Stredoslovensko 2023

Zoznamovačka s Muránskou planinou
23. júl 2023

Po vlaňajších častých generačných zvadách na tému dovolenka na Slovensku sme tento rok prikročili k nekompromisnému riešeniu: chlapcov sme prihlásili na týždenný tábor na Čiernom Balogu a túlať sa po Slovensku sme sa šli bez nich. 😊 Deti sme o jednej odovzdali skupine inštruktoriek na parkovisku pri Lesníckom skanzene vo vcelku vyrovnanej nálade a hneď sme dumali, čo s načatým popoludním. Mňa to ťahalo na Muránsku planinu a tak sme sa odviezli do sedla Zbojská a nechali sme Caddie na polceste k rovnomennej chate. Červená značka viedla kamenistou dolinou s výrubom na minimálne jednej strane, takže pred horúcim slnkom nás veľmi nekryla. Odzobali sme pár malín a jahôdok a snažili sa nájsť témy na rozhovor, aby sa nám vyhli medvede. 😊 Mch si radšej vzal dva papeky a zavše nimi klopal o seba. V úvode doliny sme stretli dvoch cyklistov v protismere, inak nikde nikoho. Cesta nebola ktovieaká, ale dali sme si záväzok, že to potiahneme na Kučalach a uvidíme. Uvideli sme pár starých dreveníc, niektoré s novou strechou. Jedna z nich bola postavená vysoko na úbočí nad nami a z jej verandy vykúkali ľudia. My sme si posedeli na pokosenej lúke s výhľadom na Stožky (tam chceme ísť zajtra) a vrátili sme sa späť kus po červenej a potom po cyklotrase, ktorá bola široká a pohodlná, zrejme utľapkaná drevárskymi vozidlami. Bola to síce obchádzka, ale aspoň okruh. 😊Neskôr sa zmenila na asfaltku a napojila sa na žltú pri Pekárových jamách. Po asfaltke dolinou Kopačno to bolo trochu nudné, ale všade naokolo kvitli nevädze, divá rasca, margarétky a vzduch voňal lopúchmi. Podľa toho by som aj so zaviazanými očami vedela, že som v horách. Ani sa to nezdalo, no dokopy sme prešli 7 km. Vďačne sme zapadli na salaš Zbojská na pirohy a strapačky s baraninou. Obsluha bola trochu popletená, no jedlo aj výhľad prvotriedne. Okolo salaša sa jašila svorka 5 súrodencov čuvačov s rodičmi. Za Tisovcom sme si nabrali famóznu kyselku. Chodí na ňu dosť ľudí, oplatí sa však vyčkať, je veľmi chutná.

Do hľadania nocľahu sme prizvali appku P4N. V Muránskej Lehote bolo označené miesto pri rybníku, ktoré však bolo za zákazom vjazdu. Dedinka je to inak veľmi pôvabná, učupená za pahorkom pri Muráni. Mch to skúsil naslepo aj lesnou cestou, ktorá nemala konca, našťastie sme sa po cca. kilometri mali kde otočiť. Napokon sme to úspešne zapichli okolo 9. večer pod vŕbou pri tenkom potôčiku na kraji lúky nad Muránskou Dlhou Lúkou. Podľa smeru uľahnutia trávy sme dedukovali, že tadiaľto asi chodia ovce domov z paše. Tenký nový kosáčik Mesiaca sa ponáral do oparu a lúka bola ešte aj v jeho chabom svite zlatistá.

