Stredojuh 2020

Koncom prázdnin, zasvätených pre koronu výlučne rodnej hrude, nadišiel náš posledný dovolenkový týždeň. V hre bol už dávnejšie Turiec alebo severovýchod. Pri pátraní v knihách a na internete som však neplánovane nachádzala čoraz viac zaujímavostí umiestnených na doposiaľ opomínanom juhu Stredného Slovenska. Vykľula sa z toho napokon cesta neznámou krajinou. Potulky presne ako majú byť.

Objavy na Pohroní 
24. 08. 2020

Vyrazili sme o slušnej trištvrte na jedenásť. Poslednou bratislavskou zastávkou bol potravinový nákup vrátane šiestich veľkých pagáčov, z ktorých chlapci zjedli 4. 😊 Takto posilnení sme bez problémov dorazili do Novej Bane, kde sme zišli z diaľnice do dedinky Brehy a z nej do ďalšej s názvom Rudno nad Hronom. Pred kostolom sme odbočili doľava, prešli ponad rieku i diaľnicu a zaparkovali sme pri vypitvanom starom dome. Ani vo sne by nám sem nenapadlo ísť, keby som pri domácej príprave neuvidela na googlemaps v lese nad touto cestou Sekvojovce mamutie na Salašisku. V záujme neokukaných výletov som rodine oznámila, že sa tam pôjdeme pozrieť. Žiadna mapa nám však nevedela povedať, ako sa k sekvojám ide. Iba že tam niekde hore sú. Spasil nás až návod z geocachingu, ktorý odporúčal ísť 2 km po ceste hore dolinou, na esíčkovej zákrute odbočiť doľava a potom ešte asi 500 metrov. Sekvoje rastú na malej lúčke neďaleko krmelca a turistického prístrešku. Je ich 5, sú impozantných rozmerov a majú tu pokoj a priestor na ďalší rast. Obdivovali sme ich výšku, mäkkú pružnú kôru a šišky tak akurát do dlane. V tráve sme našli 25haliernik z roku 1953! Jeho prítomnosť bola rovnako záhadná ako pôvod sekvojí.

Mch chcel ísť naspäť cestičkou cez rúbanisko a spočiatku sa nám aj páčila, lebo bola lemovaná zrelými černicami, po čase sa však ich pichľavé úponky rozťahovali aj cez chodníček a radšej sme sa vrátili. Na esíčku sme si všimli veľkú dieru v svahu - asi bývalá baňa. Za celý čas sme stretli len dvoch iných turistov.

Kým chlopi neďaleko parkoviska naberali vodu v studničke Mokriam potok (to nie je preklep!), zistila som, že som prišla o pätník na topánke. V prvý deň dovolenky!! Od jedinej obuvi v blízkej Žarnovici, ktorú Mch pohotovo vygooglil, som neočakávala veľkú spásu. Za svoje predsudky som sa dodatočne veľmi hanbila: odchádzala som z obchodu s novými pohodlnými riekerkami. 😊

Povzbudení rýchlym vyriešením patálie sme pokračovali do Hodruše-Hámrov. Pri početných návštevách Banskej Štiavnice sme nimi vždy len prefrčali a sľubovali sme si, že raz sa tam hádam predsa len zastavíme. Okrem iného aj preto, že je od roku 1895 miestom posledného odpočinku deda môjho deda, ktorý tu pôsobil ako evanjelický farár. Dlhokánska banská dedina sa hadí po strmých svahoch čoraz užšej doliny. Odbočku k peknej veži Klopačky sme našli až na druhý raz (treba odbočiť v časti Banská Hodruša pri penzióne Banský dom). Ísť dnu sa dá až po telefonickej dohode a tak sme len zvonka obdivovali ciferník s jednou ručičkou a cez drevené vrátka sme načúvali pravidelnému klopkaniu hodinového stroja. Cintoríny ležia o kúsok ďalej na protiľahlom svahu - evanjelický je ten menší a vyššie položený. Pradedov hrob krášlia divé sirôtky a orezaná lipa.

Mch vyňúral, že ak sa vrátime do Žarnovice, v susednej doline na konci dediny Lukavica sa môžeme okúpať v termálnej vyvieračke a podľa Park4Night by sa tam malo dať aj prespať. To prvé bola pravda - chlapi si posedeli v železitom prameni s 30° vodou v spoločnosti niekoľkých miestnych obyvateľov. Okolie však vôbec nebolo vábne; prameň je očividne dosť populárny a bohužiaľ úmerne tomu aj zabordelovaný.

