Provensálsko a Korzika 2001

Splav rieky L´Ardéche
12. 07. 2001

Na autobusový poznávací zájazd s vtedy ešte dosť novou a netradičnou cestovnou kanceláriou BUBO sme sa prihlásili na základe veľmi sugestívneho popisu, ktorý nám poskytol náš kamarát a príležitostný sprievodca Daniel. Ani ja, ani Mch sme v tom čase ktovieako nezarábali, ale takto motivovaní sme si do leta našetrili a vydali sa po dvoch rokoch opäť francúzskym smerom.

Autobus vyrážal spred Istropolisu od 10. doobeda a prvých 24 hodín sme s malými prestávkami strávili výlučne v jeho útrobách. Často sme pospávali a jedli. Daniel obišiel všetkých pasažierov a s úprimným záujmom sa vľúdne s každým zoznámil a porozprával. Túto jeho schopnosť sme síce veľmi obdivovali, ale nezdieľali. Naopak, ešte sme ani dobre neprekročili rakúske hranice a už sme mali plné zuby otecka-vševedka a jeho 12ročného syna na sedadlách za nami.

V Taliansku sme si na jednom odpočívadle dali cappuccino a spolu s nami aj sympatická košická dvojica Milka a Otto. Hneď sme si padli do nôty.

Po nepohodlnom nočnom autobusovom spánku sme sa ráno 13. júla zobudili na fotogenickom slnečnom francúzskom vidieku. Okolo pol ôsmej sme sa už krútili v meandroch rieky L´Ardéche a čoskoro sme to zapichli v kempe Rouviére pod skalou s oranžovými loďkami pripravenými na 30kilometrové splavovanie. Po rozložení stanov na pieskovom brehu sme absolvovali pre mňa veľmi nezrozumiteľnú inštruktáž o pádlovaní a pohybe na rieke, vyfasovali sme vodotesné súdky, mapky a hurá na vodu. Boli sme poučení, že na rieke sú tri ťažšie úseky, ale ani začiatočníci by s ich splavom nemali mať väčšie problémy.

Spočiatku sa nám veľmi darilo, obišli sme aj pereje, ktoré sme považovali za problematický Dent Noir a jeho zvládnutie nám dodalo sebavedomia. Bol veľmi horúci deň, dali sme si obed a pauzu na kúpanie, kochali sa nádherným okolím s vysokými skalami pozdĺž toku a pozvoľna sme pokračovali v splave.

Čoskoro sme však nabehli na skutočne divoké miesto, z ktorého sme pochopili, že až toto bol Dent Noir. Boli sme šokovaní po zvyšok dňa a naša dôvera v mapku prudko poklesla. No splavili sme ho úspešne a nadobudli sme dojem, že sme vodácki machri. Chyba! Hneď na ďalšom náročnom bode sme dobre nevybrali zákrutu a plavným oblúkom sme narazili bokom lode do skaly. Než sme sa nazdali, boli sme pod vodou. Mali sme vesty, takže so sebou sme veľa starostí nemali - skôr s vecami, ktoré plávali všade naokolo, iba Mch slnečné okuliare klesli ku dnu. S loďkou nám pomohla jedna nesympatická dvojica z našej výpravy; týmto si trochu vylepšili reputáciu. Keby sme to potrebovali, na brehu mal svoje stanovište aj plavčík a ako sme sa neskôr dozvedeli, aj paparazzi!

Hoci sme neboli ani zďaleka jediní, čo sa tu vykydli, stratili sme tým všetku motiváciu. Štval nás predovšetkým foťák, ktorý sa vykúpal aj cez "vodotesný" súdok a prestal fungovať. Plavba bola čoraz únavnejšia a nemala konca. Znechutene sme oboplávali aj avizované bralo Katedrálu - bolo krásne, ale malo byť bližšie! Tretie ťažké miesto sme chvalabohu prešli bez ujmy a do cieľa sme sa dovliekli z posledných síl. Rieka je tu už rovná, široká a pomalá a keďže môj príspevok k pádlovaniu bol skôr brzdiaci ako nápomocný, Mch mal čo robiť, aby sme stihli prísť načas. Boli sme totiž viazaní na autobus, ktorý nás mal vziať naspäť do kempu. Po 7 hodinách sme konečne vysadli na pevnú zem a zbavili sa všetkého výstroja. Ak by sme boli chceli, mohli sme si za 45 frankov kúpiť veľkú fotku samých seba na perejách. Niektorých našich spolupútnikov zachytávali v dosť nelichotivých okamihoch počas prevrátenia. My sme sa podarili celkom dobre, ale o fotku sme nestáli.

