Praha 1998
Naše úplne prvé bezrodičovské potulky. Aká to eufória, keď si po prvý raz celkom sami robíte program a celkom sami rozhodujete o financiách!
Keď to teraz prepisujem, žasnem, o čo bol svet vtedy inakší. Ani sa to veru nezdá. Prikladám zavše vysvetlenie dobových reálií, t.j. vlastne takové poselství budoucím generacím. 😊
Obe strany Karlovho mosta
06. 06. 1998
V hlavnom meste našich západných slovanských susedov v tom čase žil Mch brat a ponúkol nám, že v kým bude odcestovaný, môžeme ostať v jeho vršovickom bytíku. Chudobným študentom nič nemohlo viac padnúť vhod.
Vlakom EC Comenius sme sa veľmi pohodlne, nespotene a neohlušene dostali do cieľovej stanice. (Klimatizované vlaky boli v tom čase raritou a luxusom vyhradeným len pre medzinárodné spoje.) Tam nás ovalilo strašné teplo, sálalo z každej jednej dlaždice. Vedeli sme podľa mapy a predošlých inštruktáží, ktoré spoje sú najvýhodnejšie, ale ani za svet sme netušili, čo myslí MHD pod pojmom "tarifní pásma". Ostatní ľudia verili automatom, my sme sa zverili do rúk živej bytosti v Informáciách. Teta nám pomerne ochotne predala dvojpásmové lístky, ktoré platia cez víkend 1,5 hodiny na ľubovoľný počet prestupov. Šli sme teda metrom a na I. P. Pavlova na električku. Vystúpili sme správne a šli sme potom rovno do bytu s dvoma izbami, kúpeľňou a všestranne využívanou predsieňou.
Po nekonečnom povaľovaní sa sme sa vydali do mesta. Od I. P. P. sme si to pešo hasili na Václavák. Nakúpili sme pár vecí na raňajky a zintenzívnili sme pokusy o telefonické spojenie s rodičmi, aby sme oznámili šťastný príchod. (Mobilné telefóny sa ešte len začínali objavovať. V mestách a občas aj na dedinách boli k dispozícii telefónne búdky s aparátmi na mince alebo od 90tych rokov aj na predplatené telefónne karty s čipom.) Každý aparát, na ktorý sme naďabili, nám len zhltol mincu a tváril sa, že si to vôbec nevšimol. Ani vhodné jedlo sme nenašli. Samí ľudia, teplo. neúspech... Václavák nás teda nenadchol.
Hnaní bezradnosťou šli sme uličkami s milými obchodíkmi a menej milými šmejdíkovými stánočkami smerom na Staroměstské náměstí. Tu tie davy až natoľko neprekážali, nebolo to také hektické. Domčeky si nás získali veľmi peknými strieškami, okienkami a rôznymi ozdôbkami. Naším cieľom však bolo jedlo a telefón. Motali sme sa dokola a ani na Náměstí Republiky v podchode pre metro telefón nefungoval. Ujo z Informácií nám odporučil kúpiť si kartu, vraj sa to oplatí. No jo, ale kde? Obchodný dom Kotva, na ktorý sme sa spoliehali, bol už zavretý (Máloktoré obchody bývali otvorené po siedmej večer a v sobotu mávali záverečnú aj oveľa skôr.) Našťastie nás spasil pán v zmenárni, ktorý karty mal! Podanie hlásenia rodičom sme teda konečne mohli odfajfknuť.
Mali sme v pláne večeru na Malej Strane. Hoci sa nám zdalo byť ešte privčas, vybrali sme sa tým smerom. Na Dlouhej ulici, neďaleko Staromáku sme narazili na velice fajn bistro Bona Vita, kde sme sa napojili a dali si ovocný šalát. O niečo povzbudenejší na tele i duchu sme prebrouzdali Starým Mestom a zacítili sme pach Vltavy. Karlov most - zrejme vďaka vajíčkam v malte, ako píše Jirásek v Starých povestiach českých - pevne stojí navzdory tonám turistov na ňom. Hradčany sa na nás dívali prísnym okom, ale my sme si z nich nič nerobili. Za mostom sme po krátkom hľadaní našli švagrom odporúčanú reštauráciu Mostecký dvůr. Na dvorčeku majú čierneho drozdo-papagája (to bol poznávací znak), ktorý vie viacej rozprávať. My sme z neho okrem "jo" nič nevymámili. Hoci, kým sme čakali na večeru, dosť sa rozkrikoval. Prostredie bolo veľmi fajn, až na fajčiacu spoločnosť. (Fajčenie v reštauráciách bolo na Slovensku povolené do roku 2009 a v Čechách dokonca až do 2016.) Dali sme si kurča po čínsky, boli v tom huby, bambus, karí a arašidy, samé dobroty. Potom sme sa odgúľali pod most, Na Kampě. Posedeli sme si na lavičkách a pozorovali sme Mesiačik. Prešli sme sa ešte kúsok po Čertovke a cez Karlov most späť na náprotivný breh, kde sme sa chceli hodiť na električku. Bez šancí - automat na lístky absentoval. Neostávalo nám nič iné, ako ho nájsť o zastávku ďalej... a potom ďalej... a ďalej... až sme sa napojili na trať "našej" sedmičky, kde bola aj stanica metra a teda aj automaty na lístky. Mincí sme naškrabali akurát na jazdu domov. Hore na Slovanskom ostrove bol krásny ohňostroj a po tmavej Vltave sa premávali romantické dvojice na člnkoch. My sme ich rady nerozšírili, boli sme totálne ukonaní.
