Východné Slovensko 2010 

Príchod do Tatier 
15. 07. 2010

Po 8 rokoch dovolenkového potulkovania nám už balenie ide ako po masle. Väčšinu vecí pakujeme až ráno. Auto je prekvapivo menej plné, ako keď sme boli bezdetní. Zrejme kočík a postieľka nezaberá až toľko miesta ako stan, spacáky a škatule s jedlom a kuchynským náčiním. Vyrážame z domu okolo 10., ešte dve zastávky, kým Mch kúpi tú správnu baterku do foťáku. Mtj je už dosť nespokojný. Pomôže až nabratie rýchlosti na diaľnici; syn spí celou cestou, ktorá do Martina trvá vďaka novému úseku cez Považskú Bystricu len dve hodiny.

U Matúškovcov vládne denná pohoda, dostávame obed a P. len potom začína vlažne baliť. Vyrážame po V. príchode z práce okolo 4. Cesta horným Považím je pohodová, Tatry sa majestátne vynárajú spoza obzoru. Cez obnažené podtatranské dedinky sa večer dostávame do Ždiaru a medzi starými i novšími chalúpkami nachádzame náš penzión. Za ním sa na lúke pod horou pasie kravka s teliatkami, slnko pomaly zalieza za Havrana a Vidlu. Na tieto malebné končiare máme aj výhľad z našich izieb, ktoré sú prepojené balkónom s muškátmi. V penzióne sme sami, domáci bývajú inde. Izby sú fajn. Len sprchy v kúpeľniach sú príliš hlučné, preto sa chodíme umývať do dvoch iných izieb, aby sme nerušili spiace potomstvo.

Prvý večer trávime pri krytom ohnisku opekaním klobások a potom na lavičke pod holým nebom, kde za svitu baterky hľadáme na mape vhodnú zajtrajšiu túru. V. gitara tvorí zvukovú kulisu k nekonečným pokusom o kompromis medzi športovým duchom a rodičovskou zodpovednosťou. Napokon sa zhodujeme na túre Hrebienok - Zamkovského chata - Skalnaté pleso a ideme spať.

Po červenej magistrále 
16. 07. 2010

Ráno je prekrásne, na tráve sa blyští rosa, slniečko sľubuje horúci deň. Vychutnávame si raňajky na balkóne, nevieme sa nabažiť úžasného výhľadu. Nabalení, koľko len unesieme, sa motorizovane presúvame do Starého Smokovca pod lanovku. Deti na krátkej ceste stihli zaspať a tak zatiaľ vylepšujeme svoj horalský outfit a s potešením zisťujeme, že si tu môžeme zakúpiť cenovo mierne zvýhodnený lístok hore na Hrebienok + dolu zo Skalnatého.

Jazda pozemnou lanovkou nemá pre potomkov zatiaľ také čaro ako pre mňa; zakaždým prežívam ľahké vzrušenie, či sa oproti idúce vozne predsa len nezrazia. Aj tentoraz sa minuli. 😊 Hore ešte trochu šaškujeme s smskovým zabezpečením turistického poistenia a potom už konečne vyrážame. Chlapi nesú malých chlapov v nosičoch. Matúška čoskoro rovnomerné tempo uspáva, Mtj statočne vzdoruje a vŕzgavým hudobným prejavom podfarbuje odkrývajúce sa výhľady. Na Zamkovského chate sme zhruba v predpísanom čase, Matúškovci nechcú rušiť synovu siestu a pokračujú bez prestávky na Skalnaté pleso. My si objednávame cesnačku, pirohy a segedín, Mtj sa okamžite vydáva na prieskum jedálne a veľmi múdro zriadenej herne/odpočivárne vedľa kuchyne. Príprava obeda sa trochu preťahuje a Mtj sa zatiaľ sám obslúžil ohrdnutým krajcom chleba z vozíka, kam turisti odkladajú prázdne taniere. 😊 Tesne pred odchodom z chaty sa nám prihovára pani chatárka a odovzdáva Mtj diplom za chrabrý výšľap.

Vonku sa Mtj neveľmi nadšene vrátil do nosiča (kto by aj sedel, keď je nablízku potok?), no rýchlo zaspal a my sme šťastlivo dorazili na Skalnaté pleso. Medzi kosodrevinou bolo veľmi horúco, synovo prepotené bodynko zavesené na ruksaku za tú vyše hodinku úplne uschlo. Pri cestičke rastú celé trsy horských zvončekov, ktoré sa páčia aj babôčkam admirálkam. Záver túry bol veľmi neromantický - chodník pretína novobudovaná zjazdovka a to, čo sme považovali za hrmot lanovky, boli dva neúnavné bagre raziace si cestu cez lesný porast.

