Považie a Biele Karpaty 2020

Keď si v marci 2020 nový koronavírus pripísal na zoznam dobytých území aj Slovensko, nevedeli sme si celkom predstaviť, čo to bude znamenať pre naše potulky. Situácia vyzerala spočiatku dosť hrozivo, potom pred letom zasa nad očakávania priaznivo. Napriek znovuotvoreným hraniciam sme sa však rozhodli pre opatrnosť a zodpovednosť a plány o talianskych Dolomitoch či severnom Poľsku sme predbežne odložili do šuflíka. Prijali sme túto neštandardnú situáciu ako výzvu poriadne preskúmať aspoň niektoré zákutia rodnej krajiny, keďže sme ju veru ani zďaleka neprecestovali celú. Tri dovolenkové týždne sme rozhodili rovnomerne po celých letných prázdninách. Termíny by boli - ale kam sa vydať prv?

Napokon to za nás rozhodlo počasie. Polovica júla sa ukazovala celkom neletná a obávali sme sa, že v stane by sme po nociach mrzli. Ako základňu pre prvé výlety sme si zvolili našu chatu na okraji myjavských kopaníc s tým, že ju na rozdiel od zvyčajného prázdninovania budeme používať len ako ubytovaciu jednotku a nebudeme sa na nej nečinne povaľovať. 😊

Dovolenku sme zahájili sobotným popoludňajším odchodom z BA s blahoželacou zastávkou na modranskej svadbe Kuba a Magdalénky. Akurát, keď končil obrad, začínalo kropiť -

vzorne podľa predpovede sa dostavil studený front. Na chate sme boli raz-dva a pochvaľovali si jej piecku, sprchu s teplou vodou a nulové nájomné.

Piešťany a Haluzická tiesňava
12. 07. 2020 

V nedeľu ráno popri káve hral Mch s Mtj stolný futbal, ktorý vlastnoručne vyrobil pred pár rokmi môj ocko. J. do toho predčítaval vtipy z malej knižočky. Pomedzi tieto pohodové činnosti sme plánovali výlet. Chceli sme ísť na Tematín, no na úpenlivé želanie prvorodeného sme skončili v Piešťanoch. (Toto schválne zaznamenávam pre oči verejnosti, pretože deti nám rodičom neustále vyčítajú, že všetko je vždy podľa nás.)

Cestu sme si aspoň spestrili cez Krajné a cielene, v objaviteľskom duchu potuliek, sme odbočili aj na slepú uličku ku krásnym kopaniciam a žltej lúke. Za traktorom, ktorý ju kosil, robili nálety lastovičky. Na druhej strane kopca sme znova povymetali neznáme dedinky, obdivovali ich záhradky a v hlavnom meste nevídané červené nádoby na separovanie kovov. 😊

Keďže Piešťany celkom dobre poznáme, Mch mal inovatívny nápad zaparkovať na nábreží kanálu Váhu pri Národnom ústave reumatických chorôb a ďalej ísť na bicykloch. Po prvý raz sme teda splývali s domorodcami: viac bicyklov ako tu som videla asi len v Holandsku. Náš nepiešťanský pôvod však prezrádzali cyklistické prilby.

Po pokojnom nábreží sme sa pohodlne previezli okolo Domu kultúry ku Kolonádnemu mostu. Tu vysvitlo, že Mtj celú akciu vymyslel predovšetkým s úmyslom navštíviť suvenírový obchodík a obohatiť početnú zbierku angličákov o ďalší kúsok. Predajne na Kolonádnom moste však práve podliehali generálnej rekonštrukcii. Aké to sklamanie!

Dúfali sme, že nálada sa aspoň trochu zlepší po naplnení žalúdkov a usadili sme sa pred nám dobre známou pizzeriou
U páva na pešej zóne. Slnko pieklo a podkopávalo predpoveď najchladnejšieho dňa v týždni. Keď však zaliezlo za mraky a zadulo, bolo cítiť, že to nie je 30°, ba možno ani 20.

Kým sme sa dočkali pizze, J. behal okolo voľne prístupnej fontány, ktorá pľula vodu a Mtj sa bol poprevážať sám po parku. Kúsok od starej barometrovej vežičky objavil v stánočku na pešej zóne tovar z vysnívaného obchodu. Po jedle to bola povinná zastávka a chlapci sa zbavili väčšiny vreckového v prospech Aston Martina a nejakého čuda s dvíhajúcimi sa dverami.

