Švédsko 2024

Opäť na sever

Putovanie sme zahájili v prvý augustový piatok po práci o 19. hodine. Do krabice s vreckovkami na palubnej doske som zapichla dve švédske vlajočky z menu v IKEy. 😊 Cesta bola pohodová, cez Čechy trochu zdĺhavá, lebo diaľnicou sme mohli ísť len za Brno a potom na sever po okreskách. Vyzeral to byť pekný kraj, ale bohužiaľ už bola tma, navyše urýchlená nízkou oblačnosťou. Za Trutnovom sme prekročili hranicu s Poľskom a čoskoro sme boli na diaľnici. Stáli sme len raz okolo polnoci, dotankovali sme a nakúpili z chabej ponuky nejaké trojuholníkové sendviče a sladké blbosti na raňajky. Spala som asi 3x po polhodine, bolo mi nepohodlne na nohy. Od pol 3. som sa rozhodla bdieť. Totálne ma nabudzovala jazda s Veľkým vozom a Severkou priamo pred nami, aj poľské nápisy označujúce Świnoujście a dokonca už aj švédsky Ysted. Občas sme sa plazili popod franforce hmly a už o tretej začínal severovýchodný obzor blednúť.

Do prístavného terminálu v Świnoujści sa prichádza neuveriteľnými okľukami a aj prístav je akoby opačne, nachádza sa hlboko v Zalewe Szczetińskom. Na parkovisko sme dorazili v slušnom predstihu pred štvrtou. Loď sa už vykladala a nebolo tomu konca, veľa kamiónov. Už po ceste sme stretali veľa škandinávskych áut a v prístave to boli skoro samí Nóri. (Empatický prvorodený smerom ku mne: "Keď Ťa vidím dívať sa dolu s priblblým úsmevom, je mi jasné, že vidíš nórsku značku." 😊)

Po nalodení nás privítalo hlásenie, že sa ešte pracuje na úprave kabín, aby sme neblokovali chodby. Prešli sme sa teda po niekoľkých palubách. Majú tu aj miesto na venčenie psov a heliport. Napokon sme sa o 5:10 ubytovali. V každej kajute bola kúpeľňa, gauč, stolík a poschodová posteľ. Hrdinský, vyčerpaný šofér sa ihneď uložil k spánku v prítomnosti Mtj. My s J. sme počkali na vyplávanie okolo pekného mlynu na konci mysu a potom sme si aj my niekoľko hodín zdriemli. Loď išla úplne hladko. Vonku bolo zamračené, hladina sivá. Keď sme sa pred desiatou zobudili, na obzore na západe sa črtali nízke dánske útesy. V kaviarni sme si dali čaj, pretože v kajute nám bola zima a prechádzali sme sa po lodi. Naši susedia Mch a Mtj spali asi o 2 hoďky dlhšie.

Okolo 12:00 nás rozhlas zdvorilo požiadal, aby sme opustili kabíny. Stihli sme aj obed – J. bol hladný, lebo raňajky zjedol už po nalodení. Vyriešili sme to porciou teplého jedla pre dospelého (15 €), kde bola šunka, rezeň, zemiaky a dusená zelenina. V pohode pre dvoch (teda aj mňa 😊). Plavba nakoniec trvala 7 hodín, nie 6, ako som si nevedno prečo myslela. Dlho mi trvalo tento omyl spracovať, bola som sklamaná. O hodinu menej vo Švédsku!

V Trelleborgu navyše zabralo celú večnosť, kým sme sa dostali na diaľnicu. Obchvat okolo Malmö bol spestrený nekosenými násypmi, kvitli vratiče, rasca, ešte aj pár makov sa našlo. Krajina je v týchto končinách na pohľad dánska – rovinami aj architektúrou. My sme mali namierené do kempu Mycklaflons ešte asi 4 hodiny smerom na sever. Borovicové lesy v jemne zvlnenom teréne vyzerali celkom ako niekde na Záhorí. Nakúpili sme v Korsberge, vrátane škoricových slimákov, cereálií, mrkvy, jogurtov a mäsových guličiek
köttbullar, ktoré už expirovali (zachraňujeme potraviny😊).

Mycklaflons je názov jazera, na ktorom leží náš kemp. Teda – za cestou, ale veľmi blízko. Pani domáca nám ukázala vari jediné miesto, kde sme sa mali rozložiť. Ešteže sme mali vopred mailom vykomunikovanú rezerváciu. Rovno oproti nám bývali Holanďania, od ktorých bol Mch statočne vypýtať olej, lebo ja som náš nechala doma... Guličky s mrkvou, cibuľou, cesnakom a kuskusom nám celkom chutili. S Mch sme boli preskúmať hájik za miniihriskom, ktoré J. vyhodnotil ako biedne. Kopa belgických detí tam však spokojne lietala, pokrikovala a pôsobila idylicky prázdninovo. Dokonca boli aj bosé. Na rozdiel od našich končín o 21. hodine bolo ešte dobre vidno, len už sa spúšťal chlad. Cez deň bolo aj 25°, slnko hrialo ako divé. 

V Astridiných stopách

Ráno sme vstali o pol 8., samovoľne, málokto zo susedov bol už hore. Slnko presvitalo cez brezy. Raňajkovali sme škoricové rolky. Nemám pocit, že by sme nejako prokrastinovali, no bolo presne 10, keď sme vyrážali smer Hultsfred, kde sa požičiavajú dreziny. To bol program, za ktorý sa vyjadrili obe deti = radno konať! 😊 Mch to vzal čo najbočnejšími cestami cez samé lákavé lesy, usadlosti, jazerá a lúky. Hultsfred je na tunajšie pomery väčšie mesto. Pri krásnej budove železničnej stanice stojí aj búdka s drezinami. Ovšem, treba sa vopred objednať... Milá brigádnička Ida s doširoka otvorenými zelenkavými očami sa nám snažila vysvetliť, ako máme postupovať a rovno pri nej urobiť cez internet rezerváciu. Tak teda zajtra.