Na Plese od našej poslednej návštevy v r. 2000 pribudla komfortná kantína na nemecký spôsob, kde Matúškovci práve funeli nad nekresťansky drahými haluškami. Náš obed bol cenovo tiež nehorázny, ale za otlaky horských vodcov nám akosi nebolo ľúto platiť. Po občerstvení, prebalení a prezlečení detí sa ešte ideme prejsť okolo plesa. P. a V. už v sandáloch; vibramy nosí P. priviazané na batohu ako salónky. Ukazuje sa však, že to bolo predčasné - cestička okolo jazierka je oveľa drobivejšia a rozviklanejšia ako hlavná magistrála. Máme z nej ale krásny výhľad na Lomnické všetko (štít, sedlo, vežu) a najmä na lanovku, ktorá boduje nielen u najmladších členov výpravy. Mtj si na rovnom kúsku aj pobehal ako šibalský svišť a mamy-bylinkárky obdivovali zatiaľ nekvitnúce horce bodkované a materinu dúšku.

V lanovke, kam sme sa napchali všetci 6, sme sa kochali štítmi za nami a bolo nám zle z výstavby pod nami. Naozaj otras, ako si naše maličké Tatry sami devastujeme. Ostáva dúfať, že to po čase zarastie a nasledujúcim generáciám to bude pripadať, že sú tam tie zjazdovky, zasnežovacie jazierka a sprievodné budovy odjakživa.

Cestou k električke sme sa už len vliekli, Mch s P. išli ešte nakúpiť. Ja s V. sme ich čoraz nervóznejšie vyzerali a spriadali sme alternatívne scenáre dopravy do Ždiaru. Dobehli minútu pred odchodom, z úplne opačného konca, než sme očakávali. Napratali sme sa do vagónu, Mch mi odovzdal syna a snažil sa riešiť to, čo držal v ruke. Ukázalo sa, že je to papierové vrecko s domácimi vajíčkami, ktoré zjavne neprežili divoký beh z obchodu a pozvoľna z neho premokali. Kým som kutrala v batohu, promptne zareagovala istá pani, ktorá obdarovala môjho muža papierovou i vlhčenou servítkou a napokon aj mikroténovým sáčkom. Doma sa ukázalo, že sa zachránili 4 vajká z 5. 😊

Keď deti zaspali, popíjali sme vínko pod poetickým, hviezdami posiatym nebom. V. sa v zápale hrania na gitare pustil aj do českej hymny. Keď sme dospievali, Mch podotkol: "Len aby nás miestni o chvíľu na vidly nebrali!" Horal V. zasnene: "Hmmmm... na Vidlu by som veru šiel!" 😊

Mengusovská dolina 
17. 07. 2010

Ďalší slnečný a horúci deň sme zasvätili Popradskému plesu. Aby to bolo pre deti komfortnejšie, rozhodli sme sa kočíkovať po asfaltke od električkovej zastávky. Po kalamite ostali prvé dve tretiny cesty na rúbanisku - išli sme sa na slnku upiecť a vďačne sme sa dovliekli do lesa, kde bol tieň. Hory okolo plesa však priťahovali mraky. V. sa napriek tomu čiperne chystal ihneď vybehnúť na Rysy a môj manžel podobne naladený mienil po obede ukázať Mtj Veľké Hincovo pleso. Kým sme sa posilnili, mraky ešte väčšmi stmavli a zo dva razy aj zahrmelo. Mch teda prehodnotil pôvodný zámer a rozhodol sa ostať so mnou, P. a Matúškom v okolí plesa. Po ďalšej štvrťhodinke bez hrmenia však prehodnotil prehodnotené, syna si prilepil na chrbát, foťák na brucho, vodu do ruky a so sľubom vrátiť sa pred búrkou vyštartoval.

My sme sa pokúsili nájsť na brehu jazierka nejakú čistinku, kde by Matúško mohol loziť, no kočíky, hoci aj terénne, neboli stavané na miestnu úzku hrboľatú prť. Vybrali sme sa preto na spiatočnú cestu a približne na úrovni symbolického cintorína sme to zapichli pri asfaltke na kúsku pokosenej trávy. Tam sme sa kochali výhľadom na Ostrvu (a zopár horolezcov, ktorí ju systematicky zdolávali už tretiu hodinu) a s čoraz väčším znepokojením sme počúvali hrmenie, ktoré zaznievalo nevedno odkiaľ. V záujme toho, aby sme nezmokli, sme pomaly zišli k autám, kde sme nervózne vyzerali našich turistov. Mch + Mtj dorazili dosť skoro po nás - pre začínajúce mrholenie sa uspokojili s vyhliadkou kúsok pod Hincovým plesom. Zato V., hoci aj má namiesto nôh tryskový pohon, prikvačilo pár búrok s krúpami. Dočkali sme sa ho už zatvorení v našom aute, kam sme sa skryli pred hustým lejakom. Dôkladne sme skúmali každú zmoknutú postavu, ktorá sa vynorila z dažďa, dúfajúc, že je to náš chýbajúci člen výpravy. Raz to boli dokonca tri mníšky v modrých habitoch, ktorým spod farebných pršiplášťov trčali vibramy. Premočený V. dorazil s úsmevom, no i so slovami rešpektu pred bleskami, ktoré videl zavŕtavať sa do skál v doline pod ním. No postretol niekoľko ešte väčších fanatikov, ktorí v tomto nečase išli nahor... Večer sme potom híkali nad fotkami zobrazujúcimi Rysy, Vysokú, Poľské štíty a plesá a predovšetkým závratnú galériu Gánku.