Obyvatelia Hámrov a Hodruše nás teda mali možnosť vidieť aj po tretí raz šinúť sa ich dolinou. Skúsili sme nocľah hľadať v časti Kopanice, bolo tam prekrásne, ale bez miestečka. Okolo tajchu Dômky je stáť prísne zakázané a všade inde sú domy, záhrady, pasienky alebo aspoň čučoriedkové sady. Vrátili sme sa po štvrtý raz do Hodruše a pokračovali hore na Červenú studňu nad Štiavnicou. Tu sme sa bezradne motali, premýšľali, vyhodnocovali, až sme s použitím Park4Night zakotvili síce pri hlavnej ceste, ale za hradbou stromov na kosenej lúke pri lese. Súmrak sa rýchlo menil na tmu. S tajnými obavami, či vôňa ohrievaných špagiet a rizota nepriláka medvede, sme sa čo najrýchlejšie po večeri odobrali spať. Deti už zo päťkrát podotkli, že by išli radšej domov. 😊

Poklady v Štiavnických vrchoch 
25. 8. 2020

Tak ako posledne, spala som vnútri Caddie s jedným synom a Mch v strešnom stane s druhým. Ráno sme boli ešte v tieni, pri varení raňajok mi bola zima, ale stoličky sme si posunuli na slnko. Aby sme chalanov odškodnili za včerajšie zdĺhavé hľadanie nocľažiska, navrhla som, aby sme využili blízkosť Štiavnice a išli pod kopec Glanzenberg pohľadať kryštály. K náučnému chodníku sme sa dostali úzkou cestou. Nebol tam zákaz vjazdu, ale pripadali sme si medzi chalupami ako totálni lemráci. Aspoňže všetky autá vo dvoroch mali bratislavské značky. 😊

Ak sa nemýlim, kamienkovisko leží neďaleko panelu U - Povrchové dobývky na žile Špitáler. Tesne pred tým, ako chodník začne veľmi strmo stúpať, sa po jeho pravej strane nachádza bývalý lom z tmavého kameňa, kde som sa spolu s mojimi mineralógmi nejaký čas popremŕvala. Úroda kryštálikov bola pestrá a bohatá. Kamene vo svojich anorganických útrobách ukrývajú ozajstnú nádheru.

Keďže nedávno trúbil Nový Zámok 11. hodín, zavelila som vyjsť na vŕšok a pod čerešňou na prvých vykopávkach dávneho opevnenia sme sa najedli. Po stále viditeľnom obrannom vale sme zliezli zasa dolu híkajúc nad neopozerateľne krásnymi výhľadmi na Kalváriu.

V meste sa v druhom elektre Mch úspešne podarilo kúpiť batériu do haprujúceho vodného čerpadla v našom pojazdnom kuchynskom kúte a pokračovali sme cez Štiavnické Bane smerom na Bohunice, kde kus pred dedinou stojí zachovaný vodný mlyn. Spočiatku tam okrem nás neboli žiadni ľudia, ale vlastne ani nič moc na pozeranie. Staromódna izba, mlynské zariadenie à la Na samotě u lesa a OBRIE nehybné koleso. Pani správkyňa mala robotu s pripravovanými farmárskymi trhmi, podala nám len zrýchlený výklad a ako vstupné chcela, aby sme si kúpili radšej niečo z domácich produktov - vybrali sme si medovinu a čerešňový a hruškový džem.

Keď sa v Bratislave konajú Dni majstrov ÚĽUV, vždy si na nich ochotne vystojíme rad na špecialitu z Pukanca - párance. Sú to ručne trhané (= párané) rezance a najfamóznejšie chutia s masťou a popučeným zemiakom v šupke. Keď som zistila na mape, kdeže to ten Pukanec vlastne je a že tu majú zaujímavé náučné chodníky, hneď som ho zahrnula do cestovného itinerára. Spoznáme okolie a dobre sa najeme.