Vyše-hrad-čany
07. 06. 1998
Po dlhom vylihovaní sme sa až neskoro predpoludním vychystali na Vyšehrad. Keďže bola nedeľa a trafiky pozatvárané, opäť vyvstal problém s lístkami na MHD. Od nás to síce nebolo ďaleko ani na pešo, ale blížila sa búrka, vopred ohlasovaná silným prachovým vetriskom. Schovali sme sa pred ním v električke, ale žiaden z pasažierov nám nevedel pomôcť a načierno sme viac ako jednu zastávku morálne nezvládli. Našťastie tu už tak nedulo a statočne sme si to na Vyšehrad odšľapali. Do areálu sme došli mohutnou tehlovou bránou, ktorá vyzerala ako z rímskych čias, ale údajne je baroková. Prezreli sme si kúsok cintorína, keď nás prvé kvapky prinútili vojsť do Kostola sv. Petra a Pavla. Zvonka je úžasný, zvnútra pomerne prečačkaný, ale čo už - bola taká doba. Pôvodne sme mali za vstup aj platiť, ale ujo biletár nebol práve prítomný a pri odchode už peniaze nechcel. :)
Vonku sa medzitým NErozpršalo, lejak si počkal pekne na nás. Stihli sme zaliezť do nesympatickej kaviarne. Kým sme vychlipkali najlacnejšie nápoje, búrka sa vyliala a vykuklo slniečko. Zbehli sme dole utešenou uličkou Na Libušince, pokračovali po nábreží (žiadne lístky...) a neskôr na Opatovickú, kde nám švagor odporučil ísť na obed do Velryby. Trochu nás zarazilo, aká je to zafajčená hlučná putika, ale vzápätí sme zistili, že výber jedál a hlavne ich cien je veľmi priaznivý. Dali sme si špagety s rajčinovou omáčkou a rokfortom. Bolo ich za veľký tanierisko a neuvážene sme si objednali aj šalát s jogurtom nepostrehnúc, že ten má ďalších 300 g. Mch ho spráskal, mne sa to úplne nepodarilo.
Blízko reštiky sme obdivovali veľmi pekný nenápadný kostolík sv. Michala. Na Národní třídě sme prechádzali okolo pamätníka 17. novembra a videli sme (zvonka) aj masívnu dvojstrešnú Betlémskou kapli. Na Karlovom moste sa tislo ešte viac ľudí ako včera. Na Malej strane bolo rušno, električky premávali po tých najneočakávanejších úzkych uličkách. Vybehli sme po bočných zámockých schodoch na Hradčany. Keďže už bol podvečer, aj turistov bolo málo, čo sme len uvítali. Vystihli sme striedanie stráží; jednému oficierovi podozrivo šklbalo kútikmi, keď pochodoval oproti niekoľkým nadšeným fotoaparátom. Neskorý čas návštevy mal i svoje nevýhody - chrám Sv. Víta bol už zavretý. Po Zlatej uličke sme sa však prejsť mohli a híkali sme nad neuveriteľne malinkými domčekmi ako pre škriatkov. Popri načančaných obrovských palácoch pôsobia útulne, aj keď je jasné, že to má brnkať presne na túto turistickú strunku. Vo foťáku sme mali čiernobiely film (digitálne fotoaparáty ešte neexistovali) a tešili sme sa, ako na ňom ulička bez turistov pekne vynikne.
