Vysoké Tatry 2000

V Tatrách som bola za detstva mnohokrát s rodičmi, považujem ich za svoje, aj keď sme vždy turistikovali len po tých dostupnejších miestach. Podobne na tom boli moje dve dávnoveké kamošky K. a I. a začiatkom septembra v novom miléniu sme po prvý raz vyrazili do známych končín na vlastnú päsť. Súčasťou partie bol, samozrejme, aj Mch, K. partner Cs. a I. prizvala svoju kamarátku zo strednej J.

Ubytovanie, ktoré by bolo v súlade s našim študentským rozpočtom, sa nám podarilo získať v penzióne Breza v Novom Smokovci. Biely domček z 19. storočia hrazdený tmavými trámami bol krásne udržiavaný a aj zvnútra sálal dávnovekú atmosféru ešte umocnenú starožitným nábytkom. Zlatým klincom bola pani správkyňa, energická vrtká staršia pani, ktorá nám predstavila (názorne na mapke) lacné stravovacie zariadenia, varovala nás pred lákavými, ale zamikróbovanými vodnými zdrojmi v prírode, kontrolovala nám kvalitu obuvi, poprestavovala postele podľa partnerských vzťahov a všemožne na nás s láskavým káraním dozerala. 😊

Mengusovská dolina

Na raňajky sme vzorne naklusali o 7., ako nám pani správkyňa predošlý večer nakázala. Zaumienili sme si preskúmať najväčšie tatranské pleso - Veľké Hincovo. Na mape sme videli, že k Popradskému plesu vedie asfaltová cesta, tak sme sa pokusne informovali, či čírou náhodou nie je na ňu povolený vjazd. Boli sme viac-menej pripravení na zápornú odpoveď, no pani správkyňa ju írečito rozviedla: "Ja vám dám autom, anciáša vášho bratislavského!" 😊

Takže klasicky na električku. Počasie sme sa rozhodli ignorovať a bolo to správne rozhodnutie, pretože sa krásne vyčasilo a hory pyšne ukazovali svoje vnady. Vystúpili sme na zastávke Popradské pleso a spolu s kvantom ďalších turistov sme si odšlapali otravnú asfaltku. Na Popradskej poľane to už bola pohodička. Zašli sme si aj pod Ostrvu na symbolický cintorín a prispeli na údržbu hrsťou mincí. Pleso bolo krásne zelené, štíty nad ním veľkolepé a lákavé. Na niektorých bol sem-tam sneh.

V chate sme si dali drahý čajík a pokračovali ďalej po modrej hore Mengusovskou dolinou. Stúpala po kameňoch cez les a neskôr kosodrevinu, bola to fajn trasa. Akurát že sme oškvrkli, lebo na opaľovací krém to ráno nevyzeralo. Davy sa valili predovšetkým na Rysy, boli sme radi, že sa na rázcestí Nad Žabím plesom odpojili na červenú značku. Naše cieľové Veľké Hincovo pleso bolo prefíkane schované za niekoľkými planinkami; vyzerali ako pozostatky po obroch, ktorí sa tu zamladi hrali. Pleso je veľké, my sme sa však všetci rozhodli, že Štrbské je väčšie. 😊 Jeho totálne modrá farba, hĺbka a priezračnosť nás ale dokonale očarili. Až tak, že sme sa spontánne rozhodli obzrieť si ho aj z vtáčej perspektívy a šli sme ešte riadnym stupákom do Kôprovského sedla. Výhľad do susednej doliny aj tej našej bol neopísateľne krásny. K. + Cs. + Mch išli ešte aj na Kôprovský štít. Boli tam podozrivo dlho, my zvyšné sme už aj pofotili, posedeli, pojedli, dole zišli a vyvalili sa pri plese, kým oni ešte furt nič. Vysvitlo, že vrchol sa stále "posúval" dozadu. 😊

Dole sme šlapali už značne unavenejší a po tieni, slnko zaliezalo za vrchy. Mch podotkol: "Teraz tie skaly vyzerajú, akoby hovorili - choďte už preč."

