Stredo-severo-východ 2024

Rozbehový Lajštroch
21. 7. 2024

Bezdetné potulky sme sa tento rok rozhodli započať na Čertovici a dať si kondičnú túričku po SPNčke na západ – aspoň kúsok. Kým sme sa vybavili turisticky, boli štyri hodiny. Prešmykli sme sa na druhú stranu frekventovaného sedla a vyrazili hneď strmo hore po suťovitom chodníčku. Najprv cez zjazdovku, okraj lesa a potom cez lúky s krásnymi osamelými smrekmi a kosodrevinou. Tráva v pôvabných sýtozelených a oranžových oblúkoch visela nad chodník. Každú chvíľu na nás pokukovali čučoriedky alebo aj maliny, kvitli zvončeky a všeličo, čo nepoznám. Výhľady sa odkrývali a videli sme, že nad Veporskými vrchmi visí búrkové mračno a prší z neho. Našťastie sa to nehýbalo naším smerom. Keď sme šľapali už asi hodinu, terén sa vyrovnal a chodníček bol z oboch strán krytý vysokou kosodrevinou. Volalo sa to tam Rovienky a za nimi už značka vrcholu Lajštroch. Za 1:05 sme vystúpili asi 400 výškových metrov. Bol odtiaľ krásny a lákavý výhľad na Ďumbier, ktorý je z tohto uhla prekvapivo šikmý a zo serveru prudko zrezaný. Ešte asi 1:50 by sme potrebovali na Štefáničku, ale také ambície sme pre dnešok nemali. Keďže sme chceli za svetla doraziť na Podbanské, kde sme plánovali nocovať, pekne sme sa vydali tou istou cestičkou nazad. Predtým nám ešte urobila úžasné divadlo orešnica. Letela z diaľky priamo naším smerom, potom niekoľko minút pózovala na vrcholci smreku a slabo čosi šveholila. Na chodníčku sme videli niekoľko velikánskych chlpatých pásikatých húseníc – Mch to pomocou appky identifikoval ako priadkovca černicového – nočného motýľa. Cesta nazad mala trvať rovnako 1:05, čo sme nechápali, ale veru to bolo tak, asi tá suť napredovanie dosť spomaľuje. Dole sme si dali radler a potom bočnou cestou cez Vyšnú i Nižnú Bocu s krásnymi drevenicami do Malatinej a Hrádku. Kriváň sa halil v hmle, ale ostatné tatranské kopce bolo pekne vidieť.

Na Podbanskom na veľkom parkovisku bolo už len pár áut a trocha nás zneistil zákaz parkovania karavanov a prívesov. Vyhodnotili sme to však, že nocovania v aute sa to netýka. Boli sme sa prejsť k Belej, dravej, studenej a tyrkysovo priezračnej. Na večeru som varila kuskus s cukinami, kukuricou, paradajkami a syrom. Kým som kuchtila, zaparkovalo za nás auto so stanom na streche. Myslím, že sme nemeckému páru k tomuto kroku dodali odvahy. Jedli sme na lavičkách pri pamätníku SNP. Už bolo chladnejšie, posedávala som vo svetri a okrútená suchou osuškou namiesto deky. 😊 Cvrčky cvrlikali do tmy, Belá hučala.

Temnosmrečinské pleso
22. 7. 2024

Deň sa začal veľmi skoro. O piatej si z celého voľného parkoviska vybrala miesto VEDĽA NÁS partia Belgičanov... Samozrejme ani za mak nebrala ohľad na svoje okolie a nahlas debatovala, kým sa kamsi odpratala. Najprv sme skúšali ešte spať, ale veľmi sa nám nedarilo. O pol šiestej sme vstali a diskrétne sme si nachystali raňajky. Týmito opatreniami sme dosiahli nevídaný štart na túru o 7.19! Počko bolo výborné, slnečno, pár mrakov, 14°C. Už na mostíku cez Belú sa nám prihovoril Poliak na podobnom skladacom bicykli, ako boli naše, a na túto tému s nami viedol vo svojej rodnej reči dialóg. 😊 Náš cieľ cesty – Temnosmrečinské pleso – mu bol známy, ale spomínal čosi aj s dákou chatkou a sedlom. Odkedy nás vyššie v Kôprovej doline predbehol, už sme ho nevideli, ani jeho bicykel. Predbiehali sme dve pešie dvojice, dobehli nás na Kmeťovom vodopáde, kam sme dorazili po 1:40, čo ma úprimne (pozitívne) prekvapilo. Pod dohľadom Jeho Veličenstva Kriváňa sme si trochu oddýchli, zamkli bicykle a vyšli sme si najprv kúsok k vodopádu. Je vskutku závratný – meria až 50 m a kľukatí sa okolo skál. Potom už rezko hore dolinou. Trekové paličky nám výrazne pomáhali najmä na odpornej kamennej suti od mostíka cez potok. Bola tam aj pred 2 rokmi a podstatne vtedy prispela k vyčerpanosti výpravy a nedokončeniu túry. Hory sa krásne vynárali ponad samorastúci nový les, slnko im robilo trochu opar. Kypriny kvitli a lopúchy voňali. Na rázcestie s Hlinickou dolinou sme opäť meškali, no na križovatku Pod Temnými smrečinami len o 5 minút a hore k plesu detto, čomu sa mi ani veriť nechcelo, lebo to bola hrozná morda a postupovali sme slimačím tempom. Vegetácia je tu mimoriadne bujná a stúpalo z nej horúce vlhko. Myslela som, že cestička pôjde blízko Vajanského vodopádu, ale zachádza hlbšie, skoro až k nebotyčným hrebeňom na poľských hraniciach. Potom dosť strmo stúpa cez kosodrevinu, žlto kvitnúce starčeky a všadeprítomné papradie. Len to pleso nie a nie dosiahnuť, chvíľami som nahlas nadávala na celý nápad (môj).

