Mreže našťastie nie sú postavené hneď na okraji mrakodrapu, takže som ani nemala pri pohľade na Paríž závrat. Zmapovali sme si z vtáčej perspektívy, kde všade sme za tieto dni boli a niektoré dominanty sme si aj odfotili.

Na izbe sme sa ako-tak zregenerovali a vybrali sa do Latinskej štvrte na dlhoočakávanú večeru. Bolo už dosť neskoro, keď sme vychádzali z hotela, no k jedlu sme sa dostali až o pol jedenástej! Tým, že je tu toľko podnikov, bolo ťažké vybrať si, najmä keď sme chceli sedieť vonku + mali sme obmedzený rozpočet + čašníci-nadháňači pokrikujúci zo všetkých strán nás rozptyľovali pri čítaní vystaveného jedálneho lístka. Keď sme si naveľa vybrali reštauráciu s menu za 75 frankov, usadili sa a čašník priniesol bagety a poháre, informoval nás pohŕdavou angličtinou, že toto menu bolo aktuálne len do 20. hodiny, teraz platí iné za 95 frankov. Nechal nás ďalej študovať jedálne lístky, čo sme okamžite využili na spontánny útek. Keďže čas značne pokročil, zľavili sme zo svojich nárokov a konečne sme zapadli do reštaurácie, kde sme boli celkom spokojní s rokfortovým šalátom, pečeným jahňacím s hranolkami a mojim vytúženým mousse au chocolat ako dezert. Potužili sme sa aj ružovým vínom zo Saint Tropez. Pollitrová fľaška bola takého pekného tvaru, že sme po zaplatení ufujazdili aj s ňou v ruksaku. Dodnes ju máme na okne ako dekoráciu. 😊

Metrom sme sa odviezli ešte k École Militaire, aby sme si odfotili pani Eiffelovú v nočnom rúchu a potom v zrýchlenom tempe naspäť do podzemia, lebo o pol jednej sa všetky stanice zatvárajú. Stihli sme.

Adieu! 
29. 9. 1999

Od rána pršalo, aby nám nebolo ľúto, že nastal deň rozlúčky s Parížom. Pobalili sme sa, nakúpili si jedlo na cestu a vypýtali si na recepcii dovolenie ponechať si na izbe batožinu. Posledné hodiny sme strávili v La Vilette - technickom múzeu. Navštívili sme 3D kino, oddelenie matematiky, zvukov, správania, optických klamov a počítačov. Mch bol nadšený a nechcelo sa mu odísť, ja som bola hlavne unavená. Tú vyčerpanosť si dodnes pamätám. Z expozície sa nám však v hlavách neuchovalo nič. Aleže ABSOLÚTNE nič. Nebyť denníka, nevedela by som o návšteve zostaviť ani týchto pár riadkov. Mch si po 22 rokoch dokonca nespomína, že by sme v podobnom múzeu vôbec boli. 😊

O tretej sme odišli do hotela po tašku a vzorne sme sa dostavili na autobusovú stanicu Gallieni. Českým vodičom sme odovzdali lístky a oni nás o 12 hodín neskôr vysadili v Prahe. O 11. sme prestupovali v Brne a o druhej konečne Bratislava.

Až raz pôjdeme Paríž predstaviť svojim synom, zvolíme inú logistiku. 😊