Keďže moruše, ktorým je venovaný prvý náučný chodník, mali už dávno po ovocnej sezóne, vybrali sme sa na ten druhý zasvätený rudnému baníctvu. Nie je však veľmi dobre značený. Dubový lesík spadajúci ešte pod Štiavnické vrchy je strmý, s množstvom cestičiek, z ktorých Mch vybral tú najstrmšiu a - nesprávnu. 😊 Deti mi v mojom sklamaní tentoraz vôbec neboli oporou - prekvapivo vôbec nehundrali, dokonca sa s chuťou sa vešali na stromy a keď sa Mch podarilo znovu nájsť značku, ochotne nazízali do prepadlísk po šachtách. Najhlbší Horný veľký gápeľ (Lievik) má vraj 12 metrov a kedysi sa dalo doňho nazrieť z lavičky ponad priepasť. Našťastie je to pre jej schátralosť už zakázané. Okrem týchto nálezov sme prechádzali aj okolo niekoľkých bývalých štôlní a háld kamenia z nich vydolovaných. Mtj bol veľmi sklamaný, že sme nenašli ametysty, ako sa podarilo komusi pred nami. Navyše v celom Pukanci niet ani zmienky o párancoch. Krajovú špecialitu si zrejme každý robí doma.

Lemujúc Štiavnické vrchy od juhu sme mali namierené na Krupinu a ďalej k háju Gavurky, ktorý sme už raz navštívili a teraz sme si povedali, že by bolo parádne tam aj prespať a vidieť prichádzať ráno medzi stáročné duby.

Tesne pred Sebechlebmi sme uvideli smerovku doľava k Starej hore s prípisom Rezervácia ľudovej architektúry. Spontánne sme odbočili a keď sme dorazili na miesto, skoro sme nadšením omdleli. Dedinka uprostred zelene, tesne pod prvými miernymi svahmi hôr pozostáva zo samých vinohradníckych domov a pivničiek! Vyzerá ako živý skanzen. Pri kaplnke sv. Urbana stojí infopanel a mapka. Domčeky sú očíslované a pokiaľ je majiteľ práve prítomný, zavesí na mapu visačku so svojím číslom. Návštevníci potom vedia, kam majú ísť na ochutnávku. Keďže párancami sme si bruchá nenaplnili, pokusne sme sa vybrali k otvorenému domcu, či náhodou neponúkajú aj dáke jedlo. Ani sme nestihli otvoriť ústa a starší pán nás okamžite pozval do pivnice a nalieval. Okúňali sme sa, že ešte dnes budeme kvôli nocľahu potrebovať šoférovať. Ujo rýchlo pochopil náš cestovateľský koncept, ponúkol nám, že spať môžeme rovno tu za jeho vinicou a teda pokojne môžeme piť. Takýmto argumentom sa už nedalo odporovať. 😊 Dostali sme šesť druhov bieleho a tri červeného, panebože! Tri veselé dámy, čo koštovali s nami, šli na istotu na tajomnú Konkordiu - starú odrodu, ktorá sa už takmer nepestuje. Ujo je na ňu právom pyšný, získal za ňu aj nejaké ocenenia. Bola fakt voňavá a fajná, ale chutila nám aj Milia a korenený rizling. K vínčisku sa podával syr, domáce pagáčiky a kopa vinárskych povedačiek. Deti sa tiež ponúkli a zatiaľ, čo rodičia ochutnávali, hrali sa vonku mačencami a vnučkou.

Kempovali sme na ozaj parádnom mieste pri oplotenej vinici, hruškách, ktoré nepravidelne cupkali zo stromov a so zapadajúcim slniečkom. Pri varení cestovín s cícerom a sardinkami sa mi konečne prestala točiť hlava. 😊 Šíra rovina na juhu a východe odhaľovala obrovský nebeský priestor. Fungl nová nepoužívaná hladká asfaltka vedúca okolo nás iba pod horu bola aj s príchodom nočného chladu ešte dlho teplá. Sedeli a ležali sme na nej ako na príjemne vyhriatej peci, rozprávali si vtipy a pozorovali pribúdajúce hviezdy, presnú polovicu Mesiaca a Mliečnu dráhu. Z lesa nám do toho idylicky húkala sova a kuvik.

To sú presne také tie zážitky, na ktoré žiadna slovná zásoba nie je dosť bohatá.

Obchádzka Lešti 
26. 8. 2020

V noci sa z východného obzoru dvíhal Mars aj Venuša a svitanie bolo prekrásne ružovo oranžovo pásikaté. Vstávali sme do tichého teplého rána, neskôr sa zamračilo, ale stále bolo fajn. Kým sme raňajkovali, chlapci zabehli do Konkordie a v košíku urobili výlet ryšavému mačiatku. Pred odchodom zo Starej hory sme šli ešte na podrobnú prechádzku híkať nad architektúrou. Chyžky jedna krajšia od druhej a takmer žiadni ľudia. Chodili sme po otvorených sadoch a záhradách, J. sa hojdal na hojdačke zavesenej na košatom jaseni. Po návšteve dokonale čistých verejných toaliet (na mince) a doplnení pitnej vody sme sa ešte všetci štyria ponaháňali okolo kostolíka, lebo dnešný deň mal byť hlavne o presunoch.