Pretlačili sme bicykle cez most na Kúpeľný ostrov a okolo kúpaliska Eva a hotela Balnea sme sa previezli k mostíku ponad bahniskové rameno Váhu. Dá sa cez neho pešo prejsť do dediny Banka. Na kanáli v plytkej vode rastú lekníny a žijú tu korytnačky, ryby, kačky, labute a - čo sme vonkoncom nečakali - ondatry! Istý pán im nosieva zeleninu a ovocie a tieto vodné hlodavce si ich zhadzujú do vody a tam chrúmu. To bolo radosti! Videli sme aj mláďatko, ako malo potýčku s kaprom. 😊 Zoologickú hodinku sme zavŕšili okukávaním pávov a iných operencov vo výbehoch neďaleko kúpaliska.

Park na ostrove ma vždy nadchýňa, hlavne v okolí starých kúpeľných budov Thermia a Napoleon. Len ľudia v súčasnom oblečení sa tam nehodia, dámam by viac pristali dlhé sukne a slnečníky, pánom vychádzkové obleky a klobúky, z kaviarne by mala znieť živá swingová hudba - a nie tieto ukričané davy usilujúce uchmatnúť si miesto vo výletnom vláčiku. V okolí termálnych jazierok s leknínmi ich bolo toľko, až nás to nutkalo nasadiť si rúška. Chalani si vo vode dlho máčali ruky a chichotali sa, ako im malé rybky odzobávali prsty.

Na "mestskej" strane Váhu sme márne hľadali oblátkovú dielňu. Zo svojho pôvodného miesta zmizla. Isteže, balené oblátky sa dajú kúpiť na každom rohu ako suvenír, ale my sme túžili po čerstvých, ešte teplých rovno do ruky. V pasáži Alexander neďaleko hotela Eden sme naďabili aspoň na predajňu s veľmi milou pani a predajom aj na kusy. Oduševnele nám vysvetlila, že sú superčerstvé, rovno z pekárne. Schrúmali sme ich hneď pred obchodom, ale nevzali sme si vodu, chýbala.

V hudobnom pavilóne v parku za pľujúcou fontánou sa práve púšťala do predstavenia dychová ľudovka. Napriek tomu, že je to typ hudby, ktorý neznášam, na tomto mieste sa mi koncertná atmosféra páči, nech hrá čokoľvek. Pripadá mi to tak staromódne milé a vhodné do pokojného kúpeľného prostredia. Nie že by som sa tam šla priamo posadiť, ale prejsť okolo a nasať trošku nostalgie áno.

Ostrieľaný bicyklista Mtj nás previedol parkom na hrádzu a po visutom pešom moste ponad kanál Váhu na ostrov. Vždy som sa tam túžila pozrieť, ale nikdy pri tom na predošlých návštevách Piešťan nebol čas. Aké bolo moje sklamanie, keď som zistila, že je tam kopa ľudí, špiny, ohnísk, ba dokonca, že sa tam dá dostať aj autom. Pri pohľade na mapu sme sa dozvedeli, že mostov naň vedie viacero, pretože ostrov má asi 40 km!! Je to zem medzi Váhom a Biskupickým kanálom, začína až kdesi pri Trenčíne.

Nedostatok pitnej vody nás už zahnal do auta. Čas pokročil a na úľavu detí sme dospeli k rozhodnutiu, že na Tematín to už naozaj nie je. Namiesto toho sme však ešte zamierili za Nové Mesto do Haluzíc. Chlapci sa potešili, ale len do chvíle, kým zistili, že tam treba tiež chodiť pešo. 😊