Túto časť južného Švédska – Småland – veľmi príťažlivo vo svojich knihách spopularizovala Astrid Lindgrenová a krajina jej to dodnes verne opláca. Napríklad v Lönneberge si výmyselníka Emila pripomínajú kôlničkou s jeho drevenou podobizňou. Celá je zvnútra popísaná odkazmi a vyzdobená rôznymi vyrezávanými postavičkami, čo sem nanosili návštevníci. Vonku sú stoly na piknik, aj my sme ich využili a spráskali sme všetky chleby. Kým sme sa posilňovali, prišlo mnoho áut a karavanov, väčšina nemeckých s veľmi starou posádkou. Všetci si dôkladne prezerali mapu so zobrazením filmových lokácií podľa Astridiných kníh.

Aj my sme sa inšpirovali. S Mch sme vymysleli, že by sme odtiaľto išli na bajkoch do Bullerbynu, malo to byť 8 km bočnými cestami posypanými kamienkami, teda zjazdné aj pre naše skladačky s malými kolesami. Hoci spočiatku riadna strmina. Banovali sme, že Lassemu sa zrejme nepodarilo vynájsť vŕšok, ktorý sa bude otáčať tak, aby sa chodilo stále len dolu. J. morálku to dosť znižovalo. Keď sme ho čakali, kým nešťastne vytlačí svoj bicykel, nachádzala som na kraji lesa už celkom chutné brusnice a maliny. Po úvodnom dlhom kopci už nasledovali len mierne zmeny terénu. Lesy a lúky občas striedali usadlosti, všetky ako zo skanzenu, s upravenými dvorčekmi a ovocnými stromami. Na jednej ponúkali v samoobslužnom stánku vajíčka; aj by sme si možno vzali, ale tak ako vlani v Dánsku, nemali sme žiadnu hotovosť. Na inom gazdovstve staručký ujo natieral na bielo rámy okien hospodárskej budovy (tá bola, samozrejme, červená).

Bullerbyn, teda oficiálne Sevedstorp, leží už na riadnej ceste, asi 1 km sme šli aj po asfalte. Domčeky z filmu sú krásne (ako VŠETKY, čo sme doteraz videli 😊) a sú k sebe oveľa bližšie, ako sa zdá na obrazovke. Na také malé miesto tam dosť ľudí, ale dokázali sa rozptýliť. Deti sa tešili dvom zajacom – tí už menej, jeden odmietal vyliezť z ohrádky a druhý po čase zmizol vo vyhrabanej diere. Sliepky tiež vyhodnotili, že im bude lepšie, keď sa usadia na vzdialenejšom plôtiku. V stodole, kam šli deti z Bullerbynu prespávať na sene, je teraz kaviareň. Ani chvíľu sme neváhali a dali sme si wafle s lekvárom a veľmi dobrou šľahačkou. Chlapci aj malinovku. Na stole majú kockované voskové obrusy a na stenách fotky z nakrúcania, ešte aj s Astrid. Z ostatných budov je prístupná stodola, kde sa dá z pôjdu skákať do sena, čo 2 zo 4 členov našej výpravy aj učinili – tí, čo nie sú alergickí a nemajú slabé členky 😊. Ja som si urobila radosť na Lízinej hojdačke. Za stodolou bol výbeh pre kačeny a úžasný bútľavý jaseň, ktorý bol ale permanentne obsadený detvákmi a občas aj poskrúcanými rodičmi. 😊 Na Severnom gazdovstve pretŕčala ponad plot jabloň s ružovými jabĺčkami, jedno ležiace v tráve som si uchmatla. Bolo už fajn, hoci trošku múčne.

Mch pôvodne plánoval ísť dolu inou cestou, keď však uvidel jej výškový profil, rozhodli sme sa radšej pre tú pôvodnú; tam sa trošku stúpalo a väčšinou klesalo. J. to celkom vzpružilo (alebo to bol následok mojej zvučnej výchovnej prednášky pri Bullerbyne o zrušení dovoleniek?) a bez problémov to celé odšlapal. Sprevádzal nás hrozivý mračisko a veľmi sa nám uľavilo, keď začal púšťať kvapky až po našom nasadnutí do auta. Kým sme prešli pár km do Mariannelundu, už bolo aj po daždi. Nákup v tunajších potravinách trval nekonečne dlho, lebo sme sa nevedeli rozhodnúť, čo variť. Nakoniec sme mali v košíku lososa, veľké placky, ananásový kompót, mlieko, jogurty, jahody, uhorky a ďalšie veci, zdalo sa mi toho strašne veľa. Chceli sme ešte nakuknúť do filmového mestečka Småland, ale vysvitlo, že to nie je dedinka, ale budova múzea. O to nikto záujem nemal. Po večeri (lososí wrap, Mch a J. vrátane ananásu) sme akosi hneď mali chuť ísť spať, hoci nebolo ešte ani 8 hodín. V kempe naozaj plynie čas aspoň 3x pomalšie, nevieme si to inak vysvetliť. Horko-ťažko sme vydržali do pol 10. pri čítaní, s tým, že o 22. má začať pršať. A presne, ako sme zaliezli do stanu, začalo. Belgické decká na ihrisku tomu dlho vzdorovali.

Dreziny a losy

V pondelok sme mali pre istotu budíček na 7:30, aby sme nezmeškali našu vydretú rezerváciu. Vstali sme kúsok skôr a všetko sme postíhali na jednotku. V Hultsfrede sme boli tesne pred 10. a mali sme šťastie na historický oranžový vláčik, ktorý kedysi premával po úzkorozchodnej trati. Teraz je už skôr výletný a v Hultsfrede končí.

Záujemcovia o dreziny sa kopili na príslušnom nástupišti; väčšinu sme nechali odísť, lebo Mtj chcel pozorovať aj regulérne vlaky. Po vyplnení údajov a prečítaní bezpečnostných pokynov nám brigádnik William odovzdal 4 vozidlá a mohli sme vyraziť. Bolo to až prekvapivo super. Nemuseli sme sledovať smer, ani sa stále držať, hluk kolies odizoloval všetky ostatné zvuky, napr. potenciálne otázky či hundranie. 😊Jedinou povinnosťou bolo udržiavanie vzdialenosti cca 15 metrov od seba. Na zjazdoch si chalani presadli do sajdky a len proforma nohou brzdili, celí šťastní, akí sú machri.

