Slovácko a kopanice 2023

ZOO Lešná

J. stihol tesne pred koncom školského roka kdesi lapiť streptokoka, preto sme zamýšľané dánske potulky presunuli na koniec prázdnin. Ako náhradný program sme po zložitom dumaní zvolili našu chatu na slovensko-českom pomedzí ako základňu pre cezhraničné výlety oddychového charakteru.

Budík o 8., nastavený kvôli J. penicilínu, všetkých šokoval. 😊 Ale dobre, že sme ho mali, aspoň sme už po desiatej vyrážali. Rozhodli sme sa pre hraničný prechod Květná. Hneď nasledujúca obec Strání je dokonale malebne uložená medzi lúkami a kopčekmi s Javorinou v pozadí. Efekt je najlepší z cesty za dedinou, keď stúpa do kopca. Pokračovali sme cez Korytnú a Nivnice, v ktorej sa narodil J. A. Komenský. Uherský Brod, ktorý je niekedy označovaný za jeho rodisko, je hneď nasledujúce mesto. Centrum má na vŕšku a smerovky tvrdili, že je tam pamiatková rezervácia, no nechali sme si to na inokedy. Potom ešte niekoľko dedín, lesov a pasienkov a prehupli sme sa za tabuľu Zlín. Mesta však nikde. Museli sme sledovať obchádzkové šípky, očividne sa na hlavnom ťahu niečo opravuje. Mesto je schované v údolí medzi lesmi na rieke Dřevnice. Pyšní sa priemyselnými budovami, ktoré nás veľmi nelákali. ZOO je asi 8 km za mestom a na pútačoch dominujú slony. Obklopujú ho parkoviská, kolotoče a nejaké serepetičkárne, no vnútri je to už veľmi pekne upravené. Areál je šikovne rozdelený podľa svetadielov a výbehy sú naozaj veľkorysé, plné zelene, vody a priestoru. Na popud Mtj, ktorý tu bol vlani na školskom výlete, sme sa vydali do protismeru a bolo to dobré rozhodnutie, lebo tropický vtáčí pavilón a bazén s rajami sme mali až na koniec, keď sme súc uondaní potrebovali povzbudiť. 😊 Krásne sa nám predviedli vydry vydávajúce prekvapivé zvuky. Leopard, ktorý má tiež bazénik, dal prednosť drichmaniu v tráve. J. veľmi zaujímali kapybary a im podobné mary (sú to hlodavce a vyzerajú ako kríženec srnky s klokanom a morčaťom). Naďabili sme aj na veľké jazero s ostrovom, zdanlivo tam bývali len kačky, no po chvíli sa vynorili aj huňaté opice. Jedna si asi robila zálusk na kačacie vajcia v hniezde, no kačka ju úspešne zahnala.

V austrálskej časti boli aj reštiky a bufety a moje nadšenie ešte vzrástlo, keď sme si všimli, že jedlo sa servíruje na taniere s normálnymi príbormi a nápoje sa čapujú do zálohovaného pohára. Mal aj uško a dal sa nosiť na opaskom. J. bol taký nadšený, že sa rozhodol si ho ponechať. Dali sme si syr, švédske guličky a kebabovú kuracinu. Uvedomili sme si, že pohodovú a kultivovanú atmosféru zrejme spôsobuje aj neprítomnosť gýčových atrakcií a ŽIADNA reprodukovaná hudba. Sem by mali chodiť slovenské zoologické na skusy!!

Cez ohradu s klokanmi sa dalo aj voľne chodiť, no jej obyvatelia o nás nejavili žiadny záujem. V africkej časti sme zašli až úplne dozadu do stále sa zväčšujúceho výbehu pre slony – ale neboli tam. Podľa cedule mali byť. Nevedno, či sa dačo prihodilo, alebo boli voľakde schované, našim unaveným nohám to veru neurobilo radosť. Surikaty boli roztomilé, chodili aj celkom blízko a J. im hádzal kúpené žrádielko. V africkej a juhoamerickej časti boli aj nenápadné expozície o kultúre pôvodných obyvateľov (náradie, ubytovanie).

Pavilón s rajami bol už pri zámku Lešná. Neviem si predstaviť, kto má po celkom okruhu zoologickou záhradou ešte energiu na dobový nábytok. Museli sme si umyť ruky a potom sme sa mohli nahnúť nad bazénik, kde krúžili ryby. Mali asi pol metra od "krídla po krídlo" a oči posadené na boku hlavy pred žiabrami. Tie keď na nás vycierali, vyzeralo to ako čudesná tlama, ústa však majú zospodu, ako zistil J., ktorý si kúpil aj žrádlo (kúsok chobotnice). Raje za ním boli ako divé, vyzerali, že vylezú z vody kolmo po stene bazéna. 😊 Na dotyk boli studené a slizko-hladké.