Tým, že sme prišli až po 5., ľudí ubúdalo, ale očividne je to VEĽMI vychytané miesto, autá parkovali po celej dedine. Cez deň to musí byť masaker. Deti ich vzdor rýchlo prešiel, lebo tiesňava je naozaj parádne miesto, ako prales s vysokými skalnými stenami naokolo. Nechce sa veriť, že to všetko vymyl ten nepatrný potôčik, ktorý nakoniec vsiakol do zeme. Proti povodniam a erózii tu boli v minulosti postavili niekoľko malých priehrad. J. nám robil odborného sprievodcu po Jurskom parku a ľutoval, že trasa nebola dlhšia. Čoskoro sme boli na širokej lúke do kopca a hore sme našli úchvatné zlaté jačmenné pole s tmavými mrakmi v pozadí, zvoničku pod lipami, vyhliadku na Beckov a polozbúraný opevnený románsky kostol, ktorý nám veľmi pripomínal škótske opátstva. Keď sme už boli tu, podujali sme sa na krátky no megastrmý výšľap k rozhľadni na kopci Hájnica. Má len niečo vyše 300 m. n. m., ale od pravého uhla nemá ďaleko. Šteniatko, ktoré po ňom so svojimi pánmi zostupovalo, sa niekoľkokrát prekoprclo. Rozhľadňa má len pár schodov, ani by ju nebolo treba. Aj bez nej bolo pekne vidieť Považie až k Manínom a na južnej strane zasa Biele Karpaty. V tráve medzi kvitnúcimi klinčekmi a repíkom sme si dali trochu obednej pizze a kopec sme zliezli z inej strany. Strmina bola kratšia a spestrená ovocnou alejou.

Autom sme sa ešte previezli do susednej Bošáce, reku opáčiť slivovicu, ale už mali zavreté. Plán podporiť miestnu ekonomiku však ostáva. 😊

Lednický hrad a Vršatec
13. 07. 2020 

Ráno v pravom dovolenkovom duchu - vyrážali sme až po jedenástej.

Miesto, ktoré sme si vybrali za cieľ, sme vôbec nepoznali, vždy sme pri ceste hore Považím len prefrngli okolo. Tentoraz sme zišli z diaľnice v Ilave a keďže máme radi bočné cesty, vzali sme to cez Horovce a Kvašov. V Lednici treba odbočiť doľava pri kostole a buď tu alebo o kúsok vyššie pred (teraz zatvoreným) podnikom nechať auto. Pešo cez sad v kopci a doprava pomedzi lúky a pasienky sme čoskoro prišli k zrúcanine. Hrad Lednica hlboko v doline Bielych Karpát bol zrejme strážny, lebo je neveľký a ovíja sa okolo úzkeho ostrého brala tak, aby mal široký rozhľad. Tým, že je tak od ruky, nie je veľmi navštevovaný, čo je potešujúce pre tých, ktorí nemajú radi davy, ale zasa je to z finančného hľadiska nepriaznivé pre jeho údržbu; vstupné je skutočne len symbolické. Nie je to veľká stavba a ešte ju zvnútra zmenšuje všadeprítomné lešenie. Cítili sme sa medzi pracovitými stavbármi nepatrične. Zaujímavé bolo, že koberce rôznych skalomilných rastlín mali odložené bokom a dávali ich potom hore na dokončené múry. Obzreli sme si to raz-dva a potom sme sa vyšplhali pomocou nebotyčného rebríka na bralo. Keď som plánovala tento výlet, hlavnou inšpiráciou mi bol letecký pohľad na hrad, vďaka ktorému som zistila, že je možné vystúpiť po hrane skaly až hore. Schody vytesané do hrebeňa ako chrbtica nejakého draka mali miestami aj pol metra a boli zasekané tak, že sme na každej strane mali vysoké "zábradlie" a ani mňa sa nechytal závrat. Bolo to úžasné!! Úplne hore bolo trochu miesta, pojedli sme obedové chleby a híkali nad výhľadmi. Za hradným bralom sa nachádza ešte niekoľko podobných vyšších a spolu tvoria prírodnú rezerváciu Lednické bradlo.

Na bradlá je tento kraj bohatý a my sme mali dnes na programe ešte jedno z nich. Vrátili sme sa do údolia Váhu a od Pruského hore inou dolinou k výraznému masívu Vršatec, ktorý vidno aj od diaľnice. Dedinka Vršatecké podhradie je priamo pod bralami, úchvatné miesto! Na jednej zo skál sa nachádzajú horko-ťažko viditeľné zvyšky hradu. Prehliadku sme mali rýchlo za sebou a pokračovali sme po žltej značke prudko do kopca na Chmeľovú. So svojimi impozantnými 925 m. n. m. len o málo zaostáva za kráľovnou Bielych Karpát Veľkou Javorinou. Blatistý terén nás trochu spomaľoval, ale netrvalo dlho a už sme omdlievali nad ďalším prekrásnym výhľadom. Zistili sme, že Vršatecké bradlo zozadu svoje skaly starostlivo ukrýva pod zeleným porastom.