Napokon sa nad nami zmilovalo a zjavilo sa ako rajské zákutie v kotlinke s dvojtisícovými štítmi okolo seba. Prudko dolu od nich sa spúšťajú kamením naplnené žľaby a o kus vyššie by malo byť ešte menšie, nedostupné pliesko. Ani pri tomto Nižnom sa nedá veľmi kde pobehovať, dostupný breh je krátky, príjemný, trávnatý. Dvojica, ktorú sme tu "dostihli", nás informovala, že hore na hrebeni sú ľudia a vyspovedala nás, či sme si dole zamkli bicykle (sondovali? 😊). Vraj prišli hodinu pred nami, čo mi pripadalo celkom v poriadku vzhľadom na ich tempo, ktoré nám predviedli ešte na asfaltke. Keď sme osameli, najedli sme sa, trochu si oddýchli, niečo pofotili a šli dolu, lebo mráčky na veľhorách sa zbiehali. Napokon sa zľahka rozpršalo z celkom inej čierňavy, od Liptova. Skryli sme sa na chvíľu pod smreky, trochu to pomohlo. Potom sme v ustávajúcom mrholení pokračovali. Zo zákruty nad potokom na nás úplne nečakane vykukla laň. Stála asi tri metre od nás, premýšľala, čo s nami. Nakoniec nás nechala prejsť. 😊 Stretli sme aj hnedú žabu a už nižšie mladú vretenicu. Cesta cez suť bola príšerná a niekedy som musela aj zastať, lebo mi hlava odmietala premýšľať a vyhodnocovať, kam uložiť nohy. Zato na štrkovej ceste za mostíkom mi to už šlo ako po masle – aj Mch to tempo pochválil. S radostným pokrikom sme privítali verne ustajnené bicykle. Bolo fajn, že sme nemuseli posledných 8 km šlapať pešo. Čím sme boli nižšie, tým viac sa zdalo, že tu práve dopršalo. Od Kôprovského potoka sa dvíhal rozprávkový opar, cez ktorý presvitalo slnko. Len tá jazda po drsnom asfalte s výmoľmi nebola žiadna slasť. K autu sme dorazili celkom vyfľusnutí.

Mch našiel na mape povyše parkoviska nejaké penzióny, kde mohla byť reštika a chceli sme sa ich spýtať aj na sprchu; dosť sme ju potrebovali. Večeru sme dostali v penzióne Permoník, obsluhovala nás pani s veľmi ľubozvučným liptovským prízvukom aj dialektom ("Tuto si môžete sadnúť, k tomu prvniemu" ... "Ešte dačo inšô?" 😊). Šúľance aj vývar boli výborné, halušky trocha múčne. Sprchu, bohužiaľ, neposkytovali. Mch preto napadlo ísť nocovať do neďalekého kempu v blízkej Liptovskej Kokave. Vykľul sa z neho zadný dvor rodinného domu s drevenou stodolou, starou jabloňou a hruškou, smaragdovo zelenou pažiťou. U susedov ovce, tu milý psík Bobík a zhovorčivá pani domáca, ktorá nám za 14 € poskytla miesto, horúcu sprchu, kuchynku a 2 frťany demänovky ("To ja tak každého vítam. Teraz ju mali v zľave, vzala som 10 fliaš." 😊). Slniečko klesalo, ale ešte hrialo a vysúšalo búrku, ktorá bola vraj okolo piatej. Bola to útulnosť na spôsob holandského vidieka. Lastovičky a belorítky kvikotali, ovce veľmi smiešne békali, hlavne jahniatka, a niekoľko bocianov nám predviedlo efektné letecké manévre. S večerou sme si už nemuseli robiť starosti, len sme tak posedávali, čítali, písali, vzdychali 😊, Mch mi masíroval chodidlá a šli sme spať o štvrť na desať.

Kamenica
23. 7. 2024

Budíček o 8.45! Veľmi dobre nám to padlo. Navyše sa ani veľmi neoplatilo skoro vstávať, lebo už za svetla pršalo. Keď sme vyliezali, Tatry boli v opare, ale nad nami modrá obloha a slniečko. Stodola nám vhodne tienila, na ostatných osadníkov (zväčša opakovane sa vracajúcich Belgičanov) už pražilo. Mch šiel do obchodu po jogurty a chlieb, ja som zatiaľ urobila raňajky. Dlho sme rozjímali, kam sa pohneme.

