Vrátna 2013
Opäť v Štefanovej
04. 05. 2013
Takmer presne po roku sme na večer dorazili do známej chaty vo Vyhnanej. Vybalili sme sa, Mtj sa premával pred chatou na odrážadle, Mch vonku chystal chlieb na večeru. Potom sme mienili ísť na zvítaciu prechádzku do Štefanovej. Ako sme však odnášali šálku od čaju a poživeň na izbu, pristavil ma chatár a ponúkol nám väčšiu izbu. Vraj, čo sa budeme na dvojposteľke s tým dieťaťom tlačiť - a premiestnil nás o poschodie vyššie na trojposteľovú izbu s balkónom na východnú stranu. Veru je to oveľa lepšie, hlavne balkónu sa tešíme. Mtj aj napriek voľnej posteli trval na svojej skladacej, tak teda spal v nej. Keď sme ju už doniesli. 😊
Do Štefanovej sme napokon šli, Mtj na odrážadle. Postretali sme kvantum mačiatok a s radosťou sme zaznamenali, že stará maštaľ ešte stojí, podpretá z oboch strán novostavbami a na rečnícku otázku, či je tam ešte stále koník, sa z dverí ozval štrkot reťaze, dupot kopýt a švihnutie plavého chvosta.
Prechádzku po dedinke nasávajúc vôňu hôr a vidieka sme zakončili v penzióne Stárek, kde si Mch dal vytúžené pivko a ja v poradí už druhý čaj. Cieľom bolo aj prezvedieť stav hokeja FIN:SK. Podobný zámer mala aj skupinka už slušne potrundžených turistov, ktorí napriek slovenskej národnosti akosi nadŕžali Fínom. Aj sa im to oplatilo, lebo zápas napokon skončil 2:0. Obávali sme sa, aby si Mtj nerozšíril slovník o pár šťavnatých výrazov, ale on dal slušne prednosť dialógom s čašníčkami. Tie boli pri našom príchode už zjavne pod vplyvom únavy, no rozhovor s Mtj im prinavrátil široké úsmevy.
V pološere sme sa vrátili do chaty. Personál už nebol prítomný. Okrem nás tu prebývala už len jedna poľská dvojica - tiež zrejme z dôvodu prebytku miesta ubytovaní v trojke na I. poschodí. Pri našom kvante vecí a vecičiek sme i rozmery novej izby už viackrát nahlas pochvaľovali. Uložili sme Mtj spať a odobrali sme sa na chodbu, kde sa však zle sedí aj číta a počuť každé šuchnutie z izieb. Dobre, že je ich tak málo obývaných. Dlho sme to nevydržali a o 11. sme už aj my spali.
Jánošíkove Diery
05. 05. 2013
Ako rozbehovú túru vhodnú aj pre malé deti a ženy v 6. mesiaci tehotenstva sme si vybrali Dolné Diery so štartom od terchovskej časti Biely Potok. Pamätala som si ich akési jednoduchšie, ale možno sa len teraz s bruchom dáko zdramatizovali. Mch asistoval Mtj aj mne na klzkých a strmých úsekoch, ale v zásade môžem povedať, že som na našu výpravu pyšná. Mtj všetko absolvoval pešo, poskakoval ako šteniatko. Jediné výhrady mal voči tomu, že sme mu nedovolili trhať podbele a nivočiť mach. Ale hádzanie starých listov do potoka a rúbanie kôry spadnutého smreku mu žiaľ trocha vyhojilo.
Pre chlapov boli Dolné diery malou výzvou, nuž sa pobrali ešte Hornými. Aspoň preskúmali, ako je to so značením - v online mape sa už žlto-zelená trasa na Huty nezjavuje, no pribudla čisto zelená na Vrchpodžiar a aj akási obchádzka Tesnej Rizne. Ja som si ostala voľkať najprv pri potoku. Pred rokom sa to tu hmýrilo turistami, dnes poskromnejšie. Ktovie, či pre umiestnenie štátneho sviatku uprostred týždňa, alebo kvôli menej priaznivému počasiu. Vlani sme sa vyslovene varili, teraz bolo okolo 15° a keď svietilo slniečko, bolo veľmi príjemne.