Poludnica a Muránsky hrad
24. júl 2023

Spalo sa dosť dobre a ráno o 7:11 nás podľa očakávania zobudili ovečky. Spôsobne prešli okolo a ani pastiera so psom sme veľmi nezaujímali. Chvíľami sa ukazovalo slnečno, chvíľami mračno, avizovaný dážď o 8. sa však nedostavil. Raňajky sme odbavili rýchlo, uvarili sme si len čaj a kávu, lebo sme sa hotovali do Muráňa kúpiť buchty a pagáčiky. Spoločnosť nám robili ďatle na vŕbach. V buchtárni sme boli okolo pol 9., hoci hodiny na kostole ukazovali 6h 7min. 😊 Buchty sme tlačili počas jazdy smerom na Červenú skalu s úmyslom bicyklovať zo Závadky nad Hronom. Ale ako som tak pozerala do mapy, uvedomila som si, že sa blížime ku križovatke s cestou pre bicykle, ktorá vedie cez planinu cca. rovnobežne s jej východným okrajom a dá sa po nej ísť až k Poludnici, odkiaľ má byť fajný výhľad. Mch málokedy namieta voči takýmto spontánnym nápadom, a tak už niečo po 9. sme nasadali na bicykle od rázcestia Pod Javorinkou. Nachádza sa za Muránskou Hutou a kaštieľom na Prednej Hore. Muránska Huta je ďalšia veľmi pekná dedinka učupená pod horami.

Naša cesta skoro stále klesala, čo bolo z tohto smeru fajn, ale prekvapovalo nás to. Išli sme najprv smrekovým hájom, potom hlavne cez listnaté lesy, striedali ich rozkvitnuté lúky. Ale nádherné boli aj kvety len tak na okraji cesty - žlté, fialové, biele. Občas nás obehlo nákladné auto, očividne drevárske. Rúbaniská sme nevideli, ale kmene pri ceste neraz. Po nejakom čase sme sa vynorili na kraji Veľkej lúky s hospodárskymi budovami. Z lesa cez lúku zvonili spiežovce, nazdali sme sa, že tam sú ukryté ovce, no zrazu sa spomedzi stromov vyhrnulo menšie stádo koní. Bol to čarovný pohľad. Mali však svojho pastiera, ktorý určoval, kde je vhodné sa preháňať.

Lúku sme prebicyklovoali až k rozchodníku, kde sa odbáča aj k hradu a pokračovali sme ďalej po červenej do kopca k Poludnici. Keďže máme skladačky s malými kolesami, bolo ich treba dosť dlho tlačiť. Trasa kúsok pred Jaskovou Mukou síce pokračovala po vrstevnici, ale rozbitým terénom, samý vymieľajúci sa štrk, nič príjemné. Cyklocesta končí zákazom vjazdu pri Maretkinej – ďalej môžu zrejme len ťažiarske autá... Tu sme zaparkovali a prešli sa pešo 10 minút krásnym lesíkom k vyhliadke. Jeden smrek sa mi videl podozrivo ošúchaný, boli sme preskúmať, či nenájdeme medvediu srsť, ale nič – možno kôra sama opadala po červotoči. 😊Na Poludnici sme našli jediného cyklistu, ktorý nás predbiehal. Výhľad závratný na blízke skaly aj doďaleka. Nad priepasťou kvitli ružové klinčeky a robil si na ne zálusk motýľ nápadne pripomínajúci jasoňa, len sme si nestihli všimnúť, či mal aj červené očká.

Na jazdu naspäť sme sa ktovieako netešili, ale aspoň to šlo z kopca a rýchlo. Hneď sme sa rozhodli, že pokračujeme aj na hrad. Bicykle sme zamkli na rázcestí, kde sa nakopilo už aj dosť veľa áut (vraj s povolením sa to smie). Oficiálne je aj modrá značka na hrad cyklo, ale terén je kamenisto-lesný a vlastne sme na nej za celý deň videli iba toho "nášho" pána, ktorý nás predbiehal. Pre moju v máji zoperovanú nohu to bolo aj na pešo dosť náročné. Veľmi vďačne sme po 30 minútach prijali v otvorenej chate kofolu (do vlastnej fľaše, z ktorej sme už vypili tisovskú šťavicu 😊). Vonku sme sa aj najedli a svojim usadením sa na tráve sme nevedomky vytvorili uvítací výbor pre upachtených turistov šliapajúcich od Muráňa. Po obede sme sa aj my podujali ísť hore na hrad. Očividne u mňa funguje spomienkový optimizmus, pretože ani z r. 1996 ani z 2006 si túto príšernú cieľovú strminu vôbec nepamätám. Končí sa schodmi pred murovanou bránou s drevenou strechou a za ňou je OBROVSKÝ hradný areál, ani sa nám ho pôvodne nechcelo prezrieť celý. Obdivovali sme partiu stavbárov, ktorí sa z ruín usilujú obnoviť pôvodné priestory. Vyniesli si sem aj hrady a šindle. Až keď sme po oddychu v sprievode červienky a brhlíkov, ktorí sa odvážili poskakovať celkom blízko našich nôh, išli prispieť na údržbu do kasičky, videli sme na ceduli obrázok pôvodného vzhľadu hradu a uznali sme, že by sme nemali prehliadku odfláknuť. Okrem toho, zo severnej strany je výhľad na kopce oveľa krajší ako zo skalnej ostrohy nad Muráňom.