Nakoniec to bol úžasný deň. Po naplnení bandasiek vodou z hadice pani domácej sme sa cez podtatranskú magistrálu vydali do Lomnice, kde existuje už asi dosť dávno expozícia tatranskej prírody, v podstate botanická záhrada. Drobne popŕchalo, keď sme si kupovali lístky. Pani v pokladni si odbehla po dáždnik, aby mi mimo búdky dala zaplatiť kartou 😊 a potom ho núkala aj nám, požičiavali ich návštevníkom. My sme mali šušte a pod pazuchou aj pončá, ale napokon ich nebolo treba. Budúcich záujemcov varujem, že je lepšie sem prísť v máji/júni, keď viacero rastlín kvitne. Je ich celá kopa a sú pekne označené menami (niektoré aj veľmi smiešnymi – kurička vápencová, chudôbka vždyzelená, silenka bezbyľová), no predsa len viac by napovedal kvet ako listy. Fascinujúce je množstvo prízemných druhov vŕb, často to ani na vŕby nevyzerá, skôr brusnice. Jedna časť je venovaná rašelinisku, kyslosť jej udržujú popílenými kmeňmi ihličnatých stromov. V areáli sa nachádzajú rôzne zákutia, jazierka, chodníčky, informačné cedule a vyrezávané zvery. Rastlinky sa dajú pri pokladni aj kúpiť, veru som banovala, že sme na potulkách (a bývame na juhu, kde by sa im aj tak nedarilo).

Na parkovisku sme si urobili chleby s maslom a jedli sme ich už za jazdy smerom na Spišskú Belú, Starú Ľubovňu a Sabinov s tým, že uvidíme, či nás osloví bližší Kamenický hrad, alebo pôjdeme na vzdialenejší Hanigovský. Ale už pred Kamenicou sa to vyrysovalo krásne – majú tam celú reťaz brál (bradiel), ktoré sú smerom k ceste skalnaté a zozadu zelené. Na podobných útvaroch stojí aj hrad Kamenica. Veľa z neho nezostalo, pramene však tvrdia, že v dávnej sláve išlo o jeden z najrozľahlejších slovenských hradov. Úchvatná je však hlavne miestna geomorfológia a príroda. 725-metrový kopec je náramne strmý. Najprv treba vyjsť nad dedinu (ja pešo, Mch sa vrátil po Caddie, keď orlím zrakom uvidel hore parkovisko a tušil, že ho pri návrate oceníme), odtiaľ ešte pekných x výškových metrov na kopčisko. Značka nás viedla po dosť mrchavej poľnej ceste a potom strmo serpentínami cez les. Občas nás o niečom informoval náučný chodník a na niektorých stromoch viseli QR kódy k rôznym druhom. Že sme už blízko, nám napovedal objav malého rybníčka. Na hrad sa prichádza odzadu a nie je úplne jasné, kade treba ísť ďalej. Dve hlavné časti sú na vrcholkoch brál spojené úzkym sedlom. Prístupnejšie na nás pôsobila ľavá, menšia časť. Z veže ostali len zvyšky 2 miestností, ale výhľad je NESMIERNY. Je to fakt veľmi vysoko a zvlnená zelená krajina okolo je nádherná. A to už nevravím o kvetene, všadeprítomnej rozkvitnutej, mnohofarebnej, voňavej – materidúška, pamajorán, biele aj žlté margaréty, hadimor a plno ďalších. Motýle boli tiež nadšené, dokonca sa medzi nimi vyskytovali aj vidlochvosty. Za hradom chrbát kopca ešte pokračoval a keď sme ho porovnali s nákresom, práve tam sa pôvodne rozkladala najrozsiahlejšia výstavba a na záverečnej skalnej ostrohe obranná veža. Hrad pustol už od konca 16. storočia, teraz v tých miestach nie je NIČ – len lúka s tisíckami modrých pakostov. Kráčať po nej úzkou vyšliapanou cestičkou k ostrej skale bol vrcholný zážitok. Tam pre zmenu rástlo plno lomikameňov (Mch vraví kameňolom 😊) a iných skalničiek a naskytli sa nám ďalšie dychberúce výhľady. Neodolala som a navrhla som posedieť si trochu mimo chodníka, inhalovať materidúšku a byť vo vytržení. 😊 Mch zatiaľ koumal, kade by sme sa vrátili. Cestičkou, ktorá bola na mapy.cz, sme sa púšťať nechceli, lebo smerovala skoro kolmo dole. Vzali sme to napokon odzadu po pokosenej lúke a napojili sme sa na žltú značku. Nazbierala som aj trochu pamajoránu. Veľmi pekný okruh, len nohy už začínali po včerajšku výrazne protestovať.