Tatranský dažďový program 
18. 07. 2010

V noci opäť pršalo. Po vzhliadnutí poveternostnej situácie bol pôvodný plán hneď ísť domov (resp. v našom prípade ďalej na východ), potom sa však dážď zmenil na mrholenie, Mch išiel uspať Mtj vozíkaním po Ždiari, Matúško zaspal s ocinom na izbe a my dve, nadšené laické etnografičky, sme si to zamierili do malého múzea slovensko-poľského pomedzia. Boli to len tri miestnosti, ale bohato zásobené krojmi, riadom a poľnohospodárskymi nástrojmi. Cestou späť sme sa pohrávali s myšlienkou ukoristiť otlčenú maľovanú smaltovú misu z polozborenej drevenice neďaleko nášho penziónu, no napokon sa len P. odvážne podujala preskúmať jej útroby a odfotiť krosná a pôvodnú murovanú pec.

Nekonečné balenie, upratovanie, dojedanie zvyškov a umývanie riadu sme ukončili pred 2. a šli sme ešte do Belianskej jaskyne. Už nepršalo, no očividne mali rovnaký nápad všetci aktuálni návštevníci Tatier. Vstupy do jaskyne boli preto častejšie ako každú hodinu. Matúško si krasovú výzdobu tíško obzeral z nosiča, nášmu synovi sa však prehliadka vôbec nepáčila. Najmä nosenie a postávanie v čase, keď chcel behať, bolo z jeho pohľadu otravné. Ujo sprievodca veru nemal ani zďaleka taký hlasný a dôrazný prejav. 😊 Napokon ako-tak pomohla priateľkina blikajúca čelovka. Z prehliadky sme si zapamätali len obrovské vysoké priestory a sem-tam nejaký kvapeľ. Nuž - otestovali sme si, ako sa naše 16mesačné dieťa správa v jaskyni. Iba škoda, ako poznamenal sprievodca, že sme si pre pokus nezvolili inú jaskyňu. Belianska je na Slovensku tá najdlhšia.

S Matúškovcami sme sa rozlúčili na parkovisku - oni sa neúspešne pokúsili najesť a my sme frčali na východ. Cesta bola dosť nezáživná, najmä od Prešova ďalej. Nekonečno. Mala som pocit, že sa vezieme už niekoľko dní. Mtj spal dve hodiny, zobudil sa až večer v Michalovciach. Vinné a Vinianske jazero bolo už neďaleko a bez problémov sme našli aj penzión, ktorý sa mal stať na najbližšie 4 noci našim domovom.

Bolo asi 8. hodín, za barom, ktorý bol zároveň aj recepciou, sme oslovili unavene vyzerajúcu pani, ktorá chvíľu s kolegami kutrala v záznamovej knihe a napokon sa spýtala, či by nám nevadilo prvú noc prespať v inej izbe, než sme si objednali, lebo tú našu nestihli pripraviť... V snahe čo najskôr sa zložiť, najesť a uložiť Mtj, sme pristali a bola nám pridelená izba na prízemí so zelenou maľovkou á la pitevňa a 15 loveckými trofejami aj s lebkou. Z jedálneho lístka sme si vybrali jediné dva nevyprážané chody a s nádejou, že ranný dojem bude určite lepší, sme urýchlene zaľahli spať.

Rusínske kostolíky 
19. 07. 2010

Mtj si dal budíček pred 6. a po nevyhnutných hygienických úkonoch bolo jasné, že najlepším riešením bude ísť von. Penzión bol tichý, personál žiadny. Horko-ťažko sa nám podarilo otvoriť posuvné dvere na terasu a podrobiť okolie dôkladnej prehliadke. Jazero je asi vďaka zloženiu miestnej pôdy dosť bahnité a mútne, vôbec nás nelákalo. Breh je celý zaplnený penziónmi, chatkami, kempom a neprehliadnuteľným hotelom. Dovolenkujúci sa pomaly zobúdzali do veterného dňa, keď sme sa my už slušne hladní vracali do nášho zariadenia. To však vyzeralo rovnako mŕtvo ako pred hodinou, s výnimkou jedného bezcieľne sa ponevierajúceho chlapíka. O 8.20, keď som už dosť podráždene vyliezla skontrolovať situáciu v kuchyni, sa kupodivu chlapík iniciatívne opýtal, či budeme jesť a sám všetko pripravil. Až keď sme dojedali, vo vlažnom tempe začali prichádzať aj ďalší zamestnanci, ktorí sa s nie veľkým elánom chytali svojich povinností. Na moju otázku, kedy bude pripravená naša oficiálne rezervovaná izba, som dostala odpoveď - okolo poludnia. Energicky sme trvali na tom, aby to bolo skôr a iniciatívny chlapík na počudovanie dokázal primäť k aktivite aj pasívnu chyžnú. Jeho starostlivosť o naše blaho bola ako zelená oáza na Sahare.