Cesta dole bola očistec, spracovali sme ho potom ležaním na tráve za chatou a vcelku osviežení sme idúcky k bicyklom nakukli aj do Vesseléniho jaskyne. Vo vstupe má osadenú mrežu, ale vraj je až 200 metrov dlhá. Na rázcestí pri bicykloch sme stretli rodinku s dvomi puberťákmi – všetci štyria vybavení ruksakmi s karimatkami a aj mládež vyzerala odhodlane. Obdivuhodné.

Sadnúť na bajky bola radosť, hoci spiatočným smerom bolo stúpania viac. Ale nič katastrofálne. O cca. pol piatej sme boli pri aute. Cieľovou odmenou nám boli muránske pagáčiky. 😊 Keďže sme boli brutálne ulepení a spotení, túžili sme hodiť sa dakam do potoka, no ideálne aj v internetovom signáli, aby Mch mohol potom porobiť na diaľku nejaké veci do práce. Kúsok za Červenou Skalou to zatiahol k Hronu, čo som vetovala; aj keď tu ešte nie je ďaleko od prameňa, predsa len už preteká kadejakými dedinami. Po vybavení pracovných záležitostí sme sa odviezli cez Heľpu, kde sa nám cez cestu teperila tetuška v kroji, do Závadky nad Hronom, reku že opáčime, či v doline, kde sme chceli na ďalší deň bicyklovať, nebude vhodné miesto na umytie, prípadne aj prenocovanie. Preteká tade potok Hronec s prítokom Hronček 😊. Kúsok za dedinou však už bolo ochranné pásmo národného parku. Zákaz vjazdu je umiestnený síce až asi o 2 km vyššie, ale okrem jedného pekného ohniska pod skalou sme nenašli ničového nič, čo by bolo kóšer. Vlastne ani toto miesto nebolo, lebo by sme stáli na lúčke, čo sa podľa mňa v ochrannom pásme nemá. S ťažkým srdcom, lebo to tu bolo krásne, sme sa zasa vrátili. Druhý tip severne od Závadky bol rybník pri hoteli Zlatá rybka, no bol len pre rybárov a bez povolenia vjazdu. Viezli sme sa teda ešte skusmo v ústrety Nízkym Tatrám, až sme tesne pod odbočkou k horskej chate Vŕšky našli cez krovie vysekanú cestu k Veľkému potoku. Dokonca s dvoma provizórnymi ohniskami a úzkou cestičkou vyššie k potoku, kade očividne chodia nejaké kopytníky. Ostali sme. Večer bol napriek oblačnosti teplý. Potok nám poslúžil ako kúpeľňa. 😊 Na večeru som varila kuskus s haldou cibule a cíceru. Večer sme dlho sedeli s baterkami pri knihe a denníku. Nad tôňkou lietali netopiere a prišla sa na nás pozrieť aj žabka.

Dolinou Hronec
25. 7. 2023

Keďže sme vďaka predpovedi vedeli, že už okolo 11. môžeme čakať prvý dážď, dali sme si budík na 7.00 a vďaka buchtám z Muráňa sme vyrážali o 8.15!!! Počko ešte krásne, takmer úplne jasno. Auto sme zaparkovali tesne za ceduľou ochranného pásma na kraji cesty.

