Považský Inovec
Marhát
Pohorie Považský Inovec sa pri ceste hore Váhom začína dvíhať po pravej strane približne na úrovni Hlohovca. Sú to spočiatku nevýrazné kopčeky, ktoré však na severnom konci vrcholom Inovca prekročia až tisíc metrov nad morom. Marhát, ktorý sme si vybrali za cieľ novoročného výletu, meria 748 metrov a prístupný je z Považia i z Ponitria. Tejto oblasti sa hovorí aj Krahulčie vrchy. My sme sa rozhodli pre okruh so štartovacím bodom Nitrianska Blatnica - Vinohrady. S odstupom niekoľkých dedín dobre vidno, aký je Marhát mohutný a výrazný; z piešťanskej strany je ho oveľa ťažšie rozlíšiť.
Rok 2022 sa vyliahol do neobyčajne teplého počasia. Bolo síce pod mrakom, no až 10°, nechcelo sa nám veriť, že v januári nám stačia mikiny a šušte. Pocitovo to teda bolo príjemné, odmäk však spôsobil, že snehová nádielka z predošlého týždňa rozmočila kopce na blato. Prvý kilometer sme drobčili po okraji širokej lesnej cesty sprevádzaní zelenou značkou. Stúpanie sa začalo od rázcestia pri bývalej horárni a čoskoro sme sa po žltej značke dostali k rotunde sv. Juraja. Netreba sa dať oklamať jej barokovým vzhľadom - pôvodná stavba vznikla už v prvej tretine 9. storočia, čiže v časoch Pribinovho kniežatstva a patrilo k nej aj sídlisko, ktoré sa rozkladalo na okolitej lúke. Obyvatelia dobývali železnú rudu a v 130 hroboch archeológovia našli aj strieborné a bronzové predmety. Čítajúc zaujímavé informácie na náučnom paneli sme sa posilnili desiatou, pokochali sa výhľadom ponad kotlinu až k pohoriu Tribeč a pokračovali sme lesom ďalej. Vo vyšších polohách boli okolo chodníka zvyšky snehu, chlapci sa decentne guľovali. Po cca. 3/4hodine sme sa ocitli v Sedle Marhát. Severozápadný vietor sa lámal ponad hrebeň, bolo tu citeľne chladnejšie. Poodišli sme z chodníka medzi stromy a v závetrí sme sa pokúšali prebudiť malý starý plynový varič, aby sme si zohriali párky. Tento spôsob stravovania sme odkukali od Nórov a prvýkrát sme ho zaradili do našich výletov v nádeji, že tým v očiach našich detí zvýšime atraktivitu turistiky. Varič sa snažil, ale veľa tepla nevyprodukoval. Našťastie Mch párky doma predvídavo predvaril a na dôvažok každému do rožka naložil pochutiny podľa preferencií stravníka. 😊
Aj v tomto sedle sa nachádza tabuľa náučného chodníka. Hory boli v dávnej minulosti (800 - 200 p.n.l) oveľa zaľudnenešie ako dnes.; na Marháte bolo objavené výšinné hradisko a archeológovia na základe prieskumu povrchu identifikovali ďalších 16 podobných lokalít v neďalekom okolí. Objavené boli sekery, strelky, spony, bójska minca, fragmenty opasku, dláta... Poznatky tohto druhu ma vždy fascinujú, ale okamžite ich zabúdam, takže hoci to vyznieva ako machrovanie, zápisky na webku robím aj kvôli svojej deravej pamäti. 😊
Po úspešnom zdolaní obeda sme sa hermeticky zaodeli do všetkého, čo sme si priniesli a podujali sme sa už po červenej značke na konečný výšľap na veterný vrchol. Nie som fanúšik rozhľadní, ale konkrétne tu padne celkom vhod, keďže siaha až nad koruny stromov a iba z nej sa dá poobzerať po krajine. Za vydareného počasia vraj na severe možno zazrieť až Kľak v Malej Fatre. Také šťastie sme nemali, no keď sme dobre zaostrili pohľad na juh, kde krajinu osvetľovalo nesmelé slnko, ostali sme v nemom úžase: bolo vidieť televíznu vežu na Kamzíku nad Bratislavou, čo je vzdušnou čiarou 80 kilometrov. Z rozhľadne sa tiež dá dobre odpozorovať slušné 400metrové prevýšenie túry; maličká rotunda sa krčila na okraji lesa hlboko pod nami.