Krajina okolo bola veľmi pekná, zväčša lesy plné brusníc, čučiek a aj hríbov; mala som zlomené srdce, že sa nedajú zbierať. Zastať sme síce mohli, ale radšej sme to nerobili, aby sme nebrzdili rýchlejších – pár sa ich našlo. Asi v polovici trate sme dreziny zložili na odpočívadle, kde sme si zajedli. Kedysi to bola malá stanička Ödhult. Trať nás doviedla až ku krásnemu jazeru Hesjön, cez ktoré nás previedol násyp. Na druhej strane sa dalo ísť ešte asi 1 km ďalej, alebo sa obrátiť na ručnej točni. Trochu sme si tam nerozumeli s protiidúcimi – ich bolo iba za 2 dreziny, tak sme mali pocit, že by sa mohli skôr vyhnúť ako my so 4. Dreziny boli totiž hovädsky ťažké, Mch a Mtj s nimi mali čo robiť pri vyhýbaní. Platilo pravidlo, že prednosť majú dreziny vracajúce sa, ale keď sme sa stretli s osamelou drezinou, prenášala sa tá. Ručne, cca 80 kg. Preto sme sa aj teraz cítili v práve. Našťastie sa situácie ujal jeden chlapík, ktorý nám ukázal, ako sa pomocou točne dajú naše dreziny šikovne vykerovať z trate. Tým sa trať pre odchádzajúcich spriechodnila a my sme sa išli najesť na skaly pri vode. Vyzeralo to tam ÚPLNE ako keď Deti z Bullerbynu hľadali poklad na ostrove.

Naspäť sme to dali za hodinu, hoci dole nám to trvalo dlhšie. Celkom to šlo, keď sme trať už poznali. Pred druhou sme všetko vzorne vrátili, vyprevadili sme vlak zdola a preštrikovali sa o pár km južnejšie na losiu farmu Målilla Elk Park. Bolo tam mrte ľudí a mrte somarín v obchodíku. Mali sme dojem, že keby sme prekĺzli bez zaplatenia, ani by si to nik nevšimol, ale nakoniec sa nám podarilo nanútiť pani pri pokladni vstupné. Celkom mastné.

Následne sa nás ujala jej kolegyňa, ktorá nám venovala "kyticu" brezových halúzok, informovala nás, že losy práve trávia, tak asi nebudú veľmi chcieť žrať, ale že určite budeme môcť kŕmiť kozy. Tie boli hneď pri vchode a J. by tam najradšej ostal, ale prinútili sme všetkých ísť na asi kilometrový okruh po zákutiach farmy, kadiaľ nik iný nešiel. V prvom výbehu bývala losica slepá na jedno oko. Ležala v tráve a pozorne sluchom kontrolovala, čo sa okolo nej deje. Z diaľky sa blížil aj samec, ale veľmi komótne; šli sme si zatiaľ pozrieť ostatné ohrady. Boli štyri, v každom lesík a jazierko, avšak zvery bolo vidieť len v jednom z nich – priamo pri plote v poloľahu oddychoval samec s úctyhodným parožím a dve losie dámy. Sú to OBROVSKÉ zvery! V plnej miere sme si to uvedomili, keď sme sa vrátili dopredu a ten váhavý los bol už pri ohrade. OBROVSKÝ! Kopytá ako z praveku, výška neuveriteľná, hádam aj dva metre v kohútiku, papuľa a nozdry ozrutné. Krásavec kašlal na naše brezové halúzky, dal prednosť granuliam a zemiakom vo válove. Naše deti to vôbec nezaujímalo, J. prišiel na chvíľočku a Mtj ani to nie, posedával na lavičke. J. si aspoň prišiel na svoje pri kozičkách, mali aj mláďatká a tenučko mečali. Lístie im chutilo, konáriky nechceli. Okrem nich tu mali svoje výbehy aj zajkovia a sliepky. Ľudia sa akosi vytratili – a zistili sme, že je už po záverečnej. Napriek tomu nám pani ešte ochotne predala nanuky. S úľavou sme prijali fakt, že J. si nechce kúpiť žiaden suvenír, čo bolo skoro až neuveriteľné, lebo sa dalo z čoho vyberať.

Sadli sme do auta a dumali, čo ďalej. Pol piatej; akurát taký hlúpy čas – ani už nikam ísť, ani ešte nie do kempu. Nakoniec sme predsa len šli iba na nákup a domov. Vybavili sme ho dosť krepo, ako neskôr vysvitlo: keksy, o ktorých sme sa nazdávali, že by mohli byť slané/ neutrálne, boli sladké. Chlieb tváriaci sa ražne bol prisladený sirupom a dosť hnusný. Špagety sme omylom vzali bezlepkové a hmota, o ktorej sme si mysleli, že bude švédska verzia tresky, bola len ochutná majonéza na rybu. 😊 Večerali sme špagety s köttbullar, cibuľou, cesnakom a drvenými paradajkami. Z pôvodne zamýšľanej prechádzky (rodičia) nebolo nakoniec nič, večer nejako rýchlo uplynul pri denníku a čítaní.

Lesná i mestská história

V utorok ráno som mala krízu + ponorku a ventilovala som ju verbálne na J., ktorý už po x-tý raz ohundrával denný program. Mám dojem, že to pomohlo všetkým stranám, lebo cez deň bolo frflania o poznanie menej. A mne pomohlo aj to, že sme šli konečne pešo do lesa. Našla som nad Vimmerby 1000ročný dub a Mch k nemu dohľadal asi hodinovú pešiu prechádzku. Ida k štartovaciemu bodu sme sa viezli cez usadlosť, ktorá sa volala NEDRAKULLA. 😊