Z hradu sme zbehli Starými Zámockými Schodmi a nábrežím sme si odšľapali kusisko k Čechovmu mostu, lebo sme sa chceli pozrieť na otváracie hodiny Židovského múzea. Medzitým sa schyľovalo k ďalšej búrke. V Židovskej štvrti bolo šero a ticho, len kavky a vrany škriekali, malo to tam úchvatnú pochmúrnu atmosféru. Údaje, ktoré sme potrebovali, sme aj získali a po včerajšej dobrej skúsenosti sme zaliezli opäť do Bona Vita, tentoraz na banán s čokoládou. Uprostred tejto siesty prepukla v poradí už druhá prietrž mračien. Aj nám sa z nej tentoraz ušlo, lebo klamlivo utíchla a keď sme v šuštiach vybehli von, spustila sa nanovo. Ako sa zrazu ochladilo! Vzdali sme sa nápadu ísť na Holešovice pozrieť osvetlenú fontánu, ale nadšení metrom sme sa vybrali na najvzdialenejšiu stanicu, aby sme museli 2x prestupovať. 😊 Večerali sme doma z vlastných zásob.
Kameň a voda
08. 06. 1998
Počasie nám dnes pripravilo ďalšiu ukážku toho, čo dokáže - od rána bola zima a dážď. A tak, hoci sme si včera predsavzali vyraziť z domu skôr, išli sme až poobede, teda po našich raňajkách. 😊 Vyzbrojili sme sa šušťami a veľkým tunajším dáždnikom. Najprv sme sa odviezli na Hlavní nádraží, kde sme si preštudovali zajtrajšie spoje do Bratislavy (V bezinternetových časoch mali ľudia doma knižné vlakové cestovné poriadky, alebo si v predstihu zabehli priamo na stanicu.) Po výbere jedného z nich sme zahájili potulky po Starom Meste. Zvláštne oneskorené pocity únavy zo včera nás zahnali na kávu do celkom útulnej kafetérie na Malej Štupartskej ulici, avšak hroznou ju robilo osadenstvo, ktoré tam zrejme (a vôbec nie tajne) má drogovú prestupnú stanicu. Znechutení týmto faktom, ja aj odporným espressom, sme prešli popri kostole sv. Jakuba a cez štvorčekové námestíčko Týn, k impozantnému gotickému Týnskemu chrámu. Nechcela by som žiť v stredoveku, ale architektúra tej doby ma uchvacuje. Chrám sme si celý obišli, ale jediné dvere ktoré azda mohli byť vchodom, boli zavreté.
Potom sme vzali útokom Staromestskú Radnicu. Keďže český jazyk nám nerobí väčšie problémy, tvárili sme sa že sme domáci študenti, takže vstupné nás stálo len polovicu. (Študentské preukazy ešte neexistovali. Či je status študenta pravdivý sa odhadovalo, ak vôbec, podľa dátumu narodenia v občianskom/pase. Zvyčajne stačilo proste vyzerať mlado. 😊) Statočne sme si odmakali pešo všetky poschodia. Výhľad z ochodze bol prekrásny; prestalo pršať, stálo to za tú námahu. Týnsky chrám vyzeral ako vystrihnutý z kartónu a ďalšie špicaté zvonice trčiace nad strechami na každej svetovej strane hrdo potvrdzovali Prahe prívlastok stovežatej.
Ďalšie na programe sme mali židovské pamiatky v Josefove. Tentoraz nám znalosti češtiny pomohli ušetriť 2/3 vstupného. Videli sme tri synagógy, cintorín a múzeum. Mch si pri vstupe do chrámov musel dať na hlavu jarmulku - židovskú čiapočku. Pristala mu, len mu trošku odstávala kvôli aure vlasov. V jednej zo synagóg boli steny popísané drobučkým písmom menami obetí holokaustu. Strašné, skľučujúce. Zato cintorín, hoci to znie morbídne, bol úžasný. Náhrobky s tajomným hebrejským písmom sa tisli jeden na druhý a krákanie vrán kdesi v korunách stromov, tak ako včera, prispievalo k fascinujúcej ponurosti.
Večer sme sa metrom zviezli na Holešovice, kde sme na Výstavisku konečne investovali do predstavenia tancujúcej Křížíkovej fontány. Začiatok bol až o 23., dovtedy sme sa pomotali po okolí Letenskej pláne. Večerali sme v pizzerii, za strašne smiešnu sumu sme sa obaja napráskali a napojili sa dokonca červeným vínom. Fontána mala úžasnú choreografiu - trysky vody stúpali, klesali a otáčali sa za doprovodu farebného svetla na hudbu od Vangelisa (album Oceanic). Boli sme nadšení a vďační švagrovi za tento tip. Napriek neskorej hodine električky ešte premávali a bez zádrhelov sme sa dostali do Vršovíc.
Na druhý deň sme už len cestou na stanicu trochu nakupovali v okolí Prašnej brány a cestovali domov. Vlak tentoraz nebol eurocity, trvalo mu to poriadne dlho, ale väčšinu času sme boli sami v kupé a čo viac takému polročnému vzťahu treba? 😊