Okolo dvanástej sme sa priblížili k Bzovíku. Uveličení nečakane malebným štvorvežovým zámkom na nízkom pahorku sme sa okamžite rozhodli, že si ho ideme pozrieť. Chlapci sa zaodeli do čarodejníckych plášťov, ktoré si brali na dovolenku práve so zámerom chodiť v nich po slovenských ekvivalentoch Rokfortu a mohli sme vyraziť. I keď Bzovík vlastne ani nie je hrad ale opevnený kláštor. Ešte pred 2. svetovou vojnou väčšina z neho stála, ale mal už namále a časom bol rozobratý na stavebný materiál. Nádvorie teraz vyzerá ako po archeologickom výskume. Z početných miestností ostali poväčšine len základy a veselo sa na nich rozrastá divozel. Obvodové múry a veže stoja pevne, občas sú "vylepšené" šokujúco diletantskými socialistickými zásahmi. Našim čarodejníckym učňom v prievane pekne viali plášte. Najedli sme v tieni zvyšku kostola, potom sme si ešte obišli celý hrad zvonku po hrádzi vodnej priekopy. Ešte aj odtiaľto je na obzore vidieť vrchol Sitna a z tohto pohľadu je očividné, že to kedysi bola sopka.

Pokračovali sme v ceste na Senohrad a nebyť obrovského vojenského obvodu Lešť, došli by sme zakrátko do končín, kde sa narodila moja stará mama. Turie Pole však padlo za obeť armádnym zámerom. Schyľovalo sa k tomu postupne už od prvej svetovej vojny, poslední obyvatelia sa vysťahovali v roku 1951. Hoci naša rodina odišla z iných dôvodov už skôr, starej mame bolo vždy ľúto, že nemohla navštíviť krajinu svojho detstva. Ani my potomkovia sme sa k týmto končinám nikdy nepriblížili a preto keď som sa dočítala o ľudových náhrobkoch Turiemu Poľu za humnami, pridala som ich k stredojužným potulkám.

Najprv však bolo treba obísť vojenský obvod. Jeho územie je členité a rozmanité - na severe sa tiahne hrebeňom pohoria Javorie, ktoré na rovnomennom najvyššom vrchu prekvapuje až 1044 metrami. Smerom na juh k Modrému Kameňu a Veľkému Krtíšu to klesá o viac ako polovicu. Pri obchádzke sme si vybrali severnú trasu cez legendárnu eko-ezo-alternatívnu osadu Zaježová. Cesta vedie údolím, obydlia sú roztrúsené po svahoch, takže žiaden genius loci sa na nás týmto prefrngnutím nenalepil. 😊 Ale kraj je to prekrásny, hlavne o kus ďalej na Slatinských lazoch s výhľadom na Poľanu. Tam sme odbočili na juh na cestu 591, ktorá nás už doviedla do Horného Tisovníka.

Na jeho severnom konci je pitná vyvieračka - medokýš, aj my sme si tu doplnili zásobu vody. A keďže úzka odbočka k cintorínu je neďaleko, rovno sme tu nechali auto. Unikátne náhrobníky zosnulých evanjelických občanov vznikali v tejto oblasti koncom 19. storočia. Nevedno prečo práve tu a v tom čase. Texty sú napriek chýbajúcim medzerám, hrúbkam a otočenými písmenám rozvité a kvetnaté, ozdobené rôznymi prírodnými motívmi a starými symbolmi. Niektoré sú ošúchané a zvetrané, na iných sú písmená a kresby farebne obnovené. Viacero z nich je vyrezaných do dreva. Krásne, úprimné, ozajstné, s prírodou ladiace.

V Dolnom Tisovníku prehliadka pokračovala v podobnom duchu. Chlapci, samozrejme, hundrali raz na cestu, raz na nezáujem, na kostrnky pokosených bylín, ktoré sa im strkali do sandálov, potom na hrušky, ktoré nechceli jesť... Ale nám veľkým sa prehliadky páčili. Mňa povznášalo aj vedomie, že rovno tu, za kopcom Bralo, zanechali očiam neviditeľnú stopu aj moje gény.