Motorizovane sme sa vydali ďalej na východ cez Sabinov, kde hlavný ťah ide priamo cez "šošovkové" centrum (majú ho aj v Košiciach a Prešove, len tam s pešou zónou). Obzerali sme sa naľavo-napravo, či neuzrieme sochu Tóna Brtka a jeho obchod na Korze a veru sme okolo neho prefrngli, Mch mal však pozornosť odpútanú vedľa sídliacou cukrárňou. 😊

Šarišský kraj sa nám páči, samý kopček, lúky, polia, niekoľko výrazných sopečných vrchov. Snažili sme sa prepletať bočnými cestami, občas sme križovali alebo kopírovali SNPčku, ale nikoho s batohom nebolo vidno. V Bardejove v sme nakúpili (máme novú stratégiu: zachraňujeme potraviny na pokraji expirácie 😊) a potom sme šli pátrať po nocľahu blízko Zborova. Počko hlásili na zajtrajšie doobedie ešte pekné, chceli sme stihnúť výlet na hrad. V Dlhej Lúke, čo je dedina, z ktorej sa na hrad vyráža, majú železnatý minerálny prameň a za humnami PREKRÁSNU lúku porastenú kvitnúcou divou mrkvou, úplne ako obrovský čipkovaný závoj. Kvíkala som blahom, ovšem parkovať sa tu dalo len na odkrytej hline (= parkovisko pre výletníkov), navyše priamo pod nosom niekoľkých chát. Švajčiarom v karavane to nevadilo a ostali, my sme sa preteperili všetkými traktorovými cestami naokolo, aby sme to na môj popud zabalili a šli to skúšať okolo Zborova... a Chmeľovej... a ešte ďalej. Videli sme všetky polia, čo tu majú, v Regetovke lyžiarske stredisko a ranč, až nakoniec sme celí zúfalí prebrodili na príslušnom mieste potok Regetovská voda a zapichli to na kraji pokosenej lúky, kde nebolo vidno na žiadnu cestu, len lesy okolo a jeden vzdialený posed. Počas hľadania sme videli celkom zblízka prekvapený párik srniek a o chvíľu celé vyplašené stádo. Na nocľažisku nás neprišiel pozrieť nik, iba mesiac slávnostne vychádzal spoza Smilnianskeho vrchu.

Zborov a Hervartov
24. 7. 2024

Vďaka tejto polohe nás ráno hneď osvetľovalo aj slnko a už o 7. sme boli predvarení. Pred raňajkami som navrhla, aby sme sa aspoň základne umyli v umývadle a menili sa aj ponožky! 😊 Jedli sme v tieni Caddie, bolo už riadne horúco. Po daždi predbežne ani stopy.

Zaparkovali sme na kraji známej čipkovej lúky a vykročili po žltej značke. Cesta je úplne pohodová, stúpa sa mierne, vlastne je to skôr prechádzka ako túra. Hrad sa vynoril skôr, ako som ho čakala. Na uvítanie sme si všimli nápis "Vynes 2 vedrá piesku, pomôžeš obnoviť hrad." Vedierka boli k dispozícii len trojlitrové, čo však znamenalo, že som ruku k dielu mohla priložiť aj ja. Mch samozrejme tiež, ale za taký minivýkon sa hanbil. 😊 Chlapíci, ktorí sú v niekoľkých partiách rozlezení po hrade, robia naozaj ťažkú a nekonečnú robotu. Veľa sa už za posledné roky postavilo a mnoho je toho ešte pred nimi. Pár miestností má už aj strechu. Hrad je trochu podobný divínskemu (nie je trojuholníkový, ale tiež ako poschodová torta), trvá dlho, kým sa všetko prelezie. Všetky miesta sú dôkladne popísané, ani som na to časom nemala energiu. Padla na mňa totálna unavená lenivosť, možno aj z toho tepla a z predzvesti búrok. Cesta dole ubehla ale svižne.

Po fotení lúky s okolíkmi sme sa odviezli do Hervartova pozrieť UNESCO kostolík. Najprv sme sa pod prístreškom na parkovisku najedli a navštívili sme voľne prístupné WC s dobrovoľným vstupným. Predstavovala som si, ako musia byť týmto riešením potešení SNPčkári – ale aj my dosť. 😊 Červená značka ide cez "dvor" kostolíka, ktorý je – nuž ako tieto drevené cerkvy. Prvý úžasný a každý ďalší podobný prvému. Boli sme aj dnu za 2 €, poobzerali sme maľby na dreve, vyšplhali sme sa na chór po závratne šikmých schodoch. Páčili sa nám malinké domčeky (sýpky, špajzky) okolo kostola, zväčša na modro omietnuté. V jednom rade zozadu do štrbiny vlietali včely. V inom boli umiestnené rôzne staré veci – truhlice, kroj, šijací stroj – a dalo sa tam vojsť.