Úplne nakoniec sme zašli do úvodného tropického pavilónu, kde nám popred nos frngali pestré vtáky, stavali si na fikusoch hniezda podobné kúdeľníčkiným. Žijú tam aj iné druhy, hnedé, ktoré pôsobili, ako keby mali na holom tele navlečený kožuch a potom kráčavé modročierne, ktoré sa sem-tam dali aj pohladkať.

J. trval na tom, že si kúpi ešte suvenír, napriek tomu, že už mal pohár a pamätnú mincu a vybral si sadrové vajce, z ktorého doma vysekal fosforeskujúceho žraloka. V stánkoch pred ZOO sme si už od príchodu robili chúťky na frgál – sladkú moravskú pizzu, ako podotkol Mtj. 😊 Kúpili sme si tri druhy na raňajky. Deti sa dožadovali aj dezertu, navrhla som preto, aby sme podporili miestnu ekonomiku a stavili sa v Luhačoviciach na čerstvé kúpeľné oblátky. Mali sme to skoro po ceste. Lenže v meste nedajbože nájsť kúpeľnú časť. Je do nej zákaz vjazdu a dosť sme sa navozíkali, kým sme pochopili, že auto treba nechať neďaleko hotela Palace pri kruhovom objazde. Hneď skraja pešej zóny sa ľudia zhrčili v rade pri okienku, no vysvitlo, že to je pekáreň s nočným predajom a oblátky majú len krabicové. Ešte z auta sme však videli pána, ako kráča s oblátkou v ruke, tak sme sa nevzdávali nádeje a šli sme okolo budovy pošty hlbšie do útrob kúpeľnej promenády. Na múre sa skveli mená známych osobností, ktoré tu kedysi korzovali, napr. aj M. R. Štefánik. Ktovie, či sa ani on nedopátral oblátkárne, ktorá by mala otvorené aj po 18. hod. Je ich tu plno, no asi všetky patria do jednotného bratstva. V zúfalstve sme si napokon v otvorenej suvenírovni kúpili krabicové a uviedli sme predavačku do údivu otázkou, či sa dá platiť kartou. Mrzuto sme schrúmali každý po jednej oblátke a šli sme nazad do auta. Škoda, lebo sa zdá, že útroby mesta skrývali všeličo zaujímavé. Možno inokedy a bez iných výletných cieľov.

Archeoskanzen Modrá a Živá voda

Dnes sme dali pri raňajkách voľný priebeh záhaľkám a tak trvalo trochu dlhšie, kým sme sa vymotali. Cieľom bola dedinka Modrá. Tieto končiny jednoznačne odrážajú historicko-geografickú blízkosť Slovenska, lebo tu na malej rozlohe majú okrem Uherského Hradišťa aj Uherský Brod ba i Uherský Ostroh. Najbližšie sme to mali cez kopanice a Myjavu do Vrboviec a tam cez bielokarpatskú dolinu na Moravu. Ako obyčajne, vybrali sme sa po bočných cestách, najmä po tom, čo si Mch všimol odbočku Kuželovský mlýn. Taký objav! Normálny veterný mlyn, presne ako sa zjednodušene zvykne kresliť. Okolo neho je aj pár hospodárskych budov s expozíciou, no platiť sa dá iba v hotovosti a iba českými korunami, ktorých sme nemali dosť. Okrem toho detiská nejavili veľký záujem o prehliadku, preto sme to vyhodnotili, že sem niekedy prídeme aj so starými rodičmi a teraz budeme pokračovať za pôvodným cieľom. Ešte som si odfotila megamalebné pole plné kamiliek; takých a im podobných je tu z oboch strán Karpát neúrekom.

Naše bočné cesty nás preštrikovali cez Tasov, Veselí nad Moravou, ktoré je už je riadne ďaleko od kopcov, Moravský Písek, Boršice a Zlechov, aby sme sa vyhli aglomerácii Staré Město + Uherské Hradiště + Kunovice. Lenže v dedine Velehrad susediacej s Modrou je cyrilometodská bazilika, konala sa tam práve púť a cesta, ktorou sme to chceli strihnúť do Modrej, bola dnes uzatvorená. Staré Město nás teda neminulo. Chvíľu to vyzeralo, že ani tade neprejdeme, ale regulovčíci nás po nahlásení cieľa pustili. Chvalabohu, lebo sme už boli riadne uvození.