Dolina Hronec je naozaj prenádherná. Mokraďové lúky, rúbaniská (vraj po polome), na nich kypriny a celý háj divizien, neskôr vyššie pri ceste okrem margarét, žltých pichliačov lepkavých, náprstníkoch a niekoľkých druhov pakostov aj ostrôžka s nenapodobiteľne modrými kvetmi – totálna prechádzka botanickou záhradou po ceste s výborným povrchom. Až do 1962 tu bola lesná železnica. Stúpanie mierne, tuším len raz sme tlačili, keď to už trvalo dlho. Prechádzali sme dvomi križovatkami – Klatná, kde mali Coburgovci koncom 19. storočia poľovnícku chatu, a Pätina. Tam je tiež pár domov a pri ceste odstavený starý krytý železničný vagónik, ktorý slúži ako provizórna útulňa. Kochali sme sa, aké sú tie železničky malebné, ale v postate tam robili rovnakú paseku ako teraz tie nákladné autá (aj dnes sme zo dve stretli). Úzkokoľajka tadiaľto premávala a zvážala drevo v rokoch 1918 – 1963. Tak, ako pôvodne koľaje, aj dnešná cesta sa na tomto mieste delí, my sme šli doľava dolinou Dudlavky. Vedľajšou, kadiaľ od prameňa steká Hronec, sme sa mienili vrátiť. Výborne sme sa zabávali nad smerovkami, ktoré pobádali k návšteve miest s názvami Frntuľová a Za Gindurou. 😊

Naďalej sme híkali nad pestrou kvetenou, dierou v zemi (jaskyňa?), mohutným potokom vytekajúcim bez varovania spod skaly, inou vyvieračkou, z ktorej sme sa aj napili a smutno sme krútili hlavami nad záhadou troch mŕtvych krtkov, ktorých sme postupne stretli uprostred cesty. Asfaltka končila pri horárni a odtiaľto bol aj najkrajší výhľad na Malú Stožku s vápencovým čepcom. Očividne sa tu zdržujú aj ovce, dokonca poohrýzali aj lopúchy. Ale teraz zrejme boli voľakde na paši. Možno aj ony išli dolinou k Randavici, kadiaľ sme sa uberali my, tlačiac bicykle. Cesta nebola síce veľmi strmá, ale zato kamenistá. Stretli sme troch chalanov uberajúcich sa opačným smerom, inak nikoho. A je to pritom taká krásna trasa! Okolo nás sa dvíhali trávnaté stráne so smrekmi až po zem rozkonárenými, alebo rúbaniská zarastené mladinou, už len dáky maco chýbal. 😊 Na rázcestí cyklo + turistického + náučného chodníka sme riešili dilemu, či vytlačiť bicykle hore až do sedla Burda alebo ísť na Randavicu. Mraky sa už totiž dosť zbierali, tmavli a ovzdušie bolo predbúrkové. Z Burdy mala ísť asfaltka, ale celé to bolo dlhšie. Mňa to nevysvetliteľne lákalo na Randavicu, ten názov na mňa pôsobil ako zaklínadlo, preto sme sa napokon pustili týmto smerom. A bolo tam naozaj krásne – pod lesom, nekosené lúky, tíšina, dramatické nebo, začalo hrmieť, aj pár kvapiek cuplo. Urobili sme si samospúšťovú fotku, pustili pred seba dodávku s lesnými robotníkmi a šli dolu kopcom za ňou. Bola to legálna, hoci neznačená cesta, les nás kryl pred mrholením. Pod lesom v doline sme sa znova napojili na náučný chodník a terén bol už celkom dobre ujazdený, bez kameňov –tam sme sa už viezli a rýchlo sme dorazili na asfaltku z Burdy. Dáždik bol stále decentný, akoby úvodný a naplno prepukol, keď sme dorazili k Pätine. Útulňa vo vagóne čakala iba na nás. 😊 Bolo super sa v suchu najesť a bezstarostne pozorovať lejak. Trval asi 2 hodiny, po ňom sa zasa krásne vyčasilo, slniečko vyťahovalo opar z cesty. Dolina klesá mierne a je vyložene kochacia. Videli sme dvoch myšiakov, jedného dosť zblízka sedieť na konári a druhého na lúke už blízko cieľa. Mch v aute trochu popracoval, ja som si na zrkadle sušila sukňu, dobiehala denník a fotila ružové kukučky lúčne a vrbicu.