Medzičasom sa od Čergova prihnali mraky a sľubne z nich hrmelo, hoci boli ešte len 2 hodiny a nie 5 či 7, ako tvrdila predpoveď. Povedali sme si, že kým bude pršať, pôjdeme nájsť miesto na spanie smerom na obec Kríže, odkiaľ sme mali plán zajtra vyraziť na dvojdňovú šlapačku na hrebeň Čergova, sčasti aj po legendárnej SNPčke. Kríže sú v podstate za kopcom Žobrák nad Hervartovom, ale autom naokolo je to cez 20 km. Dážď sa spustil hneď v susednom Richvalde (tento germánsky názov je pozoruhodný medzi všetkými tými početnými -ovmi). V Krivom majú tiež drevenú cerkvu, ale nezastavovali sme sa. Kríže sú na konci dlhej doliny a je to prekvapivo pekná dedinka s množstvom udržiavaných dreveníc a aktívnym občianskym združením, vďaka ktorému pribudla žltá značka k pamätníku SNP s parkoviskom pod lesom, na ktorom sme vyše hodiny stáli a čakali kým prestane pršať. Mch navrhol aj nocovať tu, ale ešte predtým sme si vysnívali večeru v Bardejove, reku že si aspoň poriadne pozrieme tie pekné svetovo-dedičné domy.

Dopadlo to ale biedne. Kostol a domčeky na námestí SÚ veľmi pekné, ocenili sme, že bolo aj málo ľudí, ale tým viac nám klalo oči, čo tu neladí – hlasná hudba z rádia, pochybné obchody, gýčové suveníry, kaviarne bez šmrncu a hlavne nedostatok stravovacích zariadení. Nóbl burger sme nechceli, ani nič vietnamské, ani pizzu, ani kebab. Sedeli sme celí bezradní na lavičke a zúfali si, čo ideme robiť, kde sa najesť a čo nakúpiť na dvojdňovú túru. Prečo sme sa sem zbytočne trepali 25 km a prečo je pekne, keď malo pršať a vlastne všetko bolo akoby proti nám. Tento lepkavý duševný stav zhlboka neznášam, ale veľmi ťažko sa z neho vyhrabávam. Napokon Mch pohol veci dopredu, keď z nikam nevedúcich vzdychov prešaltoval na nápad, aby sme túru na Čergove do rezervácie Vlčia dali inou trasou za jeden deň a vynechali SNPčku – svet sa za to nezrúti. A tým pádom si netreba robiť starosti, čo extra nakúpiť, ani či bude v útulni Drina voľné miesto na spanie a ešte nám ostane piatok na nejaký výlet na Muránskej planine, za ktorou mi bolo smutno.

Tento obrat ma úplne vzpružil a pridala som nápad, aby sme sa okrem SNPčky prestali fixovať aj na večeru v reštike – teraz pôjdeme len na koláčik a na nocľažisku si urobíme hemendex. Najvtipnejšie bolo, že sme si napokon sadli do cukrárne 3 metre od našej zaparkovanej Caddie, lebo tie na námestí nám neboli sympatické. Len som si to mala lepšie rozmyslieť s výberom zákusku, parížska torta bola fajn prvé dva hlty, potom už priťažká. Ale slečna za pultom bola milá a mali slušné WC, nepindám. 😊
Zvesela sme nakúpili v podchladenom Tescu (manažment nepostrehol, že už môže klímu stlmiť, teplota šla po búrke asi o 8° dolu) a vrátili sme sa na Kríže na parkovisko pod lesom. Kúsok odtiaľ sa nachádza malá lúčka s posedením z paliet, nachystaným drevom a ohniskom. Aj sme koketovali s myšlienkou urobiť si ohník (bolo 16°), ale drevo bolo mokré.

Vlčia na Čergove
25. 7. 2024

Deň sa začal ružovým brieždením, ale keď sme o 7:45 vstávali, už bolo sivo, veterno a chvíľami aj mrholivo. Chuť ísť na hrebeň nás postupne opúšťala. Mch navrhol, že by sme sa mohli navštíviť rezerváciu Vlčia aspoň z juhu od Olejníkova, kde by mohlo byť počasie miernejšie – autom pokiaľ to pôjde a potom buď na bicykloch alebo pešo. Lenže "ísť z juhu" = obísť celý Čergov, vyše 50 minút jazdy. Bola som z toho dosť zúfalá. Načo sme sa vlastne trepali až na Kríže, totálna márnosť, nič pre nič...

Ako sme sa ale pohli na hlavný ťah, za Gerlachovom nás navigácia upozornila aj na inú trasu: v susednej doline sa dá prehupnúť na juh cez sedlo Priehyby. Mch včera videl na P4N, že tam niekto nahodil spací flek a riadne sme nad tým prevracali očami, čo je to za pankáča, že vytrepe auto na hrebeň. Ale nakoniec sa ukázalo, že je to oficiálna, prístupná cesta, síce neudržiavaná, ale bez zákazu vjazdu. To mi trošku zlepšilo náladu. Navyše touto zmenou sme neplánovane išli cez dedinku Lukov, kde tiež majú drevený kostolík. Páčil sa nám ešte viac ako hervartovský – menší, iného tvaru, vnútri menej vyzdobený. Zvonica nemá prednú stenu, pekne vidno, na akých trámoch stojí a strmými schodíkmi sa dalo vyteperiť až ku zvonom. Ale museli sme si ich obzerať v podrepe. Sú zo 17. a 18. storočia; úctyhodné. Okrem výhľadu na strechu kostola a nové šindle bolo odtiaľ pekne vidno aj sršnie hniezdo vnútri zvonice.