Oranžová značka nás viedla lesom ako z rozprávky. Všade mach, balvany, lišajníky, vres, brusnice, čučky a veľké staré hríby. Bola som úplne vo vytržení celý čas. Cestička šla najprv rovno, potom pomedzi skaly hore, chvíľami ju bolo ledva vidieť. Stromy boli hlavne borovice, niektoré popadané a bez kôry, zdalo sa, že si to tam žije bez ľudských zásahov. V najväčšej skale sme objavili pozdĺžnu puklinu niekoľko metrov hlbokú a cedil sa tadiaľ potôčik. O kus ďalej boli stromy nízke a kamene úplne obrastené strieborným lišajníkom, vyzerali ako duchovia. Vres medovo voňal, škriabal nám nohy a čučky boli tak poruke, že sa k nim takmer nebolo treba zohýbať. Po čase sme preliezli pomocou drevených schodíkov ohrady pasienkov a krajina za nimi bola zasa celkom iná – liesky, brezy, osiky, borievky, celkom ako hájik za Bullerbynom, kde to chcel otecko povytínať, aby mali kravy viac paše. Kravy sme naozaj čoskoro aj stretli. Snažia sa tu hospodáriť ako kedysi, je to z tohto dôvodu prírodná rezervácia. Uprostred nej rastie už okolo tisíc rokov náš cieľový dub. Preto je neďaleko aj parkovisko a chodia sem turisti. Mtj bol podľa očakávania dotknutý, že MY sme sa sem trepali pešo. 😊

Dub je vskutku kráľovský. Zelenú má už len jednu vetvu, ostatné opadávajú od kôry a lámu sa, zvnútra je dutý, ako keby stál na dvoch nohách. Vyzerá majestátne, človek má pred ním chuť sa pokloniť. Deti viac zaujímal obed a miesto naň sme si vybrali za ďalšou ohradou, podľa vzoru mladých Američanov. Len nám akosi hneď nedoplo, že je to ten istý pasienok, kde sú kravy. Američania im boli bližšie a nebáli sa, ani keď im kravy oňuchávali batohy. Hladkať sa však nedali a po čase stratili záujem a vytratili sa. My sme sa najedli pod mladším, ale tiež košatým dubom na veľkých kameňoch, ktoré sú po celom južnom Švédsku, všade. Niekde ich hospodári odteperili nabok do múrikov, alebo nakopili okolo takého, ktorým sa nedalo pohnúť. Často ich majú aj ľudia na záhradách uprostred tiptop trávnika. Ida nazad sme našli dva krásne hríby, jeden zrejme kozák, oranžový klobúk, sivobiela mriežkovaná nôžka a druhý dubákoidný s tmavohnedým klobúkom. A do misky nejaké čučoriedky a brusnice. Deti nám odmietali pomáhať a kvílili, že sú všade muchy a komáre (pravda). Aj z týchto dôvodov zbieranie netrvalo dlho a vlastne len dobre, lebo čoskoro začalo kropiť. Nie veľmi, ale vytrvalo. Nahodili sme šušte a rýchlo prešli zvyšok cesty, zmokli sme len trošku. Hlavný lejak sa dostavil, až keď sme sa v aute pohli z lesa a na rôznych miestach mal rôznu intenzitu.

V Eksjö bolo sucho, hoci sa mračilo. Mestečko je veľmi pekné, údajne najlepšie zachované svojho druhu v Európe. Niekoľko ulíc je úplne drevených, farebných, veľmi pekných. Mnohé z nich ani neprznia výpredajové obchody. Nakukli sme na dvor medených kováčov, kde kvitli slezy-ibišteky – ružové aj červené, nádhera. Opodiaľ bola vysadená celá bylinková záhradka so sochou sediaceho dievčaťa a chodúľami + hula-hop obručami pre tých, čo si na ne trúfali. 😊 Mtj ohrdol, J. skúšal vytrvalo a ja som navštívila múzejný obchodík, lebo mal WC. Predávali tam celkom vzhľadné vecičky ako plecháčiky s Emilom/ Deťmi/ Pipi, alebo puzzle s domčekmi z Eksjö. Statočne som odolala. Naspäť k parkovisku sme šli inou uličkou a dali sme si zmrzku. Ja som si vybrala čučoriedkový sorbet, keby mi náhodou bolo za celý deň čučiek málo.

V kempe tiež nebolo mokro a dorazili sme tak, že si chlapci stihli na recepcii objednať niekoľko dní vyškemrávané guľky s hranolkami. My s Mch sme si z dnešného úlovku urobili hubovú praženicu. Po večeri sme sa ešte šli vo dvojici prejsť za plot, kde je vraj prírodná rezervácia a ide cez ňu modrá značka. Ceduľa sľubovala "tough climb", čo v realite znamená obyčajnú cestičku do kopca. 😊 Hore sme našli murované základy nejakej usadlosti, zrejme už dávno zhorenej a pomedzi pekné urastené stromy výhľad na jazero. Cestou dolu sme išli aj cez čučoriednisko. Komáre už mali svoju hodinku, ale to nebolo nič v porovnaní s inváziou, ktorá nastala tesne pred naším zalezením do stanu. Masaker! Predtým sme sa ešte stihli zahrať zapožičanú hru Logico a J. si zaskákal aj na trampolíne. Možno to prispelo k tomu, že o 3. v noci guličky s hranolkami skončili na karimatke... Kým sme ratovali vzniknutú situáciu, vonku svietila kopa hviezd a na severe už bledla obloha. Do rána bol kľud. 

Južný Småland

Presúvací deň. Doobeda sme balili, J. si pred odchodom zahral minigolf a pustili sme sa na juhozápad. Obedovali sme zo zásob pod mestom Vaxjö, ktoré je povestné sklárskou výrobou. Odpočívadlo je postavené pri krásnom jazere. Dalo sa doň aj vliezť, čo niektoré cudzie deti aj robili, ale naše vodymilné sme presvedčili, že pôjde do jazera Åsnen, kde budeme kempovať.

Kemp Rotahults nesie prívlastok Naturcamping, čo je výstižné, lebo je to lúka uprostred lesa, s malou plážičkou, dvoma wc, umývadlom a drezom na studenú vodu + teplými sprchami a kuchynkou cca. 300 metrov späť k ceste. Tam stojí aj pár domčekov s jabloňami, celé je to veľmi pokojné a odľahlé. Našli sme si miesto hneď skraja, pri ohybe lesa, na západnej strane. Čakala som, že tu bude oveľa menej ľudí, ale na lúke sú všetci tak akosi rozptýlení, nezavadzajú si, oveľa lepšie ako v predošlom kempe. Očividne dáke dobré vibrácie. Hneď vedľa nášho miesta stál polozborený plôtik, po prekročení ktorého som sa dostala do lesa, takého "nášho", s bukmi, lipami, javormi a dubmi. Vyšliapaná cestička ma po chvíľke doviedla k malinkému zálivčeku, kde sa pomedzi tŕstie dalo vojsť do vody. Iný chodník pokračoval oboma smermi cez les. Úžasné!

