Štrasburg 2025
Spontánny budíček o tretej a potom polobdenie, z ktorého ma vytŕha oficiálny budík o 4:30. Na telefóne svieti mail aj smska, že autobus nebude označený logom Flixbus, ale vysielajú náhradné vozidlo. Vonku je už jasno a vtáctvo víta nový deň. Ráno je príjemne chladné, ulice prázdne, občas si vychutnávam chôdzu po ceste namiesto chodníkov.
Na zastávke práve odchádza autobus Slovak Lines o 5:08, ktorý som včera pri nákupe lístka ohrdla. Kým o 5:20 príde náhradný Flix, kochám sa hniezdami belorítok – pod most boli umiestnené umelé hniezda spestrené sem-tam aj hlinenými. Obyvateľky štebotajú, hľadajú to svoje a aj niekoho vnútri kŕmia. V diere v múre s nimi susedia vrabce. 😊
Bus prichádza načas. Je dosť plný a to ich chodí niekoľko za hodinu. Slnko je hore asi od piatej, krásne šikmo svieti ponad dlhé rakúske políčka s veternými turbínami. Vôbec nevyzerá, že to prehreje na 35 stupňov. Po odbočení na Schwechat prelietajú popred neho dva obrovské vtáky, asi volavky.
Letisko je husto zaľudnené. Toľko národa som na osobnej kontrole ešte asi nezažila a to nie je ani pol siedmej. Kam sa všetci teperia?! Postupujeme ale dosť rýchlo. Mám všetko v poriadku, nie tak vyfintené dievčatá s lavórmi plnými kozmetiky, ktorú si dôkladne prezerá strážnička. Vidím ich však onedlho v parfumérii, očividne nič zásadné neprenášali. Moja tradičná cestovná voňavka nemá k dispozícii fľaštičku s toaletnou vodou, iba s parfumom, zdá sa mi, že vonia trochu inak. Zrada!
Navyše sa dozvedám, že už teraz je známe 15 minútové meškanie môjho lietadla. Číslo gatu prezradia až o 7:20. Rada by som sa infiltrovala na nejaký nórsky odlet, ale v tomto čase žiaden nie je. Predieram sa teda davmi na F21, blízko fontánky na vodu, kde sú voľné sedadlá a nikam sa odtiaľto neletí. Behom pár minút sa zrazu všetko utíši a ľudia prestanú prúdiť. Skorá ranná várka odletela. Začína sa mi driemať.
Mám gate F7, skraja, netreba pohyblivé chodníky. Zdá sa, že nás bude dosť. Pozorujem dianie vonku; pod naším "rukávom" parkuje niekoľko hasičských áut. Do lietadla nastupuje skupinka žien v rovnakých uniformách a na chrbát si dávajú batohy s rúrami. Podozrievavo ich sledujem s prvotnou myšlienkou, že je to komando hľadajúce bomby. Neskôr mi dochádza, že pravdepodobnejšie ide o upratovačky. 😊 Meškanie sa predlžuje, z pôvodných 8:15 najprv na 8:30 a teraz na 8:50.
O 8:21 komando vystupuje z lietadla teperiac vrecia s (verím, že) odpadom. Hádžu ich dole schodmi. Dúfam, že to je dobrá sprava pre náš odlet a že stihnem v Bazileji autobus o 11:35. Možno som predsa len mala ísť vlakom...
Nakladáme sa, ovšem s veľkými prestojmi – najprv na gate, teraz v rukáve. Dôvody nepoznáme. Mamička s dvoma škôlkarmi pozorujú čulú premávku pod nami. Majú rovnaký kufor ako my doma + menší pevný s mačacími ušami, na ktorom mladší chlapec môže sedieť a mama ho ťahá za šnúru. 😊 Očividne neodletíme ani o 8:50...