Mch našiel na mape, že by sme sa mohli okúpať v nádrži Ľuboreč, prípadne tam aj nocovať, ale nebolo to veľmi vábne. V Lučenci sme nakúpili na večeru a opäť nekonečne dlho hľadali vhodné nocľažisko smerom k Šomoške. Prekvapilo ma, že tieto končiny vôbec nie sú rovinaté, ako som si juh Slovenska predstavovala - Cerová vrchovina pomenovaná podľa istého druhu duba dosahuje na Karanči vyše 700 m.n.m. Priblížili sme sa až k maďarským hraniciam a konečne za dedinkou Ratka sme to zapichli za hradbu kríkov a vŕb na okraj pokosenej lúky. Bol tam síce mierny bordel, ale o kúsok ďalej sa dalo. Večerali sme opäť takmer potme. Ako prílohu k praženici/omelete sme mali hviezdnu oblohu s Mesiacom a dvoma nízko letiacimi rozpadávajúcimi sa meteormi.

Na južnom pohraničí 
27. 8. 2020

Lúka, ktorá bola večer zelená, v rannom slnku prekrásne rozkvitla modrými čakankami a žltými kozími bradami.

V Šiatorskej Bukovinke sme boli raz-dva a zistili sme, že zelená značka ide z troch štvrtín po asfaltke, nuž sme sa po nej popod kužeľovitý kopec Šiator previezli až na parkovisko s ihriskom a mapou. Náučný chodník nás viedol cez bukové lesy okolo rybníkov a kamenného mora až k úchvatnému kamennému vodopádu. To v dávnych časoch do pieskovca vyvrela láva a potom pri chladnutí takto efektne popraskala. Pod nánosmi hliny ho objavili pri stavbe hradu a časť múrov je práve z tohto päť a šesťbokého materiálu.

Šomoška s trojuholníkovým pôdorysom sa týči presne v hraničnom cípe medzi Slovenskom a Maďarskom. Hrad patrí do slovenského katastra, rovnomenná dedinka už do maďarského. Hoci zrúcanina nie je rozľahlá, návštevníci oboch národností si navzájom neprekážali. Na drevenom stole pod zrekonštruovanou kruhovou vežou si Mch asi na hodinu zriadil kanceláriu - na lúke, kde sme spali, nebol signál a potreboval povybavovať najnevyhnutnejšie veci. Chlapci po jedle preskúmali celú stavbu a potom nám robili komentovanú prehliadku. Okrem šindľom po krytej veže sa dá nazrieť aj do hladomorne a podzemnej chodby. Z nekrytej bašty bolo pekne vidno k južným susedom a najmä na výrazný kopec Salgó, na ktorom tiež stojí hrad.

Zo zelenej značky sme sa pustili ešte po žltej. Dozvedeli sme sa, že z kameňolomu Mačacia sa tadiaľto kedysi železničkou vozili mačacie hlavy do Maďarska. Prezreli sme si zrúcaninu colnice s vagónikom a o kus ďalej prameň, kde sa chlapci vyhrali s hatením vody a keďže okolo chodilo len málo turistov, trojbodovo som sa v ňom umyla. To je to čaro kempovania nadivoko. 😊

Kameňolom bol perfektný, už nepoužívaný a teda pôvabne zarastený. Mačacie hlavy sa z bohatých zásob dali krásne prirodzene odtínať. Chalani hádzali kamene o zem v márnej nádeji, že odhalia dutinky s aragonitom. Z rozhľadne nad lomom bolo vidno Šomošku a takmer v zákryte hrad Salgó. Mtj na tomto výlete našiel mŕtveho fúzača alpského, samičku roháča a jedného modročierneho chrobáčika.

Kde dnes budeme nocovať? Skraja Fiľakova, kde nás aj na diaľku ohúrila ďalšia zrúcanina, sme nakúpili a vyrazili smerom na Hajnáčku. Usilovali sme sa nájsť miestečko okolo Sovieho hradu, čo je úžasná, magická skala nad dedinkou Šurice, ale neuspeli sme, len dve srnky na nás kukali z poľa a o kus ďalej nám cez cestu precupitali štyri bažantice.

