Škótsko 2005
Naprieč Európou
14. 07. 2005
Poobede okolo pol tretej vrcholí moja cestovná horúčka: v práci upratujem neporiadok na stole, vypínam počítač a v roztržitosti vylievam nedopitý čaj do koša pod umývadlom. :) Po tomto čine ma kolegyňa rázne posiela dovolenkovať. Poslúchnem a zdá sa mi to ako sen: naozaj ideme do Škótska!!
Doma narýchlo pcháme rôznorodú batožinu do auta. Už teraz vyzerá plné a pritom v Brne sa doňho majú zmestiť ďalší dvaja ľudia s približne rovnakým množstvom vecí. O siedmej máme s Dany a Liborom zraz v brnenskom nákupnom centre, kde za nepochopiteľne nízku sumu nakupujeme zásoby potravín na dva týždne. Potom ešte večera v príjemnej hospůdke a rýchlo do postieľok.
15. 07. 2005
10.00 odchod z Brna po cca. hodinovom nakladaní vecí do auta. V batožinovom priestore nie je už ani molekula vzduchu.
13.56 Nemecko!
21.28 Holandsko!
21.41 Belgicko!! :)
23.59 Francúzsko!
00.30 prístav v Calais. Máme k dispozícii pol treťa hodiny na spánok v aute na parkovisku.
Oddych v Londýne
16. 07. 2005
Budíček o tretej hodine rannej a nalodenie na trajekt sme absolvovali bez ujmy, na lodi sme však v spoločnosti hlučných a provokatívne čulých anglických puberťáčok len horko-ťažko odolávali vražedným chúťkam. Kým sme sa popri ich kotkodákaní márne pokúšali zahnať spánkový deficit, loď sa majestátne došinula k doverským útesom. Práve svitalo, vítala nás ružová hmla. Hneď sme si začali zvykať na jazdenie vľavo; Angličania sú predvídaví a v okolí prístavu kontinentálnych vodičov neustále upozorňujú, kam sa majú zaradiť a kam pozrieť. Keďže bolo asi pol 5., na polceste do Londýna sme sa občerstvili kávou, čajom a podriemkavaním na trávniku pri jednom z motorestov. (Upozornenie: medium latte znamená, že vás počastujú trojdecovou bielou kávou.) Hmla sa už stratila a ukazoval sa krásny horúci deň.
S kamarátmi, ktorých sme sa v Londýne chystali navštíviť, sme boli dohodnutí na zhruba ôsmu a keby sme hneď vedeli nájsť odbočku na ich ulicu, boli by sme to na chlp stihli. Po zvítaní a osprchovaní sme sa všetci šiesti vybrali popri Temži cez St. Catherine´s Docks k Toweru. Pevnosť, ktorá predovšetkým prezentovala moc a silu Anglicka, bola obliehaná davmi turistov. My sme sa uspokojili pohľadom zvonka a obrátili sme pozornosť na obrovský Tower Bridge týčiaci sa hneď vedľa. Katka výstižne poznamenala, že vyzerá ako zväčšený zoomom. Prešli sme po ňom na ľavý breh k moderným budovám absurdných tvarov. V jednej z nich je sídlo londýnskeho primátora.
K Westminsteru sme sa zviezli metrom. 9 dní po atentátoch to nebol veľmi príjemný pocit, ale prepravili sme sa bez problémov. Hneď pri východe nás ohúril Big Ben - ďalší zozoomovaný objekt a vysoko sa týčiace miléniové ruské kolo London Eye. Aké je velikánske, som pochopila, keď som si uvedomila, že stojí na druhom brehu rieky. My sme však zamierili k "čipkovaným" gotickým budovám parlamentu, Westminster Abbey, hermeticky uzavretej Downing street, Trafalgar Square a parku sv. Jamesa, kde sme sa s úľavou vyvalili na trávnik pod platanom. Bolo zvláštne prechádzať sa miestami z dávno nadrilovanej maturitnej otázky...
(Začína nás znepokojovať náš foťák. Podchvíľou ho treba zdĺhavo prehovárať, že naozaj má v sebe pamätovú kartičku.)
Po výbornej večeri, ktorú pripravila Katka s Paulom, sme sa boli ešte prejsť v neďalekej mrakodrapovej štvrti Canary Wharf, kde sa to cez deň hemží právnikmi a bankovými úradníkmi. Za súmraku mali aj moderné stavby svoj pôvab.
Príchod do Škótska
17. 07. 2005
Ráno chlapci nalepili na svetlá na aute nálepky proti oslňovaniu a vydali sme sa na sever. Diaľnicami okolo Cambridge a Nottinghamu sme sa neskoro poobede prepracovali k Hadriánovmu valu. Na niekoľkých miestach sme ho podrobne preskúmali. K vykopávkam jednej pevnosti si bolo treba kúsok vyšlapať a aj zaplatiť, našťastie už nebolo komu. Zvlnená ľudoprázdna krajina okolo bola v zapadajúcom slnku krásna, každé stebielko trávy malo svoj tieň. Pomedzi ruiny veľkého Ríma sa bezstarostne pásli stáda zhovorčivých ovečiek. "Buďte opatrní, klzký povrch!" varovala nás tabuľka na trávniku plnom ovčích pozostatkov. :)
Do Škótska sme slávnostne vstúpili okolo pol 10. - ani zďaleka ešte nebola tma. Zakotvili sme v kempe pri Thirlestane. Takmer nás odtiaľ vyhodili, lebo sme prekračovali ich licenciou stanovený počet stanov. Pani správkyňa sa nakoniec dala presvedčiť na jednu noc a jeden stan. Dany s Liborom majú väčší, kde sme sa v pohode všetci štyria pomestili.
Tri prihraničné opátstva a Smailholm Tower
18. 07. 2005
Ráno nás privítalo počasím à la Scotland - nízke mraky najrôznejších tvarov, vietor a každých 10 minút slabučké mrholenie. Program dňa bol jasný; Dany, ktorá ako jediná študentka našej výpravy mala pred dovolenkou dosť času poriadne si naštudovať bedekre a internet, zavelila: opátstva! Kraj Borders je na ne mimoriadne bohatý. Mnohé z nich sa začali budovať v prvej polovici XII. storočia na podnet škótskeho kráľa Davida I. Po ceste k najbližšiemu z nich sme sa zastavili pri viadukte z čias kráľovnej Viktórie a kamennom moste z XVIII. storočia, ktoré boli postupne vybudované ponad rieku jeden vedľa druhého. Obďaleč sme si všimli informačnú tabuľu, podrobne sa rozpisujúcu o miestnych rímskych vykopávkach Trimontrium Fortress. Zrejme však boli znova zakopané, lebo na mieste, kde sa mala nachádzať pevnosť a amfiteáter, sme videli len pole zakvitnutej repky a pasienok s kravami, na ktoré to očividne nerobilo žiaden dojem.
(Obavy o foťák sa prehlbujú - displej všetko zobrazuje so žltým nádychom. Fotky sú predbežne v poriadku.)
Melrose. Krásne mestečko s kamennými domkami a bohatou kvetinovou výzdobou. Cisterciánske opátstvo z ružovkastého kameňa malo v melancholickom počasí zvláštnu atmosféru. Niektoré miestnosti kláštora mali len naznačený pôdorys, v iných sa zachovali celé múry a prekvapivo dokonalé ozdôbky, najmä na vysokých, štíhlych oknách. Využili sme možnosť vystúpiť na malú zvoničku, odkiaľ bol pekný výhľad na zahmlené kopce. Melrose sa môže pochváliť tým, že na jeho pôde je pochované srdce kráľa Roberta the Bruce, ktorý sa zachoval veľmi štedro pri renovácii opátstva po jeho zničení Edwardom II. Zvyšok Robertovho tela je pochovaný inde - z dôvodov, aby za ním pozostalí mohli trúchliť na viacerých miestach. Jeho rola v škótskych dejinách je pomerne komplikovaná. Veľmi všeobecne by sa dalo povedať, že to bol jeden zo zaslúžilých panovníkov v boji proti Angličanom.