Náučný chodník, ktorý sa so žltou značkou čiastočne prekrýval, pokračoval od sedla pod Chmeľovou dolu a naďalej strmo a blatovo. V lese bola tma a ani letáčika. Postupovali sme veľmi pomaly a v duchu sme celkom súhlasili s Mtj permanentným frflaním. Podľa mapy sme si tento okruh okolo bradla predstavovali celkom inak. Oblohu sme opäť uzreli až "za rohom" (Podbačie) a ponad pokosené lúky bolo odtiaľto vidno do susednej Červenokamenskej doliny. Chlapci pookriali a zhŕňali seno na kopu. Všade kvitol pamajorán a repík a trezalka.

Na rázcestí Pod Babkami chodník vyústil na asfaltku a bohužiaľ z nej nezliezol celé dva kilometre až do dediny. Našu únavu trochu zmierňovali prekrásne pohľady na vápencové bralá a lúky pod nimi.

J. s Mch získali značný náskok a boli prví v krčme, kde sme si však horko-ťažko mohli dať pitie a nie koláč či dokonca večeru, ako sme postupom času zamýšľali. Tú sme nakoniec dosiahli v Novom Meste nad Váhom v La Brasserie na námestí. Obsluha bola neuveriteľne pomalá, boli sme z toho zmorene zúfalí, len J. mal plno energie a veselosti a robil na čalúnenej lavici brušáky. 😊 Jedlo donesené tesne pred záverečnou bolo našťastie veľmi dobré.

Vonku zatiaľ s postupujúcim súmrakom úplne odtiahli mračná a tak nám napadlo využiť priaznivé poveternostné podmienky a ísť cestou na chatu pozrieť kométu Neowise z čachtického hradného vrchu. Auto treba nechať na parkovisku dosť ďaleko od hradu, tak aby nám dnes nebolo málo, ešte sme si pošlapali. Chlapci sa báli tmy a rýchlo sa nabažili tohto zážitku, na ktorý sa v Bratislave veľmi tešili. 😊 Hore na kopci sme našli skupinku ľudí, ktorá už mala kométu v hľadáčiku. Nachádzala sa práve nad hradom - ale sama by som ju teda ani omylom nenašla. Obzor bol ešte dosť svetlý.

Domov sme došli po jedenástej.

Bicyklovačka po kopaniciach 
14. 07. 2020 

Dnes sme prevetrali dvojkolesové tátoše. Štartovali sme z Podkylavy od agropenziónu Adam a zamierili sme po ceste smerom na Šenkárovcov a ďalej do lesa. Nebola to veľká strmina na nohy ale na pedálovanie dosť. Na okraji hory pri veľmi sympatickej, ešte nezrelej hruške sme naďabili na drevený prístrešok, 3 zvlnené drevené kreslá a panel s náučným textom umiestnený pod "sochou" s vrtuľou a kolesom. Na mape je toto miesto označené ako Vyhliadka Pávičie. Pekne odtiaľto vidieť na spodné kopanice a v diaľke za Inovcom až nitriansky Zobor.

Cesta pokračovala do kopca už len mierne, ale vytrvalo. Spestrenie poskytovali maliny, jahody a Mtj neprestajné hundranie na stav vozovky. Pookrial až pri nájdenej divej čerešni, kde som vyhlásila preteky v pľutí kôstok do diaľky. Každý mal najlepší prvý pokus. Čerešne boli sladké ako med.