Do kempu nás viezol ujo z prístavu starým busom mercedesom okľukou po štreke, kde z nás skoro dušu vytriaslo. V kempe sme ocenili prítomnosť obchodu - nutne sme potrebovali biely jogurt na totálne spálené stehná a priehlavky. 😊 Po večeri Daniel kúpil dve bandasky ružového vína a pozval všetkých na rozprávanie o Provensálsku. Bolo to zaujímavé, ale polovicu som už predriemala. Ustlali sme si na pláži, lebo náš staručký Ačkový stan sa v piesku klátil. Bála som sa, že zmokneme, lebo odkiaľsi hrmelo, ale nakoniec sa vyčasilo a svietil na nás Mesiac s hviezdičkami

Pont du Gard - Saint-Paul de Mausole - Les Baux-de-Provence - Arles
14. 07. 2001

Ranný odchod z kempu poznačilo vzrúšo, keď náš autobus pri výleze z krátkeho ale strmého kopčeka zavaril spojku. Predbežne však bol schopný pohybu a odviezol nás iba o kúsok ďalej proti prúdu k Pont d´Arc. Tento ozrutný prírodný kamenný oblúk ponad rieku mi úplne vyrazil dych.

O pol 11. sme sa už kochali ďalším mostom - tentoraz ľudským výtvorom z rímskych čias - Pont du Gard. Bedekre neklamali, je obrovský, monumentálny, až rozum žasol, ako kvalitne na tom muselo byť staviteľstvo pred dvoma tisícročiami bez pomoci dnešnej techniky. Prešli sme sa po ňom na pravý breh a v záhradnej kaviarni sme si dali ku káve kir. Je to miestna (provensálska) špecialita, pozostáva z ríbezľového likéru a bieleho vína. Má krásnu rubínovú farbu a pije sa ako malinovečka. Pár minút po tom, ako pred nás čašník postavil vysoké poháre, sa už z mojej perspektívy Pont du Gard trocha kymácal. 😊

Poobede nás autobus vyklopil na rozhorúčenej a cikádami ohlušenej planine pri St. Rémy, kde sme si mohli vybrať medzi antickými vykopávkami Glanum a malým kláštorom Saint-Paul de Mausole. Už od 17. storočia sa v ňom venovali duševne chorým ľuďom a psychiatrická liečebňa tu funguje doteraz. Niekoľko miestností je venovaných múzeu Van Gogha, ktorý sa sem svojho času tiež dočasne uchýlil a maľoval jeden obraz za druhým. Bola som rada, že sme sa sem vybrali - je to krásne, pokojné miesto so štvorcovým átriom podopretým stĺpmi. Pomedzi oblúky vidno pestované hriadky kvetov, múry ovíja divý vinič. Keď zaveje vietor, listy mu nepravidelne poskakujú, ako keby sa chechtali. Ku kláštoru patrí aj kostolík, malá kamenná stavba s jednoduchou výzdobou. Mala som v ňom pocit priam hmatateľného duchovna. Vyčačkané kostoly vo mne nič podobného neprebúdzajú.

Po tomto stíšení sme autobusom prekonali Les Alpilles, ktorým sa hovorí aj najmenšie európske pohorie. Potvrdzujem, že nevysoké skalnaté vŕšky pôsobia naozaj alpsky. Kúsok od nich leží na brale mestečko Les Baux-de-Provence s citadelou a stredovekými uličkami. Nás však najviac zaujímalo, či v nich nájdeme obchodík, kde by nám predali baterku do nášho včera zosnulého foťáku. Našli sme, kúpili. No ani táto terapia nezabrala. Boli sme celí skleslí, netešili nás ani levanduľové koláčiky z bisquitérie, ani pôvabné domčeky, lebo nám len pripomínali, že si ich nemôžeme odfotiť.

Z Les Baux sme sa presunuli do Arles. Mch pomýšľal, že kúpi aspoň nejaký podradnejší foťák, no pre štátny sviatok dobytia Bastilly bolo už všetko pozatvárané. Táto skutočnosť nás primäla utužiť vzťah s Milkou a Ottom, ktorí nám ochotne ponúkli k dispozícii svoj aparát. Tu je dôkaz, že mizéria môže prinášať nečakané ovocie. Zistili sme, že náš vkus sa nadmieru zhoduje. Nemali sme chuť na antiku; koloseum a rímske divadlo sme si obzreli len zvonka. Viac nás bavilo pobehovať po uličkách a sledovať početné stopy po Van Goghovi. V známej kaviarni La Nuit, ktorú maľoval, sme si dali kávu. Obďaleč nás sedela pani poobliekaná ako stará veštica, okolo nôh sa jej motali tri psy pouličnej zmesi, každý mal na krku šatku. Káva nakoniec nebola ktovieaká, ale ten pocit! 😊

Do autobusu sme sa vrátili spotení ako nikdy, bol to jeden z najteplejších dní môjho života. Len tak pokusne sme vytiahli foťák a - fungoval!! Zrejme ho provensálska horúčava napokon úspešne vysušila. 😊

Vrcholný zážitok dňa bol však ešte stále pred nami.