Ako väčšina pamiatok v Británii, aj Melrose Abbey si na svoju údržbu poctivo zarába - vstupné bolo 4 libry. My sme sa rozhodli kúpiť si poukaz Explorer Passport za 23,50 na osobu, vďaka ktorému môžeme v rozpätí nasledujúcich dvoch týždňov za 7 ľubovoľných dní pochodiť toľko pamiatok, koľko znesieme. Vstupenka neplatí na všetky pamätihodnosti v Škótsku, ale na väčšinu tých, o ktoré sme mali záujem, sa vzťahovala. (Na konci pobytu sme urobili bilanciu: každý vďaka Explorer Passu ušetril okolo 50 libier.)
Druhá zastávka patrila augustínskemu opátstvu Jedburgh. Počasie sa rapídne zlepšilo, založili sme si slnečné okuliare a vyzliekli bundy. Kláštor mal oveľa lepšie zachovanú hlavnú loď kostola a aj úžitkové budovy mali zreteľnejšie múry. Zvláštnosťou tohto abbey bola možnosť požičať si historické kostýmy a prechádzať sa v nich pomedzi staré kamene. Chlapci a Dany sa v nich nadšene fotili, mne sa to po chvíli spríkrilo - akoby nám vôbec nezáležalo na histórii, po ktorej sme kráčali.
Ďalší v poradí bol Dryburgh, trocha od cesty, ale hádam ešte pôvabnejší. Zruinovaný kláštor si pokojne odpočíva uprostred malého arboréta. V pozostatkoch kostola je pochovaný gróf Haig, poľný maršal z prvej svetovej vojny a škótsky Básnik s veľkým B, sir Walter Scott so svojimi príbuznými. Jeho rodina istý čas vlastnila tunajšie pozemky. Toto opátstvo na mňa pôsobilo najsilnejšie. Možno aj preto, že z kapitulnej siene sa ticho vinul sugestívny nápev stredovekých chorálov, čo atmosféru ešte umocňovalo.
Počas nasledujúceho presunu som v aute zadriemala a keď som otvorila oči, stáli sme uprostred pochmúrnych slatín, kde na jednom vŕšku opustene vyčnievala Smailholm Tower. Už zasa bolo pod mrakom, každú chvíľu mrholilo - takto nejako som si vždy predstavovala Škótsko. Smailholm bolo kedysi panstvo zámožných Douglasovcov. Dnes z neho stojí len "veža" - jednoduchý studený kamenný domec. Na všetkých troch poschodiach je v súčasnosti výstava veľmi živo vyzerajúcich bábok znázorňujúcich výjavy z diel Waltera Scotta.
Zážitky prvého dňa nás dosť unavili, preto sme sa namiesto opátstva v Kelse vybrali bočnými cestami hľadať kemp. Zapáčil sa nám jeden na východnom pobreží, pri majáku, s divými králikmi a, ako sme neskôr zistili, na mieste, kde si všetky vetry Škótska dávajú dostaveníčko. Plánujeme tu ostať dve noci.
Tantallon, Dirleton a Edinburgh
19. 07. 2005
Ráno máme v stane teplúčko, no vonku rýchle vymŕzame. Zatiaľ denne zvyšujeme počty vrstiev šatstva. Takto vyzbrojených nás privítal hrad Tantallon (prirodzene - zrúcanina. Pomaly ich prestávame rozlišovať...) postavený už v roku 1358 na okraji morského útesu. Pôdorys v tvare U otvára malebný pohľad na more a na záhadne biely ostrovček neďaleko pobrežia. Na pohľad jednoduchý hrad v sebe ukrýva množstvo viac-menej prístupných miestností, komôrok, schodísk a rozhľadní - jedna ufúkanejšia ako druhá. Na veľkom priestranstve medzi opevnením a hradom sa kedysi nachádzala celá dedina pre služobníctvo a zásobovanie - dnes z neho zostala len kamenná stavba holubníka. Dá sa vojst dnu a skúsiť spočítať, koľko holubích hniezd sa v ňom nachádzalo.
(K haprujúcemu foťáku sa solidárne pridáva aj telefón. M. sa ho neodvažuje zatvoriť, lebo v tejto polohe sa samovoľne vypína.)
Počas obeda sme navštívili pozostatky hradu Dirleton. Ja a M. sme viac času strávili v záhradách, kde sme sa vyžívali v kvetoch a lavičkách, ktoré nachádzame po celom Škótsku. Sú zhruba rovnaké a takmer každá je venovaná pamiatke niekoho zosnulého. Už sme posedením na nich vzdávali hold mnohým starým mamám či verejne zaslúžilým občanom.
A už nás čakal Edinburgh. Zaparkovali sme v modernom čude pri ešte čudnejšej budove, z ktorej sa vykľul škótsky parlament. Neďaleko začínala Royal Mile - hlavná tepna starého mesta poskladaná z niekoľkých na seba nadväzujúcich ulíc. Tvoria ich vznešené pochmúrne stredoveké domy. Uberajúc sa do kopca k edinburskému hradu sme sa posilnili typickým produktom britskej kuchyne: fish and chips. Podľa nosov v mastnom papieri nás ako cudzincov ihneď identifikovala miestna turistická sprievodkyňa, ale nevnucovala nám svoje služby.
Na hrade bolo príšerne veľa ľudí. Predierali sme sa cez nich po niekoľkých nádvoriach a priechodoch. Hrad totiž tvorí celý komplex budov s rôznymi expozíciami. Vybrali sme si príbeh škótskych korunovačných klenotov, ktorý bol v niekoľkých miestnostiach znázornený dobovo oblečenými figurínami, hudbou a hovoreným slovom. Insígnie mali veru vzrušujúcu históriu a ocitli sa v mnohých skrýšach, kým sa dostali na obdiv dnešným návštevníkom. Meč škótskych kráľov je naozaj ozrutný a koruna zdobená červeným zamatom a hermelínovou kožušinkou prekvapivo zachovalá. Najstarším objektom hradného komplexu (cca r. 1120) je maličká kaplnka sv. Margaréty s dvoma precízne vypracovanými vitrážovými okienkami. Hneď pred ňou je umiestnené 6-tonové delo Mons Meg, ktoré dosahovalo svojho času nevídanú vojenskú silu - 150 kg delovú guľu dostrelilo do vzdialenosti 2 míľ. Oslavná salva z neho zaznela aj na počesť prvého sobáša kráľovnej Mary Stuartovej.
Na spiatočnej ceste po Royal Mile sme navštívili Tartan Mill, kde sme si mohli pozrieť, ako sa kedysi tkalo slávne škótske "káro", ako sa vyrába dnes a čo všetko znesie tartanový vzor. Kilty boli krásne, no samozrejme aj primerane drahé.
Chlapci túžili po pive, preto sme zamierili do jedného z pubov, kde nás čašníčka všetkých okrem Libora bez okolkov legitimovala, hoci my dve sme si chceli dať len džús. Pod 18 sa nesmie do krčmy ani vkročiť!
Pred odchodom z hlavného mesta sme ešte cez plot nakukli na pôvabný zámok Hollyrood House, ktorý obľubovala Queen Mum a členovia kráľovskej rodiny sa tu dodnes zdržiavajú pri oficiálnych návštevách Edinburghu.
Prírodovedný deň
20. 07. 2005
Deň sme zasvätili prírodovede. Najprv sme sa odviezli do príjemného mestečka North Berwick. So svojou pieskovou plážou predstavuje zrejme riviéru severu, my, stredoeurópski zmrzloši, sme sa však nemienili kúpať. Namierili sme si to priamo do Scottish Seabird Centre. Je to malá rotundovitá moderná budova na morskom brehu - hore obchodík a malá jedáleň, no a dole... Okamžite sa nás ujala pani sprievodkyňa a dvoma kilometrovými vetami nás zoznámila s expozíciou - dosť malou na naše očakávanie. Stačilo sa však lepšie rozhliadnuť a objavili sme napríklad ovládacie panely štyroch kamier, ktoré sú porozmiestňované na niekoľkých blízkych ostrovoch. S otvorenými ústami sme neveriacky hľadeli vtákom rovno do peria. Jedným zo sledovaných ostrovov je Bass Rock, ten záhadný biely ostrovček zo včera. A tak štyria pátrači s pomocou techniky prišli na to, že je biely od vtákov... Sedia jeden vedľa druhého ako škridly na streche a usilujú sa počas krátkeho leta vychovať potomstvo. Neuveriteľné zistenie nám potvrdil aj pohľad z terasy cez teleskop. V centre sa nachádzajú aj malé počítače s podrobnými informáciami o pozorovaných vtáčikoch, vypchaté exempláre, malé kino, kde sa premietali krátke dokumenty o morskom vtáctve, akváriá so vzorkami ich potravy a rôzne poznávacie atrakcie pre deti. Veľmi obsažné, veľmi názorné, veľmi príťažlivé!