Cesta, ktorú kopíruje aj zelená značka, mala celkom normálny asfalt, hoci ceduľa upozorňovala na neúdržbu. Asi v polovici sme naďabili na studničku, Mch dočapoval pitnú aj umývaciu bandasku. V sedle, kde sa nachádza hranica bardejovského a sabinovského okresu, sme boli dosť rýchlo. Ako sme sa tam blížili, s Mch nám paralelne napadlo, či by sme predsa len nešli na Vlčiu pešo odtiaľto, lebo počasie sa, samozrejme, zlepšilo a bolo plno slnka. Zo sedla to malo trvať asi 2,5 hodiny, čo nám pripadalo prijateľné. Tento v poradí už asi 5567786435678986ty plán sa nám aj podarilo splniť. 😊

Modrá značka - offroad pre traktory – šla najprv dosť strmo hore, no keď sme sa ocitli na hrebeni, bola to nádhera: lúky, skupinky stromov, výhľady, paráda. Po čase sme si všimli, že sa kosí len na bardejovskej strane a robili sme si z toho srandu. Čoskoro sme však prišli k ceduli, ktorá nás informovala, že sabinovský svah už patrí VLKu a je to teda bezzásahové územie. Hranice súkromnej rezervácie sa riadne rozšírili oproti tomu, čo je vyznačené na mape. Veľmi nás to potešilo, lebo na tom máme tiež malý finančný podiel. "Tu žijú rastliny, živočíchy, huby, baktérie a ďalšie organizmy tak, ako chcú oni sami. Človek nerozhoduje, ktorý bude žiť a ktorý zomrie, ako sa majú správať, alebo ako majú vyzerať. Šancu byť slobodný tak dostáva život vo všetkých svojich formách, podobách a zmenách." Na kopci Solisko má VLK aj svoju vlajku. V podstate väčšina túry viedla po hranici rezervácie, my sme však chceli dôjsť až k tej "pôvodnej", oficiálne zapísanej a to bolo až za Veľkou Javorinou. Podarilo sa nám ku každému rozchodníku dôjsť pod čas, čo bolo až neuveriteľné. Lúky s nekosenou trávou boli neopísateľne úchvatné, zlatožlté a rozvlnené, kvitlo všeličo, najviac fialové nevädze, na ktorých sa hostili včely a motýle. Videli sme aj horce luskáčovité, betoniku, ešte aj pár margarét. Smrekovce a buky sa striedali s brezami v malých hájikoch, cez ktoré sme prechádzali nútiac sa do hlasného hovoru ("Tuto rastie hríbik. Je zelený. Značka je na strome. Je to buk."), aby sme varovali prípadných väčších zvieracích obyvateľov. Za celý deň sme ale okrem pár vtáčikov nestretli nič a nikoho. Na Solisku sme jedli, a to v tempe, lebo sa blížil sivý studený mrak a aj z neho padlo pár kvapiek. Pripravené pončá ho však zrejme odradili a zvyšok výletu bolo zväčša slnečno. Tráva bola po včerajšku mokrá, premáčalo nám topánky skrz naskrz.

Na Veľkej Javorine (2. najvyšší kopec v Čergove po Minčole) bola v krabici vrcholová kniha. Zišli sme z chodníka do vysokej trávy, aby sme vkročili na pôdu Vlčej a dôkazovo si urobili fotku pri strome so značkou rezervácie. Slávnostná fotka vyzerá ako v lese nad Bratislavou. 😊 Svahy sú tu megastrmé, takže o nejakom prieskume lokality nemohlo byť ani reči, napokon ani to nebolo podstatné. Chceli sme vykonať návštevu, nie inšpekciu.

Cesta nazad bola o dosť nepríjemnejšia, únava sa kopila, myslím, že aj brodenie sa trávou prevísajúcou na slabo vychodenú cestičku odoberalo nohám silu. A najviac miešal karty môj otlak na ľavej klenbe, ktorý hnusne omínal, keď sa svah skláňal doľava, čo bolo v tomto smere často. Po Solisko sme šli ešte ako-tak, odtiaľ už s polhodinovým sklzom. Keď sme v sedle zazreli našu vernú Caddie, bolo to dojímavé. Pomaličky sme sa vyzliekli z mokrých ponožiek (dala som každej nohe pusu na kolienko – nižšie som nedočiahla 😊), prezliekli sme sa a dumali, čo ďalej. Ešte jedna túra v piatok neprichádzala do úvahy, skôr teda cyklo. A túžili sme byť už späť na strednom Slovensku. Hľadali sme na mape krížom-krážom, ale je to bieda, keď máme len skladacie bicykle. Úvahami sme strávili vari hodinu. Konečný verdikt: ísť na diaľnicu, po ceste sa niekde najesť, nocovať pri Muráni, ráno si tam kúpiť buchty a pobicyklovať hádam v Muránskej Zdychave.