Za varovný signál sme mali považovať zrejme už hrozitánske zdržanie v preplnených uliciach Marseille. Zápchy sú tu pravdepodobne bežné aj vo všedný deň, no počas najväčšieho francúzskeho sviatku to bola katastrofa. Keď sme sa konečne vymotali a našli cestu do blízkeho Cassis, bola už takmer tma a všetko obyvateľstvo sa tešilo na tunajší ohňostroj. Parkovalo sa VŠADE, vrátane obvodu kruhového objazdu, kde sme sa v rámci hľadania správnej cesty do kempu chceli otočiť.

Uviazli sme.

Niekoľko mocných chlapov z našej výpravy pohotovo vybehlo poprekladať autá. Autobusu to pomohlo len trochu. Keďže sme chceli vidieť ohňostroj, vystúpili sme napokon všetci a šoféri sa rozhodli vydať sa zatiaľ na koniec uvoľnenej odbočky, kde dúfali, že sa im podarí obrátiť. Postávali sme pod palmami, vtipkovali, ohovárali Vševedkovcov, ktorí sa stávali čoraz neznesiteľnejšími a napokon teda aj videli slávny ohňostroj. Len ten autobus nikde...

Odkiaľsi sa vynorila informácia, že máme prísť za ním. Celá naša procesia a v závese za ňou kvantum obyvateľov z tejto ulice sme husím pochodom vkročili za bránu súkromného pozemku, kde smutne postával náš autobus. Nemohol sa ani pohnúť, lebo v šikmom teréne sa mu cez poloprázdnu nádrž do motora dostala vzduchová bublina. Daniel vzal kanistre a išiel dokúpiť naftu, my sme sa pousádzali na obrubníky. Nervózni domáci z nás mali dosť. Stále prichádzali ďalší, oboznamovali sa od susedov so situáciou, zazerali na nás a hrozivo mrmlali. O pol jednej tomu korunu nasadil príchod policajtov, ktorých ktosi privolal. Mladší bol chápavý, starší rázny. Kým sa zjavil spokojný Daniel s plnými bandaskami, stihol si ten prísny poznačiť osobné údaje nášho šoféra. Naplnením nádrže sa technický problém odstránil. Policajti sa upokojili, svojím autom preverili priechodnosť rondelu a dokonca nás osobne eskortovali do zatúlaného kempu. 😊

NP Calanques
15. 07. 2001

Vstávali sme až okolo ôsmej - ostávali sme tu na ešte jednu noc, nebolo treba baliť. Pred nami bol voľný deň. Daniel sa chystal s tými, čo mali záujem, vybrať na výlet do prímorského národného parku Calanques. Lenže... jeden z našich šoférov si nebezpečne privrel prst do strešného okienka a urýchlene potreboval ošetrenie. Daniel nám hmlisto načrtol, ako sa dostaneme k morským zálivom a odklusal so zraneným na pohotovosť.

Počasie bolo všakovaké, zamračené a chvíľami aj mrholilo, no s Ottom a Milkou sme sa rozhodli, že sa tým nenecháme odradiť. Kemp Les Cigalles stojí na kopci a k moru nám to cez mestečko trvalo asi 20 minút. Malo skutočne až azúrovú farbu, boli sme nadšení. Cestu k zálivom sme chvíľami strácali, no napokon bolo naše úsilie odmenené úspechom. Kalanky sú podobné fjordom, zarezávajú sa hlboko do pevniny. Modromodrú vodu lemujú zelenozelené borovice a spolu so slonovinovými skalami je to prekrásna kombinácia. Keďže nám veľa času zabrala cesta, pri vode sme sa dlho nezdržali. Mch chcel, aby sme sa pri návrate išli ešte pozrieť na výbežok medzi prvou a druhou kalankou. Milka s Ottom sa oddelili a my sme si trochu posedeli na lúčke posiatej ružovými mušličkami v spoločnosti roztopašných kún skalných vykúkajúcich spoza balvanov. Ako sme sa tak kochali, od západu k nám doľahol dunivý zvuk a to sa veľké vlny valili na pobrežné útesy. Takmer vzápätí rovno nad nami zahrmelo a všetky živly sa pustili do práce. Do minúty na nás nebolo suchej nitky.

Búrka trvala presne toľko, koľko nám zabrala cesta do kempu. S pôžitkom sme sa v suchom autobuse prezliekali a vylievali vodu z vibrám. Úľavu nám trochu nabúraval totálne opitý ranený šofér, ktorý si rumom liečil prežitú traumu. Jeho kolega sa zaňho zjavne hanbil.

Keď sme sa obriadili, šli sme sa pozrieť, aké škody narobil lejak s naším chabým stanom. Nenatieklo doňho veľmi, no všetko bolo navlhnuté. Ale ani namakanejšie stany neobišli lepšie. Na všetkých živých plotoch sa sušili spacáky a oblečenie. Slniečko hrialo, bolo krásne.