Podarilo sa nám obísť Edinburgh a zastavili sme sa až v ústí rieky Forth. Naši dvaja technici si nemohli odpustiť fotografovanie dvoch dlhých mostov ponad ňu. Železničný postavili už koncom XIX. storočia, cestný, po ktorom sme preklenuli záliv aj my, je zo 60tych rokov. Na druhom brehu sme sa presunuli pod morskú hladinu. Centrum Deep Sea World je zamerané na spoznávanie vodného života. Začali sme odspodu, pod velikánskym akváriom. Návštevníci stoja na pohyblivom chodníku a pokojne si obzerajú žraloky, raje, kraby a iné vôkol nich plávajúce potvorky. Na vyššom poschodí boli menšie nádrže s najrôznejšou vodnou háveďou - pirane, hviezdice, medúzy, slepé ryby (bez očí; pochádzajú z takej hĺbky, že ich nepotrebujú...), žabky, morské koníky, koraly alebo kamenné ryby s dokonalým skalnatým mimikri. Mimo budovy sme objavili tri tulene. Jeden nám predviedol, ako sa vie potápať a všetky nás udivovali krkolomnými strnulými polohami, v ktorých sa sušili. Dozvedeli sme sa, že ide o osirené alebo ranené zvieratká, ktoré sa po liečebnom pobyte pripravujú na navrátenie do prírody.
(Nášho žltačkového foťáku sa chytá už aj malomocenstvo - odchlipuje sa mu koliesko s prednou šošovkou. Vyžaduje si veľmi nežné zaobchádzanie.)
Na noc sme si našli chutnučký malý kemp v kraji Robinsona Crusoa (kraj Fife). V kúpeľni sú na oknách záclonky, pri umyvárkach riadov kvety v kvetináči a na raňajky si možno objednať čerstvé žemle. Deň sme ukončili v prímorskej dedinke v podniku Railway Inn pri pivku a cidre. Miestni štamgasti vyzerali ako postavy z dobrého románu.
St. Andrews, Dunfermline a Stirling
21. 07. 2005
Už od rána bolo nevídané teplo, bohato nám stačili dve vrstvy oblečenia. Pre množstvo historických pamiatok v dostupnom okolí sme sa rozhodli venovať dnešný deň opäť dejinám. Popri umývaní riadu sa k nám pritmolil zhovorčivý starší pán - Nemec a keď sa dozvedel, že sa chystáme navštíviť St. Andrews, kde bol on včera, venoval nám mapku mesta. Vďaka nej sme ako na istotu využili systém Park&Ride, čo znamenalo, že sme zaparkovali na okraji mesta, do centra sme sa zviezli autobusom. Nás najviac zaujímali pozostatky obrovskej katedrály, ktorá kedysi trónila priamo na morskom útese. Človeku bez fantázie sa ani nechce veriť, že to bola najväčšia stavba svojho druhu v Škótsku. Dnes z nej už neostalo viac ako jedna stena a množstvo náhrobných kameňov, na ktorých sa veľmi neúctivo chechotali obrie čajky. Katedrála sa začala stavať v r. 1160, keď kostol St. Rulez už nepostačoval pre čoraz početnejšiu komunitu augustiniánskych mníchov. Posvätená bola však až o zhruba 250 rokov neskôr za prítomnosti samotného Roberta the Bruce. Napriek svojej veľkosti to nebola stabilná budova. Kým ju celkom nezničili stúpenci reformácie, viackrát bola vážne poškodená vetrom a víchricami. Milosrdnejšie sa osud zachoval ku kostolu St. Rulez - na zvonicu sme si v rámci budovania kondičky na túry poctivo vyšlapali - výhľad na slnkom zaliaty morský výbežok a mestské strechy rozhodne stál za námahu. Neúnavní Dany a Libor si išli ešte pozrieť miestny hrad; my dvaja sme dali prednosť vyhrievaniu na slniečku na pláži pod ním.
Ďalšou zastávkou bolo dávnoveké hlavné mesto Škótska - Dunfermline. K tunajšiemu kláštoru sme sa prepracovali cez krásny park, miestami skôr pripomínal les, kde pobehovali húfy sivých veveričiek. Chutil im náš banán. Opátstvo v Dumfermline bolo dosť malé, zato však malo hodnoverne zrekonštruovaný dóm. Kostol bol pôvodne románsky, no postupne ho na podnet kráľovnej Magaréty Anglickej prestavali na gotický. Konečne sme sa dozvedeli aj to, že väčšina škótskych opátstiev našli svoju skazu za Cromwella a po schátraní sa nevenovalo žiadne úsilie o ich obnovu.
Wallace´s Monument - pocta národnému hrdinovi Williamovi Wallaceovi, ktorého veľká časť súčasníkov nevie idendifikovať, kým niekto nenadškrtne prídomok Braveheart. Z miesta, kde sa od roku 1869 týči veža na jeho počesť, sledoval pred 908 rokmi pochodovanie anglických šíkov a pri Stirling Bridge ich potom rozprášil. Netrvalo však dlho a karta sa obrátila; pri poprave mal William len 35 rokov. Vo veži sa návštevníci môžu dozvedieť zrejme oveľa viac, no my sme sa ponáhľali do Stirlingu. Nachádza sa na kopci na opačnej strane údolia a kraľuje mu masívny hrad. Len tak-tak sme to stihli. Mali sme iba 40 minút na prehliadku pomerne zachovalých kráľovských komnát (t. j. mali stropy)... Veľkej sály s trónnymi stoličkami a erbami škótskych panovníkov vo vitrážach... kaplnky, kde bola korunovaná Mary Stuartová a kde pokrstili jej syna Jamesa VI. - prvého to kráľa Škótska aj Anglicka... a krásnej kvetinovej záhradky kráľovnej Anny, kde sa popínavé ruže túlili k slnkom zohriatemu hradnému múru... Stirling má prívlastok Brána do Vysočiny - a výhľad z cimburia na masívne grúne na severe mu dáva za pravdu.
Keďže bolo už po šiestej a na ďalšie pamätihodnosti sme nemohli pomýšľať, vybrali sme sa do mestečka Braemar hlboko v horách, na polceste do Inverness. To teda bola cesta! Na oboch stranách sa hrozivo týčili pyšné kopce, poriadne sa ochladilo a vetrisko fúkal ako o život. Dobrých 25 míľ sme nestretli živú dušu, ak pravdaže nerátame kvantá voľne sa pasúcich oviec, často aj na pasienkoch v úctyhodných výškach a uhloch.
Pri Braemari sme našli kemp, kde nás spočiatku nechceli vziať (známy argument s licenciou na počet stanov), ale napokon sa im uľútilo. V umyvárkach sme sa okrem iných pokynov dočítali, že nemáme kŕmiť kačky. Čo sa tým myslí, sme pochopili, keď sa aj k nášmu stanu postupne dokyvkalo niekoľko kŕdlikov divých kačičiek a skúmalo, či sa budeme pridŕžať zákazu. Keďže sme zvyknutí poslúchať, čoskoro išli skúsiť šťastie inde. Celkovo sme ich narátali 16.