Šťastie sa na nás usmialo až na pieskových kopčekoch za Gemerským Jabloncom. Dlho sme sa tam prevážali a všade naokolo boli veterné vŕšky, lúky a pieskové brehy. Ostali sme nakoniec na rázcestí pri dune, okolo ktorej sme už dvakrát prešli a nezastavili kvôli čupiacej pani s cigaretou. Na tretíkrát tam už nebola a zakempovali sme. Čistá nádhera, neskutočne dobrá energia! Deti sa vrhli do piesku a ja som išla blažene variť. Šampiňóny už boli na panvici, keď sa mraky na západe rozžiarili na lososovo ružovo. Odstavila som varič a šla žasnúť na vyhriaty kopček. 😊 Jedli sme, klasicky, potme. V noci bola riadna zima, ale aj hviezdnato.

Sopečné kopčeky 
28. 8. 2020

Ráno žiarilo veľmi silné a horúce slnko. Pri jedle sme zhodili aj tričká. Mch pridal toto miestečko na Park4Night.

Vrátili sme sa o kus naspäť a v susednej dedine Šťavica sme sa pristavili pri sírnato-železitom prameni. Má upravené okolie a úplne nás šokovala tabuľa, že sa tu v 19. storočí nachádzali populárne kúpele s čulým spoločenským životom! Niet po nich ani stopy, prestali plniť svoj účel po vybudovaní kúpeľov Číž.

Hajnáčku (skalu - zrúcaninu) nebolo problém nájsť, týči sa doslova uprostred dediny a domy ju obkolesujú zo všetkých strán. Horšie to bolo s parkovaním. Práve keď sme horko-ťažko našli miesto pri jednom dome, na ceste zjavil ujo s káričkou a pobádal nás, že sa môžeme vyviezť aj vyššie, lebo tam je jeho pozemok. Na neľúbosť chlapcov sme na ponuku len poďakovali a strihli sme si to pešo hore jarkom pomedzi ploty okolo zúrivo brešúcej brány. Hrad je voľne prístupný a - nenašli sme ho. 😊 Neostalo z neho takmer nič. Zato špicatá skala, na ktorej ho postavili, dodnes budí rešpekt. Výhľad na krajinu, ktorú vyformovali kedysi sopky, bol úžasný. (V čase, keď toto píšem, je na Islande už pár týždňov činný nový vulkán Geldingaldalir. Zrejme takto to vyzeralo pred dávnymi časmi aj na Cerovej vrchovine.) Na najvyššom bezpečne dostupnom bode bola v skale vyhĺbená miestnosť. Najedli sme sa však na lavičke pod stromami pod "oknom" - jedinou vymurovanou časťou. Cestou dolu už brána neštekala. V obchode sme si kúpili nanuky a jedli ich cestou k Soviemu hradu vo vedľajšej dedine. Pôvodný plán bol vrch Pohanský hrad, ale bolo to tam a späť zo tri hodiny a hore "len" skaly a ledva badateľné pozostatky po pradávnom osídlení. Nechceli sme chlapcom vnucovať také utrpenie, navyše bolo HROZNE teplo.

Treťohorný stuhnutý sopúch nad Šuricami, ktorý ma mysticky priťahoval už včera, nie je až taký vysoký ako Hajnáčka, má však veľmi pôvabné okolie - piesčité kopčeky a oranžovejúce šípky na kríkoch. Na vrchole nevidno vôbec žiadne stopy po stavbe, iba do skaly vysekané schody. Boli sme aj z tohto krátkeho výstupu totálne uvarení. Rozhodli sme sa, že by to chcelo kúpanie, len nablízku sa nenachádza žiadne jazero. Bola mi zverená navigácia k nejakej vodnej ploche. S obrovským podrobným turistickým atlasom na kolenách som počas jazdy na sever zavrhla Kurinec aj Klenovec a došikovala som rodinu k nádrži Teplý Vrch. Z diaľky to vyzeralo super. Vodu však obkolesoval ohradený kemp alebo súkromné chatky alebo chránený lesík hikórií. Teraz ľutujem, že sme sa ním nešli prejsť. Hikórie sú americké stromy a na niektorých druhoch dozrievajú para orechy. Vtedy sme však túžili po chladivom osviežení. Keďže nebolo inej možnosti, na drzovku sme sa prešli cez jeden ešte nezastavaný pozemok a našli - bahnitú vodu. Mala som pocit, že by som z nej vyliezla ešte špinavšia, ako som bola. Mch a J. sa napriek tomu okúpali, Mtj sa brodil pri brehu a hral sa s drevom. Ja som trpela. 😊 Navrhla som ísť skúsiť ešte rekreačné stredisko Drieňok, či náhodou tam nebude sprcha. Márna nádej. Mali sme pocit, akoby sme sa vrátili aspoň o 30 rokov dozadu. Areál i budovy pôsobili neuveriteľne socialistickým dojmom a žasli sme, čím tu toľkí spokojne vyzerajúci rekreanti trávia čas. Zasadli sme aspoň ku kofole, využili slušné wc a pre pokročilý čas sme sa odhodlali aj k pizzi. Vďaka tomuto manévru sme sa potom už nemuseli zapodievať nákupom a varením a mohli sme sa venovať hľadaniu nocľažiska. Okolo Kyjatíc sme prešli trikrát, lebo sa nám páčil ich čerešňový sad, ale vytrvalo tam obchendovala posádka iného auta. Ohrdli sme aj parkovisko pri pozostatkoch žiarových pohrebísk kyjatickej kultúry (doba bronzová!). Hoci vyzeralo presne ako pre nás, za tú chvíľu, čo sme si to tam obzerali, prefrnglo okolo dosť veľa áut a na stole v turistickom prístrešku ležalo obývané sršnie hniezdo. Nakoniec sme ostali o kúsok ďalej, za stromami na kraji krytého pasienku pod starým orechom. Mladých orechov bolo plno všade naokolo - samé nové sady. V noci bolo veľmi teplo.