Po prenesení vecí sme okolo 11. konečne vypadli za prvým východniarskym dobrodružstvom. Po budovaní kondičky v Tatrách sme zvolili oddychový program - drevené kostolíky blízko ukrajinských hraníc. Previezli sme sa okolo Šíravy, ktorá má evidentne svoje zlaté časy už za sebou, cez Sobrance až do Uble, odkiaľ sú to k colnici 3 km. Dedina ako každá iná, zapamätali sme si ju však vďaka veselému vývesnému štítu Pohrebné potreby. Odtiaľ sme sa pustili smerom na Klenovú, cez ktorú sme napokon prešli dvakrát, lebo sme pred obcou prehliadli odbočku na Ruskú Volovú. Miestni štamgasti pred neudržiavaným pohostinstvom si nás so záujmom prezreli aj cestou tam, aj cestou späť.

Z Ruskej Volovej do Uliča to podľa našej automapy malo byť 11 km po vozovke druhej triedy. Okľuka popod hory cez Stakčín by nám zabrala určite aspoň hodinu, preto sme sa tejto skratke už doma pri plánovaní trasy potešili. Prešli sme však celú R. V. - cesty nebolo. Tam, kde mala byť, sme horko-ťažko rozpoznali prastarú značku zákazu vjazdu. Hoci inak vcelku rešpektujeme dopravné pravidlá, rozhodli sme sa, že je určite neplatná a Mch šliapol na plyn. Cesta mala vzhľad lesnej komunikácie, čo bolo pomerne sľubné, no po nejakom čase sa zmenila na čistý offroad s malými potôčikmi a konármi, ktoré nám oškierali strechu. Cesta druhej triedy? Kedy?! Za feudalizmu?

Nechceli sme sa vzdať napriek tomu, že sme už pomaly za každým kríkom očakávali nepriateľsky naladených ukrajinských pohraničníkov. Turistická mapa naznačovala, že sa teperíme správne, nuž sme napredovali. Pred nami sa objavilo odstavené osobné auto. Prvotný jasot, že sú nablízku ľudské bytosti, vystriedalo napätie, aká je na vozidle ŠPZ.

Slovenská, uf!

Úľava trvala len do chvíle, keď mi na mobile zapípala správa so srdečným textom Vitajte na Ukrajine. Čoskoro na to sa vozovka nečakane zlepšila. Normálny asfalt, dva pruhy, zákruta - a za ňou prepadlisko, výhľad na horskú dedinku a pohraničnú strážnu búdku. Prepadlisko sa napokon dalo obísť, z búdky nik nevyliezol a pod kopcom sme náramne šťastní vkĺzli medzi domy za ceduľou Ulič. Ešte trochu nám stískalo zadok, keď pred obecným úradom, kde som bola poobzerať modely pravoslávnych kostolov, zastal za nami policajný džíp, ale to bolo len naše zlé svedomie. 😊

Napriek tomu, že kostolík z Novej Sedlice bol ešte za minulého režimu premiestnený do skanzenu v Humennom, odviezli sme sa tam. Je to najvýchodnejšia obec Slovenska, kúsok od poľských a ukrajinských hraníc. Vrch Kremenec, ktorý patrí všetkým trom krajinám (alebo ani jednej?), je očividne turisticky atraktívny; po dedine parkovalo množstvo prevažne českých áut. My sme si odfotili iba jeden dobovo pôsobiaci domček so slamenou strechou a šli naspäť cez Zboj do Uličského Krivého kde sme našli prvú z troch cerkví sv. Michala. Ďalšie dve boli v Ruskom potoku a Topoli. Kostolíky sú si dosť podobné, neveľké, postavené okolo roku 1700 z voňavého dreva bez jediného klinca. Boli by sme sa radi o nich dozvedeli aj viac, no informácie v týchto končinách treba dolovať rýľom spod zeme. O vzácnych zvyškoch bukových pralesov sme našli množstvo cedúľ, o kultúrnych pamiatkach ničového nič. Jedine v Topoli sa dalo čosi prečítať, no i tam skôr o malom vojenskom cintoríne, ktorý je v blízkosti kostolíka. Ani jeden svätostánok nebol otvorený.