O ôsmej sme s Milkou a Ottom vyrazili do prístavu na večeru. Každá reštaurácia mala pred vchodom vystavený jedálny lístok a turistom prispôsobené menu z predjedla, hlavného chodu a dezertu. Keďže sme boli zvedaví na francúzsku kuchyňu, oferovali sme 100 frankov na rybiu polievku (soupe de poisson), grilovanú rybu rascasse na bylinkách a čokoládový krém. Iba Otto si dal lososa a veru urobil dobre, lebo rascasse sa podával s nechutnou omáčkou a s pohánkou. Polievka však bola perfektná - hustý tmavý pasírovaný vývar dotvárali chrumkavé kúsky bagety, na ktorú sme si natierali rouille - oranžovú cesnakovú majonézu.

Kým sme sa my takto napchávali, v kempe prebiehal slovensko-francúzsky turnaj v pétanque a domáci vraj len-len že neprehrali. 😊

Hyéres - Ramatuelle
16. 07. 2001

V noci dul nehorázny vietor, ale neuchytilo nás. Ráno bolo krásne, vyumývane, hrdličky zobkali moruše a pokrikovali na seba. Zbalili sme sa a vyrazili smerom do Toulounu dokúpiť potraviny a potom do Hyéres. Staré mesto je veľmi malebné, Mch a Otto sa ledva krotili, aby nefotili každú okenicu a schodíky. Trh na námestí už končil, ale kostol St. Paul bol krásny, kamenný a jednoduchý. Vyšplhali sme sa aj do záhrady Jardin Ste. Claire s úzkymi chodníčkami, kopčekmi a kvetmi. Hyéres nosí titul kvetného mesta (ville fleurie) a veru právom. Palmy rastú aj na sídliskách.

Ramatuelle neďaleko slávnejšieho St. Tropez nás očarilo ešte viac. Je to nadmieru romantické mestečko so strmými uličkami a priechodmi. Všadeprítomný kameň zjemňujú stovky kvetináčov s teplomilnými rastlinami a driemajúce mačky. Daniel nás sem zaviedol aj preto, že tu žil a dodnes spočíva Gérard Phillippe. Navštívili sme jeho brečtanom obrastený hrob. Ostatné naokolo boli mramorové a pokryté ohavnými porcelánovými kvetmi.

Z vŕškov sme sa spustili už k blízkemu pobrežiu a s Mch sa nám nechcelo veriť, že konečne budeme spať pri mori (to sme, nevedno prečo, od tohto zájazdu očakávali). Ako sa čoskoro ukázalo, naša neviera bola oprávnená - v kempe akýmsi nedopatrením nemali poznačenú našu registráciu. Kým sa Daniel dohadoval na recepcii, poslal nás aspoň na jedno kúpanie. Voda bola najprv studená, ale potom sa nám z nej nechcelo; fúkalo.

Daniel nič nevyhandloval, kemp bol beznádejne plný. Náhradný bol vzdialený len 10 km, ale keďže jediná cesta doň viedla po pobreží cez St. Tropez, trvalo to neuveriteľnú 1,5hodinu! Navyše vyzeral veľmi neprívetivo, s čudnými obyvateľmi a tureckými záchodmi. Do prachovej zeme nám nešli zatĺcť stanové kolíky, opäť sme spali pod holým nebom. Napriek týmto okolnostiam sme však s Danielom, Ottom, Milkou a ešte jednou dvojicou strávili príjemný večer pri rosé, syre, olivách a rozprávaní o haluzných cestovateľských zážitkoch.

St. Tropez a ochutnávka vína
17. 07. 2001

Ráno bolo konečne pravé provensálske letné počasie. St. Tropez nás privítalo čulým ruchom; autá tu jazdia aj v tých nanepravdepodobnejších uličkách. Mesto sa pýši veselým farebným kostolom, ktorý sa hlavne od citadely vyníma prekrásne na pozadí azúrového mora. Slávna Funésova policajná stanica (gendarmerie) sa stala terčom mnohých fotoaparátov. No nám sa viac páčilo v menej vychytených mestečkách. Tu to až príliš dýchalo peniazmi a snobstvom.

Od mora sme zamierili do hôr, na ktoré je Provence mimoriadne bohaté. V cene zájazdu bola ochutnávka vína v stohektárovom Château St. Martin. Najprv sa nás ujala pani domáca (panstvo dedia výlučne ženy), porozprávala nám niečo z histórie svojej rodiny a ukázala nám rozdiel medzi starým a mladým vinohradom. V pivničke sme potom mali možnosť degustovať biele, ružové a červené. Učili sme sa víno v pohároch točiť, ovoniavať, obdivovať farbu a prevaľovať ho na jazyku. Čo sa nám pozdávalo, mohli sme si kúpiť.

Putovanie pokračovalo ďalej na sever kopcovitým terénom, ktorý dával riadne zabrať našej načatej spojke. Šinuli sme sa skutočne slimačím tempom a osadenstvo autobusu začalo uzatvárať morbídne stávky, kedy a v akom stave dorazíme do cieľa. Tým bol sympatický kemp v horskej dedinke La Palud sur Verdon. Na jeho tráve sa konečne dobre staval aj náš stan.