Tisovské dolomity 
29. 8. 2020

Ráno opäť slnečné a rozkvitnuté kozími bradami. Dojedli sme posledné zásoby chleba a o trištvrte na jedenásť sme sa vybrali hore Porimavím (podľa vzoru Považie 😊) do Hnúšte nakúpiť. Dvere na obchode sa však neotvárali a hodnú chvíľu sme to nechápali. Veď píšu, že v sobotu otvorené od siedmej... Aháááá, SNP!!

V zúfalstve nám napadlo, že možno Muránske buchty, ktoré nám dávala do pozornosti moja kamarátka - Tisovčanka, pečú aj vo sviatok. Skúšali sme sa tam dovolať, no zložili nám to. Vytvorili sme si teóriu, že makajú a nestíhajú telefonovať. A keďže Muráň je od Tisovca, kde sme plánovali túru, len 11 km a nemali sme nič na obed, prekrbáľali sme sa cez kopec tam. Bolo otvorené a stálo sa v rade. Spolu s nami aj strapaté mačiatko. Buchty mali úctyhodné rozmery. Vzali sme 5 lekvárových, 5 tvarohových a 10 slaných pagáčikov. Boli sme zachránení! 😊 Potom som si spomenula, že práve pod muránskym hradom je syslia lúka. Čítala som o nej sugestívny článok, ako prietrže mračien vyplavovali hlodavce z dier a dobrovoľníci ich chodili loviť z rozvodneného jarku.  Keď sme už boli tu, reku pozrieme sa na ne. Po 2,5 km sme dorazili na preplnené parkovisko, z ktorého sme videli davy ľudí a stánky s ktoviečím... úplná megaatrakcia, môjtybože! Chlapci ani neprotestovali, keď sme sa otočili na päte.

Týmto potulkám možno naozaj s pokojným svedomím udeliť inkognito Po stopách našich predkov, pretože z Tisovca pre zmenu pochádzala moja druhá stará mama. Ktovie, v ktorých končinách stála jej rodná chalupa.

Túru na Hradovú sme začali o trištvrte na 12. od evajnelického kostola. Prvú hodinu to boli príjemné cikcaky. Niekoľkokrát sme sa na nich predbiehali so staršími manželmi, ktorí sa nás priateľsky pýtali, či ideme okúsiť trochu horolezcovania. Aj infopanely náučného chodníka naznačovali, že na vrcholovom hrebeni sú malebné skaly. Za vyhliadkou dolu na mesto značka stúpala veľmi strmo hore cez nízku bučinu ako cez džungľu. Pre polom spred pár rokov mladina teraz bujnie ostošesť. Kamoška nám radila vziať si roľničku kvôli medveďom, ale my máme J., ktorý zvučným hlasom dával vedieť o našej prítomnosti v oveľa širšom zábere: keď sme sa vynorili z pralesa, trpezlivo a usmiato tam čakali asi 10 turisti, kým uvoľníme jednosmerku. 😊