Turistika vo Vysočine
22. 07. 2005
Breamar je prívetivé horské mestečko. Ráno sme si v informačnom centre nechali predstaviť možnosti vhodných miestnych túr. Okružné výlety sa tu veľmi nenosia, preto sme si vybrali ten jediný, deväťapolkilometrový - s výstupom na horu Morrone (850 m. n. m.). Počasie ako maľované, slnečno bez horúčavy, občas sa pripomenul škótsky vietor. Túra začínala kúsok za mestečkom v brezovom hájiku. Tu sú to však celkom iné stromy ako u nás - drobné, so sivou kôrou a menšími listami. Výstup - v mape označený ako náročný - pokračoval cez zakvitnuté vresoviská po drolivom teréne, boli sme celkom radi, že ním ideme hore a nie dole. Za celý čas sme stretli iba šiestich turistov a jednu srnku. Výhľad z vrcholu bol krásny a čistý. Kam sme len dovideli, všade samé vrchy. Nie sú veľmi vysoké (nad 914 metrov ich už domorodci volajú munros), vďaka mohutnosti a početnosti však pôsobia oveľa vyššie. Až pri tomto pohľade som začala chápať plný význam slova Vysočina.
Opačná strana kopca bola miernejšia a boli sme šokovaní, keď sme zbadali, že dolu pôjdeme po vyjazdenej ceste. Existuje tam zrejme kvôli vysielačom umiestneným na vrchole Morronu. Nekráčalo sa po nej veľmi dobre. Posledné dva kilometre sme šli dokonca po asfaltke, zato však lemovanej pasienkami s býčkami a baranmi, ktoré zásadne pózovali len dovtedy, kým sme nevytiahli foťáky.
Neďaleko Braemaru sa nachádza zámok Balmoral, známy pre svoju častú návštevnosť kráľovskou rodinou, hlavne princom Charlesom. Od cesty vidno horko-ťažko len kúsok z vežičiek, za vstup sa zasa platí vskutku kráľovský poplatok, takže sme audienciu u Jeho Výsosti oželeli.
Do Inverness sme sa terigali cez najužšie cestičky, miestami až s 20% stúpaním a klesaním, široké na jedno auto a s početnými passing places - miestami na vyhýbanie. Úchvatná ale stiesňujúca samota v kopcoch fľakatých od vresu, z ktorého sem-tam trčí ovčí chrbát.
Napokon sme dorazili do Inverness, dosť dlho sme v jej okolí hľadali kemp. Prvý bol drahý, druhý plný, tretí riadne spustnutý - zato s činorodou pani správcovou: kým sme sa spamätali, už nás aj zaevidovala na dve noci a nedala nám možnosť úniku. K večeri sme si konečne zapálili aj fakle v nádeji, že odplašíme malé štípajúce mušky - žeby to boli tie obávané midges?
Highland Games a Loch Ness
23. 07. 2005
Keď sme ešte na jar doma plánovali dovolenkové potulky, boli sme si načistom len v jednom: 23. júla chceme byť v Inverness na Highland Games. Pred 900 rokmi sa tak nazývalo športové zápolenie medzi jednotlivými klanmi. V čase najtemnejšieho stredoveku upadli do zabudnutia a tradície znova obživli až v XIX. storočí. Smerovky v meste nás spoľahlivo doviedli na miesto činu, kde sa už zhromaždilo množstvo návštevníkov, v kiltoch i bez, a áut, kupodivu bez chaosu a zmätkov, aké zvyknú podobné hromadné akcie sprevádzať. Okamžite sme zaregistrovali niekoľko skupiniek gajdošov, ktorí si ladili nástroje a trénovali pľúca pred začiatkom súťaženia. Ešte niekoľko dní sme mali pocit, že počujeme ich kvílenie!
Areálom hier bolo veľké trávnaté priestranstvo s tribúnou, pred ktorou boli namaľované bežecké trate a postavené kútiky pre rôzne iné športové disciplíny. Okolo sa rozkladalo mestečko velikánskych stanov: v jednom z nich bola dedina klanov, kde sa zhromažďovali MacDougallovci, Campbellovci, MacKenzieovci alebo MacDonaldovci, predvádzali svoje farby a šitie kiltu, rozdávali informačné materiály, jahody a karamelky. Vedľa sa predávalo pivo, čoho sa chopila mužská časť našej výpravy. V iných stanoch sa striedali rôzne tradičné hudobné telesá, predávali sa látky, oblečenie, kožené výrobky - ale aj haraburdy a serepetičky ako na každom podobnom podujatí. Pod holým nebom sa predvádzali gajdoši, jednotlivo i v kapelách. Porotcovia okrem hudobného výkonu sledovali aj ich zohratosť v pohybe vo vyznačenom území.
Otvárací ceremoniál nebol dlhý. Z tribúny sme tlieskali najprv starostovi, ktorý slávnostne otvoril hry, potom dôstojnej vyparádenej kapele invernesských veteránov a napokon milému hromadnému tancu, ktorý predviedli všetky súťažiace dievčatá. Niektoré určite ešte ani nechodili do školy, svojej úlohy sa však zhostili s horlivým sústredením.
Zo športov sme si vychutnali hlavne hod kladivom na škótsky spôsob - s guľou pripevnenou o dlhú palicu, hod do výšky - čosi, čo pripomínalo žehličku na drevené uhlie, bolo treba prehodiť cez latku, no a samozrejme tossing the caber - hod kladou. Súťažným nástrojom je otesané, asi 6 metrov dlhé brvno, ktoré si borec položí do spojených dlaní vo zvislej polohe a potom sa ho snaží vrhnúť pred seba a súčasne do výšky tak, aby sa otočilo o 180° a dopadlo smerom od neho. Nie je to ani zďaleka brnkačka, videli sme len troch z mnohých adeptov, ktorým sa to podarilo. Zato atmosféra bola veľmi dobroprajná a plná očakávania.
Poobede sme navštívili aj samotné Inverness, ale okrem pekného počasia, vďaka ktorému mesto hýrilo krásnymi sýtymi farbami, a vtipnej ubytovne Ho-Ho Hostel, sme na ňom nič zvláštne nevideli. Keďže ešte malo byť dlho svetlo a v kempe nás čakal rozložený stan, išli sme na podvečernú návštevu k Loch Ness.
Údolie Great Glen priamočiaro pretína krajinu zo severovýchodu na juhozápad - z Inverness do Fort William. Väčšinou je vyplnené vodou - jazerá Loch Lochy, Loch Oich a Loch Ness pospájané Kaledonským kanálom. Zo Severného mora sa dá primerane malou loďou doplaviť do Atlantiku bez zložitých obchádzok. Loch Ness so svojimi úctyhodnými 36 kilometrami predstavuje asi polovicu dĺžky údolia, no Great Glen mu nedovoľuje viac ako 1,5 km v najširších partiách. Pôvodne sme zamýšľali ísť po hrad Urquhart na brehu jazera a vrátiť sa cez vrchy do kempu. Loch Ness však bola láska na prvý pohľad a museli sme si ho obzrieť zo všetkých strán. Ani náhodou nebolo čierne, ako nás varoval bedeker písaný zrejme za sychravého počasia. Nám sa jazero predstavilo v elegantnej námorníckej modrej s vkusným náhrdelníkom zlatozelených kopcov. Hrad Urquhart bol už zavretý, ale tak nám to vlastne vyhovovalo, lebo davy návštevníkov by len pokazili romantické zábery. S Lochom po ľavej strane sme sa dostali až na jeho opačný koniec do dedinky Fort Augustus. So záujmom sme si poobzerali systém "zdymadel" (po slovensky, ak sa nemýlim, plavebných komôr - fuj!), ktoré sú potrebné, aby loďky mohli pokračovať v plavbe po vyššie položenom Loch Oich. (M. si Fort Augustus bude asi skôr pamätať ako miesto, kde mu definitívne odpadla predná šošovka z objektívu. Pri fotení si ju musíme pridŕžať.) Spiatočnú cestu sme poňali ako okružnú, aby sme sa na jazero vynadívali aj z druhého brehu. Cesta miestami išla cez malebné vŕšky a dolinky. Videli sme dve srnky a farmu s highland cattle - huňatými kravičkami s ofinou.