Areál skanzenu je hneď pred dedinou, parkovanie na bývalej lúke. Najprv sme vkročili do novej budovy s nápisom Skanzen a čuduj sa svete, to nebolo to pravé. Zdá sa, že ide o nejaký hotelový rezort. Archeoskanzen aj Živá voda sú však našťastie hneď vedľa. Najprv sme šli skúmať dejiny. Dlho sme stáli pri pokladni, lebo pán očividne obsluhoval aj stánok so suvenírmi a potom dlhodlhodlhooo riešil reklamáciu vstupenky ľudí pred nami. Napriek mnohým upozorneniam a nápisom návštevníkom nie je úplne jasné, že skanzen a Živá voda sú dva samostatné objekty. Videli sme niekoľko replík obydlí starých Slovanov, podobalo sa to na objekty v Bojnej na Ponitrí. Tu ich robili podľa archeologických nálezov zo širšieho okolia, mnoho z nich v Starom Měste a Uherskom Hradišti. Niektoré domčeky boli zapustené v zemi a trčala len strecha, iné boli murované z nepálených tehál kladených ŠIKMO, alebo z brvien a omazaných hlineno-slamenou omietkou. Dedinka bola doplnená o ovečky, kozy a husi. Vo väčšom objekte, ktorý vyzeral ako hostinec s izbičkami, vraj sídlil arcibiskup. Prechádzalo sa odtiaľ do školy, kde sedel mohutný nekompromisný učiteľ, ktorý ihneď zamestnal J. pečiatkami s jednotlivými písmenami hlaholiky, aby si napísal svoje meno, ba nariadil to aj mamce. 😊 Mtj sa usiloval uniknúť jeho pozornosti, ale nepodarilo sa mu to – dostal brko, tuš a musel písať. Celkom mu to išlo, učiteľ konštatoval, že vidno, že ho baví kreslenie. Za budovou bola ešte maličká rotunda s krstiteľnicou a terč so streľbou z lukov. Chlapcom sa niekoľkokrát podarilo trafiť. V poslednom objekte bolo znázornené prijatie slovanskej výpravy u franského kráľa. Priniesli mu aj sokola.

Časť areálu sa momentálne opravuje, takže sme boli vlastne dosť rýchlo vybavení. Vonku bola hrozná spara. Veľmi dobre nám padlo ukrytie sa v Živej vode. V domčeku bola expozícia vtáctva a dotykové modely rýb a na spodnom poschodí (v podzemí) akváriá. Čo však pôsobilo najatraktívnejšie, bolo poschodie prostredné, kde sa nachádza presklený tunel pod vodnými nádržami. Zistili sme, že tu chovajú vyzy. To sú teda ozruty!! V domčeku bola maketa 5-metrového exemplára a tie v nádrži mali asi 2, možno kúsok viac. Majú zvláštne papule, ktoré v pokoji splývajú s plochým bruchom a hlavou, ale keď niečo jedia, vysunú ju von. Vyzerá to ako zgundžená ponožka 😊 Keď si tak plávali ponad nás, trochu pripomínali žraloky. Okrem nich sa ukázal aj jeseter, OBROVSKÉ kapry (vraj majú 15 kg) a kadejaké menšie rybky, ktoré však bohužiaľ popri týchto opachách ostali bez väčšej odozvy.
Keď sme vyliezli von, všimli sme si, že nádrž za mrežou prechádza do jazierka, v ktorom sa dá kúpať. J. bol okamžite vyzlečený a vo vode. Mch si bez plaviek trúfol po kolená a my s Mtj sme v tieni smutnej vŕby veselo máčali nohy. 😊 Občas sa priplichtili malé rybenky a nežne nám ždibkali chodidlá. Veľmi nás to osviežilo. J. by bol najradšej vo vode po zvyšok dňa a penicilínové argumenty ho veľmi nedojímali.

Koniec prehliadky bol venovaný cestičke ponad výbeh praturov, ktorých sa podarilo dákym krížením znovuoživiť. Majú tu niekoľko kusov vrátane malého teliatka. Dospeláci mali impozantné rohy.
Od západu sa hrnuli sľubné búrkové čierňavy, hrad Buchlov na jednom z kopcov hrozivo temnel. Chlapci už od rána túžili po nových časopisoch a Mch po káve, stavili sme sa preto v Hradišti v Kauflande. Mraky sa rýchlo približovali, no tiahli nakoniec iným smerom, ako sme my prchali domov.