Turistika v NP Verdon
18. 07. 2001

Boli sme medzi tými, čo sa dnes rozhodli zdolať časť Verdonského kaňonu trasou, ktorá sa volá Sentier Martel. Bola to turistika se vším všudy - klesanie na dno kaňonu, strmé výstupy, schody a reťaze, drolivý štrk, bielozelená voda riečky Verdon a ku koncu dva tunely vysekané do skál. Prvý mal 300 metrov, druhý 900 a baterka (vedeli sme vopred, že si ju treba vziať) nás skôr oblbovala, ako by nám pomáhala. Nádherný výlet. Je však až priveľmi obľúbený, ľudí tu bolo ako maku. Túra nám trvala väčšinu dňa. Mch mal nepochopiteľné zásoby energie a chcel si vybehnúť ešte ďalšie 3 km do odľahlej dedinky Rougon, ktorú nám Daniel veľmi sugestívne opisoval, ale nakoniec uznal, že za 1,5 hodiny, ktorá nám ostávala do príchodu autobusu, by to bola zbytočná naháňačka. Radšej sme posedávali a čakali.

Netuším už, odkiaľ sme sa dozvedeli, že bus vyzeráme márne. 😊

Po spamätaní sa z neveriackeho údivu sme vykročili po asfaltke smerom k La Palud pešo a pokusne sme na okoloidúce autá otŕčali palec. Veľmi rýchlo nás vzal francúzsky párik a vyklopil rovno pri kempe. Tam sme sa dozvedeli, že nášmu nešťastnému dopravnému prostriedku a jeho pobabranej spojke nepomôže nič, iba zásah slovenského mechanika. On a autobus sa mali zísť v garáži v Castellane. Daniel mal nepríjemnú povinnosť oznámiť osadenstvu, že sa pre to ruší zajtrajšia návšteva mestečka parfumov Grasse, orlieho hniezda Éze a večerného Nice. Všetkých nás to mrzelo, no nie každý sa k tomu postavil s pochopením.

Rougon
19. 07. 2001

Naša štvorica sa voľnu v konečnom dôsledku potešila: nečakane sa nám ponúkla možnosť navštíviť tú včera zatratenú dedinku Rougon. Tentoraz sa nám podarilo stopnúť dve dievčatá, ktoré na nás počas jazdy zmesou angličtiny a francúzštiny pohotovo vybalili dotazník o supoch a ich výskyte vo Verdonskom národnom parku. Napriek tomu, že sme ani netušili, že tu žijú supy, ony boli rady, že majú respondentov do ankety a my sme ocenili, že nás zviezli k odbočke na Rougon. Milka s Ottom mali oveľa prozaickejší stop. 😊

Do dedinky sme sa dostali krížom cez strmé lúky a hájiky. Tých pár domov sa krčí okolo skalnej ostrohy, na ktorej sú ešte zvyšky obranného hradu. Híkali sme nad uličkami, kvetmi, deťmi, ktoré hrali na maličkom námestí pétanque a nakoniec sme uveličene zapadli do malej palacinkárne, ktorú by sme na takom odľahlom mieste rozhodne nehľadali. Dlho sme vyberali, lebo čo palacinka, to špecialita. Často sa v menu vyskytovalo slovo pignon - netušili sme, čo to môže byť, kým nám čašníčka namiesto dlhého vysvetľovania nepriniesla v mištičke píniové oriešky. Skúsili sme ich v kombinácii s kozím syrom a levanduľovým medom a bolo to božské! Chutili nám aj jabĺčka na škorici a gaštanové pyré s vanilkovou zmrzlinou.

Do kempu sme opäť stopovali - natlačili sme sa k 4člennej holandskej rodinke. Dospelí s nami konverzovali perfektnou angličtinou, deti sedeli ako pena. "Aké sú tiché, keď máme stopárov," konštatovala mama. "Musíme ich brávať častejšie!" 😊

V kempe sme čakali až do ôsmej a opravený autobus sme privítali krikom a potleskom. Nočný presun až do talianskeho prístavu La Spezia nás zmoril, ale inak sme vyhodnotili, že toto bol najkrajší deň z celej dovolenky.

Dobrodružná plavba na Korziku
20. 07. 2001

Trajekt, na ktorý sme sa nalodili v skorých ranných hodinách, mal mnoho poschodí a aj jedáleň. S buržujským potešením sme si dopriali croissanty, kávu a pomarančový džús. Na prove bol krásny výhľad na more. Chystali sme sa fotiť titanikovskú scénku, keď ľudí omrzí stáť vpredu a išli sme zatiaľ dospávať noc na lehátkach na slnečnej korme. Čím sme však boli ďalej od pobrežia, tým bol vietor silnejší a vlnobitie prudšie. Pozvoľna sme menili farbu. Loď skákala v čoraz odvážnejších sínusoidách, kapitán každú chvíľu cez reproduktory vyzýval cestujúcich, aby nechodili von, lebo voda zalievala palubu. Z kuchyne bolo počuť padajúce šálky a príbory. Väčšina nášho osadenstva sedela s hlavami na stoloch alebo ležala na zemi a každý v ruke zvieral svoj pohotovostný sáčok, ktorý sme vyfasovali pri naloďovaní. Mnohí ho aj použili.