Pohli sme sa. Cesta na strane sabinovského okresu je naozaj neudržiavaná = rozbitá, plná výmoľov. Caddie je však poklad a Mch šofér storočia. Vyliezli sme v Olejníkove a obrátili sa k Sabinovu, smer diaľnica. V tej chvíli ma však osvietilo, že možno by bolo lepšie nenaháňať sa na stredné Slovensko, nakúpiť len suroviny na večeru a nocovať pri Kamenici, kde sú tie úchvatné mystické bradlá – a aj ich trochu bližšie preskúmať. A to sme aj urobili. Tieto potulky by mohli niesť aj názov Furt dáko inak. 😊 V Sabinove sme si tentoraz dôkladne všimli Tóna Brtka pred obchodom s galantériou vdovy Lautmannovej. Prekrivkali sme Lidlom a z nákupu som potom za Kamenicou vyčarovala ďalší famózny kuskus – paradajky, cukina, sardinky, syr, miestny pamajorán, juch! Miesto sme našli za dedinou a farmou s výhľadom na hrad a zadnú stranu jedného z bradiel. Okolo kvitli celé lány bodliakov, myšieho chvostíka, čakaniek, je to tu prekrásny kraj!

Obor spiaci na lúkach
26. 7. 2024

Noc bola studená, ráno fúkalo a v tieni bolo chladno. Raňajky sme neurýchľovali a skúmať okolie sme sa vydali o neuveriteľnej 10:45. Nechápem, kam sa ten čas podieva. Preparkovali sme Caddie trochu bližšie k farme a opatrne sme vykročili hore stráňou k bradlám. Otlak cez noc trochu poľavil a zvyšok končatín bol úplne v poriadku. Stúpali sme pokosenou lúkou a za rohom sme zistili, že horička nezakrývala skalu, iba vyhliadku na kopci. Mch sa šiel pozrieť a ja som zatiaľ zbierala materinu dúšku. Pokosenie jej prospelo, pekne trčala a včielky sa jej tešili. Vzdialenejšie bralá vyzerali lákavo a po nákuku do mapy sme vyhodnotili, že sa k nim dá prejsť. Lúky boli neskutočne nádherné, na každej kvitlo dačo iné, niektoré vŕšky boli úplne žlté, mrela som nadšením. Raz sme naďabili na mokrú medzu, Mch vyčítal z mapy, že to je prameň Beskydského potôčika. Tam zas kvitla fialová vrbica. Skala, ku ktorej sme prišli, vyzerala z istého uhla ako nosatý profil bradatého muža. K ďalším sme prišli zhora, pod nimi bolo vidieť lavičky a chodník k akýmsi jaskyniam. Zliezli sme po ňom cez rozkvitnutú húštinu, bola to riadna strmina (trekové paličky sú vynález milénia, hneď po elektrine!).

Skala, pod ktorou sme sa ocitli, vyzerala ako kat v kapucni – mala dávnymi obyvateľmi vysekané dve priehlbiny ako oči a súčasné občianske združenie do nich namontovalo solárne svetlá. Hmmmm... 😊 Chodníček ako rímsa popod dlhú skalu nás doviedol na miesto, odkiaľ sa dalo dostať k Perúnovej jaskyni, ktorá prevŕtava bradlo skrz naskrz. Mch tam skúšal vyliezť, ale na moju veľkú úľavu od toho po chvíli upustil. Z diaľky táto puklina vyzerá ako oko na hlave ležiaceho chlapa a aj sa volá Spiaci obor. Okrem tejto diery je tu ešte Lonová jaskyňa, ale tá je vysoko v skalách a veru neviem, kadiaľ sa k nej ide, hoci ju zdola vidno. Podľa infocedule sa v nej majú nachádzať kresby z pohanských čias. My sme sa vydali strmým drolivým chodníkom hore pomedzi "hlavu" a "telo". Som vďačná za paličky a manželovo istenie zdola. 😊 Zozadu "hlavy" je naozaj druhý východ z Perúnovej jaskyne. Vraj má 17 metrov a zohrávala významnú rolu pre obyvateľov týchto končín pri slávnostiach plodnosti. Potom sme už okolo skaly s nosom išli inými lúkami k autu. Boli sme nadšení, že sme to tu ostali preloziť. Podľa mňa sú lokality, ktoré NEJAKO pôsobia na niektorých ľudí, ako keby na nich volali – stalo sa nám to aj v Nórsku.

To sme však netušili, že zážitkom z tejto oblasti nie je koniec. Sokolský potok tu tečie priamo spod Minčola, preto som navrhla, že by sme v ňom mohli zmyť niekoľkodňovú špinu. Vybrali sme si na to brod, ktorým zrejme chodia na pašu ovce. Mch šiel prvý a zhostil sa toho naozaj dôkladne od hlavy po päty. Mne chystanie trvalo dlhšie a keď som podišla k potoku a hľadala najschodnejšiu cestu k malej hlbočinke, oči mi padli na obrovského raka, ktorý na mňa zízal spomedzi kameňov. Blízke stretnutie tretieho druhu, tenkrát poprvé. 😊 Netušila som, že rak môže byť takto veľký, mal hádam aj 20 cm a klepetá vzbudzujúce rešpekt. Hnedozeleným sfarbením sa dobre maskoval, Mch si ho vôbec nevšimol. Najlepšie bolo, že som pred pár dňami v Tatrách, vravela, že by som hrozne rada niekedy stretla tohto zvera.

