Súľovské skaly 2022

Výlet do týchto končín sme si naplánovali v r. 2020 ako narodeninový darček pre mojich jubilujúcich rodičov. Chceli sme tu stráviť pár jarných alebo jesenných dní, keď ešte/už nebude toľko turistov. S čím sme však nerátali, boli opakujúce sa vlny covidu. Konečne sa až jún 2022 ukázal byť tým ideálnym termínom a aj v penzióne Štefánik, ktorý sme si vyhliadli, mali v tom čase voľné dve izby. Nachádza sa trochu bokom od hlavnej cesty pretínajúcej dedinu Súľov a patrí k nemu aj kemp na lúke pri potoku.

Keďže ubytovať sme sa mohli po 14. hodine, cestu z Bratislavy sme si spestrili odbočkou do Manínskej tiesňavy a spolu sme sa nadchýnali vysokými bralami a kvetenou rastúcou na jej úpätí. V tomto ročnom období bola najviac v móde fialová – astry, nevädze a našli sa ešte aj fialky.

V Súľove sme sa napochytro zabývali a ponáhľali sme sa zúročiť pekné počasie na náučnom chodníku. Trasu vybrala mama, presvedčená, že náučný chodník vždy vedie cez nenáročný terén a teda bude vhodný aj pre ocka a jeho citlivý chrbát. Hneď zo začiatku zelenej značky nás však privítalo strmé stúpanie najprv cez bukový les a neskôr cez skaly. O polhodinu sme boli už na prvom z prekrásnych výhľadov pomedzi zaoblené homole, na dôvažok aj so skalným oknom – Gotickou bránou. V kompletnej zostave sme pokračovali ďalej. Dokopy 290 výškových metrov bolo zavše spestrených reťazami a kramľami. Šťastlivo sme sa všetci vydriapali až na vrchol, kde bol v 13. storočí postavený strážny hrádok pôvodne nazývaný Roháč. Dnes z neho po rokoch chátrania, zemetrasení a požiari sotvačo ostalo. Mch s chlapcami a mamou sa vydriapali až celkom hore, ja s ockom sme ochotne postrážili ruksaky; otvorené výšky nám nerobia dobre. Na Lúku pod Súľovským hradom, kde sa zelená značka pripája na červenú to už nebolo ďaleko, ale zato poriadne strmo, našťastie sa dalo spoľahnúť na železné rebríky. Dolu do dediny bol už terén zhodný s maminou predstavou o náučných chodníkoch. 😊 Na rozbeh to bola pomerne výživná túrička.

Na druhý deň sme sa vybrali opäť po červenej na Lúku pod hradom, odkiaľ sme bez ocka pokračovali hore popod kopec Brada. Značka nevedie priamo cez vrchol, ale Štefánikova vyhliadka na kochanie celkom postačovala. Počasie sa vydarilo, slnko sa fotogenicky zapieralo do celej kotliny. Cestička skackala ďalej po zalesnených kopcoch raz hore, raz dolu, sem-tam vybehla na niektorú skalu a odkryla výhľad zasa z iného uhla. Mňa potešili aj občasné nálezy drobných orchideí a rôznofarebne kvitnúcich orlíčkov. Mch, J. a mama si na rázcestí pod Roháčom zišli kúsok k Skalnému oknu – impozantnému prírodnému oblúku, no konštatovali, že príkry drobivý terén dojem trochu kazil. Pokračovali sme po zelenej značke a dali sme sa zlákať žltou odbočkou na vrchol Roháča, ktorý zdola nevidno. Mysleli sme si, že to bude opäť nejaký zaujímavý kamenný útvar, ale obabrali sme sa. Po riadne strmom výšľape sme sa doplazili k vrcholovej ceduli uprostred lesa, otočili sa na päte a vrátili sa späť na zelenú, aby sme dokončili okruh. Blízko Roháčskeho sedla sme stretli pána, ktorý obnovoval turistické značenie. Na križovatke s modrou je postavená kaplnka a provizórne sedenie. Cestička potom už pozvoľna klesala, najprv cez les, neskôr margarétkami posiatymi lúkami s výhľadom na hrad, Bradu a ďalšie bralá – krása na odpadnutie!

Na tretí deň sme sa odubytovali a pred návratom domov sme si ešte vzali na mušku Šarkaniu dieru. Autom sme sa odviezli ku Kolibe pod skalami uprostred kotliny a pokračovali lúčnou cestou cez vlniacu sa trávu až k hranici lesa. Vďačne sme prijali jeho chládok, v ovzduší viselo dusné teplo. Žltá značka, ku ktorej sme sa pripojili, viedla až k cieľu našej cesty. Vedeli sme, že na jej konci sú zasa rebríky, preto ocko ostal strážiť výstroj a my ostatní sme sa podujali liezť hore. Napriek odľahčeniu to vôbec nebolo jednoduché. Terén bol nielen kolmý ale aj značne erodovaný, stupne rebríkov sa chvíľami strácali v sutine. Najhoršie to bolo v ústí samotnej diery, mala som pocit, že sa tam všetci dochrámeme. Zvyšní členovia výpravy mali pevnejšie nervy a s chuťou sa šplhali hlbšie do útrob jaskyne. Pravdou je, že je naozaj majestátna, vysoká, široká, s niekoľkými komínmi, cez ktoré presvitala obloha a zelená bučina. Našli sa tu pozostatky po jaskynnom medveďovi i ľuďoch z doby kamennej. Zrejme nemohli trpieť strachom z výšok ako ja. Ako už na niekoľkých výletoch, aj tu by som asi ostala v diere trčať navždy, keby ma pri zostupe Mch nepridŕžal a nenavigoval, kam si mám dať ktorú nohu.

Keďže tunajšia koliba ešte nebola v sezóne, obed sme museli vybaviť inde. V Bytči smerom na Makov sme naďabili na inú kolibu – Na vŕšku a bol to veľmi príjemný objav. Interiér vkusne kombinuje moderný dizajn s tradičnými prvkami na báze dreva a kovu a aj jedlo majú vynikajúce. Na dôvažok z terasy vidno na obzore strapatý vrchol Brady. Súľovské skaly nám takto zamávali na rozlúčku.