Kúštik Cesty hrdinov SNP

Noc bola trochu chladnejšia a o ôsmej len 15°. Raňajky sme mohli naťahovať, lebo sme mali stihnúť až autobus o 11:43 z Polianky. Je to dedina za Jablonkou, na polceste medzi Myjavou a Brezovou, čiže veľmi krásny kraj. Prišli sme predčasne, auto sme umiestnili pri obecnom úrade. Prečítali sme si pamätnú tabuľu Michalovi Kútkovi, ktorý trpel za to, že nechcel, aby sa slovanské národy v Rakúsko-Uhorsku zapájali do 1. sv. vojny. Stihli sme aj obdivovať krásne rozvoniavajúcu lipu, z ktorej akoby niekto sfukoval včely. 😊

Autobus nás za 2,40 ochotne odviezol o 5 zastávok južným smerom. Za ten čas sme si mali možnosť vypočuť klebetnú tetku, ktorej keď vystúpila kamarátka, pokračovala v debate s inou pristúpivšou. 😊 Zastávka, kde sme vystúpili my, sa volá Priepasné – Jednota, hoci obchodík už vlastní iný reťazec. Hneď sme odbočili z hlavnej cesty na bočnú asfaltku, lebo sme si chceli obzrieť aj lazy u Švecov; značka inak išla cez polia. J. vŕzgal a protestoval proti všetkému a všetkým, my sme sa usilovali pozornosť venovať rozhovoru s prvorodeným, kvetene na okraji poľa a zrelým neskorým čerešniam. U Švecov však cesta končila a nevyzerala, že by sme sa preštrikovali pomedzi usadlosti. Zbadal nás domáci ujo a poradil nám ísť okolo jeho plota cez sad, lebo inde je vraj zasiate. Sad bol pokosený a pod nohami nám voňala materidúška. Najedli sme sa v tieni rozložitého duba uprostred pokosenej lúky a nálada sa konečne zlepšila aj najmladšiemu výletníkovi. Čoskoro sme sa podľa mapy spojili s červenou značkou = legendárnou Cestou hrdinov SNP 😊 Na nezalesnenom chrbte kopca bola okolo chodníka vysoká tráva s nevädzami, práve sa chystajúcimi rozkvitnúť a s jahodovou vôňou, ktorú z trávy vyťahovalo slnko. Svoj čas teraz mali hlavne trezalky, kvitli všade okolo chodníka, nádhera! Cestička bola pohodlne vychodená aj v lese, v ktorom na ľavej strane presvitalo zavše pole a na pravej sa do doliny zvažovali cikcakovité hlboké zárezy. Ktovie ako vznikli. Naďabili sme aj na kráľa stromov – košatý buk s drevenou ceduľou nesúcou tento titul. V konároch mal pozastrkované škatule, zrejme drobnosti pre SNPčkarov. Posledný úsek viedol cez polia nad Poliankou, bolo vidieť aj Čachtický hrad, ale hlavne veľa všakovakej kveteny, srdce mi plesalo. Chodník bol nedávno vykosený a seno nepozberané, išlo sa ako po páperí. Na okraji dediny sme videli srnku s dvoma srnčiatkami. Celá túra nebola dlhá, niečo vyše 4 km, ale mala som po májovej operácii nohy veľmi hrdý pocit. 😊

Žítková

Región Slovácko sa rozprestiera od trojštátneho bodu na sútoku Dyje s Moravou až po končiny povyše Trenčína. Tam sme mali namierené v posledný deň našej "nedánskej" dovolenky. Za hraničným prechodom Starý Hrozenkov sme odbočili na tajomstvami opradenú Žítkovú. Je to dlhá roztrúsená dedina a kopce sú strmé; vidno, že sú to Karpaty a nie len ich predhorie ako okolo Myjavy. V tomto zapadnutom kúte Moravy je údajne v zemi akási geopozitívna žila, ktorá dávala niektorým miestnym ženám liečiteľské schopnosti presahujúce bežné babky bylinkárky.