Hore na Hradovej sme objavili dva zakonzervované múry zo vstupnej brány niekdajšieho hradu. Neviem si predstaviť, kadiaľ sem v stredoveku vozili zásoby. Kopčisko má síce len čosi pod 900 m.n.m, ale príkry je riadne. Kúsok za ruinami sme narazili na rozchodník s nápisom NEBEZPEČNÝ ÚSEK, ktorý meria 400 metrov a vraj má trvať 10 minút. Autor cedule mal buď pokazené hodinky alebo sedemmíľové čižmy. Uznávam, že sme mali decká a s mojim sklonom k závratom sme na tomto hrebeni nemohli byť považovaní za štandardných turistov, ale ani Mch sám by to za takú chvíľočku neprešiel. Bolo to dosť príšerné, nebezpečné, opatrné, pomalé, fest som sa bála a nebyť úžasne trpezlivého a nápomocného Mch, budem druhá v histórii, po ktorú príde vrtuľník. Na niektorých skalách sme si mohli pomôcť reťazami. Chlapci boli veľmi statoční a myslím, že ich to celkom bavilo. Trvalo nám to celé hodinu! Výhľad bol asi úchvatný. 😊

Na Okrúhlu skalu sa už chvalabohu vyliezť nedalo a popod obrovské polámané buky sme šťastne došli do lesa a najedli sa. Cesta dole na Kordové lúčky bola strmá, ale bezpečná, rýchlo ubehla. Dole v Tisovci sme počuli húkať parný vlak, obnovenú zubačku, o ktorej sme vopred nevedeli a preto sme ju už ani nestihli. Zastavili sme sa však ešte na kus reči u kamošky, ktorá práve tento víkend trávila u rodičov. Ona i jej ocko, zdatní turisti, ocenili náš výsledný čas (5 hodín) a spoločne sme kritizovali údaje na smerovkách. 😊

V Tisovci sme si nabrali výbornú kyselku a odjechali na Zbojskú, kde okrem návalu bežných turistov večerali a nocovali aj účastníci offroadových pretekov. Unavení výletom sme však boli pevne odhodlaní dnes nevariť a chalani sa tešili na šúľance. Kúpili sme si aj kusisko miestneho chleba veľkého ako koleso na voze. Po šírych lúkach naokolo sa pásli ovečky a kravky. Dunčovia, ktorí sa popletali okolo, akoby z oka vypadli psíkovi deduška Večerníčka.

Po večeri sme odtiahli kúsok poniže chaty Zbojská a pri koľajniciach sme v blýskavici zaliezli spať. Noc však bola pokojná.

Krížom krážom domov 
30. 8. 2020

Ráno sme ja a Mtj ešte v polohe ležmo počuli ísť okolo vlak. Mch nám neveril a pri buchtových raňajkách googlil, že tu predsa nič nechodí. O chvíľu išiel motoráčik späť. 😊 Ešte stále sme sedeli pri jedle, keď sa kdesi spoza stromov približovalo zvláštne cinkanie. "Ovečky," tipoval Mch. "Nie, to idú kone," tvrdila som ja. A spoza stromov sa vynoril - pretekársky pes ťahajúci závažie. 😊 Na dovŕšenie ranných prekvapení Mch objavil pod J. stoličkou modlivku.

Pred nami bola cesta do Bratislavy a aby z nej chlapci mali väčšiu pohodu, spestrili sme si ju zastávkou na Čiernom Balogu. Nie previezť sa, ale aspoň sa nadýchať atmosféry. Stanička úzkorozchodnej železničky je po celé tie roky, chvalabohu, rovnaká, skromná a bez pridružených serepetičkových blbostí. Deti skúmali početné rušne, vagóny, stroje a prístroje, najviac ich zaujali cyklodreziny - požičať sa však teraz nedali.

S pomocou zvyškov muránskych pagáčikov sme úspešne zvládli dlhú cestu cez Veľký Krtíš a Modrý Kameň až do Starej Hory, kde sme sa podľa dohody z utorka mali zastaviť na nákup vína. Nechceli sme, aby sa nám vzácny mok v aute počas potuliek ktoviekoľkokrát prehrial, ale veľmi sme chceli rodine doviezť ako podarúnok čosi z kvalitnej domácej produkcie. Ledva sme uja stihli pozdraviť a už mi bol načapovaný mladý burčiak. Kúpili sme pre kadekoho dohromady 6 fliaš a na stole pred chyžkou sme sa mohli rozložiť so studeným obedom. Dedinka bola tichá a príjemná ako pri našej prvej návšteve, chlapci len banovali, že mačiatka boli kdesi zalezené.

Zvyšok cesty cez Tlmače a Nitru už ubehol bez zastavenia.

Stredojuh nás očaril. Bola to krásna bodka za letnými prázdninami.