A tak sme im vyhoveli. Na Štrbskom plese sme povečerali v Kolibe vynikajúcu kapustnicu. Nôžky už dosluhovali. Suma sumárum: 20 km, vyše 1100 metrov do výšky a zasa dolu. A vraj rozbehovka! 😊

Do Lomnice cez hory

V pondelok sme z dopravných prostriedkov využili pozemnú lanovku na Hrebienok. Obojstranný lístok stál 80 Sk a mohli sme ho použiť v priebehu viacerých dní. Navštívili sme malú kamennú útulnú Rainerovu chatičku a pridali si k včerajšej ďalšiu chatársku pečiatku. Dozvedeli sme sa, že ak ich nazbierame minimálne 8, získame odznak turistov.

Na Zamkovského chate kúpil Mch rodičom ploskačku horca vyrábaného priamo na mieste. Vineta informovala, že je to všeliek vhodný pri teplotách pod a nad -10°C. 😊 Na červenej značke na Skalnaté pleso nás nepostretlo nič neobyčajné, len ja som zjedla jednu muchu - sebevrahyňu, ktorá mi sama vlietla do hrdla.

Hore bolo plno ľudí (zničení Maďari s cigaretami a igelitkami v rukách) a hmly, hlavne na Lomničáku. Lano visutej lanovky išlo úplne odveci do nebies a strácalo sa v mrakoch. Akoby ten vrchol bol úplne inde.

Po obede a výbornom čaji sme pokračovali po modrej na sedlo pod Malou Svišťovkou. Bol to najškaredší úsek cesty s malými ostrými kameňmi, ktoré boli naukladané tak, aby sa čo najkvalitnejšie vytkýňali členky. Samotné sedlo bolo pekné. Cs. si na chvíľu ľahol a vyzeral ako kvalitne mŕtvy, lebo ho obletovalo hejno múch. 😊 Vidina sviečkovej a knedličiek ho prebrala a túru sme v Lomnici po niekoľkých hodinách úspešne zavŕšili. Dnes to bolo o 2 km kratšie ako včera a s miernejším prevýšením, ale uondaní sme neboli o nič menej.

Kultúrny deň

Naordinovali sme si preto oddychovku a spoznávanie pamätihodností v širšom okolí pomocou Mch auta. Konečne sme sa, poniektorí po prvý raz, dostali na Spiššký hrad. Už zďaleka na nás vykukoval a bol to nesmierne pôvabný pohľad. Vnútro nebolo sprístupnené celé, ale stačilo to na získanie dobrého dojmu. Niektoré miestnosti boli kryté a s vystavenými artefaktami. V obchodíku na nádvorí som si kúpila krásny žltobodkovaný krčiažtek na sypaný čaj. Prešli sme sa aj po hradbách, odkiaľ sme podľa hustoty a černoty mrakov lokalizovali Tatry. Hrmenie nás povzbudilo, aby sme šli zas o dům dál.

Tým domom bola Levoča a kostol sv. Jakuba. Majster Pavol bol naozaj šikuľka, zvlášť dve postavy na oltári mali hlavy naozaj ako živé. Páčil sa mi aj betlehem, ale inak, obávam sa, to celé na mňa nejako mimoriadne nepôsobilo. Začínalo pršať, uchýlili sme sa do reštaurácie Slovenka, kde mali dobrú cesnačku ale dosť nemožnú obsluhu.

Prehupli sme sa okolo Popradu a cez rozťahaný Svit do liptovského Svätého Kríža. Dážď nás vytrvalo prenasledoval, takže drevený artikulárny kostol mal význam aj ako útočisko. Takéto skromné svätostánky mám oveľa radšej ako kadejakú honosnú architektúru. Zdá sa mi neuveriteľné, že do tejto voňavej stavby postavenej pôvodne úplne bez klincov sa zmestí až 6000 ľudí. Zrejme sa na tom podieľajú balkóny, ktoré sú po väčšine obvodu kostola. Ktovie, či sa tu niekedy zišlo naozaj toľko ľudí naraz.

Plánovaný skanzen za Podbanským sme nakoniec už neabsolvovali. K. a Cs. museli na druhý deň z rodinných dôvodov odísť, tak sme dali prednosť spoločnej večeri a program sme zavŕšili na bowlingu neďaleko hotela Park.