Záhada vyriešená: lietadlo upratované komandom NEBOLO naše, my sme čakali na autobus, ktorý nás na dvakrát odviezol na plochu. Vonku prekvapivo ešte nie je horúco. Neskôr mi dochádza, že je vlastne ešte dosť málo hodín, to len môj deň už trvá večnosť. 😊
Lietadlo je veľké, v každom rade 6 sedačiek. Mamička s chlapcami je kúsok predo mnou, majú letenky tak, že dve sedadlá napravo a jedno naľavo. Počujem, ako sa mama pýta mladého muža usadeného vpravo, či chce sedieť pri jej deťoch, alebo sa vymenia. 😊
10:18, hurá, Bazilej. Male letištiatko, gaty sú lúčovite rozprestreté okolo kruhového terminálu. Počas letu bolo vidieť vysoké kopce za Viedňou, potom boli mraky a potom zasa Rýn z rôznych uhlov. Určite sme leteli aj neďaleko Štrasburgu.
Niekoľko chodieb a už sa treba rozhodnúť, či chcem vyjsť do Švajčiarska alebo do Francúzska. 😊 Našťastie som si prečítala na lístku na autobus aj malé písmenká, tak ma to až tak nezaskočilo. Idem hneď omrknúť zastávku, je to pár krokov od východu, paráda. Potom zaliezam do kaviarne a chrabro po francúzsky si pýtam zelený čaj do šálky a jahodovo-rebarborový rez z okrúhleho koláča. Čašníčka si do pokladne značí, že jazyk zákazníčky je francúzsky. 😊 Torta je výborná, svieža.
Postávam na nástupišti, ľudia sa zbiehajú. Je teplo, polojasno + opar, príjemne pofukuje. V diaľke na cca. východe sú hory karpatoidného vzhľadu.
Prichádza bus, aj zelený, ale s iným nápisom, hrnie sa doň podozrivo veľa nemecky hovoriacich ľudí s veľkými kuframi. Obchendujem a z dialógu autobusára so zmätenými Ázijčanmi si potvrdzujem mienku, že toto je bus do Freiburgu a treba čakať ďalej, hoci je už čas. Až potom si všimnem, že mi prišla smska, že Flixbus bude 16 minút meškať. 😊 Je nás naň len zopár, medziiným slečna, ktorá má v zadnom vrecku kraťasov strčenú 1,5 litrovú fľašu na vodu.
Šinieme sa diaľnicou po rovine severne od Bazileja. Niektoré polia sú už zožaté. Najbližšie stojíme v Mulhouse a potom ešte v Colmare. Podľa názvov by nik neuhádol, že sú to francúzske mestá (vrátane Štrasburgu 😊). Iste má toto rýnske pomedzie divokú minulosť.
Diaľničný úsek je krátky, následne sa uberáme okreskami a predmestím Mulhousu. Asi preto to bude celé trvať 2 h 15. Nočný spoj je bez zastávok o polhodinu kratší. Majú tu nekosené trávniky plne myšieho chvostíka a lucerny. Cesta, železnica a dáky vodný kanál tiahnu popri sebe. Premávajú tu žlté električky aj autobusy. Stojíme pred železničnou stanicou, pár ľudí sa vymenilo. Vystúpil cca 60-ročný pán so slobodomurárskym odznakom a fotkou seba a svojej partnerky na displeji telefónu. Milé.
Opäť diaľnica. Karpatoidné kopce sa priblížili a sú tentoraz na ľavej strane. Chce sa mi spať, ale aj som zvedavá na okolie. Sedadlá v buse sú pohodlné, dosť zaklonené a majú veľkorysý priestor na nohy.
Colmar. Kým sa štrikujeme do centra k autobusovej stanici, míňame parádny dom s vežičkou, trámovým priečelím, vitrážami na oknách a – slobodomurárskym znakom pod strechou. Čo sú toto za znamenia tak rýchlo po sebe? Pristúpili dve dámy v cyklistických prilbách. Bicykle im vodič zavesil na stojan zozadu zvonka na autobuse. Na kruháči na výpadovke stojí veľká socha Slobody.
Kopce sú už celkom na dosah. Na jednom z nich tróni výrazný hrad. Krajina je sýtozelená – lesy, vinice a na poliach veľa kukurice.