Neskoro poobede sme sa dotrmácali do Humenného, kde sme márne hľadali skanzen. Vedeli sme, že má byť v blízkosti kaštieľa, ktorý sme našli viac-menej intuitívne. Zaparkovali sme v slepej uličke, Mtj pri vystupovaní obdivoval betónové odliatky sediaceho deduška a babičky a až potom nám trklo, že to asi bude ten skanzen. 😊 Vošli sme s malou dušičkou polhodinu pred záverečnou, no správca bol milý: nielenže sme platili polovičné vstupné, ale nám navyše podal aj podrobný výklad o bývalých obyvateľoch miestnych stavieb a ich spôsobe života. Väčšina prednášky sa odohrávala v kostole s bohatým ikonostasom (z Novej Sedlice), kde sa páčilo aj Mtj, pretože dočiahol na kľučku na nízkych dverách. 😊

Morské oko a Sninský kameň 
20. 07. 2010

Po zvyčajných ranných rituáloch sme sa nahodili do turistična. K Morskému oku to bolo od parkoviska nad Remetskými Hámrami asi 20 minút po asfaltke. Na malej hrádzi, ktorá zabezpečuje, že je jazero asi o 5m vyššie ako pôvodne, sme sa pristavili, lebo pod nami vo vode boli stovky rýb očividne čakajúcich na nejaký pamlsok. Škoda, že sme vyhodili zvyšok nášho chleba.

Pokračovali sme ďalej popri jazere, celkom príjemná prechádzka. Asi v polovici stojí kaštielik, ktorý dala postaviť grófka Gladys Vanderbilt-Széchenyi pre svoju chorľavú dcéru (v Remetských Hámroch založila aj sirotinec, lebo bola osvietená). Dnes je to ubytovacie zariadenie. Na konci jazera stojí chata Morské Oko, kde sme si dali vineu a kávu, Mtj jogurt a rýpanie sa v smetných košoch. Obslúžila nás sama pani chatárka, ktorá pôsobila riadne ofučane, ale potom sa s nami dala do reči a porozprávala nám kadečo zo svojej kariéry a iniciatívnosti v cestovnom ruchu. Zhodli sme sa na tom, že Slovensko je krásne, no nevie sa predať.

Od chaty začínalo prudké stúpanie po modrej. Mtj v nosiči čoskoro zalomil, prespal aj sedlo, medové kvety s babôčkami a zobudil sa až na konečnej - Sninský kameň. Ony sú vlastne dva - veľké bralá medzi stromami, pozostatok sopečnej činnosti. Značka nehovorila nič o výhľade, ale Mch akosi inštinktívne vykročil popod ľavý útes, čo síce nebola oficiálna cesta, ale našli sme tam fajné čučoriedky. Neskôr sme zistili, že sme pokojne mohli ísť aj po značenom chodníku, lebo aj ten končil pri železných schodoch hore na bralo. To bola paráda! Krásny výhľad na Sninu + dedinky + Poloniny + Vihorlat. Poletovali tam motýle, zvlášť dva vidlochvosty sa mi rátali, no nechceli sa dať fotiť.

Mch vymyslel, že od sedla nepôjdeme naspäť dole po modrej, ale ďalej po červenej na Jedlinky a odtiaľ žltou okolo Malého Morského oka k Veľkému. Malo to byť len o pár minút dlhšie, tak sme šli. Najprv dosť prudké stúpanie a potom po hrebeni kopca, riadne strmého. Až tak, že sme dobre videli do korún stromov. Po tejto ceste nešiel vôbec nikto, chvíľami som sa vyhrážala Mch, čo s ním spravím, keď nás zatiahol do týchto krkohájov. Našťastie sme sa celkom rýchlo dostali k Malému Morskému oku. Je to nenápadná zelenkavá bačorinka. K Veľkému sme klesali chvíľami cez tmavé jedliny (bežne tu rastú hlavne buky a bukovo-jedľové spoločenstvá sú vzácne).

Hlad nás zahnal na celkom dobrý obed vo Vyšnej Rybnici. Blížila sa však búrka, akurát sme si sadali do auta s prvými kvapkami. Mali sme ešte v pláne tokajskú vinohradnícku oblasť, čo je na opačnom konci východu, takže sme sa dosť povozíkali v pohraničí - Sobrance, Kráľovský Chlmec, Kapušany a Slovenské Nové Mesto. Tokaj je naozaj posiaty vinicami, zvlášť kopec nad dedinou Viničky, kde nás skraja zlákal pútač na domáce vínko. Pani Anna Nagyová ho robí veru chutné. Hoci bolo už po záverečnej, prišla z pohodlia svojho domu aj s malou dcérkou. Tá vedela len po maďarsky, ale okamžite si s Mtj padli do oka a hrali sa - on skúšal, ona ho hamovala. Ja som zatiaľ ochutnala furmint, muškát a lipovinu a potom sme komplikovanými prepočtami "komu koľko a akého" dospeli k veľkému nákupu. Dobre sme urobili, lebo v ostatných dedinkách už takéto predajne neboli alebo nás odpudzovali.