Plavba trvala 5 hodín a more aj žalúdky sa utíšili, až keď sme sa priblížili k brehom Korziky. Kapitán zahlásil, že musíme počkať ešte hodinu na povolenie vplávania do prístavu. Keďže nám už bolo dobre, využili sme čas na lasagne a mozarellový šalát z lodnej jedálne. 😊 Po príslušnom čase sa kapitán ozval znova a informoval nás, že musíme čakať ďalšie dve hodiny... a potom ďalšie... Povrávalo sa, že prístav v Bastii je uzavretý, že lodníci štrajkujú a naše vylodenie je v nedohľadne. Riadne psycho, keď je Korzika čo by kameňom dohodil, ale nedá sa na ňu dostať, v spoločenskej miestnosti na plné repráky huláka akčný film a záchody sú v katastrofálnom stave.

Pevnej pôdy sme sa nakoniec dotkli po 11 hodinách od vyplávania. Kúsok od Bastie bol už na nás nachystaný perfektný prímorský kemp San Damiano. Stany sme si rozkladali na ihličí obrovských borovíc. To asi ako bolestné. 😊

Cascades Anglaises a Corte
21. 07. 2001

Ráno sme si privstali a poďho do mora. Vlny nás riadne vyplieskali. 😊

Stany sme nechali v kempe a vyrazili sme na výlet na Les Cascades Anglaises vo vnútrozemí. Korzika je naozaj zelený ostrov, ak opomenieme početné spáleniská. Kraj, kam sme smerovali, bol mimoriadne hornatý s dedinkami v absurdných výškach. Kaskády celkom pripomínali Tatry - skaly všade navôkol a na potoku zmenšené Studenovodské vodopády. Väčšina ľudí sa v nich ostala kúpať. My štyria a ešte nejakí od nás sme sa vybrali na salaš, ktorý mal byť pohodovou cestičkou vzdialený asi 45 minút. Chodník bol dosť drobivý, nešlo sa po ňom ktovieako a okrem toho túra nesedela ani časovo. Funeli sme už dobrú hodinu, keď sa z lesa vynorila krava samotárka. Značka však pokračovala ďalej. Mch sa to už nezdalo, vyliezol teda na skalu porozhliadnuť sa a zazrel opustený salaš kúsok poniže uprostred krásnej lúčky s miniatúrnou trávičkou. Kozí syr sme si ujedali z prinesených zásob.

K autobusu sme dobehli s miernym meškaním, ale tí ďalší prišli až po nás a bez toho, aby salaš našli. 😊

Spiatočnú cestu sme si spestrili návštevou mesta Corte. Vyšplhali sme sa až do haute ville s celkom peknými uličkami, ale v Provence sa nám páčilo viac. Tu je to také skôr talianske a postráda to francúzsky šarm. Citadelu sme vyhodnotili ako príliš drahú a nahradili sme ju zmrzlinou v dvojitom kornútku.

Večer sme sa ešte za svetla kúpali v mori aj s nafukovačkou a Mch zistil, že po včerajšku mu robí morskú chorobu aj toto mierne vlnenie. Daniel mal dnes meniny a kým bol vo vode, zahrabali sme preňho do piesku fľašu ružového vína. Prekvapko sa nám skvele vydarilo. V noci sme ju v hlúčiku pri debate vypili.

Bonifacio
22. 07. 2001

So všetkým proviantom sme sa počas doobedia veľmi svižne premiestnili úplne na juh do Bonifacia. Dostali sme tu 4hodinový rozchod. Najprv sme ostali bezradní, čo s toľkým časom, ale celkom dobre sme s ním napokon naložili. Väčšina nášho osadenstva išla na vyhliadkovú plavbu. Bonifacio leží totiž na vysokých okrových pieskovcových útesoch, na ktoré sa dobre pozerá z vodnej hladiny. My sme zo zrejmých dôvodov loďku zamietli a pomaly sme sa prešli prístavom a po širokých schodoch do haute ville. Posilnili sme sa palacinkami, ale hoci nás zasýtili, kvalitou sa ani omylom nemohli rovnať tým z crêperie v Rougone. Na úžasnom vyhliadkovom bode hore v mestečku sme pozorovali 12 km vzdialenú Sardíniu a lodičky kopírujúce pobrežie pod nami. Tipovali sme, na ktorej sa asi vezú naši, keď sme zrazu zaostrili na skupinku stojacu vedľa nás - a to oni. 😊

Staré mesto je plné typických úzkych uličiek na taliansky spôsob. Povedľa kasární sme sa dostali až k cintorínu. Tunajším zvykom je mať svoju hrobku, nepochováva sa do zeme, takže cintorín vyzerá ako mestečko veľkých úľov. Na pohľad je to veľmi pôsobivé. Správali sme sa úctivo a ticho, ako nás pobádala ceduľka. Čajky s ňou asi neboli uzrozumené, chechtali sa na celé kolo. Zašli sme si ešte i k vode, teda pod útesy, z ktorých sa na nás každú chvíľu znášali spŕšky drobiaceho sa pieskovca.