Sliezsky dom

Na druhý deň ráno sme odviezli K. a Cs. do Popradu na vlak. Vybavili sme aj lekáreň a pumpu a vo štvorici sa vrátili do odparujúcich sa Tatier. O nehoráznej 10.20 sme vyrazili na oddychovejšiu túričku k Velickému plesu nahor po žltej. Pani správkyňa nás odhovárala, že je to oničom cesta, no my sme si chceli dať okruh. Podľa mňa keď už, tak tadeto treba ísť smerom hore - samé korene a kamene, hoci les to bol pekný (fatálna veterná smršť prišla až o štyri roky).

Pri Sliezskom dome sa kopila horda ľudí, vonku i vnútri. Tentoraz sme sa konečne rozumnejšie vychystali a mali sme aj veci na prezlečenie; čoskoro nám bolo sucho, teplo a dobre. Mohlo to byť ešte lepšie, keby nám cesnačku doniesli skôr a keby boli mali palacinky, na ktoré sme si robili zálusk.

Dojesť sme sa chceli z vlastného pri plese. Bolo krásne, na končiaroch hmlisto, voda zrkadlová a studená. Už sme mali vyhliadnuté miesto, aj sme sa rozložili, keď začalo pršať a veru aj krúpovať. Samozrejme, nachádzali sme sa na najvzdialenejšom konci plesa, takže kým sme sa priblížili k Sliezskemu domu, všetci ostatní zaplnili jeho verejné priestory do prasknutia. Našťastie som postrehla, že nikomu nenapadlo skryť sa vonku pod mostík a tak sme romanticky obedovali pod ním v prítomnosti potoka a potrubia. 😊 Dážď si počkal, kým sa prichystáme na cestu a len potom začal naostro. I. sa zalepila do pršiplášťa mojimi leukoplastami a tretinu cesty prefrflala, že určite ideme zle, keď máme k Hrebienku KLESAŤ a pritom stále STÚPAME. Veľké kopce zvládala v pohode a na miernom svahu ju opustil duch. Pršať prestalo asi v polovici, ale ani v daždi sa nám vlastne nešlo zle. Hlavne, že sa na magistrále nešmýkalo. Blahorečili sme, že sme tentoraz neposlúchli pani správkyňu, lebo po žltej dolu by to bol masaker.

Na Hrebienku sme nechali odísť jednu lanovku a zatiaľ sme sa posilnili zaslúženým čajom s rumom. Padlo nám vhod, že sme mohli využiť druhú jazdu spiatočného lístka spredvčera. Jednosmerné boli o niečo drahšie.

Téryho chata

Vo štvrtok sme neohrozene išli v ústrety hmle na spadnutie do Malej Studenej doliny. Opäť sme si pomohli hrebienkovou lanovkou a po ceste na Zamku sme si zliezli aj k Studenovodským vodopádom. V zime, keď sú zamrznuté, sa mi zdajú byť veľkolepejšie. Na Zamkovského chate sme sa posilnili šľahačkovým kakaom, keď nám už včera nedali palacinky a potom sa nám už šlo po zelenej značke výborne.

Terinka, ako familiárne nazvala cieľ našej túry pani správkyňa, sa na nás asi dve hodiny povzbudivo usmievala. Vyzerala byť na dosah ruky. Na cikcakovom záverečnom stúpaní sme postretli aj snehové pole. Urobili sme si neďaleko neho jednu úžasnú fotku s obrovitým balvanom - akože ho tlačíme.

Konečne chata! Okolo malo byť Päť spišských plies, ale videli sme len dve. Taktiež sme veľmi nedohliadli na okolité štíty. Prechod do Veľkej Studenej doliny (Priečne sedlo) sme síce medzi hmlou zazreli, ale nie všetkých lákal. Teplomer hovoril, že je 9° a veľmi sa mi nepozdávalo držať sa tamhore ľadových reťazí. Okrem toho sa zberalo na dážď, mraky chvíľami celkom zakrývali akýkoľvek výhľad.