Zemplínske hrady 
21. 07. 2010

Mtj vstával už o 5. S Mch sme neoficiálne súťažili, kto je ochrápanejší a dlhšie to vydrží s nervami. V jedálni sa mi prihovoril jediný milý zamestnanec z pondelka, či je reku izba dobrá - nuž reku že lepšia ako tá predtým, vynašla som sa. Vraj keď bude niečo v neporiadku, treba povedať. V duchu som si predstavila pleseň, neumyté poháre, odpadávajúcu hadicu v sprche, blchatý gauč a iné chuťovky a pomerne pohotovo som ohlásila najakútnejší a ľahko napraviteľný problém - plný smetný kôš

Auto sme nechali na konci dediny Vinné a šli poľnou cestou, neskôr listnatým lesom. Stúpali sme asi pol hodiny a potom po žltej 15 min. Hrad dali zbúrať Habsburgovci, ale nie veľmi poriadne, ústredná časť je celkom slušná. Mch si ho prelozil, my s Mtj sme obdivovali včielky a motýle. Objavil sa aj jeden úchvatný modro-čierny chrobák s dlhými hryzadlami (fúzač alpský) a ďalšie vidlochvosty. Kým sme sa občerstvili, dofučala dvojica hovoriaca francúzsky a slečna porovnávajúc rozchodník s mapou usúdila, že le lac je ŽAZERO. 😊

Cesta dolu bola v pohode. Mtj bdelý a mama jasajúca nad kyticou pamajoránu od poľnej cesty.

Preštrikovali sme sa cez Michalovce a Strážske k Vranovu. V obci Sedliská pod hradom Čičava sme si počas Mtj spánku dali v reštike cesnačku.

Na zrúcaniny to bolo naozaj blízko. Hore sme boli sami. Mtj opatrne lozil po hradbách, ja som kvílila nad nepriaznivými podmienkami, ktoré mi nedovoľovali oberať diviznu. Hrad mal aj nádvorie so šťavnatou trávičkou v tieni, kde sme s pôžitkom povegetili.

Na ďalšie hrady sa nám už nechcelo, boli sme zmorení. V hre bol ešte Beňadický travertín - lom, v ktorom sú odtlačky pravekých morských zvierat a jašterov, ale žiaľ až ďaleko za Sobrancami (škoda, že sme o ňom nevedeli v prvý deň, šli sme okolo). S únavou u Mch to bolo hrozivé, normálne som sa bála, či niekde neodkväcne. Zavelila som teda, že sa ideme kúpať do Šíravy. Naše jazero bolo bahnité, neomočila by som si v ňom ani palec. Ako sa však ukázalo, Šírava je presne taká istá. Ani chlapi sa však dlho nečvachtali. Mtj sa to prekvapivo nepáčilo. Doma si dal Mch sprchu a pivo a trocha pookrial, Mtj neuspokojila ani večera, do ktorej sme vkladali veľké nádeje. Konečne o 22. bol kľud. My sme šli tiež hneď spať a dobre sme spravili, lebo budíček bol o 5:20.

Príchod do Raja 
22. 07. 2010

S veľkou chuťou sme sa pobalili, naložili a okolo 9. odjechali z mizerného penziónu. Mtj sa ešte prebehol po "pláži" zbierajúc kadejaké smeti (nie je o ne núdza), až našiel 10 centov. 😊

Cesta nám pekne ubiehala, asi za hodinu sme boli vo Veľkom Šariši. Hrad je na výraznom, hore zrezanom kopci (sopečnom). Dosť sme si skrátili trasu tým, že sme začali až pod lesom na konci dediny. Stúpanie bolo mierne, po rozchodník asi pol hodiny a potom prudšie cca 20 minút, ale stále po asfaltke, hoci cez les. Hore nás vítal rozľahlý hrad s množstvom strážnych veží a cedulí o práci dobrovoľníkov. Dokonca sa tu chovajú aj kozy - videli sme ich obžierať nádvorie, jedna liezla po múre. Hrad sme si prezreli dosť rýchlo, lebo už cestou hore hrmelo a teraz aj bolo vidno odkiaľ. Inak bol výhľad parádny na všetky strany. Hodili sme do kasičky príspevok na udržiavanie hradu, vzali sme si prospekty a švihali dolu. Aj lesnú skratku sme použili, hoci bola dosť zarúbaná.