Ďalej sme sa mali zaviezť do mesta Sarténe, v BUBO katalógu označovaného za najkorzickejšie mesto ostrova. Boli sme zvedaví, čo ten titul obnáša. Zdalo sa nám, že sme okolo cedule s takýmto názvom už prefrngli a celým autobusom kolovali dohady, či to bolo Sarténe a prečo sme nezastavili. Za mestom Propriano sme našli kemp a Daniel do mikrofónu čo najvecnejšie zahlásil: "Tu sa ubytujeme. Ospravedlňujem sa vám za Sarténe, ja som zadriemal a vodiči ma nezobudili..."

Bol už vôbec nejaký deň, ktorý by mal hladký priebeh?! 😊

Kemp bol veľmi solídny, terasy pod olivovníkmi, akurát sa dosť zle zatĺkali kolíky a všade boli HEJNÁ mravcov. Kým sme ich (a seba) večer nenastriekali repelentom, liezli po všetkom, vrátane stanových šnúr a na nich sa sušiacich plaviek.

Keď sme sa rozložili a najedli, pobrali sme sa k moru, bolo asi pol kilometra odtiaľ. Na pláži bol drobnučký vodou zaoblený štrk, celkom príjemný na bosé nohy (dokonca aj moje!). Kúpali sme sa len chvíľu, vlny boli dosť prudké. Radšej sme sa prešli o kus ďalej.

Večer už za šera bol turnaj v pétanque, pre nás tenkrát poprvé. Na svoje prekvapenie mi to celkom dobre išlo a bavilo ma to, aj keď sme tesne prehrali 4:5 s Milkou a Ottom. Potom sme sa na našej terase hostili vínom z Danielovej 5litrovej bandasky. Ako obyčajne som v polčase zadriemala a potom mal Mch plno práce presvedčiť ma, že si treba aj umyť zuby. 😊

Filitosa a Les Calanches de Piana
23. 07. 2001

Ráno bolo dosť chladno, ale veľmi rýchlo sa dostavil stredomorský hic. Raňajkovali sme až v autobuse, lebo pečivo bolo len na objednávku a doniesli ho tesne pred naším odchodom.

Dnes sme mali na programe Filitosu - múzeum pod holým nebom, nálezisko prehistorických pozostatkov. Podľa bedekra majú vyše 4 000 rokov. Väčšina objektov bola nerozpoznateľná od bežných kameňov, len na niektorých sa dali zbadať nezreteľné stopy po opracovaní. Páčili sa nám sochy postáv s veľmi úsporne naznačenými črtami tváre. Najviac sôch sa nachádza okolo prastarého olivovníka. Keďže ten má len okolo tisícky, vedci sa domnievajú, že tu kedysi stála kamenárska dielňa. Pripadalo mi neuveriteľné, že zhruba v tom čase existoval napr. staroveký Egypt - toto sa zdalo byť oveľa bližšie k praveku.

Po Filitose sme sa prehupli okolo Ajaccia do zálivu pri Tiuccii. Takto nejako som si už od detstva predstavovala kúpanie v mori! Vliezalo sa doň zo skál, voda bola úplne pokojná, teplá a priezračná - bolo vidieť rybky, ježkov, slimáčiky a červené sasanky. Perfektne sme si zaplávali a vyhriali sa na horúcich balvanoch.

Ďalšou dnešnou zastávkou boli Les Calanches de Piana - úchvatne a bizarne tvarované skaly z červenej žuly. Celé veky ich opracúva vietor a zrejme kedysi aj blízke more. Niektoré sa podobali na niečo konkrétne (hlava psa) a iné boli zas osobité svojou všetvarosťou. Daniel nám poradil dve cestičky - jednu hore a druhú dole, no my sme si nakoniec našli vlastnú. Kúsok sme sa vrátili po asfaltke (to je mínusom tohto úžasného miesta - hlavný ťah z Ajacia do Calvi vedie priamo cez útesy), aby sme z vyhliadky odfotili Le Cœur - dieru v tvare srdca. Chvíľu sme museli počkať, lebo v nej práve postávali dáki skalolezci. O niečo ďalej z hlavnej odbáčala cestička k mlynu. Dali sme sa zlákať a dobre sme urobili: našli sme domček s občerstvením a hneď pod ním vodné koleso. Dalo sa aj vojsť dnu a poobdivovať starý krb a kadejaké nástroje. Poniže tiekol potôčik a na červených skalách tvoril malé jazierko. Šípka pri ňom tvrdila, že za 15 minút sa dostaneme k Le Cœur. Tentoraz ceduľka neklamala a čoskoro sme stáli presne tam, kde na nás predtým robili dojem "skalolezci". 😊