Whisky, polícia a útesy na východe
24. 07. 2005
Za slabého dažďa sme zdvihli kotvy a odjechali na východ - najprv do Clava Cairns, čo sú tri kruhové kamenné mohyly postavené pred 4000 rokmi s doposiaľ nie celkom jasným účelom. Do úvahy prichádza napríklad ich astronomické využívanie.
Dallas Dhu bola našou druhou zastávkou. Pre úplnosť a pritiahnutie pozornosti dodávam, že sa jedná o palírnu (slovenský ekvivalent liehovar je opäť akýsi nevýstižný...). Továrnička, kde sa do roku 1983 vyrábala whisky, je dnes múzeom. Zariadenie a stroje pochádzajú z XIX. storočia a tak sme sa dozvedeľi, ako z obiľia páľenô vzniká. :) Je to pomerne zložité predstavenie, pričom hlavnú úlohu v ňom zohrávajú sacharidy v žitku. Naši chlapci zápalisto počúvali podrobný výklad z prenosných hovoriacich slúchadiel. Obilie, myslím že jačmeň, sa najprv nechá namočené napučať, potom sa suší, melie a varí. Slad musí určitú dobu postáť vo velikánskych kadiach, kým sa môže destilovať a nakoniec naplniť do drevených sudov. Whisky niekoľko rokov odpočíva v chladnej tmavej miestnosti a až potom sa ponúka zákazníkom. Z takej hotovej nám dali aj ochutnať. Ale zato v obchodíku ju v nedeľu pred pol jednou nepredávajú...!
Na spiatočnej ceste smerom na Inverness sme sa pristavili v starej prímorskej vojenskej pevnosti Fort George. Ani sme netušili, do akého vzruša sa zapletieme. Pri vstupe nás požiadal postarší vojak o nazretie do ruksakov. Takéto upozornenia sme už videli pri viacerých pamiatkach, preto nás to neprekvapilo. Zato strážnik ostal v šoku, keď našiel M. v ruksaku náš "zálesácky" nôž. Nosili sme ho stále pri sebe, keďže sme nikdy vopred nevedeli, kde nás zastihne čas obeda. Veterán, celý nesvoj, začal M. vyšetrovať a nakoniec mu zabavil nôž i občiansky preukaz. Vraj musí urobiť záznam a po prehliadke pevnosti mu všetko vráti. Oboznámil nás, že v Británii nie je povolené mať pri sebe na verejnosti nože s čepeľou dlhšou ako 3 palce (cca 7,5 cm). Ten náš bol asi dvojnásobný, navyše so zašpicateným hrotom. No veď dobre - nevedeli sme, nabudúce to už neurobíme. Prehliadku kasární a vojenského opevnenia sme zakončili v kaviarni, kde za nami dobehol náš známy strážnik ("To vám som vzal ten nôž a občiansky?" - ktovie koľkým nič netušiacim návštevníkom položil túto otázku, kým našiel toho pravého) a ľútostivo M. oznámil, že ho chce vidieť polícia! Nebolo nám všetko jedno, cítili sme sa však nevinní. Policajti - muž a žena - čakali na M. pri východe z pevnosti. Poznačili si jeho osobné údaje a vľúdne nám všetkým vysvetlili, že miestny občan by za podobný čin bez váhania mašíroval na policajnú stanicu. U nás rozumne prijali vysvetlenie, že sme nôž priniesli zo svojej vlasti a že ho používame pri kempovaní. Boli dokonca ochotní nechať nám ho, pod podmienkou, že ho zašijeme do auta a už nevytiahneme. Na túto podmienku sme ochotne pristúpili a s obojstrannou zdvorilosťou sme sa rozlúčili. S tým, že v aute máme ešte dlhší kuchynský nôž, sme sa im prirodzene nezdôverili. Ba dokonca keď sme premerali Liborov vreckový nožík, zistili sme, že aj ten prekračuje prípustnú mieru. :)
S úľavou sme sa pustili po hlavnom ťahu popri východnom pobreží. Cieľ: dedinka John O´Groats. S pribúdajúcou severnou šírkou pribúdali aj mraky, ale mrholilo len zriedka, aby sa nepovedalo. Okolo šiestej sme boli na mieste, no úzka cestička sa kľukatila ešte zopár kilometrov ďalej, kým neskončila na krajnom severovýchode Británie - Duncansby Head. Nechali sme auto na parkovisku medzi zvedavými ovečkami a vybrali sme sa pešo cez pasienky k pobrežiu. Pod sivými oblakmi bolo aj more sivé a nepokojné. Neďaleké Orknejské ostrovy sa podchvíľou zahaľovali do dažďového závoja. Zrazu sme začuli znepokojujúce kvílenie a nariekanie, ktoré prichádzalo spoza malého pahorku. Za ním sme objavili úzku hlbokú trhlinu v morskom útese a v nej - hejná vtákov! Neveriacky sme stáli na okraji brala a pozerali vtáčikom rovno do hniezd. Presne ako v Scottish Seabird Centre, lenže naživo. Najbližšie boli možno 10 metrov od nás. Prevládali rôzne druhy čajok s mláďatkami, ale našli sme aj dosť aliek - puffins a iné druhy. Horko-ťažko sme sa odtiaľ odtrhli. O kúsok ďalej nás už čakal ďalší úchvatný výhľad na Thirle Door a Duncansby Stacks - tri ohromné trojuholníkové skaly dramaticky vystupujúce z mora.
V John O´Groats sme poľahky našli kemp priamo nad morom. Na večeru sme si ukuchtili lečo so zemiakmi (s nožmi sme sa nevzdialili viac ako na meter od auta), ibaže že to trvalo vyše hodiny, lebo vetrisko usilovne odfukovalo teplo spod variča.
Popri severnom pobreží
25. 07. 2005
Deň zasvätený pobrežným potulkám. Začali sme v Castle of Mey, najsevernejšom zámku Škótska, ktorý si mimoriadne obľúbila a pred schátraním uchránila Kráľovná Matka. Vďaka jej pozornosti ožila aj záhradka, vzmohol sa miestny chov čierneho dobytka a milých ušatých ovečiek. Zámoček je chutný, ale na útulnú záhradu rozhodne nemá. Žiadne kráľovsky dokonalé parkové úpravy so vzácnymi rastlinami; naopak, skromné, rozumne skombinované hriadky kvetov, zeleniny, ovocia a byliniek. Margaréty ešte nekvitli, zato obrie prvosienky áno. Mali stonky vyše pol metra vysoké a hrubé ako prst. V predajni vstupeniek bolo možné kúpiť si mrkvu, zemiaky alebo maličký pohárik džemu zo zámockej úrody. Evidentne vlaňajšej - medzi kríkmi sme len teraz zahliadli prvú zrelú malinu.
Pokračovali sme po pobreží na Dunnet Head, kde sa nachádza najsevernejší bod "pevniny". Cesta naň viedla cez dedinku Brough. Angličtina má na takýchto pár domčekov ľúbezné pomenovanie hamlet. Dali sme sa zlákať ceduľou Café-Tea-Cakes-Internet v jednej z chalúpok. Miestnôstka zariadená ako stanica mladých prírodovedcov slúži nielen na občerstvenie, ale hlavne na zbieranie a poskytovanie informácií o okolitom prímorskom živote. Pri troche šťastia možno neďaleko dediny pozorovať aj tulene. Milú pani domácu sme prekvapili rozprávaním o včerajšom stretnutí s puffins - o tomto čase už zvyknú odlietať na juh.
Dunnet Head je očarujúce miesto na skalnatom výbežku. Opäť sme mali šťastie na slniečko, vďaka ktorému more ohurovalo azúrovou farbou a bielo-žltý maják sa na jeho pozadí krásne vynímal. Na jeho stavbe sa významne podieľal starý otec Roberta Louisa Stevensona (Dr. Jekyll & Mr. Hyde).