Cesta do Mlynkov ubehla v pohode, tam sme potom trochu blúdili, lebo som si nepamätala presnú adresu ubytovania. No našli sme pútač. Domšok je pri bočnej ceste, blízko trate, no nie veľmi frekventovanej. Pozemok je podľa priezviska majiteľa označený ako Čupkovo. 😊 Okná boli všetky pootvárané, no dvere ani jedny. Volali sme na číslo z webky, kde sa ohlásil syn domáceho a poslal otca za nami. Chlapík bol veľmi milý. Mch dostal frťana a Mtj dve misky čučoriedok. Ubytovanie bolo tiež veľmi príjemné, jednoduché a hlavne čisté. Balzam na dušu. Navyše teplota vonku božsky klesla pod 23°C, vytiahli sme SVETRE! Keďže Mtj prespal podvečer v aute, večierku mal až po 10., ale potom chvalabohu vydržal v kuse do 6:15.

Zejmarská roklina 
23. 07. 2010

Ukazoval sa zasa horúci deň, tak sme si na túru ani nebrali šušte. Pán majiteľ nám poradil ísť do Zejmarskej rokliny a odtiaľ zhora lanovku, lebo vraj zlez je nepríjemný. Rokľa je v susednej doline Biele vody. Nechali sme auto pri reedukačnom centre, čo Mch omylom prečítal ako REKREAČNÉ a divil sa, kto by sa sem už len prišiel rekreovať, keď má budova taký pochmúrny zamrežovaný vzhľad 😊.

K ústiu rokliny to bol len kúsok, preložili sme spiaceho Mtj do nosiča a zaplatili sme vstupné 1,50 Eur, v čom bolo aj poistenie. Šikovné. Rokľa bola úžasná, ešte strmšia ako Tesná Rizňa vo Vrátnej; po rebríkoch som liezla radšej po 4. Krása!

Hore na kopci sa k nám v ústrety niesla dunivá hudba rádiovej stanice vysielajúca pre celý Slovenský Raj a čoskoro sme uvideli modré reklamné dáždniky, plastové stoličky v bufete a odutých unudených puberťákov, ktorí pri grile fajčili a odpľúvali. Mch ich podozrieval, že sú z rekreačného centra. Ušli sme do vzdialeného kúta lúky, kde boli milé kozičky, prasiatka, zajo a kone. Mtj ich odušu kŕmil.

Lanovka, žiaľ, ani omylom nepremávala, takže sme museli po zelenej dolu. Cesta bola fakt dosť nepríjemná, hlavne šmykľavá, sem-tam blatko, strmina. Lanovka je postavená cik-cak po svahoch, našťastie my sme išli sústavne dolu. Tesne pred Dedinkami sme počuli z malebnej lúky bľačanie oviec (Mtj im odpovedal), no zviera žiadne. Všetky sa ukryli do lesa.

Prvú reštauráciu skraja dediny sme odmietli kvôli pomerne jednotvárnej vyprážanej ponuke a naša fajnovosť bola potrestaná - čoskoro začalo pršať. Šušte, ktoré som vláčila celkom zbytočne po Tatrách, sme nemali, a tak sme sa utiahli do najbližšej krčmy pri Palcmanskej Maši. To bol ešte len pajzel! Ja som sa veľmi nerozhliadala a šinula som si to rovno na krytú terasu, ale Mch zaznamenal okrem oprýskaného vzhľadu aj striptérsku tyč a množstvo zdegenerovaných štamgastov, ktorých podozrieval, že sú domestifikovaní chovanci rekreačného centra. 😊 Vytrvali sme tam len najnutnejší čas a keď už len mrholilo, šli sme radšej moknúť. Našťastie to trvalo krátko.

Na Bielej vode sme to mali po červenej 1/2 hodinku cez kopec a s košickými kamarátmi Petráškovcami sme dorazili takmer naraz. Po zvítaní sme zakotvili v miestnej reštike, zvnútra dosť nóbl na tie pomery, aj ceny všakovaké, no obsluha veľmi milá, ochotná a pozorná. Mtj sme objednali holé cestoviny s olejom, no keďže som povedala, že je jedno, akého budú tvaru, prišli špagety, ktorými syn po pár chabých pokusoch pohrdol a skončilo to tak, že si dal moje zemiaky a ja som mala rezeň so špagetami. 😊

Doma sme sa zložili, deti sa jašili a podvečer sme sa vybrali omrknúť čučoriedky za našimi humnami. Mtj bol už umrnčaný, aj sme sa ho pôvodne chystali dať skôr spať, no potom sme narazili na bohaté čučoriedkové ložisko a strávili sme tam skoro hodinu. Mtj blažene a ticho sedel a oberal. 😊

Večer sme opekali, O. nakúpil 3 druhy klobások a aj mäso v páci, ani sme to nevládali zjesť. K tomu naše vínko, ktorým sme bohapusto hnojili zem okolo ohniska, keď deti nechtiac zakopávali o poháre, alebo ich prevrhli pri vstávaní z provizórnej lavičky. Keď už boli všetci malí v posteliach, dospelí debatovali a sledovali blížiacu sa búrku. Strašne sa blýskalo a točilo sa to okolo nás. Noc prízrakov umocnil ešte motkajúci sa chlapík na ceste, ktorý sa sklátil rovno pri našom pozemku. O. + Mch mu išli pomôcť vstať, no vyzeralo, že je v poriadku a len spoločensky unavený. Zato Mch noha začala hlásiť nepríjemné zmeny - akoby výron v členku. Je pravda, že niekoľkokrát cez posledné dni zle stúpil, ale toto sa objavilo až po sedení na zemi pri ohni. Tesne pred polnocou dorazila blýskavica s lejakom aj sem, tak sme friško schovali veci a zaliezli spať.