Na rázcestí so zelenou turistickou značkou sme dlho uvažovali kade ďalej a chalani zatiaľ obíjali blato z megakolies dajakého lesného stroja. Napokon sme sa pustili po zelenej k lazom Dlhý Vŕšok a potom žltou k Šindelovcom. Cesta sa šinula riadne strmo dole a pochvaľovali sme si, že sme to nešli opačným smerom

Od Šindelovcov na Podkylavu sa už išlo po riadnej hradskej, ale nie príliš frekventovanej. V Adamovi sme si dali zaslúžené palacinky, lievance a slivkové gule a aby sme podporili miestnu ekonomiku, prikúpili sme aj jablčný mušt, slivkový lekvár a sušené ovocie z miestnej produkcie.

Doma sme sa zložili a zasa naložili, lebo som vymyslela, že pôjdeme dať kométe Neowise druhú šancu a omrkneme si ju z Veľkej Javoriny. A aby sme zmysluplne vyplnili čakanie na tmu, uvaríme si v teréne rizoto. Varič sme síce mali namontovaný priamo v kufri auta, ale ostatný proviant, samozrejme, nie, keďže sme bývali v chate. A tak sme napríklad skoro zabudli vziať zápalky a soľ ostala doma. Dokúpili sme ju v Starej Turej v ešte otvorených potravinách.

Cestou na Javorinu sme nenašli žiaden vhodný epic spot, takže sme zaparkovali až hore neďaleko Holubyho chaty. Napriek klinom pod kolesami, ktorými Mch vyrovnával terén, panvica chcela ujsť do kufra. 😊 Chlapci nazbierali myší chvostík na čaj. Varenie jedla i nápoja sa napokon zaobišlo bez strát na majetku a v teple auta sme všetko popapali. Teplota vzduchu v horskom teréne rýchlo klesala. Navliekli sme sa do všetkého, čo sme si priniesli a s čelovkami sme našli za chatou chodníček na hrebeň. J. uvidel kométu prvý. Ja som zasa nechápala, kam sa mám dívať, ale čím bola tma hustejšia, tým bol chvost kométy zreteľnejší a aj ďalekohľad pomohol. Kým sme sa motali okolo foťáka a jeho dlhých expozícií, okolo podchvíľou prešli páriky i skupinky s podobným astrologickým zámerom. Krásny zážitok!!

Tematín
15. 07. 2020 

Konečne sa na rad dostali jedny z najnedostupnejších zrúcanín na Slovensku. Pre chlapcov to bolo tenkrát poprvé a zozadu z Bezovca sme naň ešte ani my nikdy nešli. Tento nápad však malo prekvapivo množstvo turistov. Ceduľa vravela, že to bude trvať hodinu a dokonca, že klesneme o 100 výškových metrov. Začiatok bol fajn - úchvatné nekosené lúky plné betoniky, rimbaby a žltého sladko voňajúceho neviemčoho a za stráňami pôvabné neokukané kopce Považského Inovca. V lese chodníček už hlavne stúpal a zdalo sa nám, že to nemá konca. Šli sme podľa hrubého odhadu hádam aj dve hoďky, kým sme konečne zakotvili pod hradbami a vo voľnom altánku sme si dali obed zo zásob.

Hrad vyzerá celkom inak ako som si ho pamätala; odmakalo sa na ňom kus roboty. Vlastne by sa sem hodil skôr priebehový čas, pretože práce stále pokračujú. Viaceré miestnosti sú vypratané a niektoré múry pekne citlivo obnovené, žiaden liaty betón ako na úbohom Beckove. Cesta naspäť bola príjemnejšia (bez davov v protismere). Našli sme postupne 5 (!!!) roháčov, tri samičky a dvoch samčekov. Na lúkach som nazbierala aj trochu skorocelu, pamajoránu a myšieho chvostíka.

Doma som na večeru uvarila nové zemiaky s fazuľkou a podarilo sa nám deti zahnať do postelí v slušnej hodine, aby sme ráno stihli kúpiť čerstvé broskyne v čachtickom družstve.

Bojnice a Čičmany 
15. 07. 2020 

Zámer sa nám podaril a s broskyňami v kufri sme šťastlivo dorazili do Bojníc. Chlapci tam ešte nikdy neboli a mne sa Bojnice v mysli nerozlučne spájajú so školskými výletmi ako miesto, ktoré by deti mali navštíviť. Nevedno, či pri týchto idylických predstavách zaúradoval spomienkový optimizmus, alebo sa za tie roky niečo fatálne zmenilo, no bola to jedna katastrofa za druhou. Zámok je stále pôvabný a lipa kráľa Mateja impozantná, no dojem je potláčaný všadeprítomnými instantnými atrakciami a atrapami za lacný peniaz. K tomu davy odpudivých návštevníkov chodiacich naširoko, v teplákoch a s hrubými zlatými reťazami na krku. "Cieľová skupina", podotkol Mch výstižne. Ani len kúpeľné oblátky neboli dobré, namiesto očakávanej orieškovej posýpky nám pod zubami škrípala hrubá vrstva cukru.