Čistí a vytešení sme sa vydali na dlhú cestu na stredné Slovensko. Mali sme na trase aj horský prechod medzi Nižným Slavkovom a Bijacovicami, so Spišským hradom gýčovito sa vynárajúcim na konci jabloňovej aleje. Potom diaľnicou okolo Levoče, zamávali sme Tatrám, pod ktorými na poliach rástla bavlna a šupli sme to cez Hranovnicu na Vernár. Podobne ako na Čertovici, aj tu opravujú cestu a jazdí sa s pomocou semaforov v jednom pruhu. Niekoľkokrát to šlo fajn, no tesne pred sedlom šli zrazu aj v protismere autá a premávka sa zastavila. Po chvíli na oboch stranách povyliezali vodiči. Niektorí zvedavo zisťujúc, čo sa stalo, iní, aby to riešili. Hotová sociologická štúdia. 😊Počuli sme, že vraj patovú situáciu spôsobil vodič, ktorý si to uprostred jazdy na zelenú rozmyslel a začal sa otáčať. Ostatní v tejto várke už nestihli prejsť úsekom, kým trvala zelená a tak sa prúdy pomiešali. Našťastie opravovaný pruh bol udusaný piesok a nepršalo; pár aktivistov podložilo podstavce od dopravných značiek na okraj vyvýšenej asfaltovej vozovky a povzbudzovali autá z nášho smeru, aby prešli tadiaľ. Jeden pán podkladal tieto "kliny" a ďalších 5 sa prizeralo a ukazovalo vodičom, kam zatočiť. Pri nás súhlasne prikyvkávali. 😊 Ktovie, ako dlho situácia trvala, áut bolo dosť na oboch stranách. My sme už potom bez problémov prefrčali cez Telgárt, Červenú skalu a Muráň (buchty zavreté), aj Tisovec a zakotvili na Zbojskách – kúpiť buchty aspoň tu. Ušli sa nám celkom posledné 2 tvarohové a 3 oškvarkovo-cesnakové. Večerali sme na salaši, Mch halušky a ja tľapkance, čo bola cestovina, zemiaky, smotana, bryndza, slanina a žiaľ aj dusená cibuľa. Následne sme sa vrátili do Tisovca, naplnili sme celú bandasku kyselkou a vyrazili smerom na Hnúšťu. V Mútniku sme odbočili doľava a po 5 kilometroch serpentín sme sa ocitli v dedinke Polom. Dostala som na ňu tip, vraj je podobná Vlkolíncu. Svojím spôsobom aj hej – totálne odrezaná od sveta, závratný výhľad, staré domy – tu však murované a dnes osídlené hlavne chalupármi. Osudy dávnejších obyvateľov boli spojené s ťažbou železnej rudy a magnezitu – dodávali drevené uhlie, furmančili s vyťaženým magnezitom alebo sa po výstavbe nákladnej lanovky ponad dedinu zamestnali pri jej obsluhe. Dolu v Mútniku sú stále haldy bielej sute a odpudivý priemyselný areál. V Polome, ktorý v roku 1908 čiastočne vyhorel, majú evanjelický kostolík a 3 ulice spojené do trojuholníka. Kým sme to pochopili, previezli sme okolo niektorých udivených osadníkov aj trikrát. Asi sme si to mali prezrieť radšej pešky. 😊

Miesto na spanie sme našli vďaka tipu z P4N v sedle medzi Klenovcom a Kokavou nad Rimavicou. Dá sa to zatiahnuť ďalej od vysielača a výhľad na obe strany je impozantný. Očividne je to tu miestny cicmák, kus po nás prišlo auto s romantickou posádkou. Našťastie miesta je tu dosť, oni zakotvili na vyhliadke a my pod briezkami. Rastie tu veľa materidúšky a keď sme potme chodili obzerať hviezdy, krásne voňala.

Zašlá sláva
27. 7. 2024

Napchatí zbojskými buchtami a s uprataným autom sme sa okolo desiatej vydali vyzdvihnúť na Balog naše potomstvo. Nocovali sme strategicky, pretože dolinou, ktorú do krajiny zarezala Rimavica, sme ešte nikdy nešli. Odbáča sa do nej v Kokave, dovedna sa tu tisne riečka, cesta i železnica. To posledné nás prekvapilo a ešte väčšmi, keď sa objavila stanica v pomerne veľkom a očividne kedysi priemyselnom meste Utekáč. Medzery v historicko-geografických súvislostiach nám pomohla odhaliť druhá kniha Čiernych dier: pôsobili tu sklárne, takmer 200 rokov, a to chýrnej povesti. V okolí na to boli ideálne podmienky – kremeň, drevo aj voda. Pôvodne sa tu vyrábali poháre aj ozdobné predmety, neskôr žiarovky a termosky. Ktovie, kde by bola výroba dnes, nebyť privatizácie v 90tych rokoch. Neviem sa však ubrániť pocitu, že z hľadiska prírody je pre tento krásny kraj úľavou, že sa jedna éra skončila.