Pred dojazdom do Štrasburgu trochu driemem a keď sa preberiem, o pár minút sme na mieste, blízko budovy Burzy. Dnes je akože chladnejší deň, t. j. 29 stupňov. Do hotela sa vyberám pešo. Namiesto hlavného bulváru s električkami si vyberám trasu popri kanáli a čoskoro sa musím zhlboka ovládať, aby som nefotila úplne všetky domy, kvety a mosty. Jeden z nich, Saint Thomas, je vraj najstarší vo Francúzsku, so železnou kruhovou konštrukciou. Domy okolo kanála sú hrazdené a farebné, na mňa to pôsobí trocha gýčovo, ale tak beriem, že je to tunajšia architektúra. Kanál má plavebné komory. Táto domčeková časť sa nazýva Petite France a určite si ju prídem omrknúť niektoré ráno, keď bude chladnejšie a turisti budú ešte zalezení. Brúsim si zuby aj na "hrdzavú" katedrálu, zahliadla som jej impozantnú štíhlu vežu ponad strechy.
V hoteli o mne vedia, veď som ho aj platila z domu, ale v cene nie sú raňajky, tie platím teraz. Moja izba má síce kuchynku, ale ráno sa tým nechcem zapodievať. Radšej si po oddychu pôjdem zohnať niečo na domácu večeru. Už som si pojedla všetky zásoby. Na to, že som spala asi 3,5 hodiny, som podozrivo čulá. Zelený čaj na letisku bol asi kvalitný. 😊
Mám plán kúpiť si niečo do ruky + zásobu na doma a potom sa prejsť, ovšem obchod s potravinami smerom na katedrálu nie je NIKDE. Objavujem Guttenbergovo námestie so sochou a starým kolotočom (funkčným) a úžasný ozrutánsky hrubý platan na Place de marchés aux poissons na nábreží kanála; jeden z mála stromov v centre. Určite sa k nemu ešte vrátim, keď sa zajtra EŠTE VIAC oteplí. Na vode kačička sprevádza dve drobátka.
Ku katedrále sa blížim z malej uličky a keď zahnem za roh, vyráža mi dych. Vypĺňa celý priestor, všetky rozmery, akoby tlmila ešte aj zvuky. Nesmierna! Zblízka vidno, že je z červeného pieskovca, no z diaľky pôsobí naozaj ako hrdzavá. Je vyzdobená stovkami reliéfov a sôch, trvalo by hádam aj celý deň si to všetko (zvonka) obzrieť. Hlad ma ženie ďalej, okolo kanála a znova ku Guttenbergovi inými uličkami, až sa nájdem pred Carrefourom kúsok od hotela. 😊 Dosť tam blúdim a odchádzam spokojná s paradajkami, uhorkou, olivami s bazalkou, mäkkým kozím syrom a trojuholníkovými sendvičmi. Tie do seba okamžite tlačím, hoci vlastne nie sú bohvieaké. Toto skrátka vedia len Angličania. 😊
Pokračujem smerom k vytŕčajúcemu kostolu sv. Thomasa, ktorý ma zaujal už pri príchode do mesta – teda tak som si myslela. Kostolov podobného vzhľadu je tu však neúrekom a tak sa ocitám na nábreží, ktoré ešte nepoznám. Ďalšie mosty vyzdobené krásnymi kvetinami, štyri ozrutné strážne veže, krytý most s mnohými oblúkmi (niektoré majú pôvodný zdvíhací mechanizmus) a na jeho zelenej streche vyhliadková terasa. Až odtiaľto mi dochádza, prečo som si myslela, že som inde – kanály sú tu až štyri, nie len jeden. Veľmi pôsobivé. Ida už do hotela náhodne absolvujem čakanie na uzavretie pešieho mostíka, pretože po vode pláva výletná loďka. Otvára a zatvára sa ako dvere, nedvíha sa. V centre sa vo veľmi obyčajných budovách nachádzajú aspoň tri kiná. Vyzerá to nostalgicky.