Tomášovský výhľad 
24. 07. 2010

Po druhej búrke nad ránom sa deň ukazoval celkom pekný, nuž si Mch išiel kúpiť obväz a vyštartovali sme do Čingova. Bolo tam už dosť veľa ľudí, výber túr bohatý. My sme si vybrali najkratšiu z nich - Tomášovský výhľad, čo by zvládli aj malí Petráškovci. Hneď skraja chodníka sme sa museli pristaviť, lebo také bohaté malinisko som ešte nezažila. Mtj z nosiča papal ako vtáčik v hniezde.

Cesta bola celkom OK, miestami trochu šmykľavá a hlavne sme nechápali, kto a ako robil smerovky, pretože dole na parkovisku bol Tomášovský výhľad 1 hod. 20, o kúsoček ďalej už len 45 min a o 15 minút ďalej 40 minút. Trvalo nám to asi tú trištvrte hodinku. Hore to bolo úžasné, našťastie nikto netúžil po sedení na okraji skaly. Mtj najviac zaujímala veľká mláka, do ktorej hádzal šišky a skupinka mladých turistov, ktorých označil "tata", čím vyvolal vlnu veselosti ("Fero, aspoň dáky keksík si mal dať synátorovi!" 😊). U Petráškovie detí nastal čoskoro pokles morálky a tak sa rovno odobrali dolu. My sme sa rozhodli ísť späť po zelenej a modrej, lebo Mch túžil vidieť Tomášovský výhľad aj odspodu. Jeho členok bol v prekvapivo dobrej kondícii. Malo to byť asi o 15 minút dlhšie ako žltá.

Zlez po zelenej nebol práve najpohodlnejší, no aspoň krátky. Výhľad zdola hore však nestál skoro za nič. 😊 Napojili sme na modrú, prekročili sme po mostíku dravý kalný Hornád a o kúsok ďalej nás chodník doviedol k sútoku Bieleho potoka a Hornádu. Potok bol naopak číry ako sklo, ktovie, od čoho to závisí. Cestička po pár metroch klesla krátkym krkohájom až k vode. Spolu s nami tam boli aj iní dvaja turisti. Spoločne sme zapochybovali, či sme dobre. Mapa vravela, že o chvíľočku by sme mali prejsť na druhú stranu a popri Hornáde ďalej. Ibaže tu nebol žiadny most. Mch si spomenul, že dole pri rozchodníku bolo písané čosi, že ktorási modrá značka je dočasne neprístupná a začínali sme si myslieť, že povodne vzali mostík. Zhora na nás niekto kričal, ale nerozumeli sme nič. Čo teraz? Vrátiť sa na Tomášovský výhľad?! Ani nápad! Nuž sme sa vyzuli a brodili. Považujem to za svoj životný výkon, voda mala asi 5°C a kamene boli malé a ostré. Kľajúc ako pohani sme sa preteperili na druhý breh, obuli si scvrknuté nohy a tam sme zistili, že cestička široká ako autostráda niekde povyše predsa len mala most. Ale ako svižne sa nám potom išlo! 😊

Počasie sa kazilo, aj hrmelo, ale k Petráškovcom do rešitky sme dorazili ešte pred lejakom. Pre výpadok elektriny sme si mohli dať len polievky a pitie a dojesť po funiacich Petráškovcoch ich veľké porcie. Výborné! Pri odchode sa O. stretol s kolegami, ktorí tu boli utužovať pracovný kolektív. Zámer sa vydaril - všetci sa utužili proti šéfovi, ktorý ich o 8. vyhnal na 30 km túru. 😊

Po daždi sa pomerne vyčasilo, večerný oheň sa podaril a deti šli v slušnej dobe spať.

Na druhý deň sme zavŕšili spoločný program s kamarátmi v úžasnej Ochtinskej aragonitovej jaskyni, z ktorej mi však neutkvelo v pamäti takmer nič, pretože Mtj už počas prehliadky vykazoval známky choroby. V penzióne sme mu namerali vysokú teplotu, preto sme telefonicky zrušili pobyt v Banskej Štiavnici a pobrali sa liečiť angínu do Bratislavy.