Potom sme už vyrazili smerom na Brezno a Bystricu so skorou večerou na salaši sv. Krištofa za Úľankou. Jedlo nič moc, ale obsluha svižná. V stánku vonku sme kúpili aj oštiepok a syrové nite. Šturec je zaujímavý, kľukatý horský priechod, šli sme ním po prvý raz. U kamarátky P. na turčianskej strane sme boli okolo 7., vďačne sme prijali sprchu, čajík a útulnosť domčeka. Vonku už bolo úplne jasno, Tlstá s Ostrou boli totálne fotogenické. Rozhodli sme sa, že spať budeme pri bývalom kempe nad Blatnicou, trochu poniže na pokosenej lúke.

Gaderská dolina
26. 7. 2023

Vedľajšia pažiť bola kosená očividne dávnejšie, lebo už na nej vyrastali repíky, divá mrkva a myší chvostík. Trochu som si z neho ráno nazbierala, kým sme raňajkovali. Po daždi už len veľmi jemne mrholilo a tak sme dilemu, ako sa vysporiadať s počasím, uzavreli, že skrátka ideme podľa pôvodného plánu na bicykloch do Gaderskej doliny. Dážď menil intenzitu, ale stále sa to celkom dalo. Výhoda bola, že tie davy, ktoré sa tam tak rady prechádzajú, dnes ostali doma a mali sme dolinu skoro len pre seba. Predbiehali sme sa s trojicou na elektrických skútroch, v protismere šli zavše pešo odvážne skupinky s dáždnikmi, pripomínali mi našu rodinu pred 30 rokmi vo Vrátnej/Tatrách na upršanej dovolenke. Gader stúpa mierne, dobre sa v ňom bicykluje, ale čím je taký úchvatný, ako sa o ňom všade píše, sme nezistili. Zavše sa pri potoku vynorila masívna skala s vymletými kotlami, alebo sa z hmly nad dolinou vynorila skalnatá hora. Veď hej, pekný je, ale zas nie výnimočne.

K ústiu Dedošovej doliny sme dorazili, práve keď dážď zosilnel. Vďačne sme zaliezli pod prístrešok, kde bol dokonca teplomer (14°). Skútre zaparkované pri rozchodníku naznačovali, že trojica je práve pri Čertovej bráne. Aj sa o chvíľu z toho smeru celá premočená vynorila. A z prikvitnuvšieho auta Národného parku vyskákala štvorica FILMÁROV. 😊 Nejako sme sa všetci napchali pod neveľkú strechu. Keď sme pochopili, že dážď nebude mať konca, aj my sme pešo vyrazili k Bráne cez riavu valiacu sa začiatkom cesty. Je to vzdialené len pár minút a skaly obmývané potokom sú tu naozaj impozantné. V suchom počasí by sme sa iste zdržali dlhšie. Takto sme si želali už len jediné – byť dolu. 😊 Ani sa mi nezdalo, že sme toho sem až toľko vyšľapali, zjazd bol pomerne dlhý a boli sme ostreľovaní kvapkami zo všetkých strán. Zapadli sme do reštiky v chatovej osade, studení a mokrí ako myšli, dali sme si čaj, demänovku a cesnačku a šup opäť k P. na sprchu a sušenie. Posedávanie sme k večeru boli ešte rozchodiť na Blatnickom hrade od hlavnej cesty. Dážď už na dnes vyhlásil fajront a bolo prekrásne: šikmé lúče, lúky porastené modrými pakostami, z hradu závratné výhľady dole do Gadera so zdrapmi hmly a štítom Pekárovej v zapadajúcom slnku.