Keď sa blížil čas stretnutia s Mch+Mtj, vyteperila som sa na Vrchpodžiar a ešte kúsok povyše po zelenej smerom na Boboty. Na kopčeku medzi bukmi som objavila ohnisko a vratké sedenie. Pofotila som výhľady a prvosienky a v príslušnú hodinu som spomedzi turistického virvaru začula neomylne hlas svojho syna. 😊 Spoločne sme si posedeli a zajedli vychutnávajúc slnko. Mtj potom fotil nás, výhľady, aj gumičky od krabičiek s jedlom a rýpal drevom do domnelého krtinca, z ktorého sa vykľulo mravenisko.
Keďže som si dobre oddýchla, šli sme všetci spoločne dolu cez Nové diery. Tehotenským tempom to bolo oveľa menej vyčerpávajúce. Mtj vďačne prijal ponuku schrupnúť si v nosiči, kým sme sa prepracovali k potoku. Terén tejto trasy ma zakaždým prekvapí, pamätám si ho ako brnkačku, a pritom je to rozhodne na vysoké topánky. Cez Diery už išiel Mtj po svojich, bolo to dobrodružstvo. Krásne sme to zvládli a vďaka nenáhleniu som bola celkom dojatá, ako nám je fajn. Mtj kdesi vylovil palicu a mlátil ňou vodu, hádzal kamienky a mrazil si ruky v potoku, kedykoľvek sa k nemu priblížil. Morálka ho začala opúšťať až 300m od auta. Pančovanou akožekofolou sme pri hoteli Diery pohrdli a dali sme prednosť nákupu v terchovskej Jednote, kde prekvapivo mali aj pol hodinu pred záverečnou žemle. Pri obchode na lúke sme kŕmili pažravé kozliatka, ktoré žalostne mečali na každého okoloidúceho a veru im aj málokto odolal. Jahniatka boli sebestačnejšie a hryzkali lúčku samy.
Pre nedeľnú večeru sme si v Štefanovej vybrali chatu Lampáš. Akosi sme nerátali s tým, že drvivá väčšina návštevníkov si pobyt nepredĺži do 8. 5. Z diaľky vyzeral zavreto, no ukázalo sa, že jedna čašníčka, jeden bezprizorný ujo a ktosi v kuchyni tu predsa len sú. Neviem, či ich naša tržba 17 eur potešila, alebo len nežiadúco vytrhla z ničnerobenia. Kapustnica bola riadne slaná, ale dobrá, potom sme mali ešte halušky a Mch vyprážaný oštiepok.Napriek tomu, že to oštiepok nakoniec nebol, to bolo oveľa chutnejšie ako naše halušky. Doma sme zistili, že vymretý turistický stav Štefanovej sa týka aj chaty vo Vyhnanej, lebo nie len, že v ňom nebolo personálu (keď tetám Mtj o šiestej oznámil, že večeriame vonku, zabalili to hneď napriek tomu, že tu mali byť do ôsmej), ale aj spolubývajúci Poliaci odtiahli domov. Bolo nám z toho tiesnivo. Ešte že Mtj takéto zbytočné pocity nezdieľal, veselo sa preháňal na odrážadle ako hasič/policajt a krúžil okolo nás hovejúcich si na hojdačke. Išli sme sa na ňom upučiť, keď sa vždy ohromne dôkladne rozhliadal pri križovaní prázdnej cesty.
Diviaky a Rozsutce
06. 05. 2013
Napriek zmoreniu z rozbehovej túry Mch dnes ráno potvrdil pôvodný plán - Rozsutec. Počasie vyzeralo o 6:40 všelijako, hlavne zamračeno a to súvisle. Hmla však nebola (v nedeľu trochu hej, veľmi pôvabne vyliezala z dediny), ani zima veľmi nie.
Najedli sme sa vločiek, nachystali sme žemlea vyrazili sme. Personál chaty v počte 2 kusy vzorne prifrčal na 7:30, aby Mch poslúžil kávou. Mtj nahlas protestoval proti výletu, zapchali sme mu ústa čokoládou určenou len na turistické účely. Na rázcestí sme sa rozlúčili. Ja som si odpísala časy autobusov a potom smer Terchová. Mala som v pláne vyskúšať novozískané GPS na geocache Stretnutie s diviakom - pri hoteli Boboty je cvičná obora. Šla som tam lesným chodníčkom, ktorým som si to asi o 1 km predĺžila, ale vedome a rada: krásny smrekový rozprávkový lesík. Doviedol ma pod hotel, kde som už zapla elektronický zázrak a podľa neho a buzoly som úspešne našla oboru zanechajúc na pníku klobúk. Zvernica prázdna a GPS dosť zmätené, napokon mi pomohla nápovedná fotka. Úspešne som si spomenula, že sa mám vrátiť po klobúk a ako som tak kráčala popri plote, naďabila som aj na sľúbené diviaky. Sú to fakt riadne zvery, ani prítomnosť elektrického plota ma nezbavila celkom strachu. Krátke video, ktoré som natočila pre Mtj bolo aj s patričným bojácnym komentárom. 😊
Klobúk som našla a pokračovala som dole do Tiesňav, kde som pri potoku za stolom doháňala denníkové resty. Ponad plece mi nazízala Jednohrbá ťava a nado mnou sa týčil vari Mních, ťažko z tohto uhla povedať.