Podvečer riadne nachodená už len hliviem na izbe. Prezieravo som si pred odchodom von dala do chladničky džbán s vodou. Otváram francúzske (ako inak 😊) okno, hoci je ešte teplo, ale aspoň sa trochu vymení vzduch. Hotel je tak veľmi eko, že nemá klímu. Ani neupratujú, ak o to hostia sami nepožiadajú – to ma teší. Čipové kľúče nie sú z plastu ale drevené. Vo výťahu visia ešte ďalšie samochvály.
***
Fajné chladné ráno – chladné v zmysle, že mám krátke tričko, je mi zľahka zima a keď zafúka vánok, poťahujem nosom. 😊 Snažím sa nabrať si z tohto pocitu do zásoby a vytiahnuť ho popoludní, keď bude 35.
Sedím na raňajkovej terase za hotelom s výhľadom na malý trávnik s kvitnúcim čiernohlávkom, dačím žltým púpavoidným, ďatelinou a skorocelom. Majú tu nasadenú aj gauru, ibištek a veľký krík pripomínajúci zlatý dážď. Bývajú v ňom vrabce, štebocú a jeden sa v letku nad trávou pokúšal chytiť hmyz. Hmyz unikol. 😊 Na nebi krúžia dážďovníky. Na múre v susednom dvore rástol kedysi divý vinič, no očividne mu to zatrhli – ostali z neho len holé šľahúne na stene. Vyzerá to rozviato a umelecky. Idem sa zbaliť a pomaličky cez mesto do práce.
O tretej si ten ranný chladný pocit akosi neviem vybaviť. Pracujeme v bývalej tabakovej továrni, je to pekný industriálny komplex, hlavne z ružového pieskovca (ako katedrála). Náš priestor nemá klímu. Z istého uhla pohľadu je to dobre, aspoň nemáme teplotné šoky. Organizátori zabezpečili aspoň pár veľkých ventilátorov. Najlepšie je však aj tak vonku v tieni budovy oproti – úplne celý deň je zaclonená, takže nie je rozpálená a okolo múrov jej rastie ďatelina. Najmä o fajčiarsku lavičku je veľký záujem aj u nefajčiarov. 😊 Všetci sme uvarení a pri slabej výkonnosti sa vyhovárame na teplo.
O 16:45 veľmi ráznou chôdzou prebiehame mestom do hotelov, aby sme sa o 17:15 zišli na námestí Kléber, kde má začať poznávacia hra. Vraj Štrasburg všetkými zmyslami. Každá skupina dostáva brožúrku s úlohami a batoh, v ktorom je mapa, pero, zápisník, klapky na oči a plastové poháre (z nich sa vykľuli akože ďalekohľady 😊). Trasa vedie okolo sochy na námestí, budovy bývalej hudobnej akadémie, domu, kde pobýval Mozart, starej krčmy a vyrezávaných drevených dverí (ohmatávame ich poslepiačky). Čítame na priečelí, kedy pobýval v Štrasburgu Goethe, na peknom námestíčku s nasadeným viničom a obrovským sudom ovoniavame 5 dosť vyvanutých koreničiek – všetky prísady sa dávajú do miestneho medovníka. Ten ochutnávame na ďalšom stanovišti, ešte lúštime dačo pri katedrále a pri kostole sv. Thomasa. Guttenberga preskakujeme, lebo je čas ísť na večeru.
Večera sa podáva v prastarom, muškátmi ovešanom, najviac oči priťahujúcom dome nad kanálom. Sedíme na verande pri vode a čašníčka nám postupne nosí variácie miestnej špeciality – tarte flambèe. Na tenkú múčnu placku dávajú všetko možné, od zeleniny, cez hríby a syr Munster až po lososa. Po asi 5 slaných kolách prichádza na rad záverečná s jablkami (avšak bez calvadosu, ako stojí v menu). Sedím s francúzskou organizátorkou a dánskym kolegom, ktorý je nesmierne ukecaný, ale aj sčítaný a scestovaný, takže rozrozpráva aj nás. Oboznamujeme sa navzájom s vianočnými zvykmi, historickými udalosťami v našich krajinách, aké miesta sme navštívili, preferenciami syrov a vín a čas rýchlo ubieha. Na hoteli som až okolo 11.