Postavili sme stan a šli sme nakúpiť do asi 10 km vzdialeného Urshultu. Je to tu jabloňový kraj, všade v sadoch plodmi obsypané stromy. Pri ceste niektoré usadlosti ponúkajú mušt. Obchod Tempo vyzeral na prvý pohľad veľmi nedôveryhodne, ale bol dobre zásobený a vzali sme kuracie prsia, obrovské zemiaky (5 ks = 1,8 kg) a nejaké ďalšie veci vrátane keksov značky KEX. 😊

Mäsko aj zemiaky sa výborne a aj dosť rýchlo podarili vďaka vetrolamu z alobalu okolo hrnca a panvice. Keď sa slniečko chýlilo k západu, Mch dostal nápad vziať si stoličky a ísť k zálivčeku pozorovať oblohu, avšak tam už sedel pán so psom. Šli sme teda ďalej a už blízko hlavnej pláže sme objavili kopu balvanov, na ktoré sa dalo vyliezť. Boli mierne vyhriate a krásne sa z nich dívalo na farebné mraky. Dokonca sa ukázal aj ultratenký mesiačik, presný opak toho, čo sme videli v sobotu z poľského prístavu. Ešte aj kačica preletela cez tento výjav, gýč ako vyšitý. J. strávil nejaký čas s nami, potom sa vrátil za bratom k stanu. Keď sme za hustnúcej tmy prišli aj my, Mtj. nám oznámil, že sa tu zastavila pani domáca a odkázala, že medzi 9. a 11. sa máme ukázať na recepcii.

Na návšteve u Linnéovcov

Noc bola teplá. O 6:15 nás zobudili dva vtáčiky, ktoré sa nejako dostali do predsienky stanu a hľadali východ. Kým som vstala, už vyfrngli. Šla som aj tak von, vycikať sa do lesa, všade bolo ešte ticho, obloha súvislo sivá. Vrátila som sa do stanu a počúvala rôznych operencov v presvedčení, že už nezaspím, ale asi o hodinu začalo pršať a zadriemala som. Pršalo ešte aj o desiatej, raz viac, raz menej. Jedna rodinka sa napriek tomu neohrozene vybrala kúpať. Pozorovali sme ich usadení na stoličkách v predsienke, tašky na ležovisku, raňajky uvarené pod otvoreným kufrom auta.

Deň sa nakoniec veľmi pekne vydaril. Ida do múzea Carla Linného sme sa stavili na recepcii, zaplatili sme cez terminál 1000 SEK za 4 noci. Karina – veľmi milá správkyňa kempu – nám predala aj päťkoruny na teplú sprchu, ukázala nám na mape, kde sú príjemné kaviarne a miestna atrakcia kopec Lunnabacken (okolo 170 m.n.m.). Počas cca. hodinovej jazdy vykuklo slniečko. Råshult, kde sa lekár a prírodovedec Carl Linné narodil, je čarovné miesto. Niekoľko domov, kaviareň v jabloňovom sade, záhrady a veľké územie, kde sa dá prechádzať a vidieť rôzne typy krajiny a jej tradičného obhospodarovania. Hoci sú domčeky staré, ani jeden nie je pôvodný. Rodný dom zakladateľa botanickej a zoologickej taxonómie zhorel. V jeho replike je umiestená expozícia približne taká, ako to vyzeralo za Linnéových čias. Nízke stropy, príborníky, maľované steny. Zariadenie sa mi videlo dosť komfortné, keď uvážime, že to bol začiatok 18teho storočia. V druhom dome boli tematicky zoskupené rôzne dobové predmety – dielňa obuvníka a krajčírky, kútik zdravotnícky, čipkársky... Pekná zbierka starých vecí. Najúžasnejšie ale boli záhrady s tradičnými palicovými plotmi.

V kuchynskej záhrade vybudovanej podľa záznamov Linného otca to kvitlo všetkými farbami – slnečnice, boráky, yzop, ibišteky od bielej cez žltú, ružovú až k fialovej, pohánka a všeličo, čo ani neviem pomenovať. Pomedzi to cvikla, cibuľa, zemiaky, všetko bujné, opeľované včelami, dokonalé. Navyše aj premyslené – plodiny boli na štyroch parcelách každoročne striedané; kapusta a šaláty potrebovali dusíkatú pôdu a tú im zabezpečili strukoviny, ktoré tam boli pestované rok predtým. Počas tretej sezóny tam mohla rásť koreňová zelenina. V inej ohrade bol sad so starými jabloňami a malými modrými mirabelkami – vraj to bolo populárne pred tým, ako sa rozmohli slivky. V ďalšej mi rodina nechcela veriť, že na stĺpy sa šplhá chmeľ, pestovali tu aj tabak, nechtíky a horčicu. Bola som z toho úplne navetvy. Potom sme šli na obed – za 158 SEK sme si mohli nabrať z vegetariánskeho bufetu. My s Mch sme si štedro naložili, deti poskromne, ale presvedčili sme ich, aby si dali viac, že niekto to potom doje. Teplý mix opekaných zemiakov a zeleniny s cícerom dosť štípal. Jedli sme pod jabloňami na drevených stolíkoch.

Chceli sme si pozrieť aj ďalšie časti hospodárstva. J. si ostal čítať na lavičke komiksy a my traja sme šli po žltomodrej značke okolo políčka s ľanom (nádhera) cez lúky a pasienky s filalovo-modrými kvietkami podobnými chrastavcu (nádhera), okolo senníka bez sena, cez čučkový lesík a potom naspäť. Okolo každú chvíľu prefrčal vlak Malmö – Štokholm, mám dojem, že ten u Mtj bodoval najviac. Potom ešte mrkvový muffin a zmrzlina v kaviarničke a J. dlhé rozhodovanie o suveníre. Vybral si ručne vyrezávanú červienku, mali rôzne vtáčiky, všetky veľmi verné ozajstným. Cestou k autu sme si všímali drevené zvieratká popri ceste – havrana, ďatľa, chrobáčiky, sokola a netopiera; včely a mravce nám buď unikli alebo tam fakt nie sú.