V Terchovej som postíhala nákup aj autobus o 14:13, mala som pol hodinku na čítanie na múriku pri pošte. Spolu so mnou nastúpili ešte dve známe šoféra. Jedna mu s vážnou tvárou rozprávala, ako si jej muž porozvešiaval SVK zástavy z autových zrkadielok doma na lampy a čudoval sa žene, že jej to zavadzia. Žena sa čudovala, že sa muž čuduje.
Cestou k chate som postrehla, že kvitnú podbele a robila som si na ne zálusk, až si oddýchnem. Napokon som však olenivela, zjedla som vlažné cestoviny, zdriemla si a potom som strávila pol druhej hodiny na balkóne s kávou a knižkou. Okolo občas prešiel nejaký zblúdilec dúfajúci v turistický chodník alebo aspoň čapované pivo a rovnako pozvoľna zasa odchádzal. Mch + Mtj sa ozvali až o pol šiestej z Vrchpodžiaru. Vzápätí za nimi mi volala rozohnená mama, ktorá iba oznámila výsledok napínavého hokeja SVK:GER 3:2 a hovor ukončila. 😊
Mala som ísť chlapcom naproti. Dúfali sme, že na Dierovom konci Štefanovej nájdeme otvorený podnik, kde nám dajú večeru. Penzión Stárek totiž po sľubnej nedeli úplne zavrel svoje brány i dvory a vidina najlepšej cesnačky sa rozplynula. Vybrala som sa vo flíske, práve sa rozpršiavalo. Ešte že som celý deň nosila so sebou šušťu. Pri poslednom penzióne Muráň som podľa hlasu nášho dieťaťa identifikovala na terase Mtj + Mch a veľmi prítulného labradora. Mtj mal slzičky na krajíčku - havko mu práve odcudzil paličku a ešte ju aj polámal. Kurací vývar a makové šúľance krivdu trochu napravili. Dážď a vietor sa celkom rozkokošili, presunuli sme sa dovnútra a porovnávali si zážitky. Chlapi veľký Rozsutec napokon traverzovali a vyšli na Malý. Cestou dolu stretli 2 vretenice a Mch úspešne pred Mtj utajil čerstvé medvedie stopy v blate pri Tesnej Rizni. Turistov takmer žiadnych nevideli. Domov sme prišli len zľahka zmoknutí a opäť sme išli spoločne spať.
Zbojníckym chodníkom
07. 05. 2013
V utorok sme mali komplet odlišný plán dňa. Vstali sme pred pol 7., ja som sa hupkom vychystala na bus do Žiliny a vlak do Vrútok na návštevu kamarátov v Martine, Mtj + Mch s cieľom pozrieť prasiatka a podľa počasia na nejakú ľahšiu túru. Napokon sa z nej vykľulo polo-horolezectvo cez Zbojnícky chodník a po nečakane zavretej modrej dolu podobným terénom do Terchovej, busom naspäť a podvečer na pivo do Muráňa.
Ja som sa po doobedí v novom dome s kamoškou P. prešla uličkami po kraji lesíka a uličkami na Stráňach spestrujúc si prechádzku trkotaním a geocachingom. P. ma odviezla až do Terchovej a v kolibe si s nami dala večeru. Doma Mtj zaspával už počas čítania, tak sme to zabalili a do hajan.
Na Fatranskom hrebeni
08. 05. 2013
Tieto skoré večierky sú fajn v tom, že ráno nie som vôbec ochrápaná. Tentoraz som sa zobudila už okolo šiestej, chlapci spravodlivo pochrapkávali až do vyše 7.