Pokračovali sme ďalej v smere červenej značky po celkom malebnom hrebeni, no viac by sme si ho vychutnali, keby bol terén suchší. Vlhka ešte pribudlo za Trhovičnou lúkou, kde zelená značka klesala do čoraz užšieho žľabu a podrážky topánok nám mohutneli zmesou blata a lanského lístia. Od známeho rázcestia so žltou sme už bez problémov dorazili naspäť k autu.
Hradisko Valy
Siedmacky dejepis nemusí byť len nutné zlo, ale aj zdroj zaujímavých výletných tipov. 😊 Obdobie Veľkej Moravy prišlo na rad okolo jesenných prázdnin a tak som zavelila, že ideme študovať do terénu. Západné Slovensko je krajom najbohatším na pamiatky po starých Slovanoch a nemáme to k nim až tak ďaleko.
Hradisko Valy nad dedinkou Bojná je unikátne tým, že po jeho úpadku nebolo miesto znovu osídlené a pozostatky preto ostali nepremiešané s novšími historickými epochami. Veľkosť opevnenia a jeho rozloha svedčia o tom, že šlo o významné slovanské stredisko obchodu i výroby. Zažilo časy Pribinove, Mojmírove i Svätoplukove a zaniklo začiatkom 10. storočia. Odvtedy chátralo a strácalo sa v lesnej vegetácii. Na systematický výskum si lokalita musela počkať až do roku 2004.
Valy sa nachádzajú hlboko v lesoch Považského Inovca ako aj ďalšie podobné hradiská tohto typu, s ktorými tvorili fortifikačný systém. V tých časoch práve tadiaľto viedli horské priechody medzi Považím a Ponitrím. Predpokladá sa, že Považie už bolo v rukách moravského kniežatstva, pretože opevnenia hradísk boli zo západnej strany mohutnejšie.
My sme si zvolili prístupovú cestu z Bojnej a keďže sme prišli v čase pokročilého jesenného popoludnia, odstavili sme auto až na mieste, ktoré odporúča táto webová stránka https://hradiskovaly.sk/uvod-hradisko-valy/mapa-na-hradisko/. Trochu sme sa za to hanbili pri predbiehaní turistov, ktorí si to odšľapali z dediny alebo od ranča. 😊 Prekročili sme Hradný potok a lesným úvozom sme pokračovali do kopca cez čarovne zlatistú bučinu. Morálku detí, ktoré vôbec nenadchýňala predstava, že kráčame po stopách staroslovienskych predkov, pomohli vylepšiť drevené sochy dávnych bojovníkov strategicky rozmiestnené popri chodníku. Výstup bol dosť strmý ale krátky. Že sme na mieste, bolo zrejmé z repliky majestátnej kolovej brány. Na výšku má 11 metrov a na dvoch poschodiach jej vnútorných priestorov sme si mohli prečítať kopu informácií o živote z vtedajšej doby, o hospodárení, výrobe, obliekaní aj o umeleckých remeslách. Zišla by sa fotografická pamäť. 😊
Brána je súčasťou dobre viditeľného obranného valu, ktorý má tvar kostrbatej elipsy okolo vrcholu kopca a na dĺžku meria až dva kilometre. Na západnej strane bola kedysi tiež brána, dnes tu na vale môžeme vidieť, čo tvorilo jeho jednotlivé vrstvy. Vo vnútri "dvora" sme nakukli do domov vybudovaných podľa archeologických nálezov (miesta sú pôvodné). Sčasti boli zabudované do zeme a obyvatelia v nich mali kamenné piecky určené na kúrenie. Chlieb si piekli na osobitných peciach, ktoré boli postavené vonku. Výskumníci na lokalite stále pracujú a je možné, že sa tu niekde ukrývajú ďalšie cenné pozostatky. Zatiaľ najväčší ohlas mal nález zvonu so železným srdcom, no našli sa tu aj rôzne šperky, remeselné nástroje, okovy či keramika. Náučné panely sú písané tak pútavo, že som mala chuť vziať si lopatu a okamžite sa pustiť do kopania.
Prehliadka nám zabrala viac času, ako sme predpokladali. Hradisko je síce voľne prístupné, múzeum dole v Bojnej však, samozrejme, nie. Otváracie hodiny sú každý deň od 10. do 16. Asi by sme to tesne stihli, nechceli sme však všetky tie unikátne nálezy prebehnúť len tak úchytkom. Radšej sme si vychutnali jeden z posledných slnečných dní v prírode a zastavíme sa tu ešte raz.