V Urshulte sme nakúpili. Doma vysvitlo, že chlapci by si síce radi dali párky v žemličkách (predávajú ich už nakrojené), ale nechce sa im ísť po drevo na opekanie. Nakoniec sa dáko zmobilizovali a s mojou pomocou sme paberkovali blízke okolie. Nebolo to úplne jednoduché, lebo celá lúka je posiata ohniskami a mnohí ich aj využívali. Okrem toho, keďže drevo namoklo, bola fuška vykresať oheň. Presnorili sme celé auto a snažili sme sa podkurovať faktúrou z chorvátskeho kempu či pokynmi k jazde na drezinách. Trochu zadymili a zhasli. Zápaliek rapídne ubúdalo. Mch fúkal na hraničku z rôznych strán. V záchvate kreativity som sypala na čmud talianske zápalky, ktoré už majú spotrebované škrtátko a lámu sa, takže ich nepoužívame, hoci ich máme dosť. Popri týchto tanečkoch sa k nám nebadane priblížil nemecký sused a podával nám kus tuhého liehu. 😊 Avšak práve vtedy sa chytili hlavičky talianskych zápaliek, od nich tenké halúzky a oheň bol na svete. A to len chvíľku predtým Mch skepticky podotkol, že nimi posýpam ohnisko ako koláč mrveničkou, pche! Pepo sme s poďakovaním vrátili. 😊

Západ slnka sme chceli zasa pozorovať zo skál, boli však už obsadené. J. si na nich v spoločnosti troch nemeckých dievčat zalozil, ale hneď, ako slnko zmizlo, sme pre zimu ušli hore k stanu. Táborák ešte trošku sliepňal. Bola som ešte párkrát takmer potme po konáriky a udržali sme malý ohníček až do večierky.

Okolo jazera

Ráno nás popohnal záväzok požičania erárnej loďky. Keď sme už v jazernom národnom parku, treba ho preskúmať aj z vody. Svietilo slnko, ale už sa plížili aj mráčky, hneď bolo citeľne chladnejšie. Vychystali sme sa všetci, no napokon som požiadala chlapov o vyloženie už po pár skúšobných metroch. Fúkal vetrisko, hojdalo sa to, už som nás videla prevrátených. Lepšie im bolo bez mojej konštantnej paniky.

Rýchlo som sa pri stane prezliekla do turistického a pustila som sa túlať po pevnine. Vybrala som si na to chodníček za naším plotom. Po nejakom čase som objavila mólo patriace k domu na predaj – opustená usadlosť, ešte aj kvety nechali uschnúť v oknách, ktovie, čo sa tam prihodilo. Pokračovala som lesnou cestou k ohryzenému čučoriednisku, kde som našla na kolíku napichnutý kus soli a v blate okolo losie stopy. Aj som ich trochu sledovala v nádeji, že sa stretnem s týmito impozantnými zvieratami, ale vliezť do húštiny som mala rešpekt. Chlapi sa už v tomto čase navracali do kempu. Stačilo im. Zavolali mi však až o 2 hodiny, takže som sa stihla ešte kvalitne potárať po lese. Cesta, ktorá ani nie je na mape, končila pri jazere pod ďalšou usadlosťou. Chcela som pokračovať popri brehu k mostu (náš kemp je na ostrove Sirkön), ovšem najprv mi skrížilo cestu koryto potoka. Síce v ňom nebola voda, ale zato bahno, ktoré by ma neudržalo – musela som si kusisko zájsť, kým som našla kamene, po ktorých sa dalo prejsť a keď som potom po druhom brehu došla k jazeru, čoskoro ma zastavil plot. Cez mnohé obchádzky som nakoniec vyšla na cestu, chvíľu som pozorovala haju, ako ju unášal vietor a potom som si zašla tých pár sto metrov k mostu. V diaľke bolo vidieť nejakú loďku, tipovala som, či sú to moji chlapi. Zjedla som jablko a keksy a po ceste som šla naspäť do kempu, už po žiadnych krkohájoch. Akurát som bola pri sprchách, keď mi volal Mtj, že oni sú už dávno v kempe. S mojím príchodom na naše miesto sa od jazera prihnal dážď a šťastne som si prisadla k chlapom do auta. 😊 Vzhľadom na to, že na vode strávili len 1,5 hodiny, sa dostali dosť ďaleko. Videli kačičky a volavku, ale nemali telefóny, takže nič nefotili. Vraj sa loď kvôli vetru dosť kymácala – chvalabohu, že som tam nebola!

Mch si od nudy v dažďovej prestávke ohrial včerajšie zvyšky obeda, potom už v lejaku šiel umyť panvicu, potom vymenil mokrú šušťu za pončo a šiel odniesť veslá a vesty a potom si vzal knihu a zaliezol do stanu. My ostatní sme nevystrčili ani nos, čítali sme si v aute a cez dažďovú clonu sme pozorovali nových susedov, ako odhodlane stavali prístrešok pri karavane.

Podvečer sa vyjasnilo, boli sme nakúpiť cestoviny, pesto a tuniakovú konzervu. Doma sme to aj hneď varili. Bola sranda pozorovať, ako lúka po daždi ožila vylezenými ľuďmi. Oheň sme, samozrejme, nerobili, všetko bolo supermokré. S Mch sme sa prešli k pláži na vyhliadku západu slnka. Vylovili sme tam už niekoľko dní zabudnutú pascu na raky a vyhodili sme ju do kontajnera. Spať sme šli okolo 22., práve sa pomedzi vysoké, šokujúco biele mraky vynárali hviezdy. Sotva sme zaľahli, začalo liať. Výdatne. Neuveriteľné načasovanie.