Nocovať sme dnes mali v zálive pri Porte. Kemp vyzeral všelijako. Mch vyhlásil, že pôvodne tu asi bolo miestne smetisko. Umyvárky boli slušné, no na počet kempujúcich by ich malo byť niekoľkokrát viac. Okolo 9. sme s Ottom, Milkou a Danielom vyrazili do mestečka. Kontrola rozpočtu totiž ukázala, že si môžeme dopriať ešte jednu kompletnú večeru. Mali sme šťastie na parádnu atmosféru, práve sa na námestí konal folkový koncert. Naši traja kamaráti mali chuť na gaštanové palacinky a my sme sa usadili vo vedľajšom podniku. Vybrali sme si salad berger s kozím syrom, sardinky na oregane so šafranovou ryžou a neodmysliteľnou luskovou fazuľkou, pollitrový džbánik ružového vína a tiramisu ako dezert. Obsluhoval nás starší Korzičan, tmavý s veľkým nosom, bol veľmi milý, hoci najprv zabudol na víno.

Lac de Nino
24. 07. 2001

Ráno sme sa rýchlo pobalili, až na to, že som tu kdesi stratila svoje slnečné okuliare. Francúzsko je čo do optiky zakliata krajina - prvé sa utopili v L´Ardéche a Milka práve tu v Porte zlomila Ottove. Radili sme jej, že ak by si medzi nami pripadala nepatrične, ešte má na trajekte šancu hodiť svoje do mora. 😊

Našim dnešným cieľom bol stred Korziky neďaleko najvyššieho vrchu Monte Cinto. Pôvodne sme mali ísť tam, no Daniel už pred pár dňami avizoval, že bude zmena - lebo M.C. je vraj 10hodinovka s pekným výhľadom, ale v podstate dosť jednotvárna. Namiesto toho sme teda vystúpili pri horárni Poppaghia. Už predtým sme popri ceste videli niekoľko zdivených prasiatok a na parkovisku sa k nám hneď dve priblížili. Sú zvyknuté na turistov a škemrajú jedlo. Tí, ktorí im niečo dali, sa ich už len ťažko zbavili. Jednu našu kolegyňu aj priateľsky chňaplo a doktor Vševed potom s plnou vážnosťou varoval syna: "Tejto pani sa radšej vyhýbaj!" 😊

Odtiaľto sme šli všetci hromadne pešo asi 20 minút k potoku pomedzi borovice. Boli to zvláštne stromy s hrubiznými kmeňmi a konármi ako poschodiami. Za ďalšiu trištvrtehodinu sme boli pri salaši de Colga. Aj tento strážila jedna krava a bol zavretý. Pastieri nás vítali nápisom, aby sme si urobili pohodlie a odniesli si so sebou smeti.

Odtiaľto začínal už poriadne strmý cca. hodinový výstup cez skaliská, miestami sme boli bezradní, kadiaľ ísť. Záverečným úsekom bola už len mierna skalná planinka a keď sme došli na jej vrchol, ohúrila nás nečakaná zelená rozprávková lúka v objatí vrchov, s presakujúcimi modrými plieskami a pasúcimi sa koňmi. Daniel nám dopredu tieto podrobnosti neprezradil a spokojne sa uškŕňal na našich užasnutých tvárach. V najväčšom jazere sa dalo plávať, my sme si len symbolicky omočili v ľadovej vode palce. Oveľa viac nás zamestnávali koníky, ktoré veľmi cieľavedome ovoniavali naše batohy a energicky dávali najavo, že nám ich radi pomôžu odľahčiť. 😊 Keďže nám došli tekutiny, cestou dolu sme nasledovali Danielov príklad a pili sme z potoka. Voda bola výborná a zdá sa, že aj nezávadná.

Nocovali sme opäť v dobrom kempe pri Bastii ako prvé dve noci. Nachystali sme si parádnu večeru o 4 chodoch: instantnú hráškovú polievku s bagetou, cestoviny s omáčkou, rokfortom, párkom a pobrežným pieskom, gaštanový krém a melón. Vínko sme chlipkali už spolu s ostatnými a rekapitulovali sme dovolenku, vrcholné zážitky a reťaz katastrof. Bol to posledný poriadny nocľah na francúzskej pôde.

Au revoir!
25. a 26. 07. 2001

Ráno sme si dali rozlúčkové kúpanie; more akosi ostudenelo! O 10. sme vyrazili do nákupného strediska pomíňať posledné franky na syry a iné francúzske poživatiny pre rodinu a kamarátov. V prístave sme sa zaregistrovali na trajekt a mali sme ešte ¾ hodiny na Bastiu. Veľmi nás nenadchla, také oťapené talianske mesto.

Naobedovali sme sa na lodi ešte prv, než sme vyplávali z prístavu. Tentoraz bolo more pokojné a obed nám ostal v žalúdkoch. Plavbu do La Spezie sme využili na pohodlný oddych na lehátkach ako predprípravu na nočný presun cez Taliansko a Rakúsko. A hoci to znie neuveriteľne, domov sme dorazili bez komplikácií a načas. 😊