Do zámku sme nešli, lebo sa nedalo ísť na prehliadku individuálne a zgrupovať sa v čase pandémie v interiéri sa nám naozaj nežiadalo. Deti pochopiteľne chceli do ZOO. A keď uvážime, že v ponuke boli také turistické pasce ako vyhliadková plošina, virtuálny dom a napodobenina pravekej jaskyne, obišli sme ešte dosť dobre. Žiaľ, niektoré zvery sú aj po 30 rokoch stále v tých istých malých výbehoch a aj slony prešľapovali na mieste na betónovej plošine. Jedine liaheň motýľov - nový prvok - sa nám celkom páčila a dve červené pandy, ktoré spali v celkom štedrom priestore na strome. Boli sme uťahaní už skraja, dokonca aj chalani. Ale keď si to vybrali, pekne sme ich povláčili po všetkých cestičkách. V zadnej časti bolo menej ľudí, menej automatov na serepetičky, viac stromov a väčšie výbehy, dýchalo sa tu trochu ľahšie.

J. si v obchodíku, ktorý patril ZOO, kúpil z posledných úspor plyšovú surikatu (nekúpiť nič neprichádzalo do úvahy) a Mtj v serepetlovej aleji okolo hradu akoželego, ktoré sa nedalo zložiť. Bola to tvrdá lekcia o šmejdoch a ich rozpoznávaní.

Napriek tomu, že bolo už skoro 6 hodín, sme pokračovali v duchu pôvodného plánu do Čičmian. My s Mch sme tam zo seba na krátkej prechádzke s úľavou striasli otras z dnešného výletu. Domčeky boli pravé, jednoduché, neprelepené bombastickými pútačmi a kopce okolo voňavé od dažďa. Krása. Okolo Košeckého Podhradia po Trenčín pršalo, v Novom Meste nad Váhom už nie. Vybavili sme tu malý potravinový nákup a zasa raz takmer potme dorazili na chatu.

Trenčín
16. 07. 2020 

Dnes odchod o slušnej 11. Najprv zeleninový trh v Novom Meste nad Váhom, potom slivovica z dvora v bošáckej palírne. 😊 A potom Trenčín. Po včerajšku som bola dosť v strehu, ale je to predsa len kultúrnejšie miesto. Ani neviem, či sme vôbec okrem hradu videli nejaké serepetičky. Aj obed bol tentoraz výborný (Fair Street Food). Nechcem vyznievať ako snob, ale mám rada originály, nie kadejaké imitácie pochybného pôvodu a kvality.

Hneď konča Farskej uličky, kde sme jedli, sa začínali drevené kryté schody - skratka na hrad. Voňali ako dreveničky skanzene alebo ako pražce, zhodnotil Mtj. Bralo, na ktorom je hrad vybudovaný, je naozaj impozantné a priam sa ponúka, aby tu bolo postavené nejaké stredoveké sídlo. Na prehliadku sme si zvolili malý okruh t. j. bez sprievodcu a bez vstupu do niektorých priestorov, ale úplne nám to stačilo. Do Matúšovej veže vedú úzke schody a dvere na ne boli riadne nízke, lebo ľudia v 14. storočí boli asi toľkí ako ja. Na poschodiach sme mali možnosť prezrieť si vitríny s dobovým oblečením a celkom hore erby rôznych šľachtických rodov. Výhľady z ochodze sa nám páčili a slávnostne sme pokynuli predovšetkým už preskúmanému Vršatcu. Na dolnom nádvorí sa chlapci hrali s delom a na pol oka sledovali vystúpenie dvoch sokoliarov s dravcami. Ktorýsi orol sa nechcel vrátiť, zaletel až za vstupnú bránu, šikovník.