Národný park Åsnen

Ráno bolo pomerne slnečno, aj sme sa dosť svižne pripravili na výlet, ale ešte som si vymyslela, že prebytky chleba opečiem vo vajíčku. Trvalo to strašne dlho, napriek vetrolamu z alobalu. A nadôvažok chutil dobre len včerajší bledý chlieb, tmavý (sirupom dofarbovaný) ani vajko nevylepšilo. Vybrali sme sa turistikovať a bicyklovať na druhú stranu jazera, kde je národný park. Ešte sme sa stavili u Kariny kúpiť domáci jablčný mušt.

Vezúc sa autom na opačný breh tuším aj pršalo. S určitosťou si na to nespomínam, lebo sa to v ten deň udialo viackrát. 😊 Neďaleko vstupu do národného parku sme prechádzali pomedzi pár domčekov. Minidedinka vyzerala úplne ako dáky skanzen. Mrieme tu z tejto drevenej architektúry. Domce sú, samozrejme, najčastejšie červené, ale aj žlté, sivé, biele, sem-tam sivozelený a jeden rebelsky modrý. Na parkovisku sme počkali, kým doprší (v súlade s radarom Windy) a vybrali sme sa pešo po oranžovej značke lesným chodníkom. Hneď skraja sme sa z náučnej cedule dozvedeli, že buk sa po švédsky povie bok. 😊 O kúsok na nás už čakal Trollberget – veľká dlhá puknutá skala s úzkou dierou na konci. Podobala sa to trochu na tú, čo sme objavili pri ceste za 1000ročným dubom, ale tá bola dlhšia a užšia. Do tejto sa dalo vstúpiť a predstavovať si, čo by z nás ostalo, keby sa troll rozhodol zavrieť papuľu.

Dole pri jazere sme sa najedli a pokračovali ďalej po značke. Pri vode rástli hlavne brezy a osiky, trochu smreky, kamenistý terén prepletali korene, stále bolo treba pozerať pod nohy. Zhruba v polovici okruh pretína cyklocesta a potom pokračuje už prevažne ihličnatým lesom, pohodlnejšie, občas po doskách. Nazobali sme sa aj čučiek a obdivovali sme kadejaké neznáme farebné huby. Počasie sa ukazovalo stále dobre, preto sme po návrate k autu vytiahli bicykle, že si to tých 5,5 km k druhej turistickej trase odšlapeme. Cesta je iba spevnená, bez asfaltu. Ako sme sa dozvedeli, ani nie tak dávno to ešte bola úzkorozchodná železnica nazývaná aj Haringová linka, lebo sa po nej prepravovali sudy so sleďmi. Viedla z Karlshamnu do Vislandy a okolo Åsnenu spájala niekoľko ostrovov. Drevené mostíky ostali zachované a v Ulvö, cez ktoré sme prechádzali, dodnes stojí pôvabná staničná budova slúžiaca aj poštovým účelom. Mch si vysníval, že tu nájdeme kaviareň, keďže je to miesto spúšťania člnov na vodu, ale sklamal sa. Viezli sme sa plynulo ďalej. Od západu sa do nás zapieral vetrisko, čoskoro aj s veľmi rýchlo sa približujúcou sivou oponou dažďa, o ktorom radar ešte pred polhodinou nič nevedel. Mali sme síce so sebou nepremokavé pončá, ale podelené po 2 kusy u Mch a 2 u Mtj, ktorý bicykloval klasicky o pol kilometra pred nami. Nadávala som ako pohan, keď sme sa v bočnom vetrisku s J. hnali za Mtj stojacim v diaľke. Našťastie stál pri nízkom prístrešku určenom na spanie pre 2-3 osoby. Odhodili sme bicykle a v daždi sme sa bežali skryť. Dnu sa už krčila štvorčlenná rodinka, o chvíľu prišla ďalšia a po nej ešte jedna. 😊 Dážď nakoniec nebol veľký ani dlhý, ale schyľovalo sa k ďalšiemu. Všetky rodiny kukali na radary v mobile, vyhodnocovali situáciu a postupne prístrešok poopúšťali. My sme volili taktiku vrátiť sa k Ulvö, kde sa schováme s tým, že Mch hrdinsky v novej vlne dažďa zájde po auto a príde nás vyzdvihnúť. Bicyklovať v pončách, ktoré sme si nechali na sebe, bolo humorné, lebo naberali vzduch a vyzerali sme ako balóny na kolesách. 😊 V Ulvö sme sa schovali v drevenom domčeku suchej toalety pre vozíčkárov, tá bola priestrannejšia a aj čistejšia. Viacerí naši spolubojovníci prefrčali skôr či neskôr okolo, alebo práve tu končili, lebo tu mali autá. Vyškierali sme sa na nich z otvorených dverí. Ďalší dážď už neprišiel, celkom sa vyčasilo, ako naschvál. K pôvodne zamýšľanému druhému prechádzkovému okruhu sme sa teda odviezli autom a na veľkú radosť uhundraných detí sme ich nechali na parkovisku vedľa krásneho zálivu so skalami čnejúcimi z vody a ostrovčekom. Decká o tom vôbec nevedeli, lebo trčali vnútri, trdlá.

My sme prešli asi polovicu okruhu cez rozhojdaný borovicový les a ešte mokrejšie vresovisko, ponad ktoré viedli drevené chodníčky. Z nich som vždy, neviem prečo, úplne hotová. Je to nesmierne severské! Za vresom boli v lese také lány čučoriedok a brusníc, že sme z toho odpadávali. Napchávali sme sa doslova hrsťami a keď som vo vrecku bundy našla zabudnutý voskovaný sáčok, aj sme ho skoro plný naoberali. Stretli sme len pár ľudí, losa žiadneho, ale aj tak to bol super zážitok, úplne očistný pre dušu.