Celý zvyšok dňa sme sa prepletali čoraz užšími cestami na západ a neskôr už juh rozoklaného pobrežia. Každú chvíľu sme museli obchádzať nejaký záliv, alebo sa škriabať do kopca a z kopca. Príroda naozaj dokáže divy a ide jej to od ruky. Tunajšia krása je však veľmi divoká a opustená; severnejšie od Inverness už nenatrafíte na turistické davy. Mala som pocit, že nás tie hory nevšímavo zašlapnú a nikto sa o tom nikdy nedozvie. Ku koncu dňa som sa celkom potešila, keď sme dorazili do Ullapoolu. V kancelárii kempu nikto nebol, tak sme sa sebestačne rozložili (ráno okolo deviatej recepčná neomylne obišla všetkých novousadlíkov a inkasovala). Čakalo nás dôkladné zoznámenie sa s midges, tými mrňavými štípajúcimi muškami. Človek by neveril, koľko agresivity je v takom malom tvorovi. Chceli sme povečerať v mestečku, ale prešvihli sme čas a už boli všetky (štyri) puby plné. Urobili sme si aspoň prechádzku v malom prístave a kúpili si vo výpredaji vytúženú vlnenú deku s červeno-zeleným vzorom klanu Lindsay.
Záhrady v Inverewe a hrad Eilean Donan
26. 07. 2005
Počas raňajok priplával do Ullapoolu veľký trajekt zo súostrovia Vonkašie Hebridy. Z nášho pohľadu to vyzeralo, že sa plaví po ulici. Ráno bolo pre M. prichystané ešte jedno prekvapenie: jeho telefónu už prestalo fungovať aj "aktívne podsvietenie", čo znamená, že display je tmavý a keď chce z neho niečo vyčítať, musí si naň posvietiť baterkou. :)
Opäť sme takmer celý deň precestovali - zákruty sú síce malebné, ale značne predlžujú cestu. Zastavili sme sa až okolo obeda v Inverewe Gardens, ktoré sú zvláštne tým, že v drsnom škótskom podnebí tu ich zakladateľ Osgood McKenzie dokázal vypiplať aj rastliny z trópov. Záhrady sa rozkladajú pri morskom zálive, ktorý bol na našu počesť tyrkysovo modrý. Potulovali sme sa flórou zo všetkých kútov sveta. Popri niektorých chodníčkoch rástli rododendrony, pri iných palmy, japonské čerešne, eukalypty alebo kosodrevina. Pri malom rybníčku sme naďabili na obrovské lopúchy. V prípade dažďa by jeden z nich poľahky ochránil celú našu štvoricu - listy merali v priemere dobre vyše 1,5 metra. Mne sa však najviac páčilo v obyčajnej kvetovo-úžitkovej záhradke podobnej tej v Castle of Mey.
A zasa niekoľko hodín v aute cez holé kopce. V minulosti totiž väčšina škótskych lesov padla za obeť rozvoju námorníctva alebo rozširovaniu pasienkov pre ovce a dobytok. Znovuzalesnenie je takmer nemožné. Cesta nás zaviedla do dedinky Kyle of Lochalsh, odkiaľ sa dá mostom dostať na obrovský ostrov Skye. Pôvodne sme ho mali zahrnutý do našich plánov. Po dôkladnom naštudovaní všetkých dostupných informačných zdrojov sme zistili, že je na ňom vlastne len to, čo aj po celej Vysočine a nemusíme na ňom minúť jeden deň. Keďže záliv, ktorý ho oddeľuje od pevniny, je veľmi úzky, z pobrežia naňho dobre vidieť a pre svoju hornatosť a úctyhodné rozmery (80 x 30 km) ani nevyzerá ako ostrov.
Kúsok odtiaľ sa nachádza fotogenický hrad Eilean Donan, na ktorý sme si robili chúťky ešte v Bratislave. Pyšne si stojí na malom ostrovčeku v zálive Loch Duich. Dá sa naň dostať suchou nohou po kamennom mostíku, v prípade odlivu nie je potrebný ani ten. Samozrejme, aj v čase našej návštevy bol odliv, preto sme si obetavo odšlapali polkilometrík na iný polostrovček, aby sme mali výhľad na hrad s akou-takou vodou. Výsledok fotenia sa ani zďaleka nepodobal na idylické pohľadnice, tak sme usúdili, že sú istotne dotvárané počítačom.
Potom nás už čakalo len osemdesiat kilometrov do Fort William. Asi tretinu cesty sme už išli cez náš dobre známy Great Glen okolo pokračovateľa Loch Ness Loch Lochy. Fort William je mestečko na brehu Atlantiku, avšak tak hlboko v zálive, že to vyzerá ako ktorékoľvek väčšie jazero. Nad mestom sa vypínajú nebotyčné hory, vrátane velikána Británie Ben Nevisu. Má 1343 metrov nad morom - keď uvážime, že z neho priamo vyrastá, je to viac, než sa môže pri pohľade na čísla zdať. Je veľmi masívny, pripomína sloní chrbát. Pri našom príchode sa pyšne ukazoval v plnej kráse, až zblbol aj našich chlapcov. Nedemokraticky rozhodli, že zajtra ho zdoláme.
Pod Ben Nevisom
27. 07. 2005
Ráno si však milý Ben zasadil hlboko do čela hmlovú čiapku a vyzeral veľmi namrzene. Ja a Dany sme sa celkom potešili, keď pri tomto pohľade naši muži uznali, že by výlet za veľa nestál. Turistiku sme však neškrtli celkom, iba sme zmenili trasu. Odviezli sme sa do dlhočiznej doliny Glen Nevis a od parkoviska sme pokračovali pešo krásnym škriatkovským chodníčkom obrasteným papradím a sivými brezami. Čoskoro sa pod nami ukázal hučiaci potok, ktorý si razil cestu pomedzi obrovské, doguľata obrúsené balvany a za ním široká pláň medzi vrchmi, odkiaľ bolo vidieť vysoký vodopád. Pokračovali sme hore údolím po trávnatých slatinách v ústrety prelievajúcej sa hmle. Chodník i vzduch bol čoraz rozmočenejší. Za každým vŕškom sme očakávali strhujúci výhľad, ale keď krajina ani po hodine nemenila charakter, zakončili sme túru obedom v tráve a pobrali sa naspäť. Boli sme presýtení svetlozelenou farbou.
(Cestou do kempu bol M. nútený kúpiť za sedem libier novú žiarovku do predného reflektoru. Škótsko zatiaľ drží rekord v pokazených prístrojoch! Našťastie sa nám pobyt už kráti. :)
Z túry sme boli v kempe už skoro poobede. Vychutnali sme si kľud a prázdne sprchy, v meste sme doplnili zásoby potravín a nakoniec sme sa vybrali na dlhoočakávanú večeru. Z niekoľkých možností sme si nakoniec sme si vybrali reštauráciu s uvádzačom, z ktorého sa vykľul Poliak Filip. V reštaurácii za barom pracoval zasa mladík s menovkou Lubos! V menu sme objavili aj haggis, škótsku špecialitu, na ktorú sa vrhli obaja naši chlapi. Vedeli sme, že je to mletá baranina alebo bravčovina, preto nás nevzhľadne vyzerajúca sivá hmota veľmi neprekvapila. Chutila podobne ako jaternice, ale o dosť pikantnejšie. Záhadne nám pripadala skôr príloha - popri zemiakoch ešte kaša z varenej zeleniny. Každý v nej identifikoval niečo iné. Ja som zasa okoštovala zázvorové pivo. Chutí ako citrónová minerálka, ďumbier cítiť len slabo v pozadí.
Pred spaním sme si vymysleli ešte jednu atrakciu (to sa vymýšľa, keď je do pol 11. svetlo!) - Glenfinnan Bridge, po ktorom chodí parný vláčik z Fort William do Mallaigu. Most momentálne zažíva aj iný druh slávy - nakrúcal sa na ňom Harry Potter. Sám o sebe nie je ničím zvláštnym, ale pekne zapadá do hornatej scenérie.
Škótskom na juh
28. 07. 2005
Presúvací deň. Neďaleko za Ft. William sme odbočili do údolia Glen Coe, ktoré je neslávne známe ako miesto zrady a vyvraždenia klanu McDonaldovcov Campbellovcami v roku 1692. Mohutné hory ostali k vojnám a intrigám spochabených človiečikov ľahostajné. Práve tak nevšímavo sa správali k nám, keď sme ich objímali melancholickým pohľadom. Bola to naša rozlúčka s Vysočinou.