Následne sme sa nejaký čas bavkali s hľadaním nocľahu smerom na Mošovce, no skončili sme nakoniec pri Ďanovskom rybníku, neďaleko dvoch nemeckých áut. Už na hrade vraj bolo iba 11° a keď sme šli spať, teplomer ukazoval 9.

Chata pod Borišovom
27. 7. 2023

Veru aj v spacáku bola dnes riadna kosa. Preto nás to ani neťahalo von. Vytrvalo a všade bola hmla ako mlieko. Až okolo 8. sa začala dvíhať a bola nesmierne malebná. Napokon bolo celý deň krásne slnečno a celkom teplo.

Na cestu do Vyšnej Revúcej sme si vybrali zasa Šturec a Donovaly a bola to totálna otrava, umocnená ešte početnými opravami vozovky. Do Revúc sme dorazili bez nálady a svoje pridali aj nulové možnosti parkovania v tejto úzkej dlhokánskej dedine. Skončili sme napokon na jej úplnom konci, poslala nás tam Park4Night. Dobré miesto, ibaže zo 2 km od začiatku žltej značky.

Mch sa nazdal, že bude lepšie strihnúť to namiesto po asfalte cez lúku. Možno to bola aj pravda čo do dĺžky, ale terén neveľmi vyhovoval mojej nohe, ktorá práve dnes oslavovala 2 mesiace od operácie. 😊 Veľmi som sa tešila, že nie sú s nami deti, ktorým by bolo treba dvíhať morálku, pretože moja vlastná bola hlboko pod bodom mrazu. Ofučiavanie bolo výdatne prikrmované takmer kolmým rigolom, ktorý stúpal od dediny dlhšie, ako som predpokladala (článok, ktorý ma k výletu inšpiroval, ho nazýval odradzovákom 😊). Vlastne ani po tom, čo sa najhoršie stúpanie trochu zmiernilo, to nebolo oveľa lepšie. Poctivá strmá morda väčšinu času – niekedy lesom, niekedy lúkami, pomedzi ovčie bobky, ale hlavne skoro furt so štrkom alebo kameňmi. Asi v polceste bola kóta Magury, tam stál salaš bez oviec s dákymi valachmi pred kolibou a blížiacim sa TRAKTOROM!! Ale výhľady tu majú vskutku exkluzívne. Po pravici sa vynáral velikán Rakytov a postupne aj Čierny Kameň, ktorému sme liezli za krk. Čím bližšie k sedlu Ploskej, tým viac kvitlo obrovských "bodliakov" (asi pichliače bielohlavé) a konečne sme narazili aj na v článku citované čučoriedky. Boli ukryté v tráve a trezalke, ale keď sme sa lepšie prizreli, bolo ich ako maku. Keďže v NP Veľká Fatra sa môžu jesť lesné plody do 2 m od chodníka, s pôžitkom sme sa pásli. Dosť nám to pozdvihlo náladu.

Konečne Sedlo Ploskej, čert ho ber! Nutné je však povedať, že Čierny Kameň je z profilu ÚŽASNÝ, najmä v kombinácii s hôľnym Rakytovom. A kam len oko dohliadlo, VŠADE hory, žiadne mesto v dohľade. Ani sa nám nechcelo veriť, že takéto miesto na Slovensku existuje. Odľahlosť od civilizácie podčiarkoval fakt, že tu okrem nás nebolo ani živej duše. Oblaky, hory, vietor a my.