Na kraji mestečka Ålshult, ďalšej bývalej železničnej zastávky zrušenej trate, sme naďabili na príjemnú kaviareň. Mtj si dal vytúžené latte a cheescake, ja mandľový koláč (brutálne sladký, mandľovú krustu som oddelila) a Mch + J. vafličky s veľmi dobrým malinovým lekvárom. Sedeli sme na terase a zasa dul brutálny vietor. Dojedajúc hovorím: "Nepriveje opäť dáky dážď, o ktorom appka nevie?" Mch: "Obzri sa!" A za mnou – čiernočierna temnota. Tentoraz si dali živly riadne záležať, stierače nestíhali a stromy sa skrúcali vo vetre. Trvalo to zhruba toľko, ako naša jazda do Urshultu, kde sme vybavili posledný nákup. Hlavným cieľom boli raňajkové škoricové slimáky, ktorých sme s veľkou úľavou našli posledné vrecko. Okrem toho dve balenia párkov, kopa keksov ako podarúnky (aj KEXy 😊) a tak. Vyumývaný, či skôr vydrhnutý svet vonku bol o poznanie chladnejší, už len okolo 15°C, ale zato slnečný a ligotavý. Mch to cestou do kempu stočil ešte k tomu povestnému Lunnabackenu. Deti sa spýtali, ako je to ďaleko peši, na čo sme s Mch nemali energiu odpovedať a šli sme sami. Je to od parkoviska KÚSOK do kopca, asi 100 metrov a hore stojí červená farma s niekoľkými budovami, suchým stĺpom z oslavy slnovratu a výhľadom na modromodré jazero. Pekné.

V kempe som všetkých 12 párkov šupla do trochy vody na panvicu, omotala alobalom, lebo stále fúkalo a mali sme lukulské hody, lebo tentoraz som kúpila aj horčicu a kečup. 😊 Potom Mch zmobilizoval J., aby šiel aspoň trochu na drevo. S pomocou všetkého papierového, čo sme nazbierali za niekoľko dní a hrste talianskych zápaliek z toho vykresal dosť veľký oheň, na ktorý sa dali priložiť ušetrené suché hrubšie polienka od odišlých susedov. Táborák sa zišiel, bola fakt severská zima.

Návrat

V noci som sa každú chvíľu budila a od cca 4. som bola definitívne hore. Dumala som, či sa J. mrví preto, že si dal 3 párky a tlačia ho v žalúdku. Našťastie to boli len moje kulehy. Počula som vtáčiky, aj dáždik... Našťastie netrval dlho a pri budíčku o šiestej bolo len akoby oroseno. Vstávali sme takto skoro, aby sme stihli trajekt. Zdarne, rýchlo a potichu sme sa pobalili. Po zhodení stanu na nás vyjavene civela žabka, ktorej sme prekazili úkryt.

Cesta celkom príjemne ubehla, o predpísanej desiatej sme boli v Trelleborgu v prístave. Sympatický ryšavec nám podal 4 lístky na naše mená a nič viac nechcel, zrejme sa o všetko postaral sken našej ŠPZ. Chlapi sa šli pozerať na lode a mne prischla úloha natretia chlebov, aby sme sa na trajekte neoháňali nožíkom. Popri tom som sa usilovala vyslobodiť modrú vážku, ktorá uviazla v štrbine okienka, ale asi som len urýchlila jej koniec. Náš katamaran dorazil chvíľu pred očakávaným odchodom, ale rýchlo sa vyprázdnil a mohli sme sa nalodiť. Nevychádzali sme z údivu, keď sme videli niektoré karavany do lode CÚVAŤ. Vysvitlo, že to nie je obyčajný trajekt, parkovalo sa aj na zákrutách točitých plošín, a to v oboch smeroch. Usmerňovala nás kopa pracovníkov a bolo strašne sexi, ako ten tetris majú v malíčku. 😊 Priestor pre cestujúcich pôsobil futuristicky, ako nepodarené sci-fi. Plno sedadiel, poschodie pre business class, vysoká galéria. Naše sedačky boli priamo na okraji tohto veľkého priestoru, s výhľadom na bufet. Moho ľudí tam aj zamierilo, vrátane dievčatka s mikinou mikimausa, ktoré dostalo zmrzlinu. Od západu fúkalo a loď sa okamžite po vyplávaní začala zboka na bok hojdať. Pani stewardka rozdávala papierové sáčky. Radostné vyhliadky... Nakoniec nám nikomu nebolo zle, Mch zle znáša iba pohyb hore-dole a mne bolo z toho kymácania iba úzko, že sa prevrátime. Avšak nie všetci cestujúci mali také šťastie. Dievčatko v mikine uplakane mamičke v náručí držalo pred sebou pohotovostnú nádobku. Cesta našťastie trvala len 2,5 hodiny a ku koncu sme deťom kúpili latte a muffin, ba sme aj všetci, vrátane mňa, išli na palubu obzrieť si biele útesy Rujany. Mtj obdivoval vodné trysky, ktorý nás hnali vpred a už chápem, prečo sme tak fičali, kým poľský klasický trajekt trval 7 hodín.
Pri výjazde z prístavu colníci predvádzali hustú kontrolu, vyberali si s pozoruhodnou námatkovosťou samých Slovákov, Čechov a Poliakov. Vypytovali sa, či vezieme cigarety, marihuanu alebo zbrane. Kempingové nože sme priznali a chceli ich aj vidieť. Podľa mňa si počínali dosť arogantne, Mch bol voči nim zhovievavejší. Susedným Čechom robili oveľa dôkladnejšiu prehliadku, aj do kabelky kukali.

Nemeckom sme sa viezli iba 2 hodiny, zvyšok Poľskom a Českom, ako cestou na sever. Jedným z hlavných dôvodov bolo, že Poliaci sú oveľa lepší vodiči ako Nemci; neskáču pod kolesá rýchlejším a aj uhýbajú, keď treba. Aj záchody majú slušnejšie, hoci Mtj mal výhrady. To ešte netušil, že na cikpauze č. 2 si vystojíme príšerne pomalý rad a napokon na českej pumpe pri Brne nefungovali záchody vôbec a bolo treba ísť do poľa.😊 Na poľskej čerpačke sme si kúpili aj žemle, bagle, bagety, pitie a zmrzku a s tým sme už vydržali až domov. Kraj na hraniciach s Českom je krásny, hornatý, aj Sněžku bolo vidieť. A – zastavili nás colníci. 😊 Títo chceli vidieť doklady a boli celkom prívetiví. Pri jazde krížom cez ČR nám robil spoločnosť klesajúci oranžový mesiac a dlho aj pomarančové zore. Doma sme boli tesne pred polnocou.