Dole v meste sme si vybrali podnik Café & Crêpes - Mtj raw koláčik a J. lentilkovú palacinku. Mtj napokon nebol so svojím výberom spokojný. J. sa s ním trochu podelil. Nad mestom sa začínali zbierať veľmi tmavé mraky, ale či sa tu aj vyliali, nevieme; ušli sme. 😊

Večer sme napriek teplému dňu trávili dnu v chate. Teplota po západe slnka prudko klesla,. Dokonca ani horkokrvný Mch nevydržal dlho čítať na terase a to je už naozaj čo povedať.

Tenhleten způsob léta zdá se nám poněkud nešťastný...

Žalostiná
17. 07. 2020 

Od rána sa osieval dáždik. Neriadili sme sa hodinami, takže obedné cestoviny s pestom sa podávali ďaleko po poludňajšom zvonení. Okolo 3. prestalo pršať a keďže sme si šli už v interiéri dosť na nervy, vypravili sme sa po dlhom rozvažovaní na Žalostinú. O tomto kopci nad Vrbovcami na juhozápadnom konci Bielych Karpát sme započuli už dávnejšie pozitívne chýry. Auto sme nechali pri autobusovej búdočke na rázcestí Hate-Klvače a pustili sme sa krížom cez lúku. Danielie lane pod horičkou na nás nepočkali, nechali v blate len kopu stôp. Ako sme stúpali, bolo čoraz lepšie vidieť, aký je toto krásny kraj - všade naokolo zvlnené kopčeky, lúky, malé lesy, polia, sem-tam usadlosť, mraky, nádhera! Na vrchole Žalostinej je rozhľadňa, opäť pomerne zbytočná. Zato info panel nás poučil, že sme na náučnom chodníku. Ochotne sme sa ho chopili a kochali sa na ňom krásnou voľnou krajinou, modro-žltou kvetenou, opakovane vykúkajúcimi danielmi a vtáčími čerešňami. Blatový chodník vyústil na sympatických kopaniciach Pri húšti. Od jedného domu sa k nám pridal žltý psík so zranenou prednou labkou a krivkal s nami dobré 2 km. Neodradili ho ani kroviny, v ktorých sme strácali chodník, ani mláky (do jednej si ľahol). Akoby patril k nám. Deti celkom vážne dúfali, že si ho ponecháme, ak pôjde s nami až k autu. Pri poslednej skupinke domov sa však na úľavu nás rodičov celkom sám otočil spiatky.

Katarínka
18. 07. 2020 

Po neskorých raňajkách nám chlapci ponechal voľný priestor na balenie - jašili sa v spálni s autíčkami a dupali, až sa celá chata triasla Okolo druhej sme zamierili opäť do agropenzióu Adam na halušky a slivkové gule s makom. Na parkovisku sme obdivovali starú bielu Felíciu-kabriolet.

Domov sme si to šinuli po malebnej ceste popod Karpaty a zastavili sme sa ešte neďaleko obce Naháč na bývalom františkánskom kláštore uprostred lesov - Katarínke. Početné autá odparkované pod horou dávali tušiť davy a cestou sme ich stretali fakt kvantá. Na lúke sa to však úspešne rozptýlilo. O "škótske" zrúcaniny sa stará občianske združenie, ktoré tu v lete za týmto účelom organizuje aj tábory. Od našej poslednej návštevy pred pár rokmi sa im podarilo stabilizovať a sprístupniť vežu kostola, no dnes bol o ňu priveľký záujem. Chalanom to neprekážalo, spokojne sa vyhrali na vláčiku. Týmto miestom kedysi prechádzala úzkorozchodná železnica a dodnes ju pripomína malé depo, kúsok opravených koľajníc a pár vagónikov odstavených pri obývanej horárni. Na infotabuli si možno prečítať, ako ohromne rozvetvená kedysi táto sieť bola a pripadá mi neuveriteľné, že zanikla len v 60tych rokoch minulého storočia. Spojazdnený úsek má asi 200 metrov a sú plány potiahnuť ho o ďalší kilometer.

Dovolenku toť za humnami sme zhodnotili ako vynikajúcu a ani sme sa veľmi nevybaľovali - o dva týždne malo nasledovať ďalšie slovenské pokračovanie.