V chate sme sa prezliekli a dali sme si kapustnicu a čaj s rumom. Najedli sme sa aj z vlastných zásob a vonku zatiaľ pršalo a pršalo. Mch rozvážne zavrhol Priečne sedlo, čomu som bola veľmi rada. Cesta dole bola akosi dlhšia. Hmla nám pripravila závratné divadlo, chvíľami sa masívne steny úplne strácali, na ich mieste bola iba tmavšia biela tma. Vietor mraky sem-tam rozohnal, takže kde nič - tu nič a zrazu tam vyrástla hora! 😊

Mch stále vyzeral kamzíky, ale nemali sme šťastie. Zato na druhej strane doliny zbadal najprv jedno a potom aj druhé, menšie zvieratko, s najväčšou pravdepodobnosťou jelenicu s mláďatkom. Dlho sme na seba zízali. Cesta zo Zamkovského chaty bola už vrcholne otravná a začalo znova liať.

Ako dobre nám bolo v Breze v posteli a v sprche!

Nakumulovaná únava zo štyroch túr sa v piatok pretavila do mojej zimnice a žalúdočných problémov a tak som si pobyt v polohe ležmo predĺžila na 24 hodín. Pospávala som a opatrne som konzumovala čaj, minerálku, sucháre a živočíšne uhlie. Pani správkyňa mi poslala elektrickú piecku a osobne ma prišla prikryť ďalšou dekou. 😊

Predné Solisko

V sobotu ráno som sa zobudila s pocitom zdravia. 😊

Ale narábala som s ním opatrne. Bolo krásne slnečno, odviezli sme sa električkou na Štrbské pleso, kde som sa vyviezla sedačkovou lanovkou na Solisko. Jazda bola komótna, vychutnala som si pohľad na Patriu, Štrbský štít a ďalších velikánov. Myslím, že bolo vidieť aj vodopád Skok. Ostatní to s ani nie veľkým časovým odstupom vyšľapali po svojich.

V chate sme si dali čaj a ukoristili posledné pečiatky. Potom sme pomalinky stúpali na vrchol Predného Soliska. Aj ja. Nešlo sa mi zle, ale predsa len som nechcela znova popudiť svoje vnútornosti, a tak som ostala asi 50 m pod vrcholom. Ako som tak posedávala, zrazu sa priblížil starší horal a po poľsky na mňa ZREVAL niečo v zmysle, či je všetko v poriadku. 😊 Vybrala som sa sama na cestu späť, dole som chvíľku počkala na ostatných, pojedajúc hrozno a piškóty. Spoločne sme sa zviezli dole, počasie sa kazilo a únava stúpala.

Po večeri sme sa usadili v kine na veľkofilme Anna a kráľ, ohúrení okrem iného aj nízkym vstupným.

Osturňa

Ráno sme sa pobalili a o 9. dali zbohom penziónu Breza. Pani správkyňa nám aj požehnala. 😊 Vo Švajčiarskom dome sme si vyzdvihli odznaky turistov za nazbierané pečiatky (absolútne netuším, ako vyzerali a kam sa podeli - pozn. z roku 2021).

Smer našej cesty bol východný - dedinka Osturňa. Dozvedeli sme sa o nej od zdieľneho uja, čo na Štrbskom predával obrázky dreveničiek. Vraj tam chodí po inšpiráciu. Vysvitlo, že je to pomerne blízko, kúsok za Ždiarom, ibaže sa nedá ísť tade, ale naokolo cez Spišskú Maguru; namiesto 30 km je to asi o 40 viac.

Nie je pravda, že všetky cesty vedú do Ríma, tá naša končila v Osturni. Naozaj skončila na úpätí stráne. Okolie je pôvabné, no taký Vlkolínec sa nám architektúrou páči viac, lebo je krásny CELÝ. Tu sa pekné dreveničky striedajú s modernejšími barákmi, no nečudo, že to nie je kompaktné - dedina má 7 km, odmerali sme to. Aspoň 3x sme si mysleli, že sme už na konci.

Vrátili sme sa na obed do Smokovca, kde sme sa fajne naobedovali. Ja a Mch sme v Demänovskej doline navštívili ešte ľadovú jaskyňu a potom už rovnou čiarou domov.

Bol to perfektný týždeň! 😊