Pokračovali sme travezom Ploskej, po ktorom očividne chodí menej ľudí ako cez vrchol. Mch koketoval s vrcholovkou, ale bála som sa pokračovať bez neho neznámou trasou. Najprv to bolo celkom malebné. Vysoká tráva chvíľami celkom prekrývala cestičku a brodili sme sa ňou ako cez vlny. Sprevádzali nás aj naďalej bodliaky, neskôr sa pridali margaréty a raz aj zvláštny oranžový kvietok – vzácny jastrabník pomarančový. Keď sme však zahli "za roh", nechcelo sa nám veriť, že chata je ešte tak ďaleko a hlavne HLBOKO! Dole do rázcestia s modrou značkou sa takmer kolmo klesalo a terén sa brutálne drolil. Rozčuľujúce bolo, že nás predbiehala skupinka, ktorá to ľahko zbehla. Ako keby nemali členky alebo čo. My sme postupovali pomaličky, držala som sa Mch za ruksak a mala som chuť hodiť sa od únavy a zlosti o zem. Nakoniec sme sa, samozrejme, nejako zredikali. Celkom nechápem, prečo naša zelená značka neviedla nižšie, takto v podstate zas nejaký významný rozdiel medzi vrcholovkou a traverzom nebol. V sedle Nad Studeným nás prekvapila úplne červená pôda, pri ďalšom rozchodníku bola už zem zasa hnedá.

Chata pod Borišovom je, samozrejme, zasa na kopci, ak by nám bolo málo. Nocľah sme si rezervovali vopred – býva tu plno. Hneď sme zapadli dnu, milá slečna za okienkom nám ponúkla prvú pomoc (vybrali sme si čaj a horec) a ukázala nám na poschodí krásnu izbičku so 6 posteľami a muškátmi za oknom. Dole sme si mohli požičať papučky. Prezliekli sme sa, dali si čaj a potom sme si chvíľu posedeli aj vonku a kochali sa výhľadmi. Bolo to krásne zadosťučinenie za všetku tú námahu.

Treba ešte povedať, že podľa smeroviek má táto túra trvať necelé 3 hodiny. My sme šli 4 h 30 min a cítili sme sa (ja) ako lúzri... Iste, chodíme pomalšie, ale o toľko?! Mapy.cz sú však priateľskejšie – tvrdili, že to sem trvá 3 hodiny 52 minút. A napokon, mali sme za sebou ešte navyše tú časť od parkoviska k značke. Hneď som pookriala. 😊

Čoskoro boli hotové halušky, ktoré sme si priobjednali k nocľahu. Zlupli sme ich v nesmierne útulnej starodávnej jedálni, kde po zotmení chatár pozažínal petrolejky. Pri pive a niekoľkých ďalších čajoch som písala denník, Mch čítal erárnu knihu o Viktorovi Beránkovi a masíroval mi chodidlá. Popri tom všetkom sme počúvali dosť dobré rozhovory slovenskej skupinky s českou paňou o turistických tipoch. Spalo sa dosť dobre na poschodovej posteli pod ľahkými perinami. V noci pod chatou čosi zvláštne štekalo a ráno baby v kuchyni potvrdili Mch tip, že to bola líška.

Dole z Veľkej Fatry
28. 7. 2023

Žiaľ, pekné počasie nevydržalo, striedavo pršalo a mrholilo. Ešte aj po 9. sme sedeli v jedálni, párky a obložený tanier dávno dojedené, dopíjali sme čaj a kafe z červených bodkovaných šálok, Mch čítal inú knihu o nosičoch. Aj ďalšie dve partie otáľali s vyrazením na dnešnú túru; obe to mali aspoň na 8 hodín a zdalo sa, že sa neponáhľajú. Tož my už dupľom nie. 😊 Jediní, ktorí vytrvali pri pôvodnom pláne, boli už spomínaná česká pani so svojím spoločníkom. Spali s nami na izbe a vstávali so svitaním, pretože museli stihnúť večerný vlak z Ružomberka. V predsieni sme našli dievčinu v spacáku, vraj prišla o 3:15 v noci aj s párom krásnych vlčiakov, ktoré sme prekračovali pri ceste do umyvárky. 😊