Nasledovala séria zlých vozoviek s častými opravovanými úsekmi a navyše po prvýkrát za náš pobyt seriózne lialo. Obedovali sme pri Loch Lomond v malebnej dedinke Luss, rozlohou je to najväčšie jazero v krajine, raj vodných športov a dovolenkárov. M. sa tu vyzúril pri porcovaní nemožného drolivého britského chleba, ktorý sa vreckovým nožíkom (ani pílkou) nedá normálne nakrájať a na dôvažok ho označkovala čajka, ktorá sa už nemohla dočkať omrviniek. :) K večeru sme po niekoľkých nezdarných pokusoch našli kemp už neďaleko hraníc s Anglickom. Stále vytrvalo pršalo, večeru sme varili pod otvorenými kufrovými dverami od auta.
Opäť opátstva a vodný hrad Threave
29. 07. 2005
Kemp bol taký veľký, že sme v ňom ani večer, ani ráno nenašli sprchy, iba maličkú búdku so záchodmi, od ktorých sme včera dostali na recepcii kľúč. Pri odchode mi recepčná podáva 5 librovú bankovku. "Dávali ste depozit za kľúč...?" hovorí skôr informačne ako s otázkou. "Neviem o tom," odpovedám popravde. "Asi niekto od vás," nedá sa odbiť slečna. Váhavo prijímam peniaze a pri aute reprodukujem dialóg. Nikto si nie je vedomý, že by dával nejaký depozit. Chvíľu premýšľame, ale čoskoro sa spamätávame a prcháme aj s päťlibrovkou. Berieme to ako odškodné za utajené sprchy.
Posledný deň na pôde Škótska máme podobný program ako v deň prvý - Explorer Pass je ešte platný a kraj posiaty pamiatkami by bol hriech len tak bezcieľne prebehnúť. Prvú zastávku si robíme v zvyškoch cisterciánskeho opátstva Dundrennan Abbey. Tak, ako mnohé iné, vzniklo začiatkom XII. storočia na podnet činorodého kráľa Davida I. Sivé kamene naznačujú základy pilierov v kostole, z ktorého sa zachovalo len veľmi málo. Trochu lepšie sú na tom okolité budovy, najmä kapitulná sieň a hospodárske stavby. V niektorých sú dnes uskladnené fragmenty sôch, okien a kamenných ozdôb. Toto opátstvo sa môže pochváliť aj skutočnosťou, že tu poslednýkrát prenocovala kráľovná Mary Stuartová - viac sa do Škótska nevrátila.
Pokračujeme o kus ďalej, kde by mal byť Threave Castle. Zaparkujeme, sledujeme šípky, ktoré nás vedú kamsi do ďaleka cez ovčie pasienky. Oviec neúrekom, len kde je ten hrad? M. sa preventívne začína vyhrážať, čo vyvedie Škótom, ak nás na konci dlhej prechádzky bude čakať pár šutrov. Cez ploty s dômyselnými bránkami, ktoré ovce neotvoria, sa dostávame k vode, drevenému mólu a malému zvonu. Zvoníme a z druhého brehu prichádza loďka s prevozníkom Jimom. Je to zhovorčívý chlapík, očividne zaskočený faktom, že sme sa sem zo Slovenska doteperili autom. Dozvedáme sa, že Threave Castle je jediný škótsky hrad postavený na riečnom ostrove. Vo výklade pokračuje Jimov kolega v predajni vstupeniek a dopĺňa svoje rozprávanie o histórii hradu bohatým repertoárom gest a grimás. Threave bol vybudovaný okolo roku 1370, keď rieka Dee siahala oveľa vyššie a dnešný ostrov delila na tri menšie. Panstvo, ako aj mnohé iné v tomto kraji, patrilo Douglasovcom a bolo niekoľkokrát dobývané anglickými panovníkmi. Okrem iných aj Jamesom II. a jeho známym delom z Edinburghu Mons Meg. Okolo hradu sa rozkladala malá dedinka s drevenými domami, ktoré sa nezachovali. A tak hrad na krátkom mäkkučkom trávniku pôsobí dosť opustene. Podobá sa na Smailholm Tower - štvorhranná šesťposchodová stavba obohnaná opevnením s okrúhlymi vežami. Opevnenie bolo vybudované narýchlo, keď bol zostrojený kanón Mons Meg, ktorý dostrelil ďalej ako dovtedajšie delá. Štyri vrchné poschodia majú zborený strop, dá sa však vystúpiť na prvé poschodie a nižšie do kuchyne a zásobárne so studňou a malou väzenskou kobkou - do nej možno zhora nazrieť; sedí v nej patrične bledý väzeň. Na spiatočnej ceste nás Jim povozil kúsok po rieke pomedzi lekníny a kačičky. Threave Castle sme opúšťali naozaj len veľmi neradi.
Sweetheart Abbey vďačí za svoje poetické meno vrúcnej láske zakladateľky opátstva Lady Devogrilly k manželovi Johnovi Balliolovi. Lady, nezmierená s jeho smrťou, nosievala pre útechu pri sebe ebenovú truhličku s jeho srdcom a s ňou ju aj priamo tu pochovali. Pôvodne sa opátstvo volalo New Abbey, aby sa odlíšilo od neďalekého Dundrennanu postaveného o 130 rokov skôr. Lady Devogrilla okrem toho v manželovom mene podporovala i vysokú školu v Oxforde a tá dodnes nesie názov Balliol College. Sweetheart je v porovnaní s ostatnými podobnými stavbami dosť zachovalé. Hrubé múry sú obložené oranžovým pieskovcom, ktorý takmer jedovato kontrastuje so všadeprítomným udržiavaným trávnikom. Medzi kamennými náhrobkami sme pristihli záhradníka; usilovne pobehoval kosačkou po milimetrovom poraste, zanechávajúc za sebou takmer neviditeľné odrezky. Zrejme každodenná rutina.
V meste Dumfries, ktoré nás ohúrilo svojou veľkosťou a premávkou, bol hlavným cieľom teplý obed a škótska sukňa pre Dany. Skončili sme opäť s fish&chips a konečne aj s nositeľne vyzerajúcim kiltom v peknej belaso-hnedej kombinácii. Mohli sme pokračovať na Caerlaverock Castle. Má zaujímavý lichobežníkový pôdorys s vežou v každom rohu. Medzi prednými dvoma postavenými blízko seba je mostík ponad vodnú priekopu. Hradu chýba vlastne iba zadná stena. Prekvapilo nás, že miestnosti majú obdĺžnikové okná a na priečelí pravého krídla sú dokonca rôzne ozdobné prvky. Škoda, že sme neprišli skôr, lebo na pláni pred hradom práve balili plne vystrojení zbrojnoši svoje stany.
No a potom už len smer juh. Hranicu Škótsko - Anglicko sme prešli pred pol siedmou a asi o hodinu sme našli kemp neďaleko Lancastru. Bol lacný, velikánsky, s divými králikmi pobehujúcimi medzi karavanmi.
Cez Oxford domov
30. 07. 2005
Budíček o 6.30, celý kemp ešte spal. My sme sa však ponáhľali do Oxfordu, aby sme stihli Katkinu promóciu na doktorku fyziky. Cestou párkrát spŕcho (veď viete, Anglicko - tam stále prší! :), ale inak sme boli v univerzitnom meste podľa plánu. Využili sme Park&Ride, nakoľko centrum Oxfordu sa permanentne nachádza na pokraji parkovacieho kolapsu. Dopravili sme sa doň teda poschodovým autobusom, ktorý nás vypľul neďaleko Sheldonian Theatre, kde o dve hodiny mala byť promócia. Nasvedčovali tomu aj skupiny študentov v talároch, ktorí sa prepletali medzi oveľa početnejšími turistami a všadeprítomné autá.