Pomerne rýchlo sme sa zbalili, už pred pol 10. sme sa rozlúčili s tradičným personálom chaty. Okolo sa práve vracala česká výprava, ktorá minula odbočku na Grúň a zašla si lesníckou cestou. My sme sa prekrbáľali do Starej doliny motorizovane. Lanovka premávala (ako som sa ale dočítala, napr. včera iba na objednávku, ešte že sme sa na ňu nespoliehali.) Rozišli sme sa po motivačnom kúsku čokolády: Mch + Mtj na Grúň a Poludňový Grúň na hrebeň, ja s bruchom k symbolickému cintorínu. Pekné miesto pod skalou, no cedule s menami a vekom obetí dosť skľučujúce.Pri symbolickom cintoríne mala byť aj geocache a strávila som kopu času jej hľadaním. Signál skákal ako divý a výsledok sa nedostavil ani po tom, čo som prestala postupovať podľa nesprávneho hintu. Furt som tŕpla, že sa tam kdesi na kameňoch vykotíme. Navyše sa podchvíľou ozýval krkavec, čo teda rozhodne nie je povzbudivý zvuk na takom osamelom mieste. Pobrala som sa teda cestičkou dolu. Cestou hore tu bolo neúrekom slimákov, dokonca dvaja aj v objatí.
Povzbudená upozornením, že WC na hornej stanici je pokazené, som navštívila to dolné, ako mi odporúčala ceduľa. Neviem veru, čo si s touto informáciou počnú nepoučení turisti v Snilovskom sedle - či im dovolia zviezť sa dolu a potom zasa hore. 😊
A potom som sa už viezla. Podarilo sa mi byť v kabínke samej, čo som náležite využila, fotila som a pobehovala od okna k oknu. Hore najprv nefúkalo a na slnku bolo aj dosť teplo, no potom od Martina privialo studenú hmlu, ktorá zahalila Chleb aj Stoh, tak som sa s písaním presunula do reštiky. Práve z nej odchádzala zblúdilá česká výprava. 😊 Odpochodovali kamsi na hrebeň po tom, čo otcovia pomeditovali, kde je Vrátna, kde Chleb a čo je to za kopec tamto (Kriváň). "Tak vysoko jsme LEZLI, aby jsme si dali české pivo!" 😊
Mraky sa striedali so slnkom, nevedela som sa rozhodnúť, či sa mám presunúť von a riskovať premrznutie, alebo sa celkom neturisticky chúliť v tejto nevábnej jedálni. Nakoniec som sa pobrala na Chatu pod Chlebom, kam - ak im počasie a čas dovolí - mali prísť aj moji zdolávači hrebeňovky.
Došla som zároveň s prvými kvapkami hrozivo vyzerajúceho lejaku. Možno zdola to ani nepôsobilo tak dramaticky, ale tu, kde sme si boli s mrakmi zoči-voči, mi nebolo všetko jedno. Najmä preto, že chlapi avizovali príchod na chatu o cca. 14:30, čiže boli vtedy asi v polovičke cesty po hrebeni. Po ceste ma predbiehala zblúdilá česká výprava. 😊 To pivo v Snilovskom sedle si napokon naozaj zaslúžili, lebo boli aj na Kriváni a stále mali dosť energie, najmä otcovia, ktorí niesli najmenšie deti. Zabrali polku chaty, pri ďalších stoloch sa chúlili ďalší turisti, napr. aj ja s božskou zemiakovou polievkou s vajíčkom a údeným a čučoriedkovo-orechovou bublaninou. Dážď už dávno prešiel, bola to len prehánka. Chlapci volali v daždi, že pôjdu rovno k lanovke, lebo zo Stien videli prichádzať ďalšiu prehánku. Pobrala som sa teda aj ja. Vyhodnotila som dážď, že pôjde na Martin, ale aj tak som radšej pridala do kroku, slabé hrmenie ma v tom podporovalo. Zblúdilá česká výprava uviazla na mŕtvom bode a už sme sa nestretli, tak zrejme sa na lanovku nevrátili. Mojím smerom nešiel nik, našťastie ani ten dážď. K rozchodníku na Snilovskom sedle sme došli s Mtj + Mch naraz. Pohrdli sme jedálňou a po samospúšťovej fotke sme sa pobrali rovno na lanovku. Naobedovali sme sa v pizzerii u Adama a vezieme si aj konzumné suveníry - syr zo Zázrivej v rôznych podobách. S kopčekmi sa, dúfajme, nelúčime na dlhšie ako na rok. Tradícia by mala ostať zachovaná. Druhý potomok súhlasne kopká. 😊