***
Ráno idem z hotela skôr, prepletám sa cez rozkladajúce sa stánky s handrami na Place Klébert, fotím si si katedrálu z novej uličky a mierim na nábrežie. Posedávam na fontáne pri Kráľovi Platanov a sledujem holuba hrivnáka, ako s vetvičkou v zobáku po malých úsekoch poletuje v korune stromu a vracia sa na zem bez nej. Konárik odovzdal partnerke, ktorá pracuje na hniezde. Hrivnák vytrvalo chodí po námestíčku a hľadá ďalší materiál. Kým pozorujem toto divadlo, skacká ku mne po okraji fontány vrabčica. 😊 Okolo platana frčí na lávku pri nábreží bežec a rozoženie kŕdeľ holubov. Katedrála rozozvučala všetky zvony, hlahol sa odráža od každej uličky. Som uchvátená. V kanáli sa potápa kormorán. Veľmi dlho vydrží pod vodou.
Cez obednú prestávku stíham ísť pookriať do tieňa v parčíku pri kostole St. Madeleine. Nedbanlivo v ňom rastie rôznofarebný ibištek za veľmi staro pôsobiacim NEhrazdeným poschodovým domom. Majú tu aj pumpu na vodu, ktorá sa vyťahuje kľukou namiesto páky. Mládež si naberá do fliaš.
Po návrate som zaradená do skupiny, ktorá mala odpochodovať do botanickej záhrady. Doslova. Je to marš po rozohriatych chodníkoch, cca 20 minútový. Komentovanú prehliadku nám robí sympatický šéf. Robím si poznámky:
Pochovali v nej tisíce ľudí počas pruskej vojny. V roku 1818 prebehla jej renovácia a slúži hlavne prírodovednej fakulte. 9 ľudí obhospodaruje 4000 druhov rastlín, všetci sú zamestnanci univerzity. Súčasťou záhrady je aj budova observatória. Všetky rastliny a stromy pochádzajú zo semienok vymieňaných navzájom medzi záhradami. Používajú miestny kompost a dažďovú vodu. Niektoré časti kosia raz ročne iba, šetria palivo, používajú elektrokosačky. V Štrasburgu je vysoká spodná voda (asi len 3 metre pod zemou), čo je dobré pre stromy. Ginko je dvojdomé, plody sa dajú jesť, aj bambusové výhonky. Bambus rastie všade okrem Európy, po rozkvitnutí zahynie, v Európe sa konalo posledné kvitnutie pred 100 rokmi a potom nedávno tu (navštevujeme suchý hájik). Banánový kvet je plný nektáru. Orešiak jaseňovitý je obrovský starý strom, zvnútra už bútľavý, ale dôležitá je kôra, pod ňou prúdia živiny. Výhonky čakajú v zemi, kým veľký strom padne, potom vylezú zo zeme konča koreňov. Benefit klimatickej zmeny - olivy, figy, granátové jablká - sa dajú už dopestovať aj tu. Skleníkový strom je opeľovaný netopiermi, plody vyrastajú priamo z kmeňa. Vanilka kvitne len jeden deň, opeľovací kolega urobí, čo treba 😊, potom 3 mesiace dozrieva struk.
Je to všetko veľmi zaujímavé, ale veľmi radi si sadáme naspäť v práci pred ventilátory a občerstvujeme sa ovocným kompótom. Posledný pracovný blok odbavujeme len zo zotrvačnosti. Som rada, že máme voľno až do 20:30 a reštika je za rohom od hotela. Využívam čas na doháňanie pracovných restov v zatemnenej izbe – slnko sa vytrvalo opiera do fasády. Po vlažnej sprche mi je asi 5 minút fajn, potom na mňa teplo izby zasa sadá ako mokré noviny, najmä keď mu sekunduje horúca klávesnica notebooku.