Hneď vedľa informačného centra sme si kúpili vynikajúce bagety plnené napríklad indickým chutney a syrom brie. Pred objavovaním univerzitných zákutí sme si urobili dlhšiu zastávku v päťposchodovom kníhkupectve Blackwell´s, kde som si kúpila originály dvoch mojich obľúbených kníh. Jedna z nich - Traja muži v člne - sa k Oxfordu mimoriadne hodí. Za niekoľkými nezaľudnenými uličkami s cifrovanými vežičkami vykúkajúcimi spoza múrov jednotlivých colleges sme totiž pod Magdalen´s Bridge naďabili na punting, plavbu po rieke v pramici s dlhou tyčou namiesto vesla. Čeština má na to chutný výraz bidlování. A teraz k tej knihe: "Znal jsem jednou mladíka, jemuž se stala při prvním pokusu s bidlováním věru nemilá věc. Dařilo se mu tak dobře, že si začal nepřiměřeně troufat a procházel se po pramici tam a zpátky, přičemž zacházel s bidlem s takovou lehkovážností, že jste z něho nemohli spustit oči. Přecházel na příď pramice, odpíchl se a hned potom jako starý ostřílený převozník běžel na její opačný konec. A všechno by úžasně pokračovalo, kdyby neměl tu smůlu, že v okamžiku, kdy se kochal okolní krajinou, udělal o krok více, než bylo nezbytně nutné, a pramice mu ujela pod nohama. Bidlo zůstalo pevně zabořené v bahně, a zatím co se mu loďka vzdalovala, on na něm zůstával viset. Nikdy nezapomenu na jeho výraz, když se s ním bidlo pomalu nořilo do hlubin... sledoval jsem ho, jak se zlehka spouští do vody a jak se z ní potom i vynořil, posmutnělý a přemočený na kost." Teóriu sme teda ako-tak ovládali. M. sa chopil bidla, dostal krátky výklad od prevádzkovateľa požičovne a pramica bola na hodinu naša. Sedela som M. chrbtom, preto neviem, ako sa tváril, ale Dany a Libor sa výborne zabávali. Pri prvých manévroch sme s Dany božekali a kŕčovito sme sa držali nízkych bočníc, lebo pravdepodobnosť, že sa prevrhneme sa nám zdala byť dosť vysoká. Nakoniec sme boli len trocha mokrí, lebo zasa spŕchlo. Plavili sme sa kúsok popri St. Hilda´s College po rieke Cherwell s veľmi pokojnou hladinou. Ďalej sme sa nedostali - M. nemal na bidlování prirodzený talent ako mladík z citátu.
Potom sme sa už ponáhľali prehodiť aspoň dve vety s novopečenou PhD. v modro-červenom talári. Do areálu plného vznešene oblečených hostí sme sa v našich flanelkách a rifliach neodvážili vojsť, ale Katkini rodičia nás na chvíľku prepašovali.
14 dní na britských ostrovoch sme chceli zakončiť britsky - čajom o piatej. Čas do tejto hodiny sme využili na prechádzku v daždi, sem-tam sme nakukli do dvora niektorých kolégií a obdivovali stáročia zachované historické budovy. Na rozsiahlych pozemkoch Christ Church College boli stohy čerstvého sena, z čoho sme mali pocit, akoby nás zrazu niekto náhle preniesol z rušného mesta na vidiek.
Na čaj v The Rose sme si museli chvíľu počkať, podobne uvažovalo až priveľa návštevníkov. Odmenou nám bol skvelý čaj a koláče domáckeho vzhľadu a chuti. Libor vyskúšal teacakes, čo sú sladké hrozienkové žemličky s maslom a jahodovým lekvárom. Veľmi príjemné rozlúčkové posedeníčko.
Cesta domov už bola nezáživná. Ešte v ten večer sme sa Eurotunnelom prepravili na kontinentálnu Európu. Zrazu nám pripadalo zvláštne jazdiť vpravo, noc bola dlhá a tmavá, nostalgicky sme spomínali na britskú zdvorilosť a namiesto angličtiny sme museli oprášiť fancúzštinu alebo nemčinu. V strednej Európe práve doznievali historické horúčavy a nám sa zdalo neuveriteľne zvláštne, že vezieme auto plné svetrov a hrubých ponožiek.
Už sa teším, ako ich v lete budem znova chystať na potulky. Čaká na nás Nórsko 2006.
Praktické informácie o Škótsku
Škótsko nie je práve blízka destinácia, ale po dobrých cestách sa tam dá dostať pomerne rýchlo, najmä ak pridáte na nemeckých diaľniciach. Ak však cez Kanál pôjdete trajektom (napr. z Calais), treba počítať s rapídnym znížením priemernej rýchlosti - tých cca 40 km trvá po mori skoro dve hodiny, ku ktorým treba ešte prirátať ďalšiu zhruba hodinu čakania na vybavenie nástupných formalít a nalodenie. Podzemnou železnicou v Eurotuneli je to podstatne rýchlejšie, i keď zasa drahšie. Vlaky chodia každú chvíľu a ak je vašou prioritou ušetrenie času, rozhodne odporúčame tento spôsob prepravy - zaberie to asi len 20 minút.
Škótsko sme prejazdili na Fiate Dobló, dohromady to dalo okolo 7500 km. Nafta je na Ostrovoch drahšia ako v kontinentálnej Európe.
Dosť financií pohltia aj pobytové náklady, najmä nocovanie. Každý kúsok zeme tu niekomu patrí, čiže sa nedá prespať len tak hocikde. A keďže Británia patrí medzi najdrahšie európske krajiny, aj za kempy si treba pripraviť slušnú hotovosť. Platí sa obyčajne za počet osôb a kempovacie miesto, čo znamená, že sa recepčný bude pýtať, koľko stanov si mienite postaviť. My sme to riešili tak, že sme spali všetci štyria v jednom stane. Našťastie mali Dany s Liborom taký, kde sme sa v pohode zmestili. V súčasnosti by to možno už nebolo nutné, lebo kurz libry je oveľa priaznivejší. Kempy, ktoré sme navštívili, boli väčšinou vo veľmi dobrom stave, i keď sme sa vyhýbali takým tým prehnane komfortným. Riadili sme sa skôr cenou a prítomnosťou teplej vody. Mäkkosť terénu sme si však nevedeli vynachváliť, nech sme už nocovali kdekoľvek. Ani raz sa nám nestalo, že by sme ležali na hrboľoch alebo kameňoch. Anglický trávnik je niečo, na čo si zrejme potrpia aj Škóti a je to skutočne veľmi príjemná tradícia. V niektorých kempoch si okrem normálneho poplatku (priemerne asi 5-6 libier na osobu) treba pripraviť ešte drobné na teplú sprchu.
Varili sme si na plynovom dvojvariči Meva s dvojkilovou bombou, čo rozhodne odporúčame viac, ako klasický Coleman ktorý sme používali doteraz. Jednak má silnejší plameň a jedlo sa uvarí rýchlejšie a dajú sa tiež variť dve veci naraz. Instantný jedálniček sme teda oproti predošlým dovolenkám rozšírili o normálne omáčky, dusenú zeleninu, varené zemiaky a veci tomu podobné. Základ samozrejme stále tvorili cestoviny, ryža a konzervy. Občas sme sa najedli vonku, najmä lacné fish&chips sa tešili veľkej obľube.
Počasie v Škótsku je dosť premenlivé. Napriek tomu, že my sme obstáli celkom dobre, treba byť pripravený skôr na zimu a dážď ako na kúpanie a opaľovanie. Nezabudnite na nepremokavú šušťavú vetrovku, prípadne aj nohavice, svetre, hrubé ponožky a dobré terénne topánky.
Pre tých, ktorí denník preskočili, zdôrazňujem jednu dosť podstatnú vec: nenoste pri sebe, ani v príručnom ruksaku nôž s čepeľou dlhšou ako 3 palce (čo je, ak sa nemýlim, 7,5 cm). V Británii je to nelegálne a ak narazíte na kontrolu, môžete mať opletačky s políciou. Náš zážitok z Fort George (kptl. "Whisky, polícia a útesy na východe") je toho výrečným dôkazom. Prehliadku osobnej batožiny pritom môžete očakávať v mnohých historických pamiatkach, najmä tých vojenského rázu.