Napriek optimistickým veštbám trvalejšia pauza v daždi neprichádzala. Partie, ktoré toho mali dnes veľa pred sebou, postupne poodchádzali. My sme vydržali do cca. štvrť na 11 a aj sa zdalo, že už neprší, no menilo sa to aj potom každú chvíľu. Nikdy to nebol vyslovene lejak, ale ani nič príjemné. Zdalo sa, že rozhodnutie obísť Ploskú po modrej cez Kýšky bolo správne. Síce nám ľavé nohy máčala tráva prevísajúca cez chodníček, ale inak bol fajn: takmer po vrstevnici, občas lúkami, občas smrekovým lesom, Mch aj pekný hríb našiel. Čoskoro sme sa však dostali na chodník plný blata, ktoré sa fantasticky lepilo. Rástli sme každým krokom a mohli sme si z nazbieraného materiálu spraviť veľký džbán na pamiatku. Podľa včera objavenej metódy, držala som sa Mch za ruksak, aby som nestratila rovnováhu. Takto to šlo skoro až na Kýšky, pričom chata bola stále v dohľadne.

Z tohto sedla sme už klesali po žltej značke, najprv pastvinami po fajne mäkkej poobhryzkávanej tráve. Dunča bez oviec nechali strážiť zákrutu, aby turisti nedajbože nezabudli odbočiť! 😊Potom chodník vhupol do lesa, tam sa išlo veľmi fajn, nebolo tak mokro a tlejúce lístie sa nešmýkalo. Preliezali sme dva spadnuté kmene a pod jeden sa mierila schovať aj maličká salamandra. Dospelý exemplár sme videli o pár sto metrov nižšie.

Lenže potom prišlo na rad solídne klesanie. Ešte okolo Šteukovie grúnika (to nie je preklep) sme si vraveli, že je to predsa len lepšie, ako keby sme boli zostupovali včerajšou cestou. Ale suma sumárum neviem... Už nepršalo, ale bolo to otrasné – blato, kamene, blato bez kameňov, kamene bez blata, ale vždy veľmi strmo a šmykľavo dole. Zadok si to na počudovanie odniesol len raz. Posledné 4 km boli už po ceste. Kvalita všakovaká, no aspoň nebolo treba dávať toľko pozor a mohli sme ísť vedľa seba. Nemalo to konca, ani potom v dedine, je rozťahaná do úmoru. Pri posledných domoch sa k nám pridal psík Labka, taký milý menší čierny, vyškerený a zvesela nás odprevadil až k verne čakajúcej Caddie. Slimačím tempom sme sa zbavili totálne zasvinených topánok, ponožiek a legín. Zmorene sme dumali, kam ďalej.

Vymysleli sme, že spať budeme na Liptove, na našom obľúbenom mieste nad Bobrovcom a prepravíme sa tam cez Železnô a Partizánsku Ľupču s tým, že sa po ceste stavíme na večeru. V Liptovskej Lúžnej sme postupne pri ceste postretali kozu, psa, sliepky a LAMY! 😊 Stravovacie zariadenie však žiadne. Nakoniec sme museli zájsť až do Žiaru na známy salaš. Tam nekonečne dlho trvalo, kým si nás všimli a potom nám priniesli druhé, hoci sme ešte nemali ani zďaleka zjedenú polievku.

Na kempovisku nad Bobrovcom došlo od vlani k zmenám – nevedno prečo vyťali všetky smreky okolo ohnísk a nie je tu už ani bohato rodiace malinčie. Vyzerá to veľmi smutne, ale nebol už čas hľadať niečo iné. Potrebovali sme sa zajtra do jedenástej vrátiť na Balog po deti. Pot a blato z túry sme zo seba zmyli pomocou vrecovej sprchy, dokonca sme si pre tento účel aj ohriali vodu. Mch pri tom bosou nohou stúpil na konár a zaryl si do nohy. Stačilo domáce ošetrenie.

Chlapci boli táborom očarení, čo potešilo naše stromácke duše. Zdá sa teda, že si podobný týždeň doprajeme aj v roku 2024.