V reštike je prekvapivo klíma, večera je dobrá, chvalabohu je to len kura na zeleninovej placke a marhuľová dolka, lebo som ešte plná z môjho kozieho šalátu, ktorý som si urobila v hoteli, aby som dojedla zásoby.
Noc je ultrateplá, až kým o pol tretej neprichádza krátka búrka. Nechávam otvorené okno, nech pre mňa za mňa aj vytopí izbu, len nech vojde dnu aspoň trocha sviežosti. Nevytopilo ma a vzduch sa ochladil, hurá!
***
Chlad pretrváva aj ráno, rovno z raňajok sa idem prejsť uličkami, ktorými sme behali v rámci utorkovej hry, pofotiť ich. V podloubí električkovej ulice sedí stará pani bez domova (je ich tu veľmi veľa). Mama s troma školákmi práve ide okolo a jeden z chlapčekov zastavuje celú skupinu, že dá pani nejaké peniaze. Rodinka trpezlivo čaká, kým si zloží tašku, vyberá euroobal a podáva pani niečo z jeho obsahu.
Na námestí s viničom a veľkým sudom, kde sme predvčerom ovoniavali koreničky, pozorujem mrňavé huňaté šteniatko, váľajúceho sa bieleho retrievera a ich majiteľov v družnom psíčkarskom rozhovore.
Dnes pracujeme v našom hoteli a veru tam je napriek NEklimatizácii oveľa príjemnejšie ako vo včerajších priestoroch.
Po rozlúčke litovská kolegyňa navrhuje, či sa nechcem pozrieť do katedrály, vraj je to zadarmo, tak ideme. Rad sa ovšem tiahne cez celé námestie a mne sa kráti čas. Idem ešte cez plavebné komory v Petite France ako pri príchode a koho vo vode nevidím? Kormorána! Vytrvalo loví, až sa zrazu vynára s obrovskou rybou a aj ju celú zhltne. 😊
Stále však nemám kúpený medovník, špecializovaný obchodík je zavretý. Úspešne sa mi ho darí zohnať v bioobchode cestou na stanicu. WC odbavujem v nákupnom centre a tam mi aj prichádza smska, že bus bude meškať. Táto ohlasovacia služba sa mi páči, pekne si sedím a píšem tieto litánie namiesto nervózneho podupkávania na neprívetivých nástupištiach. Spoj mešká vyše 20 minút a kým ma prepraví na letisko, narastie to na hodinu. V Colmare si za mňa sadajú dve Nórky, matka s dospelou dcérou. Krásne zreteľne rozprávajú a majú spevavú intonáciu. Natŕčam uši ako slon a sem-tam zachytávam slovo.
Na letisku ma víta mail s odkladom letu. A po ňom ďalší a ďalší... Pri pohľade na búrkovú mapu ani niet divu. Dávam si nehorázne drahý quiche a čierny čaj s mliekom a čakám na gate pre Oslo. Náhodne; sú tu elektrické zástrčky, môj notebook potrebuje šťavu. Avšak pracovať nemôžem, neviem sa spojiť so serverom, škoda. Okolo samá nórčina, aspoň že tak.
Náš let sa ďalej odkladá, nad Nemeckom a Rakúskom zúria búrky. Pomaly sa zmierujem s tým, že tu budem nocovať, keď sa o desiatej predsa len otvorí boarding. Všetko v svižnom tempe. V lietadle stewardi naháňajú pasažierov, aby sa rýchlo usadili a dokonca aj pilot cez reproduktory naliehavo hovorí, že ak do 15tich minút neodletíme, budeme musieť čakať ďalšiu hodinu. Na pokoji mi to vonkoncom nepridáva, sedím v kŕči počas celého letu, ktorý je značne turbulentný. Po úspešnom pristátí by som sa od úľavy najradšej rozplakala, ale musím skoncentrovať sily na beh cez letisko, aby som stihla posledný autobus domov. O 23:57 šťastne klesám na jedno zo sedadiel, o dve minúty vyrážame. Na Slovensku je už po búrke.