V centre dediny je parkovisko a infocentrum, ktoré neoplýva ideálnymi informáciami, tak sme si pomohli mapy.cz. Tie nám odhalili umiestnenie múzea poslednej žítkovskej bohyne, kvôli ktorému sme sem prišli. Okrem neho ma sem nalákali aj pekné domčeky, ktoré som zahliadla na internete. Tie však akosi neboli nikde. K múzeu, resp. k novej drevenici, kde predávali lokálne ovčie syry, sme sa odviezli, hanbiac sa pred ľuďmi, ktorí sa tam uberali pešo. Okolo múzea stojí drevený plot z brvien, nad nimi ostnatý drôt a zákazy preliezania s prebytkom výkričníkov. Pri bráne zasa výrazné cedule, že tam smú parkovať len návštevníci múzea. Celé značne nesympatické. No za plotom čneli práve tie pekné domčeky – dva kusy. Boli sme takýmto odpudivým prístupom namrzení a bezradní, čo s hodinou, ktorá nás delila od prvého vstupu o 13:00. Napokon sme si šli kúpiť oštiepok + bryndzovú a oštiepkovú lokšu a zjedli sme si to spolu s našimi zásobami v tieni pri plote novej koliby.

O jednej sme poslušne naklusali pred zákazmi obohnaný pozemok, zaplatili 100 Kč na hlavu a potom sme stáli na pražiacom slnku z druhej strany brány a počúvali prvý z niekoľkých cca 20 minútových monológov uja, ktorý si vzal za ženu Žítkovku a chceli sa tu usadiť na nejakej chalupe. Žiadna, čo by ich oslovila, nebola k mání, až po dlhom čase si všimli polorozpadnutú zarastenú stavbu. Pomýšľali na to, že ju zhodia a postavia na jej pôdoryse novú, no keď zistili, že tam bývala posledná (inde už žijúca) bohyňa, dali sa do prestavby. Najnáročnejší bol boj s úradmi. Na pozemku dostali napokon povolenie postaviť si aj svoj domček (výnimka, ktorá sa stávala málokedy) + primiestniť sem 2 drevenice z okolia. Mohli sme do nich nazrieť, boli veľmi pekne upravené – ako v skanzene, len s modernejším šmrncom. Bolo vidno, že to malo odzrkadľovať už 20te storočie. Ujo nám rozprával, ako sa tuná ešte pred cca 70. rokmi žilo; celkom ako v knihe/filme Želary, ktorých dej sa vlastne celý odohrával v týchto končinách. Chlapcom sa páčilo, ako ujo opisoval miestnu internátnu základnú školu, kde mali deti nachystané hračky, koberce a televizu. 😊

Bohyňa Irma nemala na svojom pozemku ani studňu, po vodu chodila s vahadlami niekoľkokrát denne do doliny. Jej chalúpka bola už väčšia, murovaná, s dvorom dláždeným plochými kameňmi. Ujo mal preslov na ňom, potom v izbici, potom v druhej a nakoniec v kuchyni. Tvrdil, že výrečnosť mu ostala asi z muzikantskej kariéry. Izby sú pekne zariadené nábytkom, ktorý v zanedbanej chalupe našli a opravili a "moja" vyšila prikrývky a obrusy. Z dôvodu zachovania úcty k bohyniam tu nie je dovolené fotiť (škoda, divizny kvitli ukážkovo, aj rybník pri chalupách bol pôvabný). Značná časť výkladu bola venovaná tomu, ako román Kateřiny Tučkovej zmenil Žítkovčanom život; zrazu sa sem hrnuli davy nerešpektujúce súkromie domácich, preto tie ostnaté ploty. Ale inak sa im darí udržiavať to tu "nie ako Disneyland" a vraj aj tajomné energetické sily bránia, aby sa to tu skomerčnilo. Chlapcov z celého výkladu zaujali najviac práve tieto vsuvky s mysterióznym nádychom. Imponovalo im, že údajne občas aj niektorí návštevníci cítia, že na nich sadol "dar". My s Mch sme cynicky uvažovali, že ak niekto pri prechode bohyniným dvorom cítil v nohách mravčenie, alebo mu bolo na odpadnutie, možno to má na svedomí aj postávanie pri nekonečnom výklade. 😊 Ale bolo to každopádne dosť zaujímavé a vlastne aj chlapci, keď zvážime okolnosti, sa vcelku pekne a trpezlivo správali. Na záver sme si ešte nabrali vodu, ktorú terajší majitelia (ujo s moju 😊) navŕtali v 70m hĺbke a údajne nesie vyššiu informačnú hodnotu. Nech je to už čokoľvek, bola príjemne studená. Po prehliadke som šla kúpiť ešte jeden oštiepok a trochu sme sa povozíkali po okolí, no veľa malebnosti sme už v Žítkovej nenašli. Myjavské kopanice sa mi zdajú oveľa viac rázovité a zachované.